Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/182/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200983 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012200983.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobkyne: Mgr. L. D., H. XX, D., zastúpená: Mgr. Gordana Novomestská, advokátka, Koceľova 9, Bratislava, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.j.: AA/2012/05945-OPHN zo dňa 27.03.2012, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.j.: AA/2012/05945-OPHN zo dňa 27.03.2012, ako aj prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, odboru sociálnych vecí a rodiny, č.: 11201/2011-NV/1 zo dňa 23.01.2012, z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 269,58 eur na účet jej právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 30.05.2012 sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného č.j: AA/2012/05945-OPHN zo dňa 27.03.2012, ktorým rozhodol o odvolaní žalobkyne proti rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, odboru sociálnych vecí a rodiny č.: 11201/2011-NV/1 zo dňa 23.01.2012 tak, že rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č.: 11201/2011-NV/1 zo dňa 23.01.2012 podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 201/2008 Z.z. o náhradnom výživnom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o náhradnom výživnom“) rozhodol, že mal. G. D., narodený XX.XX.XXXX, bytom H. XX, D. (ďalej aj „maloletý syn“), nemá nárok na náhradné výživné. Žalobkyňa v žalobe namietala nezákonnosť napadnutých rozhodnutí spočívajúcu v nesprávnom výklade ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zákona o náhradnom výživnom, v dôsledku ktorého bola ukrátená na svojich právach. Uviedla, že podmienkou na priznanie náhradného výživného je neplnenie vyživovacej povinnosti v plnej výške, v lehote a spôsobom určeným rozhodnutím súdu najmenej tri po sebe nasledujúce mesiace od splatnosti poslednej splátky výživného a trvanie exekučného konania na vymoženie výživného najmenej tri mesiace od doručenia návrhu na výkon exekúcie. Tvrdila, že predmetné ustanovenie hovorí o neplatení akéhokoľvek výživného a nie o neplatení bežného výživného ako podmienke pri priznanie nároku na náhradné výživné. Žalobkyňa ďalej uviedla, že dňa 10.08.2011 podala návrh na výkon exekúcie na vymoženie zročného výživného z dôvodu, že výška zročného výživného aj spôsob jeho splácania boli súdom stanovené rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.k. 7C/148/2008 - 210 zo dňa 10.03.2011. Nakoľko žalobkyňa aj povinná osoba podali proti rozsudku odvolanie, výška bežného výživného nebola ustálená. Uvedeným rozsudkom okresného súdu bola povinnej osobe Milošovi Kramaričovi (ďalej len povinná osoba) uložená povinnosť uhrádzať zročné výživné v splátkach po 25 eur mesačne a bežné výživné vo výške 120 eur mesačne. Nakoľko povinná osoba zročné výživné neplatila, bol po piatich mesiacoch podaný návrh na výkon exekúcie. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že exekučné konanie trvalo štyri mesiace a za túto dobu sa exekútorovi nepodarilo pohľadávku vymôcť ani čiastočne. Z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok povinného bola exekúcia zastavená dňa 22.12.2012 a to dňom zverejnenia uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku. Vzhľadom na to, že povinný dobrovoľne neplatil výživné na maloletého syna a toto výživné sa nepodarilo vymôcť ani v exekučnom konaní, maloletý syn podľa názoru žalobkyne spĺňal podmienky na poskytnutie náhradného výživného. Žalobkyňa podala dňa 28.12.2011 žiadosť o poskytnutie náhradného výživného na jej maloletého syna, voči ktorému si povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, v lehote a spôsobom určeným právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou. Zároveň uviedla, že povinný si vyživovaciu povinnosť neplnil viac ako tri mesiace a neplní si ju doteraz, pričom exekúcia trvala od doručenia návrhu viac ako tri mesiace. Žalobkyňa mala za to, že tvrdenie žalovaného o nesplnení zákonnej podmienky na priznanie náhradného výživného bolo v rozpore so zákonnou úpravou. Žalovaným použitý výklad zákona o náhradnom výživnom žalobkyňa označila za nesprávny, odoberajúci oprávnenej osobe právo na zabezpečenie výživy v prípade zanedbávania, resp. ignorovania vyživovacej povinnosti zo strany povinnej osoby. Podľa žalobkyne právny záver prvostupňového správneho orgánu o nepriznaní náhradného výživného z dôvodu zastavenia exekúcie nemal oporu v zákone, nakoľko zákon stanovuje iba podmienku trvania exekúcie aspoň tri mesiace, čo bolo splnené. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že k žiadosti o náhradné výživné sa prikladá potvrdenie od exekútora o tom, že exekučné konanie na vymoženie výživného trvá najmenej tri mesiace od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie, pričom v zmysle § 11 ods. 5 zákona v čase podávania žiadosti musí exekučné konanie trvať. Poukázal na to, že exekučné konanie v čase, keď žalobkyňa podala žiadosť o náhradné výživné (28.12.2012), už netrvalo, nakoľko bolo dňa 22.12.2011 zastavené. Žalovaný ďalej uviedol, že poskytovaním náhradného výživného štát prispieva na zabezpečenie výživy nezaopatreného dieťaťa tak, že uhrádza bežné výživné v mesiaci, ak si povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť určenú právoplatným rozhodnutím súdu. Jednou z podmienok nároku na náhradné výživné je domáhanie sa platenia bežného výživného formou exekúcie. Žalovaný mal za to, že exekučné konanie o vymoženie bežného výživného musí trvať počas celej doby poskytovania náhradného výživného, pričom splnenie tejto podmienky sa v zmysle § 6 zákona o náhradnom výživnom sleduje pravidelne každých šesť mesiacov tak, že úrad zasiela výzvu exekútorovi, ktorý je povinný predložiť potvrdenie o priebehu exekučného konania a o stave exekúcie. Podľa žalovaného sa žalobkyňa domáhala vymoženia iba zročného výživného, nie bežného výživného a keďže nepreukázala, že sa domáhala platenia bežného výživného a že exekučné konanie trvá najmenej tri mesiace, nebola podľa žalovaného splnená podmienka nároku na náhradné výživné podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o náhradnom výživnom. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné pre nesprávne právne posúdenie zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave za súhlasu účastníkov rozhodol vo veci v súlade s ustanovením § 250f ods. 1, 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý bol verejne vyhlásený dňa 13.11.2013. Z obsahu pripojených administratívnych spisov krajský súd zistil, že žalobkyňa podala dňa 28.12.2011 žiadosť o náhradné výživné, ku ktorej doložila oznámenie o stave exekúcie č. EX 61/2011-21 zo dňa 22.12.2011. V tomto podaní súdny exekútor JUDr. Jozef Parrák žalobkyni oznamuje, že pohľadávku na zročnom výživnom na jej maloletého syna vo výške 4.635.- eur s príslušenstvom sa v priebehu exekučného konania nepodarilo vymôcť ani čiastočne pre nedostatok vhodného majetku na zexekvovanie vo vlastníctve povinného, s tým, že exekúcia zrážkami zo mzdy povinného bola bez kladného výsledku. Zároveň exekútor žalobkyni oznámil, že uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 36/ K/7/2011-55 bol na majetok povinného vyhlásený konkurz, čím sa exekučné konanie zastavuje. K žiadosti o náhradné výživné žalobkyňa priložila aj rozhodnutie o prijatí maloletého syna do Materskej školy Za hradbami od 14.09.2010, ďalej potvrdenie o tom, že nepoberá nemocenské dávky, potvrdenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok o poberaní rodičovského príspevku na maloletého syna v čase od 01.04.2009 do 30.09.2010 a od 01.01.2011 do 30.09.2011, čestné prehlásenie, podľa ktorého od 01.09.2008 do 28.02.2011 otec maloletého syna zaplatil ku dňu 28.12.2011 spolu 360 eur, potvrdenie o vyplatených dávkach v nezamestnanosti za obdobie od 31.10.2011 do 31.10.2011 a od 01.11.2011 do 30.11.2011 spolu 261,80 eur, potvrdenie o poberaní rodičovského príspevku za rok 2011 spolu 1 283,40 eur, rodné listy jej oboch detí, rozsudky o určení otcovstva a výživnom, rozsudok o rozvode a výživnom na maloletú dcéru, uznesenie o predbežnom výživnom na maloletého syna, trestný rozkaz na povinného a oznámenie o hlavnom pojednávaní. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok rozhodnutím č.: 11201/2011-NV/1 zo dňa 23.01.2012 rozhodol, že maloletý syn žalobkyne nemá nárok na náhradné výživné. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podala žalobkyňa dňa 08.02.2012 odvolanie, v ktorom poukázala na dôvod zastavenia exekúcie, ktorým nebolo svojvoľné rozhodnutie súdneho exekútora, ale k zastaveniu exekúcie došlo zo zákona. Vzhľadom na to, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, žalobkyňa prihlásila pohľadávku na výživnom do konkurzu. Argumentovala aj tým, že neexistuje žiaden predpis, ktorý by umožňoval neuznať nárok na náhradné výživné z dôvodu zastavenia exekúcie zo zákona. V podanom odvolaní špecifikovala aj výšku pohľadávky na výživnom prihlásenej v konkurze, ktorá predstavuje sumu 5 925 eur na zročnom výživnom a 150 eur mesačne na bežnom výživnom. Žalovaný rozhodnutím č.j: AA/2012/05945-OPHN zo dňa 27.03.2012, právoplatným dňa 02.04.2012, odvolanie žalobkyne zamietol a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa v plnom rozsahu potvrdil. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesným administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti ak sa na takéto konania vzťahuje zákon o správnom konaní. Podľa článku 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky majú deti právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. V zmysle článku 42 Ústavy Slovenskej republiky rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu. Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa § 62 ods. 2 veta prvá zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Podľa § 62 ods. 3 zákona o rodine každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Podľa § 65 ods. 1 zákona o rodine ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného. Podľa § 80 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny môže poskytovať náhradné výživné na zabezpečenie výživy oprávneného podľa osobitného predpisu. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o náhradnom výživnom oprávnená osoba má nárok na náhradné výživné, ak rodič oprávnenej osoby alebo iná fyzická osoba, ktorej bola právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou uložená povinnosť platiť výživné oprávnenej osobe, neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, v lehote a spôsobom určených právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou najmenej tri po sebe nasledujúce mesiace od splatnosti poslednej splátky výživného a ak exekučné konanie trvá najmenej tri mesiace od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi a povinná osoba nezačala platiť výživné. Z citovaného ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zákona o náhradnom výživnom vyplýva, že nezaopatrené dieťa má nárok na náhradné výživné za splnenia týchto podmienok: 1) vyživovacia povinnosť bola určená právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou; za rozhodnutie súdu možno považovať tak schválenú rodičovskú dohodu, ako aj súdny zmier podľa § 99 ods. 1 OSP; 2) povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, v lehote a spôsobom určeným právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou najmenej tri po sebe nasledujúce mesiace od splatnosti poslednej splátky výživného; 3) exekučné konanie trvá najmenej tri mesiace od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi a povinná osoba nezačala platiť výživné. Krajský súd na základe vyššie opísaných zistení konštatoval, že žalobkyňa splnila všetky zákonné podmienky na priznanie náhradného výživného na maloletého syna, pretože otec maloletého si neplnil vyživovaciu povinnosť v plnej výške, v lehote a spôsobom určeným rozhodnutím súdu najmenej tri po sebe nasledujúce mesiace od splatnosti poslednej splátky výživného, žalobkyňou iniciované exekučné konanie na vymoženie výživného trvalo štyri mesiace a jeho výsledkom bolo, že súdnemu exekútorovi sa nepodarilo vymôcť pohľadávku na výživnom ani čiastočne pre platobnú neschopnosť povinného a nedostatok majetku v jeho vlastníctve. Dôvod zastavenia exekúcie vyplynul zo zákona a bolo ním vyhlásenie konkurzu na majetok povinného, ku ktorému došlo podľa oznámenia súdneho exekútora uznesením Okresného súdu Trnava č.k. 36/K7/2011-55. Z uvedeného vyplýva, že podmienka trvania exekučného konania počas celej doby poskytovania náhradného výživného, na ktorej trval žalovaný, bola v danom prípade nesplniteľná. Skutočnosť, že povinná osoba je v konkurze, nemôže byť podľa názoru súdu na ujmu maloletému dieťaťu odkázanému na výživu, ani jeho matke, ktorej bolo dieťa zverené. Zastavenie exekučného konania pre vyhlásenie konkurzu na majetok povinného a z toho vyplývajúca nevymožiteľnosť pohľadávky na výživnom preto nemôže vylúčiť maloleté dieťa z podpory štátu poskytovanej vo forme náhradného výživného. Inštitút náhradného výživného má slúžiť práve pre prípady, kedy pretrvávajú problémy s vymožiteľnosťou práva na výživné napriek tomu, že oprávnená osoba, resp. jej zákonný zástupca vyčerpali možnosti, ktoré im právny poriadok v tomto smere poskytuje. Náhradné výživné je prejavom solidarity spoločnosti a snahy zákonodarcu o ochranu práv a záujmov dieťaťa a súd je presvedčený, že v tomto duchu by mali správne orgány aplikovaný zákon vykladať. Pokiaľ ide o podmienku exekučného vymáhania bežného výživného, je súd toho názoru, že zákon o náhradnom výživnom výslovne nepodmieňuje vznik nároku na náhradné výživné vymáhaním bežného výživného, hovorí všeobecne o neplnení si vyživovacej povinnosti zo strany povinného. V tejto súvislosti je treba pripomenúť, že s ohľadom na prebiehajúce konkurzné konanie voči povinnej osobe nie je rozhodujúce, či sa zastavené exekučné konanie týkalo vymoženia zročného výživného spolu s bežným výživným alebo bez neho. Záverom súd poznamenáva, že účastníčkou konania vo veci priznania náhradného výživného bola žalobkyňa, ktorá ako zákonná zástupkyňa oprávnenej osoby - maloletého Martina Pariľaka žiadosť podávala, o tejto žiadosti správne orgány rozhodovali a vzhľadom na spôsob rozhodnutia sa žalobkyňa oprávnene cíti dotknutá na svojich právach. Preto ju súd považoval za osobu oprávnenú k podaniu žaloby. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádza z vyššie opísaných dôvodov z nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto rozhodnutie žalovaného č.j.: AA/2012/05945-OPHN zo dňa 27.03.2012, ako aj prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Pezinok, odboru sociálnych vecí a rodiny, č.: 11201/2011-NV/1 zo dňa 23.01.2012, zrušil ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech žalobkyne v konaní jej priznal právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložila na náklady právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (podľa ustanovení § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) a to: 2 x 127,16 eur - príprava a prevzatie zastúpenia dňa 18.05.2012, písomné podanie žaloby na súd zo dňa 29.05.2012, 2 x 7,63 € - paušálna náhrada, čo spolu predstavuje sumu 269,58 eur. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni na účet jej právnej zástupkyne podľa § 149 ods. 1 O.s.p. v lehote určenej vo výroku tohto uznesenia. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis ostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 O. s. p.). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie.