Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6S/267/2020 1020201749 28. 10. 2024 JUDr. Michal Davala, Ph.D., LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2024:1020201749.2
Uznesenie Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: A. B. C., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom D. X, XXX XX E., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti oznámenia žalovaného č. 2975/2020/42 zo dňa 12.10.2020, takto rozhodol: I. Súd žalobu o d m i e t a . II. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Podstatné zhrnutie argumentov žalobkyne 1. Žalobou zo dňa 16.12.2020 sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti oznámenia žalovaného č. 2975/2020/42 zo dňa 12.10.2020 (ďalej len „napadnuté oznámenie“), ktorým jej žalovaný oznámil, že jej nezapočítava inú právnu prax, a to prax vykonávanú v období od 18.01.1994 do 24.06.2003, do času výkonu funkcie sudcu na účely ustanovené v § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) z dôvodu, že iná právna prax nebola vykonávaná v rezorte prokuratúry, t. j. vo sfére, kde boli upravené zhodné nároky ako v oblasti justície. Žalobkyňa mala za to, že napadnuté oznámenie bolo opatrením žalovaného, a že toto opatrenie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 2. Napadnuté oznámenie bolo síce vydané s odkazom na § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, avšak s argumentom, že iná právna prax nebola vykonávaná v rezorte prokuratúry, t. j. vo sfére, kde boli upravené zhodné nároky ako v oblasti justície. Je tak zrejmé, že žalovaný žalobkyni nezapočítaval inú právnu prax z dôvodov podľa § 151 ods. 5 zákona o sudcoch. Takýto postup žalovaného bol v rozpore nielen so znením § 151 ods. 6 zákona o sudcoch v jeho gramatickom zmysle, ale aj v rozpore s jeho účelom, keďže účel odseku 5 je odlišný. Ak žalovaný v napadnutom oznámení argumentoval nevykonávaním práce v rezorte prokuratúry, jeho postup a rozhodnutie boli výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný mal vzhľadom na obsah žiadosti žalobkyne podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch preskúmať existenciu tvrdenej a preukazovanej tvrdosti zákona, vyhodnotiť a na základe zákonom predvídanej a predpokladanej spolupráce so Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „Súdna rada SR“) vydať akt reflektujúci príslušné zistenia. Žalovaný však neaplikoval relevantné zákonné ustanovenie, nezisťoval existenciu tvrdosti zákona (ktorej danosť žalobkyňa tvrdila) ani splnenie podmienok pre postup podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, čo zakladá podľa žalobkyne dôvod pre zrušenie napadnutého oznámenia ako opatrenia vychádzajúceho z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“).
3. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že podľa jej názoru z objektívnej stránky výkon právnej praxe komerčného právnika zodpovedal výkonu praxe advokáta okrem zastupovania v trestných veciach. Výkon praxe komerčného právnika sa do doby výkonu funkcie sudcu započítaval pre potreby platového zatriedenia podľa § 82 ods. 1 písm. c) zákona o sudcoch, pričom rozhodujúce je aj to, že po celú dobu výkonu funkcie sudkyne vykonávala túto funkciu na netrestných úsekoch, a teda celú dobu praxe komerčného právnika so všetkými skúsenosťami mohla žalobkyňa zúročiť pri výkone funkcie sudkyne. 4. Tvrdosť zákona spočíva v tom, že § 151 ods. 5 zákona o sudcoch umožňuje explicitne započítať do výkonu funkcie sudcu výkon funkcie arbitra a štátneho notára, čas výkonu funkcie v správe súdov a čas výkonu funkcie prokurátora, ako aj čas vykonávania inej právnickej činnosti, ak sa oprávnený stal sudcom do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zákon tak vylúčil možnosť započítať aj inú právnickú činnosť u tých sudov, ktorí sa stali sudcami po účinnosti tohto zákon, t. j. po 01.01.2001, čo vykazuje znaky diskriminácie a nerovnakého zaobchádzania. Účel a cieľ zákonodarcu nie je jasný a nie je to zrejmé ani z napadnutého opatrenia. 