Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 10Sža/7/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201534 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1014201534.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: Q. K., nar. XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka Iránskej islamskej republiky (ďalej len „Irán"), t. č. Pobytový tábor Rohovce, zastúpeného: Mgr. Jarmila Karak Vargová, advokát, Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-70-56/PO-Ž-2014 zo dňa 08.08.2014, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Saz/3/2014-83 zo dňa 24.11.2015, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Saz/3/2014-83 zo dňa 24. novembra 2015 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu ČAS: MU-70-56/PO-Ž-2014 zo dňa 8. augusta 2014 v časti o neudelení azylu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 559,32 Eur (titulom náhrady trov právneho zastúpenia) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám jeho právnej zástupkyne Mgr. Jarmily Karak Vargovej. o d ô v o d n e n i e : I. Predmet konania Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie odporcu ČAS: MU-70-56/ PO-Ž-2014 zo dňa 08.08.2014, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ,,zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl a podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu. V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol, že v novom konaní opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a opätovne dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. Následne stručne zhrnul skutkový a právny stav. Ďalej vyjadril názor, že orgány štátu, z ktorého navrhovateľ pochádza, teda Irán, sa nemali ako dozvedieť o konvertovaní navrhovateľa na kresťanstvo. Následne skonštatoval, že v Iráne v poslednom období nedošlo k žiadnym zásadným udalostiam a zmenám počas neprítomnosti navrhovateľa, ktoré by mali vplyv na posúdenie jeho žiadosti na medzinárodnú ochranu. Skutočnosť, že menovaný počas pobytu v zahraničí konvertoval na kresťanskú vieru, alebo v zahraničí konal proti zásadám islamu a z toho dôvodu sa v prípade návratu do krajiny pôvodu obáva trestu za odstúpenie do Islamu ešte neznamená, že v jeho prípade boli automaticky splnené podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle resp. Ženevskej konvencie, alebo že sa automaticky stáva utečencom „sur place“. Po komplexnom posúdení a preskúmaní prípadu navrhovateľa a vyhodnotení vnútropolitickej situácie v krajine pôvodu navrhovateľa, konajúci súd dospel k záveru, že navrhovateľovi ako konvertitovi nehrozí žiadna z foriem prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Konvertiti na kresťanstvo môžu čeliť prípadným problémom, ide však len o konvertitov na vedúcich cirkevných miestach, ktorí sa dajú vysvätiť za kňazov, prípadne vedome pôsobia na moslimov so snahou obrátiť ich na kresťanstvo. Podľa iránskeho trestného práva nie je konvertovanie z Islamu tzv. „odpadlíctvo“ zakázané a teda nie je ani sankcionované. Krajský súd bol toho názoru, že odporca dostatočným a objektívnym spôsobom posúdil žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu z dôvodu konvertovania na kresťanstvo a po opätovnom preskúmaní postupu a rozhodnutie odporcu dospel k záveru, že navrhovateľ neuviedol žiadne zákonné dôvody podľa § 8 zákona o azyle a preto rozhodnutie o neudelení azylu je podľa názoru súdu správne a bolo vydané v súlade so zákonom. Preto po opätovnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia konajúci súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu je správne a bolo vydané v súlade so zákonom a preto ho aj potvrdil podľa § 250 ods. 2 O.s.p. II. Odvolanie navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, že rozhodnutie krajského súdu napáda v celom rozsahu. Dôvodil tým, že je mladým mužom pochádzajúcim z Iránu. Je umelcom, divadelným hercom a režisérom (študentom réžie), teda osobou, ktorá verejne vystupuje a možno ho teda považovať za osobu verejne známu, v istých kruhoch. Ako umelec svoje názory a presvedčenie premieta do umeleckej činnosti a verejne ich prejavuje. Poznamenal, že ešte počas pobytu v Iráne sa stal kresťanom. O kresťanstvo sa zaujímal najskôr pracovne, neskôr ho prijal za svoje náboženstvo kvôli kresťanským hodnotám, ktoré vyznáva. Kresťanstvo nielen vyznával, ale ho aj študoval (Biblia a Satanské verše). Na základe predložených dôkazov mal za to, že konvertovanie na kresťanstvo je v jeho prípade nespochybniteľné. Jeho náboženské vnímanie a kresťanské hodnoty sa prejavili v umeleckej činnosti, keď režíroval divadelnú hru „Krvavá nedeľa“, ktorá bola v školskom divadle verejne predstavená, a v dôsledku ktorej boli voči nemu vyvodené sankcie. Súčasne bol predmetom prenasledovania zo strany tajnej služby, terčom vyhrážok, bola voči nemu vykonaná domová prehliadka. V ďalšom uviedol, že požiadal o udelenie azylu z dôvodu náboženského presvedčenia, politických názorov, ako aj uplatňovania politických práv a slobôd, nakoľko: • konvertoval z moslimskej viery na kresťanskú - protestantskú; • narodil sa ako moslim, ale v období dospelosti prijal kresťanskú vieru (v Iráne bol tajne pokrstený a prijal kresťanskú náboženskú vieru Aramani, neskôr bol opakovane pokrstený vo Švédsku, na jeseň 2013, kde prijal vieru Pentacos, v meste Avesta, chráme Filadelfia); • cestu ku kresťanskému náboženstvu našiel cez natáčanie dokumentárneho filmu o kresťanstve, kontaktoval kresťanských kňazov a viedol s nimi rozhovory, ktorí sa však báli vo filme vystupovať, a tak k natočeniu filmu nakoniec nedošlo - takto sa dostal k spoznaniu kresťanskej viery Aramani; • má viacnásobné skúsenosti s iránskou tajnou službou / iránskou políciou: - iránska bezpečnostná služba ho mala opakovane vypočúvať vždy po