Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoE/77/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210219756 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1210219756.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Československá obchodní banka, a.s., Radlická 333/150, 150 57 Praha 5, Česká republika, IČO: 00 001 350, zastúpený: MAREK & PARTNERS, Mgr. Ľubomírom Marekom, LL.M., advokátom, Palisády 36, 811 06 Bratislava, proti povinnému: GENERAL FACTORING, a.s., Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpený: HMG & PARTNERS, s.r.o., Štefanovičova 12, 811 04 Bratislava, konajúci prostredníctvom Mgr. Jána Gajana, konateľa a advokáta, o vymoženie uloženej povinnosti, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 39Er/1499/2010-1319 zo dňa 24.2.2011 v časti druhého výroku uznesenia a o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 39Er/1499/2010-1319 zo dňa 24.2.2011 v časti prvého výroku uznesenia, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave prvý výrok napadnutého uznesenia Okresného súdu Bratislava II č.k. 39Er/1499/2010-1319 zo dňa 24.2.2011 p o t v r d z u j e a odvolanie proti druhému výroku napadnutého uznesenia o d m i e t a . Krajský súd v Bratislave oprávnenému a povinnému trovy odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa prvým výrokom návrh povinného na odopretie uznania a vykonateľnosti konečného rozhodcovského nálezu Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 na území Slovenskej republiky zamietol. Druhým výrokom súd povolil odklad vykonateľnosti konečného rozhodcovského nálezu Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 do právoplatného skončenia konania pred Mestským súdom v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010 vedeného vo veci žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu. V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že návrhom doručeným súdu dňa 21.12.2010 žiadal povinný s poukazom na ustanovenia Newyorského dohovoru (ďalej len Dohovor) a ustanovenia zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK) o I. odopretie uznania a výkonu exekučného titulu, II. odloženie vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je konečný rozhodcovský nález Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 a III. zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Povinný svoj návrh doplnil dňa 21.12.2010 v časti nároku na odloženie vykonateľnosti exekučného titulu predložením nového dôkazu, ktorým je odvolanie voči uzneseniu Mestského súdu v Prahe č.k. 14Cm/180/2010-218 zo dňa 13.1.2011. Odvolanie bolo podané na Vrchný súd v Prahe a je vedené pod sp. zn. 8Cmo/62/2011. Zároveň povinný uplatnil IV. kompenzačnú námietku spočívajúcu v tom, že jednostranným zápočtom vykonaným listom zo dňa 22.2.2011 si započítal voči exekučne vymáhanej pohľadávke oprávneného svoju pohľadávku, ktorú má voči oprávnenému vo výške 48.000.000,-Kč a ktorú nadobudol postúpením od spoločnosti TF Recovery, s.r.o.. Podaním doručeným súdu dňa 22.2.2011 povinný doplnil svoj návrh zo dňa 21.12.2010 v časti nároku na odloženie vykonateľnosti exekučného titulu predložením nového dôkazu, ktorým je odvolanie voči uzneseniu Mestského súdu v Prahe č.k. 14Cm/180/2010-218 zo dňa 13.1.2011. Odvolanie bolo podané na Vrchný súd v Prahe a je vedené pod sp. zn. 8Cmo/62/2011. K návrhu na I. odopretie uznania a výkonu exekučného titulu súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že povinný svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 28.10.2010 doručil Mestskému súdu v Prahe žalobu na zrušenie rozhodcovského nálezu s návrhom na odloženie jeho vykonateľnosti. Povinný ďalej tvrdil, že exekučný titul trpí vadami, ktoré podľa čl. V ods. 1 písm. b/, d/, e/ a podľa čl. V ods. 2 písm. b/ Dohovoru bránia jeho uznaniu a zakladajú dôvody na odopretie jeho uznania a výkonu. Ako dôvod na zrušenie rozhodcovského nálezu uviedol skutočnosť, že: 1. v konaní došlo k závažným vadám a ako účastníkovi mu bola odňatá možnosť konať pretože: - rozhodcovský súd ponechal rozhodovať v spore subjektívne i objektívne zaujatého rozhodcu, napriek tomu, že tento bol vylúčený v inom prípade vedenom pred tým istým rozhodcovským súdom, ktorý priamo súvisel s predmetným rozhodcovským konaní; vôbec sa nevysporiadal s námietkou zaujatosti a evidentnými dôvodmi na vylúčenie predsedajúceho rozhodcu, - rozhodcovský súd povinnému nedoručil riadnym spôsobom rozhodcovský nález, - v odôvodnení rozhodnutia sa nevysporiadal so žiadnymi zo zásadných argumentov povinného (ako žalobcu). 2. Zloženie rozhodcovského súdu bolo v rozpore s dojednaním strán, nakoľko spor rozhodoval subjektívne i objektívne zaujatý predsedajúci rozhodca v rozpore s garanciou nezávislosti a nestrannosti, čím bol naplnený dôvod na odopretie uznania a výkonu rozhodcovského nálezu podľa čl. V ods. 1 písm. d/ Dohovoru. 3. Nezáväznosť rozhodovania pre strany, keďže rozhodcovský nález nebol povinnému riadne doručený v autorizovanom znení vlastnoručne podpísanom rozhodcami, nestal sa pre strany záväzný - toto konanie napĺňa dôvody odopretia uvedené podľa čl. V. ods. 1 písm. e/ Dohovoru. 4. Rozpor s verejným poriadkom Slovenskej republiky spočívajúci - v porušení práva na spravodlivý proces (podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. VI ods. 1 Dohovoru) v dôsledku rozhodovania sporu zaujatým rozhodcom a v neodôvodnení rozhodnutia o jeho vylúčení, - v porušení zásady rovnosti strán, - v neodôvodnení rozhodcovského nálezu, pretože rozhodcovský súd sa nevysporiadal s podstatnými argumentami povinného. Na základe vyššie uvedených vád doručil povinný Mestskému súdu v Prahe žalobu na zrušenie rozhodcovského nálezu. Z tohto dôvodu žiadal, aby exekučný súd odložil vykonateľnosť exekučného titulu do rozhodnutia o návrhu na jeho zrušenie a odklad vykonateľnosti. Súd prvého stupňa v odôvodnení skonštatoval, že ustanovenia Dohovoru sú implementované do právneho poriadku Slovenskej republiky v jeho ôsmej časti, §§ 46-50 ZRK, ktorého úprava je konformná s označenou medzinárodnou zmluvou. Preto súd pri skúmaní návrhu povinného na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského nálezu postupoval v súlade s ustanoveniami ZRK. Súd prvého stupňa s poukazom na §§ 46 ods. 1, 49 ods. 1, 2, 50 ods. 1, 2 ZRK na základe zisteného skutkového stavu z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh povinného v prvej časti návrhu nie je dôvodný. K tvrdeniam povinného, na ktorých zakladá dôvodnosť návrhu na odopretie uznania a vykonateľnosti exekučného titulu, pretože 1/ v konaní došlo k závažným vadám a ako účastníkovi mu bola odňatá možnosť konať, 2/ zloženie rozhodcovského súdu bolo v rozpore s dojednaním strán, exekučný súd uviedol, že exekučným titulom v predmetnej exekučnej veci je konečný rozhodcovský nález Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010, ktorým bol povinný (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalobcu) zaviazaný nahradiť oprávnenému (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalovaného) trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a iných nákladov v sume 40.281.893,42 Kč a trovy rozhodcovského konania v sume 840.000 USD. V zmysle uzavretej rozhodcovskej doložky začalo dňa 19.6.2002 rozhodcovské konanie na základe podanej žaloby Investiční a poštovní bankou, a.s., ako žalobcom proti Československé obchodní bance, a.s., ako žalovanému. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 39.999.999.999,-Kč s prísl. in eventum sumy 16.166.819.999,-Kč. Povinný, v procesnom postavení žalobcu, vstúpil do konania dňa 29.4.2008 na základe uznesenia rozhodcovského súdu o pripustení zmeny žalobcu z dôvodu postúpenia pohľadávky. Povinný vstúpil do konania už začatého, pričom akceptoval a prijal jeho stav. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že povinný namietal zaujatosť predsedajúceho rozhodcu JUDr. Bohuslava Kleina a spochybňuje jeho nestrannosť rozhodcovského súdu v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu exekučného titulu. Považuje ho za kreovaný v rozpore s dojednaním strán. V jeho zložení a rozhodovaní vidí porušenie zásady rovnakého postavenia strán a práva na spravodlivý proces a rozpor s verejným poriadkom SR, čo považuje za dôvod odopretia jeho uznania a vykonateľnosti. Podľa súdu prvého stupňa bol trojčlenný senát ustanovený v súlade s čl. 20 ZPP a označenými Pravidlami rozhodcovského konania (ďalej len Pravidlá). Povinný súdu nepreukázal, že by jeho právny predchodca v spore namietol spôsob, akým došlo ku kreovaniu rozhodcovského senátu alebo zaujatosť niektorého z rozhodcov, a že by sa s touto námietkou rozhodcovský súd nezaoberal. Povinný rovnako nepreukázal, že by v čase od svojho vstupu do konania do rozhodnutia rozhodcovského súdu sám namietol zaujatosť predsedu rozhodcovského senátu, a že by sa s jeho námietkou súd adekvátne nevysporiadal. Naopak z obsahu rozhodcovského nálezu časť A.9 vyplýva, že strany podpisom Súpisu sporných otázok dňa 18.4.2003 prehlásili, že nemajú námietky voči osobám tvoriacich rozhodcovský senát a súčasne uznali, že rozhodcovský senát je oprávnený rozhodnúť o otázke svojej právomoci. Porušenie zásad nestrannosti rozhodcovského súdu a