Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/35/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201219 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1011201219.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: pána W. Q. Q. U., narodeného 19.2.1982, príslušníka V. K. W. (Ď. J. V.), podľa vlastného udania v zahraničí bytom naposledy T. I. X., V. F., V., aktuálne s miestom pobytu V. I. Q. Ú. Q. B. W. Y. Y., zastúpeného pani JUDr. Lenkou Čechovou Pisarčíkovou, pracovníčkou Spoločnosti ľudí dobrej vôle so sídlom Mäsiarska 13, Košice proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad so sídlom Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 13.7.2011 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: Q.-XXX-XX/PO-Ž.-XXXX zo dňa 6.6.2011 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: Q.-XXX-XX/PO-Ž.-XXXX zo dňa 6.6.2011 p o t v r d z u j e. Krajský súd v Bratislave navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: Q.-XXX-XX/PO-Ž.-XXXX zo dňa 6.6.2011 odporca podľa § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi neposkytol mu doplnkovú ochranu. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť udelenia doplnkovej ochrany navrhovateľov, nakoľko nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. Osobitne poukázal na skutočnosť, že preukázanie existencie ochrany prostredníctvom UNRWA (Organizácia Spojených národov pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov) neznamená automatické priznanie štatútu utečenca v zmysle Konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov (Ženevská konvencia) a zo zákona o azyle. V ďalšom poukázal na skutočnosť, že voči navrhovateľovi nebolo nikdy vedené trestné a ani iné obdobné konanie a teda mu v prípade návratu do krajiny pôvodu nehrozí výkon či uloženie trestu smrti, resp. iné neľudské či ponižujúce zaobchádzanie. Zistil a opísal aktuálnu situáciu v krajine navrhovateľovho pôvodu, ktorú z hľadiska bezpečnostných rizík vyhodnotil ako pokojnú. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v jazyku slovenskom v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 13.7.2011, ktorým sa domáhal jeho zrušenia. Poukázal na pravosť ním predloženej karty UNRWA a v tej súvislosti na automatické priznanie medzinárodnej ochrany v zmysle Ženevskej konvencie, pričom sa odvolal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/5/2011 z 22.2.2011, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia. Súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 26.8.2011 k návrhu napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Poukázal pritom na skutočnosť, že v konaní postupoval v intenciách zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj na to, že navrhovateľ v konaní uvádzal nové, resp. rozporné skutočnosti, ktoré však (odporca) nevyhodnocoval z pohľadu hodnovernosti navrhovateľa vo vzťahu k predmetu konania. Opätovne poukázal na skutočnosť, že preukázanie ochrany poskytovanej UNRWA neznamená automatické poskytnutie medzinárodnej ochrany podľa Ženevskej konvencie. Súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Krajský súd v Bratislave (ďalej len súd) rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania (§ 250f Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení - O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods.3 zákona o azyle, § 14 zák. č.371/2004 Z.z. v platnom znení) a za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správné. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa súd podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: Q.-XXX/PO-Ž.-XXXX z obsahu ktorého o. i. zistil, že navrhovateľ 22.9.2009 požiadal o azyl z dôvodu obavy o život v súvislosti s ozbrojeným konfliktom, pri ktorom bol zničený rodinný dom. V priebehu vstupného pohovoru (24.9.2009) uviedol, že on a jeho rodina žili aj z príspevkov od UNRWA, že nebol nikdy trestne stíhaný a že 4 mesiace (na prelome rokov 2008 a 2009) bol radovým členom organizácie Fatah. Neskôr z tohto hnutia vystúpil a stal sa členom strany Ľudovej fronty - Jabha Shaabiyia. Palestínu - pásmo Gazy opustil z dôvodu z dôvodu nepriaznivej bezpečnostnej a sociálnej situácie. Tiež uviedol, že asi pred pol rokom bol krátko zadržaný hnutím Hamas, avšak potom ako sa preukázalo, že nie je členom hnutia Fatah (ale že je členom strany Ľudová fronta), bol prepustený. Do spisu založil kópie rodného listu a registračnej karty UNRWA ku ktorým dokladom bol následne (24.11.2009) vykonaný doplňujúci pohovor. Odporca rozhodnutím zo dňa 30.11.2009 vo veci rozhodol tak, že navrhovateľovi azyl neudelil a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Voči výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany podal navrhovateľ opravný prostriedok o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 5.2.2010 tak, že tento výrok zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. 