Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Mestský súd Bratislava IV B3-62Cpr/8/2023 1323202003 10. 04. 2025 JUDr. Maroš Maškovič ECLI:SK:MSBA4:2025:1323202003.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudcom JUDr. Marošom Maškovičom, v právnom spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. B. XXX/X, C., zastúpeného advokátkou: JUDr. Iveta Rajtáková, Štúrova č. 20, Košice, proti žalovanému: SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik so sídlom Karloveská č. 2, Bratislava – mestská časť Karlova Ves, IČO: 36 022 047, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Žalobou, doručenou vtedajšiemu Okresnému súdu Bratislava III ako kauzálne a miestne príslušnému súdu dňa 02.05.2023, žalobca sa domáhal voči žalovanému určenia, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX, ktorou žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom, je neplatná a ich pracovný pomer trvá s tým, že žalovaný je povinný poskytnúť žalobcovi náhradu mzdy v sume 1 400,- € mesačne odo dňa 02. mája 2023 až do dňa, kedy žalovaný umožní žalobcovi pokračovať v práci. Žalobný návrh odôvodnil vecne tým, že dňa 28. novembra 2022 mu bola doručená výpoveď zamestnávateľa pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 28. novembra 2022, v ktorej mu bolo oznámené, že v dôsledku Organizačného poriadku žalovaného prijatého rozhodnutím generálneho riaditeľa č. 20/2022 sa zrušili všetky pracovné miesta na všetkých odštepných závodoch, že bolo zrušené miesto žalobcu – technický pracovník a tak sa stal nadbytočným, avšak výpoveď považoval za neplatnú, nakoľko v mene žalovaného ju urobil riaditeľ D. E. D., ktorý v čase dania výpovede nebol ani riaditeľom a ani iným štatutárnym orgánom žalovaného, poprel, že by výpoveď bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov Odborového zväzu drevo, lesy, voda, pôsobiacom pri žalovanom dňa 28. novembra 2022, keďže v rovnaký deň v ranných hodinách bola výpoveď žalobcovi doručená a tiež uviedol, že ním vykonávaná práca u žalovaného je naďalej na novovytvorenom mieste vykonávaná a žalobcovi bola odňatá možnosť o takéto novovytvorené pracovné miesto sa uchádzať. Napokon namietol, že žalovaný nedodržal z kolektívnej zmluvy vyplývajúcu povinnosť prerokovať organizačné alebo racionalizačné opatrenie najmenej 10 dní pred ich uskutočnením, nakoľko žalovaný svoje rozhodnutie prerokoval s odborovým orgánom dňa 24. októbra 2022, pričom tieto organizačné zmeny sa stali účinnými už dňa 1. novembra 2022. 2. Žalovaný sa písomne vecne vyjadril k žalobe, ale predovšetkým namietol nedodržanie zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, nakoľko výpoveď z pracovného pomeru bola žalobcovi nepochybne doručená dňa 28.11.2022, výpovedná doba bola u žalobcu daná v zmysle § 62 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce v dĺžke troch mesiacov, ktorá začala plynúť odo dňa 01.12.2022 od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončila sa ku dňu
28.02.2023 – uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca s tým, že pre počítanie času v zmysle § 77 Zákonníka práce, podľa ktorého je možné domáhať sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť, je potrebné použiť všeobecnú úpravu uvedenú v § 122 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa svojím pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína, preto v danom prípade posledný deň, v ktorý mala byť žaloba doručená na súd, bol deň 28.04.2023, avšak žalobca doručil žalobu na súd až dňa 02.05.2023, teda po zákonnej prekluzívnej lehote v zmysle § 77 Zákonníka práce, čo v zmysle § 36 Zákonníka práce znamená, že ak sa právo neuplatní v určenej lehote, zanikne. Pre úplnosť žalovaný dodal, že u žalobcu počas