Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/17/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110224126 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1110224126.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľov: 1./ L. I., V. M. Č.. XX, X. B. - M., 2./ U. G., V. Z. Č.. XXX, T. P., 3./ C.. C. D., V. Ž. Č.. XXX, U., Č. E., všetci v zastúpení JUDr. Zuzanou Bejdovou, advokátkou v Banskej Bystrici, Skuteckého č. 30 , proti odporcom : 1./ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova č. 2, Bratislava, 2./ Slovenská republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova č. 5, Bratislava, 3./ Národná banka Slovenska, Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 19. septembra 2011 č. k. 19 C 84/2010-178 v pomere hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom 1./, 2./, 3./ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovatelia domáhali, aby súd zaviazal odporcov 1./, 2./ 3./ k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatenia súm a to navrhovateľovi 1./ sumy 1.344,35 €, t.j.40.500,-Sk, navrhovateľovi 2./ sumy 11.604,59 €, t.j 349.600,-Sk, navrhovateľovi 3./ sumy 3.239,73 €, t.j. 97.600,-Sk s príslušenstvom z titulu náhrady škody, za ktorú odporca ako štát zodpovedá v zmysle § 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň prvostupňový súd rozhodol, že odporcom 1./, 2./, 3./ nepriznal náhradu trov konania proti navrhovateľovi V záhlaví rozsudku prvostupňový súd označil ako navrhovateľov aj Š.Z. U., L. U., U. U., keď konanie o ich návrhoch bolo uznesením č.k. 19 C 84/2010 zo dňa 24.2.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6.5.2011, zastavené. Vzhľadom na uvedené boli v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku účastníkmi konania na strane navrhovateľov len navrhovatelia 1./, 2./, 3./ ako sú označení v záhlaví rozsudku odvolacieho súdu. Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 18 ods. 1 zák. č. 5/8/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, keď poukázal na podmienky vzniku zodpovednosti za škodu ustanoveniami čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy SR, ustanoveniami § 2, § 3, § 5, § 37 zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch, ustanoveniami § 5, § 60 zákona č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní, keď uviedol, že v prejednávanej veci mohol odporca 2./ pri výkone štátneho dozoru v rámci svojej kompetencie zakázať ako neoprávnenej osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa tohto osobitného zákona môžu vykonávať iba investičné spoločnosti alebo investičné fondy, čo znamená, že by muselo ísť nepochybne o zhromažďovanie peňažných prostriedkov spôsobmi ustanovenými týmto zákonom, a teda predajom podielových listov alebo upisovaním alebo vydávaním akcií. O takýto spôsob činnosti však v tomto prípade nešlo. Z uvedeného vyplýva, že inú činnosť nebolo v právomoci odporcu 2./ zakázať. Nemohla preto táto nečinnosť zo strany odporcu 2./ založiť z jeho strany nesprávny úradný postup v spojení s uplatňovaním jeho právomoci vymedzenej zákonom. Prvostupňový súd poukázal na to, že Ústava SR garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo čo im zákon neukladá a preto podľa týchto ustanovení potom bolo umožnené obchodným spoločnostiam vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmluvy o pôžičke či tichom spoločenstve. A teda v súlade s princípom zmluvnej autonómie a rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov navrhovatelia dobrovoľne vstúpili do záväzkového vzťahu s obchodnou spoločnosťou a teda na základe individuálneho slobodného rozhodnutia prevzali na seba práva a povinnosti v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie, keď pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti, t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Pokiaľ by odporcovia zakázali nebankovým subjektom činnosť spočívajúcu v uzatváraní zmlúv o pôžičke či tichom spoločenstve s občanmi, zasiahol by tým do občiansko-obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože by tým obmedzil resp. zmaril ich možnosť nadobudnúť v zmysle zmluvných dojednaní majetkové hodnoty vo forme pohľadávok a ich príslušenstva (úrokov, podielov na zisku). Prvostupňový súd ďalej uviedol, že obdobne možno konštatovať, že podľa zákona č. 385/1999 Z.z. v období od 1.1.2000 (účinnosť zákona) do 1.11.2000 (účinnosť zákona č. 329/2000 Z.z. o Úrade pre finančný trh) bola daná kompetencia odporcu 2./ podľa § 62 od.s 4 zák. zakázať vykonávanie činnosti, ktorú je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať len správcovská spoločnosť alebo depozitár, pričom