Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Okresný súd Poprad 19Csp/31/2023 8723209864 17. 05. 2024 JUDr. Iveta Jenčová ECLI:SK:OSPP:2024:8723209864.7
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 19Csp/31/2023
Okresný súd Poprad - sudkyňou JUDr. Ivetou Jenčovou v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX, C. XX, XXX XX D., právne zastúpená: JUDr. Daniel Tarbaj, advokát so sídlom AK Zámocká 525/28, 091 01 Stropkov, IČO: 53 450 345, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpená: Advokátska kancelária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom: Bočná 10, 040 01 Košice 1, IČO: 36 863 017 o primerané finančné zadosťučinenie takto rozhodol: 19Csp/31/2023 I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovaný m á voči žalobkyni n á r o k na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1.Žalobkyňa podanou žalobou žiadala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 520,- € z titulu primeraného finančného zadosťučinenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a aby jej priznal nárok na 100 % náhradu trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 11Csp/89/2018 bola úspešná ako žalovaná v postavení spotrebiteľky. Právny nástupca terajšej žalovanej, spoločnosť Silverside, a.s. a následne Blackside, a.s. (vtedajší žalobcovia) si v pôvodnom konaní uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 104.000,- € s príslušenstvom zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0494593685 zo dňa 20.10.2011. Okresný súd Poprad rozsudkom sp. zn.11Csp/89/2018-235 zo dňa 06.10.2010 v spojení s potvrdzujúcom rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoCsp/6/2021-263 zo dňa 28.10.2021 žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom konštatoval porušenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, neplatné postúpenie bankovej pohľadávky a poukázal na skutočnosť, že síce právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na uhradenie sumy a taktiež oznámil žalovanej mimoriadnu splatnosť úveru, avšak uvedené zásielky žalovanej neboli doručené čo znamená, že žalovaná o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, resp. výzve ani nebola oboznámená a žiadna klauzula zmluvy o úvere neobsahuje ustanovenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. To znamená, že ak by žalobca chcel vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, tak by tak mohol urobiť so súhlasom klienta, a to tak, ako to ustanovuje zákon o bankách, čo v uvedenom prípade
nebolo urobené. Súd uvedený právny úkon – zosplatnenie úveru, považoval za neplatný právny úkon, čo znamená, že aj ďalšie postúpenia pohľadávky sú neplatné. Súd mal za to, že v čase podania žaloby ani pôvodný veriteľ, ani ďalší nástupcovia nedisponovali pohľadávkou v rozsahu podanej žaloby. Žalobkyňa zastúpená právnym zástupcom poukázala na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, čím odôvodňovala svoj nárok na primerané finančné zadosťučinenie, a to aj s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Mala zato, že rozsudkom vydaným v základnom konaní je preukázané, že žalovaná porušila jej právo tým, že uzatvorila s inkasnou spoločnosťou neplatný právny úkon, na základe ktorého právny nástupca požadoval odo nej peňažný nárok. Pri nároku na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle uvedeného ustanovenia postačuje samotná hrozba ujmy. V prípade žalovanej nešlo len o hrozbu akademickú (možnú v budúcnosti), ale išlo už o priame naplnenie hrozby tým, že jej právny nástupca uplatňoval nedôvodnú pohľadávku na súde. Za primeranú výšku finančného zadosťučinenia považovala žalobkyňa sumu vo výške 520,- €, čo predstavuje 0,5 % zo sumy istiny uplatnenej žalobou, pretože vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka, je jediným objektívnym kritériom rozhodujúcim pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia suma, o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil alebo sa chcel obohatiť. Výška finančného zadosťučinenia nie je stanovená žiadnym vzorcom a závisí vždy od úvahy súdu. Jediným kritériom pre stanovenie výšky finančného zadosťučinenia je jeho primeranosť. Pojem „primeraný“ má viacero synoným, avšak jedným z nich je slovo „spravodlivý“. Výška primeraného finančného zadosťučinenia preto nemôže mať len symbolický význam, pretože symbolická výška nezohľadňuje obsah pojmu spravodlivosť. Zároveň je potrebné zohľadniť aj účel inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia (ďalej len „PFZ“), a to jeho sankčnú, odradzujúcu, satisfakčnú a relutárnu funkciu. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné len jeho priznaním v takej výške, aby malo nielen deklarované funkcie, ale aby malo tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške spĺňať nemôže. Aj keď výška PFZ sa nedokazuje a súd ju stanovuje voľnou úvahou, tak kritéria z ktorých by mala voľná úvaha vychádzať, vyplývajú z intenzity porušenia spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa. Nakoľko je spotrebiteľkou, ktorá úspešne uplatnila porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená hypotéza uvedenej právnej normy. Z tohto dôvodu sa domáhala PFZ vo výške 520,- €, pričom nárok ako ho požaduje zohľadňuje 0,5 % zo sumy, ktorú odo nej právny nástupca žalovanej požadoval a o túto sumu mala byť neoprávnene ukrátená. 2. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe poprela všetky skutkové a iné tvrdenia žalobkyne, žalobu žiadala zamietnuť a priznať jej nárok na 100 % náhradu trov konania. Žalobný návrh na zaplatenie PFZ považovala až za nehorázny a amorálny. Žalobkyňa v žalobe neuviedla zásadné skutočnosti na splnenie viacerých predpokladov príslušného typu nároku, čím žalovanú zbavuje možnosti relevantnej procesnej obrany, ale predovšetkým požaduje zadosťučinenie za akúsi bližšie nešpecifikovanú nemateriálnu ujmu, hoci sama nie je ochotná vrátiť mimoriadne vysokú sumu úveru, ktorý prijala a spotrebovala. Inštitút PFZ slúži vždy na zavŕšenie ochrany poskytovanej dotknutému subjektu, keď po vyčerpaní ostatných právnych prostriedkov nápravy stále pretrváva zásah do jeho nemateriálnej sféry, ktorý nemožno odstrániť alebo reparovať inak. Žalobný nárok však nesleduje žiadne nastolenie rovnováhy medzi „silnejšou“ a „slabšou“ zmluvnou stranou, ale ide o obyčajné „prilepšenie si“ z majetku cudzieho, hoci nedošlo k žiadnej ujme, ktorá by takto mala byť odškodnená. Žalovaná uviedla, že malo by byť úlohou konajúceho súdu, aby z vlastnej iniciatívy vykonal aj šetrenia za účelom posúdenia žalobného nároku v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany. Vzniesla aj námietku premlčania s poukazom na § 101 Občianskeho zákonníka, ktorý je namieste aplikovať v súlade s ustáleným prístupom k posudzovaniu premlčania, ktoré má byť závislé výlučne od objektívnych skutočností, a do ktorej kategórie patrí aj žalobou uplatnený nárok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 250/2007 Z. z.“), na rozdiel od premlčania napr. nárokov na náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, kde sa právne významnou stáva aj subjektívna vedomosť dotknutého subjektu. Dôraz sa teda musí klásť na čas, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, a nie na okamih, keď oprávnený subjekt právo mohol vykonať po prvý raz. Začiatok plynutia premlčacej doby takto najmä nesmie byť závislým na subjektívnom rozhodnutí spotrebiteľa iniciovať súdne konanie, v ktorom uplatní porušenie práva alebo povinnosti zo sféry spotrebiteľského práva. V zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania by tak totiž došlo k neprípustnému posunutiu začiatku premlčacej doby, a to prakticky neobmedzene a
podľa ľubovôle spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázala ma rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 249/2023 zo dňa 10. 05. 2023, podľa ktorého začiatok plynutia premlčacej doby vo všeobecnosti nemôže byť závislý od vôle subjektu. Poukázala aj na „zbierkové“ judikáty R 28/1984 a R 91/2004, ale aj početné neskoršie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. rozsudok sp. zn. 3Cdo/174/2016 zo dňa 10. 11. 2016). Žalovaná v ďalšom uviedla, že právne pravidlá, ktoré je potrebné aplikovať aj na prejednávanú vec, najvyššie súdne autority takisto opakovane artikulovali vo vzťahu k (čo do povahy aj účinkov) najbližšiemu právnemu inštitútu, ktorým je právo na primerané zadosťučinenie v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka; medzi jeho účelom a účelom inštitútu zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. totiž niet žiadneho právne relevantného rozdielu. V tejto súvislosti citovala z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo dňa 17. 02. 2011 a rozsudku sp. zn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa 27. 11. 2012, uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2014 pod č. 58, podľa ktorého „Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, nestačí na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru dovolacieho súdu je v uvedenom zmysle určujúci obsah nároku, a nie predmet jeho ochrany. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo.“ V danom prípade skutočnosťou, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje uplatnený satisfakčný nárok, je postúpenie úverovej pohľadávky, ku ktorému došlo zmluvou zo dňa 08. 12. 2017 (ako bolo zistené aj v spore sp. zn. 11Csp/89/2018 na Okresnom súde Poprad). Premlčacia doba potom v zmysle uvedenej judikatúry začala plynúť nasledujúceho dňa 09. 12. 2017 a skončila uplynutím troch rokov dňa 09. 12. 2020. Keďže žaloba bola podaná až dňa 08. 06. 2023 (teda o dva a pol roka neskôr), k začatiu súdneho konania došlo úplne zjavne až po uplynutí premlčacej doby, čo plne opodstatňuje záver o premlčaní príslušného žalobného nároku. Žalovaná tiež namietala, že žaloba trpí nesplnením základných procesných povinností tvrdenia a dôkazu vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sú významné z hľadiska aplikácie relevantnej hmotnoprávnej normy. Ide najmä o samotnú podstatu zadosťučinenia (satisfakcie). Nebolo totiž prednesené žiadne presvedčivé tvrdenie o konkrétnej ujme, ktorú mala žalobkyňa utrpieť, resp. ktorá jej mala hroziť, a ktorá by mala byť bankou prostredníctvom inštitútu zadosťučinenia odškodnená. Poukázala napr. na výstižné závery rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/159/2015 zo dňa 25. 05. 2015, podľa ktorého je účelom a zmyslom zadosťučinenia „odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol úspešný“. A takisto napr. na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/110/2019 zo dňa 15. 07. 2020: „Odvolací súd zastáva názor, že z citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že v ňom upravený nárok na finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy. Pre jej priznanie preto nepostačuje zistenie porušenia práva (a jeho úspešné uplatnenie na súde), ale je nevyhnutné, aby tu bola daná aj existencia nemajetkovej ujmy, ktorá v príčinnej súvislosti s porušením práva vznikla. Pre úspešné uplatnenie takejto nemajetkovej ujmy v súdnom konaní je potom nevyhnutné, aby bola jej existencia tvrdená a aby bola takáto ujma preukázaná ako skutočná. Samotný záver súdu prvej inštancie, že žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva, nie je záverom o skutočnej existencii takejto ujmy a pre priznanie finančného zadosťučinenia podľa §3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je dostatočný. Tieto skutočnosti automaticky, bez ďalšieho neznamenajú ujmu na strane žalobcu..... Odvolací súd v danej veci nemal preukázané, akú konkrétnu ujmu žalobca utrpel, keďže ju žiadnymi dôkazmi nepreukázal, a teda nebolo by možné následne ani určiť konkrétne primerané finančné zadosťučinenie, ktoré by slúžilo k reparácii (k zhojeniu, odčineniu) vzniknutej ujmy na strane žalobcu. Z uvedených dôvodov preto treba uzavrieť, že žalobca v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenej ujmy, keďže dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 52/2010). Za tejto situácie považoval odvolací súd priznanie finančného zadosťučinenia žalobcovi za nedôvodné.“ V žalobe úplne absentuje tvrdenie akýchkoľvek konkrétnych skutočností, čomu má byť učinené zadosť; je to o. i. významné z hľadiska posúdenia, či vôbec môže ísť o odškodniteľnú ujmu a či nejde o ujmu, na náhradu ktorej sú v právnom poriadku dezignované iné nástroje, v ktorom prípade by išlo o neprípustnú duplicitu. Žaloba neobsahuje ani akékoľvek tvrdenia na prípadné iné kritériá, na základe ktorých by prípadne bolo možné ustáliť určitú výšku satisfakčného nároku (napr. povaha a závažnosť konania, ktoré nám bolo vytknuté, jeho trvanie a následky, a pod.). Z procesného hľadiska teda žalobkyňa nepredniesla žiadne tvrdenie na splnenie jedného zo základných znakov hypotézy hmotnoprávnej normy, ktorej aplikácie sa sama dovoláva. Nesplnenie povinnosti relevantne tvrdiť pritom vždy rezultuje do procesnoprávnej sankcie v podobe prehry sporu. Ako napokon uviedol aj zákonodarca v dôvodovej správe k ustanoveniu § 150 Civilného sporového poriadku: „Navrhovaná právna úprava zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu.“ Ani na ďalšie obligatórne znaky relevantnej právnej normy v ustanovení § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. neboli produkované skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy, ktoré by mali zodpovedať jej riadnej a ústavnokonformnej aplikácii. Jedným zo znakov hypotézy predmetnej právnej normy je, že spotrebiteľ „na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi“. Vyžaduje sa teda aktívne konanie spotrebiteľa, ktorý sa žalobou domáhal na súde ochrany svojho subjektívneho práva a s takouto žalobou bol aj procesne (a právoplatne) úspešný. Táto podmienka však nemohla byť naplnená účasťou žalobkyne v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 11Csp/89/2018 (a následne v konaní o odvolaní na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 7CoCsp/6/2021), v ktorých konaniach vystupovala v procesnom postavení žalovanej. Kľúčová požiadavka podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., t. j. že spotrebiteľ sa musí dovolať porušenia práva alebo povinnosti v konaní na súde a musí byť v takomto konaní úspešný, t. z. výsledok sporu musí jednoznačne potvrdzovať správnosť ním uplatneného procesného nároku, musí zahŕňať, že procesný úspech spotrebiteľa je výsledkom riadneho, spravodlivého a zákonného procesu, v ktorom má protistrana zaručenú plnú možnosť oboznamovať sa s jeho vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi, vyjadrovať k nim svoje stanovisko a uplatňovať všetky zákonom dovolené prostriedky procesnej obrany (vrátane opravných prostriedkov). Zákonnej dikcii, ktorá nárok na finančné zadosťučinenie priznáva voči tomu, kto „za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá“, v spojení s požiadavkou „úspešného uplatnenia na súde“, predsa musí zodpovedať také usporiadanie procesných vzťahov, keď je záväzný, autoritatívny záver o protiprávnom konaní výsledkom sporu, ktorého je zodpovedná osoba stranou, a teda v ktorom má plnú a efektívnu príležitosť uplatniť všetky prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Žiadnu z týchto možností však žalovaná nemala, nakoľko nepodala žalobu, o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkami Okresného súdu Poprad č. k. 11Csp/89/2018-235 zo dňa 06. 