návrate z cudziny, kde chodil so svojim divadelným súborom na rôzne divadelné festivaly (India, Srbsko, Slovensko, Maďarsko, Fínsko). Boli mu kladené otázky ohľadom neho aj ostatných členov skupiny - či pili, či tancovali, či ženy nosili šatky, atď. - iránske bezpečnostné zložky v roku 2012 (počas jeho pobytu vo Fínsku) prehľadali jeho byt, a našli u neho Bibliu a knihu Satanské verše, - počas festivalu v Srbsku sa v jeho divadelnej skupine vyskytli problémy s alkoholom, ktoré mala jedna členka skupiny. Táto sa mu vyhrážala, že ho po návrate do Iránu udá za návštevu kostola. Predvolanie na políciu aj dostal, avšak bol už mimo krajiny, - počas divadelného festivalu Projekt Istropolitana v Bratislave v júni 2012 sa v súvislosti s Iránskou skupinou odohrali viaceré incidenty. Všetci členovia iránskeho divadelného súboru boli zastrašovaní pravdepodobne príslušníkmi iránskej tajnej polície, na základe čoho zrušili verejné predstavenie v centre mesta. Navrhovateľ samotný sa stal terčom vyhrážok a fyzického útoku v uliciach Bratislavy. Vyhrážal sa mu pravdepodobne tajný agent iránskej tajnej služby, ktorý mu povedal, že sa má vrátiť do Iránu, lebo bude mať problém. Fyzicky na neho zaútočili 5 muži, ktorí rozprávali zvláštnym arabským dialektom, spôsobili mu podliatiny a odlomili mu zub. Po útoku organizátori festivalu sprísnili kontrolu, - v Iráne bol dva krát uväznený - prvý krát ako účastník študentského štrajku, keď bol zadržaný po dobu 1 týždňa, druhý krát z dôvodu režírovania divadelnej hry na 3 dni. • režíroval divadelnú hru, v ktorej bol znázornený osud moslimov, ktorí konvertujú na kresťanstvo. Po odohraní hry bol predvolaný na školskú disciplinárnu komisiu, ktorá ho vylúčila zo školy, po odvolaní zmiernila trest na rok a pol ročné vylúčenie zo školy. Odporca vydal rozhodnutie, ktorým síce poskytol navrhovateľovi doplnkovú ochranu, avšak neudelil mu azyl. Navrhovateľ podal proti predmetnému rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok, krajský súd však rozhodnutie odporcu svojím rozsudkom 10Saz/3/2014 zo dňa 09.06.2015 potvrdil. Toto rozhodnutie krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní bude povinnosťou prvostupňového súdu prejednať vec v medziach podaného opravného odvolania, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami navrhovateľa, vrátane odvolacích námietok, znovu vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. Navrhovateľ mal však za to, že krajský súd tak neurobil. Zdôraznil, že podstata opravného prostriedku spočívala najmä v nasledovných skutočnostiach: - Správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci, najmä v kontexte konvertovania navrhovateľa na kresťanstvo, neskúmania hrozieb, ktoré navrhovateľovi hrozia z dôvodu vlastníctva v Iráne zakázaných kníh, neskúmania podmienok vo väzniciach a neskúmania postavenia umelcov. - Správny orgán vec nesprávne právne posúdil, keď subsumoval hrozby, ktorým by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený, pod dôvody spadajúce pod vážne bezprávie; navrhovateľ však spĺňa pojmové znaky pre udelenie azylu, - Správny orgán rozhodol v rozpore s obsahom spisov, - Rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ďalej uviedol, že rozhodnutie správneho orgánu bolo nepreskúmateľné najmä: a) ako posúdil všetky dôkazy súvisiace s konvertovaním a úprimnosťou viery, b) prečo posudzoval prípad navrhovateľa v kontexte konceptu „taquieth“, keď je zrejmé, že svoje politické i náboženské presvedčenie demonštroval navrhovateľ už pred opustením krajiny c) na základe čoho dospel k názoru o neexistencii prenasledovania navrhovateľa, keď v spise založené informácie o krajine pôvodu pojednávajú o opaku, d) prečo posudzuje postavenie navrhovateľa ako „obyčajného konvertitu“, teda osoby, o ktorej konvertovaní a náboženskom presvedčení sa nemusia štátne orgány dozvedieť, keď je zrejmé, že štátnej orgány túto skutočnosť už vedia, že sa mu vyhrážajú a že on, ako umelec, ktorý svoje myšlienky šíri ďalej prostredníctvom umenia, rozhodne nespadá do kategórie „utajených“ konvertitov. Taktiež upriamil pozornosť na skutočnosť, že v opravnom prostriedku poukázal na množstvo dostupných správ preukazujúcich napr. prenasledovanie konvertitov na kresťanstvo, ktorí sú dlhodobo zadržiavaní a mučení na základe svojho náboženstva a tiež trestanie vlastníctva zakázaných kníh. Krajský súd však rozhodnutie odporcu opäť potvrdil. Vo svojom rozhodnutí vychádzajúc z niekoľkých vyselektovaných všeobecných správ uviedol okrem iného, že: - iránske úrady nejdú po jednotlivých konvertitoch, orgány neprenasledujú členov domovej cirkvi, ale radšej idú po „veľkých rybách“, ktorí sa aktivizujú, t. j. organizujú stretnutia a obracajú na vieru, - pre ľudí, ktorí konvertujú na kresťanstvo nie sú riziká tak vysoké, ak sa osoba správa diskrétne, - orgány štátu, z ktorého navrhovateľ pochádza, teda Iránu sa nemali ako dozvedieť o konvertovaní navrhovateľa na kresťanstvo, - konvertiti na kresťanstvo môžu čeliť prípadným problémom, ide však len o konvertitov na vedúcich cirkevných miestach, ktorí sa dajú vysvätiť za kňazov, prípadne vedome pôsobia na moslimov so snahou obrátiť ich na kresťanstvo, - podľa iránskeho práva nie je konvertovanie z Islamu tzv., „odpadlíctvo“ zakázané a teda nie je ani sankcionované, - odporca dostatočným a objektívnym spôsobom posúdil žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu. Krajský súd svoje rozhodnutie, aj napriek usmerneniam Najvyššieho súdu, opäť dostatočne neodôvodnil a vo svojom rozhodnutí sa len okrajovo vyjadroval k otázke konvertovania všeobecne, tak ako je uvedené vyššie. Tieto závery krajského súdu navyše nie sú správne a pravdivé. V odôvodnení nie je možné opäť sledovať žiadne individuálne posúdenie prípadu osoby navrhovateľa, jeho