Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/307/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1102899807 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Škrinárová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1102899807.9 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Škrinárovej a sudkýň JUDr. Eleny Ondrišovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej, v právnej veci žalobcu: PPC Energy Group s.r.o., so sídlom Magnetová 12, Bratislava, IČO: 35 696 168, práv. zást. Škubla & Partneri s.r.o., advokátska kancelária, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, proti žalovanému: Bratislavská teplárenská, a.s., so sídlom Bajkalská 21/A, Bratislava, IČO: 35 823 542, práv. zást. SLOV - LEGAL s.r.o., Dobrovičova 16, Bratislava, o zaplatenie 954.437,28 eur (28.753.377,35 Sk) s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 25Cb 97/2002 - 766 zo dňa 21.11.2008, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 25Cb 97/2002 - 766 zo dňa 21.11.2008 p o t v r d z u j e . Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania sumu 28.783,24 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu žalobcu. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28.753.377,35 Sk spolu s úrokom z omeškania zo súm a v lehotách uvedených vo výroku rozsudku v sadzbe 15% ročne, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a na náhradu trov konania sumu 3.362.278,81 Sk. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, a to najmä rozhodnutie vlády SR č. 659/2001 z 20. júna 2001 o privatizácii podniku Západoslovenské energetické závody, štátny podnik Bratislava, zakladateľskej listiny akciovej spoločnosti Bratislavská teplárenská z 15. októbra 2001, rozhodnutia Ministerstva hospodárstva SR z 15. októbra 2001 č. 4278/2001-1000-010, privatizačného projektu podniku Západoslovenské energetické závody, štátny podnik so sídlom v Bratislave, reg. č. XXXX, výpisom z LV Č.. XXX, U.. Ú.. P. D. a schematickým zakreslením areálov žalobcu a žalovaného na Magnetovej ulici v Bratislave a schémy rozvodov tepelnej sústavy Bratislava - východ, do ktorej ústia výrobné jednotky žalobcu a žalovaného, mal súd za preukázané, že predmetom nepeňažného vkladu do základného majetku žalovaného boli nehnuteľnosti, rozvodné zariadenia a siete, s ktorými bezprostredne súvisí plnenie práv a záväzkov zo zmluvy o dodávke a odbere tepla uzatvorenej žalobcom a štátnym podnikom Západoslovenské energetické závody a teda, že žalovaný je právnym nástupcom tohto štátneho podniku. V odôvodnení rozsudku ďalej konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že má v zmysle zákona o energetike postavenie priameho odberateľa, keď sám nepredložil dôkazy dostatočne preukazujúce pravdivosť jeho tvrdení a dôkazy predložené žalobcom, a to výsek z geometrického plánu areálov žalobcu a žalovaného na Magnetovej a Turbínovej ulici s vyznačením rozvodov tepla vyrobeného žalobcom a schémy tepelných rozvodov žalovaného z prevádzky žalovaného na Turbínovej ulici a žalobcu na Magnetovej ulici preukazujú, že prinajmenšom nie sú splnené dve podmienky potrebné k tomu, aby mal žalovaný postavenie priameho odberateľa, a to odber prostredníctvom zriadenej tepelnej prípojky a odberné miesto a odberné tepelné zariadenie nachádzajúce sa na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení za odovzdávacou stanicou tepla. Vychádzajúc z obsahu žalobcom a právnym predchodcom žalovaného uzavretej zmluvy o dodávke a odbere tepla z 10. novembra 1999 v spojení s jej prílohou č. 1, upravujúcou jej základné zmluvné parametre, ako aj z následného správania sa zmluvných strán, posúdil túto zmluvu ako priamu realizačnú zmluvu, na základe ktorej sú si strany oprávnené a povinné poskytovať dojednané plnenie, napriek tomu, že zmluva je označená ako zmluva rámcová, pretože takéto označenie ešte samé o sebe nič nenasvedčuje o skutočnej právnej povahe zmluvy. V čl. 1 bod 1.1 zmluvné strany dohodli dodávku a odber tepla za podmienok dohodnutých už v tejto zmluve a nie uzatváranie následných realizačných zmlúv o dodávke tepla. Na bod 1.1 nadväzuje čl. 5 zmluvy, v ktorom je zreteľne formulovaný záväzok na predaj a nákup tepla v dohodnutom množstve, pričom v čl. 4 v spojení s prílohou č. 1 je jasne špecifikovaná aj cena tepla. O realizačnom charaktere zmluvy svedčí aj bod i/ v úvodných ustanoveniach zmluvy, podľa ktorého táto zmluva nahradila účastníkmi skôr uzatvorenú zmluvu o budúcej zmluve. Vo vzťahu k dohode zmluvných strán o uzatváraní ročných zmlúv túto považoval v zmysle § 270 ods. 1 O.s.p. za odloženú dohodu o nepodstatných častiach zmluvy, keď mal za to, že zmluvné strany jej podpisom vyjadrili vôľu, aby jej platnosť nebola viazaná na dosiahnutie dohody o otázkach vyhradených pre ročné zmluvy. Ďalej konštatoval, že zmluva má všetky náležitosti kúpnej zmluvy v zmysle § 409 Obch. zák., keď za vec v právnom slova zmysle považoval aj fyzikálne prírodné sily (energie), ktoré sú ovládateľné a slúžia ľudským potrebám, pričom vyslovil názor, že médium, na ktoré má byť teplo viazané nie je otázkou, ktorá musí byť riešená v kúpnej zmluve, ale nedostatok jej úpravy v zmluve v zmysle § 420 ods. 2 a 4 Obch. zák. nahrádzajú subsidiárne ustanovenia právnej úpravy. Funkčnosť tohto modelu potvrdzuje aj praktická stránka uplatňovania zmluvou založených vzťahov zmluvnými stranami. