Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 5Csp/53/2025 z 11. 5. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Okresný súd Vranov nad Topľou 5Csp/53/2025 6125333693 11. 05. 2026 JUDr. Matúš Kalanin ECLI:SK:OSVT:2026:6125333693.4

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Matúšom Kalaninom v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s.r.o. so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. X, XXX XX C., o zaplatenie 8.726,43 eur s príslušenstvom, takto rozhodol: Konanie zastavuje v časti o zaplatenie sumy 325,50 eur. Žalobu žalobcu čo do zvyšku zamieta. Žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Banská Bystrica domáhal proti žalovanému zaplatenia istiny 8726,43,- eur, úroku v sume 5838,01 eur, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 9005,43 eur od 22.09.2023 do 08.01.2025, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 8958,93 eur od 09.01.2025 do 28.01.2025, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 8912,43 eur od 29.01.2025 do 27.02.2025, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 8865,93 eur od 28.02.2025 do 26.03.2025, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 8819,43 eur od 27.03.2025 do 30.04.2025, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 8772,93 eur od 01.05.2025 do 29.05.2025, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 8726,43 eur od 30.05.2025 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) zo dňa 27.12.2024 medzi postupcom Ahoj, a.s., IČO: 481 136 71 (ďalej len „postupca“) a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Postupca uzatvoril so žalovaným dňa 22.09.2021 Zmluvu č. 2109006287 (ďalej len „Zmluva“). Na základe Zmluvy postupca poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve. Zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa ustanovenia § 497 až 507 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch resp. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a zároveň postupca splnil všetky povinnosti v zmysle uvedených zákonov. Žalovaný napriek opakovaným výzvam postupcu, v ktorých ho postupca v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ upozorňoval v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa Zmluvy. S ohľadom na skutočnosť, že žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, pričom bol súčasne upozornený v

lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, postupca v súlade s príslušnými ustanoveniami Zmluvy a ust. § 53 ods. 9 OZ k 21.09.2023 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, pričom vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Žalobca uvádza, že podľa jeho právneho názoru došlo k uplatneniu práva podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ v prejednávanom prípade pre nesplnenie splátky splatnej dňa 20.6.2023. Nie je povinný (správne) právne posúdiť, pre nesplnenie ktorej splátky uplatňuje právo podľa § 565 OZ v spojení s ust. § 53 ods. 9 OZ. Žalobca v tomto smere poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax, a síce uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 196/2009 zo dňa 22. 09. 2010. Žalovaný čerpal peňažné prostriedky vo výške 10.000,- eur, z poskytnutého úveru uhradil sumu v celkovej výške 3371,60 eur. Úhrady žalovaného boli započítané na istinu v sume 994,57 eur a na zmluvný úrok v sume 2377,03 eur. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky sumu vo výške 11.694,46 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 9.005,43 eur a z riadneho úroku vo výške 2.689,03 eur v súlade s prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok. Žalovaný po postúpení pohľadávky vykonal úhrady vo výške 46,50 eur dňa 08.01.2025, vo výške 46,50 eur dňa 28.01.2025, vo výške 46,50 eur dňa 27.02.2025, vo výške 46,50 eur dňa 26.03.2025, vo výške 46,50 eur, dňa 30.04.2025, vo výške 46,50 eur dňa 29.05.2025. Žalovaná suma predstavuje sumu vo výške 14.564,44 eur, ktorá pozostáva z istiny vo výške 8.726,43,- eur a z riadneho úroku vo výške 5838,01 eur. V súvislosti s otázkou určenia začiatku plynutia premlčacej doby v spotrebiteľských vzťahoch poukázal žalobca na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/224/2021 zo dňa 30.11.2022 a ďalšie rozhodnutia. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje úrok z omeškania podľa ustanovenia § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka počnúc dňom 22.09.2023 , t.j. dňom nasledujúcim po dni vyhlásenia mimoriadnej splatnosti. Výška sadzby úrokov z omeškania je stanovená ku dňu vzniku omeškania. 2. O nároku žalobcu Okresný súd Banská Bystrica rozhodol tak, že v rámci upomínacieho konania vydal dňa 3.6.2025 platobný rozkaz, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu v súlade so žalobou. 3. Žalovaný v podanom odpore doručenom súdu 14.7.2025 uviedol, že z internetovej stránky NBS je zrejmé, že úrokové miery podobného úveru pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 5 rokov (96 mesačných splátok) v mesiaci 9/2021 boli vo výške 5,84 % p.a. Z toho je podľa názoru žalovaného zrejmé, že ročná sadzba úroku dohodnutého medzi žalobcom a žalovaným vo výške 18,28 % p.a. viac ako trojnásobne prevyšuje mieru úrokov poskytovaných v tomto období bankami. V danom prípade teda ide o neprimerané vysoké úroky, ktoré boli dojednané v rozpore s dobrými mravmi, preto by mala byť s poukazom na ust, § 39 OZ zmluva o úvere v časti odplaty neplatným právnym úkonom. Namietal, že zo strany žalobcu nedošlo k platnému zosplatneniu úveru. Žalobca po nezaplatení splátky splatnej dňa 20.06.2023 upozornil žalovaného na možnosť uplatnenia práva, podľa § 565 OZ listom zo dňa 25.08.2023. Splatnosť najbližšej splátky bola dňa 20.09.2023, z čoho podľa názoru žalovaného vyplýva, že posledný deň, kedy mohol žalobca právo na zosplatnenie úveru využiť, bol dňa 19.09.2023. Žalobca však úver vyhlásil za predčasne splatný až dňa 25.09.2023, teda podľa názoru žalovaného tak právo nepoužil najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky a takýto úkon by nemal mať za následok, že úver poskytnutý žalobcom sa stal predčasne splatným, a teda nenastala splatnosť nášho záväzku v súlade so zmluvou a so zákonom. Keďže nedošlo k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, a preto žalobca nepreukázal aktívnu legitimáciu v konaní. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/2/2023, podľa ktorého, v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s ustanovením § 565 Občianskeho zákonníka a § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne zosplatnil celý dlh. Je zrejmé, že označenie presnej, konkrétnej splátky, pre ktorú sa dlh zosplatňuje, je nevyhnutné okrem iného i z hľadiska počítania premlčacej doby. V tejto súvislosti poukázal aj na ďalšie rozhodnutia súdov. Poukázal tiež nato, že nie je povinný nahradiť trovy konania tomu, kto koná nekalo, kto žiada bezdôvodné obohatenie a úžeru. Navrhol súd, aby vydal rozsudok, v ktorom určí, že dohoda o výške úroku je absolútne neplatná, alternatívne aby žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu že dlh žalovaného sa ešte nestal splatným a zaviazal žalobcu na úhradu trov konania. 4. Žalobca vo vyjadrení k odporu z 19.8.2025 uviedol, že postupca výzvou zo dňa 25.08.2023 vyzval žalovaného na úhradu omeškaných splátok a upozornil ho na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca k žalobe priložil predmetnú výzvu zo dňa 25.08.2023 spolu s doručenkou. Nakoľko žalovaný omeškané splátky neuhradil, postupca podaním zo dňa 25.09.2023 vyhlásil

mimoriadnu splatnosť úveru. K predmetnej listine žalobca predložil spolu so žalobou aj doručenku. Žalobca zastáva názor, že v spornom prípade došlo k riadnemu vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Zákonné ustanovenia nehovoria o tom, že by bolo potrebné dohodu o možnosti zosplatnenia výzvy koncipovať tak, že by kopírovala zákonné ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Tento názor nevyplýva zo žiadneho zákonného ust. Zákon hovorí výlučne o povinnosti dodržať postup podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Výzva pred zosplatnením úveru a samotné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti nemusia obligatórne obsahovať údaj o splátke, pre neuhradenie ktorej došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Účelom uvedených zákonných ustanovení je snaha zákonodarcu poskytnúť spotrebiteľovi v zmluvnom vzťahu dodatočnú ochranu a možnosť vyhnúť sa vyhláseniu mimoriadnej splatnosti uhradením omeškaných splátok. Z uvedeného vyjadrenia žalovaného žalobca usudzuje, že žalovaný dospel k záveru, že zosplatniť úver možno výlučne jeden mesiac, ktorý nasleduje po splatnosti splátky, pre ktorú došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pričom počas tohto mesiaca je zároveň potrebné splniť povinnosť podľa ust. § 53 ods. 9 OZ. Žalobca sa s takýmto výkladom ust. § 565 OZ rozhodne nestotožňuje a má za to, že takýto výklad by v praxi znamenal, že veriteľ by v období medzi dvoma splátkami (t.j. 30, resp. 31 kalendárnych dní) bol povinný:- vyhotoviť a zaslať výzvu pred zosplatnením dlžníkovi- po doručení (reálnom či fiktívnom) tejto výzvy dlžníkovi (resp. do jeho dispozičnej sféry) nechať uplynúť lehotu 15 dní od upozornenia dlžníka na možnosť zosplatnenia úveru do samotného zosplatnenia, ako vyžaduje ust. § 53 ods. 9 OZ- a následne úver zosplatniť. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že výklad zákonných ustanovení tak, ako si ich vyložil žalovaný je v praxi neuskutočniteľný a pre postupcu by znamenal nemožnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru. Žalobca zdôraznil, že také posúdenie žalovaným, z ktorého vyplýva, že po splatnosti najbližšej splátky po odoslaní výzvy pred zosplatnením v zmysle § 53 ods. 9 OZ sa táto výzva stáva bezpredmetnou a veriteľ od tohto dňa už nie je oprávnený zosplatniť úver napriek nepretržitému omeškaniu dlžníka z dikcie ust. § 53 ods. 9 OZ nevyplýva. Ust. § 53 ods. 9 OZ totiž pojednáva len o písomnom upozornení veriteľa voči svojmu dlžníkovi (v prípade spotrebiteľskej zmluvy), t. j. upozornení veriteľa na uplatnenie práva na vyhlásenie splatnosti splátok podľa § 565 OZ, ktoré môže byť vykonané kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka, pričom k uplatneniu práva podľa § 565 OZ môže dôjsť najskôr po uplynutí lehoty 15 dní od predmetného upozornenia a dlžník musí byť v celkovo omeškaní viac ako 3 mesiace. Žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo 7. februára 2018. Žalobca poukázal na skutočnosť, že právny predchodca žalobcu dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB. Žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol právnym predchodcom žalobcu opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, a to vyhlásením okamžitej splatnosti úveru zo dňa 25.09.2023 predložené spolu s doručenkou. V tejto súvislosti poukázal žalobca na judikatúru súdov. V konaní bolo preukázané, že žalovaní boli v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 ZoB. Zo zmluvnej dokumentácie je zrejmé, že ročná úroková sadzba bola dojednaná vo výške 18,28 %. V konkrétnom prípade je reprezentantom odplaty za poskytnutý úver RPMN vo výške 18,20 %, pričom priemernou odplatou za obdobný úver je priemerná RPMN vo výške 9,20 %. V konkrétnom prípade by preto bolo hlavnou otázkou či je definovaný rozdiel medzi výškou dojednanej RPMN a výškou priemernej RPMN možné považovať za podstatné prevýšenie odplaty. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, ktoré sa týkalo obsahu spotrebiteľskej zmluvy o úvere zo dňa 10.06.2003, v ktorej bola výška úrokovej sadzby dohodnutá na 60 % ročne. Priemerné úrokové sadzby bánk v mesiaci jún 2003 boli pritom vo výške 7,64%. Úroková sadzba posudzovaná Najvyšším súdom SR v konaní 1M Cdo 1/2009 takmer 8násobne (o 52,36%) prevyšovala priemerné úrokové sadzby. Obdobne je možné poukázať na ďalšie rozhodnutie Najvyššie súdu slovenskej republiky z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011, kedy za podstatné prekročenie obvyklej úrokovej miery bolo považované 4 až 5,5 násobné prekročenie priemeru. To sa však v tomto prípade nestalo, nakoľko dojednaná odplata preto podľa názoru žalobcu nemôže byť posúdená ako taká, ktorá podstatne prevyšuje obvyklú odplatu. Dojednaná úroková sadzba nemôže byť posúdená ako rozporná s dobrými mravmi. Žalobca navrhol, aby konajúci súd vyhovel v podanej žalobe. 5. Žalovaný vo vyjadrení z 10.11.2025 uviedol, že čo sa týka platnosti zosplatnenia, žalobca nepredložil ani neuviedol žiadne ďalšie dôkazy či tvrdenia, ktoré by akýmkoľvek spôsobom rozporovali námietku žalovaného uvedenú v odpore proti platobnému rozkazu. Námietky žalovaného ohľadom nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie vyplývajú z námietky týkajúcej sa neplatného zosplatnenia pohľadávky.

