Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 58/201531 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka o sťažnosti
,
, zastúpeného
advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 96/2008 takto rozhodol: 1. Základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 96/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I
prikazuje,
aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 C 96/2008 konal bez zbytočných prieťahov. 3.
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 4. Okresný súd Bratislava I
je povinný
uhradiť
trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet advokátky JUDr. Emílie Korčekovej, L. Novomeského 25, Pezinok, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odôvodnenie: I. Ústavný
súd
Slovenskej
republiky
(ďalej
len
„ústavný
súd“)
uznesením č. k. III. ÚS 58/201521 zo 17. februára 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 96/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“). Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v napadnutom konaní začatom 2. júla 2007 vedenom pred okresným súdom je v procesnej pozícii žalobcu „o náhradu škody a nemajetkovej ujmy za prieťahy a nezákonné trestné stíhanie od roku 2002 pre vymyslený trestný čin dozorovou prokurátorkou OP Bratislava II“. Od podania žaloby uplynulo už viac ako 7 rokov, pričom napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, 2
čo u sťažovateľa vyvoláva dlhodobý stav právnej neistoty. Sťažovateľ ďalej uviedol, že okresný súd v označenom konaní koná neefektívne, vykonáva úkony, ktoré nevedú k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, podľa jeho vyjadrenia okresný súd „... činil vo veci obštrukcie a v obštrukciách pokračuje v úmysle zmariť sťažovateľovi dosiahnutie zákonného a spravodlivého rozhodnutia vo veci samej“. K náprave vo veci nedošlo ani po podaní sťažností predsedníčke okresného súdu z 25. mája 2009 a 27. septembra 2013. Sťažovateľ je toho názoru, že v napadnutom konaní aj naďalej dochádza k zbytočným prieťahom. Na základe týchto skutočností žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 7 500 €, ako aj úhradu trov konania. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn. Spr. 3843/2014 doručeným ústavnému súdu 19. januára 2015, v ktorom okrem iného uvádza: „K samotnému priebehu konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C/96/2008 uvádzam, že sa jedná o vec po faktickej i právnej stránke zložitú. Dôvodom sťažovateľovho spomínaného neskorého vytýčenia prvého pojednávania bolo namietanie miestnej príslušnosti tunajšieho súdu, o ktorej nakoniec rozhodoval Krajský súd v Bratislave. Ten uznesením č. k. 9 NcC/0820 rozhodol, že na konanie vo veci je miestne príslušným tunajší súd a spis mu bol vrátený. Konanie sa ďalej predĺžilo potrebou zabezpečiť listinné dôkazy, konkr. zapožičať spisový materiál z Okresnej prokuratúry Bratislava II, z Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru Bratislava II, z Okresného riaditeľstva Policajného Zboru v Trnave a oboznámiť sa s uvedenými listinnými dôkazmi. Na celkovú dĺžku konania malo vplyv aj správanie sa účastníkov konania a svedkov, osobitne to, že sa nedostavovali na súdne pojednávania, resp. žiadali odročenie pojednávania z rôznych dôvodov. Navrhovateľ zároveň realizuje v priebehu konania všetky svoje procesné práva, podáva rôzne procesné návrhy, o ktorých je potrebné rozhodnúť, čo celé konanie predlžuje.“ 3
K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľ stanovisko nezaujal. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 96/2008 zistil, že jeho priebeh bol takýto: Okresnému súdu bola 2. júla 2007 doručená žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy od Slovenskej republiky, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Okresný súd predmetnú vec 28. februára 2008 z dôvodu miestnej príslušnosti postúpil na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II, ktorý s postúpením veci nesúhlasil, aby napokon Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 9 NcC 9/08 z 29. apríla 2008 určil, že miestne príslušným na prejednanie a rozhodnutie veci je okresný súd (súdny spis bol okresnému súdu vrátený 7. mája 2008). Po vyžiadaní s vecou súvisiacich spisov okresný súd 22. júla 2010 nariadil termín pojednávania na 26. október 2010, ktoré sa uskutočnilo, a pre účel ďalšieho dokazovania bolo odročené na 3. február 2011. Okresný súd uznesením zo 17. januára 2011 pripustil zmenu petitu žalobného návrhu, pričom pojednávanie nariadené na 3. február 2011 sa z dôvodu neúčasti účastníkov konania neuskutočnilo a bolo odročené na 17. marec 2011. Pojednávanie uskutočnené 17. marca 2011 bolo z dôvodu návrhu na rozšírenie účastníkov konania na strane odporcu odročené na 9. jún 2011. Okresný súd uznesením z 11. apríla 2011 pripustil pristúpenie ďalšieho účastníka konania na strane odporcu – Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Pojednávania nariadené na 9. jún 2011, 22. september 2011 a 24. november 2011 sa neuskutočnili, pričom prvé a tretie pojednávanie na základe požiadavky sťažovateľa. Neuskutočnilo sa ani pojednávanie nariadené na 9. február 2012 z dôvodu kolízie s iným pojednávaním, ktorého sa mal zúčastniť odporca. Pojednávanie uskutočnené 28. februára 2012 bolo odročené na neurčito „z dôvodu návrhu odporcu v 1. rade o zložení preddavku na trovy konania“. Proti uzneseniu okresného súdu z 20. septembra 2012, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, sa sťažovateľ odvolal a súdny spis bol predložený