postavenia, problémov a dôkazov doložených do konania. K zásadným námietkam pre posúdenie prípadu navrhovateľa, uvedeným v opravnom prostriedku, sa nevyjadril, nie je preto zrejmé, či tieto zobral do úvahy alebo nie: ide predovšetkým o nasledovné: - k námietke hrozieb za vlastníctvo zakázaných kníh, - k námietke neskúmania podmienok vo väzniciach, - k námietke neskúmania postavenia umelcov, - k námietke nesprávneho právneho posúdenia, - k námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Preto opakovane podal odvolanie dôvodiac, že: - v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, - súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, - súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. K vadám uvedeným v § 221 ods. 1 uviedol, že má zato, že v konaní sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, tak ako to vyplýva z § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., pretože prvostupňový súd sa opätovne dopustil rovnakých pochybení ako pri svojom prvom rozhodnutí, nakoľko svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Poznamenal, že prvostupňový súd aj napriek usmerneniam Najvyššieho súdu opätovne svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, nakoľko sa vo svojom rozhodnutí vyjadril len k jednej z námietok a ostatné odignoroval, tak ako v predchádzajúcom konaní, preto takýto postup prvostupňového súdu zakladá dôvod pre zrušenie jeho rozhodnutia. K námietke neúplného zistenia skutkového stavu mal za to, že prvostupňový súd opäť neúplne zistil skutkový stav, nakoľko v odôvodnení rozhodnutia opätovne úplne absentuje ako sa vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré boli uvedené v opravnom prostriedku, aj napriek tomu, že mu povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie nariadil priamo Najvyšší súd Slovenskej republiky. Krajský súd len v stručnosti skonštatoval, že „iránske úrady nejdú po jednotlivých konvertitoch, orgány neprenasledujú členov domovej cirkvi, ale radšej idú po „veľkých rybách“, ktorí sa aktivizujú, t. j. organizujú stretnutia a obracajú na vieru“. Takéto tvrdenia považoval za nedostačujúce a priveľmi všeobecné, nezohľadňujúce profil navrhovateľa, nakoľko v opravnom prostriedku uviedli množstvo správ, ktoré potvrdzujú prenasledovanie konvertitov, ich zadržiavanie a mučenie. Tiež uviedli, že akt opustenia islamu kvôli inému náboženstvu je trestným činom trestateľným smrťou. Prvostupňový súd sa však k týmto správam nijako nevyjadril, čím neúplné zistil skutkový stav. Ďalšie námietky uvedené v opravnom prostriedku súd úplne odignoroval. Tiež uviedol, že „podľa Iránskeho práva nie je konvertovanie z Islamu, tzv. „odpadlíctvo“ zakázané a teda nie je ani sankcionované“. Toto tvrdenie sa podľa navrhovateľa nezakladá na pravde s poukazom na zahraničné informácie o legislatívnej úprave konvertovania. Podľa navrhovateľa krajský súd sa vôbec nezaoberal námietkami o neposudzovaní hrozieb, ktoré hrozia navrhovateľovi z dôvodu vlastníctva v Iráne zakázaných kníh a to Biblie a Satanských veršov, ktorých vlastníctvo sa trestá. Tak isto sa nevyjadril k námietke o neskúmaní podmienok vo väzniciach, keďže navrhovateľovi, by pri návrate do krajiny pôvodu hrozilo väzenie z dôvodu jeho náboženského presvedčenia. K námietke zohľadnenia postavenia umelcov ako príslušníkov sociálnej skupiny sa súd taktiež nevyjadril. Rovnako namietal nepreskúmatelnosť rozhodnutia správneho orgánu z dôvodu, že nebolo zrejmé ako sa správny orgán vysporiadal s niektorými dôkazmi predloženými do konania a tvrdeniami navrhovateľa. A to najmä: a) ako posúdil všetky dôkazy súvisiace s konvertovaním a úprimnosťou viery, b) prečo posudzoval prípad navrhovateľa v kontexte konceptu „taquieth“, keď je zrejmé, že svoje politické i náboženské presvedčenie demonštroval navrhovateľ už pred opustením krajiny c) na základe čoho dospel k názoru o neexistencii prenasledovania navrhovateľa, keď v spise založené informácie o krajine pôvodu pojednávajú o opaku, d) prečo posudzuje postavenie navrhovateľa ako „obyčajného konvertitu“, teda osoby, o ktorej konvertovaní a náboženskom presvedčení sa nemusia štátne orgány dozvedieť, keď je zrejmé, že štátne orgány túto skutočnosť už vedia, že sa mu vyhrážajú a že on, ako umelec, ktorý svoje myšlienky šíri ďalej prostredníctvom umenia, rozhodne nespadá do kategórie „utajených“ konvertitov. Krajský súd však opätovne k tejto námietke žiadne stanovisko nezaujal, preto nie je zrejmé, akým spôsobom sa s námietkou vysporiadal. Na základe vyššie uvedeného poznamenal, že súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal (aj to neúplné) len jedinou námietkou, a to postavením konvertitov všeobecne. Ostatné námietky úplne odignoroval. K nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu navrhovateľ uviedol, že prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí len veľmi stručne uviedol, že „po komplexnom posúdení a preskúmaní prípadu navrhovateľa a vyhodnotení vnútropolitickej situácie v krajine pôvodu navrhovateľa, konajúci súd dospel k záveru, že navrhovateľovi ako konvertitovi nehrozí žiadna z foriem prenasledovania v zmysle zákona o azyle.