Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 30S/119/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5017200499 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5017200499.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Jany Vargovej, v právnej veci žalobcu: WEGA Martin, v.o.s., so sídlom R. Viesta 4080/19, 036 01 Martin, IČO: 31 626 203, právne zastúpený Mgr. Andrea Šutovská, advokátka, so sídlom Z. XX, E., korešpondenčná adresa: A. V. XX, XXX XX O., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102210659/2017 zo dňa 18.10.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a . Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Daňový úrad Žilina (správca dane) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2014 až december 2014. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil Protokol č. 100641947/2017 zo dňa 19.04.2017. Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal správca dane rozhodnutie č. 101432845/2017 zo dňa 26.06.2017, ktorým určil žalobcovi rozdiel dane v sume 9.576,10 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014. Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie. V odvolaní skonštatoval, že závery uvedené v napadnutom rozhodnutí sú nelogické, nevychádzajú z obsahu administratívneho spisu a sú priamo v rozpore so skutkovým stavom zisteným samotným správcom dane v rámci dokazovania, že správca dane okrem iného nesprávne vychádzal iba z vnútroštátnych právnych predpisov a vec vôbec neposúdil z hľadiska práva Európskej únie a že stav dôkaznej núdze nastal naopak na strane správcu dane, za čo musí niesť aj príslušnú zodpovednosť. Namietal prekročenie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, neakceptovanie vyjadrenia žalobcu k protokolu. Žalovaný (Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) rozhodnutím č. 102210659/2017 zo dňa 18.10.2017 potvrdil rozhodnutie správcu dane zo dňa 26.06.2017. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaný uviedol, že lehota pre vykonanie daňovej kontroly bola zachovaná. Daňová kontrola začala 04.05.2016 (odvolávajúci si so správcom nedohodli nový termín začatia daňovej kontroly) a protokol z daňovej kontroly bol doručený Ing. Milošovi Michalkovi dňom odmietnutia prijatia písomnosti t.j. dňa 25.04.2017. Ďalej uviedol, že splnomocnený zástupca odvolávajúceho - advokátka Mgr. Šutovská bola podľa § 14 ods. 1 písm. c) zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov povinná doručiť podanie finančnej správe elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.. Vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole č. 100641947/2017 zo dňa 19.04.2017 zaslala Mgr. Šutovská správcovi dane najprv e-mailom a následne v listinnej podobe, to znamená, že podanie nebolo správcovi dane doručené elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.. Nakoľko uvedený nedostatok predmetného podania neodstránila ani v lehote určenej správcom dane vo výzve zo dňa 24.05.2017, správca dane opodstatnene považoval predmetné vyjadrenie podľa § 13 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z. za nepodané. Splnomocnená zástupkyňa odvolávajúceho (žalobcu) Mgr. Šutovská bola povinná podať písomné vyjadrenie k protokolu elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. a nie v listinnej podobe. Ustanovenie § 13 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z., na ktorý poukázala splnomocnená zástupkyňa žalobcu vo svojej e-mailovej odpovedi zo dňa 05.06.2017, sa nevzťahuje na osoby uvedené v § 14 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.. Pokiaľ odvolávajúci sa (žalobca) v odvolaní skonštatoval, že závery uvedené v napadnutom rozhodnutí sú nelogické, nevychádzajú z obsahu administratívneho spisu a sú priamo v rozpore so skutkovým stavom zisteným samotným správcom dane v rámci dokazovania, že správca dane okrem iného nesprávne vychádzal iba z vnútroštátnych právnych predpisov a vec vôbec neposúdil z hľadiska práva Európskej únie žalovaný uviedol, že táto námietka žalobcu je veľmi všeobecná a neurčitá. Žalobca nekonkretizoval, prečo sú závery uvedené v napadnutom rozhodnutí nelogické a v akom rozpore sú so zisteným skutkovým stavom. Taktiež nie je zrejmé, čo zahrnul pod pojem právo Európskej únie a prečo je toho názoru, že stav dôkaznej núdze nastal na strane správcu dane. Na základe takto zistených skutočností žalovaný rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 2. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 18.10.2017 podal žalobca správnu žalobu. V žalobe uviedol, že z dôkazov zabezpečených počas daňovej kontroly vyplýva, že všetky zdaniteľné obchody sa za príslušné zdaňovacie obdobie reálne uskutočnili, a to aj na úrovni dodávateľskej, ako i na úrovni odberateľskej, čo bolo preukázané jednak: - vyjadreniami samotných spoločníkov žalobcu Ing. Demčíka a Ing. Michalku zo dňa 31.01.2017 uvedenými v zápisnici zo dňa 31.01.2017, - písomnými vyjadreniami spoločníkov žalobcu predloženými správcovi dane dňa 07.03.2017, - montážnymi denníkmi k odberateľským faktúram - vyjadreniami Ing. Nečasa - čestným prehlásením zo dňa 09.03.2017 bývalého konateľa dodávateľa spoločnosti Dahn Stav s.r.o. pána Tibora Saitza, - zápisnicou Daňového úradu Banská Bystrica o miestnom zisťovaní zo dňa 06.02.2017 o preverovaní odberateľa žalobcu - spoločnosti GAMO a.s., - zápisnicou Daňového úradu Banská Bystrica o miestnom zisťovaní zo dňa 16.02.2017 o preverovaní odberateľa žalobcu - spoločnosti ELIS plus, s.r.o., - zápisnicou Daňového úradu Banská Bystrica o miestnom zisťovaní zo dňa 31.01.2017 o preverovaní odberateľa žalobcu - Surf Point Media, s.r.o. - preverovanou účtovnou a právnou dokumentáciou žalobcu. V prípade, že mal správca dane naďalej pochybnosti o reálnosti zdaniteľných obchodov žalobcu na odberateľskej úrovni, nič mu nebránilo preveriť aj následných odberateľov, ktorým fakturovali odberatelia žalobcu. Záver správcu dane o tom, že spoločnosť Dahn Stav s.r.o. (dodávateľ spoločnosti Atlanta VR s.r.o.) bol v čase daňovej kontroly žalobcu nekontaktný, svojim správaním neumožnil správcovi dane vykonať úkony, a teda správca dane nemohol preveriť fakturované zdaniteľné obchody, a preto neuznal odpočítanie dane z predmetných faktúr, bol podľa názoru žalobcu mylný, autoritatívny a nemajúci oporu vo vnútroštátnych predpisoch o judikatúre a ani v predpisoch o judikatúre práva Európskej únie. Správca dane vo svojom rozhodnutí nesprávne poukázal na tzv. všeobecné dôkazné bremeno daňového subjektu vyplývajúce z ustanovení § 24 ods. 1 zákona o správe daní bez toho, aby bral do úvahy závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010 a tiež modifikáciu vykonanú právom Európskej únie. Žalobca poukázal na judikatúru práva Európskej únie ako napr. rozsudok Európskeho súdneho dvora zo dňa 21.06.2012 C-80/11, z ktorého vyplýva, že daňový orgán nemôže od podnikateľa vyžadovať, aby preveroval svojich dodávateľov a zároveň nemôže zastaviť vrátenie dane z pridanej hodnoty podnikateľovi, ktorému bol tovar, či služby dodané pochybným spôsobom. Uvedené konštatujú aj staršie rozhodnutia Európskeho súdneho dvora a to C-353/03 a C-484/03. Spomínaná tolerancia je povinná len dovtedy, kým daňový orgán nedokáže, že podnikateľ, ktorému odmietne vrátenie DPH o pochybnostiach vedel, ale nestačí len domnienka daňového orgánu, že podnikateľ konal protiprávne, ale daňový orgán to musí dokázať aj dokladmi. Správca dane však žiadny taký dôkaz neprodukoval, žiadny takýto dôkaz sa v administratívnom spise nenachádza. Žalobca taktiež poukázal na to, že v zmysle judikatúry SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010), ako aj judikatúry Európskej únie nie je spravodlivo možné žiadať od daňového subjektu, aby sledoval a kontroloval realizáciu prác, obchodov, výrobné procesy, obstarávacie procesy u iného subjektu a už vôbec nie, že by mal ovládať mená konkrétnych osôb, ktoré práce u iného subjektu vykonávajú. Ak by toto správca dane žiadal, bolo by to nesprávne posúdenie rozloženia dôkazného bremena v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Daňovému subjektu ani zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. V takomto prípade, že u iného subjektu došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní dôkazné bremeno. Rovnako aj skutočnosť, že daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré by mohlo byť spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane, a teda správca dane nesie zodpovednosť za vznik takejto dôkaznej núdze. Správca dane nevzal nijakým spôsobom do úvahy, že daňový subjekt jasne vo svojich vyjadreniach uvádzal, že zdaniteľné služby si kontroloval a odsúhlasoval so svojim odberateľmi, ktorí to tiež potvrdili, preto nemožno ani namietať, že by žalobca nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia, aby zabránil prípadnému podvodnému konaniu. Základnou námietkou žalobcu, ktorú vzniesol v rámci odvolacieho konania a v rámci podanej žaloby je nedodržanie ročnej lehoty na výkon daňovej kontroly. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), g) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 102210659/2017 zo dňa 18.10.2017 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Ďalej navrhol, aby správny súd priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že nebolo preukázané, že k dodaniu fakturovaného plnenia spoločnosťou Atlanta VR s.r.o. reálne došlo. Neboli konkretizované okolnosti dodania fakturovaných plnení, nebolo preukázané reálne uskutočňovanie fakturovaných plnení spoločnosťou Atlanta VR s.r.o. pre žalobcu, z ktorých si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. V prípade, že daňový subjekt vo svojich obchodných prípadoch neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá tak na seba riziko, že