Otázka legitimácie žalobcu je viazaná na platnosť zosplatnenia pohľadávky a jej posúdenie je závislé od rozhodnutia súdu o tejto otázke. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že je možné považovať za súladné s dobrými mravmi, ak nebankový subjekt v porovnaní s bankami poskytuje úvery s úrokovou sadzbou predstavujúcou 313,01 % z ročnej miery úrokov poskytovaných v tomto období bankami, takže o 213,01 % prevyšuje miery úrokov poskytovaných v tomto období bankami. Poukázal aj na množstvo rozhodnutí súdov v tejto súvislosti. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že pred poskytnutím úveru postupoval v súlade s ustanovením § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zabezpečil riadne posúdenie schopnosti žalovaného splácať úver. Použitím metodiky Národnej banky Slovenska pre výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať úver (DSTI - Debt Service to Income), vychádzajúcej z Opatrenia NBS č. 10/2017 zo 14. novembra 2017, platnej v čase podania žiadosti o úver t.j. dňa 16.09.2021, je zrejmé, že žalobca pri posudzovaní bonity žalovaného nedostatočne overil schopnosť splácať úver. Podľa názoru žalovaného len skutočnosť, že si veriteľ preukázateľne splnil svoje povinnosti podľa zákona č. 129/2010 Z.z. má za následok, že veriteľ má právo podľa § 11 ods. 2 citovaného zákona žiadať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Javí sa, že žalobca náklady žalovaného na zabezpečenie základných životných potrieb posúdil nesprávne, keď ich určil len ako súčet bez zohľadnenia povinnosti ponechať 40 % z rozdielu medzi príjmom a životným minimom, ako to vyžaduje Opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017 Z. z. Napriek tomu, že v žiadosti o úver výslovne uviedol, že je ženatý, žalobca pri výpočte schopnosti splácať úver zohľadnil životné minimum len na žiadateľa, nie však na manželku, z čoho je možné predpokladať, že nepostupoval v súlade s uvedeným opatrením ani so zásadou obozretného posúdenia bonity spotrebiteľa. Aj napriek tomu, že žalobca v listine „ Údaje žiadosti / zmluvy č. 2109006287“ uviedol , že žalovaný je ženatý, pri posudzovaní bonity neodpočítal z mesačného príjmu aj životné minimum na manželku vo výške 152,12 eur. Žalobca zohľadnil len životné minimum na samotného žiadateľa, z čoho sa javí, že nesprávne vyhodnotil reálne mesačné výdavky domácnosti žalovaného a jeho schopnosť splácať úver. Takýto postup by mal byť považovaný za rozporný so zásadou odborného posudzovania bonity, keďže v zmysle Opatrenie NBS č. 10/2017 (v znení neskorších opatrení) pri hodnotení finančnej situácie žiadateľa je potrebné zohľadniť všetkých členov spoločnej domácnosti, na ktorých sa životné minimum vzťahuje. Podľa metodiky Národnej banky Slovenska, na ktorú sa vo svojom vyjadrení odvoláva samotný žalobca, sa posudzovanie schopnosti splácať úver vykonáva na základe rozdielu medzi čistým mesačným príjmom spotrebiteľa a životným minimom domácnosti. Z takto určeného disponibilného zostatku môže najviac 60 % slúžiť na úhradu všetkých splátok úverov, pričom zvyšných 40 % musí spotrebiteľovi zostať na bežné životné výdavky. Priemerný mesačný príjem žalobcu pred poskytnutím úveru bol vo výške 983,33 eur. Životné minimum žiadateľa bolo vo výške 218,06 eur. Životné minimum na ďalšiu spoločne posudzovanú osobu (manželku) bolo v septembri 2021 vo výške 152,12 eur, spolu teda životné minimum posudzovanej domácnosti predstavovalo sumu 370,18 eur. Suma splátok existujúcich úverov a nového úveru bola vo výške 415,74 eur (130 eur + 96 eur + výška splátky schváleného úveru 189,74 eeur) mesačne. Podľa metodiky NBS sa najskôr vypočíta celková výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb žiadateľa a rezervy, celkovou výškou nákladov sa rozumie výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa zvýšená 0 40 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom. Z uvedeného je zrejmé, že moje náklady na zabezpečenie základných životných potrieb boli vo výške 615,44 eur (životné minimum 370,18 eur + 0,4 x (mesačný príjem 983,33 eur - životné minimum 370,18 eur). Disponibilný príjem po odpočítaní nákladov na základné životné potreby potom bol vo výške 367,89 eur (983,33 eur - 615,44 eur) mesačne. Zo žalobcom predloženého dôkazu „ Dáta dopytu " je zrejmé , že mal v čase podania žiadosti už dva existujúce úvery s mesačnou splátkou spolu vo výške 226,00 eur (130,00 eur + 96,00 eur). Splátka novoposkytnutého úveru mala byť vo výške 189,74 eur. Mesačné splátky všetkých úverov teda boli vo výške 415,74 eur. Ukazovateľ DSTI sa v zmysle vyššie citovaného Opatrenia NBS vypočíta ako pomer celkových splátok k disponibilnému príjmu z čoho je zrejmé, že bol vo výške 1,13 (415,74 eur / 367,89 eur). 6. Žalobca vo vyjadrení z 26.1.2026 uviedol, že postupca – spoločnosť Ahoj, a. s. nie je bankou podľa zákona o bankách, nakoľko jej nebolo udelené bankové povolenie. Postupca je veriteľom v zmysle zákona č. 129/2010, pričom ide o poskytovateľa úverov podľa § 20 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bez obmedzenia rozsahu. Veriteľ je pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver povinný brať do úvahy dobu, na ktorú sa úver poskytuje (veriteľ zohľadňuje maximálne dobu splatnosti úveru , ktoré stanovuje Národná banka Slovenska), príjem spotrebiteľa (§ 7 ods. 1 ZoSU), údaje o existujúcich záväzkoch získané z jedného alebo viacerých registrov (§ 7 ods. 17 ZoSU) a výšku nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b). Na