10. 2020 a Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoCsp/6/2021-263 zo dňa 28. 10. 2021, ani v ich priebehu inak nezískala procesné postavenie sporovej strany. Aj podľa § 228 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.“ Keďže žalovaná na danom konaní nijako procesne neparticipovala, nemohla sa k otázke platnosti postúpenia vyjadriť, nemohla uplatniť žiadne prostriedky procesného útoku, resp. obrany, produkovať skutkové tvrdenia, navrhnúť dôkazy, predniesť právnu argumentáciu ani podať opravný prostriedok. 3. V replike žalobkyňa nesúhlasila s tvrdeniami žalovanej uvedenými vo vyjadrení. S poukazom na ust. § 4 ods. 8 a 10 zákona o ochrane spotrebiteľa, je potrebné žalovanú považovať za subjekt, ktorá už dlhodobo nerešpektuje právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov. Súdnou mocou bolo právoplatne rozhodnuté a judikované porušenie spotrebiteľských noriem z jej strany. Uvedené skutočnosti evidentne preukazujú, že žalobkyňa v súdnom (základnom) konaní úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti žalovanou. Inštitút PFZ má mať charakter sankcie, ktorá má postihovať toho, kto vo vzťahu k spotrebiteľovi postupoval v rozpore so zákonom. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020 zo dňa 24.08.2022: „Odvolací súd v rozsahu odvolacích námietok žalovanej v podstatnom uviedol: „Úspešné uplatnenie na súde zo strany spotrebiteľa, ktoré je predpokladom priznania finančného zadosťučinenia podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vykladať reštriktívne len na spory, kedy spotrebiteľ je v pozícií žalobcu, resp. v rámci konania ako žalovaný podá protižalobu. Naopak v tomto prípade je nutné vychádzať z teleologického výkladu právnej normy, a to s poukazom na cieľ, ktorý chcel zákonodarca dosiahnuť, ktorým nepochybne bola širšia ochrana spotrebiteľa, ktorý má pozíciu slabšej strany. Z tohto dôvodu
je nutné predmetné ustanovenie vykladať tak, že aj v prípade úspešnej obrany svojich práv, ktoré je výsledkom obrany žalovaného v konaní, v ktorom bol pozícií žalovaného možno subsumovať pod pojem úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi. Z tohto dôvodu ani táto odvolacia námietka nebola odvolacím súdom posúdená ako dôvodná ... Rovnako je bezpredmetná odvolacia námietka spočívajúca v tom, že v predchádzajúcom konaní vo výrokovej časti nebolo konštatované porušenie povinnosti žalovaného, nakoľko v danom konaní konajúci súdu zamietol žalobu postupníka. V odôvodnení svojho rozsudku mohol jedine uviesť dôvody, pre ktoré tak učinil a tam nepochybne skonštatoval nesprávnosť postúpenia pohľadávky, ktorú nepochybne spôsobil žalovaný tým, že porušil svoje povinnosti, ktoré mu ustanovuje osobitný predpis, a to zákon o bankách, nerešpektoval tieto ustanovenia, ktoré nepochybne súd prijaté z dôvodu ochrany spotrebiteľa, aby tento nebol bez predchádzajúcich upozornení a uplynutí určitých časových okamihov daný do vzťahu s nebankovou spoločnosťou. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd dospel k záveru, že citované rozhodnutie okresného súdu bolo základom pre posúdenie skutočnosti či žalovaný porušil svoju povinnosť ustanovenú osobitným zákonom. Táto otázka nepochybne preukázaná bola a táto podmienka priznania finančného zadosťučinenie bola opäť splnená. Ani skutočnosť, že žalovaný nebol účastníkom tohto konania, nič nemení na tomto závere, nakoľko nepochybne súd konštatoval, že subjektom, ktorý porušil ustanovenia zákona o bankách bol žalovaný, ktorý nerešpektoval tam vyjadrené zákonné predpoklady pre platné postúpenie pohľadávky a na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že v danom konaní bol žalobca postupník z uvedenej zmluvy. Z tohto konania nepochybne bolo preukázané, že spotrebiteľ na súde bol úspešný v otázke porušenia jeho práv, ktoré ustanovuje osobitný predpis pre žalovaného, tento zodpovedá za toto porušenie a spornou ostáva len výška primeraného finančného zadosťučinenia (body 11 a 12 odôvodnenia odvolacieho rozsudku).“ Tvrdenie žalovanej, že na § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné aplikovať § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, postráda akékoľvek výkladové pravidlá. Uplatnenie analógie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa s poukazom na § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa zvykne zamieňať s extenzívnym výkladom. V zásade je v práve potrebné uplatňovať doslovný gramatický výklad. Pričom pri citovanom ustanovení § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa poukazujem naviac na formálnosystematický výklad (argumentum a rubrica), keďže jeho účelom a zmyslom citovaného zákona je „ochrana spotrebiteľa“ a nadpis § 3 predmetného zákona „Práva spotrebiteľa“. Nadpis a pomenovanie sú bezpochyby integrálnou súčasťou právneho predpisu, ktorým zákonodarca vyjadruje, že sa určité ustanovenia vzťahujú k určitej veci alebo inštitútu a spolu obsahovo súvisia. Zaradenie do rôznych častí alebo zákonov dáva práveže najavo opak. Nárok na priznanie PFZ je čo do dôvodu a základu daný, pričom hypotéza uvedenej právnej normy zákona o ochrane spotrebiteľa je preukázateľne naplnená. Skutočnosť, že žalovaná spotrebiteľskú zmluvu koncipovala, dominantne viedla kontraktačný proces a pohľadávku postúpila na neoprávnený subjekt (inkasnú spoločnosť), nie je sporná. Skutočnosť, že žalovaná nie je uvedená v rozsudku ako strana konania, nezbavuje ju zodpovednosti za porušenie svojich zákonných povinností. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/80/2020 zo dňa 24.08.2022, z ktorého opäť citovala pasáž na podporu svojich tvrdení. Za nesprávnu, až priam iluzórnu považovala žalovaná aj vznesenú námietku premlčania. Nárok na priznanie PFZ je v zmysle § 3 ods. 5 posledná veta zákona o ochrane spotrebiteľa spätý s úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi v podobe právoplatného rozhodnutia súdu. Preto až moment „úspešného uplatnenia“ je conditio sine qua non pre súdne uplatnenie tohto nároku. V tomto smere poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2Co/137/2016- 71 zo dňa 24.05.2017:„Ako nedôvodnú považuje odvolací súd žalovaným vznesenú námietku k uplatnenému nároku žalobkyne na priznanie finančného zadosťučinenia vzhľadom na to, že zo vyššie citované znenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá v prípade ak si na súde úspešne uplatní toto porušenie práva alebo povinnosti stanovenej týmto a osobitným predpismi. To znamená, že žalovaná si na súde úspešne uplatnila porušenie práva nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 17.04.2014, č.k. 7C/66/2012-152, kedy jej začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia.“ Pokiaľ ide o výšku žiadaného PFZ žalobkyňa zotrvala tiež na podanej žalobe, poukázala na judikatúru a uviedla, že ujma, ktorá jej konaním žalovanej vznikla, nebola len v akademickej rovine, ale preukázateľne hrozil zásah do jej majetkovej sféry. Zároveň uplatňovaním prostriedkov procesnej obrany v súdnom konaní bol narušený nielen jej bežný život. K posudzovaniu výšky PFZ poukazujem na zásadné uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/53/2016, zo dňa 04.10.2016, z ktorého
odôvodnenia citovala.: „Podľa názoru odvolacieho súdu odradzujúco môže pôsobiť len hrozba straty prevyšujúca nad 50 % sumy, o ktorú chcel veriteľ spotrebiteľa protiprávne pripraviť, aby veriteľ niesol riziko straty, keďže sa chcel bezdôvodne na úkor spotrebiteľa obohatiť.“ Podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 23Co/42/2019, zo dňa 29.01.2020, výška PFZ môže dosiahnuť až výšku majetkovej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila (odôvodnenie odsek 8.). Poukázala aj na iné súdne rozhodnutia a uviedla, že jediným objektívnym kritériom pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je výška škodlivého následku, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobil, alebo mienil spôsobiť, porušením spotrebiteľského práva. Osobitne dala do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 21Co/31/2018, zo dňa 16.10.2018, týkajúci sa obdobnej veci, v ktorej bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v takej výške, v akej sa mienil žalovaný na úkor spotrebiteľa obohatiť (1 022,52 €), rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/104/2017, zo dňa 29.05.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7Co/23/2017, zo dňa 24.08.2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/30/2018, zo dňa 28.06.2018 a ďalšie. 4. V duplike žalovaná zotrvala na všetkých argumentoch v rámci sporovej obrany, najmä na námietke nesplnenia základných procesných povinností tvrdenia a dôkazu k jednotlivým skutočnostiam, ktoré sú významné z hľadiska aplikácie relevantnej a na vec dopadajúcej hmotnoprávnej normy v ustanovení § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.. Rovnocenne sa pridržiavala aj obrany o absencii tvrdení, ktoré by substancovali akúkoľvek nemateriálnu ujmu na strane žalobkyne, alebo konkretizovali kritériá, na základe ktorých vyčíslila požadovanú satisfakciu. Poukázala tiež na kritériá sformulované Najvyšším súdom Slovenskej republiky v súvislosti so zadosťučinením (náhradou nemajetkovej ujmy), na ktoré vzniká nárok v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov: „I keď nečinnosť orgánu verejnej moci, ako i zbytočné prieťahy v konaní nepochybne už samé o sebe znamenajú pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, na ktorú skutočnosť dovolateľka v priebehu celého konania poukazovala, to ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy..... V súvislosti s uvedeným v predchádzajúcom odseku je to práve žalobca ako poškodený, ktorého v spore zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, tak stíha výlučne poškodeného (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 1/2012)..... Inými slovami poškodeného zaťažuje nielen povinnosť tvrdiť existenciu relevantných skutočností umocňujúcich zásah do kvality života alebo ovplyvnenie životnej situácie, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní, ale aj povinnosť tieto skutočnosti v konaní hodnoverne preukázať.“ (rozsudok sp. zn. 7Cdo/222/2021 zo dňa 30. 03. 