Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/97/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011899185 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1011899185.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdy Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľky: F. X., P. B. X, P., zastúpenej JUDr. Vojtechom Kubalom, advokátom so sídlom Kolárska 4, Bratislava, proti odporkyniam : 1/ R. A., P. Š. X, P., 2/ D. Š., P. Ľ.. Z. X, P., zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Lenka Imrišík, advokát, s.r.o., so sídlom Na piesku 8, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie odporkýň proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č. k. 20C 62/1999-356 zo dňa 07. decembra 2010, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti z m e ň u j e tak, že návrh z a m i e t a. Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporkyniam 1/, 2/ náhradu trov konania vo výške 132,50 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 474,02 € Advokátskej kancelárii JUDr. Lenka Imrišík, advokát, s.r.o., Na piesku 8, 821 05 Bratislava. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým ( v poradí druhým ) rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyniam povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 2.211 eur a trovy konania v sume 3.111,92 eura do troch dní odo dňa právoplatnosti napadnutého rozsudku. V časti nároku navrhovateľky prevyšujúcom sumu 2.211 eur (66.620,-Sk), ako aj v dôsledku späťvzatia návrhu v časti jej nároku na vydanie vecí, prvostupňový súd vo zvyšku konanie podľa § 96 ods.1, 2 O.s.p. zastavil. Vychádzal zo skutkového zistenia, že navrhovateľka žila s právnym predchodcom odporkýň J.. J. Š. v druhovskom pomere od októbra 1994 do mája 1998. V období rokov 1995 a 1996 sa v byte J.. Š. robili rekonštrukčné práce, na ktorých navrhovateľka finančne participovala, keď sporná zostala len miera jej finančnej participácie. Zo znaleckého posudku znalca pre oceňovanie stavebných prác S.. Š. X. prvostupňový súd zistil, že stavebné práce spojené s modernizáciou bytu pôvodného odporcu znalec ohodnotil sumou 178.015,- Sk, t.j. do rekonštrukcie bytu bolo investované 178.015,-Sk. Z listinných dôkazov vyplynulo, že zostatok na vkladnej knižke navrhovateľky vedenej v Slovenskej štátnej sporiteľni ku dňu 29.3.1994 predstavoval sumu 158.280,-Sk. Výbery z ČSOB od 13.11.1995 do 29.4.1996 predstavovali sumu 3.379 USD (102.560,-Sk). V posudzovanom prípade navrhovateľka investovala do rekonštrukcie bytu pôvodného odporcu na základe právneho dôvodu ich vzájomného vzťahu. Potom, ako vzájomné spolužitie ukončili, navrhovateľka ho požiadala okrem iného aj o finančnú náhradu za jej investície do rekonštrukcie jeho bytu, a teda k vydaniu jeho bezdôvodného obohatenia sa. Prvostupňový súd mal za preukázané, že navrhovateľka investovala do bytu pôvodného odporcu minimálne sumu 66.620,- Sk. K zhodnoteniu majetku právneho predchodcu odporkýň došlo na základe vzájomnej dohody navrhovateľky a J.. Š., ktorí spoločne investovali do jeho bytu za účelom vylepšenia si prostredia, v ktorom spolu žili. Prvostupňový súd vychádzal aj z výpovede samotného pôvodného odporcu, obsah ktorej považoval pre posúdenie veci svojím významom za zásadný. Pôvodný odporca potvrdil, že sa navrhovateľka spolupodieľala na finančnom zabezpečení rekonštrukcie jeho bytu a potom, ako ukončili spolužitie mal, záujem sa s ňou finančne vyrovnať, no sumu 