naplnenie § 50 ZKR (čl. V ods. 1 písm. b), d/ a ods. 2 písm. b/ Dohovoru) súd prvého stupňa nezistil ani v označenom liste U.. Y. T. z 18.4.2007 (č.l. 317, 318 exekučného spisu), nakoľko skutočnosti v ňom uvedené boli povinnému známe už v čase jeho vstupu do konania, ani v argumentoch povinného odkazujúcich na tlač uverejnenú v ČR (novinové články) o nepotvrdení rozhodcu Kleina v inom obdobnom spore. Tieto články boli v prevažnej miere uverejnené v čase ešte prebiehajúceho rozhodcovského konania a povinnému museli byť známe. Z listinných dôkazov vyplýva, že povinný viacerými podaniami doručenými rozhodcovskému súdu vzniesol námietku zaujatosti predsedajúceho rozhodcu, avšak urobil tak až po vydaní rozhodnutia vo veci samej, čo je, podľa názoru súdu prvého stupňa, neprípustné. Tu poukázal súd na čl. 11 ods. 1, 2 Pravidiel. Z listinných dôkazov (č.l. 519 - 523 exekučného spisu) vyplýva, že Súd Medzinárodnej obchodnej komory (ďalej len Súd) listom zo dňa 18.9.2010 vyzval rozhodcu Kleina na vyjadrenie k námietke zaujatosti uplatnenej povinným v podaní z 13.8.2010, t.j. po rozhodnutí vo veci samej. Predsedajúci rozhodca sa k námietke vyjadril 20.8.2010 s tým, že sa necíti zaujatý a súd na zasadnutí dňa 28.10.2010 námietky zaujatosti rozhodcu Kleina zamietol. Rozhodnutie Súdu bol vydané v súlade s čl. 7 ods. 4 Pravidiel a oznámené účastníkom konania a aj členom rozhodcovského senátu listom zo dňa 28.10.2010. Exekučný súd po dôslednom oboznámení sa so všetkými listinnými dôkazmi predloženými povinným, ktorými pre údajnú zaujatosť predsedajúceho rozhodcu zdôvodňuje naplnenie podmienok na odopretie uznania a vykonateľnosti exekučného titulu dospel k záveru, že tvrdenie povinného a ním uvádzané dôvody na odopretie uznania a vykonateľnosti exekučného titulu podľa § 50 od. 1 písm. b, d ZRK preukázané neboli. K tvrdeniu k bodu 3/ nezáväznosť rozhodovania pre strany, keďže rozhodcovský nález nebol povinnému riadne doručený, súd prvého stupňa poukázal na tvrdenie povinného, ktorý nespochybňuje, že rozhodcovský nález bol v autorizovanej forme doručený jeho právnemu zástupcovi v konaní JUDr. Pavlovi Šafářovi dňa 30.7.2010. Závadu v doručení povinný vidí v tom, že JUDr. Šafář v čase doručenia rozhodcovského nálezu už nebol jeho právnym zástupcom, nakoľko mu dňa 20.7.2010 odvolal plnú moc. Odvolanie plnej moci prijal zástupca dňa 21.7.2010. Napriek tomu však súd nedoručil rozhodcovský nález priamo povinnému, ale jeho bývalému právnemu zástupcovi. Súd prvého stupňa po oboznámení sa s obsahom procesných pravidiel Súdu rozhodných pre doručovanie nálezu, ako aj s procesnom úpravou ČR s poukazom na čl. 4 ods. 2, 3, 28 ods. 1, 3 Pravidiel, čl. 19 ZPP, § 28 Občanského soudního řádu ČR dospel k záveru, že tvrdenie povinného o nedostatku vykonateľnosti exekučného titulu nie sú dôvodné a opodstatnené a doručovanie rozhodcovského nálezu bolo vykonané v súlade s Pravidlami Súdu ako aj s § 28 OSŘ ČR. Z listinných dôkazov predložených oprávneným (č.l. 500 - 512 exekučného spisu) vyplýva, že povinný oznámil odvolanie plnej moci súdu až listom zo dňa 17.8.2010, teda po vykonaní doručenia a nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Právny zástupca povinného JUDr. Šafář oznámil súdu odvolanie plnej moci až listom zo dňa 19.8.2010, pričom uviedol, že korešpondencia, ktorú advokátska kancelária obdržala po 21.6.2010, bola postúpená povinnému. Listom zo dňa 24.8.2010, ktorý bol adresovaný účastníkom rozhodcovského konania, ich právnym zástupcom a rozhodcovskému senátu (č.l. 507 - 512 exekučného spisu), súd konštatuje, že rozhodcovský nález bol zaslaný a riadne doručený právnemu zástupcovi povinného JUDr. Šafářovi v zmysle čl. 28 ods. 3 Pravidiel. K tvrdeniam 4/ rozpor s verejným poriadkom SR súd prvého stupňa poukázal na to, že rozpor s verejným poriadkom spočíva v takom zásadnom rozpore cudzieho rozhodcovského rozhodnutia s verejným poriadkom krajiny uznania, že účinky jeho použitia, t.j. jeho uznanie a povolenie vykonateľnosti, by sa priečili zásadám spoločenského a štátneho zriadenia SR a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bez výhrad trvať. V prípade právneho poriadku SR by išlo o porušenie rozhodcovského nálezu s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Exekučný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že exekučný titul v tomto smere nie je v rozpore s verejným poriadkom SR. Pri skúmaní rozporu exekučného titulu s verejným poriadkom SR súd prvého stupňa poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, § 36 ods. 2 ZRK, § 157 ods. 2 O.s.p., pričom sa zameral na preskúmanie, či odôvodnenie rozhodcovského nálezu zásadným a nezlučiteľným spôsobom vybočuje z rámca ustanovení citovaných právnych predpisov SR. Riadil sa aj ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, v ktorej sa Ústavný súd zaoberal otázkami dostatočného odôvodnenia rozsudku (napr. III. ÚS/380/2009, III. ÚS/280/2010, I. ÚS/105/2010). Zdôraznil, že exekučný súd nemá právomoc meritórne preskúmavať rozhodcovský nález z hľadiska správnosti právnych záverov v ňom uvedených, správnosť aplikovania rozhodného práva či správnosť úvah, ktorými sa súd pri rozhodovaní riadil. Táto právomoc patrí len sporovému súdu v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského nálezu. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že sa zameral len na zistenie, či odôvodnenie rozhodnutia obsahuje okruh Sporných otázok predložených rozhodcovskému súdu, či je odôvodnenie jasné a zrozumiteľné, či je dostatočne obsiahle, t.j. či odôvodnenie pre stručnosť dôvodov, resp. neuvedenie žiadnych dôvodov nemá charakter nepreskúmateľného rozhodnutia, a či obsahuje úvahy, ktorými sa súd pri rozhodovaní riadil. Exekučný súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsahom a charakterom zodpovedá vyššie citovaným všeobecne záväzným predpisom SR upravujúcich podmienky kladené na odôvodnenie tuzemských rozhodnutí, a preto nie je v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky. Rozhodcovský nález obsahuje jasné a na seba logicky nadväzujúce odôvodnenie. Súd v odôvodnení nálezu reagoval na všetky podstatné tvrdenia účastníkov, uviedol rozhodné právo, ktorým sa spor riadil, skutkové zistenia, o ktoré sa oprel, ozrejmil akými úvahami sa riadil a uviedol aj ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých skutkový stav posúdil. Vysporiadal sa s otázkou svojej právomoci ako aj s otázkou aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý do konania vstúpil v jeho priebehu. Poukázal na rozhodujúce podania účastníkov, stanoviská strán k jednotlivým otázkam, pričom konštatoval, že strany svoje prednesy často opakovali a uviedli množstvo informácii, ktoré s prípadom nesúviseli. V odôvodnení sú preto zhrnuté tvrdenia strán, ktoré boli rozhodcovským súdom považované za relevantné pre konanie. Rozhodcovský súd sa podľa názoru exekučného súdu vysporiadal v rozhodnutí so všetkými podstatnými tvrdeniami povinného (žalobcu) a oprávneného (žalovaného). Poukázal i na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS/3/1997, II. ÚS/173/2007). Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že nie sú naplnené podmienky § 50 ods. 1 písm. b/, d/, e/ a ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. (korešpondujúce s čl. V ods. 1 písm. b/,d/,e/ a čl. V ods. 2 písm. b/ Dohovoru) na odopretie uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu zo dňa 26.7.2010 Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/ JHN/GZ na území Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa ďalej k bodu II. Odloženie vykonateľnosti exekučného titulu uviedol, že povinný v podaní doručenom súdu dňa 21.12.2010 žiadal s poukazom na čl. VI. Dohovoru povoliť odklad výkonu rozhodnutia na základe podania žaloby na Mestskom súde v Prahe dňa 29.10.2010, ktorou sa povinný domáha zrušenia rozhodcovského nálezu, ktorý má byť exekučným titulom a súčasne požiadal súd o odklad jeho vykonateľnosti. Oprávnený v písomnom podaní doručenom súdu dňa 7.2.2011 uviedol, že Mestský súd v Prahe uznesením č.k. 14Cm/180/2010 - 218 zo dňa 13.1.2011 konanie o žalobe zastavil pre nedostatok právomoci. Povinný podaním doručeným súdu dňa 22.2.2011 oznámil exekučnému súdu, že proti uzneseniu Mestského súdu v Prahe podal odvolanie na Vrchný súd v Prahe. Konanie je vedené pod sp. zn. 8Cmo/62/2011. Nakoľko má za to, že súdy Českej republiky majú právomoc na konanie a rozhodnutie vo veci, pretože rozhodcovské konanie fakticky prebiehalo v Prahe, teda v Českej republike a mesto Viedeň uvedené ako miesto vydania rozhodnutia má len geografický význam. Súd prvého stupňa po dôkladnom oboznámení sa s obsahom podaní účastníkov a nimi predložených dôkazov dospel v súlade s § 48 ZRK k záveru, že návrh na povolenie odkladu vykonateľnosti je dôvodný. Poukázal pritom na zásadnú odlišnosť medzi odopretím uznania a vykonateľnosti cudzieho rozhodcovského nálezu na území SR a povolením odkladu jeho vykonateľnosti na území SR. Zdôraznil, že rozhodnutie o odopretí uznania a vykonateľnosti cudzieho rozhodcovského nálezu s konečnou platnosťou rieši nespôsobilosť jeho núteného výkonu na území SR in future, pre také jeho formálne alebo materiálne vady uvedené v § 50 ZKR, ktoré bránia jeho uznaniu a vykonaniu. Naproti tomu rozhodnutie o odklade vykonateľnosti je len dočasným oddialením núteného vymoženia na exekúciu spôsobilého rozhodcovského nálezu pre prípad, ak je pre okamžité nariadenie exekúcie daná prekážka, ktorú je potrebné brať do úvahy, a ktorá zakladá nárok povinného na poskytnutie dočasnej súdnej ochrany povolením odkladu vykonateľnosti exekučného titulu. Súd prvého stupňa sa stotožnil s argumentáciou povinného, že v súčasnej dobe existujú závažné okolnosti, ktoré je potrebné vziať do úvahy, a ktoré zakladajú dôvod na dočasné povolenie odkladu vykonateľnosti exekučného titulu. Súd návrh povinného, označený pod bodom III. zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia považoval iba za podnet s poukazom na § 41 ods. 2 O.s.p., o ktorom nie je súd povinný rozhodnúť. K návrhu povinného IV. kompenzačná námietka, podľa názoru súdu prvého stupňa povinný vo svojom podaní z 22.2.2011 poukázal na jednostranný zápočet, avšak s týmto tvrdením nespojil žiadny návrh (petit), o ktorom by mal súd rozhodnúť. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v časti prvého s výroku podal v zákonnej lehote odvolanie povinný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí odopretia uznania a vykonateľnosti predčasne, t.j. pred meritórnym rozhodnutím Vrchného súdu v Prahe o žalobe o zrušenie rozhodcovského nálezu, a pred rozhodnutím Ústavného súdu ČR, nesprávne priorizoval aplikáciu zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom pred aplikáciou Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí uzavretého v New Yorku dňa 10.6.1958, zverejneného v Zbierke zákonov SR pod č. 74/1959 (Newyorský dohovor), nesprávne aplikoval právnu normu na zistený skutkový stav, nakoľko z predložených dôkazov vyplýva naplnenie dôvodov na odopretie uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu podľa čl. V ods.1 písm. b/, d/, e/ a ods. 2 písm. b/ Dohovoru, nepreveril materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Zdôraznil, že nakoľko rozhodnutie o zrušení rozhodcovského nálezu ani o ústavnej sťažnosti nebolo do dnešného dňa vydané, súd prvého stupňa nemohol meritórne posúdiť otázku splnenia podmienok na odopretie uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu, pretože detailne sa skutkovými a právnymi okolnosťami prípadu zaoberajú práve tieto orgány. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí odopretia uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu je v nesúlade s povolením odkladu jeho vykonateľnosti. Poukázal na to, že v súlade s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR ako aj § 53 ZRK je potrebné aplikovať na daný prípad ustanovenia Dohovoru, ktoré majú prednosť pred ZRK. Jedine exekučný súd je oprávnený rozhodovať o otázke materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu aj o dôvodoch odopretia uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského nálezu, vrátane posúdenia výhrady verejného poriadku (judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci C-233/08 Milan Kyrian). Nesúhlasil s formálnym výkladom § 46 až 50 ZRK. Tiež považuje za nedostatočné posúdenie otázky zaujatosti predsedajúceho predsedu JUDr. Kleina, ako i nedostatočné vysporiadanie sa exekučného súdu s argumentáciou povinného ohľadne Medzinárodného rozhodcovského súdu ICC zo dňa 28.10.2010 o námietke zaujatosti, ktoré zásadne porušilo základné procesné práva povinného. Tiež sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa uprednostňujúcim úpravu obsiahnuté v Pravidlách Medzinárodného rozhodcovského súdu Medzinárodnej obchodnej Komory v Paríži pred kogentnými požiadavkami zákona. Opätovne zdôraznil, že rozhodcovský nález nie je možné uznať a vykonať na území SR najmä pre jeho rozpor s verejným poriadkom lex fori, predmetný spor rozhodoval zaujatý predsedajúci rozhodca, čím došlo k porušeniu práva povinného na spravodlivý proces, došlo k porušeniu zásady rovnosti strán, rozhodcovský nález nebol riadne odôvodnený. Rozhodcovský súd napriek vylúčeniu rozhodcu v inom prípade vedenom pred tým istým stálym rozhodcovským súdom, ktorý priamo súvisel s predmetným rozhodcovským konaním, ponechal rozhodovať spor subjektívne i objektívne zaujatému rozhodcovi. Na základe vyššie uvedeného povinný žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku o zamietnutí návrhu na odopretie rozhodcovského nálezu č. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 vydaný Medzinárodným rozhodcovským súdom Medzinárodnej obchodnej komory, č.k. 39Er/1499/2010 zmenil nasledovne: Súd odopiera uznanie a výkon rozhodcovského nálezu č. 12190/ TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 vydaný Medzinárodným rozhodcovským súdom Medzinárodnej obchodnej komory, č.k. 39Er/1499/2010 v súlade s čl. V ods. 1 písm. b/, d/, e/ a ods. 2 písm. b/ Dohovoru. Oprávnený je povinný uhradiť povinnému trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Proti druhému výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Uviedol, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu rozporu čl. VI. Dohovoru a § 48 ZRK ako i z dôvodu, že predpoklady čl. VI. Dohovoru neboli naplnené a je tu zrejmá bezdôvodnosť a účelovosť návrhu povinného na povolenie odkladu vykonateľnosti rozhodcovského nálezu. Poukázal na čl. VI. Dohovoru a § 48 ZRK, pričom z porovnania oboch týchto ustanovení vyplýva, že obsah oprávnenia, ktorý dávajú príslušnému konajúcemu súdu nie je totožný, keďže je nepochybné, že inštitút „rozhodnutia o výkone rozhodnutia“ nie je totožný s právnym inštitútom „vykonateľnosti“. Nakoľko medzi zneniami oboch právnych noriem existuje rozpor, uplatní sa kolízna právna norma upravená v § 53 ZRK a nakoľko medzinárodná zmluva, ktorá je súčasťou právneho poriadku, v danom prípade Dohovor, ustanovuje inak, ustanovenia ZRK sa v danom prípade nepoužijú. Predpoklady ustanovené v čl. VI. Dohovoru neboli naplnené. Žalobu povinného na zrušenie rozhodcovského nálezu na Mestskom súde v Prahe pod sp. zn. 14Cm/180/2010 nie je možné považovať za žiadosť o zrušenie rozhodnutia u kompetentného orgánu spomenutého v čl. V ods. 1 písm. e/ ako to ustanovuje Dohovor, resp. za v cudzine podaný návrh na zrušenie cudzieho rozhodcovského rozsudku, ako to ustanovuje § 48 ZRK. Aj keď súd prvého stupňa použil pri vydaní uznesenia § 48 ZRK mal skúmať, či povinný podal návrh na zrušenie rozhodcovského nálezu na vecne a miestne príslušnom súde v cudzine. Tento záver vyplýva i z čl. VI Dohovoru, ktorý jediný mal byť v danej veci aplikovaný. Povinný podal žalobu o zrušenie rozhodcovského nálezu na Mestskom súde v Prahe napriek tomu, že miestom konania v zmysle čl. 14 ods. 1 Pravidiel bolo mesto Viedeň. Povinný teraz tvrdí, že v rozhodcovskom konaní bolo právom miesta rozhodcovského konania české procesné právo. Pritom práve povinný opakovane uvádzal, že právom miesta rozhodcovského konania je rakúske právo. Ani Dohovor ani ZRK neuvádzajú žiadne kritériá, ktoré by mal súd zohľadniť pri posudzovaní potrebnosti, resp. vhodnosti vydania uznesenia o odklade rozhodnutia o výkone rozhodnutia, resp. o odklade vykonateľnosti rozhodnutia. Poukázal na rozpor v uznesení, keď na jednej strane súd prvého stupňa jednoznačne určil, že dôvody na zrušenie rozhodcovského nálezu neexistujú a na druhej strane odložil vykonateľnosť rozhodcovského nálezu. Súd prvého stupňa sa mal pred vydaním uznesenia dôkladne zaoberať otázkou, či bezprostredné začatie exekúcie na majetok povinného skutočne môže viesť k vyhláseniu konkurzu alebo mu inak môže spôsobiť závažnú ujmu. Oprávnený ďalej zdôraznil, že súd prvého stupňa má pri rozhodovaní o návrhu na poverenie exekútora s vykonaním exekúcie posudzovať len formálne náležitosti návrhu. Súd však v rozpore s odbornou literatúrou posudzoval také skutočnosti, ktoré náležia do námietkového konania. Oprávnený nemal žiadnu vedomosť, že sa súd návrhmi povinného seriózne zaoberá a nebol ani vyzvaný, aby nejaké dôkazy predložil. Preto navrhuje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v rozsahu druhého výroku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., pretože sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a z dôvodu v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., pretože súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Dňa 30.11.2011 bol odvolaciemu súdu zo strany oprávneného doručené právoplatné rozhodnutie Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010 vo veci žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu, pričom uviedol, že súdne konanie vedené Mestský súdom v Prahe pod sp. zn. 14Cm/180/2010 bolo právoplatne skočené dňa 18.11.2011 po tom, ako odvolací Vrchný súd v Prahe uznesením zo dňa 30.9.2011 vydaným pod sp. zn. 8Cmo/62/2011-306 potvrdil uznesenie Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010, ktorým Mestský súd zastavil konanie o žalobe povinného. Preto dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa povolil odklad vykonateľnosti rozhodcovského nálezu odpadli. Povinný vo svojom vyjadrení doručenom odvolaciemu súdu dňa 16.12.2011 uviedol, že účastníci konania presunuli miesto faktického priebehu rozhodcovského konania na územie Českej republiky, preto tvrdenie rozhodcovského senátu o