“ S týmto tvrdením navrhovateľ výslovne nesúhlasil, nakoľko navrhovateľ spĺňa podmienky pre udelenie azylu. V ďalšom uviedol, že krajský súd rovnako ako odporca pred ním, nesprávne konštatoval, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na udelenie azylu s tým, že k jednotlivým pojmovým znakom azylu uviedol nasledovné: K prenasledovaniu - navrhovateľ má v prípade návratu obavy pred prenasledovaním spočívajúcom v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu. Oprávnenosť obáv potvrdzujú informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, a to jednak tie, ktoré sú založené v spise, ako aj tie, ktoré boli doložené s opravným prostriedkom. K pôvodcovi prenasledovania - poukázal na informácie o krajine pôvodu s tým, že pôvodcom prenasledovania by bol predovšetkým štát. Prenasledovanie zo strany neštátnych subjektov však rovnako nemožno vylúčiť. K dôvodu prenasledovania - navrhovateľ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodov náboženských, ako aj z dôvodov zastávania politických názorov a uplatňovania politických práv a slobôd. Navrhovateľ osobne sa stal už obeťou prenasledovania, a to jednak pred odchodom z krajiny pôvodu, ako aj počas pobytu v Európe. Prenasledovanie spočívalo v diskriminačných opatreniach namierených voči žiadateľovi (vylúčenie zo školy) a viacerými opatreniami zo strany tajnej bezpečnostnej služby. V prípade návratu do Iránu existuje opodstatnená obava, že diskriminačné opatrenia by sa opakovali, stupňovali, a mohli by vyústiť do použitia násilia a neprimeraného a diskriminačného trestu. Ďalej uviedol, že konvertovanie na kresťanstvo je v Iráne chápané ako prejavenie politického názoru, tak ako to potvrdzujú správy založené do spisu. Preto je konverzia chápaná ako zrieknutie sa islamskej jednoty a je porovnávaná so zradou. Navrhovateľa je preto potrebné posudzovať ako osobu prenasledovanú nielen z náboženských, ale aj z politických dôvodov, prípadne z dôvodu jeho príslušnosti k sociálnej skupine. Objektívnosť obáv - navrhovateľ na preukázanie objektívnosti obáv z prenasledovania odkázal na množstvo správ založených v administratívnom spise. Poznamenal, že tieto osoby sú zatýkané, je im bránené v náboženských prejavoch, sú držané vo väzení bez súdu. Vo väzení, kam sa spravidla konvertiti umiestňujú, bežne dochádza k porušovaniu ľudských práv a pod. Záverom skonštatoval, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o návrhu navrhovateľa nepostupoval v súlade s platnými predpismi a pri svojom konaní sa dopustil pochybení uvedených vyššie. Preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o neudelení azylu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril podaním zo dňa 12.02.2016. V ňom odporca poukázal na názor krajského súdu obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého odporca dostatočným a objektívnym spôsobom posúdil žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu z dôvodu konvertovania na kresťanstvo a dospel k záveru, že navrhovateľ neuviedol žiadne zákonné dôvody podľa § 8 zákona o azyle a preto rozhodnutie o neudelení azylu je podľa názoru súdu správne a vydané v súlade so zákonom. Odporca sa s právnym názorom súdu v plnej miere stotožňuje. V tejto súvislosti uviedol, že sa pridržiava svojho vyjadrenia k opravnému prostriedku zo dňa 10.08.2015. Odporca bol toho názoru, že po opätovnom posúdení napadnutého rozhodnutia ako aj celého konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, správny orgán rozhodol na základe správneho právneho posúdenia veci, zistený stav komplexne opísal, uviedol z akých podkladov vychádzal, a prečo navrhovateľovi neudelil azyl, resp. prečo považuje poskytnutie doplnkovej ochrany za postačujúce. Z podrobného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, z akých skutočností vychádzal pri jeho vydaní a prečo rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené odporca vyjadril názor, že navrhovateľ v priebehu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani v opravnom prostriedku, neuviedol a nepreukázal také skutočnosti, ktoré by oprávňovali vydať rozhodnutie o udelení azylu, a má za to, že správny orgán objektívne a individuálne posúdil všetky relevantné okolnosti týkajúce sa predmetnej veci. Zistil, že navrhovateľ uvádzal iné skutočnosti ako tie, ktoré sú uvedené v § 8 a 10 zákona o azyle, a preto považoval napadnuté rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom o azyle a Ženevským dohovorom z r. 1951 o právnom postavení utečencov. Preto navrhol, aby Najvyšší súd SR rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu a tým aj rozhodnutie odporcu ako vecne správne a zákonné. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Rozhodnutím ČAS: MU-70-56/PO-Ž-2014 zo dňa 08.08.2014 Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle neudelil navrhovateľovi azyl a súčasne navrhovateľovi podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že navrhovateľ bol na základe Dublinského dohovoru dňa 12.03.2014 letecky vrátený na územie Slovenskej republiky z územia Švédska. Navrhovateľ pricestoval do Európy v júni roku 2012 za účelom účasti na medzinárodnom festivale divadelných vysokých škôl v Bratislave - Istropolitan. Dňa 05.07.2012 vo Fínsku požiadal o udelenie azylu. Po zamietnutí jeho žiadosti a oznámení transferu naspäť na územie Slovenskej republiky, údajne opustil Európu. Dňa 06.06.2013 podal žiadosť o azyl vo Švédsku a počas jej vybavovania podal žiadosť o azyl dňa 20.12.2013 vo Fínsku. Navrhovateľ vyhlásil, že v krajine pôvodu nebol nikdy trestne stíhaný, zadržaný bol iba raz ešte ako študent v súvislosti so študentskou demonštráciou proti vládnemu režimu. Vyhlásil, že nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia či inej organizácie, teda politicky sa neangažoval. Ďalšie dôvody neuviedol. Ku konvertovaniu na kresťanstvo ako k primárnemu dôvodu navrhovateľovej žiadosti o azyl odporca uviedol, že navrhovateľ sa narodil ako moslim s tým, že v priebehu príprav filmu o náboženstve konvertoval v krajine pôvodu na arménsku cirkev. O tomto krste neexistuje žiaden dokument, nevedela o tom ani navrhovateľova rodina, priatelia. Opätovne prijal krst vo Fínsku, čo preukázal potvrdením. Odporca skonštatoval, že hoci je konvertovanie od roku 2002 podľa islamského práva šaríja zakázané, po moratóriu vyhlásenom najvyššou autoritou iránskej justície ajatolláhom Sahrúdim, nie sú známe prípady trestu smrti za