2023). Už len z hľadiska kľúčových princípov rovnosti, právnej istoty a nediskriminácie by bolo neobhájiteľné, aby sa právna úprava zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci vykladala spôsobom, že je potrebné tvrdenie a preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy i jej príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním, avšak iný súbor obsahovo rovnocenných právnych noriem by bol to tak, že dotknutý subjekt, tu spotrebiteľ, je spod tohto dôkazného bremena oslobodený. Satisfakčné nároky, ako uviedla žalovaná, nesmú za žiadnych okolností slúžiť na obohacovanie dotknutého subjektu, ako sa to opakovane premietlo aj do rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/171/2005 zo dňa 27. 064 2006, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/25/2019 zo dňa 20. 06. 2019). Najvyšší súd opakovane akcentuje, že „i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri porovnaní ‚odškodnenia‘ zásahu do práva na ochranu osobnosti s ‚odškodňovaním‘ zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať.“ Preto žalovaná zdôraznila, že žalobkyňou požadovaná výška zadosťučinenia má až amorálny rozmer, v porovnaní s odškodnením, ktoré je obetiam
najrozmanitejšieho protiprávneho konania štandardne priznávané súdmi Slovenskej republiky, obzvlášť ak sú porušené ústavné hodnoty najvyššej dôležitosti, medzi ktoré podľa znenia Ústavy Slovenskej republiky a jeho interpretácie zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo dňa 07. 02. 2018) ochrana spotrebiteľov nepatrí. 5. Na súdnom pojednávaní bola vypočutá na návrh žalovanej žalobkyňa, ktorá uviedla, že žalobu podala preto, lebo boli porušené jej práva. V roku 2011 uzavrela zmluvu o úvere, poskytnutý úver najskôr splácala, ale potom pre finančné problémy prestala splácať. Slovenská sporiteľňa nesúhlasila s odkladom, ani so znížením splátok, úver jej zosplatnili. Potom prebiehala aj dražba, nemohla nehnuteľnosť predať a tak vyplatiť úver. Až od svojho právneho zástupcu, vzhľadom na úspech v pôvodnom konaní, sa dozvedela, že má nárok na PFZ. Ak mala odpovedať na otázku, aké jej práva boli porušené, pri jej omeškaní, neplatení, čo také sa jej stalo, tak uviedla, že sa stalo to, že vôbec s ňou nechceli dohodnúť, chceli to vydražiť za 40.000,- € a pôvodný znalecký posudok bol o dosť vyšší, preto sa bránila. Mala za to, že mala na to nárok a neprávom ju žalovaná bombardovala niektorými vecami. Brala úver 104.000,- € a asi 18.500,- € splatila, keď mala finančné prostriedky a potom žiadala o zníženie, o odklad a oni ju odmietali. Keby to mohla predať a predala by to za dobrú cenu, tak mohla úver vyplatiť. Právny zástupca žalobkyne zotrval na podanej žalobe a písomných vyjadreniach. Uviedol, že zosplatnenie by malo byť poslednou možnosťou, ako sa domôcť úhrady pohľadávky. Sama žalobkyňa uviedla, že sa snažila s bankou dohodnúť, avšak jej to nebolo umožnené. Svoj nárok uplatnený v tomto konaní odvíjajú od pôvodného konania, ktoré bolo vedené na tunajšom súde sp. zn. 11C/89/2018, kde bola žalobkyňa plne úspešná. Žaloba v pôvodnom konaní nebola zamietnutá iba z procesných dôvodov. Bola posúdená riadne aj hmotnoprávne. Právna zástupkyňa žalovaného rovnako zotrvala na všetkých ústnych a písomných vyjadreniach. Uviedla, že ak sa právny zástupca žalobkyne vyjadril, že zosplatnenie má byť vraj posledným nástrojom veriteľa, tak takéto tvrdenie je v rozpore so zákonom, pričom na druhej strane súdy v súčasnej dobe sankcionujú práve veriteľa, ak nezosplatní úver v čas. Už len z prvej výzvy, ktorú predložili je zrejmé, s koľkými splátkami a za koľko mesiacov bola žalobkyňa v omeškaní. Právna zástupkyňa konštatovala, že banka poskytla žalobkyni dostatočný časový priestor na vysporiadanie svojich záväzkov voči banke. Poprela, že by banka, akákoľvek banka, bránila svojmu dlžníkovi v predaji akéhokoľvek jeho majetku na uspokojenie svojich dlhov. Práve naopak, je úplne zrejmé, že ktorákoľvek banka víta a umožňuje svojim klientom, aby si prvorado nehnuteľnosť, ktorou zabezpečujú svoj hypoúver a ktorý aj použili poväčšine na kúpu nehnuteľnosti, teda prísne vzaté nehnuteľnosti, ktoré nadobudli za cudzie peniaze, sami predali. Žalobkyňa ohľadom svojich tvrdení, že banka jej nevyšla v ústrety nepredložila jediný dôkaz, len zastiera fakt, že jej omeškanie bolo mnohomesačné a priestor nato, aby speňažila vlastnú nehnuteľnosť, alebo inak si vyriešila životnú situáciu, bol dostatočný a dlhý. Právna zástupkyňa zdôraznila, že zo skonzumovaného úveru 104.000,- € bolo v čase postúpenia pohľadávky splatených iba niečo cez 18.000,- €, teda necelých 17% poskytnutých finančných prostriedkov. A k tejto enormne vysokej dlžnej sume si žalobkyňa vyčísľuje jej navýšenie, tzn. chce dosiahnuť stav, aby popri tak vysoko nesplatenom dlhu sa naďalej ešte obohatila. V konaní žalujúca strana napriek opakovaným výzvam žalovanej strany nebola schopná ani identifikovať presné právo, ktoré malo byť porušené. Právna zástupkyňa zopakovala ďalšie relevantné argumenty s poukazom na platnú judikatúru, ktoré sú dôvodmi pre jej návrh na zamietnutie žaloby. 