Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 14Cob/109/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815201719 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Bebčák ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5815201719.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci žalobcu: Stanislav Gejdoš, s miestom podnikania Pribiská 658, 027 32 Zuberec, IČO: 40 610 951, zastúpeného zástupcom BUKNA, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Jánoškova 1545, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 865 044 a zástupkyňou Mgr. Zlatou Kapustovou, advokátkou, so sídlom K. XXXX, XXX XX P. S., proti žalovanému: UNIQA poisťovňa, a.s., so sídlom Krasovského 15, 851 01 Bratislava, IČO: 00 653 501, zastúpenému zástupcom PRK Partners s.r.o., so sídlom Hurbanovo námestie 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 978 643, v konaní o zaplatenie 100.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/10/2016-477 zo dňa 24. septembra 2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/10/2016-594 zo dňa 3. augusta 2020, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/10/2016-477 zo dňa 24. septembra 2019 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Námestovo č.k. 5Cb/10/2016-594 zo dňa 3. augusta 2020 p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov tohto odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaviazať žalovaného na zaplatenie istiny 100.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania 9,05 % ročne a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že poistnou zmluvou č. 2227000603 si žalobca ako poistník a poistený u žalovaného ako poistiteľa poistil okrem iného nehnuteľnosť - Penzión Pribiskô (označený pod názvom Penzión Brestová - Prieves) so súp. č. XXX nachádzajúci sa v k.ú. a obci G., postavený na pozemku C KN parc. č. 1186/13 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 489 m2. V rámci poistenia má žalobca poistené o.i. požiarne nebezpečia, pričom toto poistenie zahŕňa poistenie proti požiaru a následnému prerušeniu prevádzky. Pre uvedený druh poistenia platia Všeobecné poistné podmienky pre poistenie požiaru (stavba, zariadenie a zásoby) a následného prerušenia prevádzky 2007 účinné od 01.01.2007 - ďalej len „VPP“. V poistenej nehnuteľnosti došlo 16.02.2014 k poistnej udalosti - rozsiahlemu požiaru, v dôsledku ktorého vznikla žalobcovi škoda. Žalobca poistnú udalosť u žalovaného riadne ohlásil a žalovaný ju zaevidoval pod PU č. 7218000614. Z dôvodu veľkého rozsahu škody a nutnosti postupných opráv požiadal žalobca žalovaného o poskytnutie zálohy, čomu žalovaný vyhovel a priznal žalobcovi zálohu vo výške 100 000 Eur. Žalovaný listom zo dňa 31.10.2014 označeným ako „Uzavretie škodovej udalosti“ oznámil žalobcovi, že predmetná škodová udalosť bola uzatvorená bez poskytnutia poistného plnenia a žalovaný vyzval žalobcu na vrátenie zálohy. Žalobca listom z 11.11.2014 požiadal o prehodnotenie stanoviska. Žalovaný listom zo dňa 19.11.2014 na zamietavom stanovisku zotrval. Žalobca opätovne požiadal žalovaného o poskytnutie poistného plnenia s právnym rozborom, na čo žalovaný nereagoval. Žalovaný svoje stanovisko o zamietnutí nárokov uplatnených žalobcom z poistenia zodpovednosti za škodu odôvodnil tým, že podľa expertíznej správy príčina vzniku požiaru súvisí s umiestnením a inštaláciou vykurovacieho telesa. Žalovaný vyvodzuje, že príčinou vzniku požiaru bolo zapálenie dreveného obkladu steny od kozuba v dôsledku nedodržania bezpečných vzdialeností spotrebiča od stavebných konštrukcií z horľavých materiálov. Žalovaný neposkytnutie plnenia ďalej odôvodňuje tým, že z kontrol vykonaných u žalobcu v poistenej nehnuteľnosti vyplýva, že uňho boli z hľadiska ochrany pred požiarmi opakovane zistené nedostatky, za čo bola žalobcovi rozhodnutím OR HaZZ v Dolnom Kubíne zo dňa 12.07.2013 uložená pokuta, a teda že si žalovaný nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce z oddielu I, článku 7 VPP 2007, a tiež porušenie ustanovenia písm. l), v zmysle ktorého „poistený je povinný dbať, aby poistná udalosť nenastala“. Žalovaný vyvodzuje, že k poistnej udalosti došlo v dôsledku úmyselného konania, resp. hrubej nedbanlivosti žalobcu, a preto nemá nárok na poistné plnenie podľa oddielu I, článku 8 bod 1) písm. a) VPP 2007. Žalobca s nepriznaním poistného plnenia nesúhlasil, pretože hoci mu bola uložená pokuta všetky vytýkané nedostatky odstránil tak, že Rozhodnutím Obce Zuberec č. 222/2013-20Z zo dňa 10.05.2013 (ktoré ku dňu vykonania protipožiarnej ochrany nebolo právoplatné) mu stavebný úrad povolil zmenu v užívaní stavby penziónu Pribiskô. Zároveň stavebný úrad podľa § 85 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. rozhodol o povolení užívania pristavanej terasy s kozubom. Na objekt penziónu Pribiskô bola vypracovaná protipožiarna bezpečnosť stavby (technická správa z VII/2013), v ktorej bol objekt posúdený z hľadiska protipožiarnej bezpečnosti stavby, čím bola splnená povinnosť žalobcu v zmysle § 4 písm. k) zákona č. 314/2001 Z. z. o ochrane pred požiarmi - ďalej len „zákon č. 314/2001 Z.z. V čase vzniku požiaru 16.02.2014 ani jeden z vytýkaných nedostatkov neexistoval, a preto nemožno hovoriť o príčinnej súvislosti medzi porušením povinností žalobcu, za ktoré mu bola uložená pokuta, a vznikom požiaru. A ak by aj nedostatky odstránené neboli, tieto so vznikom požiaru nijakým spôsobom nesúviseli, čo potvrdzuje aj správa Požiarnotechnického a expertízneho ústavu zo dňa 25.03.2014 o výsledku požiarnotechnickej expertízy k prípadu požiaru penziónu Pribiskô v Zuberci, ktorá jednoznačne uvádza, že nedostatky nesúviseli so zistenou príčinou vzniku požiaru (str. 6, bod 8, posledná veta 3 odseku správy). Príčinou vzniku požiaru, vychádzajúc zo správy, bolo zapálenie dreveného obkladu steny od kozuba, pričom v súvislosti s touto príčinou bolo zistené nedodržanie bezpečných vzdialeností spotrebiča od stavebných konštrukcií z materiálov triedy reakcie na oheň B, C, D, E alebo F, horľavých predmetov a horľavých látok podľa prílohy č. 1 vyhlášky MV SR č. 401/2007 Z. z. o technických podmienkach a požiadavkách na protipožiarnu bezpečnosť pri inštalácii a prevádzkovaní palivového spotrebiča, elektrotepelného spotrebiča a zariadenia ústredného vykurovania a pri stavbe a užívaní komína a dymovodu a o lehotách ich čistenia a vykonávania kontrol - ďalej len „vyhláška č. 401/2007 Z. z.“. Žalobca teda vznik škody úmyselným konaním a ani hrubou nedbanlivosťou nespôsobil, čo bolo preukázané aj výsledkami trestného vyšetrovania vedeného OR PZ Dolný Kubín pod ČVS: ORP-88/1-VYS-DK-2014. Žalobca ďalej odôvodnil, že v prípade, ak by súd aj napriek argumentácii ustálil záver, že žalobca svojím konaním porušil povinnosti vyplývajúce mu z poistnej zmluvy, v zmysle VPP 2007 je uvedené, že „v prípade porušenia povinností poistníka/poisteného uvedených v bode 1) a 2) tohto článku, má poistiteľ právo poistné plnenie primerane znížiť (oddiel I, článok 7, ods. 3 písm. e)“, nie ho odoprieť. Naproti tomu všeobecné výluky z poistného plnenia podľa oddielu I, článku 8 ods. 1 písm. a) VPP 2007, na ktoré sa vo svojej argumentácii odvoláva žalovaný, sú formulované príliš všeobecne a takým spôsobom, že pri ich striktnom výklade by poistený nemal na poistné plnenie nárok vôbec. 2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu nesprávnej právnej argumentácie žalobcu. Žalobca bol povinný absolvovať kontrolu prostredníctvom štátneho požiarneho dozoru, pretože kominár nemá oprávnenie na výkon takéhoto dozoru. Žalobca zhotovil terasu s krbom a následne na základe výzvy štátneho dozoru urobil požiarno-technickú dokumentáciu. Z požiarno-technickej expertízy vyplýva, že v časti, kde sa nachádzalo vykurovacie teleso, nebol vynechaný dostatočný priestor, v dôsledku čoho došlo k degradácii horľavých materiálov, ktoré sa vznietili a spôsobili požiar. Žalobca sa dopustil hrubej nedbanlivosti zhotovením terasy s krbom, ktoré nespĺňali zákonné požiadavky, a neskôr vyhotovil dokumentáciu nezodpovedajúcu skutočnému zhotoveniu stavby. Žalovaný poukázal na oddiel II článok I ods. 1 písm. b) VPP, v zmysle ktorých sú veci predmetom poistenia len ak v čase uzavretia poistenia a v čase vzniku poistnej udalosti vyhovujú príslušným bezpečnostným a technickým normám, sú riadne udržiavané a sú v prevádzky schopnom stave. Predmet poistenia, ktorý nespĺňa bezpečnostné požiadavky, nespadá do poistenia. 3. Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom č.k. 5Cb/10/2016-415 zo dňa 11.05.2018, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 100.000,- Eur spolu s úrokmi z omeškania a náhradou trov konania. Na základe odvolania žalovaného bolo toto rozhodnutie zrušené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/169/2018 zo dňa 20.06.2019. V zmysle rozhodnutia krajského súdu bolo povinnosťou okresného súdu vysporiadať sa s argumentáciou žalovaného o tom, že žalobca sa dopustil hrubej nedbanlivosti svojim konaním - zhotovením terasy s krbom, ktorá ako súčasť penziónu ne/spĺňala bezpečnostné a technické požiadavky na protipožiarnu bezpečnosť, s argumentáciou žalovaného, že žalobca bol povinný absolvovať protipožiarnu kontrolu Okresným riaditeľstvom hasičského a záchranného zboru Dolný Kubín a tiež s tým, že penzión nespĺňal bezpečnostné podmienky v zmysle rozhodnutia Okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru Dolný Kubín. 4. Okresný súd po vykonanom dokazovaní konštatoval, že nebolo sporné, že dňa 16.02.2014 v presne nezistenom čase vznikol požiar v penzióne Pribiskô nachádzajúcom sa v obci Zuberec č. XXX, na ktorý objekt sa vzťahovalo poistenie majetku, ktoré mal žalobca ako poistník a poistený uzavreté so žalovaným ako poisťovateľom na základe poistnej zmluvy označenej ako „poistka č. 2227000603“, pričom pre tento druh poistenia platili Všeobecné poistné podmienky pre poistenie požiaru a následného prerušenia prevádzky - 2007 doplnené a modifikované klauzulami a inými prílohami pre tento druh poistenia (ďalej aj len „VPP“, č.l. 8-13). Žalobca ako poistený oznámil žalovanému škodovú udalosť a uplatnil si u žalovaného náhradu škody. V priebehu likvidácie bola žalobcovi poskytnutá záloha vo výške 100.000,- Eur. Po uzavretí likvidácie škodovej udalosti žalovaný oznámil žalobcovi listom zo dňa 31.10.2014, že predmetná škodová udalosť bola uzatvorená bez poskytnutia plnenia, a to s odkazom na príčinu vzniku požiaru (zapálenie dreveného obkladu od steny kozuba v dôsledku nedodržania bezpečných vzdialeností spotrebiča od stavebných konštrukcií z horľavých materiálov) a tiež z dôvodu, že zo zápisníc z protipožiarnych kontrol vyplýva, že z hľadiska ochrany pred požiarmi boli opakovane zistené nedostatky, ktoré napriek uloženým opatreniam neboli odstránené. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie oddielu I článku 7 písm. l) VPP a článku 8 bod 1) písm. a) VPP, podľa ktorých právo na poistné nevznikne, ak ide o poškodenie, zničenie alebo stratu priamo alebo nepriamo spôsobené v dôsledku úmyselného konania alebo hrubej nedbanlivosti poisteného. 5. Okresný súd zo Správy o výsledku požiarnotechnickej expertízy k prípadu požiaru penziónu Pribiskô v Zuberci zo dňa 16.02.2014 zistil, že ako príčina požiaru bolo zistené zapálenie dreveného obkladu steny od kozuba, pričom bolo konštatované nedodržanie bezpečných vzdialeností spotrebiča od stavebných konštrukcií z materiálov triedy reakcie na oheň B, C, D, E alebo F v zmysle vyhlášky MV SR č. 401/2007 Z.z. Podľa prílohy č. 1 tejto vyhlášky je v prípade spotrebiča na tuhé palivo bezpečná vzdialenosť od stavebných konštrukcií zhotovených z materiálov triedy reakcie na oheň B, C, D, E alebo F vo všetkých smeroch 800 mm. Správa o požiarnotechnickej expertíze ďalej konštatovala, že miestom vzniku požiaru bolo miesto vo vnútornom priestore terasy - kde sa nachádzal kozub s otvoreným ohniskom vyhotovený zo šamotových tehál a obmurovaný prírodným kameňom. Terasa bola konštruovaná z drevených materiálov, pričom izolácia kozuba od vnútorných drevených obkladov bola vytvorená len na ploche od ohniska po časť komína a bez vzduchovej medzery, a tiež to, že spodná časť ohniska ani spodná časť kozuba zo zadnej strany izolované neboli a medzi vnútorným obkladom obvodovej steny a železobetónovou doskou bola vytvorená vzduchová medzera 5 cm. Z uvedeného tak vyplýva, že od spotrebiča spaľujúceho tuhé palivo nebola dodržaná stanovená bezpečná vzdialenosť 800 mm. Umiestnenie a konštrukcia kozuba s otvoreným ohniskom ako súčasť predmetu poistenia - penziónu nevyhovovalo technickým podmienkam a požiadavkám kladeným na protipožiarnu bezpečnosť, v dôsledku čoho penzión nemohol vyhovovať ani príslušným bezpečnostným a technickým normám tak ako to vyžaduje oddiel II článok 1 ods. 2 písm. b) VPP. To, že penzión nespĺňal bezpečnostné podmienky, preukazuje aj obsah zápisníc Okresného riaditeľstva HaZZ v Dolnom Kubíne z tematických kontrol. Zo zápisnice z kontroly zo dňa 17.05.2012 okrem iného vyplýva, že k priestorom reštaurácie bola pristavaná uzatvorená terasa, čo bolo v rozpore s § 4 písm. k) zák. č. 314/2001 Z.z. a so schválenou projektovou dokumentáciou (terasa nebola posúdená z hľadiska protipožiarnej bezpečnosti stavby v projektovej dokumentácii). Pri následnej kontrole dňa 13.05.2013, vykonanej za účelom kontroly odstránenia zistených nedostatkov prvej kontroly, bolo konštatované, že opatrenia neboli splnené v štyroch bodoch, okrem iného v tom, že v priestoroch reštaurácie bola pristavaná terasa, ktorá nie je posúdená z hľadiska protipožiarnej bezpečnosti stavby. Žalobca až následne po vyhotovení terasy s otvoreným krbom na výzvu štátneho požiarneho dozoru zhotovil požiarnu technickú dokumentáciu, ktorá ale nedodržanie bezpečných vzdialeností nemohla odstrániť a ani neodstránila. Žalobca tak ako fyzická osoba - podnikateľ, porušil povinnosť uloženú mu podľa § 4 písm. a) zákona č. 314/2001 Z.z. o ochrane pred požiarmi, a to povinnosť zabezpečiť vykonávanie preventívnych protipožiarnych prehliadok a odstraňovať zistené nedostatky a aj ďalšiu povinnosť, keďže neodstránil nedostatky zistené pri prvej tematickej kontrole. 6. Podľa okresného súdu z uvedeného vyplýva, že žalobca ako poistený a poistník nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu pre neho z článku 7 ods. 1 písm. f) VPP udržiavať poistenú vec v dobrom technickom stave a tiež povinnosť podľa článku 7 ods. 1 písm. l) VPP spočívajúcu v tom, že bol povinný dbať, aby poistná udalosť nenastala, najmä neporušovať povinnosti smerujúce k odvráteniu alebo zmenšeniu nebezpečenstva, ktoré sú mu právnym predpisom uložené. Žalobca porušil právne predpisy tým, že zhotovil poistenú vec (terasu, ktorej súčasťou bol kozub ako súčasť penziónu) v rozpore s technickými podmienkami a požiadavkami na protipožiarnu bezpečnosť podľa vyhlášky č. 401/2007 Z.z. a tiež nesplnil povinnosť vykonávania preventívnych protipožiarnych prehliadok. Poistená vec sa tak s odkazom na článok 1 ods. 2 písm. b) VPP nemohla stať predmetom poistenia, keďže v čase uzavretia poistenia a tiež v čase vzniku poistnej udalosti nevyhovovala príslušným bezpečnostným a technickým normám a nebola riadne udržiavaná. Poškodenie poistenej veci bolo nepriamo spôsobené, resp. zvýšené v dôsledku hrubej nedbanlivosti žalobcu ako poisteného, za čo sa považuje konanie poisteného smerujúce k porušeniu ustanovení článku VII upravujúceho Práva a povinnosti poistníka, v danom prípade konkrétne povinnosti stanovenej žalobcovi v bode 1 písm. f) a písm. l) VPP, na čo sa vzťahuje tzv. výluka z poistenia, za existencie ktorej nárok na poistné nevznikne. 7. Podľa okresného súdu bolo ďalej v prejednávanej veci dôležité posúdenie, či škodová udalosť je zároveň aj poistnou udalosťou, či v jej dôsledku vzniklo žalobcovi proti žalovanému právo na poistné plnenie a či žalobca porušil zmluvné povinnosti uvedené vo VPP, následkom porušenia ktorých mu nárok na poistné plnenie nevznikne. Ustanovenie § 799 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“) určuje, že povinnosti poisteného sú upravené v poistnej zmluve a podľa VPP medzi tieto povinnosti patrí povinnosť dbať, aby poistná udalosť nenastala a neporušovať povinnosti smerujúce k odvráteniu alebo zmenšeniu nebezpečenstva, ktoré sú uložené právnymi predpismi, pričom práve porušenie aj tejto povinnosti sa považuje za hrubú nedbanlivosť alebo úmyselné konanie žalobcu. Ako už bolo konštatované, u žalobcu sa vykonali dve protipožiarne kontroly, výsledkom ktorých boli zistené nedostatky, a to okrem iného, že objekt penziónu v podobe vybudovanej uzatvorenej terasy s otvoreným kozubom ako spotrebič spaľujúci tuhé palivo nebol posúdený z hľadiska protipožiarnej bezpečnosti stavby v projektovej dokumentácii. Pritom ani pri jeho realizácii neboli dodržané požiadavky protipožiarnej bezpečnosti, keďže objekt nespĺňal vyhláškou č. 401/2007 Z.z. stanovenú bezpečnú vzdialenosť 800 mm od stavebných konštrukcií triedy reakcie na oheň B, C, D, E alebo F. Preto nemožno konštatovať, že by penzión ako predmet poistenia zodpovedal príslušným bezpečnostným a technickým normám. Tieto nedostatky zároveň znamenajú porušenie povinností vyplývajúcich pre žalobcu z § 4 písm. k) a písm. l) zákona č. 314/2001 Z.z. o ochrane pred požiarmi. Žalobca síce nedostatok v podobe posúdenia protipožiarnej bezpečnosti stavby odstránil dodatočným vypracovaním projektu, ale samotný projekt neodstránil nedostatok vzniknutý pri uskutočňovaní stavby, čo vyplýva zo Správy o výsledku požiarnotechnickej expertízy, ktorá ako príčinu vzniku požiaru konštatovala práve nedodržanie bezpečných vzdialeností spotrebiča v zmysle vyhlášky č. 401/2007 Z.z., na ktorý predpis sa aj samotná technická správa odvolávala. Konanie žalobcu pri projektovaní a uskutočňovaní stavby preto nemožno hodnotiť ako konanie neporušujúce práva a povinnosti s odkazom na čl. 7 ods. 1 písm. a) VPP a ust. § 799 ods. 1 OZ a nemožno ani vyhodnotiť, že by objekt ako poistená vec, resp. súčasť poistenej veci vyhovoval príslušným bezpečnostným a technickým normám - oddiel II, článok 1, bod 1 písm. b) VPP. 8. Podľa okresného súdu je preto zrejmé, že žalobca porušil povinnosť dbať na to, aby poistná udalosť nenastala najmä tým, že porušil povinnosti uložené právnymi predpismi na úseku ochrany pred požiarmi. Jeho konanie malo za následok porušenie práv a povinností poistníka, čo sa v zmysle článku 8, bod 1 písm. a) VPP považuje za hrubú nedbanlivosť, za existencie ktorej sa uplatní výluka z poistenia, to znamená, že právo na poistné plnenie nevznikne, ak ide o poškodenie poistenej veci priamo alebo nepriamo spôsobené v dôsledku hrubej nedbanlivosti poisteného. Keďže okresný súd zistil porušenie povinností zo strany žalobcu znamenajúcich hrubú nedbanlivosť, nemohol nárok na poistné plnenie priznať. Okresný súd preto žalobu v celom rozsahu zamietol. 