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že ani v ustanoveniach zmluvy a ani v účele sledovanom zmluvou nenašiel dostatočnú oporu pre tvrdenie žalovaného, že regulovaná výška ceny minulého roka sa má uplatniť aj ako základ pre výpočet zmluvnej ceny pre ďalší rok. Tvrdenie žalovaného podľa jeho názoru odporuje v zmluve vyjadrenej vôli zmluvných strán predávať a nakupovať tepelnú produkciu žalobcu za zmluvné ceny vyplývajúce zo zmluvného cenového algoritmu, a tým k realizácii cash flow projektu založeného na princípoch vyjadrených v prílohe č. 1 zmluvy. O správnosti tohto názoru svedčí aj tá skutočnosť, že ak by zmluvná cena nikdy nedosiahla výšku regulovanej ceny, žalovaný by bol ochotný uhrádzať zmluvnú cenu v plnom rozsahu každý rok trvania zmluvy. Pokiaľ ide o medzi účastníkmi sporné v rokoch 2001 a 2002 dosadzované množstvá plynu, súd prvého stupňa vychádzal z bodu i/ preambuly a prílohy č. 1 zmluvy, v ktorej si zmluvné strany dohodli zmluvné parametre projektu. Použitie skutočne spotrebovaných množstiev plynu, tak ako to žiada žalovaný, by dovolilo určiť cenu tepla pre určitý rok až po jeho ukončení, pričom takýto postup nezodpovedá zneniu čl. 4.4 zmluvy, podľa ktorého sa má určiť tak, aby platila na celý nasledujúci kalendárny rok, to znamená vopred. Za nedôvodnú považoval súd prvého stupňa aj ďalšiu námietku žalovaného, týkajúcu sa premietnutia len určitej časti nákladov, a to tiež s poukazom na znenie čl. 4.4 zmluvy, podľa ktorého sa predpokladá určovanie ceny tepla vopred, čo sa dá zabezpečiť len rozpočítaním na množstvo tepla, ktoré je vopred stranám známe a množstvo skutočne vyrobeného tepla je pritom možné zistiť až po skončení príslušného roka. Poukázal aj na vymedzenie projektu, súčasťou realizácie ktorého je aj zmluva, ktoré je vymedzené v preambule zmluvy a jej prílohe č. 1, z ktorého je zrejmá vôľa účastníkov v celom rozsahu pokrývať nákladové položky projektu. Vychádzajúc z obsahu bodu i/ preambuly a prílohy č. 1 zmluvy, ako aj listov samotného žalovaného z 24. januára 2003 a 24. februára 2003 uzavrel, že dohodnutá cena nezahŕňa daň z pridanej hodnoty. Súd prvého stupňa sa nestotožnil ani s ďalším názorom žalovaného, že medzi účastníkmi došlo k uzatvoreniu zmluvy o dodávke a odbere tepla konkludentným spôsobom, a to na základe žalobcom zaslanej faktúry Č.. XXXX/XXX žalovanému a následným odberom tepla od žalobcu, pretože faktúru Č.. XXXX/XXX so zreteľom na jej obsah nemožno považovať za návrh zmluvy, keď faktúra bola vystavená na základe zmluvy o dodávke a odbere tepla s priamym odvolaním sa na ňu. Výrok, týkajúci sa príslušenstva pohľadávky odôvodnil odkazom na § 369 a § 502 Obch. zák. a obsah štatistického prehľadu vydaného NBS o výške úrokových sadzieb za bankové úvery. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a vznik trov na súdnom poplatku v sume 600.000,- Sk a právnom zastúpení v sume 2.762.278,81 Sk. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, navrhujúc ho zmeniť a žalobu zamietnuť, prípadne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nevykonal ním na pojednávaní dňa 21. novembra 2008 navrhnuté dôkazy a vyhlásil dokazovanie za skončené. Za nezákonný označil aj postup súdu prvého stupňa, keď nevyhovel návrhu žalovaného na odročenie pojednávania za tým účelom, aby sa právny zástupca žalovaného mohol bližšie oboznámiť s dôkazmi predloženými žalobcom na pojednávaní dňa 21. novembra 2008. Za nesprávny označil záver súdu prvého stupňa, že žalovaný nemá povahu priameho odberateľa. O nesprávnosti tohto záveru svedčí schéma žalovaného a vyhotovenej fotodokumentácie o pripojení žalovaného na sieť rozvodu tepla žalobcu, a to viacerých častiach siete žalobcu a prípojky žalovaného na sieť žalobcu. Zo schém žalovaného a vyhotovenej fotodokumentácie o umiestnení odberného tepelného zariadenia žalovaného je zrejmé, že odberné miesto žalovaného, ako aj odberné tepelné zariadenie sa nachádza na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení za odovzdávacou stanicou tepla. Z predložených zmlúv medzi žalovaným a konečnými spotrebiteľmi, faktúrami, schémami a príslušnou dokumentáciou je podľa názoru žalovaného tiež preukázané, že žalovaný teplo rozpočítava konečným spotrebiteľom. Ďalej namietal, že záver súdu prvého stupňa o priamom nástupníctve žalovaného nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania, keď jediným relevantným dokladom o prevode práv a povinností na žalovaného je privatizačný projekt bývalého štátneho podniku v spojení so zakladateľskou listinou žalovaného a doklad o vzniku žalovaného, z týchto dokladov však právne nástupníctvo žalovaného k zmluve o dodávke a odbere tepla nevyplýva. Za nesprávny označil aj záver súdu prvého stupňa, ktorý považoval účastníkmi uzavretú zmluvu za platnú kúpnu zmluvu, keď právna povinnosť uzavrieť zmluvu o dodávkach vybraného druhu energií vyplýva z § 9 ods. 12 písm. a/ zákona o energetike pre vzťahy dodávateľov tepla (držiteľov licencie) a odberateľov tepla, teda nielen priamych odberateľov. Navyše z obsahu zmluvy je zrejmé, že sama o sebe nemohla byť titulom na realizáciu dodávok tepla, týmto titulom mali byť podrobné ročné zmluvy o dodávke a odbere tepla, na ktoré zmluva odkazuje. Z jej rámcového charakteru vyplýva i značná neurčitosť záväzkov. Za nesprávne označil aj určenie výšky ceny tepla, keď v rozpore s cenovým výmerom Č.. X/XXXX žalobca účtoval v roku 2001 cenu vyššiu ako bola maximálne povolená cena tepla, a to cenu za odber tepla v sume 154,- Sk/GJ. Cenu označil za nesprávne vypočítanú aj z dôvodu nezohľadnenia skutočnej spotreby zemného plynu použitej na výrobu tepla a pri výpočte viac nákladov na nákup zemného plynu žalobcom. Zmluvné naformulovanie slovného spojenia „na nákup“ jednoznačne určuje, že sa v prípade zmluvy musí jednať o skutočné náklady a nie o plánované alebo predpokladané náklady žalobcu na nákup zemného plynu. V súvislosti s rozpočítavaním viac nákladov uviedol, že odporuje zásade poctivého obchodného styku, aby žalovaný znášal náklady žalobcu na výrobu tepla, ktoré od žalobcu neodobral a ktoré žalobca žalovanému nedodal, ale ho znehodnotil, pokiaľ ho nedodal tretím subjektom alebo sám nespotreboval, čo síce tvrdí, ale túto skutočnosť v konaní nepreukázal. Za nesprávny považoval aj záver súdu prvého stupňa o možnom navýšení ceny o daň z pridanej hodnoty, keď zo zmluvy ani zo všeobecne záväznej právnej úpravy platnej a účinnej počas doby uplatňovania zmluvy nevyplýva, že by mohlo dôjsť zo strany žalobcu k pripočítaniu DPH k dohodnutej cene za žalovaným odobraté teplo. Podľa názoru žalovaného žalobcovi tiež neprislúcha náhrada právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby označené ako prevzatie a príprava veci, keď žalovaný nezodpovedá za zmenu právneho zástupcu žalobcu. Žalovaný v priebehu odvolacieho konania predložil stanovisko Slovenského zväzu výrobcov tepla z 1. apríla 2009 a Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky z 30. apríla 2009, ako aj posudok vypracovaný M.. G. U., E.. Č.. X/XXXX. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Na preukázanie správnosti jeho tvrdení predložil posudok č. 6/2009 vypracovaný M.. D. Š.. Poukázal na to, že aby v zmysle zákona o energetike mohla byť akákoľvek časť pripojovacieho potrubia žalobcu považovaná za verejný rozvod, musela by slúžiť na dodávku tepla viacerým priamym odberateľom. Teplo vyrobené žalobcom však slúžilo a slúži výhradne na dodávku žalovanému. Potom rozvody žalovaného napájajúce sa na tieto potrubia, nemôžu predstavovať tepelnú prípojku pretože tá, vychádzajúc z definície, musí vychádzať z verejného rozvodu. Odovzdávacie miesta sú tzv. výstupom zo zdroja, ktorý sa napája na primárnu stranu sústavy tepelných zariadení, ktorá je súčasne verejným rozvodom vo vlastníctve žalovaného. Poprel tvrdenie žalovaného o jeho pripojení na sieť žalobcu v objekte Grösslingova 19. Za dôkaz o existencii takéhoto pripojenia nemožno považovať rukou načrtnutú schému pripojenia vyhotovenú technikom žalovaného. Podľa názoru žalobcu, aby mohlo dôjsť k rozpočítavaniu, je potrebné, aby v jednom odbernom mieste odoberalo teplo od žalovaného viacero konečných spotrebiteľov. Absolútnu väčšinu odobratého tepla však žalovaný dodáva nie konečným spotrebiteľom, ale správcom domov, ktorí v uvedenom období vykonávali správu domu síce na účet vlastníkov bytov, ale vo vlastnom mene. Poukázal aj na viaceré súdne rozhodnutia, podľa ktorých sú to bytové družstvá, ktoré sú priamymi odberateľmi v režime zák. č. 70/98 Zb. a nie ich dodávatelia tepla, t.j. teplárenské spoločnosti. Za nedôvodnú označil aj námietku žalovaného, že bez ohľadu na skutočnosť, či žalovaný spĺňa pojmové znaky priameho odberateľa, boli v zmysle § 9 ods. 12 zák. o energetike povinní uzatvoriť zmluvu o dodávke tepla v zmysle tohto zákona, pretože podľa názoru žalobcu uvedená norma neodkazuje na konkrétny zmluvný typ podľa zákona o energetike. Pokiaľ ide o vyhodnotenie účastníkmi uzatvorenej zmluvy v súvislosti s ďalšími námietkami žalovaného sa so závermi súdu prvého stupňa stotožnil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom č. k. 3Cob/71/2009 zo dňa 11. Novembra 2009 potvrdil napadnutý rozsudok s tým, že o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol uznesením zo dňa 18.11.2009 č. k. 3Cob/71/2009 - 1195 tak, že náhradu trov konania priznal úspešnému žalobcovi v sume 6.256,33 eur. S uvedeným rozhodnutím sa neuspokojil žalovaný a podal proti nemu dovolanie. Najvyšší súd SR ako súd dovolací rozsudok a uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie uznesením sp. zn. 3Obdo 1/2010 - 1232 zo dňa 28. februára 2011. Dovolací súd v citovanom uznesení urobil zrejmú chybu tým, že zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec namiesto odvolaciemu súdu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Na základe nesprávneho výroku v dovolacom uznesení vo veci následne konal súd prvého stupňa, ktorému vec bola vrátená na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 25Cb 97/2002 - 1263 zo dňa 24.11.2011. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v intenciách zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu, ktorý prejednávanú vec hodnotil ako skutkovo zložitú a právne náročnú a za kľúčovú otázku pre spôsob stanovenia ceny žalovaným odobratého tepla (prípadne i neodobratého) považoval otázku postavenia žalovaného ako odberateľa podľa § 31 písm. b/ zák. č. 70/1998 Z. z. Za nové listiny, ktoré mali slúžiť k objasneniu postavenia žalovaného ako odberateľa považoval stanovisko MH SR z 15.02.2007 a SZVT (Slovenský zväz výrobcov tepla) z 11.05.2007, ktoré boli žalovanému neznáme a zrejme neboli vykonané predpísaným spôsobom, t. j. prečítaním na pojednávaní a žalovanému nebolo umožnené na ne reagovať. O potrebe oboznámenia sa s uvedenými listinami svedčia i nové stanoviská uvedených inštitúcii z 30.04.2009 (MH SR) a z 01.04.2009 (SZVT). Tým, že súd prvého stupňa neodročil pojednávanie za účelom bližšieho oboznámenia sa s týmito dôkazmi, odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. Odvolací súd uvedené pochybenie nenapravil a sám sa dopustil ďalšieho obdobného procesného pochybenia. Žalovaný v odvolacom konaní doložil do spisu už uvedené stanoviská a bez toho, aby oboznámil prečítaním predmetné stanoviská, podľa obsahu zápisnice vykonal na návrh žalovaného a žalobcu dokazovanie znaleckými posudkami znalcov M.. G. U. a M.. D. Š.. Odvolací súd nevykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi, hoci v odôvodnení svojho rozsudku na ne poukazuje. Z dôvodu, že žalovaný nemal možnosť uplatniť svoje procesné práva a odvolací súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, a preto jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a je vadou, ktorou sa odňala účastníkovi možnosť konať pred súdom. Odvolací súd konanie pred súdom prvého stupňa vykonané v intenciách zrušujúceho uznesenia považoval za vykonanie dokazovania v zmysle § 213 ods. 6 O.s.p., t. j. prostredníctvom súdu prvého stupňa, čo je v súlade s procesným postupom (viď uznesenie NS SR 4Obdo 3/2012). Po predložení rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré vydal dňa 24.11.2011, krajský súd ako súd odvolací uznesením 2Cob/136/2012 - 1390 zo dňa 22.03.2013 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vydaný dňa 24.11.2011 pod č. k. 25Cb 97/2002 - 1263 z dôvodu, že zistil, že došlo k zrejmej chybe v písaní rozhodnutia dovolacieho súdu č. k. 3Obdo/1/2010 - 1232 zo dňa 28.02.2011, pretože výrok nekorešponduje s jeho odôvodnením. Vo výroku nebol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa, ale podľa výroku vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uznesenia, keďže sa v ňom vytýkajú pochybenia odvolacieho súdu, vyplýva, že vec mala byť vrátená na ďalšie konanie odvolaciemu súdu. Z toho dôvodu predložil odvolací súd spis dovolaciemu súdu na zváženie vykonania opravy uznesenia č. k. 3Obdo/1/2010 - 1232 zo dňa 28.02.2011. Dovolací súd vydal opravné uznesenie č. k. 3Obdo/1/2010 - 1387 dňa 22.11.2011, ktorým opravil výrok tak, že správne má znieť: „Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a uznesenie odvolacieho súdu o trovách odvolacieho konania z 18.11.2009, č. k. 3Cob/71/2009 - 1195 zrušuje a vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie“. Uložil preto súdu prvého stupňa po právoplatnosti uznesenia predložiť vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podanom proti rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 25Cb 97/2002 - 766 zo dňa 21.11.2008. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací po vykonanom dokazovaní súdom prvého stupňa v zmysle § 213 ods. 6 O.s.p. a predložení veci na rozhodnutie o odvolaní prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 O.s.p. nariadením pojednávania na deň 13.11.2013, ktoré po vykonanom dokazovaní listinami uvedenými v zápisnici a prednesmi právnych zástupcov účastníkov odročil na termín 27.11.2013 a pokračoval v pojednávaní oboznamovaním (čítaním) s ďalšími stanoviskami a dôkazmi predloženými v konaní a to ako pred súdom prvého stupňa, tak i odvolacím súdom. Z vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že predmetom sporu je nárok žalobcu o zaplatenie kúpnej ceny za skutočne odobraté teplo, ktoré žalobca vyúčtoval žalovanému faktúrou Č.. XXXX/XXX, a to v rozsahu nedoplatku s príslušenstvom a úrokov z omeškania za oneskorené zaplatenie faktúr, po upresnení žalobného návrhu podaniami žalobcu tak, ako sú uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odobraté množstvá tepla boli medzi účastníkmi pravidelne potvrdzované (denne a mesačne). Túto skutočnosť žalobca preukázal písomnými dokladmi. Žalovaný proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie, v ktorom uviedol 10 odvolacích dôvodov, a to odňatie možnosti konať pred súdom nevykonaním dokazovania (3 odv. dôvody), neúplné zistenie skutkového stavu pokiaľ sa týka žalovaného, ktorý je podľa jeho názoru priamym odberateľom tepla, namietal, že žalovaný nie je právnym nástupcom ZEZ š.p. vo vzťahu k ZoTE, charakter uzavretej zmluvy, ktorú súd prvého stupňa nesprávne posúdil ako kúpnu zmluvu (2 odvolacie dôvody), namietal, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil obranu žalovaného prezentovanú v podaní zo dňa 06.07.2005 týkajúcu sa započítania, nesprávny výpočet ceny a nesprávne účtovanie DPH, nesprávne právne posúdenie vo veci priznania úroku z omeškania a záverom namietal priznanú výšku náhrady trov konania. Podstatnými otázkami pre posúdenie dôvodnosti odvolania boli: - či žalovaný je právnym nástupcom š. p. Západoslovenské energetické závody Bratislava (ďalej len ZEZ š. p.), - či má postavenie priameho odberateľa, - aký zmluvný typ je zmluva zo dňa 10. Novembra 1999 o dodávke a odbere tepla a z toho vyplývajúci výpočet ceny, - započítacia námietka žalovaného. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom na tvrdenia žalovaného v odvolaní a dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa a odvolacím súdom v intenciách uznesenia dovolacieho súdu, odvolací súd uvádza, že sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný je právnym nástupcom ZEZ š.p. v predmetnej veci. Žalovaný v odvolaní uviedol, že privatizovaný majetok, ktorý má byť predmetom vkladu, musí byť v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 písm. a) a i) zákona č. 92/1991 zb. uvedený v privatizačnom projekte podniku. V privatizačnom projekte podniku ZEZ, š.p., vypracovanom v čase zápisu žalovaného do obchodného registra, sa však otázka právneho nástupníctva ZEZ, š.p. k zmluve nerieši. Podľa žalovaného musí byť predmet vkladu jednoznačne identifikovaný v čase zápisu spoločnosti do obchodného registra, pretože by nebolo jasné, čo je predmetom vkladu do základného imania a išlo by o neurčitý právny úkon a akýkoľvek iný doklad podpísaný po vzniku žalovaného nemôže spätne identifikovať majetok, ktorý mal byť predmetom vkladu do základného imania žalovaného pri jeho založení (Dodatok č. 1 k zápisnici o odovzdaní a prevzatí vecí zahrnutých do privatizovaného majetku). Ako už skôr zistil súd prvého stupňa a medzi účastníkmi nebolo sporné, predmetom privatizácie formou vkladu majetku do novozaloženej akciovej spoločnosti žalovaného na základe príslušného privatizačného projektu a privatizačného rozhodnutia vlády SR bol súbor majetku bývalého ZEZ, š.p. slúžiaceho na výrobu, výkup a rozvod tepla v Bratislave, vrátane nehnuteľností a odberných a rozvodných zariadení. Súd zistil, že teplárenské zariadenia slúžiace na výrobu a rozvod tepla v Bratislave (špecifikované v privatizačnom projekte ako nehnuteľnosti) prešli na žalovaného na základe bodu D.2 privatizačného projektu č. XXXX podniku ZEZ, š.p. schváleného na základe privatizačného rozhodnutia vlády SR č. 569/2001 z 20.06.2001 v spojitosti s rozhodnutím Fondu národného majetku SR o založení nástupníckych spoločností a vložení časti podniku do základného imania žalovaného. Prechod práv a záväzkov v procese privatizácie upravovalo ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 zb., podľa ktorého s vlastníckym právom k privatizovanému majetku prechádzajú na nadobúdateľa aj práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom vrátane neznámych. Rovnako podľa § 6 ods. 1, písm. j) mal privatizačný projekt obsahovať určenie právneho nástupcu do práv a záväzkov súvisiacich s privatizovaným majetkom vrátane neznámych. V nadväznosti na doložený výpis z LV Č.. XXX a schematické zakreslenia areálov žalobcu a žalovaného na Magnetovej ul. v Bratislave a schémy rozvodov tepelnej sústavy Bratislava - východ, do ktorej ústia výrobné jednotky žalobcu a žalovaného, mal súd preukázané, že predmetom vkladu v prospech žalovaného boli nehnuteľnosti, rozvodné zariadenia a siete, s ktorými bezprostredne a nevyhnutne súvisí plnenie práv a záväzkov strán zo zmluvy. V konaní nebolo medzi žalobcom a žalovaným sporné, že práva a záväzky zo zmluvy bezprostredne súviseli s takto privatizovaným majetkom vo vlastníctve žalovaného, a preto tvrdenia žalovaného o tom, že v privatizačnom projekte nie je presná identifikácia práv a záväzkov, nijako nevyvracia zákonnú domnienku prechodu práv a povinností k zmluve podľa § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. Účelom uvedeného zákonného ustanovenia bolo postihnúť práve takéto prípady a zabezpečiť prechod všetkých práv a povinností týkajúcich sa privatizovaného majetku, a to aj v prípade prípadného administratívneho opomenutia. Žalovaný sa teda stal zaviazaným zo Zmluvy na základe § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb., nakoľko s vlastníckym právom k privatizovanému majetku (bližšie určenému v privatizačnom projekte) prešli na nadobúdateľa, žalovaného, aj práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom, t. j. práva a záväzky zo Zmluvy, a to aj napriek tomu, že Zmluva nebola v privatizačnom projekte priamo uvedená. Keďže práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom, t. j. práva a záväzky zo Zmluvy prešli na žalovaného na základe § 15 ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. nebolo potrebné sa bližšie zaoberať argumentmi žalovaného týkajúcich sa Dodatku č. 1 k zápisnici o prevzatí privatizovaného majetku. Odvolací súd sa tiež stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalovaný nemá postavenie priameho odberateľa. K takémuto záveru odvolací súd dospel na základe vyhodnotenia dôkazov, ktoré boli v súdnom konaní vykonané a ktoré boli žalovaným ako aj žalobcom navrhnuté na preukázanie, resp. na vyvrátenie tvrdenia o postavení žalovaného ako priameho odberateľa. Súd v tejto súvislosti posudzoval najmä schémy pripojenia žalovaného na sieť žalobcu v rôznych miestach pripojenia, fotodokumentáciu prípojok žalovaného na sieť žalobcu, kúpne zmluvy uzatvorené medzi žalovaným ako dodávateľom a rôznymi odberateľmi, stanoviská Slovenského zväzu výrobcov tepla a MH SR z rokov 2007 ako aj 2009, znalecký posudok súdneho znalca v odbore elektrotechnika, energetika M.. G. U., E.. z 1.2.2009, cenový výmer Okresného úradu Bratislava III Č.. XX/XXXX, cenový výmer Okresného úradu Bratislava II Č.. XX/ XXXX, schému centrálneho zásobovania teplom v Bratislave - východ, právny názor Slovenského zväzu bytových družstiev k problematike postavenia subjektu priameho odberateľa z 25.08.2009, znalecký posudok Č.. X/XXXX súdneho znalca v odbore energetika, odvetvie tepelné energetické zariadenia M.. D. Š., znalecký posudok Č.. X/XXXX vypracovaný znaleckým ústavom elektrotechniky a informatiky FEI STU v Bratislave, znalecký posudok Č.. X/XXXX súdneho znalca v odbore energetika, odvetvie tepelná energetika, vykurovanie a vykurovacie zariadenia M.. Š.X. H.. Súd za účelom posúdenia postavenia žalovaného ako priameho odberateľa vzal do úvahy dôkazy v rozsahu, ako je uvedené ďalej. Iné dôkazy navrhované zo strany žalobcu ako aj žalovaného, ktoré súd síce vykonal, neviedli odvolací súd pri svojom rozhodovaní k iným skutkovým zisteniam, ktoré by spochybnili jeho záver o vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia. Súd nepovažoval za účelné vykonať znalecké dokazovanie, ako to navrhol žalovaný. Odvolací súd nedospel k záveru, že by skutková situácia tak, ako bola doposiaľ zistená v konaní, vyžadovala vykonanie znaleckého dokazovania ohľadom preukázania postavenia žalovaného ako priameho odberateľa, pretože súd považoval dokazovanie, ktoré bolo v konaní vykonané na podklade dôkazov predložených žalobcom a žalovaným, za dostatočné a odôvodňujúce vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa. K uvedenému záveru dospel odvolací súd aj napriek tomu, že v konaní boli ako listinné dôkazy predložené vzájomne si odporujúce znalecké posudky M.. Š. (predložený žalobcom) a M.. U. (predložený žalovaným), pretože súd si tieto dôkazy vedel vyhodnotiť z pohľadu, či je znalec vierohodný, či odôvodnenie jeho posudku zodpovedá pravidlám správneho a logického myslenia a či znalec prihliadol na všetko, čo mu bolo na účely vypracovania znaleckého posudku predložené. Takýmto spôsobom sa odvolací súd preto vedel vysporiadať aj s protikladnými závermi predmetných listinných dôkazov - znaleckých posudkov. Navyše súd vychádzal aj zo zistení znalca M.. Š. H. v znaleckom posudku Č.. X/XXXX, ktorého závery súd vyhodnotil v prospech žalobcu, pričom z posúdenia listín, ktoré predložil žalobca v podaní zo dňa zo dňa 6.11.2013 v súvislosti s týmto znaleckým posudkom, má odvolací súd za preukázané, že predmetný znalecký posudok bol v konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 29Cb/68/03 vypracovaný ako znalecký posudok podľa § 127 O.s.p., a že účastníkmi tohto konania sú tiež žalobca a žalovaný, a že v tomto znaleckom posudku znalec riešil otázku, spočívajúcu na skutkovo rovnakom základe, ako je tomu v tomto prípade, a to či bol žalovaný vo vzťahu k žalobcovi v posudzovanom zmluvnom vzťahu so žalobcom v postavení priameho odberateľa podľa zák. č. 70/1998 Z. z. Súd má v tejto súvislosti z predložených listín pochádzajúcich z predmetného súdneho konania za preukázané aj to, že v predmetnom súdnom konaní bol znalec M.. Š. H. dňa 7.11.2011 na pojednávaní súdom vypočutý, a že mu žalovaný ako aj žalobca kládli otázky, pričom znalec presvedčivo prezentoval svoje závery. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol na stanoviská Slovenského zväzu výrobcov tepla a MH SR z rokov 2007 a 2009, pretože tieto v konaní predkladali vzájomne si protichodné závery. Na uvedenom nič nemení teda ani to, že v poradí prvé stanovisko predkladali údajne len ako všeobecné a až to druhé ( z roku 2009) malo byť spracované pre účely konkrétneho prípadu. Súd si nemohol nevšimnúť, že ako v stanoviskách z roku 2007 tak aj z roku 2009 sú závery predmetných subjektov prezentované kategoricky bez výhrad. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že z obsahu predmetných listinných dôkazov nemohol preskúmať dôvodnosť prezentovaných záverov podľa pravidiel správneho a logického myslenia, teda na základe čoho predmetné subjekty (či už MH SR alebo SZVT) dospeli k svojim záverom, pretože tieto v svojich stanoviskách v podstate len vyjadrujú svoje závery bez vyjadrenia skutkovej premisy, ktorá by odôvodňovala takýto záver a ich závery nie je možné ani overiť o nimi opierané dôkazy, pretože tieto k stanoviskám priložené nie sú. Preto súd nadobudol pochybnosť o dôveryhodnosti a správnosti záverov z predložených stanovísk, keďže ani údajné len všeobecné posudzovanie situácie (stanoviská z roku 2007) predmetným subjektom nebránilo vyjadriť jednoznačný kategorický záver bez uvedenia výhrad, a to v danom prípade, že žalovaný nie je v postavení priameho odberateľa, ktorý síce neskôr spochybnili svojím ďalším stanoviskom z roku 2009, ale správnosť záverov ktorých nevedel súd overiť preskúmaním obsahu predmetných listinných dôkazov. Súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol ani na listinný dôkaz - znalecký posudok č. 2/2012 vypracovaný Znaleckým ústavom FEI STU v Bratislave ako znaleckou organizáciou, ktorý predložil do konania žalovaný. Odvolací súd pri hodnotení predmetného dôkazu dospel k záveru, že predmetný listinný dôkaz nepovažuje za dôveryhodný z dôvodov, na ktoré poukázal žalobca na ústnom pojednávaní dňa 13.11.2013, pretože súd s prihliadnutím na zápisy v zozname znalcov v predmetnom čase týkajúce sa tejto znaleckej organizácie, vychádzajúc z obsahu listu Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 8.11.2013, ktorý žalobca súdu predložil na ústnom pojednávaní dňa 13.11.2013, má pochybnosť o odbornej spôsobilosti tejto znaleckej organizácie vypracovať v danom čase predmetný znalecký posudok. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zapíše právnickú osobu do zoznamu znalcov, ak znalecká organizácia spĺňa okrem iného aj predpoklady podľa § 6 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, t. j. podľa § 6 ods. 1 písm. b) aspoň traja jej spoločníci, členovia, štátni zamestnanci alebo zamestnanci v pracovnom pomere dohodnutom na neurčitý čas sú znalcami zapísanými v príslušnom odbore a nie sú spoločníkmi, členmi alebo zamestnancami inej právnickej osoby zapísanej v zozname, podľa § 6 ods. 1, písm. c) určila zodpovednú osobu za výkon znaleckej činnosti; táto osoba musí byť zapísaná v zozname ako znalec a zároveň musí byť jej spoločníkom, členom, štátnym zamestnancom, štatutárnym orgánom alebo členom jeho štatutárneho orgánu Rovnako podľa § 6 ods. 4 ministerstvo môže zapísať právnickú osobu len do toho odvetvia, v ktorom sú zapísaní jej znalci (ods. 1 písm. b/), podľa § 6 ods. 6 ministerstvo zamietne žiadosť o zápis, ak právnická osoba nespĺňa predpoklady na zápis, podľa § 8 ods. 1, písm. d) ministerstvo vyčiarkne zo zoznamu toho, kto nespĺňa predpoklady na zápis do zoznamu znalcov. Podľa § 4 ods. 6, písm. b) bod 3) do zoznamu sa zapisuje, ak ide o právnickú osobu, meno, priezvisko, akademický titul, dátum narodenia, evidenčné číslo a pracovné zaradenie alebo pracovný pomer znalcov a osoby zodpovednej za výkon znaleckej činnosti. Podľa § 4 ods. 8 znalec, tlmočník alebo prekladateľ zapísaný v zozname je povinný ministerstvu oznámiť a písomne preukázať všetky zmeny údajov zapísaných v zozname a zmenu podmienok pre zápis do zoznamu najneskôr do 30 dní od tejto zmeny. Podľa § 16 ods. 1 znalecká činnosť je špecializovaná odborná činnosť vykonávaná za podmienok ustanovených v tomto zákone znalcami pre zadávateľa. Podľa § 16 ods. 3 znalec je oprávnený pri vykonávaní úkonu znaleckej činnosti pribrať na posúdenie čiastkových otázok konzultanta z príslušného odboru; opodstatnenosť pribratia konzultanta musí v úkone znaleckej činnosti odôvodniť. Zodpovednosť znalca za obsah úkonu znaleckej činnosti tým nie je dotknutá. Podľa § 15 vyhlášky č. 490/2004 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, znalecký úkon vykonaný znaleckou organizáciou alebo znaleckým ústavom podpisuje štatutárny orgán a osoba zodpovedná za výkon znaleckej činnosti v danom odbore. Pri vypracovaní znaleckého úkonu sa uvedie, kto ho vypracoval a kto môže pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci osobne potvrdiť jeho správnosť a podať žiadané vysvetlenia. Z uvedených ustanovení vyplýva, že pri podávaní znaleckého posudku v danom odbore a odvetví znalcom, ktorý je zapísaný do zoznamu znalcov ako znalecká organizácia, musí mať táto právnická osoba znalca, a to len fyzickú osobu z príslušného odboru a odvetvia a výlučne tento znalec(fyzická osoba) je oprávnený podávať posudok v požadovanom odbore a odvetví. Z listu Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 8.11.2013 vyplýva, že v období medzi 16.01.2012 a 7.2.2012, t. j. v období medzi vyžiadaním si znaleckého posudku a jeho vypracovaním, ako to vyplýva z obsahu daného znaleckého posudku, mal Znalecký ústav elektrotechniky a informatiky FEI STU v Bratislave zapísanú v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, oddiel znalci, časť znalecké organizácie pod ev. Č.. XXXXXX ako osobu zodpovednú za výkon znaleckej činnosti zapísaného E.. M.. N. H., E.., nar. XX.XX.XXXX, Y. H. XX, XXX XX J.