6. Z výsledkov vykonaného dokazovania, z výsluchu žalobkyne, z vyjadrení právnych zástupcov, z Rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 11Csp/89/2018-235 zo dňa 6.10.2020, z Rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/6/2021 zo dňa 28.10.2021, zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 20.10.2011 uzavretej medzi stranami sporu, z Výzvy na úhradu zo dňa 5.4.2016, ako aj z ďalších listinných dôkazov v spise mal súd preukázané, že medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovanou ako veriteľom bola dňa 20.10.2011 uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0494593685, na základe ktorej poskytol veriteľ dlžníkovi úver vo výške 104.000,- €. Tento sa dlžník, teda žalobkyňa v prebiehajúcom súdnom konaní, zaviazal úver splácať v mesačných splátkach v zmysle Zmluvy. Túto svoju zmluvnú a zákonnú povinnosť, splácať úver riadne a včas žalobkyňa nesplnila. Právny nástupca veriteľa (po postúpení pohľadávky) podal na súd žalobu voči dlžníkovi (tam žalovaná, v prebiehajúcom súdnom konaní žalobkyňa) o zaplatenie sumy 104.000,- € s prísl.. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 11Csp/89/2018 a žaloba bola rozsudkom zo dňa 6.10.2020 zamietnutá. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 7CoCsp/6/2021-263 zo dňa 28.10.2021 bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený. Z obsahu oboch týchto súdnych rozhodnutí vyplýva, že v konaní bolo preukázané,
že žalovaná (tu žalobkyňa) porušila svoje povinnosti riadne a včas splácať úver pričom súdy ale konštatovali porušenie § 92 ods. 8 zákona o bankách pred postúpením bankovej pohľadávky, teda došlo k neplatnému postúpenie bankovej pohľadávky, čo bolo dôvodom pre zamietnutie žaloby. Žaloba teda bola zamietnutá z procesných dôvodov, v zmysle nedodržania zákonného postupu pred postúpením bankovej pohľadávky. 7. Žalobkyňa svoj nárok na priznanie PFZ odvodzovala od vyššie uvedených súdnych rozhodnutí s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a s poukazom na ust. § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. 8. Podľa § 3 ods. 5 tretia veta zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie spotrebiteľovi upierať práva podľa § 3. 9. Súd má zato, že v konaní nebolo preukázané zo strany žalobkyne, aké jej konkrétne práva boli porušené, ktoré by zakladali nárok na priznanie PFZ, a tiež nebolo preukázané, aká ujma jej bola spôsobená. Žalobkyňa v tomto smere teda neuniesla ani bremeno tvrdenia a následne samozrejme ani bremeno dôkazu. Podľa názoru súdu, priznanie PFZ žalobkyni by tiež bolo v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa z poskytnutého a spotrebovaného úveru vo výške 104.000,- € (čo je len úver bez úrokov a bez poplatkov) splatila cca 18.500,- €, čo v konaní nebolo sporné. A pri takejto „platobnej disciplíne“ požaduje zadosťučinenie za akúsi bližšie nešpecifikovanú nemateriálnu ujmu, hoci sama nie je ochotná vrátiť mimoriadne vysokú sumu úveru, ktorý prijala a spotrebovala. 10. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa PFZ, avšak toto ustanovenie je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní o tom či sa prizná PFZ a v akej výške je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. PFZ je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. V danom prípade však nič také preukázané nebolo. Inštitút PFZ slúži vždy na zavŕšenie ochrany poskytovanej dotknutému subjektu, keď po vyčerpaní ostatných právnych prostriedkov nápravy stále pretrváva zásah do jeho nemateriálnej sféry, ktorý nemožno odstrániť alebo reparovať inak. Žalobný nárok, ako uviedla žalovaná a súd sa s tým stotožňuje, však nesleduje žiadne nastolenie rovnováhy medzi „silnejšou“ a „slabšou“ zmluvnou stranou, ale ide o snahu o „prilepšenie si“ z majetku žalovanej, hoci nedošlo k žiadnej ujme, ktorá by takto mala byť odškodnená. 11. S poukazom na čl. 2 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Nemožno opomínať, že žalobkyňa, ktorá sa domáha PFZ finančného zadosťučinenia sama porušila zmluvné ustanovenia úverovej zmluvy, svoje zmluvné a zákonné povinnosť splácať úver. A tvrdí, že jej práva boli poškodené. V konečnom dôsledku ani len nepredniesla žiadne presvedčivé tvrdenie o konkrétnej ujme, ktorú mala utrpieť, resp. ktorá jej mala hroziť, a ktorá by mala byť bankou prostredníctvom inštitútu zadosťučinenia odškodnená. 12. Súd zhodne so žalovanou poukazuje napr. na závery rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/110/2019 zo dňa 15. 07. 2020: „Odvolací súd zastáva názor, že z citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je zrejmé, že v ňom upravený nárok na finančné zadosťučinenie