účel vypočítania týchto nákladov musí veriteľ poznať údaj o počte osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť podľa ust. § 62 až 65 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tento údaj poskytuje veriteľovi spotrebiteľ (ust. § 7 ods. 2 ZoSU), nakoľko poskytovateľ úveru tento údaj nemá možnosť získať z verejných zdrojov. Veriteľ je povinný pred poskytnutím úveru vypočítať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 7 ods. 19 ZoSU), z údajov podľa § 7 ods. 20 ZoSU, pričom jeho výsledná hodnota nesmie prekročiť hodnotu 1. Metodiku výpočtu limitu ukazovateľa schopnosti splácať (ďalej ako „DSTI“) stanovilo opatrenie v ust. § 2 ods. 1. Existujúce záväzky spotrebiteľa veriteľ overil dopytom do úverového registra, z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ mal v čase poskytnutia úveru 2 existujúce splátkové úvery s mesačnou splátkou vo výške 130 eur a 96 eur. Žalovaný v žiadosti o úver deklaroval, že je zamestnaný na dobu neurčitú u zamestnávateľa TRATEC s.r.o. a čistý príjem za posledné 3 mesiace vo výškach 1 100,00 eur; 1 020,00 eur; 1 010,00 eur. Tento príjem bol overený nezávislým dopytom do Sociálnej poisťovne v súlade s ust. § 5 ods. 5 písm. g) Opatrenia. Príjem žalovaného bol overený aj výplatnými páskami za mesiace máj, jún, júl 2021. Príjem žalovaného bol zohľadnený v sume 983,33 eur mesačne. Dopyt do Sociálnej poisťovne výšku príjmu negeneruje, výlučne potvrdzuje alebo vyvracia otázky veriteľa. Uvedený dopyt preto nevylučuje aj vyššiu výšku príjmu spotrebiteľa. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do úvahy životné minimum žalovaného, nakoľko žalovaný v žiadosti neuviedol žiadne vyživované dieťa. Rodinný stav uviedol ako ženatý / vydatá. Životné minimum na členov domácnosti spotrebiteľa ku dňu poskytnutia úveru bolo teda vo výške 210,20 eur. S ohľadom na ust. § 2 ods. 5 Opatrenia sa ukazovateľ schopnosti splácať úver nesmel ku dňu uzavretia úveru prekročiť hodnotu 0,6, nakoľko veriteľ bol v čase poskytnutia úveru povinný zohľadniť povinnú rezervu vo výške 40% rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu. Za túto osobu je v zmysle opatrenia potrebné považovať deti spotrebiteľa, nakoľko Opatrenie v ust. § 2 ods. 5 v poznámke č. 3 pod čiarou odkazuje na § 62 až 65 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine. Pri posudzovaní žiadosti o úver bola v rámci mesačných nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb žiadateľa o úver braná do úvahy paušálna suma výdavkov vo výške 40% rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť v súlade s Opatrením. Veritelia nie sú povinný žiadať preukázanie konkrétnych mesačných výdavkov (napríklad faktúrami za telefón, bývanie a pod.). Uvedené nie je realizované z dôvodu zachovania transparentnosti, nakoľko v opačnom prípade by spotrebiteľovi postačovalo zatajiť existujúce výdavky na zlepšenie 3/4 svojej platobnej kapacity. Uplatňovanie paušálnych výdavkov, v súlade s Opatrením a ZoSU, spĺňa predpoklady postupu s odbornou starostlivosťou. Proces overovania schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver prebieha vo väčšine prípadov v automatickom režime bez osobného vstupu zamestnanca banky. Žalovaný z poskytnutého úveru uhradil sumu v celkovej výške 3.371,60 eur. Úhrady žalovaného boli započítané nasledovne: - na istinu suma 994,57 eur, - na zmluvný úrok suma 2.377,03 eur. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky sumu vo výške 11.694,46 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 9.005,43 eur a z riadneho úroku vo výške 2.689,03 eur. Amortizačná tabuľka nie je obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný mal v zmysle bodu 2 Zmluvy právo vyžiadať si výpis formou amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej ako „RPMN“), tie sú upravené v § 19 a v prílohe k zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej ako „ZoSU“). RPMN bola vypočítaná za predpokladu, že úver bude poskytnutý najneskôr k 31.09.2021 (zmluva bola uzatvorená dňa 22.09.2021) a splatnosť prvej splátky bude 20.10.2021. Úver mal žalovaný splácať formou 96 pravidelných mesačných splátok so splatnosťou vždy k 20. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná dňa 20.10.2021. Výška mesačnej splátky bola stanovená na sumu vo výške 189,74 eur. Ročná percentuálna miera nákladov je 18,28 % (pri presnosti na dve desatinné miesta). 7. Žalobca vo vyjadrení z 5.3.2026 uviedol, že po podaní žaloby bola na uplatnenú pohľadávku poukázaná suma v celkovej výške 279,- eur a to nasledovne: dňa 27.06.2025 vo výške 46,50 eur, dňa 24.07.2025 vo výške 46,50 eur, dňa 22.08.2025 vo výške 46,50 eur, dňa 23.09.2025 vo výške 46,50 eur, dňa 26.11.2025 vo výške 46,50 eur, dňa 21.01.2026 vo výške 46,50 eur Žalobca vzal žalobu v sume istiny vo výške 279,- eur späť a navrhol, aby súd rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie istiny 279,- eur zastavil a žalovaného zaviazal na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.447,43 eur, úrok

5.838,01 eur, úrok z omeškania zo sú, istiny zohľadňujúc čiastočné úhrady pohľadávky až do zaplatenia a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania. 8. Žalobca vo vyjadrení z 30.3.2026 uviedol, že upresňuje súdu vyúčtované úroky vo výške 23,28% p.a.. Pôvodný veriteľ vyúčtoval žalovanému v období od 20.09.2022 do 19.08.2023 úroky v úrokovej sadzbe 23,28% z dôvodu, že tieto úroky predstavujú súčet zmluvne dohodnutých úrokov vo výške 18,28% p.a. a úrokov z omeškania v zmysle čl. 3 ods. 3.2 písm. a) zmluvy vo výške 5% p.a. (18,28% + 5%=23,28%). Vzhľadom k tomu, že žalovaný neuhrádzal splátky riadne a včas, pôvodný veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 25.09.2023. Žalovaný z poskytnutého úveru uhradil od uzatvorenia zmluvy do zosplatnenia, t.j. do 25.09.2023 boli vykonané úhrady v celkovej výške 2.846,10 eur. Po zosplatnení (po 26.09.2023) do postúpenia pohľadávky (do 27.12.2024) boli vykonané úhrady spolu vo výške 525,50 eur. Po postúpení pohľadávky (po 28.12.2024) do podania žaloby (do 13.06.2025) boli vykonané úhrady v celkovej výške 279,- eur. Po podaní žaloby (po 14.06.2025) do podania čiastočného späťvzatia žaloby (do 05.03.2025) boli vykonané úhrady v celkovej výške 279,- eur. Po podaní čiastočného späťvzatia žaloby (po 06.03.2025) žalovaný vykonal úhradu vo výške 46,50 eur a to dňa 17.03.2026. Skúmanie bonity spotrebiteľa je bezpochyby otázkou skutkovou. Žalobca zastáva názor, že veriteľ nie je povinný preukazovať skúmanie bonity spotrebiteľa, ak táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná a spotrebiteľ nevyužil svoje právo namietnuť takéto skúmanie. Okrem toho je nutné podotknúť, že skúmanie bonity je otázkou odbornou, teda aj prípadná povinnosť súdu preskúmať splnenie tejto povinnosti je limitovaná na samotný prieskum - nie následné vyhodnocovanie, či by súd ako veriteľ na základe doložených listín spotrebiteľovi úver poskytol. Žalobca s ohľadom na vyššie uvedené tvrdí, že jeho právny predchodca pred poskytnutím úveru v prísnom súlade s príslušnými ustanoveniami ZoSÚ preskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom zobral v úvahu najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a účel spotrebiteľského úveru, pričom dospel k záveru o tom, že žalovaný je ku dňu vykonania overenia tejto schopnosti schopný úver splácať za dohodnutých podmienok. Žalobca zároveň poukazuje na skutočnosť, že je to práve žalovaný, ktorý je ako spotrebiteľ povinný uvádzať pravdivé údaje vo svojej žiadosti o úver. Je potrebné si uvedomiť, že pokiaľ spotrebiteľ uvádza vedome nepravdivé údaje, koná zlomyseľne s cieľom vylákať úver od veriteľa, veriteľ má len limitované možnosti, ako overiť spotrebiteľom uvádzané údaje. Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný v čase uzatvárania zmluvy veriteľovi neuviedol svoj stav pravdivo, čo preukazuje žiadosť o úver, kde je uvedené, že žalovaný je ženatý a počet nezaopatrených osôb je Žalobca sumarozoval, že v konaní tvrdil a naďalej tvrdí, že jeho právny predchodca pred poskytnutím úveru v prísnom súlade s príslušnými ustanoveniami ZoSÚ preskúmal s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom zobral v úvahu najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a účel spotrebiteľského úveru, pričom dospel k záveru o tom, že žalovaný je ku dňu vykonania overenia tejto schopnosti schopný úver splácať za dohodnutých podmienok. Po podaní čiastočného späťvzatia žaloby zo dňa 05.03.2026 bola na uplatnenú pohľadávku poukázaná suma vo výške 46,50 eur, a to dňa 17.03.2026. Žalobca berie späť žalobu v sume istiny vo výške 46,50 eur. Navrhol, aby súd rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie istiny 325,50 eur zastavil a žalovaného zaviazal na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.400,93 eur, úrok 5.838,01 eur, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 9.005,43 eur od 22.09.2023 do 08.01.2025, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 8.958,93 eur od 09.01.2025 do 28.01.2025, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 8.912,43 eur od 29.01.2025 do 27.02.2025, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 8.865,93 eur od 28.02.2025 do 26.03.2025, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 8.819,43 eur od 27.03.2025 do 30.04.2025, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 8.772,93 eur od 01.05.2025 do 29.05.2025, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 8.726,43 eur od 30.05.2025 do 27.06.2025, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 8.679,93 eur od 28.06.2025 do 24.07.2025, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 8.633,43 eur od 25.07.2025 do 22.08.2025, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 8.586,93 eur od 23.08.2025 do 23.09.2025, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 8.540,43 eur od 24.09.2025 do 26.11.2025, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 8.493,93 eur od 27.11.2025 do 21.01.2026, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 8.447,43 eur od 22.01.2026 do 17.3.2026, úrok z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 8.400,93 eur od 18.3.2026 do zaplatenia a priznal a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania. 9. Prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní žalobca uviedol, že zotrváva na podanej žalobe v rozsahu čiastočného späťvzatia žaloby, zotrváva aj na svojich písomných vyjadreniach, ktoré boli produkované v tomto spore, má za to, že jeho nárok je preukázaný, čo do dôvodu aj do výšky, preto