500.000,-Sk, ktorú požadovala, považoval za prehnanú. Podľa názoru súdu prvého stupňa pôvodný odporca si teda nepochybne bol vedomý svojho záväzku voči navrhovateľke. V odôvodnení svojho rozsudku ďalej poukázal na existenciu súvisu medzi výberom finančných prostriedkov z banky navrhovateľky a súčasným nákupom vecí do domácnosti či prebiehajúcou rekonštrukciou bytu v rozhodnom období a uviedol, že v konaní nebolo zistené, na aký iný účel mohla navrhovateľka v rozhodnom čase dané nemalé finančné prostriedky použiť, nakoľko mala príjem i z prenájmu svojho bytu. Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že navrhovateľka finančne participovala na rekonštrukcii bytu pôvodného odporcu minimálne sumou 66.620,-Sk. Dodal, že ak by si niektoré z prác pôvodný odporca urobil sám, čo v konaní preukázané nebolo, faktom zostáva, že rekonštrukcia bytu stála ďaleko viac ako 66.620,-Sk. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že všeobecná cena majetku poručiteľa bola určená sumou 66.620,-Sk, výška pasív sumou 264.466,-Sk s uzavretím, že dedičstvo je predĺžené. Dcéry poručiteľa (odporkyne) v rámci dedičského konania uzavreli dedičskú dohodu, na základe ktorej auto Škoda Forman a poľovnícke veci v celkovej hodnote 66.620,-Sk zdedila len odporkyňa 2/ a odporkyňa 1/ zdedila len auto Škoda 105 L bez hodnoty. Hoci dedičstvo po poručiteľovi v celkovej výške 66.620,-Sk nadobudla len odporkyňa 2/, prvostupňový súd na zaplatenie dlhu pôvodného odporcu (66.620,-Sk) zaviazal obidve odporkyne, keď takéto rozhodnutie považoval za spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi. Námietku premlčania súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodnú, pretože podľa jeho názoru dvojročná subjektívna premlčacia doba začala plynúť na druhý deň potom, ako sa navrhovateľka odsťahovala z bytu J.. Š. (pôvodného odporcu), t.j. v máji 1998, kedy navrhovateľka s právnym predchodcom odporkýň ukončili vzájomné spolužitie a vyzvala ho, aby jej vrátil veci, ktoré kúpila za jej finančné prostriedky, ako i na náhradu financií, ktoré investovala do rekonštrukcie jeho bytu. Súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľka si mohla uplatniť právo na náhradu investícií do bytu pôvodného odporcu najneskôr do mája 2000. Navrhovateľka si uplatnila nárok na súde dňa 3.6.1999, a preto premlčaný nie je. Súd prvého stupňa z daného dôvodu neprihliadol na vznesenú námietku premlčania odporkýň a ďalej skúmal vecnú stránku veci. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal navrhovateľke náhradu trov konania v sume 3.111,92 eura na účet JUDr. Márie Cagalovej a v sume 814,16 eura k rukám JUDr. Vojtecha Kubalu. Predmetný rozsudok, vo vyhovujúcej časti v zákonom stanovenej lehote napadli odvolaním odporkyne. Súdu prvého stupňa vytýkali nesprávne právne posúdenie a to tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Ak súd došiel k záveru, že zhodnotením bytu sa pôvodný odporca bezdôvodne obohatil, neúplne zistil skutkový stav veci. Pôvodný odporca sa nemohol bezdôvodne obohatiť, nakoľko nedošlo k zhodnoteniu jeho majetku. V čase realizácie rekonštrukcie nebol vlastníkom predmetného bytu, ale len nájomcom. Vlastníctvo k bytu nadobudol až dňa 5.8.1999. V predmetnom konaní tak ani právny predchodca odporkýň a ani odporkyne nie sú subjektmi pasívne legitimovanými v spore. Odporkyne zastávali názor, že napadnutý rozsudok je neodôvodnený, nepreskúmateľný a zmätočný, obsahujúci vzájomne si odporujúce a rozporuplné vyjadrenia, z ktorých nie je možné zistiť, ako súd prvého stupňa a na základe akých dôkazov a úvah dospel k záveru, že navrhovateľka investovala do rekonštrukcie sumu 66.620,-Sk a táto suma je sumou, o ktorú sa zhodnotila nehnuteľnosť, nakoľko bezdôvodným obohatením nie je hodnota vynaložených prostriedkov, ale vlastné zhodnotenie majetku týmito investíciami. Okrem uvedeného, prvostupňový súd neurčil ani výšku zhodnotenia majetku odporcu a ani okamih vzniku bezdôvodného obohatenia. Zastávajú názor, že neexistuje súvis medzi výberom peňazí z vkladnej knižky a nákupom vecí a rekonštrukciou bytu, odporkyne tvrdili, že súd prvého stupňa nevzal do úvahy vyjadrenia pôvodného odporcu, svedkov a odporkýň, ktorí potvrdili evidentnú zručnosť pôvodného odporcu. Tým, že súd prvého stupňa žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo dané výpovede nepovažoval za relevantné, a prečo nemal za preukázané, že niektoré práce pôvodný odporca vykonal sám, bola porušená zásada voľného hodnotenia dôkazov a úvah súdu. Odporkyne mali za to, že navrhovateľka úmyselne zneužila smrť pôvodného odporcu na uplatňovanie si zjavne ničím neodôvodnených nárokov. Napriek tomu, že neuniesla dôkazné bremeno a jej tvrdenia v konaní vyvrátili odporkyne, súd prvého stupňa dal za pravdu ničím nepreukázaným tvrdeniam navrhovateľky. Odporkyne opätovne zdôraznili, že pôvodný odporca žiadnym spôsobom neuznal záväzok a dlh voči navrhovateľke, práve naopak, považoval ich vzťah za urovnaný. Ďalej namietali, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s odporkyňami vznesenou námietkou premlčania. Žiadnym spôsobom neodôvodnil, čím sa pri určení začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty riadil. Nevyhodnotil námietku premlčania ani vzhľadom na objektívnu premlčaciu dobu. Neuviedol ani len skutočnosť, kedy k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo. Navrhovateľka preukázateľne nemala plný úspech vo veci, dokonca vzhľadom na výšku pomeru úspechu a neúspechu jej nemali byť priznané žiadne trovy, naopak táto mala byť zaviazaná na náhradu trov odporkyniam. Prvostupňový súd preto nesprávne právne vec posúdil, keď priznal navrhovateľke plnú náhradu trov konania. Zároveň odporkyne boli toho názoru, že v predmetnom konaní prichádza do úvahy aj použitie ust. § 143 O.s.p. Zároveň súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia navrhovateľky po lehote danej na jej vyčíslenie. Taktiež samotné vyčíslenie trov právneho zastúpenia pôvodnej právnej zástupkyne, ako aj následného právneho zástupcu, nie je v súlade s platnou právnou úpravou. Z vyššie uvedených dôvodov odporkyne tvrdili, že napadnutý rozsudok nezodpovedá ochrane práv a právom chránených záujmov odporkýň a žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietne a uloží navrhovateľke povinnosť nahradiť odporkyni 1/ trovy konania vo výške 335,01 eura a odporkyni 2/ 335,01 eura. K uvedenému odvolaniu odporkýň sa písomne vyjadrila navrhovateľka. Uviedla, že pôvodný odporca opakovane potvrdil, že časť vecí kupovali spoločne, aj za výlučné prostriedky navrhovateľky, a rovnako tak potvrdil, že sa navrhovateľka spolupodieľala na finančnom zabezpečení rekonštrukcie jeho bytu. Pokiaľ ide o znalecký posudok, uviedla, že ten bol vykonaný na základe uznesenia OS BA IV zo dňa 1.7.2002, keď zistenie skutkového stavu bolo prevedené 14.11.2002 za prítomnosti oboch strán sporu a vypracovaný s dátumom 22.11.2002. Následne navrhovateľka