odpadlíctvo. Podľa iránskeho trestného práva nie je konvertovanie z islamu (odpadlíctvo) zakázané, a teda ani sankcionované. Napriek tomu, že konvertovanie je teoreticky možné potrestať smrťou, v praxi je len zriedka niekto obvinený z odpadlíctva. Podľa vedúcich predstaviteľov kostolov, majú bežní členovia len zriedka problémy s nájdením práce, získaním povolenia na štúdium na univerzite alebo získaním cestovného pasu. Samotné konvertovanie v Iráne nemá vo všeobecnosti za následok individuálne prenasledovanie štátom. Situácia kresťanov v Iráne je na tolerovanej úrovni, pokiaľ sa títo pridržiavajú všetkých zákonných obmedzení a nesnažia sa na svoju vieru obracať ďalších moslimov. Obyčajný konvertita viac-menej nebude čeliť prenasledovaniu. Aktívny konvertita môže čeliť prenasledovaniu a rovnako tomu môže byť aj u obyčajného konvertitu s rizikovými faktormi. Iránske orgány primárne zaujímajú aktívni šíritelia kresťanstva a počet a frekvencia útokov na obyčajných konvertitov nie sú v takej miere, aby bolo dokázané, že ide o skutočné riziko vážneho neprimeraného zaobchádzania. Iránski občania, ktorí konvertovali na kresťanstvo a nedávajú to najavo, nepriťahujú ani pozornosť úradov. Aj podľa konkrétnych informácií od kresťanskej cirkvi v Iráne, neexistuje reálne riziko prenasledovania osôb po návrate do Iránu, ktoré uvádzali ako dôvod svojej žiadosti o azyl konvertovanie. Je teda zrejmé, že ani konvertovanie žiadateľa, nepredstavuje žiadnu prekážku jeho návratu do Iránu. Odpadlíctvo, ako akt opustenia alebo vzdania sa nejakého náboženstva, nie je kvalifikované ako trestný čin podľa iránskeho trestného zákona. Odpadlíctvo je možné trestať na základe práva šaríja. Civilné zákony Iránu nezakazujú konvertovanie z islamu a nepoznajú ani žiadne tresty za konvertovanie. V civilnom práve teda nie je odpadlíctvo problémové, problémom je iba hanobenie islamu (rúhanie) a nahováranie na odpadlíctvo, čo nie je navrhovateľov prípad. Odporca pri posudzovaní navrhovateľovej žiadosti o udelenie azylu zdôraznil, že orgány krajiny pôvodu nedisponovali informáciami o konvertovaní navrhovateľa, z ktorých vychádza potenciálna hrozba prenasledovania. V krajine pôvodu navrhovateľa v poslednom období neboli zaznamenané žiadne zásadné udalosti alebo zmeny, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Dodal, že skutočnosť, že navrhovateľ konvertoval v zahraničí na kresťanskú vieru, resp. konal proti zásadám islamu ešte neznamená, že automaticky splnil podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, resp. Ženevskej konvencie alebo, že sa automaticky stáva utečencom „sur place“. Po komplexnom preskúmaní prípadu navrhovateľa a následnom vyhodnotení situácie v krajine pôvodu, dospel odporca k záveru, že v krajine pôvodu nehrozí konvertitom žiadna z foriem prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Čeliť prípadným problémom v krajine pôvodu navrhovateľa môžu hlavne konvertiti, ktorí pôsobia na vedúcich cirkevných pozíciách, dávajú sa vysvätiť za kňazov, prípadne vedome pôsobia na moslimov v snahe obrátiť ich na kresťanstvo. Odporca ešte vyjadril názor, že samotné konvertovanie navrhovateľa vyvoláva isté otázky, najmä či u neho došlo k tak veľkej zmene ideového presvedčenia a chápania sveta v porovnaní s kultúrnym prostredím, z ktorého pochádza a či je vôbec možné v tak krátkom čase v dostatočne hlbokej miere preniknúť do podstaty nového vierovyznania. Vo vzťahu k zmyslu a účelu doplnkovej ochrany odporca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/77/2010 zo dňa 12.10.2010, podľa ktorého je zmyslom a účelom doplnkovej ochrany poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republiky tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam, nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelení či neudelení doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať. Vo vzťahu k uloženiu trestu smrti alebo jeho výkonu odporca konštatoval, že tieto v prípade navrhovateľa možno vylúčiť, keďže v krajine pôvodu nevykonával žiadnu činnosť, za ktorú by hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Konvertovanie nie je podľa iránskeho trestného práva zakázaný a teda ani sankcionovaný, zakázané je, ako už bolo spomínané, len podľa islamského práva šaríja. V skutočnosti však kresťanskí konvertiti môžu praktizovať svoju vieru. Dokonca aj z praxe vyplynulo, že samotné konvertovanie v Iráne nemá vo všeobecnosti za následok individuálne prenasledovanie štátom. V súvislosti s mučením alebo neľudským, alebo ponižujúcim zaobchádzaním, alebo trestom odporca konštatoval, vychádzajúc z informácií získaných Odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu, že vláda v krajine pôvodu navrhovateľa udržiava kontrolu kín, hudby, divadla a umenia, v rámci čoho sú kultúrni tvorcovia pri svojej tvorbe nútený vykonávať „autocenzúru“. Ľudia pracujúci vo filmovom priemysle boli svojvoľne zatknutí na základe vágnych obvinení spojených s hrozbou pre bezpečnosť štátu a boli podrobení zlému zaobchádzaniu s tým, že na ich pohyb a schopnosť pracovať boli uvalené závažné obmedzenia. S poukazom na rozšírené informácie o kontrole občanov krajiny pôvodu navrhovateľa zo strany vládneho režimu, a to aj v zahraničí, považoval odporca za dôveryhodné vyjadrenia navrhovateľa o kontrole vystúpenia iránskych umelcov v Bratislave ako aj vyjadrenie, že v jeho byte bola vykonaná prehliadka tajnou službou. Odporca vyjadril názor, že nakoľko navrhovateľ, ako vedúci iránskej delegácie vyslaný na Slovensko na filmový festival sa včas nevrátil do krajiny pôvodu, môžu z toho iránske štátne orgány vyvodiť, že zostal nelegálne v zahraničí a požiadal o azyl, čo môžu považovať za uškodenie povesti Iránu. Na základe uvedeného sú potom takéto osoby po návrate do krajiny pôvodu zatknuté, vyšetrované