navrhuje, aby súd žalobe, po vykonaní dokazovania vyhovel, ak by bol úspešný v konaní uplatňuje si aj nárok na náhradu trov konania. Na ostatnom pojednávaní uviedol, že sa nestotožňuje s právnym posúdením súdu, pokiaľ ide o porovnávanie výpisu ohľadom overovania bonity má za to, že v rámci tohto súdneho sporu predložili všetky podklady súvisiace dokumenty na preukázanie opodstatnenosti tohto právneho nároku a v podstate všetky tvrdenia žalobcu v rámci tohto súdneho konania boli preukázané. Nestotožňuje sa s námietkami, ktoré sa týkali spochybňovania preverovania bonity žalovaného, už aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v podstate žalovaný v tej pôvodnej žiadosti neuviedol pravdivé informácie napríklad, toho jeho počtu tých detí. Navrhol vyhovieť žalobe. 10. V písomnom vyjadrení predloženom na pojednávaní dňa 26.3.2026 žalovaný uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že došlo k riadnemu overeniu jeho bonity v zmysle platnej legislatívy. Z jeho vlastných tvrdení, ako aj z predloženého výpočtu je zrejmé, že pri posudzovaní schopnosti splácať úver pôvodný veriteľ vychádzal zo životného minima domácnosti len na jeho osobu, pričom nezohľadnil skutočnosť, že v čase podania žiadosti o úver vyživoval dve maloleté deti, a to dcéru vo veku 11 rokov a syna vo veku 13 rokov. Táto skutočnosť je preukázaná aj predloženými výplatnými páskami, na ktorých je uvedený daňový bonus (napr. za mesiac júl 2021 vo výške 102,16 EUR), čo jednoznačne potvrdzuje existenciu vyživovacích povinností. Ak by bol pôvodný veriteľ zohľadnil aj životné minimum na dve deti, ukazovateľ schopnosti splácať úver by prekročil hodnotu 0,6 z čoho je aj podľa tvrdenia žalobcu zrejmé, že nie je schopný splácať poskytnutý úver riadne a včas. Z uvedeného je následne zrejmé, že pohľadávka nemohla byť veriteľom platne postúpená na žalobcu, keďže nebola splnená ani základná podmienka platného zosplatnenia úveru. Z tohto dôvodu žalobca, podľa názoru žalovaného, nemá aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie nároku z predmetného úveru. V prípade, ak bude zaviazaný na úhradu dlžnej sumy, požiadal o povolenie uhradiť dlh v splátkach. 11. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s prílohami žaloby, a to Zmluvou o postúpení pohľadávok z 21.12.2024 s prílohou k zmluve, Zmluvou o spotrebiteľskom úvere z 22.9.2021, Štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, Informáciami o finančnom sprostredkovaní, Súhlasmi a vybranými informáciami o spracovaní osobných údajov, Dotazníkom o klientovi, Údajmi k žiadosti/ zmluve č. 2109006287, Treťou upomienkou – výzvou na zaplatenie z 25.8.2023, Vyhlásením okamžitej splatnosti úveru z 25.9.2023 s doručenkami, Prehľadom splátok a úhrad k zmluve č. 2109006287, Oznámením postupcu o postúpení pohľadávky zo 7.1.2025, Hodnotením bonity, Pokusom o zmier z 6.5.2025, Podacím hárkom z 12.5.2025,Vyjadrením žalobcu z 2.7.2025 s prílohami – výplatnými páskami žalovaného, lustráciou v SRBI, lustráciou v registri Sociálnej poisťovne, Odporom žalovaného z 9.7.2025, Vyjadrením žalobcu z 19.8.2025,Vyjadrením žalovaného z 14.11.2025, Vyjadrením žalobcu z 26.1.2026, Čiastočným späťvzatím žaloby z 5.3.2026, vyjadrením žalovaného predloženým krátkou cestou na pojednávaní dňa 26.3.2026, Vyjadrením žalobcu zo dňa 30.3.2026 s prílohou, a to údajmi žiadosti/zmluvy č. 2109006287, výpis z NRKI, ktorý bol súdu zaslaný iným veriteľom v inej obdobnej veci prejednávanej na tomto súde pod sp.zn. 5Csp/60/2024 a zistil nasledovný skutkový stav: 12. Medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 22.9.2021 uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č.2109006287. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru žalovanému vo výške 10000,- eur. Počet pravidelných splátok bol 96, výška pravidelnej splátky 189,74 eur, splatnosť prvej splátky 20.10.2021, splatnosť poslednej splátky 20.09.2029. Celková čiastka na zaplatenie 18.215,04 eur. Úroková sadzba úveru bola 18,28 % ročne, ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) bola 18,28 % ročne. 13. Výzvou zo dňa 25.8.2026 právny predchodca žalobcu žalovaného vyzval na zaplatenie omeškaných splátok, ktoré predstavujú k uvedenému dňu sumu 569,22 eur. Zároveň upozornil žalovaného, že ak neuhradí splátku splatnú dňa 20.6.2023 vo výške 189,74 eur do 20.9.2023, bude veriteľ oprávnený vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru a žiadať zaplatenie celého úveru. Podľa predloženej doručenky bola výzva doručená do dispozičnej sféry žalovaného dňa 30.8.2023. 14. Výzvou okamžitej splatnosti z 25.9.2023 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že dlh zo zmluvy č. 2109006287 sa stal splatným v celom rozsahu ku dňu 21.9.2023, a to pre neuhradenie splátky splatnej dňa 20.6.2023. Súčasne vyzval žalovaného na úhradu zostatku úveru v celkovej výške 10.220,07 eur v lehote 7 dní od doručenia oznámenia. Podľa predloženej doručenky bola výzva doručená do dispozičnej sféry žalovaného dňa 28.9.2023.

15. Z prehľadu splátok a úhrad k zmluve č. 2109006287 vyplýva, že dňa 4.10.2021 boli žalovanému vyplatené finančné prostriedky vo výške 10000,- eur. Žalovaný v prospech zmluvy uhradil do 27.12.2024 sumu 3371,60 eur. 16. Pôvodný veriteľ v Oznámení o postúpení pohľadávky z 7.1.2025 oznámil žalovanému, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.12.2024 bola postúpená žalobcovi pohľadávka r, ktorá vznikla na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 2109006287. 17. Podľa Zmluvy o postúpení súboru pohľadávok z 27.12.2024 uzavretej medzi Ahoj, a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom a Prílohy k tejto zmluve, došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalovanému, ktorá je predmetom tohto sporu z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu. Pohľadávka žalobcu je bližšie špecifikovaná v Prílohe k zmluve o postúpení pohľadávok medzi Ahoj,a.s. a žalobcom zo dňa 27.12.2024. V prílohe zmluvy o postúpení pohľadávok je identifikovaná pohľadávka žalobcu voči žalovanému zo zmluvy č. 2109006287, kde žalovaný je označený menom a priezviskom, rodným číslom, je uvedená jeho adresa, výška istiny 9005,43 eur a celkový zostatok 11694,46 eur. 18. Podľa predloženého interného dokumentu právneho predchodcu žalobcu, vyhodnotenia bonity k číslu žiadosti 2109006287, vyplýva, že žiadateľ bol ženatý, počet nezaopatrených osôb bol 0, mesačný príjem 983,33 eur, mesačné výdavky 0,- eur, celková výška splátok NRKI v sume 226,- eur. 19. Podľa výpisu zo NRKI (Eurisc) mal žalovaný ku 16.9.2021 dva existujúcich splátkových úverov s celkovou výškou mesačných splátok v sume 226,- eur. 20. Podľa listiny „Údaje žiadosti/zmluvy č. 2109006287 žalovaný bol ženatý, zamestnaný s mesačným príjmom za posledné tri mesiace 1010 až 1100,-eur, počet nezaopatrených osôb bol 0, počet vyživovaných osôb 0. 21. Z výplatnej pásky žalovaného za 5/2020 je zrejmé, že jeho čistá mzda bola 1028,03 eur, výplatnej pásky žalovaného za 6/2021 je zrejmé, že jeho čistá mzda bola 1131,56 eur, výplatnej pásky žalovaného za 7/2021 je zrejmé, že jeho čistá mzda bola 935,45 eur, 22. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 23. Ako vyplýva z § 1 ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa;1) tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.18b) Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský úver podľa osobitného predpisu,1a) niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu1b) a nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov1c) týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje. 24. V zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

25. Podľa § 7 ods. 16 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a) spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať. 26. Podľa § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky,17a) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. 27. Podľa § 7 ods. 20 zákona o spotrebiteľských úveroch na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem spotrebiteľa, b) náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa. 28. Podľa § 7 ods. 27 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní na účely podľa odseku 19 použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) peňažných záväzkoch spotrebiteľa, výške celkovej zadlženosti a ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Informácie o príjme podľa prvej vety je potrebné overovať preukázateľným spôsobom prostredníctvom interných zdrojov alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní bez súhlasu spotrebiteľa, len na splnenie účelu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a na účely podľa odseku 19, ak odsek 43 neustanovuje inak, elektronicky overiť informácie súvisiace s príjmom spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni,17ab) a to prostredníctvom prevádzkovateľa registra. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky overujú len informácie súvisiace s príjmom spotrebiteľa, ktoré vopred získali od spotrebiteľa, u ktorého sa posudzuje schopnosť splácať spotrebiteľský úver. Náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť,17ta) je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom17td) a na príjem spotrebiteľa. 29. Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42. 30. Podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: a) druh spotrebiteľského úveru, b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu; ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu, c) meno, priezvisko, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa; ak spotrebiteľ nemá pridelené rodné číslo, uvedie sa dátum narodenia, d) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

e) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, f) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, g) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, h) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, i) výšku, počet, frekvenciu splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, j) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, k) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, l) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, m) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere, n) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, o) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, p) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, q) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, r) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, s) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, t) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, u) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, v) názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa § 23. 31. Podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) až i), l) a p), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) a § 10 ods. 1 písm. b) a c) alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne inak ako bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa1) a nejde o bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu

f) veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedie všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo s ním súvisia, g) ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov. 32. V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. 33. V zmysle § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. 34. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 35. Ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 36. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 37. V zmysle § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 38. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 39. Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 40. V zmysle § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. 41. Podľa § 879v Občianskeho zákonníka, konanie, predmetom ktorého je pohľadávka vzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, začaté pred účinnosťou tohto zákona, sa dokončí podľa doterajších predpisov.