plynutia výpovednej doby neboli zaznamenané žiadne skutočnosti majúce vplyv na jej predĺženie v zmysle § 64 ods. 2 Zákonníka práce, keď žalobca bol práceneschopný až odo dňa 03.03.2023 – po uplynutí výpovednej doby, avšak táto skutočnosť nemôže mať žiadny vplyv na predĺženie prekluzívnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a k rovnakým záverom dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/257/2018 zo dňa 23.05.2019, keď uviedol, že ak zamestnanec sa počas plynutia prekluzívnej lehoty, v ktorej môže podať žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, stal dočasne práce neschopným, táto skutočnosť je z hľadiska § 77 Zákonníka práce irelevantná. 3. K vyjadreniu žalovaného sa písomne (v replike) vyjadril žalobca s tým, že námietky žalovaného nie sú spôsobilé privodiť záver o neuplatnení práva na určenie neplatnosti výpovede v zákonom stanovenej lehote, zdôrazňujúc, že pracovný pomer končí uplynutím výpovednej doby a vychádzajúc z ustanovenia § 62 ods. 1 Zákonníka práce je zrejmé, že žalobca bol ešte dňa XX.XX.XXXX zamestnancom žalovaného, jeho pracovný pomer ešte dňa XX.XX.XXXX, ktorý bol posledným dňom výpovednej doby, trval a teda mohol sa skončiť (bol skončený) dňa XX.XX.XXXX, podporujúc správnosť svojho výkladu judikátom R 34/1970 – rozhodnutím Najvyššieho súdu Československej socialistickej republiky sp. zn. 6Cz 49/69 z 13. novembra 1969 – uverejneným v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydanej Najvyšším súdom Československej socialistickej republiky, podľa ktorého „so zreteľom na to, že výpovedná doba sa začína prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, trojmesačná lehota podľa § 64 ZP sa končí vždy prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí výpovednej doby“. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že s otázkou použiteľnosti judikatúry vzťahujúcej sa k Zákonníku práce (zákon č. 65/1965 Zb.) sa vysporiadal i Najvyšší súd Slovenskej republiky (veľký senát) v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/2/2019 z 26. januára 2021, keď skonštatoval, že ust. § 64 zákona č. 65/1965 Zb. sa od súčasného znenia ust. § 77 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z.) líši len v tom, že jediná zmena, ktorou prešla uvedená právna úprava, sa týka iba vypustenia slovného spojenia „týmto rozviazaním“ a ostatné zmeny sú podľa názoru veľkého senátu iba terminologického charakteru. Vzhľadom na uvedené žalobca zastal názor, že neexistuje dôvod, pre ktorý by mala byť otázka uplynutia prekluzívnej lehoty na uplatnenie práva podľa ust. § 77 Zákonníka práce posudzovaná inak. 4. Žalovaný v rámci svojich prostriedkov procesnej obrany uplatnených v písomnej duplike zotrval na svojej argumentácii k otázke preklúzie práva, keďže žalobca nesprávne určuje za okamih skončenia pracovného pomeru deň XX.XX.XXXX a hoci je pravdou, že žalobca dňa XX.XX.XXXX ešte bol zamestnancom žalovaného a jeho pracovný pomer v tento deň trval, pracovný pomer však neskončil XX.XX.XXXX, ale dňa XX.XX.XXXX o polnoci, preto od polnoci XX.XX.XXXX už pracovný pomer žalobcu so žalovaným neexistoval a posledným dňom trvania pracovného pomeru bol XX.XX.XXXX. S ohľadom na ustanovenie § 77 Zákonníka práce bol tento deň (XX.XX.XXXX) určujúci na začatie plynutia lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Mal za to, že žalobcom prezentovaný výklad okamihu skončenia pracovného pomeru na deň XX.XX.XXXX by prichádzal do úvahy za právnej úpravy platnej v čase vydania súdneho rozhodnutia R 34/1970, keď podľa ustanovenia § 45 ods. 3 zákona č. 65/1965 Sb. (Zákonník práce) „výpovedná lehota sa začína prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede“, avšak vzhľadom na samotným žalobcom spomenuté uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 29/2017 z 24.01.2018, v zmysle ktorého do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR, je judikát R 34/1970 neaplikovateľný, pretože toto súdne rozhodnutie bolo vývinom legislatívy prekonané a to novelizáciou Zákonníka práce číslo 188/1988 platnou od 01.01.1989, keď došlo
