Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 25Sa/46/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200769 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200769.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci žalobcu: X. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX/X, XX-XXXX C., Poľská republika, právne zast. JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou, so sídlom J. M. F. XXX/X, XXX XX G., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti: PROMAVIT, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 210, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 12123-3/2019-BA zo dňa 26.09.2019 r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Účastníkom konania a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Sociálna poisťovňa - pobočka Čadca rozhodnutím č. 46424-1/2013-CA zo dňa 07. októbra 2013 rozhodla, že žalobcovi ako zamestnancovi zamestnávateľa PROMAVIT, s.r.o., IČO: 47 237 210, so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01. augusta 2012 podľa slovenskej legislatívy. Proti rozhodnutiu zo dňa 07. októbra 2013 podal zamestnanec (žalobca) v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Zamestnávateľ (ďalší účastník konania - PROMAVIT, s.r.o., Čadca) odvolanie proti predmetnému rozhodnutiu nepodal. Žalovaná rozhodnutím č. 15224-2/2015-BA zo dňa 09. septembra 2015 podľa § 193 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. konanie o odvolaní zamestnanca (žalobcu) prerušila odo dňa doručenia predmetného rozhodnutia zamestnávateľovi a zamestnancovi do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci. Následne žalovaná ako odvolací orgán pokračovala v konaní, preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne - pobočka Čadca zo dňa 07. októbra 2013, v celom rozsahu a dospela k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je vecne správne a v súlade s platnými právnymi predpismi, preto rozhodnutím č. 12123-3/2019-BA zo dňa 26. septembra 2019 rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca potvrdila a odvolanie zamestnanca (žalobcu) v celom rozsahu zamietla. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. októbra 2019. 2. Proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 26. septembra 2019 podal žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne správnu žalobu v sociálnych veciach. V žalobe uviedol, že dňa 07.10.2013 vydala Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca ako prvostupňový orgán (§ 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o SP) rozhodnutie zo dňa 07.10.2013 o nevzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu ako zamestnancovi ďalšieho účastníka konania odo dňa 01.08.2012. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Dňa 09.09.2015 žalovaná rozhodnutím č. 15224-2/2015-BA konanie o odvolaní žalobcu v zmysle § 193 ods. 3 zákona o SP prerušila, a to z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového stavu veci. Následne, až po vydaní prvostupňového rozhodnutia, bolo dňa 20.10.2015 údajne žalovanej doručené zo strany ZUS oznámenie, v ktorom ZUS uvádza, že určuje, že žalobca od 01.08.2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Zamestnanec v zmysle poľských právnych predpisov využil prostriedky možnej právnej obrany, nakoľko nesúhlasí s takto určenou uplatniteľnou legislatívou, pričom aktuálne prebieha v Poľsku konanie o kasačnej sťažnosti, ktoré nebolo v Poľsku v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, a ani do dnešného dňa právoplatne skončené. Dňa 26.09.2019 žalovaná ako odvolací orgán rozhodla o odvolaní žalobcu rozhodnutím zo dňa 26.09.2019, pričom rozhodnutie prvostupňového orgánu zo dňa 07.10.2013, ako vecne správne potvrdila. Žalovaná sa v rámci odôvodnenia rozhodnutia stotožnila s postupom a závermi Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, ako prvostupňového orgánu, pričom v rámci rozhodnutia, ktoré je súdneho prieskumu dôvodila tým, že ZUS ako príslušná inštitúcia štátu bydliska zamestnanca v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy určené v čl. 16 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určila, že zamestnanec od 01.08.2012 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky... nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniknutí sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na zamestnanca sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Žalobca má za to, že žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do práv a právom chránených záujmov žalobcu v súvislosti s právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu podľa zásad a podmienok základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, a to najmä tým, že prekročila svoju právomoc danú jej zákonom o SP, v procesnom postupe vydania rozhodnutia nesprávne zistila a vyhodnotila skutkový stav, na nesprávne zistený skutkový stav aplikovala nesprávny hmotno-právny predpis a jej rozhodnutie je v mnohých jeho častiach zmätočné. Podľa žalobcu otázka, či žalobca ako zamestnanec PROMAVIT, s.r.o. spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotno-právneho posúdenia. Z ust. čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Vychádzajúc zo stavu veci, nie je sporné, že by mal