Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 18CoE/597/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210219756 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Tóth ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1210219756.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Tótha a členov senátu JUDr. Beaty Trandžíkovej a JUDr. Eugena Palášthyho, v exekučnej veci oprávneného: Československá obchodní banka, a.s., Radlická 333/150, 150 57 Praha 5, IČO: 00 001 350, zastúpeného: MAREK & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Palisády č. 36, 811 06 Bratislava, IČO: 47 960 264, proti povinnému: GENERAL FACTORING, a.s., Košická č. 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpenému: Michalko Legal Counsel & Co. s.r.o., Michalská 276/16, 811 01 Bratislava, IČO: 50 367 943, o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 1.490.597,- EUR (40.281.893,42 CZK) a 395.778,36 EUR (420.000,- USD) s príslušenstvom pozostávajúcim z trov exekučného konania a trov exekúcie vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Ladislav Jakubec, Exekútorský úrad so sídlom Zámocká č. 30, 811 01 Bratislava, IČO: 31 782 361, odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II, č.k. 39Er/1499/2010-2677 zo dňa 04.04.2016, pomerom hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd, uznesenie Okresného súdu Bratislava II, č.k. 39Er/1499/2010-2677 zo dňa 04.04.2016 p o t v r d z u j e . II. Povinnému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I.) vyhlásil exekúciu za neprípustnú, podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len: „EP“), a II.) exekúciu zastavil. 1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia exekučný súd konštatoval, že exekučné konanie je vedené na základe rozhodnutia Medzinárodného rozhodcovského súdu Medzinárodnej obchodnej komory so sídlom v Paríži, pod č. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.07.2010 s vyznačenou doložkou právoplatnosti na deň 30.07.2010 a vykonateľnosti dňom 17.08.2010 (č.l. 7-79, 81-152), ktorým bola žaloba povinného (v tom konaní žalobcu) zamietnutá a súčasne mu bola uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému (v tom konaní žalovanému), titulom náhrady trov rozhodcovského konania 40.281.893,42 CZK a 420.000,- USD s príslušenstvom (ďalej len „Rozhodcovský nález“). Keďže tento Rozhodcovský nález vydal ako predsedajúci rozhodca JUDr. Bohuslav Klein, ktorého zaujatosť ho činila vylúčeným z prejednania a rozhodovania vo veci považoval takto vydaný Rozhodcovský nález za nevykonateľný a nespôsobilý exekučný titul. 1.2. Exekučný súd vychádzal z toho, že nútený výkon rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu, súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, II. ÚS 85/06 a pod.). Preto pri postupe exekučných súdov treba dbať na to, aby sa zabezpečil taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný, bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností. Vychádzajúc z uvedeného povinnému v exekučnom konaní náleží viacero právnych režimov obrany, ktoré môže využiť vtedy, ak sa v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí vyskytnú prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov, ku ktorým zaradil aj tvrdenie povinného, že v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie neexistoval materiálne (nie iba formálne) vykonateľný exekučný titul (poukázal na neprípustnosť exekúcie IV. ÚS 103/04). Teda za režim obrany povinného nemožno považovať len možnosť povinného vzniesť námietky proti upovedomeniu na začatie exekúcie (§ 50 EP), ale aj jeho možnosť podať návrh na jej zastavenie (§ 57 EP). Spoločným účelom oboch týchto režimov obrany je to, aby sa v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii nepokračovalo a aby bola takáto exekúcia zastavená (IV. ÚS 40/00, IV. ÚS 181/03, IV ÚS 103/04). Z toho vyvodil záver, že podanie, či nepodanie námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie podľa § 50 EP nevylučuje možnosť povinného vzniesť návrh na zastavenie exekúcie a to, bez ohľadu na výsledok rozhodnutia o námietkach. Podanie návrhu na zastavenie exekúcie považoval za Exekučným poriadkom povinnému poskytnutú vyššiu účinnosť obrany, keďže proti rozhodnutiu o takomto návrhu je prípustné odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. 1.3. Konštatoval, že osobitne ak ide o rozhodcovský nález ako exekučný titul musí mať exekučný súd, v každom štádiu exekučného konania za preukázané, že v danom prípade ide o materiálne vykonateľný exekučný titul a to aj v prípade, ak povinný nevyužil účinný opravný inštitút voči takémuto rozhodnutiu alebo ho využil, ale nebol úspešný (rozhodnutie NS ČR sp.zn. 20Cdo 2227/2011, či nález ÚS ČR sp.zn. IV. ÚS 2735/11, alebo rozhodnutie 47/2012 Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR a pod.). Námietku povinného ohľadom absolútnej vady exekučného titulu spočívajúcej v nedostatku právomoci konajúceho rozhodcu JUDr. Kleina, ktorý pre svoju objektívnu zaujatosť k veci a voči povinnému, nemal v základnom konaní vôbec rozhodovať považoval za námietku zásadnú a tejto venoval opätovnú pozornosť (rozhodovanie o tejto výhrade voči osobe JUDr. Kleina bolo predmetom posudzovania exekučným súdom