Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 7CoSr/3/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116882449 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5116882449.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci žalobkyne: Ing. Bc. P. D., PhD., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, P., adresa na doručovanie: S. XX, S., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 41Csr/3/2016-147 zo dňa 24. apríla 2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil rozhodcovské rozsudky sp.zn. RK-PC-1722/15-EK zo dňa 03.02.2016 a sp.zn. RK-PC 1723/15-EK zo dňa 03.02.2016, vydané Stálym rozhodcovským súdom Victoria Arbiter, so sídlom Framborská 3605, Žilina, v konaní pred rozhodcom JUDr. Erikom Končokom, v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. IČO: 35 792 752, proti žalovanej Ing. Bc. P. D., PhD., nar. XX.XX.XXXX, o zaplatenie 2.732 Eur s príslušenstvom s tým, že po právoplatnosti rozsudku bude vec postúpená rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie v zmysle § 47 ods. 2, 3 zákona č. 335/2014 Z.z.. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžníčka uzatvorili dve zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 28.03.2014. Zároveň uzatvorili rozhodcovské zmluvy s tým, že v každej z nich podľa bodu 1 dlžník (žalovaná) vyhlásil a svojím podpisom potvrdil, že súhlasí s ich uzatvorením. V bode 2 týchto zmlúv veriteľ vyhlásil, že ich uzavretie nie je podmienkou uzavretia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere medzi veriteľom a dlžníkom. Dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa a o tejto skutočnosti bol jasne a zrozumiteľne informovaný. Dôsledkom uzavretia týchto zmlúv bola možnosť riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere s porušením, ukončením či neplatnosťou zmlúv o revolvingovom úvere v rozhodcovskom konaní. Spory môžu byť riešené aj v súdnom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. V ďalšej časti v bode 5 sa uvádzalo, že spory budú riešení v rozhodcovskom konaní pred niektorým zo Stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto súdov, medzi tieto patril aj Rozhodcovský súd Victoria v Žiline. Podľa bodu 7 týchto zmlúv, dlžník bol oprávnený od zmluvy odstúpiť bez uvedenia dôvodu do 14-tich kalendárnych dní od uzavretia tejto zmluvy. Ďalej mal okresný súd preukázané, že bolo na základe týchto dohôd vedené rozhodcovské konanie pred Stálym rozhodcovským súdom Victoria v Žiline, v ktorom boli vydané rozhodcovské rozsudky proti žalovanej, ktorých zrušenia sa domáha v prejednávanej veci. 2. Vychádzajúc zo záverov uznesenia Krajského súdu v Žiline, ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie, vydané okresným súdom v tejto veci, zrušené, zaoberal sa posúdením existencie dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy a konštatoval, že je dôvod pre zrušenie rozsudku podľa § 45 ods. 1 zákona č. 335/2014 Z.z.. Za splnenú považoval podmienku určitosti predmetu rozhodcovských zmlúv, preto nevidel dôvod pre neplatnosť týchto zmlúv ako neurčitých právnych úkonov v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že ich uzatvorenie nebolo podmienkou uzavretia úverových zmlúv, o čom žalobkyňa ako dlžníčka vedela, keď sa s textom týchto zmlúv oboznámila. Rozhodcovské zmluvy tak boli riadne dojednané, s určitým predmetom a týkali sa úverových zmlúv, ale zároveň ich uzavretie nebolo podmienkou uzatvorenia úverových zmlúv a žalobkyňa ako dlžník nebola povinná prijať návrh týchto rozhodcovských zmlúv. Bez uvedenia dôvodu mohla od nich odstúpiť v dostatočnej a primeranej lehoty 14-tich kalendárnych dní od ich uzavretia. Samotné uzavretie rozhodcovskej zmluvy nebolo neprijateľnou podmienkou v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a nedošlo nimi ani k obchádzaniu zákona, pretože zákon sám dovoľuje riešenie sporov v konaní pred rozhodcom. Za nedôvodnú považoval námietku žalobkyne, že nešlo o individuálne dojednané zmluvy. Poukázal na možnosť žalobkyne tieto zmluvy odmietnuť či anulovať bez následkov vo vzťahu k úverovým zmluvám. Okrem toho, žalobkyňa mala možnosť po podpise týchto zmlúv sa s ich znením oboznámiť v domácom prostredí, bez časového stresu ich prečítať a v súlade so svojimi záujmami ich potvrdiť. Dojednanie rozhodcovskej doložky tak vyhodnotil ako výsledok slobodného rozhodnutia žalobkyne, ako individuálnu dohodu medzi stranami sporu. Okresný súd ďalej konštatoval, že nezistil porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa tak, ako to vyplýva z § 45 ods. 1 písm. i) zákona č. 335/2014 Z.z. vo vzťahu k možnosti riešenia danej veci v rozhodcovskom konaní. Rovnako nevidel porušenie týchto predpisov pri dojednaní strán sporu o zmluvnej pokute v zmluvách o revolvingovom úvere. Zmluvná pokuta tak, ako uvádzala žalobkyňa v žalobe vo výške 0,04 % z dlžnej čiastky za každý deň z omeškania, t.j. 14,60 % ročne, nie je s poukazom na § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3a Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. neprimerane vysoká, neprevyšuje limity vyplývajúce z ust. § 3a tohto nariadenia. 