Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 29Sa/32/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017202016 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:1017202016.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Vargovou, v právnej veci žalobcu: U. S. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Poľská republika, S., S. X/X, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: MANIOM, s.r.o., so sídlom Palárikova č. 76, Čadca, IČO: 46 889 124, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 26284-3/2017-BA zo dňa 12. septembra 2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č.: 47575-1/2016- CA zo dňa 27.10.2016 rozhodla tak, že U. S. T. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM s.r.o. od 01.04.2016 do 30.06.2016 podľa slovenskej legislatívy. Rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o sociálnom poistení). V odôvodnení prvostupňový správny orgán uviedol, že od 01. mája 2010 sa uplatňuje Nariadenie EP a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia EP a Rady č. 988/2009 a vykonávacie nariadenie EP a Rady č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Poukázal na článok 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, ako aj na článok 13 ods. 1 základného nariadenia. Sociálnej poisťovni bolo dňa 26.09.2016 doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, Zakład Ubezpieczeń Społecznych, Oddział w Wroclawiu (ďalej len ZUS), z ktorého vyplýva, že U. S. T. od 01.04.2016 do 30.06.2016 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti tejto osobe nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM s.r.o. od 01.04.2016 do 30.06.2016 podľa slovenskej legislatívy. 2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 26284-3/2017 zo dňa 12. septembra 2017 jeho odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa s právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom a to konkrétne poukázal na nariadenie č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie 987/2009. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovenú v hlave II. základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Poukázal najmä na článok 16 ods. 2 a článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorých určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Následne predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov stanovené v ods. 2 sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy, neboli definitívne určené na základe ods. 4. Skonštatoval, že Sociálnej poisťovni bolo v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS) oznámenie, ktorým ZUS určila, že U. S. T. podlieha v období od 01.04.2016 do 30.06.2016 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. To znamená, že ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska účastníka v spolupráci so Sociálnou poisťovňou rešpektujúc postupy určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia, určila, že menovaný zamestnanec bude v období od 01. 04. 2016 do 30.06.2016 podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z koordinačných nariadení nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu povinnosť pred prijatím definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy opätovne preskúmať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre ZUS na toto určenie. Ďalej vo všeobecnosti žalovaný sa zaoberal termínom zanedbateľnej činnosti podľa praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku. Samotné námietky uvedené v odvolaní vyhodnotil ako nedôvodné. Čo sa týka registračného listu fyzickej osoby - prihláška, uviedol, že táto má deklaratórne účinky a nemôže deklarovať vznik povinného nemocenského poistenia ani ďalších povinných poistení v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Na základe skutočností, že zamestnancovi bola určená poľská uplatniteľná legislatíva, prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že zamestnávateľ prihlásil od 01. 04. 2016 do 30.06.2016 zamestnanca do systému slovenského sociálneho poistenia nesprávne. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo spochybnené Sociálnou poisťovňou ani ZUS a bolo určené v súlade s článkom 15 a 16 a vykonávacieho nariadenia. Je záväzné a nemôže do neho zasahovať ani súd. Z uvedeného dôvodu prvostupňový správny orgán vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým deklaroval, že zamestnancovi zamestnávateľa povinné poistenia od 01.04.2016 do 30.06.2016 podľa slovenskej legislatívy nevznikli. 