tvrdila, že oficiálne žila u pôvodného odporcu od októbra 1994 do mája 1998, pričom on sám nepoprel, že sa podieľala na rekonštrukcii a platení za materiál. V predmetnom byte sa od marca 1993 zdržiavala len sporadicky a v skutočnosti sa k pôvodnému odporcovi nasťahovať nechcela. K záveru, že rekonštrukcia bytu sa uskutočnila v rokoch 1995-1996, dospel prvostupňový súd z výpovede pôvodného odporcu, uznesenie zo dňa 2.10.2010. Pokiaľ ide o výšku investovania do rekonštrukcie bytu uviedla, že predložené doklady a znalecký posudok sú vo vyššej hodnote ako 10.000,-Sk. V tejto súvislosti navyše poukázala na výpoveď B. P.. Podľa názoru navrhovateľky prvostupňový súd rozhodol správne, nakoľko predmetné veci nie je možné vydať v predmete, lebo sú zabudované, znehodnotené a opotrebované. Mala za to, že so vznesenou námietkou premlčania zo strany odporkýň sa súd v napadnutom rozsudku zaoberal. V závere vyjadrenia dodala, že výšku trov právneho zastúpenia JUDr. Márii Cagalovej ponecháva na úvahu súdu, nakoľko s jej zastupovaním nebola spokojná. K vyjadreniu navrhovateľky podali písomné vyjadrenie odporkyne, v ktorom zdôraznili, že pri sťahovaní z bytu spoločné nové zakúpené veci navrhovateľka odniesla a ponechala v byte len časť vecí, o ktoré nemala záujem, pričom pôvodný odporca jej v balení vecí nebránil. Pokiaľ ide o argument navrhovateľky, že súd dospel k záveru, že rekonštrukcia sa vykonala v rokoch 1995-1996 na základe výpovede pôvodného odporcu, odporkyne mali za to, že bolo preukázané, že v zápisniciach boli zrejmé chyby v písaní, ktoré mohli spôsobiť uvedenie nesprávneho dátumu aj v zápisnici s výpoveďou pôvodného odporcu. Zdôraznili, že pôvodný odporca nekonal protiprávne a bezdôvodne sa neobohatil. Od navrhovateľky neobdržal žiadne peniaze, žiadne peniaze od nej nežiadal a ani si peniaze nepožičal, a tak nedal žiadnu príčinu na podanie žaloby navrhovateľkou. Vzhľadom na uvedené odporkyne žiadali, aby odvolací súd rozhodol tak, ako navrhli vo svojom odvolaní. Navrhovateľka dňa 12.03.2012 opätovne podala k odvolaniu odporkýň vyjadrenie, v ktorom poukázala na právne zdôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa plne stotožnila. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania za dva právne úkony vo výške 192,34 eura. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., na odvolacom pojednávaní v zmysle § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p., zopakoval dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. oboznámením sa listinnými dôkazmi a to z č.l. 302, 348, 355b čítaním výsluchu navrhovateľky z č.l. 123, 294, svedeckých výpovedí F. X. z č.l. 123, L. R. z č.l. 215, P. Š. z č.l. 216 a dospel k záveru, že odvolanie odporkýň je dôvodné. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Podľa§ 107 ods. 2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, ustanovené v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho odporca môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch a to prípadne aj za cenu straty vynútiteľnosti práva. Občiansky zákonník stojí na princípe premlčania so všeobecnou trojročnou premlčacou dobou, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. To je objektívne vymedzený začiatok (od slova "mohlo" a nie od "mohol"). (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. mája 1997, sp.zn. 3 Obo 44/97.) Právo môže byť vykonané prvý raz, keď vznikne možnosť podať na jeho základe žalobu, teda keď je actio nata. Tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, napr. na tom, že oprávnený nevedel o svojom práve. V posudzovanej právnej veci sa navrhovateľka uplatneným žalobným návrhom (po konečnej úprave petitu zo dňa 10.7. 