nebude môcť splniť svoju povinnosť niesť dôkazné bremeno a toto bremeno neunesie. Spôsob výberu obchodného partnera bol zo strany žalobcu neopatrný. Ing. Nečasa, konateľa spoločnosti Atlanta VR s.r.o. mali konatelia žalobcu spoznať cez stavebné práce a spolupráca mala vyplynúť z rozhovoru s ním. Žalobca preniesol výkon prác na spoločnosť, ktorá nemala oprávnenie na výkon niektorých požadovaných činností (počítačové a softvérové služby). Nezaujímal sa o to, či bude mať jeho dodávateľ dostatočné personálne, odborné a technické kapacity na výkon požadovaných činností, nezaujímal sa o miesto, kde budú činnosti vykonávané, nekontroloval vykonanie fakturovaných prác, pričom rozsah a kvalitu prác si žalobca odsúhlasoval len so svojimi odberateľmi. Za daných okolností museli byť žalobcovi známe riziká, ktoré mu z týchto obchodov môžu vyplynúť. Žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania DPH z predmetných faktúr, porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., pretože nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti v spoločnosti Atlanta VR s.r.o. uvedenej na predmetných faktúrach. Správca dane podľa žalovaného pri daňovej kontrole a následnom vyrubovacom konaní postupoval podľa všeobecne záväzných právnych predpisov. Hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Vykonával úkony (dožiadania, miestne zisťovania, výsluchy svedkov) z vlastného podnetu, pri kontrole dokladov bral do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybranie dane. Správcom dane vydané rozhodnutie obsahovalo posúdenie veci s odkazom na príslušné právne predpisy a výrok korešpondoval s odôvodnením rozhodnutia. Na základe uvedených skutočností žalovaný žiadal, aby Krajský súd v Žiline podanú žalobu zamietol a žalobcovi náhradu súdnych trov a trov vlastného právneho zastúpenia nepriznal. 4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného repliku nepodal. 5. Správny súd na nariadenom pojednávaní konanom dňa 8.1.2019 v neprítomnosti žalobcu, ktorý na pojednávanie volaný nebol, právneho zástupcu žalobcu, ktorý neúčasť na pojednávaní neospravedlnil a žalovaného, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil (§ 114 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, ďalej len SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v zmysle § 177 a nasledujúce SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP) pričom zistil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je zákonné, preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú z nasledovných dôvodov: 6. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v roku 2014 (ďalej len zákon č. 222/2004 Z. z.), dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 563/2009 Z. z.), správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami. Ak je to účelné a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane. Podľa § 30 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., ak písomnosť nie je možné doručiť spôsobom podľa odseku 1, správca dane doručuje písomnosť prostredníctvom a) poskytovateľa poštových služieb, b) iného orgánu, ak to ustanovuje osobitný predpis,28) c) verejnej vyhlášky. 28) Napríklad zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa § 30 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., ak adresát bezdôvodne odmietne prijať písomnosť, je táto doručená dňom, keď bolo prijatie odmietnuté; o tom musí doručovateľ adresáta poučiť. 7. Z administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že správca dane oznámením zo dňa 29.03.2016 o daňovej kontrole oznámil žalobcovi výkon daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2014 s tým, že daňová kontrola sa začne dňa 04.05.2016. Žalobca si so správcom dane nedohodol nový termín začatia daňovej kontroly. Správca dane z daňovej kontroly vyhotovil Protokol č. 100641947/2017 zo dňa 19.04.2017. Uvedený protokol spolu s výzvou zo dňa 19.04.2017 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole bol odoslaný na poštové doručenie prostredníctvom Slovenskej pošty a.s.. Podľa predloženej doručenky bol dňa 20.04.2017 vykonaný neúspešný pokus o doručenie s výzvou na opakované doručenie. Dňa 21.04.2017 bolo vykonané opakované doručenie. Dňa 21.04.2017 bola zásielka uložená. Dňa 05.05.2017 žalobca potvrdil príjem uvedenej zásielky. Správca dane dňa 25.04.2017 realizoval prostredníctvom svojho zamestnanca osobné doručenie protokolu zo dňa 19.04.2017 spolu s výzvou zo dňa 19.04.2017 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. O doručení predmetného protokolu a výzvy spísal dňa 26.04.2017 úradný záznam, v ktorom sa uvádza, že zaslal daňovému subjektu (žalobcovi) dňa 19.04.2017 poštou výzvu zo dňa 19.04.2017 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole a protokol zo dňa 19.04.2017. Cez internetovú službu Slovenskej pošty, a.s. - sledovanie zásielok zistil, že uvedené písomností boli dňa 