Ľ. Y., ale nemal žiadneho znalca zapísaného pre odbor energetika. Z uvedeného listinného dôkazu súd ďalej zistil, že v predmetnom období E.. M.. N. H., E.., P.. XX.XX.XXXX, Y. H. XX, XXX XX J. Y. bol zapísaný ako znalec v zozname znalcov pod ev. Č.. XXXXXX v odbore elektrotechnika pre odvetvia elektro - energetické stroje a zariadenia, elektronika, riadiaca technika, výpočtová technika (hardvér) a odhad hodnoty elektrotechnických zariadení a elektroniky. Teda súd zistil, že osoba zodpovedná za výkon znaleckej činnosti E.. M.. N. H. nebol v danom čase osobou odborne spôsobilou v odbore energetika. Súd súčasne zistil, že predmetný znalecký posudok bol vypracovaný nie znaleckým ústavom zapísaným v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov pod č. XXXXXX, ale ako znaleckou organizáciou pod č. XXXXXX. Keďže ide o posudzovanie otázok podľa zákona č. 70/1998 Z.z., je potrebné, aby špecializovaná odborná činnosť, výsledkom ktorej je znalecký posudok, mohla byť v danom prípade poskytnutá predmetnou znaleckou organizáciou jedine, ak by mala v zozname znalcov ev. Č.. XXXXXX zapísaného znalca fyzickú osobu v odbore 120000 Energetika. V danom prípade súd nepovažoval za relevantnú ani skutočnosť, že ako znalecký ústav zapísaný pod č. XXXXXX v predmetnom období mal zapísaného v príslušnom zozname znalca z oblasti energetika, pretože jednak tento znalecký posudok nepodával znalecký ústav zapísaný v príslušnom zozname pod č. XXXXXX, ale ako znalecká organizácia pod č. XXXXXX a navyše z obsahu predmetného znaleckého posudku ani nevyplýva, že by sa M.. G. L. na príprave tohto znaleckého posudku akokoľvek podieľal. Súd mal teda za spochybnené, že by predmetný znalecký posudok vypracovávala osoba spôsobilá v odbore energetika, resp. že by predmetná znalecká organizácia bola v zmysle zákona o znalcoch odborne spôsobilá v danom čase poskytovať znalecké posudky v oblasti energetika, pretože z predložených dôkazov mal za pochybné, že by znalecká organizácia bola v danom období spôsobilá poskytnúť v danom odbore energetika špecializovanú odbornú činnosť. Súd preskúmaním tohto listinného dôkazu súčasne zistil, že na strane 13 znaleckého posudku FEI STU je podpísaný E.. M.. N. H., E.., ako riaditeľ ústavu, pod vedením ktorého mal byť znalecký posudok vypracovaný kolektívom externých a interných pracovníkov bez bližšieho uvedenia s výnimkou informácie, že prípadné vysvetlenia a doplnenia posudku je oprávnený podať p. M. H., ktorého podpis na znaleckom posudku chýba a zo znaleckého posudku nie je možné ani zistiť, o akú osobu z pohľadu jej odbornej spôsobilosti ide. Ako už súd uviedol vyššie, E.. M.. N. H., E.. Nebol v danom období zapísaným znalcom v odvetví energetika, preto pod jeho vedením nebolo možné zabezpečiť špecializovanú odbornú činnosť v oblasti energetika, a preto jeho podpis na znaleckom posudku nemôže predstavovať podpis osoby zodpovednej za výkon znaleckej činnosti v danom odbore, e teda predmetný znalecký posudok nespĺňa podmienku vyžadovanú § 15 vyhlášky č. 490/2004 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z. z. V súvislosti s odkazovaním na „externých“ pracovníkov v predmetnom znaleckom posudku, súd dopĺňa, že v zmysle ust. § 16 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z. z. je síce znalec oprávnený pri vykonávaní znaleckej činnosti pribrať na posúdenie čiastkových otázok konzultanta z príslušného odboru; opodstatnenosť pribratia konzultanta ale musí v úkone znaleckej činnosti odôvodniť. Súd preskúmaním znaleckého posudku nezistil, že by znalecká organizácia v znaleckom posudku pribratie externých spolupracovníkov zdôvodnila. Navyše je potrebné vo vzťahu k externým spolupracovníkom uviesť, že v zmysle horeuvedeného ustanovenia § 16 ods. 3 takou externou osobou môže byť konzultant. Konzultant je však len osobou, ktorá znalcovi pomáha pri jeho znaleckej činnosti, a to pri riešení čiastkových otázok súvisiacich s vypracovaním znaleckého posudku. Konzultant preto nemôže riešiť samotnú znaleckú úlohu, teda nemôže vypracovať znalecký posudok alebo doplnok k znaleckému posudku. Predpokladom pribratia konzultanta je, že znalec je sám oprávnený vypracovať daný posudok, čo v danom prípade splnené podľa výsledkov dokazovania nebolo. Pribratie konzultanta teda musí smerovať len k otázkam, ktoré je znalec oprávnený riešiť. Neprichádza do úvahy pribratie konzultanta za účelom riešenia otázok, ktoré nespadajú do pôsobnosti znalca. Ak by aj znalecká organizácia mala v rozsahu znaleckého oprávnenia aj odvetvie energetiky, je nepochybné, že v danom období takú znaleckú činnosť mohla poskytovať výlučne prostredníctvom externých osôb, teda konzultantov a tieto externé osoby museli poskytovať znalecké posudzovanie v celom rozsahu, čo je však neprípustné v zmysle vyššie uvedeného, pretože v takom prípade vlastne nemohlo ísť o znalecké posudzovanie zo strany znaleckého ústavu, ale tretej osoby, pričom však vyhotovenie znaleckého posudku nezodpovedá požiadavkám stanoveným zákonom. Nedostatky znaleckého posudku súd zistil aj v samotnom písomnom vyhotovení tohto listinného dôkazu - znaleckého posudku, pretože neobsahuje prílohy potrebné na zabezpečenie preskúmateľnosti znaleckého posudku podľa § 17 ods. 3, písm. e) zákona č. 382/2004 Z. z. a súd by ani nemohol preskúmať dôvodnosť záverov, ktoré znalecká organizácia v predmetnom posudku urobila, ktoré je možné overiť len z príloh. Z úvodnej strany tohto posudku, na ktorej sa uvádza, že predmetný znalecký posudok má počet strán 17, z čoho sú na dvoch stranách prílohy, ktoré tvoria súčasť tohto znaleckého posudku, súd preto nemohol vyvodiť iný záver ako ten, že tieto prílohy, ktoré netvoria súčasť znaleckého posudku, netvoria samostatnú, so znaleckým posudkom nezošitú časť, ako to pripúšťa § 17 ods. 6 zákona č. 382/2004 Z. z. V súdnom spise sa k predmetnému znaleckému posudku nenachádzajú prílohy, ktoré sú zošité a opatrené úradnou pečiatkou a podpisom znalca a ktoré obsahujú údaje o znaleckom posudku, ku ktorému sa viažu. Súd teda ani ak by nemal pochybnosti o odbornosti znaleckej organizácie poskytnúť predmetný znalecký posudok, nevedel by si overiť odôvodnenosť záverov v ňom vyjadrených. Okrem toho súd musí pripustiť, že žalobcom poukázané nezrovnalosti medzi závermi znaleckej organizácie a skutkovými zisteniami, ktoré znalecká organizácia v znaleckom posudku uviedla a na ktoré poukázal žalobca na pojednávaní dňa 13.11.2013, vykazujú znaky vzájomného nesúladu s prihliadnutím na pravidlá správneho a logického myslenia a ktoré preto nemohli viesť súd k prehĺbeniu presvedčenia o jeho dôveryhodnosti. Súd pri