má povahu náhrady nemajetkovej ujmy. Pre jej priznanie preto nepostačuje zistenie porušenia práva (a jeho úspešné uplatnenie na súde), ale je nevyhnutné, aby tu bola daná aj existencia nemajetkovej ujmy, ktorá v príčinnej súvislosti s porušením práva vznikla. Pre úspešné uplatnenie takejto nemajetkovej ujmy v súdnom konaní je potom nevyhnutné, aby bola jej existencia tvrdená a aby bola takáto ujma preukázaná ako skutočná. Samotný záver súdu prvej inštancie, že žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva, nie je záverom o skutočnej existencii takejto ujmy a pre priznanie finančného zadosťučinenia podľa §3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nie je dostatočný. Tieto skutočnosti automaticky, bez ďalšieho neznamenajú ujmu na strane žalobcu..... Odvolací súd v danej veci nemal preukázané, akú konkrétnu ujmu žalobca utrpel, keďže ju žiadnymi dôkazmi nepreukázal, a teda nebolo by možné následne ani určiť konkrétne primerané finančné zadosťučinenie, ktoré by slúžilo k reparácii (k zhojeniu, odčineniu) vzniknutej ujmy na strane žalobcu. Z uvedených dôvodov preto treba uzavrieť, že žalobca v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno ohľadom tvrdenej ujmy, keďže dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 52/2010). Za tejto situácie považoval odvolací súd priznanie finančného zadosťučinenia žalobcovi za nedôvodné.“ S takýmito závermi sa súd stotožňuje a to o to zvlášť, že ten, koho práva boli porušené, nebola žalobkyňa. Práve ona si od žalovaného zobrala vysoký úver, z ktorého splatila cca 17-18% a len preto, že bola úspešná v konaní, v ktorom bola žaloba zamietnutá len z dôvodu neplatného postúpenia bankovej pohľadávky, žiada ešte naviac ďalšiu finančnú čiastku ako údajné, nevediac v čom spočívajúce a za čo vôbec uplatnené, zadosťučinenie. 13. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochranu nie len jeho deklaráciu, ako už súd uviedol. Súd má zato, že žalobkyni žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie PFZ nevznikla, a preto jeho priznanie by malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. PFZ je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie žalobkyni požadovaných finančných prostriedkov by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné napraviť inak. Toto však nepredstavuje daný prípad. Tu ani len nebolo tvrdené konkrétne porušenie práva v kontexte s prípadným nárokom na PFZ a už vôbec nie, že by utrpela nejakú nemajetkovú ujmu, ktorú by bolo možné reparovať len priznaním PFZ. Keďže súd má zato, že žalobkyňa nemá vôbec nárok na PFZ, bližšie sa v odôvodnení tohto rozsudku nezaoberá jeho uplatnenou výškou. 14. Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 15. Žalovaná vzniesla aj námietku premlčania voči uplatnenému nároku na PFZ. Námietku premlčania odôvodnila tým, že v danom prípade skutočnosťou, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje uplatnený satisfakčný nárok, je postúpenie úverovej pohľadávky, ku ktorému došlo zmluvou zo dňa 08. 12. 2017. Premlčacia doba potom v zmysle judikatúry, ktorú uviedla, začala plynúť nasledujúceho dňa 09. 12. 2017 a skončila uplynutím troch rokov dňa 09. 12. 2020. Keďže žaloba bola podaná až dňa 08. 06. 2023 (teda o dva a pol roka neskôr), k začatiu súdneho konania došlo úplne zjavne až po uplynutí premlčacej doby, čo plne opodstatňuje záver o premlčaní príslušného žalobného nároku. 16. Súd má zato, že tento nárok premlčaný nie je. Nárok na priznanie PFZ je v zmysle § 3 ods. 5 posledná veta zákona o ochrane spotrebiteľa spätý s úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi v podobe právoplatného rozhodnutia súdu. Preto až moment „úspešného uplatnenia“ je conditio sine qua non pre súdne uplatnenie tohto nároku. V tomto smere aj žalobkyňa poukázala na rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 2Co/137/2016- 71 zo dňa 24.05.2017:„Ako nedôvodnú považuje odvolací súd žalovaným vznesenú námietku k uplatnenému nároku žalobkyne na priznanie finančného zadosťučinenia vzhľadom na to, že zo vyššie citované znenie
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá v prípade ak si na súde úspešne uplatní toto porušenie práva alebo povinnosti stanovenej týmto a osobitným predpismi. To znamená, že žalovaná si na súde úspešne uplatnila porušenie práva nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 17.04.2014, č.k. 7C/66/2012-152, kedy jej začala plynúť premlčacia lehota na uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia.“ V danom prípade rozsudky, na podklade ktorých si žalobkyňa uplatnila nárok na PFZ nadobudli právoplatnosť dňa 11.11.2021, žaloba bola súdu doručená dňa 8.6.2023, teda včas, počas plynutia premlčacej doby. 17. V kontexte vyššie uvedených skutočností a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, teda žalobu v celom rozsahu zamietol. 18. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. s tým, že úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Ř Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove. Ř Podľa § 363 C.s.p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ř Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ř Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že : a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ř Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Ř Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno i meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ř Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak: a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej ujmy nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ř Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Ř Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).