činnosť ako predmet zákona (§ 1 písm. b/) bola vymedzená v § 5 ods. 1 pokiaľ ide o správcovskú spoločnosť ako zhromažďovanie peňažných prostriedkov na základe verejnej výzvy na účel ich investovania do majetku vymedzeného týmto zákonom (§ 11) a z takto zhromaždeného majetku vytvárať a spravovať podielové fondy a vykonávať nútenú správu podielových fondov, a teda ani v tomto prípade nezodpovedá činnosť obchodnej spoločnosti B.M.G. Invest, spol s.r.o. činnosti zverejnenej zákonom správcovskej spoločnosti. Vo vzťahu k odporcovi 1/ navrhovatelia poukázali na ustanovenia § 16, §28, § 29,§ 30 zákon č. 347/1990 Zb. poukazovala na zásadu oficiality, ktorú orgánom činným v trestnom konaní, (ďalej len „OČvTK“) ukladá § 2 ods. 4 Tr. Poriadku v trestnom konaní, ktoré je konaním podľa trestného poriadku (§ 12 ods. 11 Tr. Poriadku). Z návrhu však nevyplýva, konkrétne v akej veci mal začať konať, neuvádza sa v akej veci, v zmysle ktorých konkrétnych ustanovení postupu ich konania a ani kedy mali podľa nich začať konať a to tak, aby opomenutie ich činnosti predpísaným spôsobom bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť zakladajúcu ich nesprávny úradný postup. Navrhovatelia neuvádzali žiadne rozhodujúce skutočnosti, ktoré by nasvedčovali nečinnosti OČvTK spočívajúcej v opomenutí robiť všetky potrebné opatrenia na odhalenie trestných činov a zistenie ich páchateľov, ktoré je formulované ako všeobecná povinnosť, porušenie ktorej možno však vyvodiť jedine až na základe zistenia porušenia povinnosti urobiť konkrétne opatrenia a teda postupovať určitým predpísaným spôsobom za splnenia podmienok uložených dikciou hypotézy konkrétnej právnej normy. V tomto smere odporca 1./ preukázal listinnými dôkazmi k svojmu vyjadreniu, že OČvTK venovali pozornosť zisťovaniu skutočností, ktoré by mohli nasvedčovať podozreniu z páchania trestnej činnosti, a teda nezostali nečinné tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v priamej príčinnej súvislosti, s ktorým uzatvorila navrhovateľka zmluvy o tichom spoločenstve, o pôžičke a vložila tak na ich základe do nebankového subjektu svoje peňažné prostriedky. Absentuje tu aj príčinná súvislosť medzi nečinnosťou OČvTK a vznikom škody. Škoda nevznikla navrhovateľom tým, že uzatvorili zmluvy, ale nevrátením vloženého vkladu a to výlučne v dôsledku zlej finančnej situácie a hospodárenia nebankového subjektu, na podnikaní ktorého dokonca ako tichý spoločník mal účasť a nie v dôsledku postupu či nečinnosti OČvTK. Okrem toho orgány činné v trestnom konaní nemali v rámci svojho postupu v kompetencii zakázať, či obmedziť nebankovým subjektom podnikateľskú činnosť či uzatváranie zmlúv s občanmi. Vo vzťahu k odporcovi 3./ prvostupňový súd uviedol, že rovnako ako odporca 2./ s poukazom na kompetencie štátu v súlade so zákonom č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní, nebolo v jeho kompetencii vykonávať dohľad nad činnosťou obchodných spoločností, ktorá nevykazovala znaky kolektívneho investovania. Odporcovia za škodu nezodpovedajú ani podľa § 415 Obč.zák., pretože porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa § 18 zák.č. 58/1969 Zb. Porušenie prevenčnej povinnosti zakotvenej v ust. § 415 Obč.zák. má za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 Obč.zák., ktorá je však vylúčená vo vzťahu k štátu práve osobitnou úpravou zákona O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 prvá veta O.s.p. a úspešným odporcom 1./, 2./, 3./, náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že im žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovatelia, ktorým žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a ich návrhom v celom rozsahu vyhovel. Vo svojom odvolaní uviedli, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne vyložil právne normy upravujúce činnosť a pôsobenia odporcov v kontexte uplatňovaného nároku. Ich nárok vyplýva zo samostatnej právnej normy - zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a oni v konaní preukázali : nesprávnosť úradného postupu odporcov 1./ - 3./ vo forme dôsledného neplnenia a teda nekonania povinností delegovaných im zákonom č. 347/1990Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR; vznik škody, ako ujmy ktorá nastala v majetkovej sfére navrhovateľov a je objektívne vyjadriteľná peniazmi (vložené peniaze do zmlúv s nebankovými subjektmi); príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Odporca 2./ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Odporca 3./ rovnako navrhol napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť. Vo svojom vyjadrení poukázal na to, že Národná banka Slovenska bola zákonom zriadená ako nezávislá centrálna banka, má samostatnú právnu subjektivitu, a teda nie je orgánom štát (Slovenskej republiky) a ani nemôže za Slovenskú republiku konať ako štátny orgán. Preto je jej označenie ako štátneho orgánu Slovenskej republiky ( v rozsudku súdu prvého stupňa, tiež v návrhu na začatie konania ) nesprávne. Uviedol, že zákonom č. 747/2004 Z.z. ( § 45 ods. 1) bol zrušený ( pôvodne žalovaný odporca 3./ ) Úrad pre finančný trh a jeho pôsobnosť prešla na Národnú banku Slovenska počnúc 1. 