už pri rozhodovaní o námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie podľa § 50 EP). V tomto smere ani dodatočné rozhodnutie rozhodcovského súdu o osobe tohto rozhodcu exekučný súd nepovažoval za prekážku veci rozhodnutej, ktorá by bránila novému riešeniu otázky nestrannosti rozhodcu v exekučnom konaní. Rozhodcovské rozhodnutie, podľa exekučného súdu môže byť v súlade so zákonom, len ak bolo vydané nepredpojatým rozhodcom. Považoval pri tom za dôležité rozlišovať námietku predpojatosti rozhodcu a námietku, že vo veci rozhodol vylúčený rozhodca, ktorá má za následok zmätočnosť exekučného titulu. Preto námietku, že rozhodnutie vydal vylúčený rozhodca bolo možné uplatniť aj ako dôvod neprípustnosti exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP, bez ohľadu na to, či bola námietka predpojatosti vznesená alebo nebola uplatnená vôbec, či prípadne ako o nej bolo rozhodnuté v tzv. základnom konaní, alebo kedy sa účastník dozvedel o dôvode predpojatosti, resp. o dôvode pochybnosti o ne/predpojatosti rozhodcu. 1.4. Za zásadný predpoklad pre výkon funkcie rozhodcu exekučný súd považuje jeho nezávislosť a nestrannosť. Predpoklady nezaujatosti, nestrannosti a nezávislosti sú v zmysle požiadaviek na výkon funkcie rozhodcu v komplexnej, vzájomne funkčnej väzbe, ak je porušená jedna z nich, nemožno hovoriť o nestrannom (a nezaujatom) rozhodcovi. Tieto požiadavky vyplývajú rovnako z dikcie § 8 v spojení s § 10 ods. 1 zákona P ČR č. 216/1994 Sb. o rozhodčím řízení a o výkonu rozhodčích nálezů (ďalej len „ZoRŘ“), ako aj z § 6a a § 9 zákona NR SR č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“). Nestranným sudcom je osoba, ktorá je nezávislá na veci, stranách sporu, ich právnych zástupcoch, v tom zmysle, že je voči nim neutrálny, nemá predsudky, sympatie ani antipatie, strany sú v ich očiach úplne rovné, žiadna z nich nemá apriórne žiadnu výhodu ani nevýhodu, prednosť alebo nedostatok. Požiadavka na nezávislý a nestranný arbitrážny tribunál je zhrnutá Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“), v prípade Findlay vs./ Spojené Kráľovstvo, kde sa konštatovalo, že požiadavka nezávislosti musí zahŕňať tiež existenciu záruk voči vonkajším tlakom ako aj zohľadnenie otázky, či sa tribunál javí ako nestranný. Zaradenie akejkoľvek osoby na určitý indikatívny zoznam nie je a nemôže byť plnou zárukou nezávislosti rozhodovania, preto je v záujme stáleho rozhodcovského súdu, aby veľmi starostlivo dbal na svoju povesť a aj na to, aby arbitri, ktorí rozhodujú spory pred príslušným súdom, sa správali pri prejednávaní a rozhodovaní sporov vždy tak, aby nedali stranám žiadnu možnosť k pochybnostiam o ich nestrannosti v tejto veci. V judikatúre ESĽP na ktorú nadväzuje tiež judikatúra všeobecných súdov, sa rozlišuje nestrannosť subjektívna a nestrannosť objektívna. Podľa záverov rozsudku ESĽP vo veci Piersack v./ Belgicko z 01.10.1982, ods. 30, je dôvera v rozhodovaní súdov definovaná obvykle „absenciou predpojatosti alebo zaujatosti, čo môže byť posudzované niekoľkými spôsobmi. Môže sa tak rozlišovať medzi subjektívnym prístupom, spočívajúcim v zisťovaní, čo si určitý sudca za určitých okolností myslí vo svojom vnútri, a objektívnym prístupom, smerujúcim k skúmaniu, či ponúkol dostatočné dôvody pre vylúčenie“. V rozsudku Castillo Algar v./ Španielsko z 28.10.1998 ďalej ESĽP konkretizuje, že pri teste objektívnej nestrannosti senátu je potrebné určiť, či existuje „zistiteľná skutočnosť, ktorá nestrannosť senátu spochybňuje. V tomto ohľade aj zdanie môže mať istú dôležitosť“. Subjektívne chápanie nestrannosti je posudzovaním správania súdu (sudcu). Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne dostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorej svedčí správanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonáva. V demokratickej spoločnosti je veľmi dôležité, aby verejnosť mala v súdy dôveru a aby im dôverovali účastníci konania. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa tiež ako taký javiť v očiach strán. 1.5. Exekučný súd mal za preukázaný pomer rozhodujúceho rozhodcu k veci tým, že predsedajúci rozhodca JUDr. Klein pôsobil ako arbiter vo skutkovo bezprostredne súvisiacom a prelínajúcom sa spore, ktorý sa uskutočnil medzi spoločnosťou EC Group, a.s., a Českou konsolidačnou agentúrou (ďalej len „ČKA“) o nenadobudnutí pohľadávky U. pred Rozhodcovským súdom pri Hospodárskej komore ČR a Agrárnej komore ČR (konanie H. 264/03). ČKA získala pohľadávku J. H. od oprávneného, ako právneho nástupcu Investiční a poštovní banky, a.s., IČ: 45 316 619 (ďalej len „IPB“), pretože ČKA bola povinná odkúpiť tzv. „zlé“ pohľadávky IPB podľa Zmluvy a štátnych zárukách uzatvorenej medzi ČR a oprávneným. Uvedené skutočnosti neboli známe na začiatku konania, z ktorého vzišiel exekučný titul a nastali až v jeho priebehu (konanie Rsp 264/03 začalo neskôr), pričom povinný sa ich dozvedel až po vyhlásení Rozhodcovského nálezu v dobe doplnenia námietky zaujatosti adresovanej Rozhodcovskému súdu z 22.09.2010 (č.l. 450) a následne ich potvrdil samotný rozhodca JUDr. Bohuslav Klein. Nad všetky pochybnosti boli uvedené skutočnosti potvrdené povinnému až listom MF ČR 16.08.2012 (č.l. 2252), v prílohe ktorého bol povinnému