9. V konaní si žalovaný uplatnil proti pohľadávke žalobcu nárok na vrátenie poskytnutého poistného plnenia vo výške 100.000,- Eur vzájomnou žalobou, ohľadom ktorej bolo konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku uznesením okresného súdu č.k. 5Cb/10/2016-415 zo dňa 11.5.2018. Predmetom konania tak boli dva nároky rovnakého rozsahu - nárok žalobcu proti žalovanému na zaplatenie 100.000,- Eur a nárok žalovaného proti žalobcovi na vrátenie 100.000,- Eur. Každý nárok predstavuje 50 % predmetu konania, pričom žalobca so svojim nárokom nebol úspešný, a preto by inak žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania, a zároveň výsledok konania o vzájomnej žalobe možno pripísať na stranu neúspechu žalovaného, ktorý procesne zavinil zastavenie konania. Z uvedeného vyplýva, že ani jedna strana nebola so svojim nárokom úspešná, a teda každá strana mala úspech v rozsahu 50 %. Okresný súd z tohto dôvodu na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 CSP a žiadnej strane nárok na náhradu trov konania nepriznal. 10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca cestou právneho zástupcu z dôvodu, že rozsudok okresného súdu je nesprávny, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca nesúhlasil so zamietnutím žaloby z dôvodu, že žalobca porušil povinnosť dbať na to, aby poistná udalosť nenastala, čo okresný súd kvalifikoval ako hrubú nedbanlivosť zo strany žalobcu. Podľa žalobcu okresný súd odôvodnenie oprel o všeobecné poistné podmienky, ktoré žalobca považuje za rozporné samy osebe, keď ich výklad sa nedá uskutočniť ako výklad celku, ale len ako výklad jednotlivých navzájom sa vylučujúcich častí. Podľa VPP je poistený povinný dbať, aby poistná udalosť nenastala, pričom podľa čl. 7 bod 3 VPP má v prípade porušenia tejto povinnosti poistiteľ právo poistné plnenie primerane znížiť. Z týchto ustanovení vyplýva, že pokiaľ poistený poruší uložené povinnosti, má poistiteľ právo poistné plnenie znížiť, nie odmietnuť. Podľa čl. 8 bod 1 písm. a) VPP nevznikne právo na poistné plnenie, ak ide o poškodenie, zničenie alebo stratu priamo alebo nepriamo spôsobené úmyselným konaním alebo hrubou nedbanlivosťou poisteného, čo podľa žalobcu znamená, že ak konanie poisteného smeruje k porušeniu niektorej z jeho povinností uložených mu právnymi predpismi alebo zmluvou, považuje sa to za hrubú nedbanlivosť a vtedy právo na poistné plnenie nevznikne. Podľa žalobcu tak VPP pre rovnako vymedzené konanie poisteného vymedzujú dva rôzne následky, a to v jednom prípade krátenie poistného plnenia podľa čl. 7 bod 3 a v druhom prípade úplnú výluku poistného plnenia podľa čl. 8 bod 1 písm. a), čím sú VPP nejasné a chaotické. Zároveň podľa VPP sú veci predmetom poistenia, len ak v čase uzavretia poistenia a v čase vzniku poistnej udalosti vyhovujú príslušným bezpečnostným a technickým normám, sú v prevádzkyschopnom stave a riadne udržiavané, čo inými slovami znamená, že ak sú porušené bezpečnostné a technické normy, tak vec nie je predmetom poistenia. Tým je podľa názoru žalobcu pre to isté konanie poisteného stanovený v poradí už tretí právny následok, a to, že vec nie je predmetom poistenia. Nejasnosť a rozporuplnosť VPP zvyšuje aj skutočnosť, že hrubá nedbanlivosť je v nich definovaná ako konanie, čo nie je možné, keďže nedbanlivosť nemôže byť konaním, ale predstavuje vnútorný psychický stav, postoj človeka k jeho konaniu, resp. k výsledku jeho konania. Na túto skutočnosť žalobca v konaní poukazoval a navrhoval, aby sa skúmalo, či žalobca niesol zavinenie za to, že z jeho strany došlo k porušeniu právnych predpisov. Žalobca trvá na tom, že právne predpisy neporušil ani úmyselne ani z nedbanlivosti. 11. K otázke vykonaných dvoch protipožiarnych kontrol žalobca uviedol, že týmito kontrolami boli vytknuté nedostatky, avšak v čase vzniku požiaru žiadny z vytýkaných nedostatkov neexistoval a žalobca ich všetky odstránil. Nie je preto zrejmé, prečo okresný súd v odôvodnení poukazoval aj na iné porušenie predpisov zo strany žalobcu. Žalobca zhojil tiež nedostatky týkajúce sa vybudovania terasy bez stavebného povolenia a projektovej dokumentácie a ani tieto nedostatky v čase vzniku požiaru neexistovali. Je preto potrebné zamerať sa na jediné porušenie predpisov zo strany žalobcu, ktoré bolo preukázané v čase vzniku požiaru, a to nedodržanie bezpečných vzdialeností spotrebiča od stavebných konštrukcií v zmysle vyhl. č. 401/2007 Z.z. a vo vzťahu k tomuto porušeniu skúmať, či ho žalobca porušil úmyselne alebo z nedbanlivosti. Toto porušenie predpisov žalobca nespôsobil priamo, ani nepriamo, ani svojím úmyselným konaním, ani hrubou nedbanlivosťou. Kozub bol postavený jedným zo zamestnancov žalobcu v roku 2007 a do roku 2014 bol bezporuchovo užívaný. Na kozube žalobca zabezpečoval jeho pravidelné kontroly a čistenie, a to naposledy pred vznikom požiaru dňa 7.10.2013, kde v potvrdení o vykonaní čistenia a kontroly sa výslovne uvádza „bez nedostatkov“. Podľa vyhl. č. 401/2007 Z.z. sa pritom v rámci kontroly vykonáva aj posúdenie umiestnenia materiálov triedy reakcie na oheň B, C, D alebo F v nadväznosti na konštrukčné vyhotovenie komína, dymovodu a spotrebiča. Ak bol kozub predmetom kontroly, tak táto zahŕňala aj posúdenie bezpečnej vzdialenosti od horľavých materiálov. Žalobca tak zabezpečoval dodržiavanie protipožiarnych predpisov práve kontrolou kozuba a komína a bol v dobrej viere, že všetky príslušné opatrenia a povinnosti sú dodržané. Ani u žalobcu vykonané protipožiarne kontroly nezistili nedodržanie bezpečných vzdialeností od horľavých materiálov, a preto nemožno povedať, že by sa žalobca mohol a mal domnievať, že svojím konaním porušuje protipožiarny predpis a že mu môže vzniknúť škoda. Nemožno preto hovoriť o zavinení žalobcu ani vo forme nevedomej nedbanlivosti a už vôbec nie o hrubej nedbanlivosti či dokonca o úmysle. 12. Žalobca ďalej upriamil pozornosť na uzavretie škodovej udalosti zo strany žalovaného zo dňa 31.10.2014, v ktorom žalovaný oznámil, že predmetná udalosť bola uzatvorená bez poskytnutia plnenia s odôvodnením podľa oddielu I, článok 7 bod 3 a oddielu I článok 8 bod 1 písm. a), teda s poukazom na výluku z dôvodu, že poškodenie vznikne v dôsledku úmyselného konania alebo hrubej nedbanlivosti poisteného. Podľa § 797 ods. 4 OZ je poistiteľ v prípade, ak odmietol plniť čo i len sčasti, povinný uviesť dôvod neplnenia alebo zníženia plnenia a tento dôvod nie je možné dodatočne meniť. Žalobcovi tak nie je možné odoprieť plnenie podľa oddielu II článok 1 bod 2 písm. b) VPP z dôvodu, že vec nie je predmetom poistenia, keďže tento dôvod žalovaný neuviedol v uzavretí škodovej udalosti zo dňa 31.10.2014. Zároveň žalovaný nemohol poistné plnenie ani krátiť podľa oddielu I článok 7 bod 3 VPP, lebo toto krátenie rovnako neuviedol v uzavretí škodovej udalosti zo dňa 31.10.2014. Krátenie poistného plnenia s odkazom na ust. § 799 ods. 3 OZ je navyše možné len v prípade vedomého porušenia povinností uložených v poistných podmienkach, pričom v tejto časti žalobca poukazuje na zdôvodnenie, ktoré uviedol v súvislosti so zavinením žalobcu, tzn. že zo strany žalobcu nemohlo ísť a nešlo o vedomé porušenie povinnosti. Žalobca ďalej argumentoval, že neobstojí odôvodnenie rozsudku okresného súdu, ktorý nevysvetlil, prečo porušenie práv a povinností poistníka považoval za hrubú nedbanlivosť. Okresný súd sa nevyporiadal s mierou nedbanlivosti žalobcu a následne od tejto nedbanlivosti odvodil úplnú výluku poistného plnenia. Okresný súd sa nevyporiadal ani s otázkou, s ktorou mu uložil povinnosť vyporiadať sa krajský súd, a síce, či žalobca bol povinný vykonať kontrolu štátnym požiarnym dozorom. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že počas doby uzavretia poistnej zmluvy bol v dobrej viere, že plní všetky povinnosti, ktoré mu zmluva ukladá. Pokiaľ boli žalobcovi vytknuté nejaké nedostatky na úseku protipožiarnej ochrany, tak tieto nedostatky odstránil. Ak aj z jeho strany došlo k porušeniu bezpečných vzdialeností spotrebiča od stavebných konštrukcií, išlo o nevedomé, žalobcom nezavinené porušenie, a teda by predstavovalo azda dôvod na primerané zníženie plnenia, avšak nie na jeho úplnú výluku. Išlo by totiž o veľmi striktný, neprípustný výklad VPP, podľa ktorého by poistenému právo na plnenie nevzniklo nikdy, čím by poistná zmluva stratila účel. Žalobca tak žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 13. Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku II., podal v zákonnej lehote odvolanie tiež žalovaný cestou právneho zástupcu z dôvodu, že okresný súd nesprávnym právnym postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a zároveň okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovaného vzájomná žaloba, ktorou sa domáhal vrátenia poskytnutej zálohy od žalobcu, nebola nikdy predmetom konania. O nároku na vrátenie preddavku okresný súd nikdy nekonal, nebol vyrubený súdny poplatok ani rozhodnuté o spojení veci. Okresný súd v pôvodnom rozsudku o vzájomnom nároku nerozhodoval, len v závere uviedol, že ho považuje za premlčaný. Až po odvolaní voči tomuto pôvodnému rozsudku krajský súd mal vrátiť spis okresnému súdu, aby doplnil rozsudok o rozhodnutie o vzájomnej žalobe. Následne okresný súd vyzval žalovaného, aby uhradil súdny poplatok za vzájomnú žalobu, s čím žalovaný nesúhlasil a z dôvodu istoty doručil okresnému súdu späťvzatie vzájomnej žaloby. Na základe uvedeného okresný súd vydal uznesenie, ktorým konanie pre neuhradenie súdneho poplatku zastavil. Dôkazom, že okresný súd nepovažoval nárok na vrátenie preddavku za vzájomnú žalobu, je skutočnosť, že až na základe dopytu krajského súdu sa týmto nárokom začal zaoberať. Žalovaný do tohto momentu nevedel, že predmetom konania je vzájomná žaloba, nakoľko sa o nej nikdy neviedlo konanie. Podľa žalovaného je v rozpore s princípom spravodlivosti, aby úspešný účastník nemal nárok na náhradu trov konania vôbec, najmä ak sa vzájomný nárok netýkal odvolacieho konania ani celého prvostupňového konania. K uplatneniu nároku na vrátenie preddavku vzájomným návrhom došlo na pojednávaní dňa 31. januára 2017 a okresný súd po riadnom uplatnení vzájomnej žaloby na tom istom pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené a odročil pojednávanie len za účelom vyhlásenia rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že od podania žaloby 25. marca 2015 viedol žalovaný konanie so 100 % úspechom voči žalobcovi až do posledného pojednávania, ktoré sa konalo dňa 31. januára 2017. Ak by malo byť pochybenie okresného súdu pričítané žalovanému, znamená to, že žalobca mal úspech len na pojednávaní, čo je však v hrubom nepomere medzi tým, ktorá strana zavinila zastavenie konania, resp. vedenie konania ako takého. Rozsudok v časti náhrady trov je tak v nepomere s princípom spravodlivosti a okresný súd žalovanému znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný tak má za to, že bol v konaní 100 % úspešný, pretože konanie o vzájomnej žalobe nikdy neprebehlo. Okresný súd postupoval zmätočne a žalobcovi nevznikli a ani nemohli vzniknúť v súvislosti s konaním o vzájomnej žalobe žiadne trovy konania. Žalovaný tak žiada zmeniť výrok II. rozsudku tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu cestou právneho zástupcu uviedol, že žalobca považuje za rozporné a vzájomne sa vylučujúce ustanovenia VPP z dôvodu, že pre porušenie bezpečnostných predpisov sa stanovujú až tri právne následky. Podľa žalovaného však žalobca zjavne nerozlišuje medzi porušením povinnosti, úmyselným konaním, hrubou nedbanlivosťou a tým, čo sa považuje za predmet poistenia. Ide pritom o rôzne právne inštitúty s rôznymi následkami. Žalobca uviedol, že by teoreticky mal zodpovedať za porušenie podmienok v oddiele I článok 7 ods. 1 a 2 VPP, a preto mohlo dôjsť nanajvýš k zníženiu poistného plnenia. Žalobca svoje konanie nepovažuje za hrubú nedbanlivosť, nakoľko nedbanlivosťou nemôže byť konanie, ale len psychický vzťah ku konaniu. Okresný súd pritom správne uviedol, že postup žalobcu, ktorý krb s komínom najskôr postavil a až potom vyhotovil projekt protipožiarnej ochrany, je nesprávny. Ako bolo preukázané expertíznou správou, projekt nezodpovedal reálnemu zhotoveniu krbu s komínom, a preto neodstránil a ani nemohol odstrániť nedodržanie bezpečnostných vzdialeností horľavých materiálov. Žalobca ako fyzická osoba podnikateľ sa musí podrobiť štátnej protipožiarnej kontrole, pričom pri týchto kontrolách bolo dňa 17. mája 2012 zistených 12 porušení zákona zo strany žalobcu a po uplynutí lehoty na odstránenie nedostatkov boli pri kontrole dňa 13. mája 2013 zistené 4 porušenia zákona zo strany žalobcu, pričom v týchto prípadoch žalobca ani nezačal s ich odstraňovaním, a preto bolo vydané rozhodnutie o pokute. Jedným zo štyroch zistených porušení bolo to, že v penzióne je k priestorom reštaurácie pristavaná uzatvorená terasa, ktorá nie je posúdená z hľadiska protipožiarnej bezpečnosti stavby v projektovej dokumentácii. Vzhľadom na uvedené muselo byť žalobcovi zrejmé, minimálne mohol predpokladať, že zhotovenie krbu s komínom vykonáva nepovolaná osoba, pričom následné vypracovanie projektu protipožiarnej ochrany nemohlo vychádzať z reálneho zhotovenia krbu s komínom. Žalobca si tak musel byť vedomý svojho nezákonného postupu, nakoľko mu okrem iného aj za chýbajúci projekt bola uložená pokuta. Žalobca napriek tomu, že penzión nebol riadne skontrolovaný protipožiarnym dozorom, tento penzión prevádzkoval. Okresný súd tak dospel k logickému záveru, že žalobca sa dopustil hrubej nedbanlivosti. Pre posúdenie, či penzión bol predmetom poistenia, je irelevantné, aká bola príčina vzniku škodovej udalosti a skúma sa len to, či penzión vyhovuje alebo nevyhovuje bezpečnostným predpisom. Žalobca v odvolaní popiera viaceré skutkové zistenia, napr. že nedostatky v čase vzniku požiaru neexistovali, rovnako aj absenciu odborného preskúšania. Na podporu svojich tvrdení však neuviedol žiadne dôkazy a naopak jedinými zistenými skutočnosťami sú viaceré porušenia bezpečnostných predpisov. Žalobca tvrdí, že dve vykonané protipožiarne kontroly nezistili žiadne porušenia predpisov. V konaní pritom boli predložené len záznamy o čistení komína kominárom, pričom vyčistenie komína a kontrola komína a dymovodu kominárom nemôže nahradiť kontrolu štátnym protipožiarnym dozorom v zmysle Zákona o ochrane pred požiarmi, ktorá kontrola bola pre penzión žalobcu obligatórna. Podľa OR HaZZ Dolný Kubín ako jediného oprávneného orgánu vykonávajúceho štátny protipožiarny dozor, penzión nespĺňal bezpečnostné podmienky v zmysle Zákona o ochrane pred požiarmi, a preto nebol predmetom poistenia. Žalovaný tak žiadal rozsudok okresného súdu vo výroku I. potvrdiť a vo výroku II. zmeniť tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného cestou právneho zástupcu uviedol, že nárok uplatnený žalovaným, ktorý žiadal zaviazať žalobcu vrátiť žalovanému poskytnutú zálohu vo výške 100.000,- Eur, bol jednoznačne vzájomnou žalobou, čo ustálil krajský súd vo svojom uznesení vo veci 14Cob/169/2018. Uvedené vyplýva aj z označenia, ktoré na svoj procesný úkon používa samotný žalovaný. Napokon ani v podanom odvolaní žalovaný nespochybnil, že sa jednalo o vzájomnú žalobu. Konanie o vzájomnej žalobe sa začalo dňom vznesenia nároku na pojednávaní dňa 31.1.2017, ktorým momentom sa konanie o vzájomnej žalobe stalo predmetom konania a tvorí s pôvodným konaním jeden celok. Konanie o vzájomnej žalobe pritom nebolo podmienené zaplatením súdneho poplatku ani žiadnou inou skutočnosťou a nebolo ani potrebné rozhodovať o spojení vecí. Rozhodnutie o vzájomnej žalobe, resp. zastavenie konania v tejto časti na základe procesného zavinenia žalovaného v dôsledku jej späťvzatia, bolo následne potrebné zohľadniť pri rozhodovaní o trovách konania. Žalobca pritom trvá na tom, že okresný súd mal žalobe vyhovieť, a preto vo výroku o trovách konania mal rozhodnúť tak, že žalobcovi prizná právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 16. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu zopakoval argumentáciu z odvolania proti výroku o trovách konania v rozsudku súdu prvej inštancie s tým, že vzájomný návrh považoval len za prostriedok procesnej obrany. Ak by žalovaný mal záujem podať vzájomnú žalobu, tak by túto podal písomne ako ostatné podania vo veci. Ak by okresný súd vzájomný návrh považoval za vzájomnú žalobu, tak by nevyrubil súdny poplatok po viac ako roku a až po vydaní pôvodného rozsudku. Je preto zrejmé, že žalovaný vzájomnú žalobu nepodal tak, aby táto mohla vyvolať akékoľvek účinky. 