11.5.2010 odporca vykonal s navrhovateľom doplňujúci pohovor v priebehu ktorého o. i. uviedol, že nikdy nebol členom žiadnej strany. Po doplnení dokazovanie odporca rozhodnutím zo 6.7.2010 navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu. Aj voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 26.10.2010 tak, že napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Voči tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 22.2.2011 odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil a rozhodnutie odporcu zo 6.7.2010 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku konštatoval, že navrhovateľ predložil dôkazy o poskytovanej ochrane organizáciou UNRWA a nestotožnil sa s názorom Krajského súdu v Košiciach o navrhovateľovej nedôveryhodnosti. Odporcovi uložil, aby v novom konaní odstránil vytknuté nedostatky zrušeného rozhodnutia (zistenie skutkového stavu veci je v rozpore s obsahom spisu), aby opätovne posúdil navrhovateľom preukázanú skutočnosť, že navrhovateľova rodina požívala ochranu UNRWA (Článok 1D Ženevskej konvencie) pričom zdôraznil, že vylučovacia klauzula predmetného článku sa vzťahuje iba na osoby, ktoré naozaj pomoc UNRWA využívajú. Následne odporca vykonal s navrhovateľom doplňujúci pohovor (27.4.2011), zameraný na dokumenty, predložené navrhovateľom, ako aj na ďalšie podrobné zistenie pôsobenia navrhovateľ v čase pred jeho odchodom z krajiny pôvodu. Odporca vyhľadal a do spisu založil aktuálne správy o krajine pôvodu navrhovateľa, zamerané aj na aktuálnu bezpečnostnú situáciu v Palestíne. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods.1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Podľa Článku 1D Ženevskej konvencie (znenie uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 319/1996 Z.z.) tento dohovor sa nevzťahuje na osoby, ktoré v súčasnosti majú ochranu alebo pomoc iných orgánov alebo odborných organizácií Organizácie Spojených národov, než je Úrad Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov. Ak takáto ochrana alebo pomoc z akýchkoľvek dôvodov zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb definitívne rozhodlo podľa platných uznesení Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov, vzťahujú sa na ne ipso facto ustanovenia tohto dohovoru. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K (jedinej) námietke, že s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/5/2011 z 22.2.2011 navrhovateľovi patrí automatické priznanie medzinárodnej ochrany v zmysle Ženevskej konvencie (Článok 1D) a že odporca sa neriadil právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca v aktuálnom konaní doplnil dokazovanie doplňujúcim pohovorom s navrhovateľom a vyhľadaním aktuálnych správ o všeobecnej a aj bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu navrhovateľa. Odporca verifikoval navrhovateľove postavenie v Palestíne ako osoby, ktorej bola poskytované ochrana organizáciou UNRWA a napriek ďalším nezrovnalostiam v jeho výpovediach navrhovateľa ako osobu nedôveryhodnú nevyhodnotil, resp. svoje zistenia v tomto smere neuplatnil ako dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany. Podľa názoru súdu ani Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozsudku sp. zn. 1Sža/5/2011 z 22.2.2011 neprejudikoval, že by navrhovateľovi, ako osobe ktorá bola v krajine pôvodu pod ochranou UNRWA a ktorej z dôvodu odchodu z územia Palestíny prestala byť táto ochrana poskytovaná, mala byť automaticky poskytnutá ochrana podľa Ženevskej konvencie. Pokiaľ sa navrhovateľ domnieva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil v predmetnom zrušujúcom rozsudku takýto názor, jeho výklad odôvodnenia rozsudku v tomto smere nie je správny. Takáto úvaha nevyplýva ani zo samotného znenia Článku 1D Ženevskej konvencie, podľa ktorého ak osoba, ktorá využívala ochranu (poskytovanú organizáciou UNRWA) a ktorej z akéhokoľvek dôvodu táto ochrana prestala byť poskytovaná má právo požiadať o udelenie medzinárodnej ochrany podľa Ženevskej konvencie. Za splnenia podmienok stanovených touto konvenciou (zákonom o azyle) jej však ochrana udelená byť môže, tak ako každému inému žiadateľovi o jej poskytnutie. Inak povedané, skutočnosť, že navrhovateľ bol pod ochranou UNRWA neznamená automatické priznanie štatútu utečenca (azylu), resp. inej formy medzinárodnej ochrany pred perzekúciou. Takýto názor celkom jednoznačne vyjadril napr. aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sža/43/2011 z 13.9.2011 v odôvodnení ktorého sa podrobne zaoberal analýzou Článku 1D Ženevskej konvencie. Pretože skutočnosť, že navrhovateľ bol v čase svojho pobytu v Palestíne pod ochranou UNRWA neznamená, že by mu mala byť automaticky poskytnutá istá forma medzinárodnej ochrany podľa Ženevskej konvencie, pričom odporca v novom konaní postupoval v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/5/2011 z 22.2.2011, súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 O.s.p).