doručený nález Rsp 264/03 zo dňa 05.11.2003 (č.l. 2253). Konanie Rsp 264/03 bezprostredne skutkovo súvisí s konaním, z ktorého vzišiel exekučný titul, nakoľko sa týkal (I) zmluvy o predaji podniku IPB a jej platnosti medzi IPB a oprávneným, ktorej právne posúdenie je kľúčové v spore medzi navrhovateľom a povinným pred Medzinárodným rozhodcovským súdom ICC a (II) súvisiacej Zmluvy a štátnych zárukách uzatvorenej medzi ČR a oprávneným. Vzájomnú previazanosť a podmienenosť týchto zmlúv preukazuje tá skutočnosť, že sa jedná o závislé zmluvy, ktoré boli (i) podpísané v jeden deň a uzatvorené po sérii rokovaní súvisiacich s nadobudnutím podniku IPB, t.j. 19.06.2000 a (ii) súčasne v súlade s čl. 16 Zmluvy o predaji podniku zo dňa 19.06.2000 medzi IPB a oprávneným (ďalej len „ZPP“) zánik akýchkoľvek záruk odškodnenia, zabezpečenia Českej republiky, resp. Českej národnej banky vzniknutý v súvislosti s predajom podniku IPB, zakladal oprávnenie oprávneného odstúpiť od ZPP. Tento záver vyplýva tiež z dôvodovej správy k materiálu pre schôdzu vlády riešiaceho hroziaci negatívny dopad prebiehajúcich vzájomných arbitráži Českej republiky týkajúcich sa transakcie predaja podniku IPB (č.l. 2172 a nasl.). Jednou zo základných otázok, ktoré musel JUDr. Klein ako rozhodca v konaní pred Rsp 264/03 riešiť bola otázka platnosti ZPP, pretože od jej platnosti sa odvíja platnosť Zmluvy a štátnej záruky uzavretej medzi ČR a oprávneným. Otázku platnosti ZPP podľa Súpisu sporných otázok (č.l. 1793) pritom riešil ako základnú aj v konaní, z ktorého vzišiel exekučný titul. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že tak skutkový a právny základ oboch arbitrážnych konaní a to konania Rsp 264/03 vedeného pred Rozhodcovským súdom pri HK ČR a AK ČR a konania, z ktorého vzišiel exekučný titul vedeného pred Rozhodcovským súdom ICC bol spoločný, a preto si JUDr. Klein vytvoril právny názor na sporné otázky už v spore medzi EC Group a ČKA (Rsp 264/03 ukončeným bezmála 7 rokov pred konaním, z ktorého vzišiel exekučný titul, hoci toto začalo skôr) t.j., existoval evidentný pomer rozhodcu k tejto veci, a preto bol automaticky ex lege vylúčený z rozhodovania arbitrážneho konania, z ktorého vzišiel exekučný titul vedeným pred Rozhodcovským ICC medzi oprávneným a povinným. 1.6. Pri hodnotení pomeru rozhodujúceho rozhodcu JUDr. Kleina k strane rozhodcovského konania z ktorého vzišiel exekučný titul exekučný súd uviedol, že samotný JUDr. Klein v konaní z ktorého vzišiel exekučný titul vedeným pred Rozhodcovským súdom ICC vo Vyhlásení nezaujatosti (č.l. 2106) priznal svoju rozhodovaciu činnosť v rámci RS pri HK ČR a AK ČR, pričom v rozpore so skutočnosťou následne tvrdil, že si vyžiadal od právneho zástupcu povinného - JUDr. Pavla Šafářa súhlas so svojou paralelnou rozhodcovskou činnosťou. Uvedené vyvracia vyjadrenie JUDr. Šafářa z 25.10.2010 (č.l. 1614) z ktorého vyplýva, že uvedená komunikácia nikdy neprebehla, a preto JUDr. Klein nikdy nedostal súhlas s nomináciou od JUDr. Šafářa. Súčasne súd konštatoval, že ani samotný súhlas strán nič nemení na skutočnosti, že JUDr. Klein mal byť automaticky ex lege vylúčený z prejednávaného rozhodcovského prípadu medzi oprávneným a povinným v súlade s § 11 ZoRŘ, resp. na základe námietky podľa § 9 ods. 2 ZoRK (podanej po tom, čo sa o dôvodoch jej podania účastník dozvedel) a to bezprostredne po prijatí nominácie za rozhodcu v konaní Rsp 264/03 vedenom pred Rozhodcovským súdom pri HK ČR a AK ČR najneskôr po vyhlásení nálezu v predmetnom konaní dňa 05.11.2003 (č.l. 2253 a nasl.). 1.6.1. Súvislosť medzi rozhodcovským konaním Rsp 264/03 vedeným pred Rozhodcovským súdom pri HK CR a AK ČR a rozhodcovským konaním, z ktorého vzišiel exekučný titul vedeným pred Rozhodcovským súdom ICC, o.i. potvrdzuje aj list UpSvVM zo dňa 06.09.2007 adresovaný Sekretariátu Rozhodcovského súdu ICC, v rámci ktorého ČR zastúpená UpSvVM potvrdil výhradu voči potvrdeniu JUDr. Kleina za rozhodcu v konaní vedenom Rozhodcovským súdom 15019/JHN z dôvodu konania Rsp 264/03 (Rozhodcovským súdom pri HK ČR a AK ČR) a konania, z ktorého vzišiel exekučný titul. Podľa Dôvodovej správy Ministerstva financií ČR k Zmluve o narovnaní (č.l. 2172 a nasl.) si následne ČKA uplatňovala v arbitrážnom konaní nárok za nenadobudnutie pohľadávky U. voči oprávnenému a získala späť 1,66 mld. Sk. H. bolo podanie žaloby zo strany oprávneného voči Českej republike, ktorou uplatňoval 27 miliárd CZK, na Rozhodcovskom súde ICC v konaní vedenom pod sp. zn.: 15019/JHN (nález 15019/JHN/GZ na č.l. 2192). Oprávnený, ako žalobca sa obrátil na JUDr. Kleina a oslovil ho s ponukou nominácie na rozhodcu. JUDr. Klein aj napriek skutočnosti, že si bol vedomý existencie svojej zaujatosti vo veci, keďže už rozhodoval spor o rovnakých právnych otázkach a spor medzi oprávneným a povinným (resp. jeho predchodcom), túto nomináciu prijal. Z uvedeného tiež vyplýva, že JUDr. Klein fakticky uzavrel s oprávneným dohodu: (I) akceptáciou svojej nominácie a (II) neoznámením dôvodov na vylúčení z tejto veci, (III) ktorá založila jeho subjektívny zaujatosť vo vzťahu k účastníkom konania vo vzťahu k sporu medzi oprávneným a povinným. 