17. Žalobca v písomnej reakcii na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu uviedol, že nie je zrejmé, odkiaľ žalovaný vyvodil, že zhotovenie krbu vykonávala nepovolaná osoba. Žiadny predpis v čase zhotovenia krbu nestanovoval odborné ani iné požiadavky na osobu, ktorá krb zhotovuje. Podľa názoru žalobcu z ust. § 39 ods. 3 písm. g) vyhlášky Ministerstva vnútra č. 121/2002 Z.z. nevyplýva obligatórna povinnosť žalobcu absolvovať protipožiarnu kontrolu počas uskutočňovania stavieb. Vo vzťahu k vykonaným kontrolám žalobca neuvádzal, že by protipožiarne kontroly nezistili žiadne porušenie, ale uviedol, že predmetné kontroly nezistili nedodržanie bezpečných vzdialeností kozuba od horľavých stavebných materiálov. K tvrdeniu žalovaného, že pre posúdenie, či bol penzión predmetom poistenia, je irelevantné, aká bola príčina vzniku škodovej udalosti, žalobca uviedol, že žalovaný poistnú udalosť neuzavrel z dôvodu, že vec nie je predmetom poistenia, ale s poukazom na výluku v dôsledku vzniku poškodenia úmyselným konaním alebo hrubou nedbanlivosťou poisteného. Žalovaný nebol oprávnený dôvod neposkytnutia poistného plnenia ďalej meniť. Podľa žalobcu nebolo možné neposkytnúť mu poistné plnenie z dôvodu, že by vec nebola predmetom poistenia a ani nebolo možné uskutočniť úplnú výluku poistného plnenia z dôvodu hrubej nedbanlivosti žalobcu. 18. Žalovaný v duplike k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca pri konštrukcii krbu porušil viacero povinností, pričom požiar vznikol práve v dôsledku nedodržania bezpečnostných vzdialeností spotrebiča od stavebných konštrukcií. Žalobca sa hrubej nedbanlivosti dopustil tým, že zhotovil terasu s krbom, ktorá nespĺňala zákonné požiadavky. Žalobca nesprávne interpretoval vyjadrenie žalovaného ohľadom nepovolanej osoby, ktorá zhotovila krb. Žalovaný poukazoval na skutočnosť, že ak žalobca zhotovil krb svojpomocne, bez komplexného posúdenia z hľadiska protipožiarnej bezpečnosti, musel si byť vedomý, že preberá zodpovednosť za to, že krb musí spĺňať stanovené požiadavky. Žalobca bol tiež povinný pred pripojením palivového spotrebiča zabezpečiť jeho odborné preskúšanie. Žalobca prevádzkoval penzión napriek tomu, že nebol riadne skontrolovaný protipožiarnym dozorom a okresný súd správne vyhodnotil, že žalobca porušil povinnosť dbať na to, aby poistná udalosť nenastala, a to najmä tým, že porušil povinnosti stanovené právnymi predpismi na úseku ochrany pred požiarmi. Dokazovaním bolo preukázané, že penzión nespĺňal bezpečnú vzdialenosť 800 mm ako najmenšiu vzdialenosť vonkajšieho povrchu spotrebiča od horľavých materiálov, čo malo za následok porušenie povinností žalobcu, ktoré sa v zmysle čl. 8 bod 1 písm. a) VPP považuje za hrubú nedbanlivosť, na základe ktorej sa uplatní výluka z poistenia. Žalobca uviedol, že úlohou okresného súdu v zmysle rozhodnutia krajského súdu bolo tiež vyporiadať sa s otázkou, či žalobca bol alebo nebol povinný vykonať kontrolu štátnym požiarnym dozorom. Okresný súd v bode 19. rozsudku konštatoval, že žalobca ako fyzická osoba podnikateľ a majiteľ penziónu porušil povinnosť podľa § 4 písm. a) Zákona o ochrane pred požiarmi, a to zabezpečiť vykonávanie preventívnych protipožiarnych prehliadok a odstraňovať zistené nedostatky. Okresný súd sa tak s touto námietkou žalobcu vysporiadal. 19. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca argumentoval tiež tým, že žalovaný škodovú udalosť neuzavrel s odkazom na oddiel II článok 1 bod 2 písm. b) VPP z dôvodu, že penzión nie je predmetom poistenia, ale z dôvodu, že jeho poškodenie vzniklo v dôsledku úmyselného konania alebo hrubej nedbanlivosti poisteného s tým, že žalovaný už nebol oprávnený dôvod neposkytnutia plnenia meniť. Uvedené tvrdenie žalobcu však nemá oporu v právnych predpisoch, pretože nemožnosť zmeny dôvodu uzavretia poistného plnenia bola zavedená v ust. § 797 ods. 4 OZ až novelizáciou s účinnosťou od 1. októbra 2018. Žalovaný skutočnosti nasvedčujúce tomu, že penzión nie je predmetom poistenia, uvádzal už v priebehu prvostupňového konania, pričom pred uvedenou novelizáciou žiadny právny predpis nemožnosť zmeny dôvodu neposkytnutia plnenia neupravoval. Samotné posúdenie skutočnosti, či išlo o spôsobilý predmet poistenia, pritom záviselo od rozhodnutia súdu. Podľa OR HaZZ Dolný Kubín ako jediného oprávneného orgánu vykonávajúceho štátny protipožiarny dozor pritom penzión nespĺňal bezpečnostné podmienky v zmysle Zákona o ochrane pred požiarmi. Okresný súd tak správne poukázal okrem hrubej nedbanlivosti žalobcu aj na to, že v čase vzniku škodovej udalosti penzión nevyhovoval príslušným normám a nebol riadne udržiavaný. 20. Žalobca v duplike vo vzťahu k odvolaniu žalovaného proti výroku o trovách konania uviedol, že podľa § 147 ods. 2 CSP je vzájomnou žalobou aj prejav žalovaného, ktorým proti žalobcovi uplatňuje pohľadávku na započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca, pričom na vzájomnú žalobu sa primerane použijú ustanovenia o žalobe (§ 147 ods. 3 CSP). Na to, aby bola podaná vzájomná žaloba, tak nemusí mať obligatórne písomnú formu a stačí, aby išlo len o prejav žalovaného podľa § 147 ods. 2 CSP, teda presne taký, ako žalovaný uskutočnil na pojednávaní dňa 31.1.2017. Svoj úkon za vzájomnú žalobu pritom považoval aj samotný žalovaný. 21. Žalovaný v písomnej reakcii na vyjadrenie žalobcu uviedol, že v prejednávanom prípade nenavrhoval, aby mu bolo prisúdené viac, než si uplatnil žalobca v žalobe. Krajský súd, ktorý vyhodnotil tento návrh ako vzájomnú žalobu, tak prisúdil procesnému úkonu žalovaného účinky iného procesného úkonu. Podľa žalovaného pritom vzájomnú žalobu nie je možné podať ústne, ale len písomne. Žalovaný tiež namietal, že aj v prípade, ak by išlo o vzájomnú žalobu, tak by konanie o žalobe a konanie o vzájomnej žalobe predstavovali dve rozdielne konania prejednávané spoločne, a preto by bolo potrebné o trovách konania rozhodnúť samostatne, čo konštatoval aj Ústavný súd SR v rozhodnutí III. ÚS 481/2015. Okrem toho je výrok II. rozsudku okresného súdu v rozpore so zásadou zákazu reformatio in peius, ktorá je formulovaná v čl. 16 ods. 6 základných princípov CSP. Okresný súd v uznesení zo dňa 11. mája 2018 rozhodol o zastavení konania o vzájomnej žalobe a zároveň žalobcovi v konaní o vzájomnej žalobe priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti výroku o trovách konania o vzájomnom návrhu podal odvolanie iba žalovaný. V napadnutom rozsudku okresný súd rozhodol o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu. V konaní o opravnom prostriedku pritom nie je možné v ďalšom konaní rozhodnúť nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila. Ak okresný súd žalobcovi najprv priznal náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100 % a následne v rozsudku žiadnej strane nárok na náhradu trov konania nepriznal napriek tomu, že žalovaný bol v konaní o žalobe úspešný, tak týmto rozhodnutím rozhodol o nároku na náhradu trov konania pre žalovaného nepriaznivejšie. Okresný súd tak mal o trovách konania o žalobe a o vzájomnej žalobe rozhodnúť dvomi rozdielnymi výrokmi alebo jedným výrokom, avšak osobitne vo vzťahu ku konaniu o žalobe a osobitne vo vzťahu ku konaniu o vzájomnom návrhu. 22. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaného podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 23. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/109/2020-611 zo dňa 15.2.2021 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP. 24. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. 25. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 26. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 27. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích dôvodov, ktoré v podanom odvolaní vymedzili žalobca aj žalovaný námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci a žalobca tiež námietkou nesprávnych skutkových zistení okresného súdu. K týmto námietkam krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že ak odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala. 28. Žalobca v podanom odvolaní spochybnil záver súdu prvej inštancie, že z dôvodu hrubej nedbanlivosti v dôsledku porušenia jeho povinností nevzniklo žalobcovi právo na poistné plnenie. Žalobca zároveň namietal, že jednotlivé ustanovenia všeobecných poistných podmienok sú navzájom rozporné a z tých istých predpokladov odvodzujú až tri rôzne závery v podobe práva na krátenie poistného plnenia, práva žalovaného na úplnú výluku poistného plnenia a záver, že vec ani nemôže byť predmetom poistenia. Krajský súd vo vzťahu k otázke žalovaným tvrdenej hrubej nedbanlivosti žalobcu a vo vzťahu k ďalším v konaní rozhodným otázkam považuje za potrebné poukázať na svoje rozhodnutie č.k. 14Cob/169/2018, 14Cob/170/2018 zo dňa 20.6.2019, ktorým zrušil pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie v tejto veci a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V uvedenom rozhodnutí krajský súd upriamil pozornosť na v konaní relevantnú otázku dodržania či nedodržania príslušných bezpečnostných a technických predpisov, a to predovšetkým vo vzťahu k Vyhláške Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 401/2007 Z.z. o technických podmienkach a požiadavkách na protipožiarnu bezpečnosť pri inštalácii a prevádzkovaní palivového spotrebiča, elektrotepelného spotrebiča a zariadenia ústredného vykurovania a pri výstavbe a používaní komína a dymovodu a o lehotách ich čistenia a vykonávania kontrol. Požiadavky kladené touto vyhláškou na protipožiarnu bezpečnosť pri inštalácii a prevádzkovaní palivových spotrebičov, ktoré požiadavky dopadajú aj na kozub prevádzkovaný žalobcom na terase jeho penziónu, tak ako vecne správne uviedol okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku, sú požiadavkami, ktorým ako bezpečnostným a technickým normám musí zodpovedať predmetný penzión tak v čase uzavretia poistenia, ako aj v čase vzniku poistnej udalosti, aby podľa oddielu II. článok 1 bod 2 písm. b) Všeobecných poistných podmienok (č.l. 12 spisu) mohol byť predmetom poistenia v zmysle poistnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Krajský súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti závery Správy o výsledku požiarno-technickej expertízy k prípadu požiaru Penziónu Pribiskô vypracovanej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Požiarno-technickým a expertíznym ústavom dňa 25.3.2014 (č.l. 49), z ktorej síce na jednej strane vyplýva, že nedostatky, ktoré boli zistené kontrolou Okresného riaditeľstva hasičského záchranného zboru v Dolnom Kubíne, nesúviseli so zistenou príčinou požiaru, zároveň však táto správa jednoznačne stanovuje príčinu požiaru ako nedodržanie bezpečných vzdialeností spotrebiča od stavebných konštrukcií z materiálov triedy reakcie na oheň B, C, D, E alebo F v zmysle prílohy č. 1 vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 401/2007 Z.z. Zo správy vyplýva, že miestom vzniku požiaru bol vnútorný priestor terasy a podľa rozsahu vyhorenia obvodovej steny za kozubom a vpravo od neho bolo zistené, že ohnisko požiaru sa nachádzalo v týchto miestach. Zo správy je ďalej zrejmé, že terasa bola konštruovaná z drevených materiálov, pričom izolácia kozuba od vnútorných drevených obkladov bola vytvorená len na ploche od ohniska po časť komína a bez vzduchovej medzery, spodná časť ohniska ani spodná časť kozuba zo zadnej strany izolované neboli a medzi vnútorným obkladom obvodovej steny a železobetónovou doskou bola vytvorená vzduchová medzera cca 5 cm. Správa tak konštatuje, že príčinou vzniku požiaru v Penzióne Pribiskô bolo zapálenie dreveného obkladu steny od kozuba. Kozub ako spotrebič spaľujúci tuhé palivo je pritom palivovým spotrebičom v zmysle § 2 písm. a) uvedenej vyhlášky. Táto vyhláška zároveň definuje bezpečnú vzdialenosť ako najmenšiu vzdialenosť vonkajšieho povrchu spotrebiča alebo dymovodu od stavebných konštrukcií triedy reakcie na oheň B, C, D, E alebo F alebo od horľavého predmetu alebo od horľavej látky. Podľa prílohy č. 1 k tejto vyhláške je v prípade spotrebiča na tuhé palivo bezpečná vzdialenosť spotrebiča od stavebných konštrukcií zhotovených z materiálov triedy reakcie na oheň B, C, D, E alebo F vo všetkých smeroch 800 mm. 29. Z uvedeného tak plynie, že ak zo správy o výsledku požiarno-technickej expertízy k predmetnému požiaru vyplýva, že izolácia kozuba bola vytvorená len na ploche od ohniska po časť komína bez vzduchovej medzery, spodná časť ohniska ani spodná časť kozuba izolované neboli a medzi železobetónovou doskou a vnútorným obkladom obvodovej steny bola vytvorená vzduchová medzera cca 5 cm, tak vyhláškou požadovaná bezpečná vzdialenosť spotrebiča na tuhé palivo od vymedzených stavebných konštrukcií dodržaná nebola. Podľa tejto správy je v dôsledku uvedených skutočností možné vyvodiť záver, že pri prevádzke kozuba došlo k naakumulovaniu tepla v železobetónovej doske a v obklade z prírodného kameňa a prestupom tepla došlo k iniciácii dreveného obkladu steny, teda príčinou vzniku požiaru bolo zapálenie dreveného obkladu steny od kozuba. V závere správa výslovne konštatuje, že v súvislosti so zistenou príčinou vzniku požiaru bolo zistené nedodržanie bezpečných vzdialenosti spotrebiča od stavebných konštrukcií z materiálov triedy reakcie na oheň B, C, D, E alebo F v zmysle Prílohy č. 1 vyhlášky MV SR č. 401/2007 Z.z. 30. Krajský súd následne dáva do pozornosti svoj záver vyslovený vo vyššie uvedenom zrušujúcom uznesení, v zmysle ktorého otázku, či predmetný kozub spĺňal alebo nespĺňal uvedené bezpečnostné štandardy týkajúce sa dodržania minimálnej bezpečnej vzdialenosti, nie je možné posudzovať samostatne, bez zohľadnenia skutočnosti, že tento kozub bol súčasťou penziónu ako predmetu poistenia, ktorý ako celok musí v zmysle Všeobecných poistných podmienok príslušným bezpečnostným normám vyhovovať. Žalobca v podanom odvolaní pripustil, že došlo k porušeniu protipožiarnych predpisov z jeho strany nedodržaním bezpečných vzdialeností spotrebiča od horľavých stavebných konštrukcií v zmysle vyhl. č. 401/2007 Z.z. s tým, že je potrebné skúmať, či toto porušenie protipožiarnych predpisov bolo úmyselné alebo nedbanlivostné. V kontexte tejto námietky krajský súd zvýrazňuje úpravu oddielu II článok 1 ods. 2 písm. b) VPP, ktoré ustanovenie vylučuje z poistenia veci, ktoré nespĺňajú príslušné bezpečnostné a technické normy. Tieto veci sú tak z poistenia vylúčené bez ďalšieho, teda bez skúmania okolností, kto, či už z nedbanlivosti alebo úmyselne, zavinil, že vec, ktorá má byť predmetom poistenia, uvedené bezpečnostné a technické požiadavky nespĺňa. V kontexte tohto ustanovenia tak nebolo namieste skúmať, či k porušeniu, ktorého existenciu nespochybnil ani žalobca a ktoré porušenie bolo priamou a bezprostrednou príčinou vzniku požiaru, došlo alebo nedošlo úmyselným či nedbanlivostným konaním či opomenutím žalobcu ako poistníka/poisteného. V čase vzniku poistnej udalosti penzión ako celok nevyhovoval príslušným bezpečnostným a technickým normám, a preto ani nemohol byť predmetom poistenia a žalobcovi nevzniklo právo na poistné plnenie. 31. Na základe uvedených zhodnotení sa potom krajský súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie vyjadreným v ods. 20., ods. 30. a ods. 31. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku, kde s odkazom na čl. 1 ods. 2 písm. b) VPP okresný súd konštatoval, že poistená vec nemohla byť predmetom poistenia, keďže nevyhovovala príslušným bezpečnostným a technickým normám. 32. Žalobca vo vzťahu k nepriznaniu ním požadovaného plnenia práve z tohto dôvodu, že penzión sa v dôsledku nedodržania príslušných bezpečnostných a technických noriem nemohol stať predmetom poistenia, namietal, že sa jedná o skutočnosť, ktorá zo strany žalovaného ako poisťovne nebola uvedená v Uzavretí škodovej udalosti datovanom dňa 31.10.2014 (č.l. 20 spisu) s tým, že v zmysle ust. § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka nebolo možné z tohto dôvodu odoprieť poistné plnenie, ak tento dôvod žalovaný neuviedol v predmetnom oznámení o uzavretí škodovej udalosti. Krajský súd vo vzťahu k tejto námietke žalovaného považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že uvedené ust. § 797 ods. 4 OZ na prejednávanú vec v žalobcom namietanom kontexte nemôže dopadať, pretože uvedené ustanovenie bolo do Občianskeho zákonníka doplnené až jeho novelou uskutočnenou zák. č. 213/2018 Z.z. s účinnosťou od 1. októbra 2018. Zároveň sa tieto úpravy účinné od 1. októbra 2018 v zmysle ust. § 879u OZ prvýkrát použijú od 1. októbra 2018. V danom prípade bolo oznámenie o uzavretí škodovej udalosti datované dňa 31.10.2014, a preto ust. § 797 ods. 4 OZ v znení účinnom od 1. októbra 2018 na prejednávanú vec nie je možné aplikovať. Okrem toho považuje krajský súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že zo samotného oznámenia o uzavretí škodovej udalosti plynie, že v ňom žalovaný poukázal na závery plynúce z uznesenia Okresného riaditeľstva policajného zboru v Dolnom Kubíne zo dňa 30.6.2014 s tým, že expertízna skupina na základe zistených skutočností určila, že príčinou požiaru bolo zapálenie dreveného obkladu steny od kozuba v dôsledku nedodržania bezpečných vzdialeností spotrebiča stanovených v zmysle Prílohy č. 1 vyhl. č 401/2007 Z.z. 33. Vo vzťahu ku konštatovaniu súdu prvej inštancie o nedbanlivostnom konaní žalobcu, ktoré závery rovnako žalobca spochybnil v podanom odvolaní, zvýrazňuje krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie vyššie uvedený záver, že v dôsledku skutočnosti, že predmet poistenia v čase vzniku škodovej udalosti nevyhovoval príslušným bezpečnostným a technickým normám, sa penzión nemohol stať predmetom poistenia. V kontexte tohto záveru, ktorý sám osebe vedie k vecne správnemu konštatovaniu okresného súdu o nedôvodnosti podanej žaloby žalobcu, sa tak javí ako nadbytočné zaoberať sa prípadnou existenciou ďalšieho dôvodu pre nepriznanie poistného plnenia žalobcovi, ktorým dôvodom je žalovaným namietaná hrubá nedbanlivosť žalobcu ako poisteného. Napriek tomu krajský súd uvádza, že sa vzhľadom na v konaní zistené viaceré porušenia povinností žalobcu na úseku ochrany pred požiarmi, tak ako boli tieto konštatované vykonanými kontrolami Okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v Dolnom Kubíne (rozhodnutie zo dňa 12.7.2013, č.l. 26 spisu), stotožňuje so záverom okresného súdu o nedbanlivostnom konaní žalobcu. V kontexte príčiny vzniku požiaru v dôsledku prevádzkovania kozuba, ktorý nespĺňal požadované bezpečnostné a technické požiadavky, je pritom relevantná najmä skutočnosť, že pokuta za porušenie povinností bola žalobcovi okrem iného uložená vo vzťahu k pristavanej uzatvorenej terase, ktorá nebola posúdená z hľadiska protipožiarnej bezpečnosti stavby v projektovej dokumentácii, čo je v rozpore s § 4 písm. k) zák. č. 314/2001 Z.z. o ochrane pred požiarmi a tiež v rozpore so schválenou projektovou dokumentáciou. V odôvodnení tohto rozhodnutia okrem iného správny orgán konštatuje, že zo strany žalobcu došlo nesplnením opatrení na odstránenie zistených nedostatkov v stanovených lehotách k porušeniu zákona, pričom žalobcovi bol poskytnutý dostatočný časový priestor, v ktorom mohol vzniknutú situáciu riešiť, ako aj dostatočný časový priestor na to, aby požiadal o prípadnú zmenu termínu na odstránenie nedostatku. Žalobca tak napriek tomu, že mu nedostatky na úseku protipožiarnej ochrany boli vytýkané a že mu bola poskytnutá lehota na ich odstránenie, štyri z pôvodne vytýkaných dvanástich nedostatkov neodstránil, čím aj podľa názoru krajského súdu možno konštatovať minimálne nedbanlivostné konanie žalobcu vo vzťahu k plneniu jeho povinností na úseku ochrany pred požiarmi. 34. Ak žalobca v súvislosti s tvrdeným porušením povinností v kontexte úpravy Všeobecných poistných podmienok namietal, že pre porušenie bezpečnostných predpisov sú stanovené až tri právne následky, tak krajský súd zvýrazňuje, že vo vzťahu k týmto právnym následkom sú stanovené vždy osobitné predpoklady ich vzniku. V oddieli I čl. 7 bod 3 písm. e) je zakotvené právo poistiteľa v prípade porušenia povinností poistníka, vymedzených v bode 1 a v bode 2 tohto článku, primerane znížiť poistné plnenie, pričom medzi povinnosti poistníka/poisteného patrí aj povinnosť dbať, aby poistná udalosť nenastala a povinnosť riadne sa starať o poistené veci. V čl. 8 ods. 1 písm. a) je zakotvené, že právo na poistné plnenie nevznikne, pričom na rozdiel od úpravy v čl. 7 bod 3 je v prípade tohto čl. 8 vyžadované úmyselné konanie alebo hrubá nedbanlivosť poisteného, čo je podmienka, ktorá je stanovená nad rámec úpravy čl. 7. bod 3 písm. e) VPP. V tomto kontexte je potom samostatnou úpravou úprava oddielu II čl. 1 bod 2 písm. b), ktorý článok bez ohľadu na ďalšie okolnosti, čiže bez ohľadu na porušenie či neporušenie právnych povinností a bez ohľadu na úmyselné či nedbanlivostné konanie poisteného alebo iných vo Všeobecných poistných podmienkach vymedzených osôb stanovuje, že veci môžu byť predmetom poistenia, len ak v čase vzniku poistnej udalosti a v čase uzavretia poistenia vyhovujú príslušným bezpečnostným a technickým normám. Námietka žalobcu o vnútorne rozporných či chaotických ustanoveniach Všeobecných poistných podmienok preto nemôže obstáť. 35. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolací dôvod tiež s odkazom na ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, teda, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke však žalobca bližšie odvolacie dôvody nezadefinoval a nevymedzil, akú vadu má mať konanie, ktorá vada prípadne mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Neuvedením odvolacích dôvodov tak žalobca nevytvoril pre krajský súd priestor, aby na základe tejto námietky mohlo byť konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie krajským súdom preskúmavané. 36. Na základe uvedeného krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nie je možné nárok na poistné plnenie priznať. Krajský súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním žalobcu napadnutom výroku o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. 37. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného, ktorý napadol výrok rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, krajský súd považuje za potrebné poukázať na svoje závery, ktoré vyslovil vo vyššie uvedenom zrušujúcom uznesení č.k. 14Cob/169/2018, 14Cob/170/2018 zo dňa 20.6.2018. Ani v kontexte žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nevidí krajský súd priestor na zmenu svojho už skôr vysloveného názoru. Žalovaný v podanom odvolaní namietol, že vzájomná žaloba, ktorou sa domáhal vrátenia poskytnutej zálohy od žalobcu, nebola predmetom konania, okresný súd sa touto žalobou nezaoberal a po uplatnení vzájomnej žaloby na tom istom pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené a následne vyhlásil rozsudok. Ako už krajský súd konštatoval v uvedenom zrušujúcom uznesení, žalovaný na pojednávaní pred okresným súdom dňa 31. januára 2017 (zápisnica založená na č.l. 344-346 spisu) žiadal uplatnený žalobný návrh žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a zároveň žiadal o vrátenie poskytnutej zálohy vo výške 100.000,- Eur. Žalovaný tak týmto prednesom právneho zástupcu žiadal na jednej strane žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť a zároveň uplatnil nárok na vrátenie poskytnutej zálohy. Žalovaný takýmto procesným postupom neuplatnil pohľadávku na vrátenie poskytnutej zálohy ako pohľadávku, ktorú by žiadal započítať voči uplatnenému nároku žalobcu, a to predovšetkým s ohľadom na skutočnosť, že z postupu žalovaného je zrejmé, že uplatnený nárok žalobcu neuznával a tento žiadal rozhodnutím súdu zamietnuť. Zo strany žalovaného sa tak nejednalo o uplatnenie pohľadávky v súdnom konaní, ktorú by bolo možné jednostranne započítať proti žalobou uplatnenej pohľadávke. Za situácie, kedy žalovaný prezentoval, že uplatnený nárok žalobcu popiera, nemožno jeho procesný úkon, ktorým sa v súdnom konaní domáhal plnenia od žalobcu, považovať len za kompenzačnú námietku v zmysle ust. § 147 ods. 2 CSP, ale sa jedná o vzájomnú žalobu, ktorou žiadal žalovaný voči žalobcovi priznať ním uplatnený nárok, v tomto prípade nárok na vrátenie poskytnutej zálohy. Vzájomnou žalobou uplatnenou žalovaným voči žalobcovi došlo k spojeniu dvoch vecí, a to nároku na poistné plnenie uplatneného žalobcom voči žalovanému a nároku žalovaného voči žalobcovi na vrátenie poskytnutej zálohy. Keďže zo strany okresného súdu nedošlo k vylúčeniu vzájomnej žaloby na samostatné konanie, bolo potrebné okresným súdom o tejto vzájomnej žalobe žalovaného rozhodnúť, a to nielen čo do merita uplatnenej vzájomnej žaloby, ale zohľadniť skutočnosť uplatnenej vzájomnej žaloby aj pri rozhodovaní o trovách súdneho konania. 38. Krajský súd vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného uvádza, že samotný žalovaný v podanom odvolaní svoj procesný úkon označuje ako vzájomnú žalobu, avšak namieta, že sa o tejto vzájomnej žalobe nekonalo. Zo zápisnice z pojednávania pred okresným súdom zo dňa 31. januára 2017 (č.l. 346 spisu) pritom plynie, že žalovaný v rámci prednesu svojho právneho zástupcu žiadal zamietnuť návrh v celom rozsahu a zároveň žiadal vzájomným návrhom o vrátenie poskytnutej zálohy vo výške 100.000,- Eur, na čo právny zástupca žalobcu reagoval, že voči vzájomným návrhom uplatnenému nároku na zaplatenie 100.000,- Eur vznáša námietku premlčania. Okresný súd následne vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 5Cb/10/2016 zo dňa 20. februára 2017, v ods. 32 odôvodnenia ktorého konštatoval, že si v konaní žalovaný uplatnil proti pohľadávke žalobcu nárok na vrátenie poskytnutej zálohy na poistné plnenie vo výške 100.000,- Eur (vzájomná žaloba), ktorý návrh okresný súd vyhodnotil ako nedôvodný. Okresný súd tak dôvodnosť uplatnenej vzájomnej žaloby žalovaného posudzoval so záverom o jej nedôvodnosti, avšak jeho procesným pochybením nebola uvedená skutočnosť obsahom výroku tohto rozsudku okresného súdu. Po vrátení veci krajským súdom prípisom zo dňa 16.1.2018 (č.l. 392 spisu) okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 11. mája 2018, a to za účelom vydania dopĺňacieho rozsudku (predvolanie z č.l. 395a spisu). Následne žalovaný