Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/63/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201693 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1013201693.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: pána R. K. D. V., narodeného X.X.XXXX, štátneho príslušníka L. A. (Ď. M. „."), naposledy s miestom pobytu na Slovensku na D. XXA, R., aktuálne na neznámom mieste v Nemeckej spolkovej republike, zastúpeného pánom Martinom Škamlom, advokátom, Advokátska kancelária Škamla, s.r.o. so sídlom Makovického 15, Žilina proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 13.9.2013 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-23-/DS-Ž-2013 zo dňa 27.8.2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-23-/DS-Ž-2013 zo dňa 27.8.2013 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-23-/DS-Ž-2013 zo dňa 27.8.2013 odporca podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol navrhovateľovu žiadosť o azyl ako neprípustnú. Súčasne rozhodol, že na podľa §§ 11 ods. 3 zákona o azyle je na jej posúdenie je príslušná Nemecká spolková republika (ďalej len „NSR“). Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že ako to bolo v konaní zistené, navrhovateľovi bolo 19.4.2013 vydané NSR vízum č. 045900548, platné pre Shengenské štáty od 17.5. do 10.6.2013. S poukazom na citované zákonné ustanovenia, ako aj s poukazom na Článok 9 ods. 2, 4 Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.2.2003 ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jenom z členských štátov (ďalej len Dublinské nariadenie) dospel k názoru, že vzhľadom na vydanie vyššie označeného víza navrhovateľovi je na posúdenie jeho žiadosti zodpovedná NSR. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 13.9.2013, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Namietal v ňom, že realizáciou napadnutého rozhodnutia dôjde k porušenie jeho práva na rodinný život v zmysle Článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe čoho odporca určil NSR ako štát zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti o azyl a že z rozhodnutia nie je zrejmé, prečo odporca v konaní neakceptoval postup podľa Článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia, podľa ktorého sa pripúšťa, aby bola jeho žiadosť posúdená (v danom prípade) Slovenskou republikou. Podaním z 12.12.2013 doručil zástupca navrhovateľa súdu lekársky nález MUDr. Vladimíra Žabkaya datovaný 25.10.2013, podľa ktorého otec navrhovateľa trpí reakciou na stres s anxiózne depresívnym obrazom (v súvislosti s traumatizujúcou situáciou - jeho syn, žiadateľ o azyl má byť presunutý do NSR). Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 14.11.2013. k návrhu napadnuté rozhodnutie rozsahu potvrdiť ako správne a zákonné. Poukázal pritom okrem iného na skutočnosť, že tým, že navrhovateľovu žiadosť o azyl posúdi NSR nedochádza k porušeniu Článku 8 Dohovoru a že správne v zmysle § 11 ods. 3 zákona o azyle určil NSR ako štát, ktorý je zodpovedný za posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14 zák. č.371/2004Z.z. v platnom znení) na pojednávaní v neprítomnosti zástupcu navrhovateľa, pretože i napriek riadne doručenému predvolaniu sa na pojednávanie nedostavil (§ 250g ods. 2 O.s.p.) a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Odporca na pojednávaní predložil doklad o tom, že navrhovateľ bol 21.11.2013 transferovaný do NSR. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-285/DS-Ž-2013 (ČAS: MU-285/PO-Ž-2013) z obsahu ktorého súd zistil, že navrhovateľ ako držiteľ kubánskeho cestovného dokladu (pasu) č.I XXXXXX a Shengenského víza č. XXXXXXXXX vydaného Veľvyslanectvom NSR v Havane 19.4.2013 na obdobie od 17.5. do 10.6.2013 pricestoval do NSR dňa 18.5.2013 ako člen hudobnej skupiny na hudobné vystúpenie. Po uskutočnení vystúpenia sa s ostatnými členmi hudobnej skupiny na Kubu nevrátil, ale rozhodol sa navštíviť svojho otca, ktorý žije na Slovensku 6 rokov a ktorého dlho nevidel. Vyhlásením z 10.6.2013 požiadal na Slovensku o azyl z dôvodu politickej situácie na Kube, tiež preto, lebo chce žiť so svojím otcom a súčasne preto, lebo na Kube bol pracovne diskriminovaný. Následne bol v predmetnej veci začaté konanie o prevzatí zodpovednosti za posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl v zmysle Dublinského nariadenia. Dožiadaná NSR dňa 9.7.2013, reagujúc na žiadosť odporcu z 3.7.2013 o prevzatie zodpovednosti za posúdenie navrhovateľovej žiadosti o azyl, odporcovi oznámila, že predmetnej žiadosti vyhovela, pričom oznámila odporcovi podrobnosti transferu navrhovateľa. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. Podľa ust. § 11 ods. 3 zákona o azyle ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje, či je iný štát príslušný na konanie o jeho žiadosti o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie. Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie o udelenie azylu. Podľa bodu (15) preambuly Dublinského nariadenia nariadenie dodržiava základné práva a zásady, ktoré sú uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie. Snaží sa zabezpečiť najmä plné dodržiavanie práva na azyl zaručené článkom 18. Podľa Článku 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie. Podľa Článku 8 Dohovoru (č. 92/1992 Zb.) 1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Podľa ust. Článku 9 ods. 2 Dublinského nariadenia ak je žiadateľ o azyl držiteľom platného víza, je za posúdenie žiadosti o azyl zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto vízum, pokiaľ nebolo toto vízum vydané v konaní v mene iného členského štátu alebo na základe písomného splnomocnenia iného členského štátu. V takomto prípade je za posúdenie žiadosti o azyl zodpovedný tento druhý zmienený členský štát. Keď členský štát najprv konzultuje ústredný orgán iného členského štátu, najmä z bezpečnostných dôvodov, odpoveď druhého zmieneného členského štátu na konzultáciu nepredstavuje písomné splnomocnenie v zmysle tohto ustanovenia. Podľa ods. 4 citovaného článku ak je žiadateľ o azyl držiteľom iba jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, uplatňujú sa ods. 