Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/45/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200986 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1012200986.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: pána J. O., narodeného XX.XX.XXXX, alias J. T. H., nar. XX.XX.XXXX, alias J. T. H. O., nar. XX.XX.XXXX, alias J. O., nar. XX.XX.XXXX bez dokladov totožnosti, ID osoby: XX XXX, štátneho príslušníka H. N. G. (H.), v zahraničí bytom naposledy D. K., V., L. V., H. s posledným miestom pobytu v Slovenskej republike: L. O. T. Ú. T. P. U. G. G., aktuálne na neznámom mieste, zastúpeného pani Mgr. Vierou Orichovou, pracovníčkou Slovenskej humanitnej rady so sídlom Páričkova 18, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad so sídlom Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 30.5.2012 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-568-48/PO- Ž-2011 zo dňa 18.4.2012 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-568-48/PO-Ž-2011 zo dňa 18.4.2012 p o t v r d z u j e. Krajský súd v Bratislave navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-568-48/PO-Ž-2011 zo dňa 18.4.2012 odporca podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (zákon o azyle) navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v tomto prípade nebola preukázaná opodstatnenosť z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, ako to vyplýva z Konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle. Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ ani jeho rodina v krajine pôvodu nikdy nečelili vyhrážkam, zastrašovaniu, ani fyzickým útokom zo strany militantných skupín. Voči navrhovateľovi nebolo v Afganistane nikdy vedené trestné konanie, nebol väznený štátnymi orgánmi, neprišiel do styku s armádou, políciou, ani so súdmi. Taktiež nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia, ani organizácie. K aplikácii smernice UNHCR o potrebe medzinárodnej ochrany pre žiadateľov o azyl z Afganistanu odporca uviedol, že navrhovateľ nepatrí k rizikovým skupinám, pretože spojenie navrhovateľa s bezpečnostnými silami nesúvisí s jeho politickým presvedčením. Problémy navrhovateľovho strýka a brata odporca vyhodnotil ako nesúvisiace s činnosťou navrhovateľa pre jednotky ISAF. Odporca vyhodnotil osobu navrhovateľa ako nedôveryhodnú, nakoľko v priebehu azylového konania uvádzal rozdielne nacionálie (meno, priezvisko a dátum svojho narodenia), úmyselne vystupoval ako maloletá osoba, nezmienil sa a ani nepredložil dôkaz (kartu „Camp Stone - Herat“ č. X.), ktorý mal celý čas pri sebe. Rozdielne sa vyjadroval k určitým skutočnostiam (spôsob vybavenia karty „Camp Stone - Herat“, občianskeho preukazu, certifikátu k práci montážnika antén), postupne menil a rozširoval dôvody svojej žiadosti a uvádzal skutočnosti, ktoré sa neskôr ukázali ako vymyslené. Pokiaľ ide o výrok, ktorým rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany navrhovateľovi tento odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia a samotná prítomnosť Talibanu a útoky v Heráte nestačia na vyhodnotenie situácie navrhovateľa ako ohrozenie počas vnútroštátneho alebo medzinárodného ozbrojeného konfliktu. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojej zástupkyne v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 30.5.2012, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Uviedol v ňom, že predmetné rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Navrhovateľ sa domnieva, že splnil podmienky pre udelenie azylu, nakoľko problémy, ktorým čelil v krajine pôvodu zodpovedajú definícii prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Nesúhlasí s tým, že odporca neakceptoval predložený dôkaz - „zamestnaneckú kartu ISAF“, z dôvodu, že sa mu ju nepodarilo preskúmať. Argumentoval tým, že v takomto prípade mal vychádzať z predpokladu, že karta je pravá. S poukazom na smernicu UNHCR o potrebe medzinárodnej ochrany pre žiadateľov o azyl z Afganistanu sa navrhovateľ domnieva, že patrí k rizikovej skupine, nakoľko bol civilistom, ktorý v krajine pôvodu podporoval vládu tým, že pracoval pre jednotky ISAF, čím sa vystavil zvýšenému nebezpečenstvu zo strany Talibanu. Okrem toho podľa uvedenej smernice a zo správ o Afganistane založených v administratívnom spise vyplýva, že v Afganistane preukázateľne dochádza k prenasledovaniu civilistov spojených s ISAF. Taktiež uviedol, že v roku 2008 síce prestal chodiť do Camp Zafar, nakoľko prestal vykonávať opravy a montáže antén, avšak spolu so strýkom aj naďalej zabezpečoval pre vojakov rôzny tovar, ktorý vozil pred Camp Zafar. Navrhovateľ ďalej uviedol, že vyhodnotenie jeho osoby ako nedôveryhodnej je len dôsledkom nedostatočného zistenia skutočného stavu veci a nesprávneho vyhodnotenia získaných informácií. Pokiaľ ide o neudelenie doplnkovej ochrany, navrhovateľ namieta, že odporca sa nezaoberal hrozbou mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, ktoré mu v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozia zo strany protivládnych ozbrojených skupín ako civilistovi, ktorý pracoval pre ISAF. Navrhovateľ je toho názoru, že v Afganistane je naďalej vážna, nestabilná situácia, v krajine sú vysoké počty civilných obetí a vláda nie je schopná zabezpečiť poriadok a bezpečie v krajine. Odporca vyhodnotil bezpečnostnú situáciu v Afganistane nesprávne. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 4.9.2012 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť ako vecne správne, pritom sa v plnom rozsahu pridržal svojich argumentov uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zotrval na svojom zhodnotení navrhovateľovej osoby ako nedôveryhodnej, ktorá nespadá do rizikovej kategórie v zmysle smernice UNHCR o potrebe medzinárodnej ochrany pre žiadateľov o azyl z Afganistanu. Navrhovateľovu úvahu o pohnútkach, ktoré ho viedli k zamestnaniu sa v ISAF odporca vyhodnotil ako nerelevantnú pre udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany navrhovateľa. Pokiaľ ide o bezpečnostnú situáciu v Afganistane, odporca sa opäť pridržal svojich argumentov uvedených v napadnutom rozhodnutí, naviac uviedol, že navrhovateľovi v prípade návratu do Afganistanu nehrozí vážne bezprávie zo strany protivládnych ozbrojených skupín, nakoľko nepatrí medzi ciele ozbrojených skupín, keďže pre ISAF pracoval v minulosti a len príležitostne, pričom po skončení tejto práce nebol až do odchodu z Afganistanu vystavený vážnemu bezpráviu. Odporca vo svojom vyjadrení ďalej poukázal na neprijateľné správanie navrhovateľa v pobytovom tábore v Rohovciach dôkazom čoho sú záznamy založené v administratívnom spise, ako aj rozhodnutie o odňatí jeho vreckového z čoho odporca súdi, že navrhovateľ nemá skutočný a vážny záujem o medzinárodnú pomoc zo strany Slovenskej republiky. Taktiež uviedol, že navrhovateľ dňa 30.7.2012 svojvoľne opustil pobytové zariadenie odporcu, bez toho, aby zanechal adresu, na ktorej sa bude zdržiavať a viac sa nevrátil. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14 zák. č. 371/2004 Z. z. v platnom znení) na pojednávaní v neprítomnosti právnej zástupkyne navrhovateľa, ktorá svoju neúčasť ospravedlnila podaním zo dňa 3.10.2012 s tým, že súhlasí, aby súd prejednal vec v jej neprítomnosti a v prítomnosti povereného pracovníka odporcu, a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné ako vecne správne potvrdiť. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa súd podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-568/PO-Ž-2011 z obsahu ktorého zistil, že navrhovateľ dňa 28.11.2011 požiadal o udelenie azylu, pričom ako dôvod uviedol, že o azyl žiada z nutnosti, nakoľko bol na území Slovenskej republiky zadržaný a Slovensko nebolo jeho cieľovou krajinou. Pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné pri podaní vysvetlenia dňa 28.11.2011 uviedol, že v domovskom štáte nebol členom žiadnej politickej strany ani hnutia, nebol trestaný ani nebol prenasledovaný kvôli náboženstvu alebo z iných príčin. V armáde nebol. Keďže navrhovateľ pred začatím vstupného pohovoru prehlásil, že sa v skutočnosti narodil dňa 14.11.1994, čiže je maloletou osobou, odporca nariadil lekárske vyšetrenie za účelom zistenia jeho veku. Lekárskym vyšetrením (röntgenovým snímkom ľavého zápästia navrhovateľa) konanom dňa 8.12.2011 bolo zistené, že navrhovateľ má vek 18 rokov a viac. Na vstupnom pohovore konanom dňa 20.12.2011 a na doplňujúcich pohovoroch konaných dňa 13.2.2012 a 7.3.2012 došlo k viacerým rozporom v navrhovateľových tvrdeniach. V prvom rade navrhovateľ udával, že sa volá J. T. H. O., nar. XX.XX.XXXX, potom že sa volá J. O., nar. XX.XX.XXXX a nakoniec, že sa volá J. O., nar. XX.XX.XXXX (čo zodpovedá dátumu 20.8.1373 podľa perzského kalendára). Zo vstupnej karty X., ktorú navrhovateľ predložil odporcovi počas doplňujúceho pohovoru (13.2.2012) ako dôkaz, však vyplýva, že jeho krstné meno je J. a narodil sa XX.X.XXXX. Navrhovateľ ďalej uviedol, že aj v krajine pôvodu klamal ohľadom veku (bez problémov si dokonca vybavil falošný občiansky preukaz), aby získal vstupnú kartu do tábora Zafar nachádzajúceho sa neďaleho Herátu. Rozpory boli aj v tvrdeniach týkajúcich sa navrhovateľovho zamestnania. Navrhovateľ najprv tvrdil, že v Heráte mal predajňu s televízormi, televíznymi anténami a satelitmi a že chodil po domoch montovať satelity a antény. Tu podľa vlastného vyhlásenia pracoval až do odchodu z Afganistanu a bolo to jeho jediné zamestnanie. Keďže navrhovateľ tvrdil, že má 17 rokov, nedôveryhodne vyznelo jeho tvrdenie, že na tomto mieste pracoval 4 roky. Keď sa ho odporca opýtal kedy začal pracovať, navrhovateľ na otázku nevedel odpovedať. Pre výkon montážnej činnosti navrhovateľ údajne vlastnil certifikát. Túto informáciu na doplňujúcom pohovore poprel a tvrdil, že také certifikáty v Afganistane neexistujú. Počas vstupného pohovoru navrhovateľ ďalej uviedol, že montážne služby poskytoval aj v objektoch ISAF, konkrétne v tábore Zafar neďaleko mesta Herát. Aby mohol vstúpiť do týchto objektov, vlastnil vstupnú kartu, o ktorej nevedel udať, kto ju vydal a ktorú mu podľa jeho slov odobral prevádzač, spolu s občianskym preukazom a certifikátom montážnika antén. Uvedené tvrdenia vyzneli nedôveryhodne, nakoľko navrhovateľ predložil odporcovi vstupný preukaz ako dôkaz pri prvom doplňujúcom pohovore. Nedôveryhodne vyznievajú aj navrhovateľove výpovede o jeho práci pre jednotky ISAF, kde navrhovateľ údajne montoval alebo opravoval antény. O dopyte po jeho službách sa údajne dozvedal od svojho strýka Farhada (ktorého priezvisko nepoznal a ktorý ho tam vozil vlastným autom), pri druhom doplňujúcom pohovore však toto tvrdenie