42. Podľa § 100 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 43. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 44. Podľa § 103 Občianskeho zákonníka, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. 45. V zmysle § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. 46. Podľa § 526 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. 47. Podľa § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu18b) na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 48. Podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. 49. Súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. (§ 146 ods. 1 CSP). 50. Podaniami doručenými súdu dňa 5.3.2026 a 30.3.2026 žalobca vzal žalobu čiastočne späť v časti istiny vo výške 279,- eur a vo výške 46,50, súd preto v časti o zaplatenie sumy 325,50 eur, konanie zastavil. 51. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 22.9.2021 uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru žalovanému vo výške 10000,- eur. Počet pravidelných splátok bol 96, výška pravidelnej splátky 189,74 eur, splatnosť prvej splátky 20.10.2021, splatnosť poslednej splátky 20.09.2029. Celková čiastka na zaplatenie 18.215,04 eur. Úroková sadzba úveru bola 18,28 % ročne, ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) bola 18,28 % ročne. 52. V konaní tiež bolo nesporným, že žalovaný k predmetnej zmluve celkovo uhradil sumu 3976,10 eur, a to do 27.11.2024 sumu 3371,60 eur, sumu 279 eur od postúpenia pohľadávky do 29.5.2025, sumu 325,50 eur od 27.6.2025 do 17.3.2026. 53. V tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral právny predchodca žalobcu ako dodávateľ (teraz obchodník) a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy bol daný žalobcom bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Súd má za to, že tým, že na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka, došlo by k znevýhodneniu postavenia žalovaného ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu. 54. Nepochybne zmluva uzavretá medzi stranami sporu je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. 55. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. 56. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. 57. Súd je toho názoru, že akékoľvek ustanovenie zmluvy, v rozpore s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zhoršuje postavenie žalovaného ako spotrebiteľa, v prípade, že výlučnou aplikáciou Obchodného zákonníka prakticky vylučuje použitie ust. Občianskeho zákonníka o premlčaní. Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky hraničiace až s neprístupnosťou k občianskym právam, ktoré priznáva Občiansky zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka. 58. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody. 59. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. 60. V zmysle § 54a Občianskeho zákonníka účinného od 05.12.2018, premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť, pričom z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu je zrejmé, že za vymáhanie premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy sa v tomto kontexte rozumie súdne konanie, exekučné konanie a rozhodcovské konanie. Začiatok plynutia premlčacej doby je potrebné stanoviť v súlade s ust. § 103 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Jednotlivé splátky sa opäť premlčujú samostatne od ich zročnosti až do okamihu, keď dlžník nesplní niektorú zo splátok. 61. Ako je zrejmé zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, splatnosť úveru bola rozvrhnutá na 96 mesiacov. Prvá splátka bola splatná dňa 20.10.2021. Žaloba bola podaná na súde dňa 13.6.2025, preto by mohli byť premlčané všetky splátky splatné do 13.6.2022, čiže spolu najviac 8 splátok istiny po 104,17 eur, teda 833,33 eur alebo 8 splátok v zmysle zmluvy po 189,74 eur, teda 1517,92 eur. Nakoľko žalovaný

zaplatil k predmetnej zmluve len do podania žaloby sumu 3650,60 eur, žalobou nemohla byť uplatnená žiadna premlčaná a neuhradená splátka úveru. 62. Súd však ďalej skúmal, či posudzovaná zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch účinným v čase uzavretia zmluvy, či právny predchodca žalobcu splnil všetky povinnosti, ktoré mu tento zákon ukladal a v nadväznosti na uvedené aj samotnou aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu v spore. 63. Je potrebné zdôrazniť, že odplata za poskytnutie úveru musí byť úmerná okrem iného aj bonite klienta, pričom vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. 64. Súd v konaní zistil, že právny predchodca žalobcu skúmal bonitu žalovaného predtým ako s ním vstúpil do zmluvného vzťahu, t.j. jej schopnosť úver v budúcnosti splácať, avšak je potrebné uviesť, že toto skúmanie sa na základe predložených listinných dôkazov javí iba ako formálne. Hneď v úvode je potrebné uviesť, že napriek všetkým viac či menej relevantným argumentom žalobcu prezentovaným v konaní v súvislosti s preukázaním skúmania bonity žalovaného, nepodarilo sa mu preukázať nič viac ako to, že bonitu žalovaného právny predchodca žalobcu skúmal iba porovnaním údajov uvádzaným žalovaným v žiadosti s dopytom do registra Sociálnej poisťovne a dopytom do spoločného úverového registra (naviac podľa všetkého na základe neúplného výpisu z tohto registra k tomu pozri odseky nižšie). Takéto skúmanie už judikatúra súdov, ako to bolo opakovane mnohokrát judikované, nepovažuje za skúmanie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou. Na uvedenom nemení nič ani predloženie výplatných pások žalovaným pred uzavretím zmluvy, nakoľko sa jedná iba skúmanie príjmovej stránky bonity žalovaného nepreukazujúcej nič viac ako lustrácia v registri Sociálnej poisťovne. 65. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta. 66. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako situáciu, v ktorej v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama osebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Dostatočnými informáciami dokladujúcimi schopnosť spotrebiteľa splácať úver nie sú považované informácie získané výlučne od spotrebiteľa. Kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie akými sú napríklad štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime, priemerných výdavkoch obyvateľstva a pod. a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie len tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (pozri Rozsudok NS ČR z 25.7.2018, sp. zn. 33Cdo 2178/2018). Overovanie bonity žalovaného iba na podklade informácií poskytnutých žalovaným v žiadosti o poskytnutie úveru a z reportu zo Sociálnej poisťovne a prostredníctvom Spoločného registra bankových informácií, nemožno považovať za posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 2CoCsp/20/2020 z 23.09.2020). 67. Postup právneho predchodcu žalobcu pri skúmaní bonity spotrebiteľa preukázaný v konaní sa javí iba formálny a nezodpovedajúci odbornej starostlivosti. S odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe

považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Takýto spôsob zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa (bez zistenej výšky či samotnej existencie pravidelného mesačného príjmu spotrebiteľa a jeho výdavkov) a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je, čo spôsobuje minimálne nemožnosť žiadať od spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru a v prípade hrubého porušenia povinností ja bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. 68. V danom prípade síce bolo preukázané, že žalobca mal k dispozícií lustráciu v registri Sociálnej poisťovne a výplatné pásky žalovaného, výpis zo Spoločného registra bankových informácií, avšak nebolo preukázané, aby mal k dispozícii doklady o výdavkoch žalovaného, najmä nákladoch na bývanie, doklady SIPO, prípadne výpisy z bežného účtu žalovaného, pri uzatváraní zmluvy. Pri skúmaní bonity spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou teda nemá ísť o podrobné skúmanie, napríklad predkladaním nákupných dokladov, čo by bolo absurdné. Veriteľ však musí mať aspoň v hrubých rysoch ucelenú predstavu o reálnych nákladoch spotrebiteľa na živobytie, a to najmä preukázaním tých najnevyhnutnejších nákladov, vrátane nákladov v súvislosti s vyživovanými osobami. Žalobca vynaloženie odbornej starostlivosti svojho právneho predchodcu v tomto smere v konaní nepreukázal. Pre účely skúmania bonity spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou nepostačuje, ak dodávateľ vychádza iba z tvrdení spotrebiteľa bez toho, aby žiadal aj preukázanie tvrdených skutočností príslušnými listinami. 69. Súd tak nemá za preukázané, že by mal žalobca v čase poskytnutia úveru vedomosť o majetkových pomeroch žalovaného, teda kde tento býval, či vlastnil nehnuteľnosť alebo či býval v podnájme, aké výdavky spojené s ubytovaním uhrádzal a taktiež nepreukázal ani iné doklady, resp. zistenia o jeho výdavkoch predstavujúcich uspokojovanie základných životných potrieb. Bez toho, aby žalobca preukázal, že skúmal aj výdavky na strane žalovaného, nemohol mať reálny obraz o majetkovej situácii spotrebiteľa potrebnej pre posúdenie schopnosti splácať poskytnutý úver (porovnaj napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.14CoCsp/3/2021 z 14. 10. 2021). 70. V obdobnej veci právneho predchodcu žalobcu (resp. pôvodného veriteľa) Krajský súd v Trenčíne v uznesení sp.zn. 11CoCsp/26/2025 z 16. 12. 2025 (tiež napríklad rozsudky Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16CoCsp/6/2025 zo dňa 2.7.2025, sp. zn. 16CoCsp/1/2023 zo dňa 25.7.2023, sp.zn. 16CoCsp/10/2023 zo dňa 13.03.2024, sp.zn. 16CoCsp/19/2024 zo dňa 12.12.2024) vyslovil, že za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa povinnosti konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Rovnako podľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10CoCsp/17/2024 zo dňa 27.6.2024 vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch skúmanie bonity klienta s odbornou starostlivosťou, t. j. vyžaduje vyšší stupeň obozretnosti a odbornosti. Zákonnú podmienku uvedenú v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch „s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ je potrebné vykladať tak, že nepostačuje zo strany spotrebiteľa len uvedenie výšky príjmov a výdavkov, ale od veriteľa sa vyžaduje, aby poskytnuté informácie analyzoval a vyhodnocoval. 71. Že by bol v danej veci právny predchodca žalobcu skúmal osobný a domáci rozpočet konkrétne žalovaného, nebolo v konaní preukázané jediným dôkazom. Naopak, na výdavkovej strane vychádzal iba zo všeobecných údajov, na základe ktorých realizoval mechanický výpočet nezohľadňujúci skutočnú situáciu konkrétneho spotrebiteľa, teda žalovaného. Právny predchodca žalobcu vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť. V skutočnosti však žalovaný mal v čase uzatváranie zmluvy vyživovaciu povinnosť k dvom nezaopatreným deťom (narodených v roku 2008 a v roku 2010), čo by žalobcovi nemohlo ujsť z pozornosti pri riadnom skúmaní výdavkov na strane