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí územia členských štátov. Ak je žiadateľ o azyl držiteľom jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred viac ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred viac ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, a ak neopustil územia členských štátov, je zodpovedný ten členský štát, v ktorom je podaná žiadosť o azyl. Podľa ust. Článku 3 ods. 1 Dublinského nariadenia členské štáty posúdia žiadosť každého príslušníka tretej krajiny, ktorý podá žiadosť na hranici alebo na ich území ktorémukoľvek z nich. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole II označený ako zodpovedný. Podľa ods. 2 citovaného článku bez ohľadu na ods. 1 môže každý členský štát posúdiť žiadosť o azyl, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. V takomto prípade sa tento členský štát stane zodpovedným členským štátom v zmysle tohto nariadenia a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. Keď to je potrebné, informuje predtým zodpovedný členský štát, členský štát, ktorý vedie konanie na určenie zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby prevzal žiadateľa, alebo ho vrátil. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke, že realizáciou napadnutého rozhodnutia dôjde k porušenie jeho práva na rodinný život v zmysle Článku 8 Dohovoru: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Úvodom tejto časti odôvodnenia je potrebné poukázať na skutočnosť, že Dublinské nariadenie upravuje iba kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov. Preto uplatnením tohto nariadenia v praxi nedochádza k definitívnemu rozhodnutiu o podanej žiadosti o azyl v jej merite - teda v konečnom dôsledku o tom, či pobyt žiadateľa o azyl v tej - ktorej členskej krajine bude (či nebude) legalizovaný ako dôsledok podanej žiadosti o azyl. Ako to vyplýva z citovaného bodu (15) preambuly Dublinského nariadenia nariadenie dodržiava základné práva a zásady, ktoré sú uznané najmä v Charte. Teda aj Článku 7 Charty, podľa ktorého každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie. Ako to je zjavné zo znenia Článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Porovnaním textu citovaných ustanovení je zrejmé, že tak Dohovor, ako aj Charta vymedzujú právo na rodinný a súkromný život rovnakým spôsobom. Ak teda Dublinské nariadenie, ktoré rešpektuje práva obsiahnuté v Charte (včítane práva na súkromný a rodinný život) umožňuje, aby žiadateľ o azyl bol z dôvodu posúdenia ním podanej žiadosti o azyl odovzdaný (transferovaný) zodpovednému (inému) členského štátu, nedochádza takýmto postupom (aplikáciou Dublinského nariadenia) k porušeniu v danom prípade konkrétne Článku 8 Dohovoru. V súvislosti s argumentáciou navrhovateľ súd tiež poznamenáva, že odovzdanie žiadateľa o azyl do iného členského štátu, zodpovedného za posúdenie podanej žiadosti o azyl nie je možné (tak významovo ani skutkovo) zamieňať s vyhostením. K námietke, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe čoho odporca určil NSR ako štát zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti o azyl: Podľa názoru súdu táto ani námietka nie je dôvodná. Odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia v súlade so zákonom (§ 11 ods. 3 zákona o azyle) označil štát, ktorý je v prípade navrhovateľovej žiadosti o azyl zodpovedný na konanie o nej. V odôvodnení svojho rozhodnutia opísal zistený stav veci a konkretizoval aj ustanovenia Dublinského dohovoru (Článok 9 ods. 4, ods. 2 Dublinského nariadenia), na základe ktorých dospel k záveru, že práve NSR je tým členským štátom, ktorý je zodpovedný za posúdenia navrhovateľom podanej žiadosti o azyl, poukazujúc na skutočnosť, že NSR vydala navrhovateľovi 19.4.2013 vízum na obdobie od 17.5. do 10.6.2013. Okrem toho tiež uviedol, že NSR súhlasila s odovzdaním navrhovateľa na svoje územie. K námietke, že odporca v konaní neakceptoval postup podľa Článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia, podľa ktorého sa pripúšťa, aby bola jeho žiadosť posúdená Slovenskou republikou: Podobne ako predchádzajúce námietky, ani túto súd neuznal ako dôvodnú. Je skutočnosťou, že Dublinské nariadenie v Článku 3 ods. 2 pripúšťa, aby členský štát na území ktorého bola žiadosť o azyl podaná túto prejednal (posúdil) a to i v prípade, ak podľa Dublinského dohovoru je za jej posúdenie zodpovedný iný členský štát. Takýto postup však je oprávnením členského štátu (na území ktorého bola aktuálna žiadosť o azyl podaná), nie však jeho povinnosťou, pričom Dublinské nariadenie v tejto súvislosti nepriznáva takéto právo žiadateľovi o azyl. Ak teda v prejednávanej veci odporca v konaní neaplikoval ust. Článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia, takýto jeho postoj nie je možné odporcovi vyčítať, pričom odporca nebol ani povinný odôvodňovať v rozhodnutí, prečo sa rozhodol neaplikovať toto citované ustanovenie. Pretože námietky navrhovateľa vznesené voči napadnutému rozhodnutiu odporcu neboli dôvodné a spôsobilé k zrušeniu rozhodnutia, súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdneho poplatku za toto konanie (§ 4 ods. 2, písm. v/ zák.č.71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok.