Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/136/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1102899807 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Praženková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1102899807.6 Uznesenie Krajský súd v Bratislave vo veci žalobcu: PPC Energy Group a.s. (pôvodne PPC Power, a.s., IČO: 36 822 621), so sídlom Magnetová 12, 831 04 Bratislava, IČO: 35 696 168, zast.: JUDr. Matúšom Petríkom, advokátom, so sídlom Na vŕšku 10, 811 01 Bratislava proti žalovanému: Bratislavská teplárenská, a.s., Bajkalská 21/A, 829 05 Bratislava, zast.: SLOV-LEGAL, s. r. o., Dobrovičova 16, 811 09 Bratislava, o zaplatenie 954.437,28 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 25Cb 97/2002-1263 zo dňa 24.11.2011 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb 97/2002-1263 zo dňa 24.11.2011 zrušuje. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 954.437,28 eura a úrok z omeškania vo výške 15% ročne zo sumy 342.648,97 eura za obdobie od 16.2.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.252.250,18 eura za obdobie od 16.2.2002 do 27.3.2002, zo sumy 65,06 eura za obdobie od 16.2.2002 do 30.8.2002, zo sumy 4.902,35 eura za obdobie od 16.2.2002 do 30.8.2002, zo sumy 261.317,30 eura za obdobie od 16.2.2002 do 12.12.2002, zo sumy 13.306,44 eura za obdobie od 16.2.2002 do 20.1.2003, zo sumy 220.781,65 eura za obdobie od 19.3.2002 do zaplatenia, zo sumy 1.347.364,34 eura za obdobie od 19.3.2002 do 27.3.2002, zo sumy 370,65 eura za obdobie od 19.3.2002 do 30.8.2002, zo sumy 157.105,50 eura za obdobie od 19.3.2002 do 20.1.2003, zo sumy 8.200,18 eura za obdobie 28.3.2002 do zaplatenia, zo sumy 1.244,31 eura za obdobie od 27.3.2002 do 20.1.2003, zo sumy 207.890,62 eura za obdobie od 18.4.2002 do zaplatenia, zo sumy 1.178.400,24 eura za obdobie od 18.4.2002 do 3.5.2002, zo sumy 591,24 eura za obdobie od 18.4.2002 do 30.8.2002, zo sumy 147.956,63 eura za obdobie od 18.4.2002 do 20.1.2003, zo sumy 174.915,84 eura za obdobie od 17.5.2002 do zaplatenia, zo sumy 30.852,02 eura za obdobie od 17.5.2002 do 24.5.2002, zo sumy 1.036.606,99 eura za obdobie od 17.5.2002 do 3.6.2002, zo sumy 352,57 eura za obdobie od 17.5.2002 do 30.8.2002, zo sumy 124.473,85 eura za obdobie od 17.5.2002 do 20.1.2003, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 19.916,35 eura a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 64.653,71 eura k rukám právneho zástupcu žalobcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa v prvom rade zaoberal otázkou pasívnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k predmetu konania. Spornou bola medzi účastníkmi konania otázka právneho nástupníctva žalovaného do práv a povinností Západoslovenských energetických závodov, š.p. zo Zmluvy. Súd prvého stupňa zistil, že teplárenské zariadenia slúžiace na výrobu a rozvod tepla v Bratislave (špecifikované v privatizačnom projekte ako nehnuteľnosti) prešli na žalovaného na základe bodu D.2 privatizačného projektu č. 2263 podniku ZEZ, š.p. schváleného na základe privatizačného rozhodnutia vlády SR č. 569/2001 z 20.6.2001 v spojitosti s rozhodnutím Fondu národného majetku SR o založení nástupníckych spoločností a vložení časti podniku do základného imania žalovaného. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. s vlastníckym právom k privatizovanému majetku prechádzajú na nadobúdateľa práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom vrátane neznámych. O tom, že práva a záväzky zo Zmluvy súvisia s majetkom, ktorý v rámci privatizácie prešiel na žalovaného, nebolo možné rozumne pochybovať. Žalovaný sa teda stal zaviazaným zo Zmluvy na základe § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. Nebolo preto potrebné bližšie sa zaoberať argumentmi žalovaného týkajúcich sa dodatku č. 1 k zápisnici o prevzatí privatizovaného majetku. Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal právnou kvalifikáciou Zmluvy - t.j. otázkou, či ide o kúpnu zmluvu podľa Obchodného zákonníka, alebo o osobitný zmluvný typ zmluvy o dodávke a odbere tepla podľa zákona č. 70/1998 Z.z. o energetike. Súd odmietol právny názor žalovaného, podľa ktorého bez ohľadu na jeho postavenie priameho odberateľa priama povinnosť žalobcu a žalovaného uzatvoriť Zmluvu ako zmluvu o dodávke tepla vyplývala z kogentnej normy § 9 ods. 12 písm. a) zákona o energetike, ktorá ustanovovala, že držiteľ licencie na rozvod energie je ďalej povinný uzavrieť s odberateľom, ktorý spĺňa podmienky podľa tohto zákona a nachádza sa vo vymedzenom zásobovacom území, zmluvu o dodávkach vybraného druhu energie. Okruh povinných subjektov musí spĺňať postavenie zmluvnej strany ako priameho odberateľa podľa § 32 ods. 2 zákona o energetike, keďže písomná zmluva o dodávke tepla musí byť uzatvorená medzi dodávateľom a priamym odberateľom. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 31 písm. b), § 32 ods. 1, § 31 písm. e), § 31 písm. f) , § 31 písm. g) a § 31 písm. i) zákona o energetike. Zo systematického výkladu vzájomných vzťahov uvedených noriem potom súdu prvého stupňa vyplynulo, že definičnými znakmi priameho odberateľa sú a) existencia tepelnej prípojky a odberného tepelného zariadenia a odber tepla prostredníctvom nich, b) odberné miesto sa nachádza na sekundárnej strane sústavy za odovzdávacou stanicou tepla a c) rozpočítavanie tepla konečným spotrebiteľom. Existenciu tepelnej prípojky a odberného tepelného zariadenia a odber tepla žalovaného od žalobcu prostredníctvom nich, žalovaný preukázal schémami pripojenia v objekte Grösslingova 19, v časti siete Tp Bratislava východ a na Magnetovej a Turbínovej ulici. K problematike tepelnej prípojky sa v prospech žalovaného vyjadril aj Slovenský zväz výrobcov tepla v stanovisku z 1.4.2009, kde uvádza, že ako tepelnú prípojku chápe časť tepelnej siete od verejného rozvodu tepla vo vlastníctve žalobcu po odberné miesto, kde sa pripája žalovaný svojím odberným tepelným zariadením ako jediný a priamy odberateľ tepla od žalobcu. Ministerstvo hospodárstva vo svojom stanovisku z 30.4.2009 konštatuje, že z posúdenia verejných rozvodov tepla vyplýva, že sú na nich umiestnené určené meradlá, ktoré sú určené na meranie dodaného tepla pre priameho odberateľa tepla, čo je odberné miesto žalovaného. Podľa časti 2.7 znaleckého posudku Ing. G. U., PhD. je tepelná prípojka definovaná ako časť tepelnej siete - potrubie medzi uzatváracou armatúrou umožňujúcou zastavenie dodávky tepla pre odberateľa a uzatváracou armatúrou umožňujúcou odpojenie odberného tepelného zariadenia. Z obrázka č. 2 uvedeného znaleckého posudku má byť zrejmé, že žalovaný mal niekoľko odberných tepelných zariadení označených ako OST. Naopak súdny znalec Ing. D. J. vo svojom znaleckom posudku konštatuje, že žalovaný nemá zriadenú tepelnú prípojku k žalobcovi, pretože podľa definície je tepelnou prípojkou časť siete od verejného rozvodu po odberné miesto na dodávku tepla jedinému priamemu odberateľovi, čiže tepelnými prípojkami sú k sústave verejného rozvodu tepla pripojení všetci odberatelia tepla žalovaného. Súd prvého stupňa pri vyhodnocovaní vyššie uvedených dôkazov vychádzal predovšetkým zo schémy centrálneho zásobovania tepla predloženej žalobcom v prílohe k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalovaného, ktorá nebola medzi žalobcom a žalovaným sporná. Z gramatického výkladu definície tepelnej prípojky uvedenej v § 31 písm. f) zákona o energetike vyplýva, že tepelná prípojka je tá časť siete umiestnená medzi verejným rozvodom a odberným miestom na dodávku tepla jedinému priamemu odberateľovi tepla. Žalovaný odoberá od žalobcu teplo na viacerých miestach geograficky sa nachádzajúcich približne a zjednodušene na rozhraní areálov žalobcu a žalovaného. Ak teda platí, že tepelnou prípojkou je ten krátky úsek rozvodnej siete, ktorý vyúsťuje do odberných miest žalovaného ako priameho odberateľa od žalobcu, potom v takto definovanej rozvodnej sieti nezostáva žiadny priestor pre tú časť rozvodnej siete, ktorá je označovaná ako verejný rozvod - keďže žiadne ďalšie rozhranie, ktoré by oddeľovalo verejný rozvod od tepelnej prípojky sa na tomto krátkom úseku rozvodnej tepelnej siete (v zmysle terminológie zákona o energetike sústavy tepelných zariadení) medzi žalobcom a žalovaným nenachádza. Ak by však aj bolo možné časť tejto rozvodnej siete označiť za verejný rozvod tepla, potom by muselo platiť, že uvedená časť siete slúži na dodávku tepla aj iným priamym odberateľom tepla odlišným od žalovaného, čo však nie je pravda, keďže žalobca celú svoju produkciu tepla dodáva žalovanému. Z gramatického ako aj účelového výkladu definície verejného rozvodu tepla uvedenej v § 31 písm. e) zákona o energetike súdu prvého stupňa vyplynulo, že verejným rozvodom tepla je časť sústavy tvorená tepelnými sieťami na dodávku tepla viacerým priamym odberateľom tepla. Pokiaľ teda rozvodná sieť reálne slúži na dodávku tepla jedinému priamemu odberateľovi tepla, nemôže ísť o verejný rozvod tepla. Nesprávny je právny názor Slovenského zväzu výrobcov tepla uvedený v stanovisku z 1.4.2009, podľa ktorého je verejným rozvodom tá časť sústavy tepelných zariadení vo vlastníctve žalobcu, na ktoré sa pripája žalovaný, zatiaľ ako jediný, z viacerých možných priamych odberateľov tepla. Ani stanovisko Ministerstva hospodárstva SR v prospech žalovaného sa bližšie pojmu tepelná prípojka nevenuje. Súd prvého stupňa právny názor znalca Ing. G. U. PhD k definícii pojmu tepelná prípojka odmietol a priklonil sa k záveru, že žalovaný od žalobcu neodoberá teplo prostredníctvom tepelnej prípojky, resp. že tepelnou prípojkou nie je tá časť tepelnej rozvodnej siete - sústavy tepelných zariadení, ktorá vedie od žalobcu k miestu, kde od neho žalovaný odoberá teplo. Z gramatického, ale aj systematického výkladu definície tepelnej prípojky uvedenej v § 31 písm. f) zákona o energetike v spojitosti s definíciou odberného miesta uvedenej v § 31 písm. g) zákona o energetike a § 32 ods. 1 súdu prvého stupňa vyplynulo, že pod tepelnou prípojkou zriadenou priamym odberateľom má zákon o energetike na mysli tepelnú prípojku, prostredníctvom ktorej priamy odberateľ odoberá teplo (odberné miesto ukončujúce tepelnú prípojku je miesto vybavené meradlom na meranie dodaného tepla, t.j. tepla dodaného pre priameho odberateľa). Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že tá časť tepelnej rozvodnej sústavy, prostredníctvom ktorej žalovaný odoberá teplo od žalobcu nie je tepelnou prípojkou. Druhý z definičných znakov priameho odberateľa spočíva v existencii odberného miesta na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení za odovzdávacou stranou tepla. Súd po vykonaní navrhovaných dôkazov, predovšetkým po posúdení schémy centrálneho zásobovania teplom dospel k záveru, že odberné miesta žalovaného, v ktorých odoberá teplo od žalobcu sa nenachádzajú na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení. Súd pri právnom posúdení tejto otázky vychádzal zo schémy centrálneho zásobovania teplom predloženej žalobcom v rámci odvolacieho konania, ktorá však medzi žalobcom a žalovaným nebola sporná, a ktorej časť je reprodukovaná ako obr. č. 2 aj v znaleckom posudku Ing. G. U., PhD. vypracovanom na objednávku žalovaného. Z neho vyplýva, že všetky odovzdávacie stanice tepla (v schéme označené ako OST) sa v rámci sústavy tepelných zariadení nachádzajú až za miestami, kde žalobca odovzdáva teplo žalovanému a teda odberné miesta žalovaného sa nemôžu nachádzať v zmysle definície uvedenej v § 31 písm. i) zákona o energetike na sekundárnej strane časti sústavy tepelných zariadení. Tretím definičným znakom priameho odberateľa je rozpočítavanie tepla konečnému spotrebiteľovi. Žalovaný uvedenú skutočnosť preukazoval doložením zmlúv medzi ním a konečnými spotrebiteľmi. Žalovaný ďalej tvrdil, že pokiaľ rozpočítava teplo pre spoločenstvá vlastníkov bytov, resp. správcovské spoločnosti, rozpočítava teplo konečným spotrebiteľom. Žalobca naopak tvrdí, že aj v prípade, že z priložených zmlúv vyplýva, že žalovaný dodáva teplo konečným spotrebiteľom, neznamená to, že im toto teplo aj rozpočítava. V prípade, že ide o individuálnych konečných spotrebiteľov s jedným odberným miestom - ako je tomu v prípade Billy, Hotela Kyjev, prípadne Ministerstva hospodárstva SR, k rozpočítavaniu tepla nedochádza. Súd prvého stupňa vyhodnotil vykonané dôkazy tak, že dospel k záveru, že žalovaný nerozpočítava teplo konečným spotrebiteľom. Zo zmlúv predložených žalovaným súd dospel k záveru, že v prípade odberu tepla zo strany individuálnych konečných spotrebiteľov nedochádza k rozpočítavaniu tepla. Súd prvého stupňa na základe gramatického výkladu zákonom nedefinovaného, ale používaného pojmu rozpočítavanie tepla konečným spotrebiteľom dospel k záveru, že proces rozpočítavania nevyhnutne zahrňuje viacerých konečných spotrebiteľov napojených na jedno odberné miesto a že ide o proces rozdelenia dodaného tepla, resp. nákladov naň medzi viacerých konečných spotrebiteľov na základe stanovených kritérií. Súd prvého stupňa sa stotožnil s názorom žalobcu, že správcovia bytových domov podľa § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov platného a účinného v čase relevantnom pre posudzovaný spor vykonávali správu bytov vo vlastnom mene a na účet vlastníkov bytov - teda od žalovaného odoberali tepla nie ako koneční spotrebitelia, ale naopak ako priami odberatelia rozpočítavajúci teplo vlastníkom bytov. Súd prvého stupňa preto opätovne kvalifikoval uvedenú Zmluvu ako kúpnu zmluvu podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Ďalej posudzoval, či v prípade Zmluvy ide o rámcovú zmluvu, na základe ktorej nie je možné uskutočňovať konkrétne plnenia dodávky a odberu tepla a ktorá si vyžaduje uzavretie ďalších tzv. ročných zmlúv, alebo ide o priamu realizačnú zmluvu zakladajúcu platné, účinné a priamo vynútiteľné záväzky dotknutých zmluvných strán. Rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie charakteru Zmluvy bol bod 1.1 Zmluvy, ktorý jednoznačne, jasne a zrozumiteľne, bez odkladacích podmienok ustanovil ako základný predmet Zmluvy samotný predaj a nákup tepla, teda nie uzatváranie podrobnejších zmlúv o jeho predaji a nákupe. Nejde teda o zmluvu o budúcej zmluve, naopak táto Zmluva v zmysle bodu 8.2 nahradila predchádzajúcu zmluvu o budúcej zmluve. Zmluva zakotvuje priamo vynútiteľné záväzky zmluvných strán dodať a odobrať stanovené množstvo tepla a zaplatiť za