5. Zároveň mal byť porušený princíp predvídateľnosti rozhodnutí vyjadrený v § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), podľa ktorého správne orgány dbajú o to, aby o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa informácií žalobkyne, minister spravodlivosti Slovenskej republiky už niekoľkokrát v minulosti podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch započítal inú právnu prax. Napr. aj prax advokáta do výkonu funkcie sudcu. Poukázala na dostupné uznesenie Súdnej rady SR č. 356 zo dňa 10.11.2014, ktorým bol daný súhlas so započítaním do času výkonu funkcie sudcu JUDr. Petra Reváka, sudcu Krajského súdu v Prešove, čas výkonu funkcie prokurátora a 2/3 času výkonu funkcie advokáta pre účely ustanovenia § 21 ods. 2, § 50 ods. 1 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch. II. Vyjadrenie žalovaného k žalobe a replika žalobkyne 6. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.05.2021 navrhol žalobu ako neprípustnú odmietnuť alebo ako nedôvodnú zamietnuť, keďže napadnutým oznámením nedošlo k zásahu do subjektívnych práv žalobkyne. Napadnuté oznámenie samo osebe žiadnym spôsobom nemenilo postavenie žalobkyne. Žalovaný nespochybňoval, že otázka počtu rokov výkonu funkcie sudcu je rozhodujúca aj pre aplikáciu § 21 ods. 2 alebo § 95 zákona o sudcoch (ako na to poukázala aj žalobkyňa), avšak vo všetkých týchto prípadoch dochádzalo k osobitnému procesu - konaniu, ktorého výsledkom bolo samostatné rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené, kým nedošlo k posúdeniu nárokov žalobkyne v zmysle týchto osobitných ustanovení zákona o sudcoch, nemohlo dôjsť ani k zásahu do subjektívnych práv žalobkyne, ktorých ochrany by sa mohla domáhať všeobecnou správnou žalobou. 7. Žalovaný uviedol, že zákonodarca v § 151 zákona o sudcoch vytvoril v nadväznosti na moment, kedy bola určitá osoba ustanovená do funkcie sudcu, dve kategórie sudcov, pričom u jednej kategórie je iná právna prax započítavaná automaticky na základe zákona a u druhej kategórie je iná právna prax započítavaná na základe rozhodnutia ministra spravodlivosti. Priamo zákonodarca teda systémovo nastavil diferenciáciu sudcov podľa toho, kedy začali pôsobiť vo funkcii sudcu. Žalovaný tiež poznamenal, že na odstránenie tvrdosti zákona postupom podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch neexistuje právny nárok, a že nie je možné vnímať tvrdosť zákona v tom smere, že pri odchode z funkcie sudcu nie je vyplatené odchodné v maximálnej výške, resp. že nie je vyplácaný príplatok za výkon funkcie sudcu výpočtovo viazaný na maximálny počet 35 rokov. Ak by zákonodarca neprejavil záujem diferencovať, je prirodzené, že žiadne pravidlo z pohľadu momentu vymenovania do funkcie sudcu by nebolo upravené a zákonná úprava by potom bola zrejme realizovaná v smere definovania konkrétnych započítateľných činností (zákonodarca musel byť stotožnený s postupom, že rovnaká prax bude mať iný finančný dopad). Skutočnosť, že zákonodarca umožnil ministrovi spravodlivosti započítať inú právnu prax, žalovaný vnímal ako možnosť reagovať na konkrétnu špecifickú situáciu, t. j. prijať vo výnimočnom prípade individuálne riešenie a odstrániť skrivodlivosť, ktorá by nevydaním takéhoto rozhodnutia vznikla. 8. Vo vzťahu k prípadu JUDr. Petra Reváka, na ktorý sa odvolávala žalobkyňa, žalovaný uviedol, že síce súhlas Súdnej rady SR bol udelený aj v smere započítania pomernej časti praxe advokáta, minister
spravodlivosti však započítal menovanému len pôsobenie vo funkcii prokurátora; pôsobenie vo funkcii advokáta započítané nebolo. 9. Žalobkyňa v replike zo dňa 28.06.2021 zotrvala na stanovisku, podľa ktorého napadnuté oznámenie predstavuje opatrenie, ktoré je spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Žalovaný v duplike zo dňa 11.03.2024 zotrval na stanovisku, že napadnuté oznámenie nie je spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. III. Konanie na správnom súde a relevantná právna úprava 10. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 1S správneho súdu, následne bola vec v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4 účinného od 21.05.2024, náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. BA-6S/267/2020. 11. Podľa § 493e SSP v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 12. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 13. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. 14. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka. 15. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 16. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 17. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná. 18. Podľa § 21 ods. 2 zákona o sudcoch, pri skončení výkonu funkcie sudcu po nadobudnutí nároku na starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok patrí sudcovi odchodné vo výške základného platu, ak funkciu sudcu vykonával najmenej päť rokov. Táto výmera sa zvyšuje za každý ďalší skončený rok výkonu funkcie sudcu do dosiahnutia 20 rokov výkonu funkcie sudcu o 20 % základného platu sudcu a za každý ďalší skončený rok výkonu funkcie sudcu až do dosiahnutia 24
rokov výkonu funkcie sudcu o 50 % základného platu sudcu. Za 25. rok a za každý ďalší skončený rok výkonu funkcie sudcu sa odchodné zvyšuje o jeden základný plat, najviac však do výšky desaťnásobku naposledy určeného základného platu sudcu. 19. Podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch, sudca, ktorý v kalendárnom roku dosiahne vek 45 rokov a vykonáva funkciu sudcu najmenej 10 rokov, má nárok na preventívnu rehabilitáciu v trvaní jedného týždňa, počnúc týmto rokom a v každom ďalšom kalendárnom roku, ak nie je ustanovené inak. Sudca, ktorý v kalendárnom roku dosiahne vek 50 rokov a vykonáva funkciu sudcu najmenej 15 rokov, má nárok na preventívnu rehabilitáciu v trvaní dvoch týždňov, počnúc týmto rokom a v každom ďalšom kalendárnom roku, ak nie je ustanovené inak. 20. Podľa § 95 ods. 1 zákona o sudcoch, sudca má za každý rok výkonu funkcie sudcu právo na príplatok za výkon funkcie sudcu, ak má nárok na výplatu starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku podľa osobitného predpisu a a) súčasne požiadal ministra o prerušenie výkonu funkcie sudcu podľa § 24 ods. 4 a ministerstvo o priznanie príplatku za výkon funkcie sudcu alebo b) súčasne požiadal ministerstvo o priznanie príplatku za výkon funkcie sudcu, ak mu zanikla funkcia sudcu z dôvodu 1. odvolania z funkcie sudcu podľa § 18 ods. 2, 2. vzdania sa funkcie sudcu podľa § 19, 3. podľa § 17 písm. g). 21. Podľa § 95 ods. 4 zákona o sudcoch, výška mesačného príplatku za výkon funkcie sudcu je za každý celý rok výkonu funkcie sudcu 0,8 % z priemerného platu sudcu. Ak výkon funkcie sudcu netrval celý rok, patrí sudcovi pomerná časť príplatku za výkon funkcie sudcu za každý aj začatý mesiac výkonu funkcie sudcu. 22. Podľa § 151 ods. 5 zákona o sudcoch, za čas výkonu funkcie sudcu sa na účely ustanovené v § 21 ods. 2, § 50 ods. 1, § 95 ods. 4 považuje aj čas výkonu funkcie arbitra a štátneho notára, čas výkonu funkcie v správe súdov a čas výkonu funkcie prokurátora, ako aj čas vykonávania inej právnickej činnosti, ak sa oprávnený stal sudcom do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Rovnako sa započítava aj čas, v ktorom sudca nemohol vykonávať funkcie z dôvodov uvedených v osobitnom predpise. 23. Podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, minister môže so súhlasom súdnej rady na odstránenie tvrdosti zákona započítať do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax. IV. Právne posúdenie 24. Správny súd prvotne uvádza, že pasívne legitimovaným subjektom (žalovaným) v konaní o všeobecnej správnej žalobe je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba, resp. ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie (§ 180 ods. 1 SSP). To znamená, že žalovaný orgán verejnej správy nie je určený tvrdením žalobcu, ale priamo zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že správny súd nie je viazaný označením žalovaného, ale je oprávnený sám žalovaného určiť, a to v závislosti od predmetu prieskumu označeného žalobcom. Pokiaľ teda žalobca v žalobe nesprávne označí žalovaného, správny súd sám určí žalovaného a s takto určeným žalovaným aj koná (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Asan/16/2019 zo dňa 05.05.2020, ods. 27). 25. Žalobkyňa ako žalovanú označila „Ministerku spravodlivosti Slovenskej republiky“. Napadnuté oznámenie síce skutočne vydala ministerka spravodlivosti, napriek tomu žalovaným je „Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky“. Pri aktoch vydaných ministrom alebo predsedom ústredného orgánu štátnej správy je totiž žalovaným ministerstvo alebo ústredný orgán štátnej správy, aj keď rozhodnutie vydal ten, kto stojí na jeho čele (minister, predseda, vedúci). Ministerstvo je centralizovaným a monokratickým orgánom štátnej správy, na čele ktorého stojí minister vymenovaný prezidentom na návrh predsedu vlády. Administratívnu subjektivitu má ministerstvo, ktoré je definované ako právnická osoba, pričom minister nie je sám osebe orgánom verejnej správy, ale osobou stojacou v čele tohto