21.04.2017 uložené na pošte. Z dôvodu, že by uvedené písomností nemuseli byť doručené v lehote do 04.05.2017 a tým by nebola dodržaná ročná lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. doručil zamestnanec správcu dane Ing. C. L. písomnosti žalobcovi osobne dňa 25.04.2017 podľa § 30 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.. Pri osobnom doručovaní Ing. Miloš Michalka ako osoba oprávnená konať a prijímať písomnosti za daňový subjekt (žalobcu) bezdôvodne odmietol prevziať výzvu a protokol zo dňa 19.04.2017. Správca dane poučil Ing. Michalku, že ak odmietne bezdôvodne prijať uvedené písomností za daňový subjekt, považujú sa tieto písomnosti za doručené dňom, keď bolo prijatie odmietnuté v zmysle § 30 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.. Odmietnutie prevzatia uvedených písomností - protokol spolu s výzvou potvrdil svojim podpisom Ing. Michalka na výzve č. 100647576/2017. Na základe uvedeného považoval správca dane výzvu zo dňa 19.04.2017 na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole a protokol zo dňa 19.04.2017 za doručené dňa 25.04.2017 v zmysle § 30 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.. Žalobca teda mal dňa 25.04.2017 objektívnu možnosť sa s doručovanými dokumentmi oboznámiť, ale sám ju dobrovoľne odmietol. O doručení predmetných písomností aj o vykonanom poučení spísal správca dane úradný záznam dňa 26.04.2017. Dotknutý zamestnanec správcu dane sa dňa 25.04.2017 v popoludňajších hodinách o 15:30 hod. dostavil do maloobchodnej predajne označenej logom WEGA Martin na adrese M. R. Štefánika 22, Martin, v ktorej bol prítomný konateľ spoločnosti (žalobcu) Ing. Michalka. Tento ako osoba oprávnená konať a prijímať písomnosti za žalobcu odmietol bezdôvodne prevziať výzvu a protokol zo dňa 19.04.2017. Uviedol, že mu bolo doporučené nepreberať žiadne písomností. Zamestnanec správcu dane požiadal Ing. Michalku, aby odmietnutie prevzatia písomnosti potvrdil svojim podpisom na druhej strane výzvy zo dňa 19.04.2017, zároveň ho poučil, že odmietnutím prevzatia písomností sa tieto považujú za doručené dňom, kedy ich odmietol prevziať. Poučenie o doručení písomností zaznamenal zamestnanec správcu dane na druhej stráne výzvy č. 100647576/2017 nasledujúci deň, t. j. dňa 26.04.2017. Touto skutočnosťou sa zamestnanec správcu dane nijako netajil a ani ju nepopieral. V čase doručovania písomností v predajni na ulici M. R. Štefánika bol Ing. Michalka sám. Nevenoval sa zákazníkom, lebo tam žiadny neboli. Sedel za predajným pultom pri počítači. Pri osobnom doručovaní protokolu z daňovej kontroly s výzvou Ing. Michalka reagoval vyjadrením, že mu bolo doporučené nepreberať žiadne písomností. Dôvod neprevzatia neuviedol. Zamestnanec správcu dane na Ing. Michalku nevyvíjal žiadny nátlak. Pri doručovaní písomností postupoval v súlade s § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 563/2009 Z. z.. Osobné doručenie považoval za účelné z dôvodu dodržania ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z.. Z úradného záznamu zo dňa 26.04.2017 je zrejmé, že Ing. Michalka svojim podpisom potvrdil odmietnutie prijatia predmetných písomností dňa 25.04.2017. Podľa zistenia správcu dane žalobca za zdaňovacie obdobie máj 2014 odpočítal daň z pridanej hodnoty aj z došlých faktúr od dodávateľa Atlanta VR s.r.o., Valča 199, 038 35 Valča: z faktúry č. A72014 zo dňa 19.05.2014, z faktúry č. A92014 zo dňa 30.05.2014, z faktúry č. A102014 zo dňa 30.05.2014. Správca dane vykonal dokazovanie za účelom preverenia obchodných vzťahov medzi žalobcom a spoločnosťou Atlanta VR s.r.o., vykonal šetrenia aj vo vzťahu k odberateľom žalobcu. Obchodná spolupráca podľa fakturovaných plnení v roku 2014 zahrňovala rôzne druhy prác ako výroba letákov, stavebná činnosť a práce súvisiace s dodávkou a údržbou softvéru a počítačových programov. Konatelia žalobcu uviedli, že Ing. Nečasa, konateľa spoločnosti Atlanta VR s.r.o. poznajú osobne. Spoznali ho cez stavebné práce, ktoré robili kolegovi a spolupráca vyplynula z rozhovoru s nim. Konatelia žalobcu ďalej uviedli, že za žalobcu komunikoval hlavne Ing. Boris Demčík a Ing. Miloš Michalka a za spoločnosť Atlanta VR s.r.o. komunikoval Ing. Vladimír Nečas. Konatelia žalobcu uviedli, že spoločnosť Atlanta VR s.r.o. mala vykonať fakturované obchody. Nevedeli však uviesť mená osôb, ktoré mali reálne uskutočniť fakturované obchody. Taktiež nevedeli uviesť, či práce vykonala spoločnosť Atlanta VR s.r.o. svojimi pracovníkmi, alebo boli vykonané subdodávateľsky. Počítačové a softvérové práce sa mali realizovať na pracoviskách spoločnosti Atlanta VR s.r.o.. Podľa vyjadrenia žalobcu plnenia zo zmluvy zo dňa 01.04.2014, ktorá preukazovala obchodný vzťah so spoločnosťou Atlanta VR s.r.o. boli žalobcom ďalej prefakturované spoločnosťou GAMO a.s.. Zmluva zo dňa 01.04.2014 bola uzavretá medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou Atlanta VR s.r.o. ako dodávateľom. Predmetom zmluvy (článok 4 zmluvy) bolo zabezpečenie prevádzky call centra žalobcu, ktoré zahrňovalo: poskytovanie servisných služieb objednávateľovi za podmienok uvedených v tejto zmluve pre softvérové nástroje pre potreby call centra objednávateľa; poskytovanie konzultačnej, poradenskej a realizačnej činnosti pri zmenách, rozširovaní a optimalizácii softvérových nástrojov pre potreby call centra objednávateľa podľa požiadaviek objednávateľa; zabezpečenie zmien nastavení APV CC na základe požiadaviek objednávateľa, ktoré sú nad rámec poskytovaných pravidelných servisných služieb a ktoré budú počas platnosti zmluvy dojednané formou vzájomne konzultovaných a odsúhlasených objednávok; zabezpečenie podpory funkčnosti softvérových nástrojov pre potreby call centra objednávateľa podľa dohodnutých časových parametrov. Predmetom zmluvy bolo aj poskytovanie rozšírenej podpory používateľov APV CC. V rámci nej sa dodávateľ zaviazal kontrolovať a optimalizovať funkčnosť systému v komplexnom informačnom systéme objednávateľa a zabezpečovať integráciu do celkového riešenia informačných systémov objednávateľa, analýzy a programovanie v rozsahu troch človekodní podľa požiadaviek objednávateľa. Dohodnutým predmetom plnenia zmluvy boli odborné služby, ktorých plnenie si bez pochyby vyžadovalo príslušnú odbornú spôsobilosť a príslušné technické vybavenie. Podľa výpisu z Obchodného registra OS Žilina spoločnosť Atlanta VR s.r.o. nemala v predmete činnosti uvedenú takú činnosť, ktorá by ju oprávňovala k poskytovaniu dohodnutých služieb. Ing. Nečas - konateľ spoločnosti Atlanta VR s.r.o. nevedel uviesť aké zdaniteľné obchody vykonala spoločnosť so žalobcom v roku 2014. Ďalej uviedol, že spoločnosť v roku 2014 nezamestnávala žiadnych zamestnancov a nemala žiadny majetok. V roku 2014 nevykonala fakturované plnenia pre žalobcu vo vlastnej réžií, ale ich dodala žalobcovi subdodávateľsky a to spoločnosťou Dahn Stav s.r.o.. Táto spoločnosť taktiež nemala v predmete činnosti uvedenú takú činnosť, ktorá by ju oprávňovala k poskytovaniu takýchto služieb. Podľa vyjadrenia konateľov žalobcu sa predmetné fakturované služby netýkali žalobcu, ale mali byť poskytované priamo spoločnosti GAMO a.s. Banská Bystrica. Z obsahu zmluvy zo dňa 01.04.2014 však vyplýva, že služby mali byť poskytované pre žalobcu a miesto plnenia zmluvy malo byť sídlo objednávateľa (článok 7 bod 1 zmluvy). Podľa zistenia správcu dane žalobca uzatvoril so spoločnosťou GAMO a.s. Banská Bystrica zmluvu označenú ako SLA č. D1103006 zo dňa 03.01.2011. V predmete plnenia uvedenej zmluvy sú obsiahnuté všetky služby, ktoré sú uvedené aj vo vyššie uvedenej zmluve zo dňa 01.04.2014. Zmluva SLA č. D1103006 zo dňa 03.01.2011 však bránila prenosu činnosti na tretiu osobu. Podľa článku 11 ods. 4 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že nesprístupnia, ani neumožnia sprístupnenie dôverných informácií z druhej strany akoukoľvek formou tretej strane. Informáciami o príslušných pracovníkoch realizujúcich predmetné služby musel žalobca disponovať a to z dôvodu, aby sa vôbec mohli realizovať samotné služby a taktiež z dôvodu zabezpečenia informačnej bezpečnosti. Spoločnosť Atlanta VR s.r.o. nemala potrebné personálne a pracovné kapacity k tomu, aby dokázala zabezpečiť fakturované plnenia (služby). Nepreukázalo sa, že fakturované plnenia (služby, tovary) boli zabezpečené prostredníctvom subdodávateľa - spoločnosťou Dahn Stav s.r.o. (spoločnosť nezamestnávala v roku 2014 žiadnych zamestnancov), konateľ spoločnosti - pán Tibor Saitz sa bližšie nevyjadril k fakturovaným plneniam a nepredložil žiadne dôkazy). Spoločnosť Atlanta VR s.r.o. a aj ňou označený subdodávateľ - spoločnosť Dahn Stav s.r.o. mali vykonať aj také činnosti, na ktoré nemali potrebné oprávnenia (počítačové a softvérové služby) a to navyše spôsobom, ktorý by v prípade plnení v zmysle zmluvy zo dňa 01.04.2014 narúšal základy informačnej bezpečnosti. Nezistilo sa miesto, odkiaľ mali byť zdaniteľné obchody vykonané. Spoločnosť Dahn Stav s.r.o. sa na adrese svojho sídla nenachádzala, a ani sa nezistili iné priestory, v ktorých by vykonávala svoju podnikateľskú činnosť. Táto spoločnosť je pre správcu dane nekontaktnou. Odberatelia žalobcu síce potvrdili, že zdaniteľné obchody od žalobcu prijali, ale neuviedli konkrétne kto práce vykonal, resp. kto tovar dodal. Uviedli len, že komunikovali so žalobcom. Nepreukázalo sa dodanie fakturovaných plnení uvedených na predmetných faktúrach spoločnosťou Atlanta VR s.r.o., nevzniklo žalobcovi právo na odpočítanie DPH z predmetných faktúr. Žalobca nepreukázal, že zo strany uvedeného dodávateľa bolo uskutočnené dodanie fakturovaných plnení, preto mu vznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona č. 222/2004 Z. z. a následne odberateľovi (žalobcovi) uvedenom na sporných faktúrach nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a). Sporné faktúry teda nie sú relevantným dôkazom o tom, že k dodaniu plnení, ktoré sú uvedené na faktúrach v skutočnosti došlo. Žalobca nevyvrátil pochybností správcu dane a nepredložil vierohodné, relevantné dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali oprávnenosť ním uplatneného nároku, to znamená neunesenie dôkazného bremena ním samotným na preukázanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane. Žalobca síce predkladal dôkazy o uskutočnení zdaniteľných obchodov so svojimi odberateľmi, nepreukázal však dostatočne, že dodávateľ Atlanta VR s.r.o. reálne uskutočnila zdaniteľné obchody uvedené na predmetných faktúrach. Správca dane nespochybnil reálnu dodávku plnení u odberateľov žalobcu, ale spochybnil plnenie od dodávateľa žalobcu uvedeného na faktúrach, t. j. od spoločnosti Atlanta VR s.r.o., ktorá sa mala na realizácii plnenia pre odberateľa žalobcu podieľať. Pán Tibor Saitz, konateľ spoločnosti Dahn Stav s.r.o. v období od 12.10.2011 do 01.06.2016 ako svedok v súvislosti vykonaním daňovej kontroly na DPH vykonávanej u žalobcu za zdaňovacie obdobia január až december 2014 sa na ústnom pojednávaní dňa 23.02.2017 nevyjadril ani k obchodnej spolupráci so spoločnosťou Atlanta VR s.r.o. a ani k obchodnej spolupráci so žalobcom a nepredložil žiadne dôkazy. Správca dane ho zaviazal, aby tak vykonal v ním stanovenej lehote. K uvedeným skutočnostiam sa však pán Tibor Saitz nevyjadril a nepredložil žiadne dôkazy. Žalobca sa vypočutia tak významného svedka nezúčastnil. Pán Tibor Saitz vo svojom čestnom prehlásení len všeobecne uviedol, že obchodné vzťahy medzi firmou Dahn Stav s.r.o. a žalobcom a spoločnosťou Atlanta VR s.r.o. boli vykonané, odovzdané a vyfakturované, že všetky obchodné vzťahy sa uskutočnili a že všetky zákazky boli vykonané tak, ako boli vyfakturované, ako aj uhradené. Vo svojom čestnom prehlásení nič nevysvetlil, nič neobjasnil a nič nekonkretizoval. Všetky pochybnosti správcu dane, ktorými boli poznačené obchody medzi uvedenými spoločnosťami v roku 2014 zostali zachované. Predmetnými dodávateľskými faktúrami sa nepreukázalo, že plnenie uvedené na týchto faktúrach bolo spoločnosťou Atlanta VR s.r.o. aj reálne dodané. Predmetné dodávateľské faktúry nepreukazujú splnenie vecných podmienok vzniku nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty. Nebolo preukázané, že k dodaniu fakturovaného plnenia spoločnosťou Atlanta VR s.r.o. reálne došlo. Neboli konkretizované okolnosti dodania fakturovaných plnení, nebolo preukázané reálne uskutočnenie fakturovaných plnení spoločnosťou Atlanta VR s.r.o. pre žalobcu, z ktorých si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. 8. Správny súd konštatuje, že správca dane pri daňovej kontrole a v následnom vyrubovacom konaní postupoval podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Vykonané úkony (dožiadania, miestne zisťovania, výsluchy svedkov) vykonával správca dane z vlastného podnetu. Pri kontrole dokladov bral do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Správcom dane vydané rozhodnutie obsahovalo posúdenie veci s odkazom na príslušné právne predpisy a výrok korešpondoval s odôvodnením rozhodnutia. Podľa správneho súdu, rovnako ako podľa žalovaného, žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania DPH z predmetných faktúr. Porušil ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., pretože nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti v spoločnosti Atlanta VR s.r.o. uvedenej na predmetných faktúrach. 9. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že správca dane text poučenia („bol poučený, že písomnosť je doručená dňom odmietnutia prijatia písomnosti“) následne dopísal, pričom Ing. Michalka uvedené poučenie nepodpísal, správny súd uvádza, že § 30 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. neustanovuje formu poučenia. Tým, že správca dane ústne poučil Ing. Michalku, dodržal zákonom stanovené podmienky. Uvedenú skutočnosť (vykonané poučenie) zaznamenal v úradnom zázname zo dňa 26.04.2017. Z úradného záznamu je zrejmé, že Ing. Michalka svojim podpisom potvrdil odmietnutie prijatia predmetných písomností dňa 25.04.2017. Text poučenia bol na druhej strane výzvy napísaný nasledujúci deň t. j. 26.04.2017, aby uvedená skutočnosť bola zachytená aj na uvedenom dokumente. V úradnom zázname je uvedené číslo výzvy a protokolu, ktoré boli doručované. Bolo preukázané, že zámerom správcu dane bolo osobne doručiť vyššie uvedené písomností žalobcovi, a to z dôvodu, aby bola dodržaná ročná lehota na výkon daňovej kontroly. Ing. Michalka - konateľ žalobcu, však odmietol prevziať doručovanú písomnosť s vyjadrením, že mu bolo doporučené nepreberať žiadne písomnosti. Rovnako nie je v rozpore so zákonom skutočnosť, že správca dane vpísal text poučenia (o následkoch odmietnutia prevzatia zásielky žalobcom) na druhú stranu výzvy nasledujúci deň, t. j. 26.04.2017, nakoľko úradný záznam len konštatuje priebeh a výsledok doručovania vykonaného zamestnancom správcu dane dňa 25.04.2017 (v úradnom zázname je uvedené číslo výzvy a číslo protokolu, ktoré boli doručované). Je potrebné preto aj na takýto dôkaz prihliadať, najmä za dôkaznej situácie keď žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal svoju negatívne tvrdenú skutočnosť. Táto skutočnosť sa nepreukazuje dôkaznými prostriedkami o jej existencii, ale naopak predložením dôkazných prostriedkov, ktoré v dostatočnej miere spochybňujú hodnovernosť jej možnej existencie v mieste a v čase (obdobne rozsudok NS SR č.k. 1Sžd/42/2011 zo dňa 15.5.2012). Pokiaľ ide o dôkazné návrhy na preukázanie tejto negatívnej skutočnosti obsiahnuté v žalobe (výsluch spoločníkov žalobcu a zamestnankyne správcu dane) je potrebné poznamenať, že v konaní o všeobecnej správnej žalobe nie je daná súdu tzv. plná jurisdikcia. Uvedené plynie z ustanovenia § 135 ods. 1 SSP, podľa ktorého na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. Správny súd tak zásadne pri preskúmavaní rozhodnutia vychádza nielen zo skutkového ale i právneho stavu, ktorý tu bol v čase rozhodovania orgánu verejnej správy (právoplatnosti jeho rozhodnutia resp. vydania opatrenia). Výnimky z tejto zásady sú upravené v ustanovení § 135 ods. 2 SSP a týkajú sa konaní o správnych žalobách vo veciach azylu, inému zásahu orgánu verejnej správy, vo veciach politických práv, konania o kompetenčných žalobách atď.. V konkrétnych skutkových okolnostiach daného prípadu potom aplikácia citovaného ustanovenia § 135 ods. 1 SSP znamená, že pokiaľ žalobca uvedené dôkazné návrhy nevzniesol v administratívnom konaní (napr. v rámci podaného odvolania) správny súd ich už vykonať nemôže keďže je viazaný skutkovým stavom, ktorý tu bol ku dňu právoplatnosti rozhodnutia žalovaného. 10. Žalobca ďalej v žalobe obsiahol námietky všeobecného charakteru, najmä že závery správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného, sú nelogické, nezrozumiteľné, nevychádzajú z obsahu administratívneho spisu, sú v rozpore so skutkovým stavom zisteným samotným správcom dane v rámci dokazovania, hodnotenie dôkazov je chaotické, postráda akúkoľvek postupnosť a nadväznosť, ani jeden zo zadovážených dôkazov nesvedčí v neprospech daňového subjektu, ale naopak v jeho prospech atď.. V nadväznosti na takto všeobecne formulované námietky správny súd uvádza, že pokiaľ žalobca chcel, aby sa žalovaný vo svojom rozhodnutí konkrétne vyjadril k žalobcom namietaným skutočnostiam, mal sám špecifikovať a označiť nielen v žalobe, ale už v samotnom odvolaní, ktoré konkrétne skutočnosti vytvárajú iný obraz o zistenom skutkovom stave, ako ho posudzoval správca dane, aké konkrétne časti administratívneho spisu, ktoré konkrétne listiny, v akých svojich častiach, nasvedčujú nesprávne zistenému skutkovému stavu. V žalobe mal tiež označiť, ktoré konkrétne právne predpisy EÚ sa mali v danom prípade použiť a z čoho vydedukoval, že stav dôkaznej núdze nastal u správcu dane. Žalobca tvrdí, že z konkrétnych ním označených dôkazov vyplýva konkrétny skutkový stav ale znovu neuviedol konkrétne rozpory medzi jednotlivými dôkazmi v administratívnom spise a skutkovým stavom ako ho zistil správca dane. Správny súd uvádza, že aj všeobecne formulované žalobné body (dôvody) sú dostatočné na prejednanie správnej žaloby avšak je povinnosťou správneho súdu sa s takto všeobecne formulovanými námietkami vysporiadať len vo všeobecnej rovine. V dôsledku absencie konkrétnych, tak odvolacích ako aj žalobných námietok vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu, na účely aplikácie konkrétnej hmotnoprávnej úpravy vzťahujúcej sa k posudzovanej daňovej povinnosti, možno konštatovať, že skutkový stav nebol „otvorený“ a preto je ním správny súd viazaný. Žalovaný už neposudzoval správnosť či nesprávnosť uloženej povinnosti, lebo relevantné námietky k tejto otázke v odvolaní chýbali (odvolacie námietky sa vzťahovali k dodržaniu procesných predpisov správcom dane vo vzťahu k doručovaniu protokolu z daňovej kontroly a zachovaniu zákonom stanovenej lehoty jedného roka pre ukončenie daňovej kontroly). 