žalovaného. Ako správne žalovaný podotkol vo svojom vyjadrení, existenciu vyživovacích povinností preukazovali aj predložené výplatné pásky. Pri vynaložení minimálnej odbornej starostlivosti na strane právneho predchodcu žalobcu by takáto skutočnosť nemohla ostať nezohľadnená. 72. Súd zdôrazňuje, že zo sumy životného minima nemôže veriteľ pri zisťovaní bonity spotrebiteľa vychádzať paušálne. Túto sumu treba považovať za východiskový bod minimálnych nákladov, ku ktorému je zásadne nutné pripísať ďalšie náklady. Suma životného minima, ktorá predstavuje štátom uznanú minimálnu hranicu peňažných príjmov fyzických osôb na zabezpečenie výživy a ostatných základných osobných potrieb, nutne neodráža konkrétnu sumu, ktorú na zabezpečenie svojich individuálnych základných životných potrieb musí vynaložiť potenciálny žiadateľ o úver. Nepokrýva najmä výdavky na bývanie, ktoré ju mnohokrát niekoľkonásobne prevyšujú. Rovnako nereflektuje ďalšie nutné výdavky, ako napríklad zrážky zo mzdy, náklady vyvolané zdravotným stavom, či výživné. Z tohto dôvodu je potrebné bezvýhradne trvať na požiadavke individualizovaného posudzovania úveruschopnosti, pri ktorom poskytovateľ musí brať ohľad na konkrétnu situáciu konkrétneho spotrebiteľa. V tejto súvislosti súd odkazuje na použiteľnú judikatúru, najmä na rozhodnutie NSS ČR sp.zn. 9As 127/2024 z 13.08.2024: „Nejvyšší správní soud se s argumentací správních orgánů ztotožňuje. Částka životního minima, jež představuje státem uznanou minimální hranici peněžních příjmů fyzických osob k zajištění výživy a ostatních základních osobních potřeb, nutně nereflektuje konkrétní částku, kterou k zajištění svých individuálních základních životních potřeb musí vynaložit potenciální žadatel o úvěr. Nepokrývá zejména výdaje na bydlení, které ji mnohdy několikanásobně převyšují. Rovněž nereflektuje další nutné výdaje, jako například srážky ze mzdy, náklady vyvolané zdravotním stavem, či výživné. Z tohoto důvodu je třeba bezvýhradně trvat na požadavku individualizovaného posuzování úvěruschopnosti, při kterém poskytovatel musí brát zřetel na konkrétní situaci konkrétního spotřebitele.“ 73. Aktuálna právna úprava ani v spojení s Opatrením NBS č. 10/2017 z 14.11.2017 nezrušila povinnosť veriteľa skúmať reálne náklady žiadateľa o úver. Ust. § 7 ods. 27 zákona č. 129/2010 Z.z. výslovne stanovuje, že veriteľ je povinný použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa. Posledná veta ods. 27 síce ustanovuje, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, avšak uvedené nemožno vykladať tak, že veriteľ vôbec nemusí od žiadateľa o úver zisťovať výšku jeho skutočných životných nákladov. Veriteľ teda nesmie bez ďalšieho vziať do úvahy len žiadateľom uvedené náklady, ak tieto žiadateľ uviedol v nižšej výške, než je stanovené životné minimum. S uvedeným korešponduje aj úprava v § 2 ods. 5 Opatrenia, podľa ktorého výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje najmenej vo výške sumy životného minima. Ak zákon uvádza, že náklady spotrebiteľa treba posudzovať s ohľadom na životné minimum a Opatrenie uvádza, že náklady sú najmenej vo výške životného minima, podľa názoru súdu to nenahrádza a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť primerané úsilie na zistenie informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi nedáva možnosť aby si sám určil výšku týchto nákladov (primerane porovnaj v súvislosti s otázkou posúdenia bonity spotrebiteľa s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom napríklad uznesenie Krajského súdu v Prešove Krajský súd Prešov sp.zn. 5CoCsp/6/2025 z 21. 10. 2025, rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 28CoCsp/4/2024 z 04.03.2025, sp. zn. 24CoCsp/38/2024 z 30.04.2025). 74. Pokiaľ pôvodný veriteľ v tomto konkrétnom prípade zistil aj značné úverové zaťaženie žalovaného v rozsahu dvoch splátkových úverov s celkovou výškou mesačných splátok v sume 226,- eur, pričom zostávajúca istina a príslušenstvo týchto úverov, ktoré ešte bolo potrebné uhradiť predstavovala spolu 21.009,- eur (12077,- eur + 8932,- eur), už len samotná táto skutočnosť pri zachovaní odbornej starostlivosti mala viesť k podrobnejšiemu skúmaniu výdavkov na strane žalovaného, minimálne v rozsahu zisťovania žalovaným vyživovaných osôb a neuspokojiť sa iba s údajmi žalovaným uvedenými v žiadosti o poskytnutie úveru. 75. Tu sa naviac javí, že žalobcom predložený výpis zo spoločného registra bankových informácií nie je úplný, nakoľko z vlastnej činnosti je súdu známe, že obdobné výpisy obsahujú aj sumár odmietnutých žiadostí o úver, a to aj v prípade, že by počet takýchto žiadostí mal byť 0. Za daných okolností pôvodný veriteľ žalovanému poskytol úver, ktorého celková čiastka predstavovala 18215,04 eur, hoci

žalovaný splácal dva ďalšie úvery, ktorých zostávajúce čiastky istiny a príslušenstva ku dňu dopytu v úhrne tvorili sumu 21.009,- eur. V tejto súvislosti súd ako príklad uvádza aj výpis iného veriteľa – nebankového subjektu Home Credit Slovakia a.s,, ktorého výpis čerpajúci z externého registra NRKI obsahuje aj odmietnuté a odvolané žiadosti o úver (napr. v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 5Csp/60/2024). 76. Žiadne iné výdavky žalovaného pritom za daného stavu pôvodný veriteľ neskúmal (!), a to ani základný výdavok na bývanie, hoci zo žiadosti o úver je zrejmé, že žalovaný býval vo vlastnom byte/ dome. 77. Najzávažnejším nedostatkom pri skúmaní bonity žalovaného teda je, že nedošlo ku skutočnému overeniu výdavkov na strane žalovaného. Právny predchodca žalobcu neskúmal skutočné výdavky na strane žalovaného. Nie je jasné aké výdavky na živobytie mal žalovaný, aké náklady mal na bývanie. Uvedené skutočnosti pôvodný veriteľ neskúmal napriek skutočnostiam zisteným pri skúmaní úverového zaťaženia žalovaného. Uvedené skutočnosti nemohli ostať nepovšimnuté pri riadnom skúmaní bonity žalovaného s odbornou starostlivosťou, vrátanej jeho bežných výdavkov. 78. Náklady na bývanie a ďalšie nevyhnutné výdavky a ani celkové výdavkové zaťaženie žalovaného pôvodný veriteľ preukázateľne neskúmal, preto uvedené minimálne nezodpovedá odbornej starostlivosti dodávateľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo sa týka skúmania pravidelných výdavkov žalovaného pred samotným uzavretím uvedenej úverovej zmluvy. Všetky zistené skutočnosti v ich súhrne mali viesť žalobcu k podrobnejšiemu skúmaniu bonity žalovaného, najmä vo vzťahu k výdavkom. 79. Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej bonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať ani za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 530/2024 zo dňa 12. februára 2025). 80. Skúmanie bonity žalovaného v žalobcom uvedenom rozsahu (dopyt do reg. Soc. poisťovne, správa zo Spoločného registra bankových informácií), v zmysle uvádzanej judikatúry, nemožno považovať za posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať úver s odbornou starostlivosťou. 81. Nahliadnutie do databáz úverových registrov a databáz bánk za účelom skúmania výdavkov žalovaného nie je možné považovať za dostatočné. Výpisy z týchto databáz nepodávajú kompletný obraz o výdavkoch žiadateľa, nakoľko výdavkami klienta sú aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ žalobca nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či žalovaný je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20CoCsp/18/2022 z 28.06.2022 obdobne tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 18CoCsp/15/2022 z 24. 11. 2022). 82. Bez toho, aby veriteľ skúmal aj iné aspekty, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného, potrebnej pre posúdenie schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Ani prípadné skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz bánk nie je postačujúce, pretože záväzky klienta nemusia vyplývať z verejných databáz, môže sa jednať o súkromné pôžičky. Tieto databázy nemôžu dať obraz ani o výdavkoch klienta. Pri overovaní bonity žalovaného nemal pôvodný veriteľ k dispozícii údaje o jeho výdavkoch, čo vedie k záveru, že pri uzatváraní zmluvy nemal k dispozícii všetky relevantné údaje. Z dikcie zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn.18Co/144/2019 z 27. 05. 2020)

83. Uvedené je možné považovať iba za formálne overenie bonity žalovaného, nie však skutočné overenie bonity s odbornou starostlivosťou, ako to vyžaduje § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. 84. Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu - teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne, t. j. boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté (rovnako porov. vyššie cit. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 530/2024 zo dňa 12. februára 2025). 85. Z cit. nálezu tiež vyplýva nasledovné: „Súd rozhodujúci vo veci je teda povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva.“ Povinnosť súdu ex offo zisťovať, či došlo k skúmaniu bonity spotrebiteľa vyplýva priamo z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-679/18. 86. Konanie žalobcu pri posudzovaní bonity žalovaného bolo bez náležitej odbornej starostlivosti, pričom vôbec nezohľadňovalo individuálne pomery žalovaného a jeho výdavky, ktoré žalobca vôbec neskúmal, keďže je zrejmé, že žalovaný musel mať v čase poskytovania úveru aj iné výdavky. 87. V súvislosti s poukazom žalobcu na opatrenie Národnej banky Slovenska č. 10/2017 a jeho závery, súd poukazuje na argumenty uvedené v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17CoCsp/10/2025 z 29. 10. 2025: „Neobstojí prípadné tvrdenie veriteľa, že pri skúmaní bonity žalovaného postupoval v súlade s opatrením Národnej banky Slovenska č. 10/2017, pretože predmetné opatrenie pre účely výdavkov spotrebiteľa upravuje, že tieto sú najmenej vo výške životného minima, t.j. podľa odvolacieho súdu na životné minimum sa prihliada v prípade, že iné výdavky spotrebiteľa nebolo možné zistiť, resp. skutočné výdavky spotrebiteľa sú nižšie ako životné minimum. V zmysle § 7 ods. 27 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019 ako aj v zmysle § 2 ods. 5 opatrenia Národnej banky Slovenska č. 10/2017 zo dňa 14.11.2017 v znení neskorších opatrení (oznámené ako č. 306/2017 Z. z.) sa síce náklady na zabezpečenie životných nákladov spotrebiteľa posudzujú s ohľadom na životné minimum (zákon), resp. najmenej vo výške životného minima (opatrenie), predmetné ustanovenia podľa odvolacieho súdu nemôže nahradiť, zrušiť, či oslabiť základnú povinnosť veriteľa vynaložiť potrebné úsilie na zistenie informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani nedáva veriteľovi možnosť sám si určiť výšku týchto nákladov (vo výške životného minima).“ 88. Ako je zrejmé, tak aj z nariadenia NBS č. 10/2017 vyplýva, že výdavky spotrebiteľa na živobytie nemôžu byť bez ďalšieho nahrádzané životným minimom, ale toto životné minimum tvorí najnižšiu možnú čiastku nákladov na živobytie. Taktiež je do výdavkov na živobytie spotrebiteľa a jeho rodiny potrebné zaradiť aj maloleté dieťa (ak ho spotrebiteľ má), ako aj jeho manžela/ku, pretože manželia majú podľa zákona o rodine vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Zákonodarca uložil veriteľovi povinnosť zistiť sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda žalovaného, čo znamená povinnosť zistiť jednak jeho príjem a taktiež aj pravidelné výdavky jeho domácnosti. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti klienta je totiž kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, z ktorej bude schopný úver splácať. Cieľom zákonodarcu bolo zamedziť zadlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne uhrádzať. Žalobca nepreukázal kedy a či vôbec zisťoval aj ďalšie bežné výdavky žalovaného, napr. na domácnosť, stravu, atď. Žalobca (jeho právny predchodca) mal pritom, ako zo zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, pri posúdení schopnosti dlžníka splácať úver konať s odbornou starostlivosťou. Podľa názoru súdu je odborná starostlivosť poskytovateľa úverov starostlivosťou odbornou vtedy, ak je komplexom účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver, rozsah ktorých bude daný individuálnymi okolnosťami. Nie je odbornou vtedy, ak je povrchná, ak je jej zmyslom expanzia kvantity bez zohľadnenia kvality, a to nielen vo vzťahu k spotrebiteľom, ale aj vo vzťahu k vlastným zdrojom, ktoré sú neodbornou starostlivosťou potenciálne negatívne ohrozené taktiež. Aj keď zákon ukladá spotrebiteľom povinnosť poskytnúť údaje umožňujúce posúdiť veriteľovi jeho schopnosť splácať úver, nezbavuje to veriteľa jeho povinnosti údaje získané od spotrebiteľa v rámci možností preveriť a následne profesionálne vyhodnotiť. Veriteľ musí náležite zisťovať schopnosť spotrebiteľa splácať úver a požadovať doklady k jeho tvrdeniam. Veriteľ by mal úverovú bonitu dlžníka aktívne