orgánu verejnej správy. Správny súd preto ako so žalovaným konal s „Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky“. 26. Žalobkyňa sa domáhala preskúmania zákonnosti napadnutého oznámenia, keďže mala za to, že napadnuté oznámenie bolo opatrením orgánu verejnej správy (ďalej len „opatrenie“), a že ním boli nezákonne zasiahnuté jej subjektívne práva. Naproti tomu, žalovaný mal za to, že napadnuté oznámenie nie je opatrením (administratívnym aktom), že nebolo vydané v administratívnom konaní a že ním neboli zasiahnuté subjektívne práva žalobkyne. Správny súd preto v prvom rade skúmal, či napadnuté oznámenie je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. 27. Spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva sú akty orgánov verejnej správy napĺňajúce definičné znaky rozhodnutia, opatrenia a iného zásahu orgánu verejnej správy (a v konečnom dôsledku aj namietaná nečinnosť orgánu verejnej správy, keďže fyzické osoby a právnické osoby sa v rámci správneho súdnictva môžu domáhať ochrany pred nečinnosťou orgánu verejnej správy), a to za predpokladu, že ich zároveň nemožno subsumovať pod žiadnu zo zákonom stanovených výluk z prieskumu v rámci správneho súdnictva (§ 2, § 6 ods. 1 a § 7 SSP). To znamená, že nie každý akt orgánu verejnej správy vydaný v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Správny súd preto v nadväznosti na podanú žalobu v prvom rade musí posúdiť, či akt orgánu verejnej správy, ktorého preskúmania sa žalobca domáha, predstavuje rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu verejnej správy, a ak áno, či vo vzťahu k danému aktu orgánu verejnej správy nie je daná niektorá zo zákonných výluk z prieskumu v rámci správneho súdnictva. S prihliadnutím k argumentácii žalobkyne a žalovaného správny súd venoval osobitnú pozornosť tomu, či napadnuté oznámenie je opatrením. 28. Opatrením sa na účely SSP rozumie správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. Pri posúdení otázky, či určitý akt orgánu verejnej správy je opatrením, má preto zásadný význam, či bol vydaný v administratívnom konaní (i) a zároveň, či ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté (ii). Naopak, bez právneho významu je v tomto smere označenie aktu orgánu verejnej správy. 29. Priamy dotyk práv, právom chránených záujmov alebo povinností fyzickej osoby a právnickej osoby aktom orgánu verejnej správy na účely Správneho súdneho poriadku nie je bližšie (explicitne) normatívne vymedzený. Je však zrejmé, že ním možno rozumieť situáciu, kedy akt orgánu verejnej správy môže ovplyvniť právnu pozíciu určitej fyzickej osoby alebo právnickej osoby tak, že jej postavenie po vydaní aktu orgánu verejnej správy bude iné ako pred jeho vydaním. Naopak, o priamy dotyk práv, právom chránených záujmov alebo povinností fyzickej osoby a právnickej osoby aktom orgánu verejnej správy nepôjde vtedy, ak vplyv predmetného aktu na práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby bude iba sprostredkovaný alebo pôjde iba o vplyv zasahujúci faktický záujem fyzickej osoby alebo právnickej osoby. 30. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žiadosťou zo dňa 02.09.2020 žalobkyňa požiadala žalovaného (konkrétne ministerku spravodlivosti) o započítanie inej právnej praxe podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch. Napadnutým oznámením žalovaný oznámil žalobkyni, že jej nezapočítava inú právnu prax, a to prax vykonávanú v období od 18.01.1994 do 24.06.2003, do času výkonu funkcie sudcu na účely ustanovené v § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona o sudcoch z dôvodu, že iná právna prax nebola vykonávaná v rezorte prokuratúry, t. j. vo sfére, kde boli upravené zhodné nároky ako v oblasti justície. 