3. Okresný súd ďalej v zmysle intencií zrušujúceho uznesenia krajského súdu skúmal, či rozhodcovský súd správne zistil skutkový stav veci. Dospel k záveru, že rozhodcovský súd neprihliadal na absenciu obligatórnych náležitosti v zmluvách o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. a to, že výška splátky nebola členená tak, aby bolo zrejmé, aká jej časť pripadá na splátku istiny, aká na splátku úrokov a aká na splátku iných poplatkov. Pre tento nedostatok sa poskytnuté úvery v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. majú považovať za bezúročné a bez poplatkov, na ktorú skutočnosť rozhodcovský súd neprihliadal. Rozhodcovské rozsudky tak trpia vadami v zmysle § 45 ods. 1 písm. i) zákona č. 335/2014 Z.z., preto okresný súd žalobe vyhovel a rozhodol o ich zrušení. Vychádzajúc z pomeru úspechu v konaní v zmysle § 255 ods. 1 CSP, priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Žiadal, aby krajský súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, alebo ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal správnosť záverov okresného súdu, že zmluvy o revolvingovom úvere nespĺňali zákonné náležitosti § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.. Účelom právnej úpravy je uvádzanie splátky v spotrebiteľskej zmluve tak, aby spotrebiteľ bol informovaný o svojej povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky na istinu, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti či počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku v zmysle § 9 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z.z. by nemala žiaden význam, pretože takáto amortizačná tabuľka by už bola súčasťou zmluvy. To znamená, že zákonodarca by zbytočne konštruoval právo spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku, ak by táto už musela byť uvedená v zmluve. V tejto súvislosti poukázal na konanie pred Európskym súdnym dvorom vo veci C-42/2015, ktoré smerovalo k tomu, ako vykladať právny poriadok, t.j. unijné právo v rámci prípustných výkladových možností a metód vo vzťahu k vnútroštátnemu právu. Z tohto rozhodnutia je zrejmé, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Súd prvej inštancie prijal výklad, ktorý odporuje smernici a je jej porušením, postupoval tak v rozpore so zákonom, keď nerešpektoval ani povinnosť súladného výkladu vnútroštátneho práva s unijným právom v zmysle Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že s jeho argumentáciou sa nestotožňuje. Zo strany žalovaného bolo potrebné, aby sa zúčastnil na pojednávaniach a jednotlivé pochybenia konfrontoval a argumentoval. 6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania podľa § 379 a § 380 CSP a po nariadení pojednávania a zopakovaní dokazovania (§ 385 ods. 1 CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 7. V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere mali všeobecné náležitosti podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzujú tiež celkovú výšku úroku, výšku mesačnej anuitnej splátky, počet splátok a termíny splátok. Pokiaľ ide o to, či tieto zmluvy, ktoré uzatvorili strany sporu, obsahovali výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné pripustiť, že doterajšia rozhodovacia prax súdov vychádzala z rovnakého právneho záveru ako súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Teda, že v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok nielen istiny, ale samostatne aj úrokov a iných poplatkov. Aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, ktorá sa opiera o závery rozsudku Európskeho súdneho dvora C-42/15, na ktorý poukazoval aj odvolateľ, dospela k záveru, že predmetné ustanovenie je nutné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky (viď uznesenie NS SR zo dňa 22. februára 2018, sp.zn. 3 Cdo 146/2017). 8. Okresný súd pri posúdení zákonných dôvodov pre zrušenie rozhodcovských rozsudkov skúmal, či rozhodcovská zmluva bola dohodnutá medzi stranami sporu individuálne a či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Krajský súd vo veci nariadil pojednávanie a po opakovaní dokazovania listinami, nachádzajúcimi sa v súdnom spise, a to zmluvami o revolvingovom úvere, rozhodcovskými zmluvami a rozhodcovským rozsudkom, dospel k názoru, že závery okresného súdu, týkajúce sa týchto zistení, nie sú správne a nevyplývajú z vykonaného dokazovania. 