tom, že miestom rozhodcovského konania je Viedeň, je výlučne formálne konštatovanie. Ďalej povinný rozobral problematiku vzťahu rozhodcovského nálezu k Českej republike a žiadal, aby odvolací súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. f/ Ex. por. v spojení s § 58 ods. 1 Ex. por. exekučné konanie zastavil a zamietol návrh oprávneného na uloženie povinnosti povinnému zložiť u Okresného súdu Bratislava II zábezpeku vo výške 40.281.893,42 Kč, 420.000 USD a 68.475,76 eur. Dňa 18.1.2012 bolo odvolaciemu súdu doručené vyjadrenie povinného (totožné s vyjadrením zo dňa 20.2.2012), ktorý poukázal na to, že dňa 12.1.2012 mu doručené vyjadrenie oprávneného obsahujúce uznesenie Vrchného súdu v Prahe č.k. 8Cmo/62/2011-306 zo dňa 30.9.2011 (ďalej Rozhodnutie 2), ktorým bolo potvrdené uznesenie Mestského súdu v Prahe č.k. 14Cm/180/2010-218 zo dňa 13.1.2011 o zastavení konania o zrušenie rozhodcovského nálezu (ďalej Rozhodnutie 1). Nakoľko Rozhodnutie 1 a 2 trpí vážnymi faktickými a právnymi vadami a povinný trvá na tom, že rozhodcovský nález má byť zrušený, po tom, čo povinný podal voči Rozhodnutiu 1 a 2 dňa 16.1.2012 dovolanie na Najvyšší súd ČR spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti Rozhodnutia 1 a 2, podal povinný na Mestský súd v Prahe žalobu pre zmätočnosť s návrhom na odklad vykonateľnosti Rozhodnutia 1 a 2. Následne oprávnený vo svojich vyjadreniach doručených odvolaciemu súdu dňa 27.2.2012 a 20.4.2012 k vyjadreniu povinného zo dňa 16.12.2011,18.1.2012 a 20.2.2012 uviedol, že na fakte, že rozhodnutie Mestského súdu v Prahe je právoplatné sa nič nemení ani podaním zmätočnostnej žaloby. Keďže povinným tvrdené dôvody pre údajnú zmätočnosť sú zhodné s dôvodmi uvedenými už v dovolaní, tieto dôvody preskúma Najvyšší súd ČR v rámci dovolacieho konania, pričom v zmysle § 235b ods. 3 českého OSŘ bude konanie o žalobe pre zmätočnosť prerušené až do rozhodnutia dovolacieho súdu. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie Mestského súdu v Prahe o žalobe o zrušenie rozhodcovského nálezu je naďalej právoplatné, žiadne dôvody pre odopretie výkonu rozhodcovského nálezu neexistujú a nič nebráni tomu, aby exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie. Zdôraznil, že súdy Českej republiky dňa 18.11.2011 právoplatne rozhodli o zastavení konania vo veci žaloby povinného o zrušenie rozhodcovského nálezu, pričom konštatovali, že nemajú právomoc na prerokovanie a rozhodnutie veci. Aj v zmysle uznesenia súdu prvého stupňa bol povolený odklad vykonateľnosti rozhodcovského nálezu do momentu právoplatného skončenia konania vedeného pred Mestským súdom v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010. Toto konanie bolo právoplatne skončené dňa 18.11.2011. Podanie mimoriadneho opravného prostriedku ani ústavnej sťažnosti už nemá žiaden vplyv na to, že dňa 18.11.2011 odpadol dôvod pre povolenie odkladu vykonateľnosti rozhodcovského nálezu. Ďalej sa oprávnený vyjadril k otázke podaného dovolania povinným, argumentáciou povinného o nevysporiadaní sa s námietkou zaujatosti sudcov Vrchného súdu v Prahe. K ústavnej sťažnosti podanej povinným uviedol, že jej obsah kopíruje dovolanie a nakoľko bola podaná súčasne s dovolaním, je podaná zjavne predčasne. Pokiaľ ide o pokusy povinného o započítanie pohľadávky, tieto nemajú žiadne právne účinky, nakoľko ani jedna z pohľadávok neexistuje. Dňa 4.5.2012 povinný vo svojom ďalšom vyjadrení zdôraznil, že existencia rozhodcovského nálezu ako takého a jeho opodstatnenosť sa bude odvíjať od rozhodnutí českých súdov o dovolaní a žalobe pre zmätočnosť a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktoré by nezobralo do úvahy predmetné konania a ich výsledok, by zásadným spôsobom zasiahlo do ústavných práv povinného. Ďalej sa vo svojom vyjadrení zaoberal rozborom mimoriadnych opravných prostriedkov proti Rozhodnutiu 1 a 2 , právomocou českých súdov na zrušenie rozhodcovského nálezu, dovolacími dôvodmi, rozsahom prieskumu exekučného súdu, kde poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS/456/2011-19 zo dňa 23.11.2011. Zdôraznil, že o právomoci českých súdov na zrušenie rozhodcovského nálezu môže definitívne a záväzne rozhodovať len súd Českej republiky, čo v žiadnom prípade neznamená, že slovenský súd na rozhodnutie českých súdov o mimoriadnych opravných prostriedkov musí čakať. Slovenský exekučný súd je plne kompetentný na to, aby sám posúdil podmienky pre odopretie výkonu rozhodcovského nálezu, a to celkom zodpovedá textu Newyorskému dohovoru. Oprávnený vo svojom vyjadrení doručenom odvolaciemu súdu dňa 23.5.2012 ďalej poukázal na skutočnosť, že povinný vyvodzuje z citovaného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2011, č.k. I. ÚS 456/2011-19 nesprávny záver. Ústavný súd SR posudzoval v citovanom prípade situáciu, kedy jednak exekučný súd rozhodol o zastavení exekučného konania až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, a ďalej exekučný súd zastavil exekučné konanie z dôvodu formálnych vád exekučného titulu. V predmetnom prípade však povinný kompenzačnou námietkou namieta zánik exekučného titulu, ktorý formálne i materiálne nemá žiadne vady. Oprávnený už o svojom vyjadrení zo dňa 9.11.2011 poukázal na to, že právny názor, podľa ktorého exekučný súd skúma podmienky na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi nie je správny, nakoľko exekučný súd v tomto štádiu nemôže vykonávať dokazovanie. Dokazovanie môže súd v exekučnom konaní vykonávať až v rámci konania o námietkach podaných povinným proti exekúcii. Tento záver potvrdzuje ustálená judikatúra, a to najmä judikát R 69/1965. Rovnaké pravidlo potvrdzuje aj aktuálna rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorého dovolacie senáty opakovane vo svojich rozhodnutiach vyslovili právnu zásadu, že v štádiu exekučného konania o vydanie poverenia exekučný súd vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu a z exekučného titulu, a nakoľko v tomto štádiu exekučný súd dokazovanie nevykonáva, nie je ani oprávnený skúmať iné otázky, medzi ktoré nepochybne patria aj tvrdenia povinného o zániku vymáhanej pohľadávky. Preto oprávnený žiada odvolací súd, aby rozhodol o odvolaniach proti uzneseniu a umožnil tak bezodplatné vykonanie exekúcie na podklade Rozhodcovského nálezu. K vyjadreniam oprávneného sa dňa 8.6.2012 vyjadril povinný, ktorý uviedol, že vzhľadom na skutočnosť že rozhodnutie 1 a rozhodnutie 2 trpí závažnými faktickými a právnymi vadami a povinný trvá na tom, že rozhodcovský nález má byť zrušený, potom, čo povinný podal voči rozhodnutiu 1 a rozhodnutiu 2 v plnom rozsahu dňa 16.1.2012 dovolanie na Najvyšší súd Českej republiky spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia 1 a rozhodnutia 2 (ďalej ako dovolanie), o ktorom aktívne prebieha konanie na Najvyššom súde Českej republiky a súčasne podal povinný na Mestský súd v Prahe žalobu pre zmätočnosť s návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia 1 a rozhodnutia 2 (ďalej ako žaloba pre zmätočnosť), pričom konanie o žalobe pre zmätočnosť bolo prerušené do doby rozhodnutia Najvyššieho súdu o dovolaní. Do súdneho spisu založil povinný zásadný dôkazný prostriedok - vyjadrenie Ministerstva financií Českej republiky zo dňa 21.5.2012 o obsahu námietok Českej republiky voči nominácií JUDr. Bohuslava Kleina ako kandidáta na rozhodcu v konaní pred ICC. Ako uviedlo Ministerstvo financií Českej republiky, Česká republika ako strana žalovaná v 2. rozhodcovskom konaní vzniesla námietku voči nominácií JUDr. Bohuslava Kleina, nakoľko JUDr. Klein vykonával funkciu rozhodcu v paralelných rozhodcovských konaniach, ktoré sa týkali tej istej celkovej transakcie, t. j. predaja podniku Investiční a poštovní banky, a. s. a s tým súvisiacich poskytnutých štátnych záruk. Na základe tejto námietky ICC napokon zamietol nomináciu JUDr. Kleina ako rozhodcu v 2. rozhodcovskom konaní, t. j. v konaní medzi Českou republikou a ČSOB, a.s.. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ICC sa dopustil zásadného porušenia svojich povinností, keď zamietol nomináciu JUDr. Kleina v 2. rozhodcovskom konaní, avšak v 1. rozhodcovskom konaní (medzi General Factoring, a.s. a ČSOB, a.s.) nevyhovel námietke zaujatosti JUDr. Kleina podanej spoločnosťou General Factoring, a.s., ani ho nevymenil z vlastnej iniciatívy v čase, keď vyhovel námietke Českej republiky v 2. rozhodcovskom v konaní. Je preto absolútne logické a v plnom súlade s požiadavkou spravodlivosti, aby rozhodca, ktorý nie je potvrdený v jednom rozhodcovskom konaní z dôvodu nesplnenia podmienok kladených na jeho osobu (2. rozhodcovské konanie) bol vylúčený z rozhodovania vo všetkých sporov prebiehajúcich pred tou istou rozhodcovskou inštitúciou - ICC, vrátane sporu medzi General Factoring, a.s. a ČSOB, a.s. - č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ (1. Rozhodnutie). Povinný sa ďalej vo svojom vyjadrení zaoberal zásadnými úlohami ICC a poukázal na list JUDr. Kleina zo dňa 29.11.2002, z ktorého vyplýva, že samotný kandidát na funkciu predsedajúceho rozhodcu si bol plne vedomý existencie svojej zaujatosti. zároveň zdôraznil, že ICC si bol v čase uskutočnenia svojho rozhodnutia o priamej voľbe predsedajúceho rozhodcu plne vedomý skutočnosti, že ním priamo navrhovaný kandidát rozhoduje v spore pred rozhodcovským súdom HK ČR a AK ČR, ktorý má identický právny základ ako prvé rozhodcovské konanie rozhodované pred ICC. Zarážajúca je skutočnosť, že na svoj konflikt záujmov na ICC upozornil priamo kandidát na rozhodcu - JUDr. Klein a ICC aj napriek tomu neuskutočnil žiadnu nápravu. Povinný ďalej poukázal na to, že vyššie uvedené dôkazné prostriedky jednoznačne potvrdzujú, že rozhodcovský nález nie je možné uznať a vykonať na území Slovenskej republiky najmä pre jeho rozpor s verejným poriadkom lex fori podľa ust. čl. V ods. 2 písm. b/ Dohovoru, keďže došlo k porušeniu práva povinného na spravodlivý proces v zmysle čl. 36 ods.1 Listiny a čl. 6 ods.1 Dohovoru, nakoľko rozhodcovský súd ICC pri plnom vedomí dôvodov na vylúčenie rozhodcu dovolil, aby predmetný spor rozhodoval zaujatý predsedajúci rozhodca, ktorého vylúčil z rozhodovania v bezprostredne súvisiacom 2. rozhodcovskom konaní. Zároveň v zmysle čl. V ods. 1 písm. b/ Dohovoru došlo k hrubému porušeniu zásady rovného postavenia strán, nakoľko povinný - spoločnosť General Factoring, a.s., si nemohla v konaní uplatniť svoje práva a nebola jej poskytnutá možnosť na riadne prejednanie veci pred nezávislým a nestranným rozhodcom. Zároveň došlo k porušeniu v čl. V ods. 1 písm. d/ Dohovoru, t. j. zloženie rozhodcovského súdu bolo v rozpore s dojednaním strán. Zmluvné strany sa rozhodli podriadiť riešenie všetkých sporov, ktoré vznikli zo zmluvy o predaji podniku, rozhodcovskému súdu ICC v súlade s jeho pravidlami, predovšetkým v ustanovení čl. 7 týchto pravidiel, ktoré garantujú nezávislosť a nestrannosť rozhodovania. Nakoľko ICC nezabezpečila splnenie tejto podmienky a predmetný spor rozhodoval nespôsobilý rozhodca v rozpore s garanciou nezávislosti a nestrannosti, bol naplnený dôvod na odopretie výkonu rozhodcovského nálezu podľa čl. V ods. 1 písm. d) Dohovoru. Za nesprávny a v rozpore so zásadnými procesnými právami (s čl. 6 ods. 1 a 13 Dohovoru Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s § 123 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.) považuje výklad oprávneného o tom, že exekučný súd môže vychádzať pri rozhodovaní len z dôkazných prostriedkov predložených oprávneným. Ďalej zdôraznil, že exekučný súd v konaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie z predložených dokladov posudzuje exekučný titul tak z formálnej ako i materiálnej stránky. Rozhodcovský nález nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti, ktoré kladie Exekučný poriadok. Oprávnenému neprináleží rozhodovať o otázke rozsahu posudzovania dôvodov pri rozhodovaní o uznaní a výkone cudzieho rozhodcovského nálezu, pretože jediným subjektom oprávneným na uskutočnenie uvedeného prieskumu je exekučný súd. Preto žiada, aby odvolací súd napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava II v časti výroku o zamietnutí návrhu na odopretie uznania rozhodcovského nálezu zmenil nasledovne: Súd odopiera uznanie a výkon rozhodcovského nálezu č. 12190/TE/ MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 vydaný Medzinárodným rozhodcovským súdom Medzinárodnej obchodnej komory, č.k. 39Er/1499/2010 v súlade s čl. V ods. 1 písm. b/, d/, e/ a ods. 2 písm. b/ Dohovoru. Oprávnený je povinný uhradiť povinnému trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prípade, ak odvolací súd dospel k záveru, že sú dané dôvody na zastavenie exekučného konania, navrhuje, aby exekučný súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v spojení s § 58 ods. 1 Ex. por. zastavil exekučné konanie v uvedenej právnej veci oprávneného voči povinnému pod sp. zn. 20 CoE/77/2011 na Krajskom súde v Bratislave. Zároveň žiada, aby bol oprávnený zaviazaný uhradiť povinnému trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vyjadrenie rovnakého znenia doručil povinný súdu dňa 2.7.2012, pričom priložil rozhodnutie Úradu pre zastupovanie štátu vo veciach majetkových zo dňa 25.6.2012. K vyjadreniu povinného zo dňa 8.6.2012 zaujal stanovisko oprávnený, ktorý reagoval na predloženie listu Ministerstva financií Českej republiky zo dňa 21.5.2012 č.j. MF-43709/2012/10/1221 IK-906, z ktorého mala, podľa názoru povinného, vyplývať zaujatosť rozhodcu JUDr. Kleina v konaní ukončenom vydaním rozhodcovského nálezu. List MF ČR obsahuje len konštatovanie, že Česká republika vzniesla v konaní vedenom Medzinárodným rozhodcovským súdom ICC pod sp. zn. 15019/ JHN/GZ obavu, že JUDr. Klein by v dôsledku svojho pôsobenia ako rozhodca v paralelne prebiehajúcom konaní medzi povinným a oprávneným mohol získať prístup k dôkazom a argumentom ohľadom otázok, ktoré môžu byť podstatné aj pre rozhodcovské konanie prebiehajúce medzi oprávneným a Českou republikou pod sp. zn. 15019/JHN/GZ, a to bez toho, aby Česká republika mala príležitosť sa k týmto otázkam vyjadriť a predložiť vlastné dôkazy. Predovšetkým sa v liste MF ČR nehovorí nič o tom, že konanie ukončené rozhodcovským nálezom a konanie vedené pod sp. zn. 15019/ JHN/GZ, ktorého účastníkmi boli oprávnení a Česká republika, navzájom bezprostredne súviseli, alebo že sa obe tieto konania týkali vlastného predaja podniku Investičnej a poštovej banky, a. s., ako opakovane nepravdivo uvádza povinný. Obe konania sa netýkali rovnakých skutkových ani právnych otázok. Okrem toho, obava Českej republiky vyjadrená v námietkach zaujatosti JUDr. Kleina môže byť dôvodom pre nepotvrdenie JUDr. Kleina ako rozhodcu maximálne v druhom, časovo nadväzujúcom konaní. Nepredstavuje však žiaden dôvod pre jeho vylúčenie v prvom, časovo predchádzajúcom konaní, ktoré predchádzalo exekučnému konaniu. Druhý dôvod zaujatosti JUDr. Kleina má spočívať v tom, že informoval účastníkov konania o tom, že je predsedom senátu v nejakom spore, ktorý sa v podstate taktiež vyvinul zo vzťahu sporných strán. V liste, ktorý povinný predkladá k vyjadreniu ako prílohu číslo 3, sa JUDr. Klein obrátil na obe strany práve s touto informáciou, a to s cieľom predísť prípadným námietkam zaujatosti, pričom výslovne uvádza, že pokiaľ by čo len jedna strana námietku vzniesla, nomináciu za rozhodcu by neprijal. Z prehlásenia JUDr. Kleina, ktoré predložil povinný v prílohe č. 4 vyjadrenia, potom vyplýva, že v reakcii na túto výzvu bol JUDr. Klein oboma stranami informovaný, že voči jeho osobe námietky nemajú a jeho nomináciu nebudú spochybňovať. Zjavne to teda námietku zaujatosti v tom čase nezakladalo, a nie je dôvod ani možnosť sa jej teraz dovolávať po viac ako desiatich rokoch. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie odvolateľa podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisov a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolanie proti prvému výroku napadnutého uznesenia nie je dôvodné a odvolanie proti druhému výroku napadnutého uznesenia je potrebné odmietnuť. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Pokiaľ ide o odvolanie povinného proti prvému výroku, odvolací súd skonštatoval, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Odvolací súd poukazuje na správne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožňuje. Exekučným titulom v predmetnej exekučnej veci je rozhodcovský nález Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/ JHN/GZ zo dňa 26.7.2010, ktorým bol povinný (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalobcu) zaviazaný nahradiť oprávnenému (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalovaného) trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a iných nákladov v sume 40.281.893,42 Kč a trovy rozhodcovského konania v sume 840.000 USD. Návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 21.12.2010 povinný požiadal o odopretie uznania a výkonu exekučného titulu, o odloženie vykonateľnosti exekučného titulu, zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia a kompenzačnú námietku spočívajúcu v tom, že jednostranným zápočtom vykonaným listom zo dňa 22.2.2011 si započítal voči exekučne vymáhanej pohľadávke oprávneného svoju pohľadávku, ktorú má voči oprávnenému vo výške 48.000.000,-Kč a ktorú nadobudol postúpením od spoločnosti TF Recovery, s.r.o.. Proti prvému výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa podal odvolanie povinný a proti druhému výroku rozhodnutia podal odvolanie oprávnený. Odvolací súd považuje za dôležité uviesť, že rozhodcovské rozhodnutia nie sú zastrešené Nariadením Brusel I (Nariadenie Rady /ES/ č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach) ani Nariadením č. 805/2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky. Na území SR sa cudzie rozhodcovské rozhodnutia uznávajú v právnych režimoch: a) zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZRK), b) Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí uzavretý 10.6.1958 v New Yorku (uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 74/1959 Zb.), c) Európsky dohovor o medzinárodnej obchodnej arbitráži uzavretý v Ženeve (uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 176/1964 Zb.), d) medzinárodná zmluva o právnej pomoci, ktorá zastrešuje aj rozhodcovské rozhodnutia, e) medzinárodné zmluvy o vzájomnej podpore a o ochrane investícií. Uznanie a výkon cudzích rozhodcovských rozhodnutí (nálezov) sa v