31. Napadnuté oznámenie je nepochybne aktom orgánu verejnej správy, keďže ho vydala ministerka spravodlivosti, a to v rámci výkonu jej pôsobnosti v oblasti verejnej správy. Táto skutočnosť však nepostačuje na to, aby bolo možné konštatovať, že napadnuté oznámenie je opatrením. Na to, aby bolo možné konštatovať, že napadnuté oznámenie je opatrením, by muselo byť vydané v administratívnom konaní a zároveň by ním museli byť alebo aspoň mohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobkyne priamo dotknuté - pokiaľ niektorá (ktorákoľvek) z týchto kumulatívnych podmienok nebola splnená, potom napadnuté oznámenie nie je opatrením. Správny súd sa tak v ďalšom zameral na dopad napadnutého oznámenia na práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobkyne.
32. Z § 21 ods. 2, § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 a § 151 ods. 6 zákona o sudcoch je zrejmé, že samotným aktom ministra spravodlivosti o započítavaní inej právnej praxe sa právne postavenie osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe, nijako nemení. Akt ministra spravodlivosti o započítavaní inej právnej praxe je „iba“ podkladom pre následné rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch a až následné rozhodnutie o týchto nárokoch je spôsobilé priamo zasiahnuť do subjektívnych práv fyzickej osoby. 33. Samotný akt ministra spravodlivosti o započítavaní inej právnej praxe môže meniť právne postavenie osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe, len vo vzťahu k nároku podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch, keďže nárok podľa tejto právnej normy vzniká ex lege, t. j. bez potreby vydania ďalšieho osobitného rozhodnutia alebo opatrenia, pri kumulatívnom splnení dvoch podmienok, a to dosiahnutia zákonom stanoveného veku sudcu v príslušnom kalendárnom roku a výkonu funkcie sudcu po zákonom stanovenú minimálnu dobu. To znamená, že akt ministra spravodlivosti, ktorým vybavil, či už kladne alebo negatívne žiadosť o započítanie inej právnej praxe postupom podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, napĺňa atribút „priamosti“ dotyku subjektívnych práv žiadateľa vtedy, pokiaľ by započítavaním inej právnej praxe (t. j. kladným vybavením predmetnej žiadosti) žiadateľovi vznikol nárok podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch na preventívnu rehabilitáciu v trvaní jedného týždňa alebo v trvaní dvoch týždňov. Len v tomto prípade je akt ministra spravodlivosti, ktorým vybavil žiadosť o započítanie inej právnej praxe postupom podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, spôsobilý priamo zasiahnuť do subjektívnych práv osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe. 34. Žalobkyňa v žiadosti o započítanie inej právnej praxe zo dňa 02.09.2020 uviedla, že je sudkyňou od 25.06.2003. V čase podania tejto žiadosti teda vykonávala funkciu sudkyne viac ako 15 rokov a bola staršia ako 50 rokov (žalobkyňa sa narodila v roku 1961). Svoju žiadosť preto ani nijako nespájala s nárokom podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch, keď prípadné započítanie inej právnej praxe nemohlo nijako zmeniť jej právne postavenie vo vzťahu k nároku vyplývajúcemu ex lege z tejto právnej normy. 35. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že napadnutým oznámením nie sú a nemôžu byť subjektívne práva žalobkyne priamo dotknuté, a že subjektívne práva žalobkyne by neboli a nemohli byť priamo dotknuté ani kladným vybavením jej žiadosti o započítanie inej právnej praxe zo dňa 02.09.2020. Napadnuté oznámenie preto nie je opatrením, keďže nespĺňa jeden z definičných znakov opatrenia (atribút „priamosti“). V dôsledku tohto zistenia potom už bolo nadbytočné zaoberať sa otázkou, či napadnuté oznámenie (ne)bolo vydané v administratívnom konaní. 