k úprave § 45 ods. 3 Zákonníka práce vo vzťahu k vymedzeniu plynutia výpovednej doby tak, že „výpovedná doba sa začína prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a končí sa uplynutím posledného dňa budúceho kalendárneho mesiaca“. Zákonodarca tak novelizáciou prekonal predchádzajúcu právnu úpravu, keď do zákona zaviedol jasné vymedzenie okamihu skončenia výpovednej doby na posledný deň mesiaca príslušného pre uplynutie výpovednej doby, pričom takéto znenie § 45 ods. 3 Zákonníka práce platí aj k dnešnému dňu (§ 62 ods. 7 Zákonníka práce). Žalovaný ďalej uviedol, že s posúdením uplynutia prekluzívnej lehoty nijako nesúvisí rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2019 z 26.01.2021, na ktoré žalobca poukazoval, keď podstatou sporu v danom prípade je iná otázka a to právne posúdenie zvýšenej ochrany zamestnanca v prípade plynutia lehoty na uplatnenie nároku podľa § 77 Zákonníka práce v prípade jeho práce neschopnosti a v tejto súvislosti žalovaný podotkol, že zvýšená ochrana zamestnancovi poskytnutá nebola a práceneschopnosť zamestnanca nemá žiadny vplyv na plynutie dvojmesačnej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a dodal, že samotné súdne rozhodnutie vymedzuje začiatok a koniec plynutia výpovednej doby v súlade s argumentáciou žalovaného. 5. Pred vecným posúdením pracovnoprávneho sporu súd posudzoval včasnosť žalobcom uplatneného nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou v intenciách ustanovenia § 77 Zákonníka práce a na základe spornej právnej argumentácie strán týkajúcej sa okamihu uplynutia výpovednej doby a tým aj momentu skončenia pracovného pomeru strán zistil nasledovný skutkový a právny stav, ktorý je určujúcim pre právne posúdenie plynutia zákonnej prekluzívnej (prepadnej) lehoty na doručenie posudzovanej určovacej žaloby súdu: 6. Podľa § 62 ods. 1, 3 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom od 01.11.2022 do 30.11.2022 (v čase dania výpovede) (ďalej len „Zákonník práce“), ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba zamestnanca, ktorému je daná výpoveď z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, je najmenej tri mesiace, ak pracovný pomer zamestnanca u zamestnávateľa ku dňu doručenia výpovede trval najmenej päť rokov. 7. Podľa § 62 ods. 7 Zákonníka práce, výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak tento zákon neustanovuje inak. 8. Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 9. Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení účinnom od 01.07.1968 do 31.12.1969 (v čase vydania judikátu R 34/1970) (ďalej len „zákon č. 65/1965 Zb.“), ak bola daná výpoveď, skončí sa pracovný pomer uplynutím výpovednej lehoty. 10. Podľa § 45 ods. 3 zákona č. 65/1965 Zb., výpovedná lehota sa začína prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede. Pre dĺžku výpovednej lehoty je rozhodujúci vek, ktorý pracovník dosiahne do konca kalendárneho roku, v ktorom začne plynúť výpovedná lehota. 11. Podľa § 64 zákona č. 65/1965 Zb., neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a nároky z toho vyplývajúce môže tak pracovník, ako aj organizácia uplatniť na súde najneskôr do troch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť týmto rozviazaním. 12. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení účinnom od 01.01.1989, výpovedná doba sa začína prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a končí sa uplynutím posledného dňa budúceho kalendárneho mesiaca s výnimkami vyplývajúcimi z § 47 ods. 2, § 48 ods. 2, § 49 písm. b) a § 70 ods. 1. 13. Podľa § 122 ods. 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase skončenia posudzovaného pracovného pomeru (ďalej len „Občiansky zákonník“), koniec lehoty určenej podľa
týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. 14. V posudzovanom spore bola medzi procesnými stranami nesporná skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ doručil žalobcovi ako svojmu zamestnancovi výpoveď z pracovného pomeru dňa XX.XX.XXXX ako aj fakt, že odo dňa XX.XX.XXXX začala žalobcovi plynúť výpovedná doba v trvaní troch mesiacov a napokon nepochybným bol i dátum doručenia žaloby na vtedajší kauzálne a miestne príslušný súd (02.05.2023). Procesné strany sa zhodli aj v tvrdení, že deň XX.XX.XXXX bol posledným dňom výpovednej doby a že pracovný pomer strán v uvedený deň ešte trval, avšak sporným zostal okamih skončenia predmetného pracovného pomeru, keď žalobca zastával názor, že jeho pracovný pomer so žalovaným skončil dňa XX.XX.XXXX, v dôsledku čoho lehota na podanie žaloby uplynula dňa 01.05.2023 resp. v najbližší pracovný deň 02.05.2023 a naproti tomu žalovaný mal za to, že pracovný pomer skončil dňa XX.XX.XXXX o XX:XX hod. a od polnoci XX.XX.XXXX pracovný pomer strán už neexistoval, preto dvojmesačná lehota na podanie určovacej žaloby uplynula dňa 28.04.2023. 15. Posúdenie spornej právnej argumentácie strán ohľadom momentu skončenia ich pracovného pomeru je právne významné z hľadiska určenia okamihu začiatku plynutia zákonnej dvojmesačnej lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, nakoľko táto hmotnoprávna prekluzívna lehota v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce plynie odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, pričom koniec pracovného pomeru je determinovaný uplynutím výpovednej doby (§ 62 ods. 1 Zákonníka práce) a skončenie výpovednej doby zákon určuje uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca (§ 62 ods. 7 Zákonníka práce). 16. Súd uvádza, že žalobcom prezentovaný právny názor vyjadrený v judikáte R 34/1970 - rozhodnutí Najvyššieho súdu Československej socialistickej republiky sp. zn. 6Cz 49/698 z 13. novembra 1969, v zmysle ktorého lehota na uplatnenie nároku na určenie neplatnosti rozviazania (skončenia) pracovného pomeru sa končí vždy až prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí výpovednej doby, je neaktuálny a prekonaný legislatívnymi zmenami tak, ako správne argumentoval žalovaný, nakoľko v čase vydania a uverejnenia rozhodnutia v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyšší súd ČSSR vykrýval právnu medzeru v Zákonníku práce, ktorý v danom období síce ustanovoval rozhodujúcu udalosť, od ktorej plynie lehota na uplatnenie nároku na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a to skutočnosť skončenia pracovného pomeru, pričom rovnako ako za v súčasnosti účinného Zákonníka práce vymedzil skončenie pracovného pomeru výpoveďou uplynutím výpovednej doby, avšak na rozdiel od neskoršej i súčasnej zákonnej úpravy zákonodarca vôbec neurčil okamih skončenia výpovednej doby, túto žiadnym spôsobom neohraničil, keď iba ustanovil moment začiatku plynutia výpovednej doby, preto vtedajšia najvyššia súdna autorita všeobecného súdnictva poskytla interpretačné pravidlo v súvislosti s momentom skončenia prekluzívnej lehoty na uplatnenie nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (k prvému dňu kalendárneho mesiaca). 17. Vzhľadom na aktuálne platnú a účinnú právnu úpravu (ust. § 62 ods. 7 Zákonníka práce), keď výpovedná doba končí uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca a momentom uplynutia tohto dňa sa pracovný pomer končí, a keď pre určenie konca dvojmesačnej prekluzívnej lehoty nie je rozhodujúci dátum prvého dňa tejto lehoty, ale vzhľadom na ust. § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka je nutné ustáliť udalosť, ktorá prvému dňu prekluzívnej dvojmesačnej lehoty predchádza a touto udalosťou je moment skončenia pracovného pomeru, ktorý v danom prípade nepochybne pripadol na deň 28.02.2023 o 24:00 hod. a koniec dvojmesačnej lehoty na uplatnenie určovacieho nároku tak pripadá na deň, ktorý sa svojím číslom zhoduje s dňom skončenia pracovného pomeru a tým je 28. apríl 2023, súd sa nemohol stotožniť s právnym názorom žalobcu, že pracovný pomer strán skončil až dňa 01.03.2023. Právna argumentácia žalobcu by bola totiž akceptovateľná a správna za predpokladu, že zákonodarca by ustanovil koniec pracovného pomeru dňom nasledujúcim po uplynutí výpovednej doby, čo však neurobil, keďže pracovný pomer končí už momentom uplynutia výpovednej doby, ktorej koniec sa viaže na uplynutie posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca a nie na nasledujúci deň. 18. Súd považoval za bezpredmetný prostriedok procesného útoku žalobcu v podobe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2019 z 26. januára 2021 a jeho konštatáciu o ekvivalentnosti
ustanovenia § 64 zákona č. 65/1965 Zb. vo vzťahu k súčasnému ustanoveniu § 77 Zákonníka práce, nakoľko medzi procesnými stranami nebol sporný výklad uvedených právnych noriem z hľadiska ich významovo rovnakého znenia a udalosti určujúcej začiatok plynutia lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia (rozviazania) pracovného pomeru. Spornosť nastala iba v určení okamihu skončenia pracovného pomeru, od ktorého závisí i moment uplynutia zákonnej lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom vzhľadom na neaktuálnosť a neaplikovateľnosť súdneho rozhodnutia z roku 1969, ktorým vtedajší Najvyšší súd ČSSR judikoval koniec uvedenej prekluzívnej lehoty až vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po uplynutí výpovednej doby, keď s účinnosťou od 01.01.1989 je koniec výpovednej doby a tým aj okamih skončenia pracovného pomeru jasne zákonom stanovený, súd prisvedčil právnemu názoru žalovaného, že napriek nepochybnej skutočnosti, že pracovný pomer strán v deň 28.02.2023 ešte trval, uplynutím tohto dňa o polnoci skončil, preto i prekluzívna dvojmesačná lehota na podanie posudzovanej určovacej žaloby uplynula v deň, ktorý je svojím číslovaním zhodný s týmto dňom, t. j. dňa 28.04.2023 (pracovný deň – piatok). 19. Pre úplnosť súd dodáva, že dočasná práceneschopnosť žalobcu, ktorá nastala až v čase plynutia lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (03.03.2023) nie je právnou skutočnosťou spôsobilou predĺžiť plynutie prekluzívnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby, nakoľko k tomuto právnemu záveru dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/257/2018 zo dňa 23.05.2019, keď konštatoval, že z hľadiska § 77 Zákonníka práce je irelevantná skutočnosť, že zamestnanec sa počas plynutia prekluzívnej lehoty stal dočasne práceneschopným. 20. Z uvedených dôvodov, keď žalobca doručil žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru súdu až dňa 02.05.2023, učinil tak po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty, ktorej uplynutím určovacie právo žalobcu podľa ust. § 36 Zákonníka práce zaniklo a v dôsledku preklúzie práva, na ktorú právnu skutočnosť súd prihliadne aj bez námietky strany sporu, súd žalobu ako oneskorene podanú zamietol. 21. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP na základe zásady pomeru úspechu sporových strán tak, že procesne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).