1. 2006. Trval na tom, že Úrad pre finančný trh nemohol nad nebankovými subjektmi vykonávať dohľad v rámci platných zákonov. Rovnako ani zákon č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, ktorý platil do konca roka 2001, žiadnym spôsobom nereguloval ani neobmedzoval činnosť nebankových subjektov. Činnosti nebankových subjektov sa netýkal ani zákon č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní, keďže nebankové subjekty nevykonávali kolektívne investovanie. Rovnako sa na ne nevzťahoval ani zákon č. 21/1992 Zb. o bankách, nakoľko nebankové subjekty nemali bankové povolenia. Odporca 3./ dodal, že každý orgán štátu má ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Odporcovia 1./ sa k odvolaniu navrhovateľov písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., keď rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné. Podľa § 18 zákona číslo 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenských organizácií uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosť podľa uvedeného zákonného ustanovenia je jednou z foriem zodpovednosti štátu bez ohľadu (bez ohľadu na zavinenie) a štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia troch podmienok. Sú nimi 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2./ nesprávny úradný postup štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 58/1969 Zb. bližšiu definíciu pojmu nesprávny úradný postup neobsahuje. Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. K nesprávnemu úradnému postupu štátneho orgánu môže dôjsť pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje ako i v rámci rozhodovacej činnosti. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že návrh je bezdôvodný, nakoľko nie je daná zodpovednosť odporcov za škodu, ktorá navrhovateľom vznikla tým, že obchodná spoločnosť B.M.G. Invest spol. s r.o., Južná trieda č. 93, Košice, nesplnila svoj záväzok vyplývajúci zo zmlúv o pôžičke, o tichom spoločenstve. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup odporcov ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa citovaného ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. V súvislosti z uzatváraním zmlúv odporcovia nevykonávali žiadnu činnosť spojenú s výkonom ich právomoci a nemohli teda porušiť žiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre ich konanie, resp. nemohli porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov jeho činnosti. Navrhovatelia 1./, 2./ uzatvorili s nebankovým subjektom predmetné zmluvy o pôžičke v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, navrhovateľ 3./ zmluvu o tichom spoločenstve v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, pričom tu ide o dvojstranné právne úkony, ktoré vznikli v dôsledku vzájomných a zhodných prejavov slobodnej a vážnej vôle, ktorá bola prejavená určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Na základe týchto zmlúv vznikol medzi navrhovateľmi a vyššie uvedenou obchodnou spoločnosťou súkromnoprávny vzťah, do ktorého štát nemohol zasahovať. Tu platí, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústav Slovenskej republiky). Štát mal v zmysle zákona č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní, kompetenciu vykonávať dohľad a v rámci neho ukladať sankcie správcovským a investičným spoločnostiam, fondom, depozitárom, núteným správcom a likvidátorom v prípade kolektívneho investovania podľa tohto zákona. V danej veci sa však o kolektívne investovanie nejednalo, pretože vyššie uvedené obchodné spoločnosti nevykonávali činnosť, ktorú je podľa uvedeného zákona oprávnená vykonávať investičná alebo správcovská spoločnosť, resp. investičný fond. V danom prípade nebola splnená jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969, ktorou je nesprávny úradný postup orgánu štátu a preto odporcovia za škodu podľa tohto zákonného ustanovenia nezodpovedali. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 219 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní plne úspešným odporcom 1./, 2./, 3./ ich náhradu nepriznal, pretože v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.