poprel a tvrdil, že mu to oznamoval tlmočník. Pochybnosti vznikli aj ohľadom tábora Zafar (Camp Zafar). Navrhovateľ najprv tvrdil, že tábor je vzdialený 20 km od Heratu, na druhom doplňujúcom pohovore však tvrdil, že je vzdialený len 3 až 4 km od herátskeho letiska. Na vstupnej karte X. je tábor označený ako Camp Stone - Herat. Súd z administratívneho spisu zistil, že vstupná karta bola vydaná bojovou jednotkou PHOENIX VI. nachádzajúcou sa v Kábule. Navrhovateľ počas vstupného pohovoru ďalej uviedol, že s prácou pre jednotky ISAF prestal v roku 2008, keď jeho strýko Farhad prišiel o život pri výbuchu jeho auta a navrhovateľov brat bol unesený neznámymi mužmi. Pri doplňujúcom pohovore však nevedel uviesť, prečo s prácou pre ISAF prestal. Nakoniec, nedôveryhodne pôsobí aj navrhovateľove tvrdenie, že v roku 2011 požadoval Hadži Quader od navrhovateľa informácie o Camp Zafar, nakoľko z administratívneho spisu jasne vyplýva, že Hadži Quader bol v tom čase už mŕtvy (zomrel v roku 2002). Súd z administratívneho spisu zistil, že navrhovateľ po umiestnení do pobytového zariadenia odporcu opakovane nerešpektoval táborový poriadok a ignoroval pokyny zamestnancov zariadenia. O tejto skutočnosti boli spísané úradné záznamy zo dňa 29.6.2011 a 24.7.2012. Dňa 2.7.2012 odporca vydal rozhodnutie č. MU-OEP21-38-7/2012, ktorým rozhodol o odňatí vreckového navrhovateľovi, a to na čas od 1.6.2012 do 31.8.2012, t.j. na 92 dní. Dňa 30.7.2012 navrhovateľ opustil pobytové zariadenie odporcu bez oznámenia dôvodu a bez priepustky a viac sa nevrátil. Odporca ho dňa 6.8.2012 vyradil zo svojej evidencie. Podľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v štáte, ktorého je štátnym občanom, a ak ide o osobu bez štátnej príslušnosti, v štáte jeho bydliska, opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. Podľa ust. § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu. Podľa ust. § 13c ods.1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa ust. § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Podľa ust. § 19a ods. 3 písm. e/ zákona o azyle ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke, že zistenie skutkového stavu veci je nedostatočné na posúdenie veci: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca pri posúdení veci, okrem vyhodnotenia osoby ako nedôveryhodnej, vychádzal zo zisteného stavu veci - tak z obsahu navrhovateľovej výpovede, ako aj zo správ o krajine pôvodu navrhovateľa, ktoré boli zamerané na skutočnosti, uvádzané navrhovateľom. Navrhovateľ v súvislosti s touto námietkou poukázal na nespoľahlivé informácie, týkajúce sa osoby Haji Abdul Qadir-a. Ako to však vyplýva z obsahu spisu (č. l. 162 - 166) tento bol skutočne zastrelený 5.8.2002 v Kábule, pričom pri predmetných správach je aj uvedený ich zdroj (www.hartford-hwp.com <http:// www.hartford-hwp.com>..., resp. Australian Goverment, Refuge Review Tribunal - Country Advise Afganistan). Niet teda dôvodu pochybovať o tom, že H.A.Qadir bol skutočne zastrelený pred desiatimi rokmi. K námietke, že rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisu: Podľa názoru súdu ani táto námietka nemá svoje opodstatnenie. Ak na základe zisteného stavu veci dospel odporca k názoru, že navrhovateľ nepreukázal splnenie predpokladov k udeleniu medzinárodnej ochrany, teda k záveru právne odlišného od názoru navrhovateľa, túto skutočnosť nie je možné vyhodnotil ako nedostatočné zistenie stavu veci. Odporca v rozhodnutí poukázal o. i. aj na rozpory v jednotlivých tvrdeniach navrhovateľa, ktoré však aj podľa posúdenia súdu nie sú nepodstatnými, či zanedbateľnými. K ich obsahu, resp. významu (vo vzťahu k posúdeniu navrhovateľovej žiadosti o azyl) sa súd vyjadrí v časti tohto rozsudku, ktorá sa zaoberá námietkou neprávneho právneho posúdenia veci. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci: Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu z pohľadu tejto námietky, pričom podobne ako v predchádzajúcich aj v tejto dospel k názoru, že nie je dôvodná. Vo všeobecnosti je na žiadateľovi o azyl, aby svoje tvrdenia preukázal. Navrhovateľ tvrdil, že pôvod jeho strachu spočíva v tom, že spolupracoval s jednotkami ISAF, pričom na preukázanie tejto skutočnosti odporcovi predložil doklad - vstupné povolenie č. X.. Odhliadnuc od skutočnosti, že počas vstupného pohovoru tvrdil, že tento doklad, podobne ako aj iné, mu zobral prevádzač, ktorá skutočnosť sama o sebe spochybňuje pravosť ním predloženého povolenia súd považuje za potrebné poukázať aj na iné skutočnosti, ktoré spochybňujú jeho pravoť, resp. ktoré túto pravosť vylučujú. Je nanajvýš pravdepodobnou skutočnosť, že vzhľadom na vysokú mieru ochrany základní síl ISAF sa môžu vydávať osobitné povolenia osobám na ich vstup do priestorov síl ISAF. Na zle čitateľnom doklade predloženom navrhovateľom je však uvedené iba meno „J.“ (bez uvedenia priezviska), ako dátum narodenia je uvedený dátum XX.X.XXXX (takýto dátum svojho narodenia navrhovateľ nikdy neuviedol, i keď uvádzal rôzne dátumy svojho narodenia). Na tomto doklade je tiež uvedené: “Camp Stone - Hertat“, z ktorej informácie jej nanajvýš potrebné vyvodiť záver, že ak by aj tento doklad skutočne existoval, oprávňoval by tú či onú osobu k vstupu len do tohto vojenského tábora. Navrhovateľ však tvrdil, že tento doklad ho oprávňoval k vstupu do tábora „Zafar“. K potrebe zabezpečenia vysokej ochrany všetkých vojenských táborov nie je podľa názoru súdu možné, aby toto povolenie, ak by skutočne existovalo, oprávňovalo jeho držiteľa k vstupu do iných vojenských táborov. Naviac tiež súd poukazuje na fakt, že na priepustke je uvedený znak „Kombinovanej bojovej jednotky Phoenix VI.“, (Kombinovanej spoločnej pracovnej skupiny Phoenix VI.), ktorá má však sídlo v Kábule. Je teda prakticky vylúčené, aby navrhovateľ použil v tábore „Zafar“ povolenie k vstupu pre tábor „Stone“. Už iba táto skutočnosť svedčí v neprospech dôveryhodnosti navrhovateľa. Okrem toho odporca správne poukázal na ďalšie významné (nie nepodstatné) rozpory v jeho jednotlivých výpovediach: - na uvádzanie rôznej identity a údajov o dátume narodenia, - na vydávanie sa navrhovateľa za maloletú osobu, - na skutočnosť, že ním predloženú kartu mu mal zobrať prevádzač, - na spôsob vybavenia vstupného povolenia do tábora, - na existenciu či neexistenciu certifikátu k výkonu jeho (údajne) činnosti, - na nahlasovanie opráv ktoré vykonával a pod. Významný rozpor vyplynul aj v tom, že navrhovateľ , ako sa vyjadril, sa obával muža menom „Hadži Qader“, ktorý sa v roku 2011 mal dozvedieť o navrhovateľovej činnosti pre sily ISAF. Ako však vyplýva z obsahu správ o tomto človeku Haji Abdul Qadir bol zavraždený v roku 2002. Súd tiež poukazuje na fakt, že keď bol navrhovateľ dopytovaný na odstránenie rozporov v jeho jednotlivých výpovediach, na tieto rozpory nereagoval (napr. keď mal osvetliť rozpor v dôvodoch svojej žiadosti o azyl), resp. uviedol, že tú alebo onú skutočnosť neuviedol. Ak teda navrhovateľ bol odporcom vyhodnotený ako nedôveryhodná osoba, už iba táto skutočnosť je dôvodom k neudeleniu azylu, nakoľko nemožno uveriť