Slovenskej republike spravuje zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Podľa § 49 ZRK sa uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok sa uzná tým, že súd, ktorý je príslušný na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok. Tomu zodpovedá aj ustanovenie § 42 ods. 4 Exekučného poriadku. ZRK (na rozdiel od § 67 ods. 3 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom - ZMPS) neumožňuje účastníkovi podať samostatný návrh na uznanie/ neuznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia. Námietky proti uznaniu a výkonu sa riešia v rámci exekučného konania. Preto nemožno na rozhodcovské rozhodnutie uplatniť § 44 ods. 5 Exekučného poriadku. Pred podmienkami uznania cudzieho rozhodcovského rozhodnutia upravenými v ZRK má prednosť úprava v medzinárodnej zmluve (§ 53 ZRK). Takouto medzinárodnou zmluvou je predovšetkým Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí (New York 10.6.1958). Dohovor je základným predpokladom medzinárodnej arbitráže a ustanovenia Dohovoru boli premietnuté do ZRK. Tento Dohovor sa vzťahuje na uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí vyplývajúcich zo sporov medzi osobami fyzickými alebo právnickými a vydaných na území iného štátu než toho, v ktorom sa žiada o ich uznanie a výkon. Rozlišovanie medzi tuzemským a cudzím rozhodcovským rozsudkom sa teda uskutočňuje podľa miesta vydania rozhodcovského rozsudku. Vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom zo štátov, ktoré nie sú signatármi Newyorského dohovoru, sa (pri absencii osobitnej úpravy) aplikujú pravidlá ustanovené v zákone o rozhodcovskom konaní, ktoré však až na minimálne odchýlky kopírujú ustanovenia a myšlienku Newyorského dohovoru. V zmysle recepčnej normy § 53 ZRK sa ustanovenia ZRK použijú iba vtedy, ak medzinárodná zmluva neustanovuje niečo iné (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Odo 248/2008-165 zo dňa 30.11.2009). Z toho vyplýva, že v prípade diskrepancie sa použije Newyorský dohovor. Newyorský dohovor presne nerozlišuje medzi uznávaním a výkonom cudzieho rozhodnutia a prenecháva na vôľu jednotlivých štátov, či dôvody, za ktorých má byť odopreté priznanie verejnoprávnych účinkov rozhodcovskému rozsudku, sa budú konštruovať ako dôvody neuznania takéhoto rozsudku alebo ako dôvody odopretia jeho výkonu. Taktiež predmetom úpravy Dohovoru nie je samotný proces uznávania a výkonu, ale iba stanovenie podmienok, za ktorých možno rozhodnutie neuznať, resp. odoprieť jeho výkon. Cieľom Newyorského dohovoru je obmedziť prípady neuznania, resp. odopretia jeho výkonu na taxatívne vymedzené dôvody. Podmienky uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia sú uvedené v článku V Dohovoru, pričom je rozhodujúce to, či sa na dôvod neuznania prihliada iba na námietku povinného (ods. 1) alebo, či súd môže na dôvod pre neuznanie a odmietnutie výkonu prihliadnuť aj ex offo (ods. 2). Problematika uznania cudzích rozhodcovských rozhodnutí, ako už bolo vyššie uvedené, je v rámci slovenského právneho režimu predmetom § 46 až § 50 zákona číslo 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Cudzím rozhodcovským rozsudkom je na účely slovenského zákona o rozhodcovskom konaní potrebné rozumieť také rozhodcovské rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo v rozhodcovskom v konaní o veci samej a bolo vydané na území iného štátu ako Slovenskej republiky. Cudzí rozhodcovský rozsudok možno uznať a vykonať v Slovenskej republike za podmienok ustanovených spomínaným zákonom o rozhodcovskom konaní. Účastník konania, ktorý žiada o uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, je povinný k písomnému návrhu na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku podaného na súd pripojiť originál tohto cudzieho rozhodcovského rozsudku alebo jeho osvedčenú kópiu a originál rozhodcovskej zmluvy alebo jej osvedčenú kópiu. Ak cudzí rozhodcovský rozsudok alebo rozhodcovská zmluva nie je vyhotovená v štátnom jazyku Slovenskej republiky, účastník konania zabezpečí úradný preklad do tohto jazyka. Ak bol v cudzine podaný návrh na zrušenie cudzieho rozhodcovského rozsudku, súd v Slovenskej republike môže na návrh účastníka konania, ktorý návrh na zrušenie cudzieho rozhodcovského rozsudku podal, odložiť vykonateľnosť tohto cudzieho rozhodcovského rozsudku. Ako už bolo povedané uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok (§ 49 ods. 1 ZRK). Cudzí rozhodcovský rozsudok sa v Slovenskej republike vykonáva ako tuzemský rozhodcovský rozsudok (§ 49 ods. 2 ZRK). Uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku môže súd odoprieť na návrh účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozsudok uplatňuje, a to za podmienok, ktoré sú totožné s podmienkami uvedenými v Newyorskom Dohovore. Podľa čl. V Dohovoru bod 1. uznanie a výkon rozhodnutia sa môže odoprieť na žiadosť strany, proti ktorej sa rozhodnutie uplatňuje, len vtedy, ak táto strana preukáže kompetentnému orgánu krajiny, v ktorej sa žiada o uznanie a výkon: a) že strany dohody, spomenutej v čl. II, boli podľa zákona, ktorý sa na ne vzťahuje, nespôsobilé na konanie, alebo že spomenutá dohoda nie je platná podľa práva, ktorému strany túto dohodu podrobili, alebo v nedostatku odkazu v tomto smere, podľa práva krajiny, kde sa rozhodnutie vydalo; b) že strana, proti ktorej sa rozhodnutie uplatňuje, nebola riadne upovedomená o ustanovení rozhodcu alebo o rozhodcovskom konaní alebo nemohla z akýchkoľvek iných dôvodov uplatniť svoje požiadavky; c) že rozhodnutie sa týka sporu, pre ktorý sa neuzavrela rozhodcovská zmluva, alebo ktoré nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozhodnutie presahuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozhodnutia vo veciach podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od časti rozhodnutí konajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené, tá časť rozhodnutia, ktorá obsahuje rozhodnutia o veciach podrobených rozhodcovskému konaniu, môže sa uznať a vykonať; d) že zloženie rozhodcovského súdu alebo rozhodcovské konanie nebolo v súlade s dojednaním strán, alebo ak nebolo také dojednanie, že nebol v súlade so zákonmi krajiny, kde sa rozhodcovské konanie konalo; e) že rozhodnutie sa doteraz nestalo pre strany záväzným, alebo sa zrušilo, alebo jeho výkon odložil kompetentný orgán krajiny, v ktorej alebo podľa právneho poriadku ktorej sa vydalo. 2. uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozhodnutia môžu byť tiež odopreté, ak kompetentný orgán krajiny, kde sa žiada o uznanie a výkon zistí: a) že predmet sporu nemôže byť predmetom rozhodcovského konania podľa práva tejto krajiny; b) že uznanie alebo výkon rozhodnutia by boli v rozpore s verejným poriadkom tejto krajiny. Je potrebné opätovne uviesť, že čl. V. ods. 1 a 2 Dohovoru bol premietnutý do § 50 ods. 1 a 2 ZRK, kde platí, že uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku môže súd odoprieť na návrh účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, len vtedy, ak tento účastník konania preukáže súdu príslušnému na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu že: a) ako zmluvná strana rozhodcovskej zmluvy (§ 3 ods. 1) nemohol uplatňovať svoje práva alebo že rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo ak takáto dohoda nebola uzavretá podľa právneho poriadku štátu, kde bol rozhodcovský rozsudok vydaný, b) nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu alebo o rozhodcovskom konaní alebo z iných závažných dôvodov, ktoré výslovne uvedie, nemohol sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní (a tým nebolo dodržané právo na právnu ochranu či spravodlivý súdny proces), c) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý rozhodcovská zmluva nepredvídala alebo nespĺňa dohodnuté podmienky na predloženie sporu na rozhodcovské konanie, alebo sa ním rozhodlo o veci, ktorá je podľa právneho poriadku, ktorým sa podľa dohody strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo ak takáto dohoda nebola uzavretá podľa právneho poriadku štátu, kde bol rozhodcovský rozsudok vydaný, vylúčená z rozhodcovského konania, d) rozhodcovský súd nebol ustanovený alebo rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania; ak sa táto dohoda neuzavrela a ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s právnym poriadkom štátu, kde sa rozhodcovské konanie konalo, alebo e) rozhodcovský rozsudok sa nestal právoplatným a záväzným pre účastníkov rozhodcovského konania alebo jeho výkon odložil súd štátu, v ktorom alebo podľa ktorého právneho poriadku bol rozhodcovský rozsudok vydaný alebo týmto súdom zrušený. Exekučný súd odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu povinného, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní, alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom. U cudzieho rozhodcovského rozhodnutia na jeho uznanie teda nie je potrebné zvláštne konanie ani zvláštny výrok. Cudzie rozhodcovské rozhodnutie je uznané tým, že exekučný súd k nemu prihliadne, akoby išlo o rozhodnutie slovenského rozhodcovského konania. Pri skúmaní osobitostí v procese uznávania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozhodnutia je potrebné mať na pamäti odlišnosti rozhodcovského