1.6.2. Počas konania, z ktorého vzišiel exekučný titul z článkov uverejnených v českej tlači vyšlo najavo, že Rozhodcovský súd ICC počas trvania rozhodcovského konania medzi oprávneným a povinným odmietol potvrdiť JUDr. Kleina ako rozhodcu v spore medzi oprávneným a Českou republikou o 27 miliárd CZK, č. j. 15019/JHN, vedenom pred Rozhodcovským súdom ICC, ktorý sa zakladá na rovnakých skutkových otázkach ako predmetné rozhodcovské konanie, v ktorom bol vydaný Rozhodcovský nález, pričom v konaní 15019/JHN bol JUDr. Klein ako arbiter nominant práve oprávneného, čo preukazuje osobné prepojenie s oprávneným a indikuje evidentné absenciu objektívne nestrannosti v očiach verejnosti ako nezainteresovaného pozorovateľa konania. Povinný sa o týchto skutočnostiach dozvedel až neskôr po vydaní Rozhodcovského nálezu. 1.7. Ako vyšlo neskôr najavo rozhodnutie Rozhodcovského súdu ICC o nepotvrdení JUDr. Kleina za rozhodcu v konaní 15019/JHN bolo spojené s námietkou Českej republiky spojenou s vedomosťami JUDr. Kleina získanými rozhodovaním v konaniach Rsp 264/03 (Rozhodcovský súd pri HK ČR a AK ČR) a v konaní z ktorého vzišiel exekučný titul, t.j. zaujatosťou rozhodcu danou vzťahom rozhodcu k veci, z dôvodu rozhodovania sporu medzi EC Group, a.s. a ČKA (Rsp 264/03) a sporu medzi povinným a oprávneným (konanie z ktorého vzišiel exekučný titul) a objektívnou zaujatosťou JUDr. Kleina. Aj napriek tejto skutočnosti (hoci Rozhodcovský súd ICC nepotvrdil jeho nomináciu na arbitra v spore medzi Českou republikou a oprávneným), v rozpore so svojimi Pravidlami ICC ponechal Rozhodcovský súd ICC JUDr. Kleina ako rozhodcu v skutkovo prepojenom rozhodcovskom konaní medzi povinným a oprávneným v konaní z ktorého vzišiel exekučný titul, čím Rozhodcovský súd ICC vylúčil v rozhodcovskom konaní realizáciu práva na spravodlivý proces pred nezávislými a nestrannými rozhodcami. Po zistení tejto skutočnosti podal povinný dňa 13.08.2010 na Rozhodcovský súd ICC námietku zaujatosti voči JUDr. Kleinovi. 1.8. Pri hodnotení pomeru rozhodujúceho rozhodcu JUDr. Kleina k zástupcovi strany v rozhodcovskom konaní exekučný súd uviedol, že na základe informácie poskytnutej Ministerstvom financií ČR z 05.10.2010 (č.l. 417) bolo zistené, že predsedajúci rozhodca JUDr. Bohuslav Klein v priebehu rozhodcovského konania medzi povinným a oprávneným v konaní z ktorého vzišiel exekučný titul, poskytol na základe dopytu Ministerstva financií ČR, listom zo dňa 16.06.2007 (č.l. 419) stanovisko, v ktorom ministerstvu priamo odporúča Mgr. Martina Hrodeka (právneho zástupcu oprávaného v rozhodcovskom konaní medzi povinným a oprávneným), ako arbitra v potenciálnych rozhodcovských konaniach ČR o investičných sporoch. Z uvedeného dôvodu je odporúčanie Mgr. Hrodeka skutočnosťou, ktorá bezpochyby vytvára nadštandardné osobné vzťahy rozhodcu k právnemu zástupcovi účastníka konania. Nezanedbateľnou je skutočnosť, že činnosť rozhodcov v každej miliardovej arbitráži je platenou funkciou, pričom odmena sa odvíja od výšky sporu, a preto je účasť v takomto type arbitráže nadštandardné ohodnotená, čo potvrdzuje aj Príloha 111 k Pravidlám ICC. Navyše, JUDr. Klein sa v spomínanom odporúčaní priamo vyslovil svoj postoj k predpokladanému výsledku sporu rozhodovaného doporučeným arbitrom, a to tak, že doteraz nikdy nerozhodol pri svojej arbitrážny činnosti v neprospech českého štátu. Táto skutočnosť potvrdzuje absenciu spôsobilosti JUDr. Kleina k nestrannému a nezávislému rozhodovaniu sporov, pretože JUDr. Klein komentuje a indikuje potenciálny spôsob rozhodovania a výsledku arbitrážnych konaní. 1.9. Porušenie práva na spravodlivý proces a prejednanie veci pred nezávislým a nestranným rozhodcom vyvodzoval exekučný súd z listu právneho zástupcu JUDr. Aleša Dvouletého, ktorý zastupoval povinného v konaniach o platnosti verejnej dražby, v ktorej nadobudli pohľadávku IPB, proti žalobám JUDr. Šárky Kinclové a spoločnosti Emporium International, s.r.o. Zistil zaujatosť predsedajúceho/rozhodcu JUDr. Kleina, nakoľko podľa vyjadrenia JUDr. Dvouletého v liste zo dňa 18.04.2007 (č.l. 317), autorizovanom v liste z 28.09.2010 (č.l. 424) a potvrdeným aj čestnými vyhláseniami J. A. (č.l. 848) a E. D. (č.l. 850), predsedajúci rozhodca JUDr. Klein z vlastnej iniciatívy oslovil JUDr. Dvouletého a naznačil mu záujem o diskrétne jednanie o ďalšom priebehu sporu a jeho výsledku. Z čoho mal za evidentné, že takto konajúci rozhodca nemôže spĺňať požiadavku nezávislosti a nestrannosti, nehovoriac o morálnych predpokladoch na výkon funkcie rozhodcu. 1.9.1. Uvedené hodnotil tak, že pri vedomí svojej zaujatosti sa dopustil JUDr. Klein porušenia svojich povinností jednak podľa § 8 ods. 2 ZoRK a taktiež podľa čl. 7 ods. 3 Pravidiel ICC, keď sám neštandardné iniciatívy bezodkladne neoznámil Sekretariátu Rozhodcovského súdu ICC oznámením (vyhlásením) o skutočnostiach preukazujúcich jeho zaujatosť a prijal svoje vymenovanie a to v rozpore so svojím záväzkom plniť svoje povinnosti v súlade s Pravidlami ICC podľa čl. 7 ods. 5 Pravidiel ICC a zákonnou povinnosťou vzdať sa funkcie rozhodcu v súlade s § 12 ods. 1 ZoRŘ. 1.10. Predsedajúceho rozhodcu JUDr. Kleina nepovažoval exekučný súd za nestranného ani z pohľadu objektívneho, pretože Rozhodcovský súd ICC počas trvania rozhodcovského konania medzi povinným a oprávneným odmietol potvrdiť JUDr. Kleina ako rozhodcu v spore č.j. 15019/JHN, medzi oprávneným a Českou republikou o 27 miliárd CZK, vedenom pred Rozhodcovským súdom ICC, ktorý sa zakladá na rovnakých skutkových otázkach ako predmetné rozhodcovské konanie, z ktorého vzišiel exekučný titul, nezanedbateľnou je pritom skutočnosť, že JUDr. Klein bol ako arbiter v konaní 15019/JHN nominant práve oprávneného, čo opätovne preukazuje osobné prepojenie s oprávneným a indikuje evidentné absenciu objektívne nestrannosti v očiach verejnosti ako nezainteresovaného pozorovateľa konania. Aj napriek uvedeným skutočnostiam Rozhodcovský súd ICC v rozpore so svojimi Pravidlami ICC, konkrétne čl. 12 ods. 2 ponechal JUDr. Kleina, ako rozhodcu v rozhodcovskom konaní medzi povinným a oprávneným a vôbec neinformoval povinného o dôvodoch jeho zaujatosti. Z uvedeného vyplýva, že interné Pravidlá ICC porušil tiež priamo Rozhodcovský súd ICC, pretože z vlastnej iniciatívy ihneď po zistení dôvodov na vylúčenie rozhodcu v súvisiacom konaní, nevylúčil automaticky tiež osobu JUDr. Kleina a ponechal ho rozhodnúť spor, aj keď si bol plne vedomý jeho nespôsobilosti na výkon funkcie arbitra. 2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený (v režime platnej procesnej úpravy - zákona NZ ČSR č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok /ďalej len „OSP“/) vytýkajúc súdu prvej inštancie vadu opierajúcu sa o odvolací (i) dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) OSP, pretože v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, a (ii) § 205 ods. 2 písm. f) OSP, pretože rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ sa preto domáhal zrušenia napadnutého uznesenia okresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. 2.1. Oprávnený považoval za neprípustné, že exekučný súd opätovne posudzoval spôsobilosť Rozhodcovského nálezu ako exekučného titulu na výkon exekúcie v spojitosti s údajnou, povinným tvrdenou, zaujatosťou predsedajúceho rozhodcu, aj keď túto otázku už sám exekučný súd, ako aj dva jemu funkčne nadriadené súdy v inštančnom postupe dôkladne preskúmali a právoplatne o nej rozhodli. Pri tomto posudzovaní nevychádzal zo žiadnych nových dôkazov, ktoré by pri svojom rozhodovaní nemal odvolací a dovolací súd, ale vychádzal z úplne rovnakého skutkového základu, keďže vychádzal len z listín, ktoré sa v spise nachádzajú do č.l. 2270, teda predchádzajú Rozhodnutiu druhostupňového súdu, ktorého znenie v spise začína na č.l. 2474, resp. Rozhodnutiu Najvyššieho súdu začínajúcemu na č.l. 2599. 2.1.1. Oprávnený vyslovil presvedčenie o tom, že súčasný prístup exekučného súdu je absolútne neprijateľný a v danom prípade znamená celkom flagrantné porušenie zásady ne bis in idem resp., prekážky res iudicata, podľa ktorej len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3 OSP). Vydaním napadnutého uznesenia však zároveň došlo aj k porušeniu § 159 ods. 2 OSP, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. Podľa § 251 ods. 4 OSP sa tieto ustanovenia uplatnia aj v exekučnom konaní. Právna otázka spôsobilosti Rozhodcovského nálezu ako exekučného titulu bola právoplatne rozhodnutá v časti exekučného konania, v ktorej súd rozhodoval o návrhu povinného na odoprenie uznania a vykonateľnosti Rozhodcovského nálezu. Je teda možné konštatovať, že táto právna otázka je res iudicata a je preto neprípustné o nej opätovne rozhodovať (poukázal na uznesenie ÚS SR č.k. IV. ÚS 499/2011-25, uznesenie NS SR sp.zn. 5 Cdo 120/2009, uznesenie NS SR sp.zn. 1 Cdo 133/2009). 2.2. K nesprávnemu právnemu posúdeniu predmetnej veci odvolateľ uviedol, že exekučný súd v časti odôvodnenia napadnutého uznesenia obsahujúcej právne posúdenie veci takmer doslovne prevzal celé pasáže návrhu na zrušenie Rozhodcovského nálezu, ktorý podal povinný dňa 29.10.2010 na Mestskom súde v Prahe, čím sa takmer celkom vzdal svojej úlohy nestrannej autority aplikujúcej právo. Exekučný súd použil tento dokument, ktorý ani priamo nebol jemu adresovaný a v tomto konaní mal slúžiť len ako dôkaz, že povinný návrh na zrušenie Rozhodcovského nálezu skutočne podal. Nebol teda daný žiaden dôvod, aby na obsah tohto podania povinného exekučný súd v exekučnom konaní prihliadol. 2.3. K vzneseniu námietky zaujatosti voči rozhodcovi povinným až po vydaní Rozhodcovského nálezu odvolateľ uviedol, že povinný exekučnému súdu nepreukázal, že by jeho právny predchodca v rozhodcovskom konaní namietol spôsob akým došlo ku kreovaniu rozhodcovského senátu alebo zaujatosť niektorého z rozhodcov resp., že by v čase od svojho vstupu do konania, do rozhodnutia rozhodcovského súdu sám namietol zaujatosť predsedu rozhodcovského súdu, a že by sa touto námietkou rozhodcovský súd nezaoberal. Uvedený záver vyvodzoval z bodu 9 Rozhodcovského nálezu z ktorého vyplýva, že strany podpisom Súpisu sporných otázok dňa 18.04.2003 prehlásili, že nemajú námietky voči osobám tvoriacim rozhodcovský senát. Konštatoval tiež, že vznesenie námietky zaujatosti upravuje čl. 11 ods. 1 a 2 Pravidiel Medzinárodného rozhodcovského súdu pri ICC, ktorý ukladá 30 -dňovú lehotu na doručenie písomného odmietnutia rozhodcu sekretariátu Medzinárodného rozhodcovského súdu pri ICC. Vzhľadom na vyššie uvedené mal za celkom zrejmé, že povinný nekonal v stanovenej lehote a preto je jeho námietka zaujatosti neprípustná. Ostatne Medzinárodný rozhodcovský súd pri ICC rozhodol o námietke zaujatosti JUDr. Kleina, ktorú povinný podal až po vydaní Rozhodcovského nálezu a zaujatosť tohto rozhodcu nezistil. 