3. V zákonnej lehote podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu žalobca. Ako základné žalobné body uviedol. Postup žalovaného, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia o neexistencii povinného poistenia zamestnanca žalobcu v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení je z právneho hľadiska nesprávny. Poukázal na oznámenie ZUS, že sa na zamestnanca žalobcu v období od 01.04.2016 do 30.06.2016 vzťahujú právne predpisy Poľskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej pokiaľ bolo rozhodnuté poľskou inštitúciou o určení uplatniteľnej legislatívy a pokiaľ žalovaná nenamietala toto určenie, existencia takého rozhodnutia mala mať zásadné dôsledky aj na postup žalovanej. Po takomto určení aplikovateľnej legislatívy, ak sa stala definitívnym, totiž Sociálna poisťovňa nemá vôbec právomoc konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení ako aj zo slovenského právneho poriadku (rozsudok NS SR sp. zn. 9Sžso/160/2015). Žalobca teda konštatoval, že žalovaný nie je oprávnený vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Ďalej namietal, skutočnosť, že osoba vykonávala činnosť marginálneho charakteru treba posudzovať z pohľadu niekoľkých ukazovateľov, a teda individuálne. Žalovaný sa len formálne vysporiadal so zistením skutočného stavu veci a v tomto ohľadne rozhodnutie prakticky neodôvodnil. Paušálne poukázanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa s individuálnou situáciou posudzovanej osoby je nedostatočné a nezákonné. Samotná definícia marginálnej práce uvedená v príručke je nezrozumiteľná. Nejednoznačnosť spočíva v použití spojok a/alebo ako kritérií pri určení ukazovateľov zanedbateľných činností. Určenie výšky príjmu ale v zmysle všeobecných zásad je nemožné, nepoužiteľné a v rozpore so zásadou rovnosti, ktorá je spolu so zásadou právnej istoty odvodená z ústavných tradícií členských štátov a medzinárodných nástrojov, zaručuje predvídateľnosť právnych situácií a vzťahov v oblasti úniového práva. Žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 24.01.2018. Zotrval na právnom posúdení veci ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že v danom prípade Sociálna poisťovňa nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy ako to tvrdí žalobca, ale napadnutým rozhodnutím rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Ďalší účastník totiž prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov od 01.04.2016 do 30.06.2016, pričom zamestnanec v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Preto bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov, požadovanú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na zamestnanca žalobcu sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Práve z dôvodu, že zamestnanec bol prihlásený do registra poistencov, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako neoprávnené, pobočka Sociálnej poisťovne musela za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydať rozhodnutie, že zamestnancovi sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy nevzniklo. Taktiež následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť Sociálna poisťovňa, ústredie v rámci odvolacieho konania, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. K žalobcom citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaný uviedol, že tieto rozsudky boli vydané v prípadoch, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Postup podľa tohto článku sa využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, preto mal za to, že predmetné námietky žalobcu sú irelevantné. Naopak poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015, podľa ktorého, ak žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s článkom 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné. 5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného repliku nepodal. Ďalší účastník vyjadrenie k žalobe nepodal. 6. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok podľa § 137 ods. 4 Zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 107 ods. 1 písm. a) SSP a contrario. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 03.12.2019 o čom bola spísaná zápisnica, ktorá je súčasťou súdneho spisu. 7. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 177 a nasl. SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP a § 183 SSP), pričom zistil, že žalobu je potrebné zamietnuť ako nedôvodnú podľa § 190 SSP z nasledovných dôvodov: Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z., do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa článku 5 bod 1 nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania. Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále. 1) Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 8. Zo správneho spisu správny súd zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zakład Ubezpieczeń Społecznych (ďalej ZUS) podaním zo dňa 21.09.2016 Značka listu: 470000/510/2016- UBS1 dala žalovanému na vedomie, že určila uplatniteľnú legislatívu v intenciách článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia s tým, že žalobca podlieha poľskej legislatíve od 01.04.2016 do 30.06.2016 vzhľadom na vedenie podnikateľskej činnosti na území Poľskej republiky a vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepredložil podklady potvrdzujúce skutočné vykonávanie práce na základe priloženej zmluvy, najmä dokumentov potvrdzujúcich výmeru pracovnej doby, ktorá skutočnosť je relevantná pre stanovenie, či má práca vykonávaná na území Slovenskej republiky marginálny charakter. 9. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne registračným listom fyzickej osoby prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľa MANIOM s.r.o. za obdobie od 01.04.2016 do 30.06.2016. 10. Správny súd v prvom rade vyhodnotil námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa nemala oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Podľa názoru správneho súdu bolo v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniku jednotlivých povinných poistení žalobcovi, ako zamestnancovi MANIOM s.r.o. od 01.04.2016 do 30.06.2016. Bolo totiž preukázané, že zamestnávateľ túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.04.2016 do 30.06.2016 a zároveň Sociálna poisťovňa má preukázané, že od 01.04.2016 do 30.06.2016 sa na túto istú fyzickú osobu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská legislatíva, a preto nemôže byť poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené mala Sociálna poisťovňa preukázané v súlade s citovaným ustanovením článok 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia v nadväznosti na citované ustanovenie článok 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (podľa ktorého platí hodnovernosť a záväznosť dokumentov vydaných inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného a vykonávacieho nariadenia, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné) pričom v administratívnom (ani v tomto súdnom konaní) neboli zo strany žalobcu ani ďalšieho účastníka produkované konkrétne skutkové tvrdenia ani označené konkrétne dôkazy preukazujúce opak (napr. podanie správnej žaloby v Poľskej republike, ktorou by žalobca namietal závery ZUS obsiahnuté v oznámení - opatrení). Márnym uplynutím lehoty 2 mesiacov v zmysle cit. článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných predpisov ZUS vo Wroclawi stalo sa definitívnym. Žalovaný bol informovaný o predbežnom určení uplatniteľnej legislatívy podaním zo dňa 21.09.2016 (č.l. 5 administratívneho spisu) uplynutím dvoch mesiacov odo dňa jeho doručenia tak nastal právny následok predvídaný citovaným ustanovením článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia keďže žalovaná neinformovala (uvedené ani v konaní netvrdila) ZUS vo Wroclawi o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko, rovnako neboli pred uplynutím tejto lehoty uplatniteľné právne predpisy určené na základe odseku 4 článku 16. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo definitívne rozhodnuté o určení poľskej legislatívy v súlade s článkom 16 ods. 3 v nadväznosti na článok 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a na druhej strane prihláška do registra poistencov Sociálnej poisťovne bola zo strany zamestnávateľa žalobcu podaná k tomu istému obdobiu, na ktoré sa vzťahovala pre žalobcu poľská legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím bol tento sporný stav odstránený, pričom práve ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení je zákonodarcom prijatý na riešenie aj takýchto situácií. 11. Správny súd zdôrazňuje, že prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k žalobcovi, to znamená, že v tomto rozhodnutí prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal konkrétnymi skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Prvostupňový správny orgán žiadnym spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci žalobcu na území Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na žalobcu nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa marginálneho charakteru práce. Naopak všetky tieto skutkové okolnosti vyhodnocoval už ZUS vo Wroclawi, o čom bola žalovaná aj žalobca informovaní podaním ZUS zo dňa 21.09.2016. Ak potom správny orgán rozhodol na základe definitívneho určenia uplatniteľných právnych predpisov poľským orgánom sociálneho zabezpečenia (o ktorom bol oboznámený oznámením, z ktorého obsahu vychádzal, a ktorý je v intenciách citovaného článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia viazaný), tak že na žalobcu sa jednotlivé povinné poistenia na Slovensku nevzťahujú a to konkrétne od 01.04.2016 do 30.06.2016, kedy bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto prihlášky bol daný. 12. V tejto súvislosti správny súd musí s prihliadnutím jednak na zásadu výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadu lojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy Európskej únií (napr. rozsudok Súdneho dvora C-202/97 alebo rozsudok C-2/05) uviesť, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola žalovaná oprávnená rozhodnúť aj o zániku povinného nemocenského dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v registri poistencov žalovanej (a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení). Neprekročila teda svoju právomoc rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha žalobca (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27. apríla 2018). 