Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 10Sža/7/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200802 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1014200802.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a z členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci žalobcu: W. Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, U. P., právne zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, 852 42 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2014/002032-003 zo dňa 14. marca 2014, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 100/2014-86 zo dňa 4. decembra 2014, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 100/2014-86 zo dňa 4. decembra 2014, p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Predmet konania Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA2-2014/002032-003 zo dňa 14.03.2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-2163-34/2013-Z/HAN zo dňa 03.12.2013 o zastavení konania vo veci žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na päť rokov z dôvodu, že žalobca v zmysle § 45 ods. 3 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") nepredložil v určenej lehote doklad nie starší ako 90 dní potvrdzujúci bezúhonnosť a to aj napriek prerušeniu konania a stanovenej lehoty na jeho predloženie. V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd uviedol, že podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, k predchádzaniu nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných. Pokiaľ dôjde k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žalobcu na súkromie a rodinný život garantovaného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 8 Dohovoru) a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva (čl. 8 ods. 2 Dohovoru), teda k stretu záujmu súkromného so záujmom verejným, je potrebné, aby v administratívnom konaní bolo preukázané, že v prípade žalobcu neboli splnené zákonom stanovené podmienky na povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Správny orgán musí zvážiť aj hľadisko súkromné, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobcu na súkromie a rodinný život na území SR. Krajský súd súhlasil s názorom žalobcu, že príslušný orgán je povinný riadne preskúmať vec a žiadosť o udelenie povolenia zamietnuť iba v zákonom stanovených prípadoch a takéto rozhodnutie náležte odôvodniť. Zdôraznil zároveň, že naopak, na žiadateľovi o povolenie leží dôkazné bremeno a povinnosť preukázať doklad o bezúhonnosti. Ak sa taký výpis v tomto štáte nevydáva, možno ho nahradiť rovnocennou listinou vydanou príslušným súdnym orgánom alebo administratívnym orgánom krajiny pôvodu, alebo ho možno nahradiť čestným vyhlásením, ktoré vykoná štátny príslušník tretej krajiny pred príslušným súdnym orgánom alebo administratívnym orgánom, prípadne notárom krajiny pôvodu alebo posledného bydliska. Z uvedeného následne vyplynul právny záver - na udelenie povolenia na pobyt cudzinca (štátneho príslušníka tretej krajiny) na území SR je potrebné splniť určité zákonom stanovené podmienky, s výnimkou občana EÚ, ktorému sa povolenie neudeľuje z dôvodu, že mu to vyplýva priamo zo zákona o pobyte cudzincov. V prípade žalobcu bol teda žalobca/žiadateľ v konaní o udelenie tohto povolenia povinný splniť a následne dôkazmi potvrdiť, že spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky na udelenie trvalého pobytu na území SR na obdobie 5 rokov. Súd konštatoval, že zo spisového materiálu je zrejmé a nespochybniteľné, že správny orgán v tomto prípade postupoval v súlade s ust. § 19 ods. 3 zákona o správnom konaní a riadne vyzval účastníka na odstránenie nedostatkov podania, pričom mu určil primeranú lehotu na tento úkon (90 dní) a súčasne ho poučil potom, že ak nedostatky svojho podania neodstráni, konanie bude podľa ust. § 30 ods. 1 písm. d/ zákona o správnom konaní zastavené. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca nedostatky svojho podania zo dňa 19.04.2013 v dodatočne poskytnutej lehote neodstránil, žalovaný správny orgán nemal inú možnosť, než v danej situácii aplikovať vyššie citované ust. § 30 ods. 1 písm. d/ zákona o správnom konaní a konanie vo veci zastaviť. K námietke žalobcu, v ktorej udáva, že bolo porušené jeho právo na súkromný život, súd uviedol, že podľa jeho názoru zo strany správneho orgánu nebolo žiadnym spôsobom toto právo obmedzené, účastníkovi konania boli poskytnuté všetky informácie a poučenia, aby žiadosti mohlo byť vyhovené, bolo teda na ňom, aby si splnil svoju zákonnú povinnosť a doložil požadovaný doklad, ktorého predloženie stanovuje zákon a jeho absencia má za následok zastavenie konania. K námietke žalobcu, v ktorej uviedol, že bolo aj v možnostiach žalovaného, aby si získal žalobcov výpis z registra trestov a zbytočne ho tak v konaní nezaťažoval získaním tohto výpisu z Talianskej republiky, ktorá je pre žalobcu značne náročná, hlavne s nákladmi spojenými s vycestovaním do Talianska, súd uviedol, že s touto nie je možné sa stotožniť, nakoľko zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov jednoznačne stanovuje podmienky, na základe ktorých je možné udeliť žiadateľovi trvalý pobyt na území SR. Žiaden právny predpis neustanovuje, aby žalovaný správny orgán nahrádzal činnosť žiadateľa a aby tento na miesto žiadateľa vyhľadával potrebné zákonom vyžadované dôkazy, resp. doklady. Túto povinnosť v administratívnom konaní má len žalobca, čiže žiadateľ. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov žalobcu Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie dôvodiac, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom odvolaciemu súdu navrhol, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu vec mu vráti na ďalšie konanie. a) k opomenutiu aplikačnej prednosti Dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa sa takmer vôbec nezaoberal námietkou žalobcu ohľadom skutočnosti, že ustanovenia Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd majú prednosť vnútroštátnymi právnymi predpismi. Nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel súd prvého stupňa k záveru, že správny orgán zvážil, či odopretím udelenia povolenia na tolerovaný pobyt neprimerane nezasiahne, resp. neodníme navrhovateľovi právo na rodinný a súkromný život. Správny orgán prvého stupňa, odvolací správny orgán v rozhodnutiach, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu uvádzajú, že do práva na rodinný a súkromný život navrhovateľa žiadnym spôsobom nezasiahli, nakoľko navrhovateľovi poskytli všetky potrebné poučenia, ako má získať predmetný výpis z registra trestov. Z 3. odseku na strane č. 8 napadnutého rozhodnutia vyplynulo, že súd sa s týmto postupom správnych orgánov stotožnil. Pokiaľ teda súd prvého stupňa považoval poskytnutie procesných poučení (ktoré boli navyše zmätočné - komunikácia právneho zástupcu navrhovateľa so zastupiteľským úradom v Taliansku) za splnenie povinnosti zaoberať sa, či nevydaním meritórneho rozhodnutia vo veci nebude zasiahnuté do práva navrhovateľa na jeho rodinný a súkromný život, takýto právny názor rozhodne nebol správny. Nie je vôbec zrejmé, aký súvis má s aplikáciou zásady proporcionality poskytnutie zmätočného poučenia o tom, ako si môže navrhovateľ zaobstarať výpis z registra trestov z Talianska. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je tak nezrozumiteľné. Konanie o udelenie trvalého pobytu na päť rokov bolo zastavené, a tak nebol navrhovateľovi udelený trvalý pobyt. Dňa 05.11.2014 sa narodilo navrhovateľovi a jeho manželke dieťa. Pokiaľ teda správny orgány Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave dospeli k záveru, že formálny nedostatok jeho žiadosti, t. j. nedoloženie výpisu z registra trestov z Talianska (ktorý si môže správny orgán obstarať sám) je dôvodom na zásah do práva navrhovateľa, jeho manželky a dieťaťa do ich rodinného a súkromného života, takýto záver nemôže byť správny, nakoľko je v rozpore s čl. 8 Dohovoru. b) súd prvého stupňa sa nezaoberal námietkou týkajúcej sa práva na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia V zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 231/2010-38 je právo na vyjadrenie sa k veci základným právom účastníka konania. V tejto súvislosti Ústavný súd SR zdôraznil, že práve čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou" do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. V uvedenom náleze Ústavný súd SR konštatoval, že procesný postup správnych orgánov predstavoval protiústavný zásah do označeného základného práva, pretože účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku by ho postavil do podstatne nevýhodnejšej pozície. c) k zmätočnému poučeniu Žalobca v podanej žalobe namietal, že poučenie, ktoré mu poskytol odporca ohľadne možnosti získania výpisu z registra trestov bolo zmätočné, nakoľko z komunikácie právneho zástupcu navrhovateľa so zastupiteľským úradom Talianska vyplynulo, že existuje len jediná možnosť, ako získať výpis z registra trestov Talianska, a to priamo v Taliansku osobne alebo prostredníctvom splnomocneného zástupcu. Touto námietkou žalobcu sa súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberal, len skonštatoval, že odporca poskytol navrhovateľovi všetky potrebné informácie a poučenia na to, aby bolo jeho žiadosti o trvalý pobyt vyhovené. Postup súd prvého stupňa je o to viac zarážajúci, že práve realizáciou tohto mylného poučenia o možnostiach získania výpisu z registra trestov nelogicky ospravedlňuje zásah správnych orgánov do práva navrhovateľa, jeho manželky a dieťaťa na rodinný a súkromný život. III. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil, pričom uviedol: k písm. a) odvolania: V tomto prípade ide o procesné rozhodnutie o zastavení konania kedy žalobca nepriložil zákonom stanovený doklad po tom, ako bol v súlade s ust. § 19 ods. 3 Správneho poriadku vyzvaný, aby odstránil nedostatky svojho podania (doklad o bezúhonnosti) a v súlade s ust. § 29 ods. 1 Správneho poriadku bolo konanie v žiadosti prerušené. Je teda zrejmé, že žalovaný správny orgán postupoval v súlade so zákonom, nakoľko v tomto prípade nerozhodoval v merite veci, ale posudzoval priloženie všetkých zákonom stanovených náležitostí, resp. splnenie všetkých podmienok, ktoré je povinný štátny príslušník tretieho štátu splniť, aby mohol mať na území Slovenskej republiky povolený pobyt. Išlo o nedostatky v podaní účastníka konania (žalobcu), ktoré znemožňovali správnemu orgánu pokračovať v konaní. Správny orgán musel uvedené konanie zákonným spôsobom ukončiť a jediným spôsobom v tomto prípade je zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. d/ Správneho poriadku. Preto nevidíme dôvod na uplatnenie prednostnej aplikácie čl. 8 Dohovoru v tomto konkrétnom prípade. Ku skutočnosti týkajúcej sa narodenia dieťaťa žalobcovej manželke opätovne uviedol, že v tomto konaní išlo o nedostatok podania a správny orgán nemal v tomto prípade priestor na správnu úvahu. Je povinnosťou žalobcu predložiť zákonom stanovené doklady a nevidíme dôvod, v prípade, že sa bude konať v novej žiadosti žalobcu o pobyt, na jej zamietnutie, ak žalobca splní všetky zákonom stanovené podmienky. Dovoľujeme si poukázať aj na to, že v čase konania v žiadosti ešte žalobca dieťa nemal, to sa narodilo asi rok po vydaní prvostupňového rozhodnutia. k písm. b) odvolania: Uviedol, že nakoľko išlo o rozhodnutie o zastavení konania, žalobca vedel, čo je potrebné k žiadosti doložiť a mal na to stanovenú lehotu, ktorú nedodržal, ani nepožiadal o jej predĺženie. k písm. c) odvolania: Nesúhlasí s týmito tvrdeniami nakoľko žalobca si zvolil splnomocneného zástupcu, ktorým je AK Škamla, s.r.o., ktorá v inom konaní, ktoré začalo dňa 02.04.2014 o tolerovanom pobyte písomne kontaktovala Veľvyslanectvo SR v Paríži, aby mu zabezpečila super legalizáciu dokladu o bezúhonnosti z domovského štátu (Alžírsko). Žalobca tak mohol urobiť aj pri zabezpečení si dokladu o bezúhonnosti Talianska. Zároveň uvádzame, že je osobou právne spôsobilou a zodpovednou za svoje konanie. V prípade, že chce mať na území Slovenskej republiky povolený pobyt, je potrebné, aby