na
rozhodnutie
Krajskému 4
súdu
v Bratislave,
ktorý
uznesením
sp. zn. 3 Co 561/2012 z 20. decembra 2012 odvolanie sťažovateľa odmietol. Po podaní dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Cdo 181/2013 z 21. augusta 2013 zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 20. decembra 2012 a okresného súdu z 20. septembra 2012 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením z 28. marca 2014 uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal a Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 5 Co 385/2014 z 24. júna 2014 odvolanie odmietol. Okresný súd 7. januára 2015 nariadil termín pojednávania vo veci na 28. apríl 2015. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.
5
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02). Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
6
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci. 1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom sťažovateľ je žalobcom a Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky žalovaným, ktorého predmetom je náhrada škody a nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie, ústavný súd pripúšťa, že dĺžka konania mohla byť závislá od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci, hoci obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva. Napriek uvedenému ďalej dodáva, že samotnou skutkovou a právnou zložitosťou prerokovávanej veci však nie je možné ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania. 2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, podľa ktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Okrem dvoch žiadostí sťažovateľa, na základe ktorých boli termíny pojednávaní zrušené a nariadené nové, ústavný súd nezistil žiadne iné okolnosti, ktoré by bolo v súvislosti s dĺžkou konania potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa. Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti konštatuje, že sťažovateľ „realizuje v priebehu konania všetky svoje procesné práva, podáva rôzne procesné návrhy, o ktorých je potrebné rozhodnúť, čo celé konanie predlžuje“, ústavný súd poukazuje na svoju štandardnú judikatúru (napr. III. ÚS 242/03, III. ÚS 341/2014), podľa ktorej za prieťahy vzniknuté v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci.
7
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol samotný postup okresného súdu. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že okresný súd hneď na začiatku konania pochybil, keď vec z dôvodu miestnej príslušnosti 28. februára 2008 postúpil na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II, no po jeho nesúhlase s postúpením Krajský súd v Bratislave uznesením z 29. apríla 2008 určil, že miestne príslušným na prejednanie a rozhodnutie veci je okresný súd, ktorému bol súdny spis vrátený 7. mája 2008. Od tohto momentu bol okresný súd vo veci v zásade bez relevantného dôvodu úplne nečinný do marca 2010, keď vyžiadal s vecou súvisiace spisy. Nečinnosť okresného súdu trvala takmer 2 roky. Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu v ďalšom priebehu ústavný súd zistil, že jeho postup v napadnutom konaní ako celku nebol dostatočne efektívny. O uvedenej skutočnosti svedčí najmä to, že v celom doterajšom priebehu konania, ktoré začalo 2. júla 2007, sa uskutočnili iba dve pojednávania, navyše bez vytvorenia konkrétnych predpokladov na rozhodnutie v merite veci, pričom tento stav trvá až do súčasnosti. V uvedenej súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu štandardnú judikatúru (napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 182/08), podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom konaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez 8
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právom na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto konštatuje, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 15 C 96/2008, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Ústavný súd na základe svojho zistenia, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 96/2008 konal bez zbytočných prieťahov, pretože označená vec nebola do rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu). III. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 500 €, ktoré odôvodnil „pocitom neistoty, bezmocnosti a beznádeje“ v súvislosti s neúmernou dĺžkou napadnutého konania. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé 9
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho neodôvodnenú nečinnosť v trvaní takmer 2 rokov, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde, správanie sťažovateľa a všetky okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkov konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej služby vrátane režijného paušálu v sume 269,58 € je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume uplatnenej jeho právnou zástupkyňou. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyni sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu). 10
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 14. apríla 2015
11