podaním z č.l. 404 zobral svoju vzájomnú žalobu späť a okresný súd uznesením č.k. 5Cb/10/2016-415 zo dňa 11. mája 2018 konanie o vzájomnej žalobe zastavil. Z uvedeného je tak zrejmé, že vzájomná žaloba bola predmetom vyššie uvedeného pojednávania pred okresným súdom, k tejto žalobe sa vyjadril žalobca a dôvodnosť či nedôvodnosť tejto vzájomnej žaloby vyhodnocoval aj okresný súd vo svojom pôvodnom rozsudku. Aj z procesných úkonov samotného žalovaného je zrejmé, že uplatnený nárok na vrátenie poskytnutej zálohy vo výške 100.000,- Eur považoval za vzájomnú žalobu a nie za kompenzačnú námietku či iný procesný úkon. 39. Vo vzťahu k vyjadreniam žalovaného zo dňa 12. februára 2020 (č.l. 535 spisu) a zo dňa 12. júna 2020 (č.l. 577 spisu) považuje krajský súd za potrebné poukázať na úpravu ust. § 365 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. V uvedených vyjadreniach žalovaný nad rámec odvolacích dôvodov, ktoré uplatnil vo včas podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo dňa 27. novembra 2019 (č.l. 504 spisu), uviedol ďalšie odvolacie dôvody v podobe námietok ohľadom možnosti uplatniť vzájomnú žalobu výlučne v listinnej alebo v elektronickej podobe a tiež námietku, že sa v prípade jeho prednesu na pojednávaní dňa 31. januára 2017 nejednalo o vzájomnú žalobu, keďže nepožadoval prisúdiť viac, ako si žalobca uplatnil v žalobe. Žalovaný tiež v týchto podaniach namietal, že o náhrade trov konania bolo potrebné rozhodnúť samostatne s prihliadnutím na žalovaným uvádzané rozhodnutie ústavného súdu a namietal tiež skutočnosť, že odvolaním napadnutým výrokom rozsudku okresného súdu o náhrade trov konania bola porušená zásada, v zmysle ktorej pri konaní o opravnom prostriedku v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila. Napriek tomu, že sa jedná o odvolacie dôvody, ktoré boli zo strany žalovaného uplatnené po uplynutí lehoty na podanie odvolania, považuje krajský súd za potrebné reflektovať na odkaz žalovaného na rozhodnutie Ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 481/2015. Žalovaný z tohto rozhodnutia vyvodil, že v prípade existencie osobitného konania o vzájomnej žalobe by malo byť rozhodované o trovách konania o žalobe a o vzájomnej žalobe oddelene. Po oboznámení sa s uvedeným rozhodnutím ústavného súdu však krajský súd konštatuje, že takéto závery z jeho odôvodnenia nie je možné vyvodiť. V predmetnom rozhodnutí ústavný súd hodnotil otázku účelnosti vynaložených trov konania, predovšetkým vo vzťahu k účelnosti úkonov právnej služby poskytovaných advokátom klientovi so záverom, že trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva nie je možné podľa názoru ústavného súdu posudzovať ako celok, ale je potrebné hodnotiť, či trovy vynaložené účastníkom konania v spore sú v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, pričom je namieste v zásade stotožniť účelnosť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc. Ústavný súd potom uzavrel, že všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre priznanie trov konania ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Závery, ktoré z tohto uznesenia ústavného súdu vyvodil žalovaný, tak z jeho odôvodnenia neplynú. 40. Čo sa týka námietky porušenia zákazu reformatio in peius, zvýrazňuje krajský súd, že na základe odvolania podaného žalovaným bolo vyššie uvedeným uznesením krajského súdu zrušené rozhodnutie okresného súdu v uznesení č.k. 5Cb/10/2016-415 zo dňa 11. mája 2018, ktorým okresný súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v konaní o vzájomnej žalobe voči žalovanému. Okresný súd tak týmto rozhodnutím uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s konaním o vzájomnej žalobe, a to v plnom rozsahu. Následne okresný súd odvolaním napadnutým výrokom o trovách konania v preskúmavanom rozsudku rozhodol tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. Na základe tohto rozhodnutia okresného súdu tak v porovnaní s predchádzajúcim rozhodnutím okresného súdu o povinnosti žalovaného nahradiť trovy konania žalobcovi, nie je možné dospieť k záveru, že by sa jednalo o rozhodnutie, ktoré je pre žalovaného nepriaznivejšie, ak z tohto druhého, následného rozhodnutia žiadna povinnosť žalovaného plniť žalobcovi neplynie. Nemôže v tomto smere obstáť tvrdenie žalovaného, ktorý namieta nepriaznivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie s odôvodnením viazaným na rozdielnu vzniknutú výšku trov v súvislosti s konaním o žalobe a v súvislosti s konaním o vzájomnej žalobe, keďže okresný súd o výške náhrady trov konania vôbec nerozhodoval. Je namieste zvýrazniť, že okresný súd v poradí prvým rozhodnutím o náhrade trov konania rozhodoval výlučne o nároku na náhradu trov konania (nie o výške náhrady trov) vo vzťahu k vzájomnej žalobe, a nie o nároku na náhradu trov (ani o výške náhrady trov) vo vzťahu k žalobe žalobcu. Rozhodnutie okresného súdu, ktorý rozhodol o trovách celého konania jedným výrokom, ktorým tak rozhodol o trovách konania o žalobe aj o trovách konania o vzájomnej žalobe, preto nemožno hodnotiť ako rozhodnutie pre žalovaného nepriaznivejšie v porovnaní s rozhodnutím, ktorým o trovách konania o žalobe žalobcu rozhodované nebolo vôbec. 41. Na základe uvedeného potom krajský súd uzaviera, že predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol jednak nárok uplatnený žalobcom ním podanou žalobou, ako aj nárok uplatnený žalovaným ním podanou vzájomnou žalobou voči žalobcovi. Vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov konania je potrebné zvýrazniť, že nárok na náhradu trov konania je závislý od rozhodnutia vo veci samej, a teda určujúcou skutočnosťou aj v prejednávanej veci je výsledok konania vo veci samej (§ 255 ods. 1 CSP). Rozhodnutie o trovách konania je ďalej ovládané zásadou zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania, ktorá plynie z ust. § 256 ods. 1 CSP. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, je potrebné zohľadniť výsledok celého súdneho konania s prihliadnutím na princíp úspechu vo veci samej a tiež s prihliadnutím na zodpovednosť za zavinenie zastavenia konania. Okresný súd tak postupoval správne, ak o náhrade trov konania rozhodol jedným výrokom, v ktorom zohľadnil jednak neúspech žalobcu vo vzťahu k ním podanej žalobe, ktorá bola rozsudkom okresného súdu zamietnutá, ako aj zavinenie žalovaného vo vzťahu k zastaveniu konania ohľadom ním podanej vzájomnej žaloby na základe úkonu jej späťvzatia žalovaným. Okresný súd potom súladne s úpravou ust. § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP za konštatovania rovnakého pomeru úspechu žalobcu a žalovaného v konaní v rozsahu 50 % rozhodol tak, že žiadnej strane nepriznal nárok na náhradu trov konania. Nemohla byť krajským súdom vyhodnotená ako dôvodná odvolacia námietka žalovaného, že o jeho vzájomnej žalobe sa ani nekonalo a rovnako nemohla byť vyhodnotená ako dôvodná ani námietka o procesných pochybeniach okresného súdu, ktorými malo byť žalovanému znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva tak, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nie je zrejmé, akými konkrétnymi procesnými pochybeniami malo byť žalovanému znemožnené uplatňovať jeho práva. Žalovaný na pojednávaní v rámci prednesu právneho zástupcu uplatnil svoj nárok vzájomnou žalobou, následne túto vzájomnú žalobu svojím dispozitívnym úkonom zobral späť. Zo strany okresného súdu tak vo vzťahu k uplatnenej vzájomnej žalobe žalovaného nebol vykonaný taký procesný postup, ktorý by akýmkoľvek spôsobom zasahoval do možnosti žalovaného uplatňovať v konaní jemu patriace procesné práva. 42. Na základe uvedených skutočností potom krajský súd nevyhodnotil ako dôvodné ani odvolacie dôvody žalovaného vo vzťahu k výroku II. odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal, a pristúpil k potvrdeniu tohto výroku ako vecne správneho rozhodnutia podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. 43. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu a žalovaného krajský súd uzaviera, že napadnutý rozsudok okresného súdu je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania, než aby rozsudok okresného súdu potvrdil. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). 44. O náhrade trov odvolacieho konania bolo krajským súdom rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 a ust. § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca ohľadom ním podaného odvolania neúspešnou sporovou stranou a obdobne žalovaný bol neúspešnou sporovou stranou vo vzťahu k svojmu odvolaniu. Krajský súd potom, s prihliadnutím na rovnaký pomer úspechu a neúspechu obidvoch sporových strán ohľadom nimi podaných odvolaní, rozhodol o náhrade trov tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov tohto odvolacieho konania právo. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.