36. Pre úplnosť správny súd dodáva, že napadnuté oznámenie nie je ani iným zásahom orgánu verejnej správy (ďalej len „iný zásah“). Jedným z definičných znakov iného zásahu je totiž (podobne ako v prípade opatrenia) atribút „priamosti“, t. j. skutočnosť, že subjektívne práva fyzickej osoby a právnickej osoby ním sú alebo môžu byť priamo dotknuté, a práve tento atribút „priamosti“ napadnutému oznámeniu chýba. Napadnuté oznámenie napokon nie je ani rozhodnutím orgánu verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie“), keďže aj keby ministerka spravodlivosti vyhovela žiadosti žalobkyne o započítanie inej právnej praxe, príslušným aktom by nezakladala, nemenila ani nerušila a ani nedeklarovala práva, právom chránené záujmy ani povinnosti žalobkyne a tieto by aktom ministerky spravodlivosti ani neboli priamo dotknuté. Žalobkyňa ostatne ani netvrdila, že napadnuté oznámenie je iným zásahom, či rozhodnutím. Možno teda uzavrieť, že žaloba smeruje proti takému aktu orgánu verejnej správy, ktorý nie je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. 37. Keďže žaloba smeruje proti takému aktu orgánu verejnej správy, ktorý nie je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva, správny súd sa nezaoberal (a ani nemohol zaoberať) námietkami smerujúcimi k nezákonnosti postupu predchádzajúceho vydaniu napadnutého oznámenia, k nepreskúmateľnosti napadnutého oznámenia a k jeho vecnej nesprávnosti. Správny súd sa preto nezaoberal (a ani nemohol zaoberať) námietkou, že ministerka spravodlivosti mohla žiadosť žalobkyne o započítanie inej právnej praxe vybaviť až na základe vyjadrenia Súdnej rady SR k tejto žiadosti, či námietkou nesprávnosti stanoviska žalovaného, podľa ktorého minister spravodlivosti môže podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch započítať iba inú prax vykonávanú vo vzťahu k rezortu prokuratúry. 38. Pokiaľ žalobkyňa konštatovala, že pre aktívnu legitimáciu na podanie všeobecnej správnej žaloby postačuje aj len potencialita možného ukrátenia fyzickej osoby alebo právnickej osoby na subjektívnych právach opatrením orgánu verejnej správy, správny súd uvádza, že jedným z definičných znakov
opatrenia je skutočne jeho spôsobilosť (potenciál) dotknúť sa práva, právom chráneného záujmu alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby. V zmysle normatívneho vymedzenia opatrenia je totiž opatrením aj taký správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby dotknuté. Nemožno však opomenúť, že musí ísť o spôsobilosť (potenciál) príslušného aktu vydaného orgánom verejnej správy v administratívnom konaní dotknúť sa práva, právom chráneného záujmu alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo. Práve tento atribút „priamosti“ napadnutému oznámeniu chýba, v dôsledku čoho ho potom ani nemožno považovať za opatrenie. 39. Správny súd je toho názoru, že zákonodarca predpokladal situácie, kedy určité rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy bude podrobené prieskumu až na základe žaloby smerujúcej práve proti „finálnemu“ rozhodnutiu. Zákonodarca totiž explicitne ustanovil, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2 SSP (§ 27 ods. 1 SSP). Ak má správny súd v konaní o všeobecnej správnej žalobe pri splnení zákonom stanovených podmienok právomoc preskúmať aj skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, potom má nepochybne právomoc v konaní o všeobecnej správnej žalobe preskúmať aj preskúmavanému rozhodnutiu orgánu verejnej správy predchádzajúci akt orgánu verejnej správy, ktorý nespĺňa definičné znaky rozhodnutia ani opatrenia, vydaný v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy, ak z neho preskúmavané rozhodnutie vychádzalo, pretože pre jeho vydanie bol záväzný, a ak predmetný akt orgánu verejnej správy nebol samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Takýmto spôsobom je zabezpečená súdna ochrana aj vo vzťahu k aktu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu „finálnemu“ rozhodnutiu, pokiaľ ten nie je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. 