pravdivosti príbehu, ktorý navrhovateľ odporcovi predostrel. I napriek tomu odporca vyhodnocoval skutočnosť, či dôvody prednesené navrhovateľom spĺňajú predpoklady udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle. Odporca správne vyhodnotil aj tieto dôvody ako také, ktoré nespĺňajú podmienky udelenia azylu. Odporca predovšetkým neprišiel do styku s nikým, kto by voči nemu prezentoval perzekúciu či násilie a to i napriek tomu, že mal spolupracovať so silami ISAF, pričom naviac túto spoluprácu mal ukončiť v značnom čase predtým, ako z Afganistanu vycestoval. Navrhovateľ uviedol, že mu bolo cestou jeho otca ponúknuté, aby spolupracoval s hnutím Taliban a tomuto podával informácie o tábore ISAF. Ani táto skutočnosť, ak by aj bola pravdivá, však nezakladá predpoklady udelenia azylu. Zákon o azyle v ust. § 8 uvádza nevyhnuté predpoklady poskytnutia tejto formy medzinárodnej ochrany. Ak by aj (teoreticky) potvrdila pravdivosť navrhovateľových tvrdení, absentuje v jeho prípade minimálne dôvod perzekúcie, teda rasa, národnosť, náboženstvo, zastávanie určitých politických názorov či príslušnosť k určitej sociálnej skupine ako dôvody ev. perzekúcie či obavy z nej. Ak teda v prípade navrhovateľa nemožno uveriť jeho príbehu a ak by tomu aj nebolo, pretože neboli naplnené predpoklady udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle, rozhodnutie odporcu o neudelení azylu je správne a je v súlade so zákonom. Pokiaľ ide o neposkytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi súd konštatuje, že ani námietky vzťahujúce sa na tento výrok napadnutého rozhodnutia nie sú dôvodné. Navrhovateľovi nebol nikdy uložený žiaden trest a teda ani trest smrti. Navrhovateľ nebol nikdy objektom neľudského či ponižujúceho zaobchádzania a preto niet dôvodu predpokladať, že by sa ním stal. Vo vzťahu k jeho údajnému ohrozeniu za jeho spoluprácu so silami ISAF sú poukazuje na nehodno vernosť navrhovateľa a teda aj ním opísaného príbehu a to včítane domnienok o osude jeho brata a aj strýka. Je faktom, že situácia v Afganistane nie je uspokojivá, je však preukázaným aj konštatovanie, že je rôzna v jednotlivých jeho provinciách. Táto skutočnosť vyplýva jednak z vyhodnotenia situácie samotným odporcom, ako aj zo správ o tejto krajine, založených v spise odporcu. Odporca sa teda môže vrátiť min. do provincií, kde sa konflikt medzi vládou a inými ozbrojenými protivládnymi skupinami (napr. Talibanom) prakticky nevyskytuje, resp. iba v zanedbateľnej miere (napr. provincia Samangan, Parwan, Badakhshan, Daykundi, Kunduz, Logar, bamyan, Takhar, Kabul, Nimroz, Ghor, Baghlan, Nurista a pod.) Pretože odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci, pričom jeho zistenia uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neodporujú zistenému stavu veci, pretože osobu navrhovateľa dôvodne vyhodnotil ako nedôveryhodnú a ak by tomu aj tak nebolo u navrhovateľa neboli splnené podmienky pre udelenie akejkoľvek medzinárodnej ochrany, súd napadnuté rozhodnutie potvrdil v celom rozsahu. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Nad rámec tohto odôvodnenia si dovoľuje súd poznamenať, že navrhovateľ nemá skutočný záujem na azyle, pretože nevyčkal ani na skončenie konania o ním podanom opravnom prostriedku voči rozhodnutiu odporcu. Takéto jeho počínanie nesie zjavne známky iného ako prezentovaného dôvodu odchodu navrhovateľa z krajiny jeho pôvodu a teda nepriamo potvrdzuje navrhovateľov názor, vyjadrený v napadnutom rozhodnutí. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 O.s.p).