za týmto účelom získal všetky potrebné informácie a zabezpečil si všetky zákonom stanovené doklady. Zároveň opätovne uviedol, že počas správneho konania správny orgán získal informáciu, ktorú mu poskytlo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Ríme, kde sa uvádza, ako je možné získať doklad o trestnej bezúhonnosti vydávaný Talianskou republikou. Na základe týchto informácií správny orgán prvého stupňa dňa 14.11.2013 zaslal žalobcovi vyrozumenie, kde ho informuje o možnostiach ako si môže požiadať o doklad preukazujúci bezúhonnosť Talianska. Je tiež toho názoru, že je na cudzincovi, ako účastníkovi konania, aby si zabezpečil zákonom stanovené doklady, ktoré je potrebné priložiť k žiadosti o pobyt, nie je povinnosťou správneho orgánu takéto doklady za cudzinca (účastníka konania) zabezpečovať. Podľa jeho názoru nič nebránilo žalobcovi, aby si potrebné doklady zaobstaral, je to z jeho strany špekulatívne konanie. Toto žalobcovi oznamuje aj odvolací orgán v ods. 3 na str. 4 žalobou napadnutého rozhodnutia a to: „odvolací orgán uvádza na námietky účastníka konania, resp. jeho splnomocneného zástupcu ohľadom nemožnosti získania dokladu potvrdzujúceho bezúhonnosť z Talianska účastníkovi konania, že dňa 14.11.2013 prvostupňový správny orgán informoval účastníka konania o viacerých alternatívach zabezpečenia požadovaného dokladu, tieto informácie čerpal z informácie doručenej z Veľvyslanectva SR v Ríme č. p. 5966-2/2012-ITVV a týmto správny orgán postupoval v úzkej súčinnosti s účastníkom konania v zmysle § 3 ods. 2 zákona o správnom konaní. Účastník konania si môže určiť splnomocnenú osobu, ktorá za neho požadovaný doklad zabezpečí a o tejto možnosti účastník konania vie s poukazom na jeho tvrdenia v odvolaní. Zároveň je potrebné uviesť, že v tomto prípade nie je možné apelovať na hospodárnosť správneho konania a nezaťažovanie účastníka konania, vzhľadom na to, že doklad o bezúhonnosti účastníka konania z Talianska je potrebný v konaní a jeho nutnosť doloženia upravuje zákon o pobyte cudzincov v § 45 ods. 3 písm. b/. S poukazom na uvedené odvolací orgán konštatuje, že účastník konania žiada o pobyt na území SR, je teda v jeho záujme, aby predložil všetky zákonom stanovené doklady, aby bolo jeho žiadosti vyhovené". IV. Argumentácia rozhodnutia žalovaného Žalovaný vo svojom rozhodnutí na námietky účastníka konania resp. jeho splnomocneného zástupcu ohľadom nemožnosti získania dokladu potvrdzujúceho bezúhonnosť z Talianska účastníkom konania uviedol, že dňa 14.11.2013 prvostupňový správny orgán informoval účastníka konania o viacerých alternatívach zabezpečenia požadovaného dokladu, tieto informácie čerpal z informácie doručenej z Veľvyslanectva SR v Ríme č. p. 5966-2/2012-ITVV a týmto správny orgán postupoval v úzkej súčinnosti s účastníkom konania v zmysle § 3 ods. 2 zákona o správnom konaní. Účastník konania si mohol určiť splnomocnenú osobu, ktorá by za neho požadovaný doklad zabezpečila a o tejto možnosti účastník konania vedel s poukazom na jeho tvrdenia v odvolaní. Zároveň bolo potrebné uviesť, že v tomto prípade nebolo možné apelovať na hospodárnosť správneho konania a nezaťažovanie účastníka konania vzhľadom na to, že doklad o bezúhonnosti účastníka konania z Talianska je potrebný v konaní a jeho nutnosť doloženia upravuje zákon o pobyte cudzincov v § 45 ods. 3 písm. b/. S poukazom na uvedené odvolací orgán konštatoval, že účastník konania žiada o pobyt na území SR, bolo teda v jeho záujme, aby predložil všetky zákonom požadované doklady, aby bolo jeho žiadosti vyhovené. Žalovaný ďalej na námietky účastníka konania, resp. jeho splnomocneného zástupcu ohľadom rešpektovania práva na súkromný a rodinný život uviedol, že prvostupňový správny orgán žiadnym spôsobom neobmedzil toto právo účastníka konania, vzhľadom na to, že účastníkovi konania poskytol všetky potrebné informácie a poučenia, aby bolo v žiadosti vyhovené, bolo teda na účastníkovi konania, aby si splnil svoju zákonnú povinnosť a doložil požadovaný doklad, ktorého doloženie je zákonom stanovené a jeho absencia má za následok zastavenie konania v predmetnej veci o tejto skutočnosti bol účastník konania poučený v rozhodnutí o prerušení konania č. p.: PPZ-HCP-BA6-2163-26/2013-Z/ HAN zo dňa 14.08.2013, že v prípade neodstránenia nedostatkov v stanovenej lehote, konanie v jeho žiadosti bude zastavené. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.03.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.). Orgánmi verejnej správy sa rozumejú orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a ďalšie právnické osoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 O.s.p.). Podľa § 1 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, tento zákon upravuje podmienky pobytu. Podľa § 42 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, a) trvalý pobyt na päť rokov, b) trvalý pobyt na neobmedzený čas, c) pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny s priznaným postavením osoby s dlhodobým pobytom Európskej únie (ďalej len „dlhodobý pobyt"). Podľa § 43 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar udelí trvalý pobyt na päť rokov, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 48 ods. 2, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky alebo závislým príbuzným v priamom rade štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky. Podľa § 45 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny priloží k žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov dve fotografie s rozmermi 3 x 3,5 cm zobrazujúce jeho aktuálnu podobu a doklady nie staršie ako 90 dní potvrdzujúce a) skutočnosti uvedené v § 43, b) bezúhonnosť; to neplatí, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny mladšieho ako 14 rokov, alebo ak ide o zmenu druhu pobytu a k žiadosti o udelenie predchádzajúceho pobytu priložil doklad potvrdzujúci jeho bezúhonnosť, c) finančné zabezpečenie pobytu, d) súhlas podľa § 43 ods. 2, ak je to potrebné, a e) zabezpečenie ubytovania počas trvalého pobytu na päť rokov. Podľa § 121 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, bezúhonnosť štátny príslušník tretej krajiny preukazuje výpisom z registra trestov štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, a štátu, v ktorom sa štátny príslušník tretej krajiny v posledných troch rokoch zdržiaval viac ako 90 dní počas šiestich po sebe nasledujúcich mesiacoch. Ak sa taký výpis v tomto štáte nevydáva, možno ho nahradiť rovnocennou listinou vydanou príslušným súdnym orgánom alebo administratívnym orgánom krajiny pôvodu alebo ho možno nahradiť čestným vyhlásením, ktoré vykoná štátny príslušník tretej krajiny pred príslušným súdnym orgánom alebo administratívnym orgánom, prípadne notárom krajiny pôvodu alebo posledného bydliska. Doklad o bezúhonnosti musí dokladovať bezúhonnosť na celom území štátu, ktorý tento doklad vydal, inak policajný útvar taký doklad neakceptuje. Podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Podľa § 19 ods. 3 Správneho poriadku, pokiaľ podanie nemá predpísané náležitosti, správny orgán pomôže účastníkovi konania nedostatky odstrániť, prípadne ho vyzve, aby ich v určenej lehote odstránil; súčasne ho poučí, že inak konanie zastaví. Podľa § 29 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán konanie preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo ak bol účastník konania vyzvaný, aby v určenej lehote odstráni! nedostatky podania, alebo ak účastník konania nemá zákonného zástupcu alebo ustanoveného opatrovníka, hoci ho má mať, alebo ak tak ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 30 ods. 1 písm. d/ Správneho poriadku, správny orgán konanie zastaví, ak účastník konania na výzvu správneho orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky svojho podania a bol o možnosti zastavenia konania poučený. Z administratívneho spisu ma najvyšší súd za preukázané, že žalobca podal dňa 19.04.2013 na OCP PZ BA žiadosť o udelenie trvalého pobytu na 5 rokov na území SR z dôvodu podľa ust. § 43 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, teda z dôvodu, že je manželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území SR. Dňa 28.08.2013 bolo žalobcovi doručené rozhodnutie č. PPZ- HCP-BA6-2163-26/2013-Z/HAN zo dňa 14.08.2013, ktorým OCP PZ BA rozhodlo o prerušení konania z dôvodu, že žalobca k žiadosti nedoložil všetky doklady stanovené zákonom o pobyte cudzincov, konkrétne doklad potvrdzujúci jeho bezúhonnosť. Dňa 20.11.2013 bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené vyrozumenie OCP PZ BA č. PPZ-HCP-BA6-2163-33/2013-Z o pokračovaní v prerušenom konaní, v ktorom bol žalobca súčasne informovaný o možnosti požiadať o doklad bezúhonnosti Talianska prostredníctvom zastupiteľského úradu Talianska, prípadne na pracovisku registra trestov pri Prokuratúre prostredníctvom splnomocnenej osoby. Bolo uvedené, že niektoré registre trestov akceptujú žiadosti zaslané poštou, alebo on-line prijaté žiadosti. V prerušenom konaní bola stanovená lehota na odstránenie nedostatkov 90 dní, počínajúc dňom prevzatia. Rozhodnutie o prerušenom konaní bolo žalobcovi doručené dňa 28.08.2013. Žalobca v stanovenej lehote nedoložil doklady a to doklad preukazujúci jeho bezúhonnosť, správny orgán prvého stupňa dňa 03.12.2013 rozhodnutím č. PPZ- HCP-BA6-2163-34/2013-Z/HAN konanie o žiadosti o udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území SR zastavil. Rozhodnutie o zastavenom konaní bolo žalobcovi doručené prostredníctvom splnomocnenej osoby dňa 12.12.2013. Následne dňa 30.12.2013 podal žalobca voči rozhodnutiu o zastavení konania odvolanie, ktorému prvostupňový správny orgán nevyhovel a z toho dôvodu ho predložil druhostupňovému správnemu orgánu, na ktorý bolo doručené dňa 16.01.2014. Z administratívneho spisu taktiež súd zistil, že dňa 02.08.2013 PPZ BA obdržal informáciu od SIRÉNE Taliansko, ktorá však neprišla v obligatórnej forme, ale vo forme formulára, z ktorej vyplynulo, že žalobca má záznam v policajných registroch Talianska pre krádež vlámaním, za ktorú bol odsúdený 23.06.2012 na 10 mesiacov odňatia slobody a k zaplateniu finančnej pokuty. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA2-2014/002032-003 zo dňa 14.03.2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-2163-34/2013-Z/HAN zo dňa 03.12.2013 o zastavení konania vo veci žiadosti žalobcu o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky na päť rokov. Preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Na úvod je potrebné poznamenať, že limitom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva je zákonnosť. Správny súd nemôže preskúmavať vhodnosť a účelnosť obsahu výrokov napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. Posudzovanie vhodnosti a účelnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy správnemu súdnictvu nepatrí, lebo súdy by takýmto posudzovaním nahradzovali orgány výkonnej moci a zasahovali by nedovoleným spôsobom do otázok voľnej úvahy správneho orgánu. Zákonnosťou rozhodnutí a postupov je súlad týchto rozhodnutí a postupov s platným právnym poriadok Slovenskej republiky. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa zásadne obmedzí len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä s ohľadom na prameň, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Pri zákonom dovolenej správnej úvahe správny súd posudzuje len zákonnosť stanovenej správnej úvahy, t.z. či správny orgán pri svojej správnej úvahe nevybočil zo zákonného rámca v ktorom sa môže pohybovať. Neskúma však už vhodnosť a účelnosť správnej úvahy. Správny súd ďalej pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Zákonnosť postupu sa skúma na základe rovnakých kritérií ako zákonnosť rozhodnutí, t. j. či konkrétny postup je alebo nie je v súlade splatným právnym poriadkom, (pozri napr. R 34/2001; Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/6/2010; sp. zn. 3Sžf/32/2010; sp. zn. 3Sžo/85/2010). Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že správny orgán rozhodol a postupoval v súlade so zákonom keď podľa § 30 ods. 1 písm. d/ Správneho poriadku zastavil správne konanie o udelení trvalého pobytu na päť rokov, nakoľko žalobca si nesplnil zákonom stanovenú povinnosť predložiť požadované doklady, konkrétne výpis z registra trestov z Talianska. Správny orgán ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia v úzkej súčinnosti so žalobcom prerušil správne konanie a žalobcovi stanovil dostatočne dlhú lehotu na doplnenie svojho podania o požadované doklady, avšak žalobca túto povinnosť v stanovenej lehote nesplnil. Na základe vyššie naznačeného postupu je súd toho názoru, že správny orgán konal s účastníkom správneho konania v úzkej súčinnosti, poskytol mu dostatočnú možnosť na odstránenie spomínaných nedostatkov, preto nemohol účastníkovi správneho konania odňať možnosť konať pred správnym orgánom. Ako správne uviedol správny orgán, pri procesnom rozhodnutí, ktorým sa meritórne končí správne konanie bez rozhodnutia vo veci samej, nie je správny orgán oprávnený uplatniť správnu úvahu. Musí preto postupovať v súlade so zákonom, inak by prekročil svoje oprávnenia v zmysle Ústavy SR. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž-o- KS/62/2006 zo dňa 01.09.2007 (75/2007 ZSP), podľa ktorého zastavenie konania predstavuje jednu z foriem, ktorou sa správne konanie uzatvára konečným spôsobom. Dochádza k nemu v prípadoch ustanovených v správnom poriadku alebo v osobitných zákonoch z dôvodov, ktoré bránia pokračovať v konaní. Pri zastavení konania je správne konanie meritórne skončené skôr, než sa dospeje k rozhodnutiu vo veci samej. Dôvody na zastavenie konania sú vymedzené taxatívne a ak sú splnené zákonné podmienky, správny orgán nemá inú možnosť ako konanie zastaviť. Správny poriadok v podstate vylučuje voľnú úvahu. V zmysle uvedeného judikátu Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že správny orgán nemal na základe zisteného skutkového stavu inú možnosť ako konanie zastaviť. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalej stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého zo strany štátnych orgánov nedošlo k porušeniu žalobcovho práva na rodinný život. K tomuto názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky ešte dodáva, že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 (87/2009) právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor") zahŕňa nielen negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany. Garancie vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t.j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života. Týkajú sa aj zamýšľaného rodinného života, ktorý sa síce ešte v plnosti neetabloval, avšak je založený na platnom a skutočnom (pravom) manželstve zahŕňajúcom blízky vzťah a spoločný život (kohabitáciu) manželov v čase namietaného zásahu alebo krátko pred ním. Orgány Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva Európskej únie alebo v prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych aktov orgánov Európskej únie rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu štandardu priznaného dohovorom, pretože tento záväzok do 01.12.2009 vyplýval z ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a od 01.12.2009 vyplýva z čl. 7, čl. 52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy. V prípade záveru, že manželstvo cudzinca so štátnym občanom Slovenskej republiky spadá do sféry ochrany poskytovanej prostredníctvom čl. 8 ods. 1 dohovoru, vyžadujú kritériá vyplývajúce z čl. 8 ods. 2 dohovoru náležité právne posúdenie, či odoprenie povolenia na trvalý pobyt možno v danom prípade považovať za zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie rodinného života. Je však potrebné podotknúť, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie sa na území toho-ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8 dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009; rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/39/2011 zo dňa 13.09.2011). Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je vecne správny. Preto ho postupujúc podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.