13. Podľa názoru správneho súdu v danom prípade nie je možné postupovať ani v zmysle citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžo/160/2015, keďže tento riešil odlišnú situáciu keď v prejednávanej veci nebolo možné ustáliť, či došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy za skutkovej situácie kedy žalovaná tvrdila, že akceptovala návrh ZUS na uzatvorenie spoločnej dohody podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ktorá skutočnosť v intenciách citovaného ustanovenia článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia je podstatná z hľadiska definitívneho určenia. Z tohto rozhodnutia taktiež nevyplýva zásadný právny záver, ako ho interpretoval žalobca, že pokiaľ takéto rozhodnutie bolo vydané, nie je možné rozhodovať o nevzniknutí povinných poistení v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Rovnako nie je možné v danom prípade aplikovať ani podporne rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý sa týkal iného skutkového prípadu a to dohody v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a Najvyšší súd pristúpil k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu, pretože zmienka o tejto dohode v rozhodnutí správnych orgánov absentovala a nebola ani súčasťou administratívneho spisu. Vzhľadom na uvedené rozsudky, na ktoré poukazoval žalobca, nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec. 14. Čo sa týka ďalšej námietky, a to nedostatku dôvodov ohľadne vyhodnotenia činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky ako činnosti marginálneho charakteru súd uvádza, že táto námietka je v plnom rozsahu nedôvodná. Ako bolo uvedené vyššie v odôvodnení, správny orgán prvého stupňa sám nevykonal dokazovanie v tejto otázke (vykonať dokazovanie v tejto otázke ani nemohol pre nedostatok právomocí rozhodnúť o určení uplatniteľnej legislatívy). Rovnako aj žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len vo všeobecnosti uviedol termíny, ako zanedbateľná činnosť, ukazovatele jej vykonávania v zmysle praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisov EÚ, EHP a vo Švajčiarsku len vo všeobecnosti. Správny súd poukazuje na to, že táto časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nadbytočná. Dôvodom pre určenie, že žalobcovi nevznikli povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské správne orgány sociálneho zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť t. j. či žalobca na území Slovenskej republiky vykonával alebo nevykonával zanedbateľné činnosti, ale tá skutočnosť, že poľská legislatíva bola pre žalobcu definitívne určená v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia na základe oznámenia ZUS zo dňa 21.09.2016, ktoré sa stalo definitívnym v zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia uplynutím lehoty dvoch mesiacov odo dňa jeho doručenia. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať slovenský orgán sociálneho zabezpečenia, to znamená Sociálna poisťovňa a vzhľadom na súčasnú registráciu žalobcu v registri Sociálnej poisťovne od 01.04.2016 do 30.06.2016, potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal rozhodnutie o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie žalobcu v jeho registri. Teda všetky námietky týkajúce sa nedostatku dôvodov, pre ktoré by mala byť činnosť žalobcu vyhodnotená ako zanedbateľná činnosť nemôžu byť v tomto súdnom konaní už dôvodné. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietky týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu v súvislosti so zanedbateľnou činnosťou žalobcu na území Slovenskej republiky bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS, resp. inštančnom postupe a prípadnom správnom súdnom konaní a to na území Poľskej republiky. Pokiaľ by aj o tejto otázke bolo rozhodnuté poľskými inštitúciami nesprávne (t.j. v rozpore so základným a vykonávacím nariadením), súdy Slovenskej republiky, ani správne orgány Slovenskej republiky si túto otázku po jej definitívnom určení už nemôžu posúdiť inak (obdobne rozsudok NS SR č.k. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27.04.2016). 15. Vzhľadom na to, že správny súd všetky žalobné námietky vyhodnotil ako nedôvodné, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 16. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté vo vzťahu k žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že žalobcovi, ktorý úspech v konaní nemal, súd náhradu trov konania nepriznal. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanému v zmysle ust. § 168 SSP a contrario. Nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi konania v zmysle § 169 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Nevznikli mu totiž trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú by mu explicitne uložil správny súd. Súd nevzhliadol ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by ďalšiemu účastníkovi mohol náhradu priznať. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.