a v mnohých prípadoch aj odsúdené. Z dostupných informácií mal odporca za preukázané, že v súčasnosti neprebieha v krajine pôvodu navrhovateľa žiaden ozbrojený konflikt, teda nedochádza tam k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia, preto konštatoval, že navrhovateľovi z objektívnych dôvodov nehrozí v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu ani hrozba vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu ako jedna z foriem vážneho bezprávia. Berúc do úvahy celkovú situáciu v krajine pôvodu a princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia ochrany dospel odporca k záveru, že s dostatočnou istotou nemožno vylúčiť vystavenie navrhovateľa reálnej hrozbe vážneho bezprávia v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, preto navrhovateľovi poskytol doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky. Odporca poukázal na zdroje a informácie, z ktorých vychádzal pri posudzovaní žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. S poukazom na ustanovenia zákona o azyle, ktoré v rozhodnutí citoval uviedol, že navrhovateľ nesplnil podmienky na udelenie azylu, avšak v jeho prípade existujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, preto mu bola poskytnutá doplnková ochrana na území Slovenskej republiky na dobu jedného roka. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27.04.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, a/ manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, b/ slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a/ do 18 rokov ich veku alebo c/ rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí (ods. 1). Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území Slovenskej republiky (ods. 2). Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3). Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4). Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a poskytnutí doplnkovej ochrany na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti daného rozhodnutia, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvého stupňa k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň krajskému súdu vyčítal, že nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 10Sža/35/2015 zo dňa 30.09.2015. Uvedené námietky vyhodnotil odvolací súd za dôvodné. V preskúmavanom prípade má odvolací súd za preukázané, že krajský súd v zmysle uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 10Sža/35/2015 zo dňa 09.06.2015 opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu a dospel k rovnakému záveru, a teda, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. Pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového a právneho stavu, ktorý vyplýva z priloženého administratívneho spisového materiálu, ktorý zároveň v odôvodnení rozhodnutia stručne opísal. Následne skonštatoval, že po komplexnom posúdení a preskúmaní prípadu navrhovateľa, po vyhodnotení vnútropolitickej situácie v krajine pôvodu navrhovateľa zastáva názor, že navrhovateľovi ako konvertitovi nehrozí žiadna z foriem prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Poznamenal, že konvertiti na kresťanstvo môžu čeliť prípadným problémom, ale len v prípade konvertitov na vedúcich cirkevných miestach, ktorí sa dajú vysvätiť za kňazov, prípadne vedome pôsobia na moslimov so snahou obrátiť ich na kresťanstvo. A keďže podľa iránskeho trestného práva nie je konvertovanie z Islamu tzv., „odpadlíctvo“ zakázané, nie je ani sankcionované. S poukazom na uvedené ustálil, že odporca dostatočným a objektívnym spôsobom posúdil žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu z dôvodu konvertovania na kresťanstvo a po opätovnom preskúmaní postupu a rozhodnutia odporcu dospel k záveru, že navrhovateľ neuviedol žiadne zákonné dôvody podľa § 8 zákona o azylu a preto rozhodnutie o neudelení azylu je správne a bolo vydané v súlade so zákonom. S takto prijatými závermi krajského súdu, z ktorých vyvodil zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu sa odvolací súd (súc viazaný rozsahom odvolacích námietok navrhovateľa, ktoré vyhodnotil za dôvodné) nemohol stotožniť. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že navrhovateľ už v priebehu administratívneho konania uvádzal, že dôvodom jeho žiadosti o azyl, resp. doplnkovej ochrany, (zápisnica o výsluchu zo dňa 26.03.2014) bola obava o jeho život, pre ktorú sa nemôže vrátiť do Iránu. Uviedol, že počas jeho pobytu v Európe v roku 2012 iránske bezpečnostné zložky vykonali domovú prehliadku jeho rodinného domu, pri ktorej našli knihy - Bibliu a Satanské verše. Preto sa obáva vrátiť do krajiny pôvodu, nakoľko by mu hrozil nejaký trest za prezentovanie kresťanstva. Poukázal na incident, ktorý sa odohral počas festivalu v júni 2012 v Bratislave, keď ho ozbrojený muž, pravdepodobne príslušník tajných bezpečnostných zložiek Iránu, nabádal na odchod späť do Iránu pod hrozbou, že ak tak neurobí, dôjde k zhoršeniu jeho situácie. Navyše, po skončení festivalu došlo k napadnutiu navrhovateľa piatimi mužmi, ktorý hovorili arabským dialektom. K dôvodom, pre ktoré navrhovateľ žiada o udelenie azylu dodal, že do krajiny pôvodu sa nemôže vrátiť, pretože konvertoval na kresťanskú vieru a taktiež z politických dôvodov, ktoré špecifikoval tak, že ako herec vystupoval vo viacerých krajinách sveta, kde sa ho vypytovali na jeho domovskú krajinu. Obáva sa, že by mohol mať problémy so štátom, keďže hovoril v zahraničí o kresťanstve a štát by ho za to mohol potrestať. Navrhovateľ vo vzťahu k jeho náboženskému vyznaniu uviedol, že je kresťan protestant a patrí k náboženskému zhromaždeniu s názvom pentacos. Podrobne opísal akým spôsobom prijal kresťanstvo, ako a kde prebiehal krst, odpovedal aj na otázky týkajúce sa kresťanského náboženstva. Ako ďalej vyplynulo