zamestnanec bydlisko v Poľsku, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného, resp. vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu a aby sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a kompiláciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia namietal žalobca oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa (Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca) ako aj správneho orgánu druhého stupňa - žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, nakoľko toto nie je v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu. V tejto súvislosti poukázal na jednoznačný záver veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení č.k. 1Vs/1/2018, ktorý je zjednocujúci, a v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. Žalobca má za to, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé a skutkovo podložené, či, resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp. či prebehla dohoda medzi žalovanou a poľským styčným orgánom, to znamená, že možno vyvodiť záver, že z administratívneho spisu nevyplýva skutočnosť podstatná pre vydanie riadneho rozhodnutia v súlade s právnymi predpismi. Žalobca namieta zákonnosť procesného postupu vydania napadnutého rozhodnutia, a to v dvoch rovinách: a) absencia vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1, b) nezákonné prerušenie konania o odvolaniach - rozhodnutím č. 15224-2/2015-BA zo dňa 09.09.2015. Pri zachovaní zásad a postupu deklarovaných v základnom, resp. vykonávacom nariadení (čl. 16 ods. 4), ako aj v rozhodnutí č. A1 mal prebehnúť medzi ZUS a žalovanou dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, teda má byť pri zachovaní právnej istoty v materiálnom zmysle súčasťou administratívneho spisu žalovanej. Uvedené, však podľa žalobcu, v administratívnom spise žalovanej absentuje, nie je v ňom objektívny dôkaz, a teda má žalobca za to, že procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidlá a zmierovací dialóg neprebehol. Potvrdením faktu, že zmierovací dialóg neprebehol, a teda nebol dodržaný riadny postup, je aj odpoveď žalovanej na žiadosť žalobcu zo dňa 23.04.2019, kde sama žalovaná potvrdila, že tento neprebehol. Žalovaná prerušila konanie o odvolaní žalobcu z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového stavu. Konanie bolo prerušené až do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu. Tento postup žalovanej považuje žalobca za účelový, nakoľko žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla, ani sa nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu právoplatne ukončený. V tomto kontexte má za to, že počas prerušenia konania, žalovaná nevykonávala činnosti smerujúce k úplnému a presnému zisteniu skutkového stavu, čo preukazuj aj fakt, že súčasťou odôvodnenia jej rozhodnutia sú len zistenia, ktoré boli žalovanej známe už pred prerušením v septembri 2015, ktoré sú podľa samotnej žalovanej v kontexte prerušenia konania práve z dôvodu zistenia presného skutkového stavu pre vydanie rozhodnutia nedostatočné. Žalobca má za to, že žalovaná mala prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského styčného orgánu ZUS v rámci vzájomnej výmeny informácii a súčinnosti na to, či využil ďalší účastník konania opravné prostriedky v Poľsku a či v čase vydania rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku. Uvedené by malo byť potom rovnako súčasťou administratívneho spisu žalovanej, preto má žalobca za to, že je v tomto ohľad administratívny spis žalovanej neúplný. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie) v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy pritom nie je rozhodujúce postavenie osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale predovšetkým reálny výkon činnosti. Formálne založenie pracovno-právneho vzťahu, t.j. pracovnou zmluvou, ešte automaticky nezakladá dôvod pri určovaní uplatniteľnej legislatívy aplikovať čl. 13 (3) základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne vykonáva. Skutočnosť, že výkon práce musí byť reálny, je vyjadrená aj priamo v čl. 13 (3) základného nariadenia, ktorý pojednáva o osobe, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch. Taktiež podľa judikatúry súdneho dvora je možné vyložiť pracovný pomer tak, že za pracovníka musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikkotic C-10/05). Ďalším rozhodujúcim faktorom na určenie miesta výkonu práce, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Na určenie uplatniteľných právnych predpisov je príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy. Ak inštitúcia príslušná na určenie uplatniteľnej legislatívy nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľných právnych predpisov, môže tieto pochybnosti riešiť len v súčinnosti s inštitúciou sociálneho zabezpečenia iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Inštitúcie príslušné na určovanie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátov bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci koordinačných nariadení vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania koordinačných nariadení sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov v zmysle čl. 