neho kúpnu cenu určenú spôsobom vyjadreným v článku 4 Zmluvy v spojitosti s jej prílohou 1, resp. v prípade neodobratia stanoveného množstva zaplatiť zmluvnú pokutu. Keďže súd posúdil Zmluvu ako typovo zhodnú s kúpnou zmluvou podľa obchodného zákonníka, absencia akýchkoľvek dojednaní zmluvných strán nad rámec špecifikácie veci, ktorá je predmetom kúpnej zmluvy, určenia jej množstva a druhu, záväzku previesť vlastnícke právo k nej, určenia kúpnej ceny, alebo aspoň spôsobu jej určenia a záväzku zaplatiť ju, nemá žiaden vplyv na platnosť Zmluvy. Zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti kúpnej zmluvy v zmysle § 409 Obchodného zákonníka, jej predmet neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, je dojednaný dostatočne určito a zrozumiteľne. Zmluva nadobudla platnosť jej uzavretím a účinnosť dňa 22.11.1999 a nebola ukončená pred koncom apríla 2002, t.j. pred uplynutím času rozhodujúceho pre vznik nárokov uplatnených žalobou. Zmluva poskytuje právny základ nárokom uplatneným žalobou. Ďalší okruh sporných otázok predstavoval algoritmus výpočtu výšky kúpnej ceny za teplo. Základný algoritmus výpočtu je uvedený v článku 4 Zmluvy. Pre určenie ceny za rok 2002 sa použil bod 4.4 Zmluvy. Medzi žalobcom a žalovaným bolo sporné, (a) či sa ako cena určená pre predchádzajúci rok dosadí cena podľa zmluvného algoritmu, alebo prípadná nižšia regulovaná cena predchádzajúceho roka, (b) či sa zvýšené palivové náklady odvodzujú od zmluvného množstva plynu uvedeného v prílohe č. 1 Zmluvy alebo skutočne spotrebovaného množstva plynu, (c) či sa zvýšené palivové náklady majú rozpočítať na množstvo tepla, ktorého odber bol dohodnutý v Zmluve, alebo na množstvo skutočne žalobcom vyrobeného tepla v danom roku, a (d) či sa má k zmluvnej cene pripočítať príslušná DPH, alebo je v nej už zahrnutá. V bode 4.3 aj 4.4 Zmluvy sa strany zaviazali akceptovať nižšiu (regulovanú) cenu za dodávku a odber tepla, ak bude stanovená príslušným cenovým orgánom. Tieto dojednania súd prvého stupňa interpretoval ako rešpektovanie štandardného spôsobu pôsobenia cenovej regulácie na zmluvne dojednanú cenu - v každom roku sa porovnáva konečná zmluvná cena (cena dohodnutá v bode 4.3 resp. stanovená výpočtovým postupom podľa bodu 4.4 Zmluvy) a prípadná regulovaná cena stanovená príslušným cenovým orgánom, pričom pre účely platieb za dodané teplo sa uplatní tá z nich, ktorá je nižšia. V ustanoveniach Zmluvy ani v účele sledovanom Zmluvou súd prvého stupňa nenašiel dostatočnú oporu pre tvrdenie, že regulovaná výška ceny minulého roka sa má uplatniť aj ako základ pre výpočet zmluvnej ceny pre ďalší rok. Podľa súdu primárna vôľu zmluvných strán bola predávať a nakupovať tepelnú produkciu žalobcu za zmluvné ceny vyplývajúce zo zmluvného cenového algoritmu, a tým k realizácii cash flow projektu založeného na princípoch vyjadrených v prílohe č. 1 Zmluvy. V časti námietok žalovaného týkajúcej sa vplyvu palivových viacnákladov žalovaného vzniknutých medziročným rastom ceny plynu vyšším ako 1% na výšku zmluvnej ceny tepla súd vychádzal z bodu 4.4 Zmluvy. Súd prvého stupňa pristúpil k účelovému výkladu tohto ustanovenia v kontexte iných ustanovení Zmluvy, najmä preambuly, podľa ktorej účelom Zmluvy bolo nastaviť zmluvný vzťah tak, aby v Zmluve uvedené základné zmluvné parametre Projektu, týkajúce sa predovšetkým množstiev dodávok a nákladov vyplývajúce zo schváleného cash flow projektu, umožňovali v zmysle bodu ii) preambuly zabezpečiť dlhodobé financovanie projektu. Tomuto záujmu a úmyslu zmluvných strán skôr zodpovedá ten výklad bodu 4.4 Zmluvy, podľa ktorého na základe tohto ustanovenia malo dôjsť k finančnému krytiu plánovaných viacnákladov na nákup zemného plynu. Len tým spôsobom bolo možné na základe Zmluvy dosiahnuť predvídateľnosť výnosov a nákladov projektu umožňujúcu zabezpečiť dlhodobé financovanie projektu. Súd prvého stupňa zotrval na závere uvedenom v pôvodnom rozsudku, že 25% palivových viacnákladov žalobcu v cene tepla rozpočítava na ročné množstvo tepla, na odber ktorého sa žalovaný zaviazal - t.j. 2.600 TJ, keďže rozpočítanie na väčšie množstvo tepla nezabezpečí ich úplné pokrytie. Aj tu súd, rovnako ako vo svojom pôvodnom rozsudku, prihliadol na skutočnosť, že v bode 4.4 Zmluvy sa predpokladá určovanie ceny tepla na rok vopred (aby platila na celý nasledujúci rok), čo sa dá zabezpečiť len rozpočítaním na množstvo tepla, ktoré je vopred stranám známe - množstvo skutočne vyrobeného tepla je pritom možné zistiť až po skončení príslušného roka. Žalovaný nepreukázal, že by žalobca vyrobené teplo predával aj tretím osobám, čím by si duplicitne pokrýval palivové náklady pripadajúce na výrobu tepla a získaval tak výhody, ktoré by mohli byť prípadne predmetom posúdenia vo svetle zásad poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka). Súd prvého stupňa opätovne dospel k záveru, že dohoda o zmluvnej cene je v Zmluve konštruovaná tak, že cena nezahŕňa aplikovateľnú DPH. Ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z.z. v čase uzavretia a trvania Zmluvy uvádzalo, že DPH tvorí súčasť ceny vtedy, ak sa strany nedohodnú inak. Súd si osvojil názor žalobcu založený na ekonomickej podstate fungovania DPH podporený chápaním významu pojmu v účtovnej aj bežnej terminológii, že výnosy nezahŕňajú DPH, keďže predávajúci má zákonnú povinnosť vybranú DPH ďalej odviesť štátu. Uvedený opisný spôsob vyjadrenia zmluvnej ceny a DPH obsiahnutý v prílohe č. 1 považoval súd prvého stupňa za dostatočne určitý, a to aj vo svetle sprievodných okolností preukázaných žalobcom, ktoré sú podľa § 266 Obchodného zákonníka významné pre výklad obsahu Zmluvy: v prílohe č. 1 sa ako východisková cena tepla pre rok 1999, ktorá generuje zmluvné ceny pre ďalšie roky uvádza suma 149 SK/GJ, t.j. suma, ktorá bola v zmysle bodu 4.1 Zmluvy a cenového výmeru 2/1999 cenou bez DPH, cenu pre rok 1999 aj všetky nasledujúce roky strany vo svojej praxi aplikovali bez rozporov či pochybnosti ako cenu bez DPH. Súd prvého stupňa sa osobitne nezaoberal procesnou kompenzačnou obranou žalovaného uvedenou v podaní zo 6.7.2005 spočívajúcou v započítaní údajných pohľadávok žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré mali vzniknúť úhradou kúpnej ceny nad rámec Zmluvy v dôsledku nesprávnych výpočtových postupov žalobcu pri fakturácii ceny tepla za roky 2001 a 2002. Uvedené pohľadávky žalovaného nemohli za zistených okolností (správnosť výpočtu kúpnej ceny žalobcom) vzniknúť, a tak nie sú spôsobilým predmetom procesnej obrany v zmysle § 98 Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvého stupňa považoval výpočet kúpnej ceny vykonaný žalobcom a doložený na pojednávaní dňa 17.12.2004 formou tabuľky po jeho úprave spočívajúcej v odstránení zaokrúhlenia zmluvnej ceny z 210,69 SK/GJ na 211,- Sk/GJ za správny a zodpovedajúci obsahu Zmluvy. Zmluvná cena pre rok 2002 vo výške 210,69 Sk/GJ neprekračovala regulovanú cenu pre rok 2002 zhodne účastníkmi uvádzanú vo výške 247,27 Sk/GJ bez DPH, resp. 272,- Sk/GJ s DPH 10%. Vykonať ďalšie dokazovanie zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. a priznal plne úspešnému žalobcovi náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok za návrh vo výške 19.916,35 eura podľa položky 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a trovy právneho zastúpenia vo výške 64.653,71 eura v zmysle ust. § 13 ods. 1 v spojení s ust. § 16 ods. 1 a § 16 ods. 3 Vyhlášky 163/2002 Z.z. a ust. § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 a 14 ods. 5 Vyhlášky 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. V odvolaní namietol, že súdne konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), pretože dovolací súd uznesením zo dňa 28.02.2011 zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu č.k. 3Cob/71/2009-1182 zo dňa 11.11.2009, ako aj jeho uznesenie o náhrade trov konania a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom pôvodný rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 25Cb/97/2002-766 zo dňa 21.11.2008 zostal nezrušený. Žalovaný má za to, že napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol vo veci, v ktorej je už vydané iné súdne rozhodnutie. Bol opomenutý postup na odvolacom súde a zrušenie pôvodného rozsudku súdu prvého stupňa, preto celé konanie trpí vadami, ktoré spôsobili nesprávny postup a rozhodnutie súdu vo veci. Napadnutý rozsudok preto je potrebné zrušiť, ako aj rozsudok zo dňa 21.11.2008 a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalej namietol, že žalovanému sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a to tým, že súd prvého stupňa v odôvodnení neuviedol vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, a zároveň má toto konanie inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. a) a b) O.s.p.). Súd v odôvodnení rozsudku nevykonal vlastnú úvahu, dostatočne nezdôvodnil ako dospel k skutkovým a právnym záverom. Opakovane si len osvojoval skutkové závery a zistenia pôvodného rozsudku. Súd bol povinný vyhodnotiť vykonané dôkazy a nie preberať predchádzajúce závery. Týmto bolo porušené právo na spravodlivý súdny proces. Žalovaný tiež namietol, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, a to tým, že nevykonal žalovaným navrhované dôkazy, čím sa žalovanému odňala možnosť efektívne brániť svoje práva a tým účinne konať pred súdom prvého stupňa, a to tým, že konajúci súd nevykonal žalovaným navrhované dôkazy. Žalovaný navrhol vykonať dôkazu znaleckým posudkom, pretože skutková situácia vyžadovala vykonanie posudku znaleckou organizáciou. Vykonanie tohto dôkazu súd prvého stupňa bez náležitého odôvodnenia zamietol. V ďalšom