z obsahu administratívneho spisu a opakovaných výsluchov (zápisnica z doplňujúceho pohovoru zo dňa 29.05.2014 a zo dňa 06.08.2014) navrhovateľ uviedol, že dôvodom jeho žiadosti o azyl je strach z toho, že mu hrozí uväznenie možno aj trest smrti z politických dôvodov a za konvertovanie. Odporca ku konvertovaniu navrhovateľa skonštatoval, že tento bol od narodenia moslimom a v Iráne konvertoval na arménsku cirkev, keď pripravoval film o náboženstve v Iráne. Spoznal sa s arménskym kňazom, pričom bol pokrstený tajne v dome kňaza v Teheráne. O krste mu nevystavil žiaden doklad a o svojom pokrstení sa nezdôveril ani rodine, ani priateľom. Navonok teda nevystupoval ako kresťan. Po príchode do zahraničia prijal opätovne krst a doložil to aj potvrdením od kňaza z Fínska. Zdôraznil, že napriek tomu, že konvertovanie je teoreticky možné potrestať smrťou, v praxi je len zriedka niekto obvinený z odpadlíctva. Poznamenal, že nielen teoreticky, ale aj z praxe vyplynulo, že samotné konvertovanie v Iráne nemá vo všeobecnosti za následok individuálne prenasledovanie štátom, ak konvertita rešpektuje absolútne oprávnenie moslimov na moc a nie je zapojený do misionárskej činnosti. Mal za zrejmé, že situácia kresťanov v Iráne je na tolerovanej úrovni, pokiaľ sa títo pridržiavajú všetkých zákonných obmedzení a nesnažia sa na svoju vieru obracať ďalších moslimov. Odporca poznamenal, že samotné konvertovanie navrhovateľa vyvoláva isté otázniky nad jeho skutočnou mierou úprimnosti, a to preto, či sa u navrhovateľa mohla dosiahnuť taká veľká zmena v jeho ideovom presvedčení a chápaní sveta, a to najmä u človeka pochádzajúceho z iného kultúrneho prostredia a či je vôbec možné v dostatočne hlbokej miere v tak krátkom čase preniknúť do podstaty nového vierovyznania. Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné zaujať stanovisko k názoru odporcu, ktorý vyslovil pochybnosť nad skutočnou mierou úprimnosti samotného konvertovania navrhovateľa. Odporca uvažuje nad tým, či mohlo u navrhovateľa dôjsť k takej veľkej zmene ideového presvedčenia a chápania sveta vzhľadom na osobu navrhovateľa, ktorý pochádza z iného kultúrneho prostredia, aby mohol v dostatočne hlbokej miere v tak krátkom čase preniknúť do podstaty nového vierovyznania. K tomu odvolací súd uvádza, že príslušnosť k náboženstvu je otázkou vnútorného presvedčenia a môže byť určená len na základe výpovede žiadateľa a hodnotením vonkajších prejavov jeho konanie, ktoré môžu byť vodítkom k odhaleniu tohto vnútorného presvedčenia. Navrhovateľ preukazuje určité vedomosti zodpovedajúce jeho vzdelaniu, jazykovému vybaveniu, kultúrnemu prostrediu odkiaľ pochádza a jeho skúsenostiam. Z porovnania jednotlivých pohovorov, vykonaných s navrhovateľom, vyplývajú navrhovateľove základné znalosti o kresťanstve. Je dôležité poznamenať, že kresťanstvo, viera nie je merateľná počtom návštev kostolov, ide hlavne o vnútorné presvedčenie toho ktorého veriaceho. Preto, ak mal správny orgán akékoľvek pochybnosti v súvislosti s konvertovaním navrhovateľa na kresťanstvo a jeho vnútorným presvedčením, mal vykonať potrebné úkony k získaniu ďalších dôkazov a následne si urobiť úsudok o navrhovateľovej osobnosti. Až na základe všetkých týchto zistení si mal urobiť záver, či je výpoveď navrhovateľa ohľadom zmeny náboženského vyznania vierohodná. Na základe uvedeného a na základe toho, že odporca v ďalšom nespochybňuje konvertovanie navrhovateľa na kresťanstvo, považuje odvolací súd uvedené tvrdenie odporcu len za vyjadrenie jeho ničím nepodloženého názoru, resp. za jeho úvahu. Vo vzťahu k uloženiu trestu smrti alebo jeho výkonu, mal odporca za to, že toto v prípade navrhovateľa možno vylúčiť. Podľa odporcu navrhovateľ nevykonával v Iráne žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Čo sa týka konvertovania odporca poznamenal, že tento čin nie je podľa iránskeho trestného práva zakázaný a teda ani sankcionovaný. Napriek tomu, že konvertovanie je podľa islamského práva šaríja zakázané, je na trest vyhlásené moratórium. Čo sa týka otázky mučenia alebo neľudského, alebo ponižujúceho zaobchádzania, alebo trestu, skonštatoval, že vláda v Iráne udržiava kontrolu kín, hudby, divadla a umenia. V rámci toho kultúrni tvorcovia pri svojej tvorbe vykonávajú „autocenzúru“. Ľudia pracujúci vo filmovom priemysle, ktorý je vo svete preslávený, boli svojvoľne zatknutí na základe vágnych obvinení spojených s hrozbou pre bezpečnosť štátu a boli podrobení zlému zaobchádzaniu. Závažné obmedzenia boli uvalené na ich pohyb a schopnosť pracovať. Mnohí režiséri a tvorcovia aj keď sú, t. č. voľní, môžu byť vrátení kedykoľvek do väzenia , zatiaľ čo iní žijú v exile. Odvolací súd má za preukázané, že odporca bol oboznámený s informáciami o tom, že vládni agenti vstupovali do domov a kancelárií tých osôb, ktoré boli podozrivé pre aktivity voči režimu, rovnako ako o tom, že vládny režim vykonáva kontrolu nad svojimi občanmi aj v zahraničí, využíva pri tom aj svojich agentov z radov iránskej komunity, vrátane študentov a podnikateľov. Vyjadrenia navrhovateľa o kontrole vystúpenia iránskych umelcov v Bratislave na podklade informácií, ktorými disponoval, považoval odporca za dôveryhodné, ako aj to, že v byte navrhovateľa bola vykonaná prehliadka tajnou službou. Keďže navrhovateľ bol na Slovensko vyslaný ako vedúci iránskej delegácie na filmovom festivale a nevrátil sa včas, odporca si bol vedomý toho, že iránske štátne orgány mohli reálne predpokladať, že zostal nelegálne v zahraničí a požiadanie o azyl mohli považovať za uškodenie povesti Iránu. Mal zároveň vedomosť o tom, že na základe uvedeného sú takéto osoby po návrate zatknuté, vyšetrované a v mnohých prípadoch aj odsúdené. Vo vzťahu k vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu ustálil odporca, že