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Z uvedeného dôvodu bola poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Splecznych (ďalej len ZUS) oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a zároveň Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia príslušná na určovanie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať a poskytnúť ZUS potrebnú súčinnosť, ako aj všetky informácie a dokumenty nevyhnutné na správne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Kontrolu so zameraním na preverenie charakteru činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonala Sociálna poisťovňa na adrese sídla zamestnávateľa (Palárikova 76, 022 01 Čadca) za kontrolované obdobie od 01. februára 2012 do 26. februára 2013. V rámci vykonanej kontroly zistila, že zamestnávateľ nemá na adrese sídla samostatnú kanceláriu. Náplňou práce zamestnancov zamestnávateľa je roznášanie letákov na požiadanie poľských firiem v rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Pracovné zmluvy so zamestnancami do 28. júna 2012 sú uzatvorené na štyri hodiny mesačne, po tomto dátume už na 10 hodín mesačne. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, e-mailom alebo prostredníctvom pošty. Ku kontrole ani počas administratívneho konania však neboli predložené dôkazy, ktoré by spoľahlivým spôsobom preukazovali, že k reálnemu výkonu práce zo strany zamestnancov zamestnávateľa skutočne dochádza. V predmetnom prípade bolo pre správnu aplikáciu základného nariadenia kľúčové vyriešenie základnej otázky, či zamestnanci zamestnávateľa reálne vykonávajú pracovnú činnosť na území SR a vzhľadom na uvedené bolo povinnosťou žalobcu, prípadne zamestnávateľa predložiť alebo navrhnúť v preskúmavanom konaní také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že žalobca na území Slovenskej republiky skutočne aj vykonával prácu dojednanú v predloženej pracovnej zmluve, pričom nepredloženie takýchto dôkazov malo za následok neunesenie dôkaznej povinnosti na preukázanie pravdivosti tvrdení o výkone práce žalobcu na území Slovenskej republiky. V súlade s čl. 76 (4) základného nariadenia Sociálna poisťovňa oznámila predmetné skutočnosti poľskej inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS, a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS prebiehala už pred vydaním prvostupňového rozhodnutia výmena informácii, ktorá smerovala k určeniu uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu zo strany ZUS. Podľa čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. V súvislosti s vyššie uvedeným postupom určovania uplatniteľnej legislatívy bolo Sociálnej poisťovni dňa 20. októbra 2015, v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS č. 430400/511/39589/2015-UBS- U-636 zo dňa 13. októbra 2015, ktorým ZUS určila, že žalobca, v súlade s čl. 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov podlieha od 1. augusta 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu nemala pochybnosti o správnosti určenia poľskej uplatniteľnej legislatívy, a preto predmetné určenie nenamietala, v dôsledku čoho sa toto určenie stalo v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. Podľa čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcii určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Záver prijatý veľkým senátom správneho kolégia Najvyššieho súdu SR, na ktorý žalobca v žalobe poukazuje, sa týka takých prípadov, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. V predmetnom prípade však bola poľská uplatniteľná legislatíva určená žalobcovi zo strany ZUS ako príslušnej inštitúcie v zmysle čl. 16 (2) v spojení s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov a nie dohodou podľa čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Postup podľa čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia sa totiž využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia. Informácie o definitívnom určení poľskej uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu boli v celom rozsahu podrobne uvedené v napadnutom rozhodnutí. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého: „Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ Žalovaná zároveň poukázala na to, že nie je viazaná ani priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, príp. súdnych konaní vedených v Poľskej republike, pretože na určovanie uplatniteľnej legislatívy sú v zmysle koordinačných nariadení príslušné výlučne inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, čím je vylúčená právomoc akýchkoľvek iných inštitúcii, vrátane súdov, zasahovať do uvedeného procesu. Prípadné administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi uvedenými v koordinačných nariadeniach stali definitívnym, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis. Z uvedeného dôvodu sa inštitúcie členských štátov príslušné na určovanie uplatniteľných právnych predpisov o takýchto prípadných prebiehajúcich konania navzájom neinformujú. Žalovaná nie je priebehom a výsledkami takýchto konaní viazaná, pretože jedinou podmienkou, aby sa určenie uplatniteľných právnych predpisov stalo definitívnym, a teda aj konečným v zmysle koordinačných nariadení, je nevznesenie námietok zo strany dožiadanej inštitúcie do uplynutia lehoty dvoch mesiacov odo dňa doručenia predmetného oznámenia. K námietke o absencii dôkazov o priebehu zmierovacieho dialógu v administratívnom spise žalovaná uviedla, že v danom prípade zmierovací dialóg medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou neprebehlo, pretože proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupmi ustanovenými v čl. 16 (2) v spojení s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS neexistovali protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, na ktorých by tieto inštitúcie trvali, a preto nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009. Napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaná len deklarovala skutočnosť, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Vydanie napadnutého rozhodnutia v praxi znamená, že na žalobcu sa vzťahuje výlučne legislatíva jedného členského štátu, t.j. legislatíva Poľskej republiky, v zmysle čl. 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Na základe uvedeného má žalovaná za to, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, je náležite odôvodnená a v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky a koordinačnými nariadeniami. Žalovaná navrhla, aby Krajský súd v Žiline žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 26. septembra 2019 zamietol. 4. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 177 SSP, pričom zistil, že žaloba nie je dôvodná. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Podľa § 172 ods. 5 citovaného zákona predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie1) v sporných prípadoch, o pokute, o penále, o povinnosti vrátiť dávku alebo jej časť podľa § 236 alebo o povinnosti nahradiť neprávom vyplatenú sumu na dávke podľa § 237, o povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,1) pokuty, penále a ostatných dlžných súm podľa § 237a a o výsledku ročného zúčtovania. Podľa čl. 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa čl. 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. 5. Podľa § 245 ods. 1 zákona o sociálnom poistení o výsledku vykonanej kontroly vypracujú zamestnanci kontroly protokol. V konaní nebolo preukázané, čo vyplýva aj z administratívneho spisu žalovanej, že by žalobca ako zamestnanec ďalšieho účastníka fakticky vykonával činnosti zamestnanca, ktorého sídlo je na území SR. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že za účelom preukázania skutočného výkonu činnosti na území SR vykonal prvostupňový správny orgán kontrolu v období od 01.02.2012 do 26.02.2013. Dňa 26.02.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca vykonala u zamestnávateľa fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa PROMAVIT, s.r.o., na adrese Palárikova 76, 022 01 Čadca. Spoločnosť sídli na uvedenej adrese, samostatnú kanceláriu nemá. Na uvedenej adrese sídli aj spoločnosť ACARTUS Slovakia, s.r.o., Palárikova 76, 022 01 Čadca, ktorá pre firmu PROMAVIT, s.r.o. vykonáva účtovnícke práce. Dňa 26.02.2013 sa podľa vyjadrenia Mgr. Ing. Miroslava Šperku, LL.M. na uvedenej adrese nenachádzal žiadny zamestnanec ani konateľ spoločnosti PROMAVIT, s.r.o.. Pán Mgr. Ing. Miroslav Šperka, LL.M. dohodol s konateľom spoločnosti PROMAVIT, s.r.o. osobné stretnutie so zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca na 05.03.2013. Dňa 05.03.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca opätovne navštívila spoločnosť PROMAVIT, s.r.o. na adrese Palárikova 76, 022 01 Čadca. Dňa 05.03.2013 sa na uvedenej adrese nachádzal p. S. V., splnomocnený konať za spoločnosť PROMAVIT, s.r.o.. Pracovné zmluvy so zamestnancami do 28.06.2012 sú uzatvorené na štyri hodiny mesačne, po tomto dátume už sú uzatvorené na 10 hodín mesačne. Podľa vyjadrenia p. V. všetci zamestnanci spoločnosti roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ ku kontrole predložil originály štvrťročných správ o vykonaní prác, ku ktorým sú pripojené vizitky zo slovenských firiem, ktoré zamestnanci navštívili. Podľa vyjadrenia p. V. spoločnosť zadáva prácu zamestnancom takým spôsobom, že im telefonicky, e-mailom alebo poštou oznámia, kde a kedy sa majú dostaviť, o čom predložil aj doklad „Príkaz na vykonanie práce“. Zamestnanci sa na miesto stretnutia dostavia buď po vlastnej osi alebo im spoločnosť zabezpečí dopravu. Pán V. predložil zoznam zamestnancov, ktorí boli do dňa 05.03.2013 vykonávať prácu na území Slovenskej republiky. Dňa 05.03.2013 mali vykonávať prácu 12 zamestnanci, ktorí budú roznášať letáky po Čadci od 10.00 hod do 15.00 hod, t.j. 5 hodín. Ku kontrole ani počas administratívneho konania však neboli predložené dôkazy, ktoré by spoľahlivý spôsobom preukázali, že k reálnemu výkonu práce zo strany zamestnancov zamestnávateľa skutočne dochádza. 6. Z čl. 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že od osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo situácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych predpisov a povinností, ktoré z nich vyplývajú. Dôkazné bremeno teda leží nielen na žalovanej, ale aj na zamestnávateľovi, resp. zamestnancovi zamestnávateľa (teda na žalobcovi), nakoľko táto povinnosť im vyplýva z vykonávacieho nariadenia a túto si riadne nesplnili. 7. Pokiaľ žalobca namieta, že žalovaná ako i prvostupňový orgán nemali oprávnenie rozhodnúť o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu ako zamestnanca vedľajšieho účastníka, je nutné poukázať na právny názor žalovanej, že v súvislosti s uvedený postupom určovania uplatniteľnej legislatívy bolo Sociálnej poisťovni dňa 20. októbra 2015, v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, Inspektorat w Jeleniej Górze č. 430400/511/39589/2015-UBS-U-636 zo dňa 13. októbra 2015, ktorým ZUS určila, že žalobca v súlade s čl. 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov podlieha od 01. augusta 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu nemala pochybnosti o správnosti určenia poľskej uplatniteľnej legislatívy, preto predmetné určenie nenamietala, v dôsledku čoho sa toto určenie stalo v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov definitívnym. 8. Podľa čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia príslušné ustanovenia čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Z vyššie uvedených skutočností týkajúcich sa procesu určovania uplatniteľnej legislatívy je však zrejmé, že v predmetnom prípade bola poľská uplatniteľná legislatíva určená žalobcovi zo strany ZUS ako príslušnej inštitúcie v zmysle čl. 16 (2) v spojení s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, a nie dohodou podľa čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia. Postup podľa čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia sa využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia. 9. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžso/20/2015 z 27. apríla 2016, podľa ktorého „ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmavať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.“ Správny súd rovnako poukazuje na to, že žalovaná nie je viazaná ani priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, prípadne súdnych konaní vedených v Poľskej republike, pretože na určovanie uplatniteľne legislatívy sú v zmysle koordinačných nariadení príslušné výlučne inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, čím je vylúčená právomoc akýchkoľvek iných inštitúcií, vrátane súdov zasahovať do uvedeného procesu. Inštitúcie členských štátov príslušné na určovanie uplatniteľných právnych predpisov o prípadných prebiehajúcich administratívnych, resp. súdnych konaniach navzájom neinformujú. Žalovaná nie je priebehom a výsledkami takýchto konaní viazaná, pretože jedinou podmienkou, aby sa určenie uplatniteľných právnych predpisov stalo definitívnym, a teda aj konečným v zmysle koordinačných nariadení, je nevznesenie námietok zo strany dožiadanej inštitúcie do uplynutia lehoty dvoch mesiacov odo dňa doručenia predmetného oznámenia. 10. Zmierovací dialóg medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou neprebehol, pretože proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupmi ustanovenými v čl. 16 (2) v spojení s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. V konkrétnom prípade neexistovali medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, na ktorých by tieto inštitúcie trvali, preto nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutí č. A1 z 12. júna 2009. 11. Žalobca ako zamestnanec ďalšieho účastníka konania (PROMAVIT, s.r.o.) bol prihlásený v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne, tzn. v systému slovenského sociálneho poistenia od 01. augusta 2012, pričom v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie žalobcu v registri poistencov. Nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku slovenského sociálneho poistenia, pretože na žalobcu sa v predmetnom období, v zmysle koordinačných nariadení vzťahovala uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym preto musela pobočka Sociálnej poisťovne vydať rozhodnutie, že žalobcovi sociálnej poistenie podľa právnych predpisov Slovenskej republiky nevzniklo a následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť žalovaná v rámci odvolacieho konania, bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Sociálna poisťovňa napadnutým rozhodnutím žalobcovi neurčila uplatniteľnú legislatívu, ale rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžso/41/2015 zo dňa 22. augusta 2017 - Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu jednak ako zamestnanca, ktorý bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov, pričom najvyšší súd zároveň poukázal na ustanovenie zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, z ktorých táto právomoc žalovanej priamo vyplýva (podľa správneho súdu ide o ust. § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z.). 12. Na základe uvedených záverov správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovanej je zákonné, preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. V prejednávanej veci v súlade s ust. § 137 ods. 4 SSP rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bolo porušené ust. § 107 ods. 1 SSP a z iných dôvodov potreba pojednávanie nariadiť nevznikla. 13. O trovách konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní úspešný nebol. Rovnako súd nepriznal náhradu trov ani žalovanej (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jej aplikáciu. Správny súd nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi konania podľa § 169 SSP, na ktorú by mal nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).