odvolacom dôvode žalovaný uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd nesprávne právne posúdil postavenie žalovaného ako právneho nástupcu vo vzťahu k ZoTE. Súd nesprávne na strane 10 ods. 1 rozsudku právne posúdil žalovaného ako právneho nástupcu ZEZ š.p. poukázal na to, že Dodatok č. 1 k zápisnici o odovzdaní a prevzatí vecí zahrnutých do privatizovaného majetku je neplatný, pretože ho vykonal neexistujúci subjekt ( ZEZ š.p. v čase jeho podpisu neexistoval). Taktiež namietol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to v otázke právnej kvalifikácie Zmluvy o dodávke tepelnej energie - či bola uzavretá ako kúpna zmluva alebo mala byť uzavretá podľa zákona o energetike, ako aj v otázke postavenia žalovaného ako priameho odberateľa. Podľa žalovaného žalobca a aj žalovaný spĺňajú znaky dodávateľa a priameho odberateľa. Priama povinnosť uzatvoriť Zmluvu o dodávke tepelnej energie podľa zákona o energetike vyplývala z § 9 ods. 12 písm. a) zák. o energetike bez ohľadu na skutočnosť, či postavenie žalovaného je posúdené ako postavenie priameho odberateľa. Ak by žalovaný nebol v zmysle zákonnej definície v postavení priameho odberateľa, tak ani žalobca by nebol v zmysle zákonnej definície v postavení dodávateľa a ani odberatelia žalovaného by neboli v zmysle zákonnej definície v postavení konečných spotrebiteľov, čím by sa celý proces výroby a dodávky tepla dostal mimo zákonnú reguláciu. Súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, keď nevyhodnotil postavenie žalovaného ako priameho odberateľa tepla, najmä keď nevzal vôbec do úvahy Stanovisko SZVT, ani stanovisko Ministerstva hospodárstva SR, ale bez ďalšieho skúmania a komparácie vykonaných dôkazov sa len stotožnil s názorom žalobcu. Podľa žalovaného žalovaný spĺňa znaky priameho odberateľa, a preto mala byť zmluva uzavretá podľa § 32 ods. 1, 2 zákona o energetike. Priama povinnosť uzavrieť zmluvu o dodávkach vybraného okruhu energie vyplýva v zmysle § 9 ods. 12, písm. a) zákona o energetike pre vzťahy dodávateľov tepla a odberateľov tepla, teda aj , ale nie len pre priamych odberateľov energie. Zmluva medzi žalobcom a žalovaným mala byť uzavretá len a výhradne ako zmluva o dodávke tepla podľa zákona o energetike (§ 32 ods. 2 v spojení s § 9 ods. 12 písm. a) zák. o energetike). Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Zákon o energetike nestanovuje, že zmluvu o dodávkach energie je možné uzavrieť iba s priamym odberateľom. Bola však povinnosť žalobcu takúto zmluvu uzavrieť, keďže žalovaný od neho odoberal energiu. Predmetná Zmluva o dodávke tepelnej energie je neplatná pre neurčitosť predmetu plnenia podľa zmluvy. Žalovaný nesúhlasil ani s posúdením súdu prvého stupňa predmetnej zmluvy ako zmluvy Rámcovej realizačnej. Ide len o zmluvu rámcovú bez možnosti jej samostatnej aplikácie na právne vzťahy vyplývajúce z dodávky tepla medzi žalobcom a žalovaným Táto zmluva rámcová nie je, ale ide o zmluvu na plnenie bez určenia ďalších podmienok. Taktiež žalovaný nesúhlasil s posúdením námietok žalovaného proti výpočtu a účtovaní ceny za dodané teplo, vrátane neoprávneného rozpočítavania viac nákladov. Súd tieto námietky vyhodnotil nesprávne pričom nezdôvodnil postup súdu, ktorý sa pri vyhodnotení námietok žalovaného stotožnil len s argumentáciou žalobcu. Žalobca tiež nebol oprávnený na pripočítanie DPH k cene za dodané teplo. Vytkol súdu prvého stupňa aj to, že obranu žalovaného vykonanú žalovaným v rámci podania zo dňa 06.07.2005 neakceptoval, hoci bola uplatnená dôvodne. Žalovaný tiež namietol nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania, pretože niektoré úkony právnej služby boli uplatnené neopodstatnene, opakovane a neúčelne. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo, aby rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietne. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomne. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov konania. Podľa žalobcu žalovaný nemá postavenie priameho odberateľa, nakoľko nespĺňa ani jeden zo znakov ustanovených v zák.č. 70/1998 Z.z.. Priama povinnosť uzavrieť zmluvu o odbere tepla podľa zákona o energetike nevyplývala z § 9 ods. 12 písm. a) zák.č. 70/1998 Z.z.. Vzťah žalobcu a žalovaného je v oblasti výroby a dodávky tepla regulovaný verejnoprávnou reguláciou v cenovej oblasti, nie však v oblasti zmluvných náležitostí. Odvolací súd odvolanie žalovaného prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď bol viazaný jeho rozsahom a dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť v celom rozsahu. Ako vyplýva z obsahu spisu napadnutému rozsudku č.k. 25Cb/97/2002-1263 zo dňa 24.11.2011 predchádzal rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 25Cb/97/2002-766 zo dňa 21.11.2008, ktorým súd prvého stupňa žalobe v celom rozsahu vyhovel. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 3Cob/71/2009-1182 zo dňa 11.11.2009 na základe odvolania žalovaného podaného proti rozsudku súdu prvého stupňa č.k. 25Cb/97/2002-766 zo dňa 21.11.2008, tento rozsudok potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého je žalovaný právnym nástupcom štátneho podniku Západoslovenské energetické závody so sídlom v Bratislave. Odvolací súd sa tiež stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný nemá postavenie priameho odberateľa. Vzhľadom na rozporné závery predložených stanovísk Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, Slovenského zväzu výrobcov tepla, ale aj účastníkmi predložených posudkov, odvolací súd nemal za preukázané tvrdenie žalovaného, že pripojovacie potrubie od zdroja tepla, t.j. paroplynovej elektrárne slúži na dodávku viacerým priamym odberateľom a predstavuje tak verejný rozvod. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný nesplnil ani ďalší znak priameho odberateľa, ktorým je rozpočítavanie tepla konečným spotrebiteľom, pretože predložené zmluvy uzatvorené medzi žalovaným a spoločnosťou BILLA s.r.o. a Ministerstvom hospodárstva SR nepreukazujú rozpočítavanie tepla, ale len jeho účtovanie jednotlivému odberateľovi žalovaného. Vo zvyšnom rozsahu predmetu sporu sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi uvádzanými súdom prvého stupňa. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol samostatným uznesením č.k. 3Cob/71/2009-1195 zo dňa 18.11.2009 tak, že náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi voči žalovanému priznal, a to vo výške 6.265,33 eura. Na základe dovolania žalovaného dovolací súd tento potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu uznesením č.k. 3Obdo/1/2010-1232 zo dňa 28.02.2011 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolací súd v odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa žalovanému neumožnil oboznámiť sa s novými dôkazmi doručenými mu krátkou cestou na pojednávaní dňa 21.11.2008 smerujúcimi k objasneniu jeho postavenia ako priameho odberateľa. Išlo o stanoviská Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky z 15.2.2007 a Slovenského zväzu výrobcov tepla z 11.5.2007. V uvedenom konaní súdu prvého stupňa dovolací súd videl odňatie možnosti žalovaného konať pred súdom. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd pochybenie súdu prvého stupňa nenapravil a sám sa dopustil ďalšieho obdobného pochybenia. Po odročení pojednávania žalovaný podaním doručeným 29.10.2009 upozornil odvolací súd, že podaním z 1.6.2009 doplnil do spisu nové stanoviská MH SR a SZVT. Odvolací súd bez toho, aby vo veci nariadil ďalšie pojednávanie 11.11.2009 vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Pritom jediným podkladom súdu prvého stupňa pre jeho zistenie o tom, že žalovaný nemá postavenie priameho odberateľa boli podľa odôvodnenia rozhodnutia odborné vyjadrenia MH SR z 15.12.2007 a SZVT z 11.5.2007. Ako ďalej uviedol dovolací súd vo svojom rozhodnutí odvolací súd však tieto dôkazy považoval za odporujúce novým stanoviskám týchto inštitúcií predložených žalovaným a preto z nich nevychádzal. Rovnako tak za vzájomne rozporné považoval účastníkmi predložené znalecké posudky. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nie je podľa názoru dovolacieho súdu zrejmé, na základe akých dôkazov dospel k skutkovým zisteniam týkajúcich sa rozvodnej siete, keďže z rozhodnutia sa nedá zistiť, z ktorých dôkazov urobil skutkové zistenie. Odvolací súd nevykonal dôkazy pozostávajúce z fotodokumentácie, technických výkresov, náčrtových schém predložených účastníkmi a v odôvodnení rozhodnutia ani neuviedol, prečo účastníkmi navrhnuté dôkazy nevykonal, hoci mu to § 157 ods. 2 O.s.p. ukladá. Dovolací súd odvolaciemu súdu ďalej vytkol, že odôvodnenie rozhodnutia nereaguje na značnú časť dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní a jasne a zrozumiteľne nezdôvodňuje, prečo nevykonal žalovaným navrhnuté dôkazy, v dôsledku čoho sa takýto rozsudok stal nepreskúmateľným a postihnutým vadami, ktorými sa odníma účastníkovi možnosť riadne konať pred súdom. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu po zrušení odvolacieho rozsudku č.k. 3Cob/71/2009-1182 zo dňa 11.11.2009, a taktiež uznesenia odvolacieho súdu o trovách konania č.k. 3Cob/71/2009-1198 vo veci samej ďalej pokračoval súd prvého stupňa tak, že po doplnení dokazovania opätovne vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 25Cb/97/2002-1263 zo dňa 24.11.2011, ktorý je napadnutý odvolaním žalovaného na č.l. 1276. V priebehu tohto odvolacieho konania, v ktorom sa prejednáva odvolanie žalovaného na č.l. 1276 odvolací súd uznesením č.k. 2Cob/136/2012-1384 zo dňa 17.08.2012 pripustil zámenu účastníkov na strane žalobcu tak, že z konania vystúpil pôvodný žalobca PPC Power, a.s., IČO: 36 822 621 a na jeho miesto vstúpil nový žalobca: PPC Energy Group, a.s., IČO: 35 696 168. V rámci preskúmavania prvej odvolacej námietky žalovaného odvolací súd zistil, že došlo zrejme k chybe v písaní rozhodnutia dovolacieho súdu č.k. 3Obdo/1/2010-1232 zo dňa 28.02.201, pretože výrok uznesenia nekorešponduje s jeho odôvodnením. Podľa výroku uznesenia NS SR č.k. 3Obdo/1/2010-1232 zo dňa 28.2.2011 bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu č.k. 3Cob/71/2009- 1182 zo dňa 11.11.2009, a taktiež uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania č.k. 3Cob/71/2009-1198. Vo výroku nebol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa č.k. 25Cb/97/2002-766 zo dňa 21.11.2007, ale pritom vec bola podľa výroku vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia NS SR č.k. 3Obdo/1/2010-1232 zo dňa 28.2.2011, na strane 8 predposledná veta odôvodnenia, je však uvedené, že "Keďže táto vada je podľa § 241 ods. 2 písm. a) samostatným odvolacím dôvodom, dovolací súd napadnuté rozhodnutie podľa § 243 ods. 1 O.s.p. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie." Aj z ďalších častí odôvodnenia uznesenia NS SR č.k. 3Obdo/1/2010-1232 zo dňa 28.2.2011 vyplynulo, že sa v ňom vytýkajú pochybenia odvolacieho súdu v konaní sp.zn. 3Cob/71/2009 a nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu č.k. 3Cob/71/2009- 1182 zo dňa 11.11.2009. Z odôvodnenia inak nevyplýva, že má byť vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, ale vyplýva, že vec mala byť vrátená súdu druhého stupňa na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu predložil odvolací súd spis dovolaciemu súdu na zváženie vykonania opravy uznesenia č.k. 3Obdo/1/2010-1232 zo dňa 28.02.2011. Dovolací súd dňa 22.11.2012 vydal opravné uznesenie č.k. 3Obdo/1/2010-1387, ktorým opravil uznesenie č.k. 3Obdo/1/2010-1232 zo dňa 28.02.2011 tak, že výrok tohto uznesenia má správne znieť: Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a uznesenie odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania z 18.11.2009, č.k. 3Cob/71/2009-1195 zrušuje a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Vzhľadom k tejto skutočnosti možno konštatovať, že po rozhodnutí dovolacieho súdu č.k. 3Obdo/1/2010-1232 zo dňa 28.02.2011 v znení opravného uznesenia č.k. 3Obdo/1/2010-1387 zo dňa 22.11.2012, mal v konaní pokračovať odvolací súd (konkrétne senát, ktorý vyhlásil rozsudok č.k.3 Cob/71/2009-1182 zo dňa 11.11.2009) a nie súd prvého stupňa. Súd prvého stupňa preto mal po doručení rozhodnutia dovolacieho súdu predložiť vec odvolaciemu súdu na opätovné rozhodnutie o odvolaní žalovaného na č.l. 778. Prvá odvolacia námietka žalovaného je preto dôvodná. Po rozhodnutí dovolacieho súdu mal v konaní pokračovať odvolací súd, a to v odvolacom konaní o podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa č.k. 25Cb/97/2002-766 zo dňa 21.11.2008. Keďže v ďalšom konaní pokračoval súd prvého stupňa a vyhlásil rozsudok č.k. 25Cb/97/2002-1263 zo dňa 24.11.2011, došlo bez ďalšieho v konaní k vade, ktorá mala za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Znemožnilo sa najmä žalovanému realizovať jeho právo na prejednanie podaného odvolania na č.l. 778 v riadnom odvolacom konaní pred odvolacím súdom, ale došlo k odňatiu možnosti konať a brániť sa proti podanému odvolaniu pred odvolacím súdom aj žalobcovi . Po zistení uvedenej skutočnosti, odvolací súd ďalej neskúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a neposudzoval dôvodnosť ďalších odvolacích námietok. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa totiž v danom štádiu konania nemal byť vôbec vyhlásený. Ide o pochybenie, pre ktoré musí byť bez ďalšieho napadnutý rozsudok zrušený podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Odvolací súd však nevrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože k dnešnému dňu je vo veci samej súdom prvého stupňa rozhodnuté rozsudkom č.k. 25Cb/97/2002-766 zo dňa 21.11.2008, ktorý bol napadnutý odvolaním žalovaného. Súd prvého stupňa preto v tomto štádiu konania nemôže ďalej v merite veci konať. Úlohou súdu prvého stupňa však bude po právoplatnosti tohto uznesenia, predložiť vec v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Obdo/1/2010-1232 zo dňa 28.02.2011, v znení opravného uznesenia č.k. 3Obdo/1/2010-1387 zo dňa 22.11.2012 odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podanom proti rozsudku súdu prvého stupňa č.k. 25Cb/97/2002-766 zo dňa 21.11.2008. O náhrade trov odvolacieho konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí vo veci samej (§ 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.) . Toto rozhodnutie je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov: za 3:0 proti. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.