40. V uvedených intenciách aj akt ministra spravodlivosti, ktorým vybavil žiadosť o započítanie inej právnej praxe postupom podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, podlieha prieskumu v správnom súdnom konaní len v rámci prieskumu rozhodnutia o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch, okrem prípadu, kedy by eventuálne kladným vybavením žiadosti o započítanie inej právnej praxe ex lege vznikol nárok podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch, v ktorom prípade by tento akt bol samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Pri inom výklade by akt ministra spravodlivosti, ktorým vybavil žiadosť o započítanie inej právnej praxe postupom podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, mohol podliehať prieskumu len z čisto akademických dôvodov bez možnosti reálneho dopadu na právnu sféru žiadateľa, keď jeho funkcia sudcu môže zaniknúť aj pred nadobudnutím nároku na starobný dôchodok, predčasný starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok (skutočnosť relevantná z hľadiska nároku podľa § 21 ods. 2 zákona o sudcoch), resp. keď žiadateľovi nemusí vzniknúť nárok na výplatu starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku (skutočnosť relevantná z hľadiska nároku podľa § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch), a to napríklad z dôvodu jeho úmrtia pred vznikom nároku na niektorú z týchto foriem dôchodku. 41. Námietky žalobkyne smerujúce k diskriminačnému charakteru právnej úpravy ustanovenej v § 151 ods. 5 zákona o sudcoch neboli v predmetnej veci relevantné. Otázka súladu tejto právnej normy s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, by mohla byť relevantná až v súdnom konaní, ktorého predmetom sú priamo nároky podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch. Touto otázkou sa však správny súd nemohol zaoberať v konaní o správnej žalobe smerujúcej proti takému aktu orgánu verejnej správy, ktorý nie je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. 42. Žalobkyňa síce správne uviedla, že z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí („výsledkov konania správneho orgánu“) týkajúcich sa základných práv a slobôd, avšak (aj pri akceptovaní stanoviska, podľa ktorého pod pojem „rozhodnutie“ použitý v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky možno subsumovať aj iné akty orgánov verejnej správy) v okolnostiach predmetnej právnej veci je takýmto rozhodovaním až rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch. Až toto rozhodovanie je rozhodovaním vo veci práva na primerané hmotné
zabezpečenie v starobe, a teda vo veci základného práva. Nemožno pritom opomenúť, že v rámci prieskumu rozhodnutí o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch je správny súd v nadväznosti na námietky žalobcu povinný preskúmať aj zákonnosť postupu predchádzajúceho vydaniu týchto rozhodnutí. Žalobca tak má možnosť v rámci žaloby smerujúcej proti rozhodnutiam o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch vzniesť aj námietky smerujúce proti aktu, ktorým minister spravodlivosti postupom podľa § 151 ods. 6 zákona o sudcoch vybavil žiadosť o započítanie inej právnej praxe. 43. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP žalobu ako neprípustnú odmietol. Žaloba je totiž neprípustná, ak smeruje proti takému aktu orgánu verejnej správy vydanému v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy, ktorý nie je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva, ako je tomu aj v prípade napadnutého oznámenia. 44. Pre úplnosť správny súd uvádza, že aj pokiaľ by sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že napadnuté oznámenie je opatrením, stále by musel postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP žalobu ako neprípustnú odmietnuť, a to ako opatrenie predbežnej povahy (§ 7 písm. e/ SSP). Aj v takom prípade by totiž platilo, že napadnuté oznámenie je „iba“ podkladom pre následné rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch, a že až následné rozhodnutie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona o sudcoch je spôsobilé priamo zasiahnuť do subjektívnych práv žalobkyne. 45. O práve na náhradu trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP, ktorý uvádza, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak žaloba bola odmietnutá, pričom nezistil žiaden dôvod na aplikáciu § 171 ods. 1 SSP. 46. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 439 ods. 1 v spojení s § 443 ods. 1 SSP a § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).