2007) domáha vydania bezdôvodného obohatenia na tom skutkovom podklade, že navrhovateľka vložila investície do rekonštrukcie bytu právneho predchodcu odporkýň bez právneho dôvodu. Za bezdôvodné obohatenie vzniknuté vynaložením nákladov do cudzej veci je potrebné považovať to, o čo bola cudzia vec zhodnotená, teda rozdiel medzi cenou nehnuteľnosti pred vynaložením investícii a cenou nehnuteľnosti po ich vynaložení. Ako bezdôvodné obohatenie musí byť vydané všetko, čo bolo bezdôvodne získané a nielen to, čo bolo vynaložené ( § 458 Obč.zák.). Krajský súd ako súd odvolací už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí na základe výsledkov vykonaného dokazovania získaného osvojením si skutkového zistenia založeného na zhodnom tvrdení účastníkov konania (§120 ods. 3 O.s.p) mal za ustálené, že navrhovateľka finančne participovala na rekonštrukcii bytu, skutočnosť ktorá nebola medzi účastníkmi konania sporná v dôsledku vyjadrenia pôvodného odporcu na pojednávaní dňa 10.5.2000 (č.l.25), teda základ nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol daný. Ďalšou významnou skutočnosťou pre posúdenie nároku bolo, že prestavba bytu sa realizovala v r. 1994-1995, zistenie ktoré má súd za preukázané nielen na základe výpovede navrhovateľky (č.l. 294 a č.l. 355b), ale uvedenú skutočnosť vo svojich svedeckých výpovediach potvrdili aj svedkyňa F. X. (č.l. 123); L. R. (č.l. 215); P. Š. (č.l. 216). Tento fakt je rozhodujúci z hľadiska posúdenia plynutia premlčacej lehoty, námietku ktorú odporkyne v konaní uplatnili. V prípade vloženia investícii uskutočnených na cudzej nehnuteľnosti, bez uzatvorenia dohody vzniká bezdôvodné obohatenie už okamihom vloženia investícii; od tohto okamihu začína plynúť premlčacia lehota podľa § 107 ods. 2 Obč.zák. Ak navrhovateľka vložila do cudzej nehnuteľnosti investície, vlastníkovi bytu vzniká bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu, a to v rozsahu, v ktorom sa nehnuteľnosť investíciami oproti predchádzajúcemu stavu zhodnotila. Rozhodujúcim okamihom z hľadiska plynutia premlčania je moment, kedy k zhodnoteniu došlo, teda, kedy sa majetkový stav vlastníka zvýšil o hodnotu zodpovedajúcu zvýšenej hodnote nehnuteľnosti. Okolnosť, kedy sa navrhovateľka, ktorá investície vložila do nehnuteľnosti odsťahovala z bytu, je z tohto hľadiska bez významu. Uvedenú problematiku riešil NS ČR v rozsudku zo dňa 29.1. 2003, sp.zn. 25 Cdo 355/2001, od prijatého záveru nemá odvolací súd dôvod sa odchýliť a tento zodpovedá ustálenej súdnej praxi. Na základe uvedeného potom výsledky vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vedú odvolací súd k záveru, že navrhovateľka si mohla uplatniť právo na vydanie bezdôvodného obohatenia okamihom kedy k zhodnoteniu bytu došlo, teda, kedy sa majetkový stav vlastníka zvýšil o hodnotu zodpovedajúcu zvýšenej hodnote nehnuteľnosti; t.j. najneskôr v roku 1995. Keďže navrhovateľka uplatnila nárok na súde až dňa 3.6. 1999, z hľadiska plynutia trojročnej objektívnej lehoty s poukazom na ust. § 107 ods. 2 Obč. zák., ho uplatnila oneskorene. Ak teda súd prvého stupňa neprihliadol na odporkyňami vznesenú námietku premlčania, vec nesprávne právne posúdil, v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti v zmysle § 220 ods. 1 O.s.p. zmenil a žalobný návrh zamietol, neskúmajúc vecnú stránku veci, keďže uplatnil zásadu hospodárnosti konania, v dôsledku čoho je aj bez významu venovať sa ostatným námietkam odporkýň, ktoré uplatnili v odvolaní. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1, keď odporkyne cestou svojho právneho zástupcu podali návrh na priznanie náhrady trov konania a priznal v konaní plne úspešným odporkyniam 1/, 2/ náhradu trov konania v sume 132,50 € (súdny poplatok za odvolanie) a trov právneho zastúpenia vo výške 474,02 €, ktorú zaviazal navrhovateľku s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu zástupcovi odporkýň. Trovy právneho zastúpenia predstavujú odmenu advokáta za 4 úkony právnej služby a to prevzatie a príprava zastúpenia dňa 28.1.2011, písomné podanie - odvolanie zo dňa 1.2.2011, písomné podanie - vyjadrenie k vyjadreniu navrhovateľky zo dňa 9.9.2011, účasť na odvolacom pojednávaní dňa 26.4.2012. Odmena advokáta za 1 úkon právnej služby predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1, § 13 ods. 2 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb platnej a účinnej od 1.1.2009 sumu 91,29 € (91,29 € znížené o 50 %, t.j. 45,645 € x 2 osoby = 91,29 €). Odmena za vyššie uvedené úkony právnej služby aj s poukazom na ustanovenie § 15 písm. a) citovanej vyhlášky predstavuje sumu 395,02 € (4 x 91,29 € + 3 x 7,41 € režijný paušál + 1 x 7,63 € režijný paušál). Odmena advokáta a náhrady za úkony vo výške 395,02 € bola v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. zvýšená o 20 % DPH, t.j. o sumu 79 €. Celková odmena potom predstavuje sumu 474,02 € (395,02 € + 79 €). Právny zástupca odporkýň vyčíslil trovy právneho zastúpenia na sumu 698,40 €, keď žiadal priznať odmenu okrem vyššie uvedených úkonov právnej služby aj za ďalšie 2 úkony a to rokovanie s odporkyňou 2/ dňa 7.9.2011 v trvaní 2 hodiny 15 minút za účelom vypracovania vyjadrenia k vyjadreniu navrhovateľky a rokovanie s odporkyňou 2/ dňa 8.3.2012 v trvaní 2 hodiny 25 minút za účelom prípravy na pojednávanie. Odvolací súd odmenu za tieto úkony právnej služby nepriznal, keď mal za to, že uskutočnenie týchto úkonov nebolo potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je podmienkou v zmysle § 142 O.s.p. V danej veci právny zástupca odporkýň prevzal zastupovanie až počas odvolacieho konania, kedy sa samozrejme oboznámil so stavom veci, spisovým materiálom, výsledkom čoho bolo písomné podanie - odvolanie. Za tieto úkony, ako bolo uvedené vyššie, bola právnemu zástupcovi odporkýň odmena priznaná rovnako ako za ďalší úkon písomné podanie - vyjadrenie k vyjadreniu navrhovateľky. Na toto písomné podanie mali samozrejme odporkyne právo, ale v rámci odvolacieho konania, je odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a priznanie odmeny ešte aj za úkon rokovanie s odporkyňou 2/ dňa 7.9.2011 v trvaní 2 hodiny 15 minút za účelom vypracovania vyjadrenia k vyjadreniu navrhovateľky by bolo v rozpore s ustanovením zásad obsiahnutých v ustanovení § 142 O.s.p. Rovnako ako priznanie odmeny za úkon rokovanie s odporkyňou 2/ dňa 8.3.2012 v trvaní 2 hodiny 25 minút za účelom prípravy na pojednávanie, keď od podania odvolania, vyjadrenia odporkýň k vyjadreniu navrhovateľky nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam, pre ktoré by bolo opätovné stretnutie právneho zástupcu odporkýň s odporkyňou 2/ v takom rozsahu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.