zisťovať a preverovať. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný úver. Súd uzatvára, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ porušil svoje povinnosti overiť úverovú schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa, keďže mu poskytol úver bez overenia údajov o jeho ekonomickej situácii, avšak bez akéhokoľvek ďalšieho preverenia a aktívneho zisťovania jeho bonity so skúmaním jeho výdavkov (na zabezpečenie bývania, energií, stravy, dopravy, telekomunikačné služby, poistenie, výdavky osobnej spotreby, atď.). 89. K námietke žalobcu, že veriteľ nie je povinný preukazovať skúmanie bonity spotrebiteľa, ak táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná a spotrebiteľ nevyužil svoje právo namietnuť takéto skúmanie, súd uvádza, že primárne s takýmto tvrdením nesúhlasí, nakoľko súd je povinný z úradnej moci zisťovať uvedené skutočnosti, čo vyplýva z vyššie citovanej judikatúry a dôkazné bremeno ohľadne preukázania tohto skúmania leží na žalobcovi ako dodávateľovi (obchodníkovi). Naviac v danom prípade neskúmanie bonity namietal sám žalovaný už vo vyjadrení doručenom súdu 14.11.2025 (v súlade s § 167 ods. 4 CSP), teda ešte pred výzvou súdu žalobcovi na špecifikáciu pohľadávky. 90. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje povinnosti pri overovaní bonity žalovaného ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1, v spojení s § 11 ods. 2 veta druhá zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že by pred uzavretím zmluvy o úvere zisťoval a vyhodnotil dostatočným spôsobom príjmovú a výdavkovú stránku žalovaného. Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Na základe uvedených skutočností možno uzavrieť, že v súdenom spore neboli splnené podmienky na platné vyhlásenie úveru za predčasne splatný, a zároveň zo zistených skutočností vyplývajúci postup právneho predchodcu žalobcu je možné v konkrétnych okolnostiach zisteného skutkového stavu hodnotiť podľa ustanovenia § 11 ods. 2 prvá a druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch ako nekonanie s odbornou starostlivosťou pri posúdení splácať spotrebiteľský úver, ako aj hrubé porušenie tejto povinnosti s dôsledkami, ktoré z porušenia vyplývajú, t. j. zánik oprávnenia od spotrebiteľa vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a tiež bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. 91. Možno tak konštatovať, že došlo k hrubému porušeniu povinností uvedených v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch pri skúmaní tzv. bonity žalovaného ako spotrebiteľa, čo má za následok nielen zákonnú domnienku o bezúročnosti a bezpoplatnosti predmetného úveru, ale predovšetkým okolnosť, že takéto hrubé porušenie povinností pri skúmaní tzv. bonity je dôvodom pre nemožnosť vyhlásenia tzv. predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru, tak ako to vyplýva z § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Z toho dôvodu bolo nutné aplikovať aj vetu prvú citovaného zákonného ustanovenia. Súd preto predčasné zosplatnenie úveru vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon veriteľa pre rozpor so zákonom, teda citovaným zákonným ustanovením, a to s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. 92. V kontexte s vyššie uvedeným právnym záverom súd preto posudzoval aj platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.12.2024 v zmysle vyššie citovaného ust. § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. 93. V danom prípade konečná splatnosť úveru podľa zmluvy mala nastať až 20.9.2029, čo znamená, že v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.12.2024 ešte nenastala konečná splatnosť úveru a pri vyhodnotení predčasného zosplatnenia ako neplatného, predmetom postúpenia pohľadávky bol takzvaný živý úver, teda úver, ktorý nebol splatný. Vzhľadom na uvedené bola neplatná aj posudzovaná zmluva o postúpení pohľadávok v časti týkajúcej sa úveru žalovaného. Zmluva o postúpení pohľadávok je tak absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Znamená to nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto spore. 94. Ak teda v danom prípade súd dospel k záveru o hrubom porušení povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, tak bolo potrebné z toho vyvodiť aj záver o nemožnosti veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky. Výkladom ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch pomocou výkladového argumentu a minori ad maius možno dôjsť k záveru, že ak je „miernejšie“ porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch sankcionované nemožnosťou predčasného zosplatnenia úveru, tak aj závažnejšia forma porušenia tejto povinnosti

musí byť sankcionovaná rovnakým spôsobom. Z logického hľadiska neobstojí taký výklad citovaného ustanovenia, podľa ktorého by veriteľ pri „miernejšom“ porušení povinnosti nesmel úver predčasne zosplatniť, ale pri hrubom porušení povinnosti tak už učiniť môže. Ak je hrubé porušenie povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, tak táto sankcia existuje popri sankcii danej za miernejšiu formu porušenia povinnosti, a to nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru, a nie namiesto nej. Ak právny predchodca žalobcu v dôsledku hrubého porušenia povinnosti nebol oprávnený úver predčasne zosplatniť, tak nemohlo dôjsť ani k platnému postúpeniu pohľadávky (porovnaj uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 25CoCsp/23/2024 z 10. 04. 2025, uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5CoCsp/6/2025 z 21. 10. 2025). 95. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Cdo/24/2023 z 29. 01. 2025: „Ustanovenie § 17 ZoSÚ obsahuje reštriktívnu právnu úpravu prechodu alebo prevodu práv vyplývajúcich zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu, s výnimkou prípadov, v ktorých jedným z kumulatívnych predpokladov pre platné postúpenie pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je aj splatnosť pohľadávky, ktorá v takomto prípade predstavuje spôsobilý predmet postúpenia (§ 17 odsek 1 a 2 ZoSÚ).“ 96. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. novembra 2010, sp. zn. 3Cdo/73/2009, pokiaľ ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, treba uviesť, že táto pôsobí priamo zo zákona (ex lege),a to od počiatku (ex tunc), bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal; preto právne účinky, t.j. subjektívne občianske práva a občianskoprávne povinnosti z takto absolútne neplatného právneho úkonu nevzniknú. Súd prihliada k absolútnej neplatnosti právneho úkonu i bez návrhu, t. j. z úradnej povinnosti. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu nemožno podľa platného právneho stavu spätne zhojiť ani dodatočným schválením (ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (tzv. konvalidáciou). 97. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009) 98. Nakoľko žalobca nepreukázal, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok, lebo nepreukázal platné postúpenie predmetnej pohľadávky, teda svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, súdu neostávalo iné ako žalobu žalobcu zamietnuť. 99. V súvislosti s uvedenými závermi súd poukazu napríklad aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1CoCsp/31/2024 z 27. 02. 2025. 100. Bez ohľadu na vyššie uvedené, ohľadne absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pri poskytnutí úveru spotrebiteľovi bez náležitého posúdenia jeho bonity, nemožno žalobcovi priznať okrem istiny iný nárok z predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. 101. Ďalej je však potrebné uviesť, že predmetný úver je bezúročný aj z dôvodu absencie obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch. 102. Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, zmenenej smernicou 2011/90, sa má vykladať v tom zmysle, že: predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy (porovnaj Rozsudok Súdneho dvora (siedma komora) z 23. januára 2025 vo veci C 677/23). 103. Vo svetle citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ je potrebné znenie § 9 ods. 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch chápať tak, že v zmluve musí byť uvedená správna RPMN a zároveň všetky predpoklady, ktoré boli použité na jej výpočet. Tieto predpoklady nemôžu byť roztrúsené v texte zmluvy tak, aby nútili spotrebiteľa vlastnou pátracou, resp. vyhľadávacou činnosťou dané predpoklady identifikovať a zhutniť. Predmetom konania je spotrebiteľský nárok, ktorý je harmonizovaný právom