11. Pokiaľ ide o všeobecnú námietku žalobcu, že správca dane vo svojom rozhodnutí nesprávne poukázal na tzv. všeobecné dôkazné bremeno daňového subjektu vyplývajúce z ustanovení § 24 ods. 1 Daňového poriadku bez toho, aby bral do úvahy závery rozsudkov Najvyššieho súdu SR a modifikáciu vykonanú právom Európskej únie, správny súd uvádza, z judikatúry SR vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálno-právnym. Nevyhnutným pre nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty je preukázanie, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, teda, že všetky tovary a služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na faktúre. Nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty nevzniká len jeho uplatnením, ale až po splnení podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukazovať a za správnosť ktorých zodpovedá. V prípade, ak ide napríklad o práce, pre daňové účely je podstatné, či boli vykonané v súlade s predloženou faktúrou (rozsudok NS SR č. k. 1Sž-o-KS 262/2004). Z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, musí preukázať existenciu podmienok, ktoré boli pre nárok na odpočítanie stanovené, a najmä musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Z dikcie ustanovenia § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. vyplýva základná podmienka, za akej si môže daňový subjekt odpočítať daň z pridanej hodnoty, a to, aby išlo o tovar a službu, ktorú mu naozaj dodal konkrétne oprávnený platiteľ dane z pridanej hodnoty. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z daňových podkladov predložených žalobcom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane a v prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z.. Daňový subjekt - žalobca musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené kompetentnou osobou uvedenou na faktúre. Konanie a rozhodovanie správneho súdu o žalobe podanej proti rozhodnutiu žalovaného je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a nie pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou správneho súdu doplňovať vecnú, či právnu argumentáciu rozhodnutia žalovaného. Úlohou správneho súdu je skúmať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitostí, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu správny súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Účelom dokazovania v daňovom konaní je zistiť čo najúplnejšie skutočnosti, ktoré sú nevyhnuté pre správcu dane. Na tomto základe a v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku vedie správca dane dokazovanie, pričom je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane napriek tomu vykonáva dokazovanie v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom. Dôkazné bremeno je však na daňovom subjekte. Podľa zákona platí, že správca dane predovšetkým preukazuje skutočností o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane (§ 24 ods. 3 Daňového poriadku). 12. K žalobcom namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadní ním v daňovom priznaní uvádzaných správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní (§ 2 písm. a) Daňového poriadku) a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočností rozhodujúce pre správne určenie dane, prípadne oprávnenosti uplatneného nároku na vrátenie dane podľa zákona o DPH (§ 44 ods. 1 Daňového poriadku), preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní a akú hodnovernosť, výpovednú hodnotu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 a 4 citovaného zákona). Správny súd s poukazom na § 24 ods. 1 Daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným smernicou Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 (šiesta smernica), ako aj smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania práva na odpočet dane (rozsudky z 29. apríla 2004 C-487/01 a C-7/02, ako aj z 21. februára 2006 a iné, C-255/02). Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd konštatuje, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby boli reálne dodané osobami na to oprávnenými (§ 8, § 9 zákona o DPH) a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre. 13. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženými daňovými dokladmi, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybností o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení kompetentnými osobami, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na vrátenie dane. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou, vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, za účelom zabránenia tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov bude spochybnené. Rozhodnutie žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované náležitostí a sú riadne odôvodnené. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu, ktoré boli obsahom odvolania. Postup správcu dane, ako aj žalovaného nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu. Správny súd nevzhliadol v preskúmavanej právnej veci žiadne zásadné odlišnosti od skutkovej a právnej obsahovej stránky administratívneho daňového konania a jeho záverov preskúmaných v správnej veci, s týmito sa stotožňuje, preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 14. O náhrade trov konania správny súd rozhodol pri aplikácii § 167 ods. 1 SSP. Žalobca v konaní úspešný nebol, preto nemá právo na náhradu trov konania. Rovnako náhrada trov konania nepatrí ani žalovanému v zmysle § 168 SSP, nakoľko nebola splnená podmienka výnimočnosti situácie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.