9. Predovšetkým nemožno súhlasiť so záverom okresného súdu, že rozhodcovské zmluvy boli individuálne dojednané. Rozhodcovská zmluva uzavretá na osobitnom liste papiera, obsahujúca náležitosti rovnaké, ako v množstve ďalších prípadov, ktoré sú odvolaciemu súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti (napr. sp.zn. 7CoE/10/2016, 7CoE/35/2017), nijako nespĺňa kritériá individuálnosti, či jednotlivého prístupu s ohľadom na potreby konkrétneho spotrebiteľa. Je zjavné, že ide o formulárovú zmluvu opakovane uzatváranú so spotrebiteľmi, s vopred určenými podmienkami, ktoré jednoznačne podliehajú skúmaniu existencie neprijateľných zmluvných podmienok v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o posúdenie samotného obsahu rozhodcovských zmlúv z hľadiska ich prijateľnosti v spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu, krajský súd považoval za rozhodujúci fakt, že tieto boli uzavreté z iniciatívy veriteľa, v jeho záujme a v snahe zabezpečiť svoj vlastný prospech. Aj pri existencii deklarovanej alternatívy riešenia súdnych sporov (v súdnom i rozhodcovskom konaní), táto bola len zdanlivá, pretože núti spotrebiteľa podrobiť sa konaniu pred rozhodcovským súdom vybraným zo strany veriteľa. Je pritom evidentné, že spory z úverových zmlúv sú vedené takmer výlučne na základe veriteľa, nie dlžníka, a to rozhodcovským súdom majúcim povahu súkromno- právneho subjektu. Ďalej je nutné poukázať na to, že rozhodcovská zmluva medzi stranami sporu bola uzatvorená v rovnaký deň, ako uzavreli zmluvu o revolvingovom úvere. Jej obsah žalobkyňa nemohla ovplyvniť, nakoľko sa tam dopĺňali len jej údaje, ako meno, bydlisko, dátum narodenia. Predkladanie rozhodcovských zmlúv - vo formulárovej podobe spotrebiteľom, za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (podstatu rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť predloženému formuláru, sa (minimálne) javí ako zneužívanie údajného individuálneho dojednania. Na tom nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných/obchodných podmienok, alebo vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera, ako je tomu v súdenej veci. Fakticky ide len o sofistikovanejšiu podobu tej istej nekalej zmluvnej podmienky, bez reálneho vplyvu na podstatu jej neprijateľnosti. Arbitráž predstavuje inštitút typický pre dva „rovnocenné“ subjekty, najčastejšie podnikateľov, v ktorých vzťahoch niet priestoru pre tak výraznú deformáciu v podobe jednostranného rozhodovania, ako je tomu v spotrebiteľských vzťahoch. Tu, vopred určené rozhodcovské súdy vydávajú len formálne exekučné tituly pre nebankové subjekty bez ohľadu na existenciu akýchkoľvek neprijateľných podmienok. Tomuto nasvedčuje i legislatívny vývoj, kedy zákonodarca prostredníctvom ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka úplne vylúčil možnosť existencie (akejkoľvek) rozhodcovskej doložky spotrebiteľských právnych vzťahov. 10. Na základe rozoberanej rozhodcovskej zmluvy veriteľ mohol vec predložiť (čo aj využil) na prejednanie rozhodcovského súdu (navyše nie dopredu vybranému) a vylúčiť tak všeobecný súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ tým stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Nie je dôležité, že § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nemá riešiť situáciu, keď návrh (žalobu) podáva dodávateľ. Podstatné totiž je, že podanie návrhu (žaloby) dodávateľom na rozhodcovskom súde malo za následok, že v tej istej veci sa druhá strana už nemohla obrátiť na všeobecný súd, ani nijako zabrániť uskutočneniu rozhodcovského konania. Uvedené vo svojich dôsledkoch núti spotrebiteľa, aby spory vzniknuté vo vzťahu s dodávateľom boli definitívne (vy)riešené v rozhodcovskom konaní. Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či ho k riešeniu jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania „núti“ štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma týmito eventualitami, práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu, bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko- právnej ochrany. Predmetné rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcom, z ktorých vyvodil svoju oprávnenosť na konanie a rozhodnutie na základe takýchto neplatných rozhodcovským zmlúv sú nulitným právnym aktom. Rozhodcovská zmluva je postihnutá sankciou a absolútnou neplatnosťou v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, čím bol naplnený dôvod § 45 ods. 1 písm. e) zákona č. 335/2014 Z.z., na základe ktorého boli splnené predpoklady na zrušenie rozhodcovských rozsudkov. 11. Krajský súd, nakoľko výrok napadnutého rozsudku je vecne správny tento potvrdil. 12. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, preto jej voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 13. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)