ani táto podmienka nebola naplnená, resp., že ani táto forma vážneho bezprávia navrhovateľovi nehrozí v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, a to z objektívnych dôvodov. Poukázal na to, že v Iráne v súčasnosti neprebieha žiaden ozbrojený konflikt, v ktorom by vôbec mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia. Záverom odporca ustálil, že v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, berúc do úvahy celkovú situáciu v Iráne a tiež princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia ochrany uviedol, že nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, preto navrhovateľovi poskytol doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky. Odporca teda síce v rozhodnutí uvádza, že konvertovanie je teoreticky možné potrestať smrťou, v praxi je len zriedka niekto obvinený z odpadlíctva. Z uvedeného vyplýva, že odporca síce pripustil, že navrhovateľ konvertoval na kresťanstvo, podľa neho mu však nehrozí prenasledovanie, ak bude diskrétnym správaním a v pokoji kresťanské tradície praktizovať. Podľa odvolacieho súdu je celkom nepochopiteľný záver odporcu, ktorý videl hrozbu smrti len v teoretickej rovine, o tom, že navrhovateľovi nehrozí prenasledovanie z náboženských dôvodov za konvertovanie na kresťanstvo, a to s poukazom na doteraz zistený skutkový stav a informácie o krajine pôvodu, ktoré mal správny orgánu k dispozícii. Odvolaciemu súdu nie je takisto zrejmé, ako si môže byť správny orgán istý, že v Iráne sa o navrhovateľovom konvertovaní nedozvedeli, resp. nemôžu dozvedieť, predovšetkým keď určité problémy mal aj pred opustením krajiny pôvodu. Napriek tomu, že odporca v preskúmavanom rozhodnutí nespochybnil, že navrhovateľ konvertoval na kresťanstvo, nedostatočne vyhodnotil objektívnu hrozbu prenasledovania z náboženských dôvodov nie len v kontexte hrozby za samotné konvertovanie, ale aj hrozbu trestu za porušenie moslimských tradícií, za to, že navrhovateľ ako umelec verejne prezentoval svoje myšlienky a názory pretavené do umeleckej činnosti, keď odporca nespochybnil kontrolu vystúpenia iránskych umelcov na festivale v Bratislave, ako aj prehliadku domu navrhovateľa, pri ktorej bola nájdená Biblia a Satanské verše. Za dôvodnú považoval odvolací súd aj námietku navrhovateľa, že krajský súd dôsledne nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 10Sža/35/2015 zo dňa 30.09.2015, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 10Saz/3/2014-46 zo dňa 09.06.2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z predmetného rozhodnutia totiž vyplýva, že najvyšší súd uložil krajskému súdu v ďalšom konaní postupovať v načrtnutej línii, prejednať vec v medziach podaného odvolania, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami navrhovateľa, vrátane odvolacích námietok, znovu vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotil vec tak, že sa v podstate iba stotožnil s názorom odporcu bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktorým by mohol spochybniť jeho záver, že nebol naplnený ani jeden z predpokladov udelenia azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle. So záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd nestotožnil. Odvolací súd má za to, že vlastné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je nedostatočné a vôbec mu nie je jasné, na akom podklade napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd ignoroval právny názor odvolacieho súdu a určite sa ním neriadil, keď sa ani v najmenšom nevenoval jednotlivým námietkam navrhovateľa a keď svoje rozhodnutie ani riadne, ani presvedčivo neodôvodnil. Súd prvého stupňa opakovane rozhodol rovnako ako pred vydaním uznesenia odvolacieho súdu, t. j. nedal odpoveď na základné otázky nastolené navrhovateľom, čím porušil povinnosť riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu. Krajský súd odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku založil iba na strohom opísaní skutkového a právneho stavu s následným konštatovaním o správnosti napadnutého rozhodnutia odporcu. Je zrejmé, že vlastnému právnemu odôvodneniu svojich záverov v napadnutom rozsudku krajský súd nevenoval pozornosť ani v minimálnom rozsahu. Pritom povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi účastníkov súdneho konania je jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Napadnutý rozsudok preto postráda dostatočne argumentačne zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení s absenciou jasných, zrozumiteľných a dostatočne konkrétnych argumentov súdu. Odhliadnuc od nedostatkov rozhodnutia súdu prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že odporca sa nevyrovnal s obavami z prenasledovania za konverziu navrhovateľa a tak nezistil skutkový stav v dostatočnej miere, aby si mohol urobiť úsudok ohľadom udelenie azylu. Keďže na uvedené pochybenia krajský súd nezareagoval zrušením rozhodnutia odporcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné podľa § 220 O.s.p. zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Úlohou odporcu v ďalšom konaní bude predovšetkým znova dôkladne vyhodnotiť, či konvertovanie navrhovateľa na kresťanstvo nezakladá niektorý z dôvodov na udelenie azylu, na území Slovenskej republiky, a to na základe všetkých zistených skutočností, nielen tých, ktoré sú v neprospech navrhovateľa. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 a 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške spolu 592,88 Eur titulom trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej pomoci - 4 x 139,83 Eur (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, písomné podanie opravného prostriedku, zastupovanie na súde, písomné podanie odvolania) a režijný paušál v hodnote 33,56 Eur - 4 x 8,39 Eur. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.