konania oproti súdnemu konaniu. Súdne konanie sa končí rozhodnutím, ktoré pravidelne môže byť napadnuté riadnymi opravnými prostriedkami (odvolanie) a následne prípadne aj mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Predmetom uznávania a výkonu býva v zásade konečné (právoplatné) rozhodnutie súdu. Rozhodcovské konanie sa končí rozhodnutím, ktoré spravidla nie je možné napadnúť riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom v rámci systému rozhodcovských súdov (strany sa samozrejme môžu dohodnúť na možnosti preskúmania rozhodcovského rozsudku). Takéto rozhodnutie je ale spravidla možné napadnúť žalobou o preskúmanie rozhodcovského rozsudku súdom v štáte vydania rozsudku. Možnosť napadnúť rozhodcovský rozsudok ale býva podmienená taxatívne vymedzenými dôvodmi, ktoré nie sú upravené Newyorským dohovorom, ale vnútroštátnym právom (ktoré nie vždy kopíruje ustanovenia Newyorského dohovoru určujúceho prekážky ich uznania a výkonu). Účastník rozhodcovského konania v cudzine, ktorý nemal vo veci úspech, sa tak môže (a pravdepodobne aj bude) brániť dvoma cestami. Rozhodcovský rozsudok môže takáto osoba napadnúť žalobou o jeho zrušenie na súde v štáte jeho vydania a taktiež sa môže brániť voči jeho uznaniu a výkonu vo svojom domovskom štáte (resp. tam, kde bude uznávaný a vykonávaný). Tieto dve cesty sú na sebe do veľkej miery nezávislé a úspech na jednej nemusí automaticky znamenať úspech na druhej. Totiž, samotná skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol v štáte jeho vydania napadnutý pred tamojším súdom, nepredstavuje automatickú prekážku pre uznanie a výkon takéhoto rozsudku v inom štáte. Súd, na ktorom sa uznanie a výkon uplatňuje, môže, ak to pokladá za vhodné (teda nemusí), odložiť rozhodnutie o výkone rozhodnutia a môže tiež na žiadosť strany domáhajúcej sa výkonu rozhodnutia, nariadiť druhej strane, aby zložila primeranú zábezpeku (čl. VI Dohovoru, § 48 ZRK). Zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom v štáte jeho pôvodu je pritom spravidla dôvodom pre neuznanie takéhoto cudzieho rozsudku. V záujme zabrániť tomu, aby rozšírenie dôvodov vo vnútroštátnej úprave umožňujúcich zrušiť rozhodcovské rozhodnutie súdom ohrozilo uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí, boli vytvorené určité mechanizmy. Uznávanie a výkon cudzích rozhodcovských rozsudkov v dôsledku toho, že sa rozhodcovské rozhodnutie v štáte jeho pôvodu zrušilo, sa obmedzuje iba na prípady, kedy bolo rozhodnutie zrušené z jedného z tých dôvodov, ktoré sú v Európskom dohovore uvedené. Tieto dôvody pritom kopírujú dôvody pre neuznanie a odopretie výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku. Zmluvné strany Európskeho dohovoru o obchodnej arbitráži sa tým vlastne zaviazali zosúladiť dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa vnútroštátneho práva s dôvodmi neuznania a odmietnutia výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku podľa Newyorského dohovoru. V slovenskom práve sú pritom dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku v § 50 zákona o rozhodcovskom konaní podstatne širšie, ako je medzinárodný štandard zakotvený v Európskom dohovore o obchodnej arbitráži z roku 1964. Samotný proces uznávania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku už nie je upravený Newyorským dohovorom, ale vnútroštátnym právom (§§ 46 a nasl. ZRK). Odvolací súd dáva do pozornosti, že dohovory sú tradičným nástrojom medzinárodného práva. Rada Európskej únie pripravuje dohovory, ktoré odporúča členským štátom na prijatie. Odlišne od spoločných postojov či iných rozhodnutí musia byť dohovory ratifikované národnými parlamentmi členských štátov. Odvolací súd považoval za potrebné zaoberať sa i pojmom verejný poriadok, ktorý ako taký nie je striktne definovaný v žiadnom zákone. Má veľmi široký význam a záber, jeho korene je treba hľadať v článku 2 Ústavy Slovenskej republiky. Právny poriadok každého štátu obsahuje špeciálne právne normy, ktorými sa ohraničuje pôsobnosť vlastného právneho poriadku tým, že tieto normy presne ustanovujú, kedy sa na riešenie právneho pomeru s cudzím prvkom má použiť domáci a kedy cudzí právny poriadok. Kolízna norma teda neslúži na riešenie právneho pomeru, ale len na zistenie hmotného práva, podľa ktorého sa majú posudzovať práva a povinnosti subjektov. Pre naše justičné orgány je záväzný len náš právny poriadok. Cudzí právny poriadok môžu aplikovať len vtedy, keď im to ustanovenia nášho právneho poriadku (kolíznej normy) výslovne prikážu a len v medziach určených naším medzinárodným právom súkromným. Funkciou kolíznej normy je teda ustanoviť, ktorý právny poriadok sa na meritórne riešenie právneho pomeru má použiť, t. j. určenie rozhodného práva. Výhrada verejného poriadku je ochranný inštitút, t. j. každý štát má právo odmietnuť aplikáciu tých ustanovení cudzieho práva, ktoré sú v rozpore s jeho verejným poriadkom, aj keď by sa tieto ustanovenia cudzieho práva mali na základe kolíznej normy použiť. Ustanovenie § 36 ZMPS stanovuje, že "Právny predpis cudzieho štátu nemožno použiť, pokiaľ by sa účinky tohto použitia priečili takým zásadám spoločenského a štátneho zriadenia Slovenskej republiky a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bezvýhradne trvať. “ Tiež § 64 písm. f/ stanovuje, že cudzie rozhodnutie nemožno uznať alebo vykonať, ak by sa uznanie priečilo slovenskému verejnému poriadku. Výhrada verejného poriadku nesmeruje proti samotnému cudziemu právnemu predpisu, ale len proti účinkom, ktoré by sa ich aplikáciou u nás prejavili. Výhrada verejného poriadku podľa čl. V ods. 2 písm. b/ Dohovoru, musí byť interpretovaná reštriktívne a vzťahuje sa na tzv. „medzinárodný“ verejný poriadok, predstavujúci koncept všetkými signatármi akceptovateľných, hlavných, ťažiskových zásad, princípov a východísk, na ktorom sú právne systémy členských štátov postavené. Takýmito zásadami sú napríklad zákaz diskriminácie, bigamia, ochrana súkromného vlastníctva, dodržiavanie ľudských práv a podobne. Takýto koncept nedovoľuje slovenskému súdu jednoduché porovnávanie aplikácie cudzích právnych noriem s aplikáciou slovenských právnych noriem v podobných prípadoch, ak zároveň nedochádza takouto aplikáciou cudzích právnych noriem k popretiu hlavných ťažiskových zásad, princípov a východísk, na ktorom je právny systém Slovenskej republiky postavený. Pokiaľ ide o odvolanie povinného proti prvému výroku napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým návrh povinného na odopretie uznania a vykonateľnosti konečného rozhodcovského nálezu Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 na území Slovenskej republiky zamietol, k odvolacím dôvodom povinného zaujal odvolací súd nasledovné stanovisko. Odvolací súd sa v prvom rade stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že s poukazom na § 53 ZRK ustanovenia Dohovoru boli implementované do právneho poriadku Slovenskej republiky v jeho ôsmej časti (§§ 46-50 ZRK), ktorého úprava je konformná s označenou medzinárodnou zmluvou. Preto súd prvého stupňa pri skúmaní návrhu povinného na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského nálezu postupoval správne v súlade s ustanoveniami ZRK. Taktiež sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že exekučný súd nemá právomoc meritórne preskúmať rozhodcovský nález z hľadiska správnosti právnych záverov v ňom uvedených, správnosti aplikovania rozhodného práva či správnosti úvah, ktorými sa súd pri rozhodovaní riadil. Rozhodcovský nález je zásadne konečný a nemôže byť vecne preskúmaný. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že interpretačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je jednotná v tom, že predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti, a to počas celého exekučného konania a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V zmysle ustanovenia § 41 Ex. por. exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné formálne a materiálne. Formálna vykonateľnosť je splnená dodržaním zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní alebo nepodaní zákonom dovoleného opravného prostriedku. Materiálna vykonateľnosť exekučného titulu je daná, ak účastníci v ňom označení skutočne existujú, resp. v čase vydania rozhodnutia existovali, sú náležite individualizovaní tak, že nemožno mať neodstrániteľnú pochybnosť o aký subjekt sa jedná a ak je náležite vymedzený rozsah a obsah plnenia. Exekučný súd nie je viazaný potvrdením o vykonateľnosti, ale sám je oprávnený skúmať, či je rozhodnutie skutočne vykonateľné. Súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal aj so zásadou súladu rozhodcovského nálezu s verejným poriadkom Slovenskej republiky, pričom sa správne zameral len na zistenie, či odôvodnenie rozhodnutia obsahuje okruh sporných otázok predložený rozhodcovskému súdu, či je odôvodnenie jasné a zrozumiteľné, či je dostatočne obsiahle a či obsahuje úvahy, ktorými sa súd pri rozhodovaní riadil. Odvolací súd sa po dôkladnom preštudovaní rozhodcovského nálezu stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že súd v odôvodnení nálezu reagoval na všetky podstatné tvrdenia účastníkov, uviedol rozhodné právo, ktorým sa spor riadil, skutkové zistenia, o ktoré sa oprel, ozrejmil akými úvahami sa riadil a uviedol aj ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých skutkový stav posúdil. Vysporiadal sa aj s otázkou svojej právomoci a otázkou aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý do konania vstúpil v jeho priebehu, ako aj so všetkými tvrdeniami oprávneného a povinného. Ako správne uviedol súd prvého stupňa, rozpor s verejným poriadkom spočíva v takom zásadnom rozpore cudzieho rozhodcovského rozhodnutia s verejným poriadkom krajiny uznania, že účinky jeho použitia (t. j. jeho uznanie a povolenie vykonateľnosti) by sa priečili zásadám spoločenského a štátneho zriadenia SR a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bez výhrady trvať. Mohlo by ísť napr. o zásadu rovnosti strán, právo na spravodlivý proces. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že exekučný titul nie je v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS/209/04, IV. ÚS/115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze IV. ÚS/115/03 už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Nedodržanie týchto zásad je aj porušením práva účastníka na spravodlivý proces. Rozhodnutie rozhodcovského súdu je i podľa názoru odvolacieho súdu dostatočné určité, jasné, zrozumiteľné, a preto povinnému nebolo odňaté právo na spravodlivý proces. Povinný vo svojom odvolaní namietal: 1. súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí odopretia uznania a vykonateľnosti predčasne, a to pred rozhodnutím Vrchného súdu ČR o žalobe o zrušenie rozhodcovského nálezu a pred rozhodnutím Ústavného súdu ČR. Existencia rozhodcovského nálezu sa bude odvíjať od rozhodnutí českých súdov o dovolaní a žalobe pre zmätočnosť a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktoré by nezobralo do úvahy predmetné konania a ich výsledok, by zásadným spôsobom zasiahlo do ústavných práv povinného. Zároveň súd prvého stupňa nesprávne aplikoval právnu normu, nakoľko sú naplnené dôvody na odopretie uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu podľa čl. V ods. 1 písm. b/, d/, e/ a ods. 2 písm. b/ Dohovoru; 2. súd nedostatočne posúdil otázku zaujatosti predsedajúceho predsedu JUDr. Bohuslava Kleina. Tým, že rozhodoval zaujatý predsedajúci rozhodca, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a je tu rozpor s verejným poriadkom lex fori; 3. súd sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou povinného ohľadne Medzinárodného rozhodcovského súdu ICC zo dňa 28.10.2012 o námietke zaujatosti; 4. došlo k porušeniu zásady rovnosti strán, nakoľko povinný si nemohol v konaní uplatniť svoje práva a nebola mu poskytnutá možnosť riadne prejednať vec pred nezávislým a nestranným rozhodcom. Zloženie rozhodcovského súdu bolo v rozpore s dojednaním strán, nakoľko zmluvné strany sa rozhodli podriadiť riešenie všetkých sporov, ktoré vznikli zo zmluvy o predaji podniku, rozhodcovskému súdu ICC v súlade s jeho pravidlami (čl. 7). 5. rozhodcovský nález nebol riadne odôvodnený; 6. rozhodcovský nález mu nebol riadnym spôsobom doručený. K jednotlivým odvolacím dôvodom odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený posúdiť, či sú splnené všetky podmienky pre odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku v zmysle § 50 ods. 1, 2 ZRK bez toho, aby počkal na rozhodnutie českých súdov o dovolaní, o žalobe pre zmätočnosť a na výsledok ústavnej sťažnosti. K námietke povinného o zaujatosti JUDr. Kleina odvolací súd dospel k záveru, že celý trojčlenný senát rozhodcovského súdu bol ustanovený v súlade s čl. 20 Zmluvy o predaji podniku a čl. 7 Pravidiel rozhodcovského konania ICC (ďalej len Pravidlá). I z obsahu rozhodcovského nálezu časť A.9 je nesporné, že strany podpisom Súpisu sporných otázok dňa 18.4.2003 prehlásili, že nemajú námietky voči osobám rozhodcovského senátu a uznali, že senát je oprávnený rozhodnúť o otázke svojej právomoci. Okrem toho povinný vzniesol viackrát námietku zaujatosti predsedajúceho rozhodcu, ale až po vydaní rozhodnutia vo veci samej, čo je v rozpore s čl. 11 bod 1, 2, 3 Pravidiel. Medzinárodný rozhodcovský súd dňa 24.8.2010 účastníkom konania oznámil, že v súlade s článkom 11 Pravidiel zamietol námietku zaujatosti podanú voči JUDr. Kleinovi. Zároveň uviedol, že súd sa v zmysle článku 12/2 Pravidiel rozhodol neiniciovať proces výmeny rozhodcu z vlastnej iniciatívy (č.l. 620 exekučného spisu). Medzinárodný rozhodcovský súd rozhodol bez odôvodnenia svojho rozhodnutia, čo je v súlade s článkom 7 ods. 4 Pravidiel. Pokiaľ ide o námietku povinného, že Medzinárodný rozhodcovský súd napriek vylúčeniu rozhodcu JUDr. Kleina v inom prípade vedenom pred tým istým stálym rozhodcovským súdom, ktorý priamo súvisel s predmetným rozhodcovským konaním, ponechal rozhodovať spor subjektívne i objektívne zaujatému rozhodcovi, odvolací súd sa stotožnil s názorom oprávneného, podľa ktorého obava Českej republiky vyjadrená v námietkach zaujatosti doktora Kleina môže byť dôvodom pre nepotvrdenie JUDr. Kleina ako rozhodcu maximálne v druhom, časovo nadväzujúcom konaní a nepredstavuje žiaden dôvod pre jeho vylúčenie v prvom, časovo predchádzajúcom konaní, ktoré predchádzalo exekučnému konaniu. Odvolací súd preto skonštatoval, že Medzinárodný rozhodcovský súd konal zákonne a nedošlo k porušeniu zásady rovného postavenia strán, ani nebola povinnému odňatá možnosť v rozhodcovskom konaní uplatniť si svoje práva a riadne prejednať vec pred nezávislým a nestranným rozhodcom. Pokiaľ ide o tvrdenie povinného, že rozhodcovský nález nebol riadne odôvodnený, k tomu odvolací súd už zaujal svoje stanovisko vyššie. K doručeniu rozhodcovského nálezu sa odvolací súd plne stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa (č.l. 9 rozhodnutia). Odvolací súd k tomu dodáva, že Medzinárodný rozhodcovský súd doručenie rozhodnutia vykonával v súlade s článkom 3 bod 2, 3 Pravidiel. Odvolací súd považuje za dôležité k tvrdeniu povinného, že oprávnený a povinný sa výslovne dohodli na zmene miesta rozhodcovského konania uvedeného v rozhodcovskej doložke na Prahu, čo preukazuje vzájomná dohoda schválená rozhodcovským súdom vo forme uznesenia zo dňa 22.9.2009 a samotné ústne konanie v Prahe dňa 3.11.2009, uviesť, že v uznesení rozhodcovského súdu zo dňa 22.9.2009 a 3.11.2009 sa nenachádza žiadna schválená dohoda oprávneného a povinného o zmene miesta rozhodcovského konania na Prahu (č.l. 717 a 722 exekučného spisu). Odvolací súd k tomu ďalej poznamenáva, že v zmysle zmluvy o predaji podniku článok 23.2 akékoľvek zmeny alebo úpravy tejto zmluvy môžu byť urobené len písomne a na základe vzájomne odsúhlasenej dohody predávajúceho a kupujúceho. Povinný žiadnu právne záväznú dohodu exekučnému súdu nepredložil. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že predložený rozhodcovský nález Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 nie je v rozpore s ust. § 50 ZKR, a teda je spôsobilým exekučným titulom na výkon exekúcie. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti - prvý výrok - v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne. Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného voči druhému výroku uznesenia Okresného súdu Bratislava II, ktorým súd prvého stupňa povolil odklad vykonateľnosti konečného rozhodcovského nálezu Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 do právoplatného skončenia konania pred Mestským súdom v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010 vedeného vo veci žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu, odvolací súd z exekučného spisu zistil, že súdne konanie vedené Mestským súdom v Prahe pod sp. zn. 14Cm/180/2010 bolo právoplatne skočené dňa 18.11.2011 po tom, ako odvolací Vrchný súd v Prahe uznesením zo dňa 30.9.2011, vydaným pod sp. zn. 8Cmo/62/2011-306, potvrdil uznesenie Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010, ktorým Mestský súd zastavil konanie o žalobe povinného. Na právoplatnosti uznesenia Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010 nič nemení ani tá skutočnosť, že voči rozhodnutiu Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010 a Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 8Cmo/62/2011 bolo podané dovolanie s návrhom na odklad vykonateľnosti obidvoch rozhodnutí a podanie žaloby na Mestský súd v Prahe pre zmätočnosť s návrhom na odklad vykonateľnosti obidvoch rozhodnutí. Podľa § 218 ods. 1 písm. e/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak rozhodnutie napadnuté odvolaním zaniklo inak. Nakoľko dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa povolil odklad vykonateľnosti rozhodcovského nálezu právoplatnosťou uznesenia Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010 dňa 18.11.2011 odpadli, odvolací súd v súlade s § 218 ods. 1 písm. e/ O.s.p. odvolanie oprávneného odmietol. Podľa ustálenej judikatúry súdov SR vrátane Ústavného súdu SR odvolací súd v uvedených prípadoch rozhoduje bez toho, aby skúmal vecnú stránku napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a jemu predchádzajúce konanie. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že povinný nebol v odvolacom konaní úspešný a oprávnený si trovy odvolacieho konania neuplatnil. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).