Európskej únie. Rozsudky Súdneho dvora EÚ majú prednosť pred vnútroštátnymi prameňmi práva a v rozsahu, v ktorom vnútroštátne právo im odporuje, ma súd povinnosť zdržať sa aplikácie konfliktného vnútroštátneho práva. Mimo rozumných pochybností doterajšia judikatúra Najvyššieho súdu SR ohľadne uvedenej otázky (R 86/2021), bola medzičasom prekoná rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-677/23. Súd sa preto musel odkloniť od záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci zverejnenej v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 86/2021 (porovnaj napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 12CoCsp/10/2025 z 19. 06. 2025, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 27CoCsp/12/2025 z 16. 07. 2025, osobitne v obdobnej veci žalobcu porovnaj v súvislostiach závery uznesenia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 22CoCsp/30/2024 z 27. 02. 2025). 104. V danej veci vznikajú pochybnosti o správnosti údajov o RPMN uvedených v zmluve vzhľadom na skutočnosť, že v špecifikácii, ktorá bola predložená žalobcom súdu sa uvádza, že v období od 20.9.2022 do 19.8.2023 bol riadny úrok z úveru vypočítaný pri úrokovej sadzbe 23,28% ročne, nie 18,28% ročne, ako sa to uvádza v samotnej zmluve. Žalobca na výzvu súdu, aby uvedené vysvetlil reagoval tak, že daná úroková sadzba predstavuje súčet zmluvne dohodnutých úrokov 18,28 % a úrokov z omeškania v zmysle č.l. 3 ods. 3.2 písm. a) zmluvy, teda 18,28% + 5% = 23,28%. Uvedené však nekorešponduje so skutočnosťou, že úrok pri sadzbe 23,28 % ročne bol vyčísľovaný v období od 20.9.2022 do 19.8.2023 zo sumy celej neuhradenej istiny úveru 9530,93 eur, hoci k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru malo dôjsť až 25.9.2023. Nie je teda vôbec zrejmé, prečo už rok pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru bol žalovaný v omeškaní z celou istinou úveru a žalobca mu z nej účtoval úroky z omeškania. Uvedené naznačuje, že sa jednalo o úročenie zmluvy úrokom, ktorý bol v rozpore so zmluvne dohodnutými úrokmi 18,28%% ročne. 105. Navýšenie úroku sa tak muselo zákonite prejaviť aj v ďalších predpokladoch pre výpočet RPMN. Hodnota úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch tak bola jednoznačne odlišná. 106. V tomto smere treba vychádzať z článku 19 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23.4.2008, podľa ktorého ročná percentuálna miera nákladov, ktorá sa na ročnom základe rovná aktuálnej hodnote všetkých záväzkov (čerpania, splátky a poplatky), budúcich alebo súčasných, na ktorých sa dohodli veriteľ a spotrebiteľ, sa vypočíta na základe matematického vzorca uvedeného v prílohe I., časti I. Podľa odsek 2 článku 19 tejto smernice, na účel výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa určia celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o úvere a iných poplatkov, okrem kúpnej ceny, ktorú je povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo služieb bez ohľadu na to, či sa transakcia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpanie, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpanie a ostatné náklady. 107. Pokiaľ ide o slovenské právo, treba konštatovať, že predpoklady pre výpočet RPMN sú súčasťou údajov, ktoré sa komponujú do vzorca pre výpočet RPMN a tento vzorec - tzv. základná rovnica vyjadrujúca rovnosť poskytnutého spotrebiteľského úveru na jednej strane a splátok a poplatkov na strane druhej, je uvedená v prílohe č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Vychádzajúc z týchto zdrojov treba konštatovať, že do výpočtu RPMN sú zahrnuté všetky náklady spojené s úverom, teda výška úveru, ktorý poskytne, doba splácania úveru, náklady spojené s poskytnutím úveru (ako napríklad spracovateľský poplatok, poistenie), výška mesačných splátok, úroková sadzba, ako aj poplatky spojené s úverom, a to buď jednorazové poplatky, ktoré spotrebiteľ musí zaplatiť na začiatku alebo v priebehu úverového vzťahu, alebo pravidelné poplatky, ktoré spotrebiteľ platí mesačne spolu so splátkou úveru alebo v akejkoľvek inej periodicite, teda napríklad poistenie úveru. 108. Podľa názoru súdu takto vyznačené údaje, za stavu kedy došlo minimálne k zmene úrokovej sadzby úveru (hoci aj faktickým úkonom), nie sú jednoznačným uvedením predpokladov RPMN tak, ako to vyžaduje vyššie cit judikatúra súdneho dvora. Uvedené jednoznačne vytvára pochybnosti o tom, kde sú skutočne uvedené predpoklady pre výpočet RPMN úveru, ktorý bol reálne poskytnutý žalovanému, pokiaľ jednoznačné identifikovanie konkrétnych predpokladov (C 677/23) výslovne z dvoch zmluvných formulárov nevyplýva.

109. Za týchto okolností treba konštatovať, že predmetná spotrebiteľská zmluva nespĺňa požiadavky vo vzťahu k povinnosti zakotvenej v § 9 odsek 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to minimálne v podobe uvedenia všetkých predpokladov použitých pre výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Takáto absencia špecifikácie všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN nekorešponduje s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie aplikovateľným v tejto veci sp. zn. C-677/23 z 23.01.2025, z ktorého vyplýva (v zmysle vyššie uvedeného), že predpoklady použité na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy. Z tohto rozhodnutia Súdneho dvora i z citovaného slovenského právneho predpisu taktiež vyplýva, že uvedenie len samotnej percentuálnej sadzby RPMN nestačí. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že absencia špecifikácie predpokladov použitých pre výpočet RPMN má dôsledok uvedený v § 11 odsek 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, teda pre nedodržanie § 9 odsek 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch sa predmetný spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. 110. Žalobca tak aj v prípade preukázania aktívnej vecnej legitimácie v konaní (čo sa mu nepodarilo, ako to súd konštatoval vyššie a čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby vo zvyšnom rozsahu po čiastočnom zastavení konania), mohol mať v danom prípade na základe predmetnej úverovej zmluvy najviac nárok na istinu úveru bez úroku (spotrebiteľský úver je bez úrokov a bez poplatkov). Teda aj za týchto okolností by súd musel po zastavení konania žaloby ohľadne sumy 325,50 eur, zamietnuť žalobu žalobcu nad sumu 6023,90 eur (poskytnutý úver 10000,- eur po odpočítaní všetkých úhrad žalovaným v sume 3650,06 eur do podania žaloby a sumy 325,50 eur po podaní žaloby). 111. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že vychádzal zo skutočností a dôkazov žalobcom predložených, pričom v súlade s § 154 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku ( ďalej len ,,CSP“) prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Toto ustanovenie sa použije vo vzťahu k dodávateľovi aj v spotrebiteľskej veci. 112. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. 113. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 114. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 115. Ako vyplýva z § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 116. Podľa § 262 ods. 1, ods. 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 117. Zavinenie zastavenia konania spočíva predovšetkým na procesnom „zavinení“ zastavenia konania, t. j. účastník konania, ktorý podal návrh na začatie konania a bez vecného rozhodnutia súdom zobral svoj návrh na začatie konania späť (napríklad bez udania dôvodu) (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 10. 2010, sp. zn. 2M Obdo 4/2010). 118. Ustanovenie § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku je z obsahového hľadiska v podstate zhodné so skorším § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý stratil účinnosť 30. júna 2016. Niet preto dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných súdov, ktorá sa týka § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. II. Ak došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby, možno žalovanému uložiť povinnosť nahradiť trovy zastaveného konania v prípade, ak pre jeho správanie bola vzatá späť žaloba, ktorá bola podaná dôvodne. (nález Ústavného súdu SR z 20. marca 2018, sp. zn. II. ÚS 569/2017)

119. Zavinenie zastavenia konania je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska, a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by sa jednalo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej. Preto, ak žalobca zobral žalobu späť, zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť žalovanému jeho trovy. Pri rozhodovaní o trovách konania je tak právne významné len to, ktorá zo strán sporu zavinila zastavenie konania, čiže dôvod, pre ktorý vzal žalobca žalobu späť. Ak je dôvodom späťvzatia žaloby úhrada žalovanej sumy (alebo splnenie iného žalobou uplatneného nároku) žalovaným po podaní žaloby, zastavenie konania zavinil žalovaný. To však platí len vtedy, ak žalobca v späťvzatí žaloby preukáže, že žalovaný splnil po podaní žaloby uplatnený nárok. V ostatných prípadoch zavinil zastavenie konania žalobca a znáša povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré v spore vznikli žalovanému. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obo/12/2018 z 20. 11. 2018 120. Z pôvodne uplatnenej sumy 14564,44 eur (istina v sume 8726,43 eur + úrok 5838,01 eur) spolu s ďalším nevyčísleným príslušenstvom, v časti o zaplatenie sumy 325,50 eur súd konanie zastavil z dôvodu úhrady zo strany žalovaného po podaní žaloby, pričom v tejto časti zavinil zastavenie konania žalovaný. Vo zvyšku súd žalobu žalobcu zamietol, čo predstavuje úspech žalovaného. Žalobca bol procesne úspešný iba v časti nároku na zaplatenie sumy 325,50 eur. Žalobcov úspech tak predstavoval 2,22 % (325,50 eur x 100 : 14564,44 eur= 2,23%) a neúspech 97,77 %. Úspešnejšiemu žalovanému tak po odrátaní neúspechu od jeho úspechu vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96 % (97,77% – 2,23% = 95,54%). 121. Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel nemá, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné poukázať aj na článok 17 CSP, kde je stanovený princíp hospodárnosti konania, ako aj postup súdu bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu. Nakoľko žalovaný sa zriekol nároku na trovy konania, súd rozhodol už v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, že nemá nárok na náhradu trov konania, a to aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej sp. zn. 6 Cdo 166/2016zo dňa 26.10.2016, obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 5/2017 zo dňa 25.1.2017 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 14/2018 zo dňa 28.02.2018. 122. Nie je dôvod započítavať nevyčíslené príslušenstvo pohľadávky viažuce sa na úspešne priznanú či zamietnutú istinu ako neúspech v otázke náhrady trov konania. V súvislosti s vyššie uvedeným názorom súd poukazuje na aktuálnu judikatúru Krajského súdu v Prešove, napríklad na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1Co/3/2019 zo dňa 26. 02. 2019, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5Co/141/2018 zo 4.4.2019. V súvislosti s vyššie uvedeným spôsobom určenia úspechu strán sporu, súd poukazuje na názor vyjadrený v rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 27Co/136/2017 zo dňa 31. 10. 2017, ktoré rozhodnutie zohľadňuje uznesenie NS SR sp.zn.6Obo/243/2007 z 27.11.2008. 123. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Vranov nad Topľou, písomne, v príslušnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.