2.3.1. Medzinárodný rozhodcovský súd ICC nepostupoval pri vymenovaní JUDr. Kleina proti Pravidlám ICC, keď rozhodnutie Medzinárodného rozhodcovského súdu ICC zo dňa 28.10.2010 o zamietnutí námietky zaujatosti JUDr. Kleina neodôvodnil, nakoľko postupoval v zmysle čl. 7 ods. 4 Pravidiel ICC, ktorý znie: „Uznesenia súdu vo veci menovania, potvrdenia, námietok alebo výmeny rozhodcu budú konečné, pričom dôvody pre uznesenia sa nebudú uvádzať.“, z tohto dôvodu odvolateľ nepovažoval neodôvodnenie tohto rozhodnutia za odporujúcu verejnému poriadku SR. 2.3.2. Podľa odvolateľa list JUDr. Dvouletého z 18.04.2007, ktorým mal tento informovať povinného o údajnom náznaku korupčného správania JUDr. Bohuslava Kleina, žiadnym právne relevantným spôsobom nepotvrdzuje tvrdenú zaujatosť JUDr. Kleina. Navyše tento list mal povinný dostať celý jeden rok pred svojím vstupom do rozhodcovského konania, pričom dôvody v ňom uvedené povinný uplatnil až listom zo dňa 24.08.2010, teda až vo chvíli, keď zistil, že rozhodcovské konanie skončilo v jeho neprospech. Odvolateľ poukázal na to, že listom zo dňa 15.09.2010 JUDr. Dvouletý poprel, že niekedy JUDr. Kleina obvinil z korupčného správania keď uviedol, že: „konstatuji, že si nejsem vědom, že bych Vás kdy obvinil někdy z toho, že byste si kdy řekl o úplatek“. 2.3.3. Oprávnený poukázal na to, že zaujatosť JUDr. Kleina nemožno vyvodiť ani z jeho účasti na iných rozhodcovských konaniach, nakoľko nie je daná žiadna vecná, či iná súvislosť s rozhodcovským konaním medzi spoločnosťou EC Group, a.s., a ČKA, keďže toto rozhodcovské konanie sa konalo medzi inými subjektmi, predmet jeho konania bol úplne odlišný a vôbec sa v ňom neposudzovala platnosť Zmluvy o predaji podniku IPB. Informácie o nepotvrdení rozhodcu JUDr. Kleina v inom spore žiadnym právne relevantným spôsobom nepotvrdzujú jeho zaujatosť. Tieto informácie boli uverejnené v čase ešte prebiehajúceho rozhodcovského konania a bolo nielen právom, ale aj povinnosťou povinného uplatniť ich ešte počas rozhodcovského konania. O týchto skutočnostiach bol vtedajší právny zástupca povinného JUDr. Šafář informovaný dňa 06.11.2007 priamo JUDr. Kleinom a proti jeho ďalšiemu pôsobeniu v rozhodcovskom konaní medzi povinným a oprávneným nič nenamietal. Tento záver nevyvracia ani oznámenie JUDr. Šafářa zo dňa 25.10.2010, z ktorého vyplýva iba to, že jeho spis neobsahuje dokument, z ktorého by vyplývalo, že ho kontaktoval JUDr. Klein vo veci svojej prípadnej zaujatosti. Zaujatosť JUDr. Kleina nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že ako predseda Stáleho Rozhodcovského súdu pri HK ČR a AK ČR uviedol k žiadosti Ministerstva financií ČR právneho zástupcu oprávneného medzi osobami, ktoré sú podľa jeho názoru spôsobilé rozhodovať ako rozhodcovia v investičných arbitrážach. Dôvodom pre zaujatosť JUDr. Kleina nemôže byť podľa odvolateľa ani jeho nominácia ako rozhodcu v rozhodcovskom konaní medzi oprávneným a Českou republikou, nakoľko ani v tomto rozhodcovskom konaní nebola predmetom rozhodovania otázka platnosti alebo neplatnosti Zmluvy o predaji podniku, a nebolo tak rozhodované o rovnakých skutkových a právnych otázkach. JUDr. Klein sa ostatne na rozhodovaní v tomto rozhodcovskom konaní nijako nepodieľal, nakoľko Medzinárodný rozhodcovský súd pri ICC v uvedenom konaní jeho nomináciu nepotvrdil. Z listu MF ČR z 21.05.2012 je zrejmé len konštatovanie, že Česká republika vzniesla v konaní vedenom Medzinárodným rozhodcovským súdom ICC pod sp.zn. 15019/JHN/GZ obavu, že JUDr. Klein by v dôsledku svojho pôsobenia ako rozhodca v paralelne prebiehajúcom konaní medzi povinným a oprávneným mohol získať prístup k dôkazom a argumentom ohľadom otázok, ktoré môžu byť podstatné aj pre rozhodcovské konanie prebiehajúce medzi oprávneným a Českou republikou a to bez toho, aby Česká republika mala príležitosť sa k týmto otázkam vyjadriť a predložiť vlastné dôkazy. 3. Odvolanie podané oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, je podané za účinnosti OSP, pričom v čase prejednania odvolania odvolacím súdom vstúpil do účinnosti (dňom (01.07.2016) nový procedurálny predpis upravujúci konanie pred súdmi - zákon NR SR č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Účinky podaného odvolania, v zmysle § 470 ods. 2, 4 CSP, zostali zachované aj po dátume účinnosti CSP a tým v predmetnej veci boli splnené podmienky funkčnej príslušnosti krajského súdu na prejednanie odvolania odvolateľa. 3.1. Dňom 01.07.2017 nadobudol tiež účinnosť zákon NR SR č. 125/2017 Z.z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorého účinnosťou sa mení tiež vzťah použiteľnosti Civilného sporového poriadku v exekučných konaniach z podporného na primerané (§ 9a ods. 1 EP). 4. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 470 CSP) po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a jeho skutková a právna argumentácia je náležitá. 5. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že svojim návrhom na vykonanie exekúcie sa oprávnený domáha uskutočnenia exekúcie, na vymoženie peňažnej pohľadávky vo výške 40.281.893,42 CZK a vo výške 420.000,- USD, ku ktorej povinného zaviazal konečným rozhodcovským nálezom vo veci č. 12190/ TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.07.2010 Medzinárodný rozhodcovský súd Medzinárodnej obchodnej komory, so sídlom 38 Cours Albert l er, 75008 Paríž, Francúzsko. 5.1. Teda, niet sporu, že v predmetnej veci ide o exekučný titul predpokladaný v § 41 ods. 2 písm. d) EP - vykonateľné rozhodnutie cudzieho rozhodcovského súdu, ktorého formálne a materiálne predpoklady uznania a vykonania upravuje okrem Exekučného poriadku i VIII. časť zákona NR SR č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“). 6. Návrhom doručeným exekučnému súdu dňa 21.12.2010 povinný požiadal okrem iného (odloženie vykonateľnosti exekučného titulu, zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia a kompenzačná námietka nie je významná z hľadiska tohto odvolacieho konania) o odopretie uznania a výkonu exekučného titulu, ktorých dôvody formuloval identicky ako dôvody návrhu na zastavenie exekúcie. Okresný súd Bratislava II pod č.k. 39Er/1499/2010-1319 zo dňa 24.02.2011 tento návrh povinného zamietol, ktoré rozhodnutie Krajský súd v Bratislave svojim uznesením č.k. 20CoE/154/2013-2474 zo dňa 28.11.2013, ako vecne správne potvrdil. Toto právoplatné rozhodnutie o zamietnutí návrhu povinného na odopretie uznania a vykonateľnosti Rozhodcovského nálezu bolo tiež predmetom prieskumu v dovolacom konaní, kedy dovolací súd svojim uznesením č.k. 4Oboer/353/2014-2599 dňa 31.08.2015 dovolanie povinného zamietol. 6.1. V odôvodneniach vyššie identifikovaných rozhodnutí súdov každej inštancie zaznieva spoločný záver, že uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku môže súd odoprieť na návrh povinného účastníka len vtedy, ak tento účastník konania preukáže súdu príslušnému na exekúciu niektorý zo zákonom uznaných dôvodov odopretia, ktoré dôvody sú podobné ako dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby (§ 40 ZoRK) a sú zhodné aj s dôvodmi podľa Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí uzavretý 10.06.1958 v New Yorku (uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 74/1959 Zb.). Exekučný súd odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa má cudzí rozhodcovský rozsudok vykonať, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky predmet sporu nemožno riešiť v rozhodcovskom konaní alebo jeho uznanie a výkon by boli v rozpore s verejným poriadkom, pritom konštatujú, že výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku nemožno odoprieť len z dôvodu, že exekučný súd by považoval jeho výroky za vecne nesprávne. Vecná správnosť takého exekučného titulu patrí totiž do výlučnej právomoci rozhodcovského orgánu, ktorý rozhodcovské rozhodnutie vydal. Súdy všetkých stupňov následne konštatovali, že z hľadiska striktne vymedzeného rozsahu odopretia uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku nenašli v návrhu povinného, ale ani v rámci prieskumu v rozsahu úradnej povinnosti zverenej exekučnému súdu, dôvod pre odopretie uznania a výkonu tohto cudzieho Rozhodcovského nálezu. 6.2. Následne dňa 24.11.2015 vydal exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie pod č. 5102 193296 *, na základe ktorého súdny exekútor vydal dňa 03.12.2015 upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré bolo povinnému doručené dňa 09.12.2015 a na základe, ktorého tento podal návrh na zastavenie exekúcie. Je nutné konštatovať, že dôvody obsiahnuté v tomto návrhu sú identické s tými, ktoré boli predmetom jeho návrhu na odopretie uznania a výkonu Rozhodcovského nálezu. 7. Odvolací súd sa v prvom rade, v predmetnej veci, zameral na zodpovedanie otázky, či vzhľadom na totožnosť predložených argumentov vznesených povinným v návrhu na zastavenie exekúcie, ktoré boli riešené v súvislosti s jeho návrhom na odopretie uznania a výkonu Rozhodcovského nálezu nejde o prekážku veci rozhodnutej. 7.1. Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova. 7.2. Vzhľadom na uvedené je potrebné ujasniť to, či rozhodovanie o odopretí uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského nálezu je totožným s rozhodovaním o návrhu na zastavenie exekúcie a zodpovedanie tejto otázky je potrebné uzavrieť negatívne. Oba tieto typy konania sledujú totiž iný cieľ. Kým rozhodovanie o odopretí uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku sleduje, v striktne zákonom vymedzenom rozsahu možnosti zneuznania takéhoto cudzieho titulu, v rozsahu medzinárodnými dohodami a na nich nadväzujúcimi vnútroštátnymi právnymi predpismi akceptovania cudzích exekučných titulov. Rozsah skúmania je preto z hľadiska osôb účastníkov konania a ich procesných práv parciálny. Rozhodovanie o návrhu povinného na zastavenie exekúcie sleduje procesnú ochranu povinného v užšom, ale i širšom zmysle slova. V užšom zmysle ide o dôvody striktne vymedzené (nemajetnosť, zánik pohľadávky a pod.) a v tom širšom rozsahu (neprípustnosť exekúcie pre iný ako vymedzený dôvod). Je treba sa stotožniť s tvrdením exekučného súdu, že v exekučnom konaní zákon poskytuje povinnému niekoľko stupňov ochrany a každý z nich sleduje osobitný cieľ. Iný cieľ sleduje konanie o odopretí uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku (viď. vyššie), iný sleduje konanie o námietkach proti exekúcii (ide vlastne o hmotnoprávnu námietku) a iný cieľ sleduje konanie o návrhu na zastavenie exekúcie (ide o procesný inštitút obrany povinného). Vychádzajúc z uvedeného preto odvolací súd ustálil, že rozhodnutie o návrhu povinného o odopretí uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku nie je procesnou prekážkou veci rozhodnutej pre posudzovanie hoci tých istých argumentov vznesených povinným v konaní a rozhodovaní o jeho návrhu na zastavenie exekúcie a z pohľadu odlišného rozmeru posudzovania nejde o vec rozhodnutú. 8. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal správnosťou rozhodnutia exekučného súdu o návrhu povinného na zastavení exekúcie v rozsahu obsiahnutom v odvolaní. 8.1. Pri tomto prieskume bolo nutné zodpovedať otázku, či tým, že vo veci ide o cudzí rozhodcovský rozsudok, ktorého uznanie a výkon na území Slovenskej republiky neboli odopreté je obmedzené právo povinného iniciovať takýto návrh. V tejto súvislosti odvolací súd uzaviera, že cudzí rozhodcovský rozsudok je v zmysle konštrukcie § 41 EP rovnocenným exekučným titulom, ako každý iný exekučný titul a keďže exekučný poriadok povinnému priznáva právo iniciovať zastavenie exekúcie v exekučnom konaní ako takom (bez ohľadu na to o aký typ exekučného titulu ide) svedčí toto právo povinnému i v tomto konaní, bez ohľadu na to, či povinný využil, či nevyužil, ten ktorý stupeň obrany a s akým výsledkom. 8.2. K vlastnému hodnoteniu dôvodov rozhodnutia exekučného súdu vedúcim k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a jej zastavenia z dôvodu rozhodovania veci rozhodcom, ktorého nemožno považovať za nestranného a teda mal byť z prejednania veci vylúčený odvolací súd považuje za legitímny. 8.2.1. Pri posudzovaní návrhu na zastavenie exekúcie ide o sporovú časť exekučného konania, pri ktorej sa samozrejme exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale môže z hľadiska materiálnej stránky exekučného titulu skúmať napr. i to, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutia súdov, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku res iudicata. 8.2.2. V tejto súvislosti vyvstáva otázka, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor. Ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal predpojatosť rozhodcu (§ 9 ods. 2), avšak voči takémuto rozhodnutiu nepripúšťajú opravný prostriedok (§ 9 ods. 5), a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku ak sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť (§ 40 ods. 1 písm. f/), z čoho by vyplýval záver, že ustanovenia ZoRK vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie tohto postupu by teda malo znamenať stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Právny záver exekučného súdu o jeho oprávnenosti skúmať kompetenciu predsedajúceho rozhodcu rozhodovať predmetný spor osobitne ak Rozhodcovský nález vystupuje ako rozhodnutie konečné a pokiaľ rozhodnutie o vznesenej námietke voči osobe predsedajúceho rozhodcu JUDr. Kleina je neodôvodnené a tým i nepreskúmateľné, bez ohľadu na to, že vznesenie námietky po vyhlásení rozhodnutia sa javí akokoľvek účelové a samotné podanie námietky predpojatosti po vyhlásení rozhodcovského rozhodnutia vylučuje vylučuje samotný text § 40 ods. 1 písm. f) ZoKR, odvolací súd akceptuje. Rozhodnutie rozhodcovského súdu o námietke predpojatosti rozhodcu je neodôvodnené, čím je vylúčená jeho preskúmateľnosť a preto s ohľadom na ustanovenie § 193 CSP podľa ktorého, súd a teda ani exekučný, nie je viazaný pri posudzovaní podmienok prípustnosti, či neprípustnosti exekúcie rozhodnutím rozhodcovského súdu o predpojatosti rozhodcu, čo ostatne vyplýva aj z uznesenia NS SR, sp.zn. 5 Sžr 25/2014 zo dňa 31.03.2014, v odôvodnení ktorého uviedol, že: „Zo zákonného ustanovenia § 135 OSP (dnes § 195 CSP) jednoznačne vyplýva, že ako otázky predbežné, t.j. otázky, posúdenie ktorých môže byť predmetom samostatného konania, nemôže súd v konaní riešiť len vtedy, ak sú uvedené v §135 ods. l OSP (dnes § 193 CSP). Ostatné otázky, o ktorých inak patrí rozhodnutie inému orgánu, môže súd, ako predbežnú otázku posúdiť sám.“. A túto otázku exekučný súd hodnotil vo vzťahu k zaručeniu práv, ktoré Exekučný poriadok a Civilný sporový poriadok účastníkovi exekučného konania priznávajú. 9. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Keďže odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie plne akceptuje požiadavku zákona, odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov tohto rozhodnutia a toto, podľa § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správne potvrdzuje. S posudzovaním osoby rozhodcu a hodnotením dôvodov jeho zaujatosti sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje s obsahom odôvodnenia obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí, ktoré hodnotí ako správne a komplexné. 11. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému povinnému odvolací súd nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nárok na ich náhradu si neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( § 447 písm. d/, e/ CSP).