právnom posúdení žalovaného ako priameho odberateľa neprihliadol ani na fotodokumentáciu predloženú žalovaným do súdneho konania, pretože z tejto dokumentácie nemohol zistiť žiadne skutkové zistenia, ktoré by súd mohli viesť k právnemu záveru, či žalovaný spĺňa zákonom stanovené definičné znaky priameho odberateľa. Z uvedenej fotodokumentácie je len zrejmá existencia rozvodov. Ani obhliadkou na mieste by súd nevedel a ani nemohol odborne posúdiť, či tieto rozvody spĺňajú definičné znaky verejného rozvodu, odberného miesta, tepelnej prípojky, či sú na primárnej alebo sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení v zmysle zákona č. 70/1998 Z. z., a preto nepovažoval za potrebné vykonať v tomto rozsahu dokazovanie. Odvolací súd sa pri riešení právnej otázky postavenia žalovaného ako priameho odberateľa riadil aj závermi z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.04.2008 sp. zn. III. ÚS 311/2007, z ktorého vyplýva, že nevyhnutným predpokladom právneho záveru, či je žalovaný v postavení priameho odberateľa, je odborné hodnotenie z odboru energetiky. Z tohto hodnotenia majú vyplynúť skutkové zistenia, z ktorých sa dá technicky a skutkovo odvodiť naplnenie znakov priameho odberateľa, a to či má priamy odberateľ, ktorý je podľa § 31 a § 32 zákona č. 70/1998 Z. z. povinný mať uzavretú písomnú zmluvu s dodávateľom, zriadenú tepelnú prípojku a či má odberné tepelné zariadenie a odberné miesto nachádzajúce sa na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení za odovzdávacou stanicou a či rozpočítava teplo konečným spotrebiteľom. Až z týchto technických a skutkových odborných zistení teda súd následne môže urobiť právne závery, aplikujúc príslušné právne normy (najmä zákon o energetike). Podľa § 31 písm. b) zákona č. 70/1998 Z. z. je priamym odberateľom tepla fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá odoberá teplo na základe zmluvy o dodávke tepla a ktorá rozpočítava teplo konečným spotrebiteľom. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 70/1998 z. z. dodávateľ tepla je povinný v súlade s uzavretou písomnou zmluvou dodávať teplo priamemu odberateľovi tepla, ktorý má zriadenú tepelnú prípojku a odberné tepelné zariadenie v súlade s technickými požiadavkami dodávateľa tepla v súlade s predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a bezpečnosti technických zariadení. Podľa § 31 písm. f) zákona č. 70/1998 Z. z. tepelnou prípojkou je časť tepelnej siete od verejného rozvodu po odberné miesto na dodávku tepla jedinému priamemu odberateľovi tepla. Podľa § 31 písm. e) zákona č. 70/1998 Z. z. verejným rozvodom tepla je časť sústavy tvorená tepelnými sieťami na dodávku tepla viacerým priamym odberateľom tepla. Podľa § 31 písm. g) zákona č. 70/1998 Z. z. odberným miestom je zmluvne dohodnuté miesto, na ktorom je umiestnené určené meradlo nameranie dodaného tepla pre jedného priameho odberateľa tepla; ak je priamy odberateľ tepla vlastníkom viacerých domov, je odberné miesto osobitne na každej päte domu. Podľa § 31 písm. i) zákona č. 70/1998 Z. z. sekundárnou stranou je časť sústavy tepelných zariadení medzi výstupnými armatúrami odovzdávacej stanice a vstupnými armatúrami odberného miesta. Odvolací súd vykonaním listinného dôkazu - znaleckého posudku Č.. X/XXXX súdneho znalca M.. Š. H. a z ust. § 31 písm. e) a f) zákona č. 70/1998 Z. z. zistil, že z definície tepelnej prípojky vyplýva, že jej existenciu podmieňuje verejný rozvod tepla (str. 15). V zmluvnom vzťahu žalobcu a žalovaného je obchodné miesto na výstupe zo zdroja pre jediného kupujúceho - žalovaného. Obchodný vzťah žalobcu a žalovaného nenapĺňa požiadavku právnej normy na existenciu verejného rozvodu tepla, teda v danom prípade i existenciu tepelnej prípojky. Z prílohy č. 27 - schéma centrálneho vykurovania - vyplýva, že žalobca dodáva teplo žalovanému do sústavy tepelných zariadení na výrobu, rozvod a spotrebu tepla Teplárne II - Východ, prevádzkovanej žalovaným, prostredníctvom ktorej žalovaný teplo dodáva svojim odberateľom. Z príloh č. 10, 12 a 26 vyplýva, že umiestnenie určených meradiel tepla žalovaného je na výstupe zo zdroja. Na str. 17 súdny znalec dospel k záveru, že žalobca zabezpečuje výlučne zapojenie a udržiavanie určených meradiel tepla v obchodnom mieste zmluvného vzťahu so žalovaným, a to celkom 4 ks, ktoré sú umiestnené na výstupe zdroja, čo oprel o prílohy č. 10 v spojení s prílohou 26. V rekapitulácii na str. 28 súdny znalec uviedol, že posúdenie obchodného vzťahu, výroby a predaja tepelnej energie zo zdroja predávajúcim - žalobcom jedinému kupujúcemu - žalovanému vychádza z osobnej znaleckej obhliadky a posúdenia skutkového stavu sústavy tepelných zariadení STZ - BAT ako kupujúceho na Turbínovej, Vajnorskej a Grösslingovej ulici v Bratislave, ako aj z osobnej znaleckej obhliadky skutkového stavu prípojných miest tepelnej energie predávajúceho „PPC“ na STZ - BAT ako kupujúceho „BAT“ v areáli na Magnetovej č. 12 v Bratislave. V predmetnom znaleckom posudku sa uvádza, že znalec požadoval preukázať tvrdenie žalovaného o jeho postavení priameho odberateľa tepla od výrobcu - žalobcu na výstupe zo zdroja do objektu, napríklad bytového domu na Grösslingovej ul. 19-25 tým, že zapojenie a prevádzku určeného meradla na päte predmetného domu vykonáva žalobca. Žalovaný však požadované podklady znalcovi nepredložil. Znalec vykonal i osobné znalecké obhliadky zariadení na rozvod a spotrebu tepla odovzdávacích staníc OST 2198 umiestnenej v bytovom dome Vajnorská č. 16 a ObOST 726/2 umiestnenej v suteréne bytového domu Grösslingova 25, do ktorej teplo postupuje z OST 726 na Grösslingovej 19, ako i umiestnenie určených meradiel tepla, t. j. odberné miesta, v ktorých žalovaný ako dodávateľ fakturuje dodané - spotrebované teplo, určenými meradlami namerané hodnoty tepla svojim odberateľom, ktorých ale zastupuje priamy odberateľ, tzv. správca. Z toho súdny znalec M.. Š.X. H. odvodil záver, že žalovaný v obchodnom vzťahu so žalobcom v obchodnom mieste na výstupe zo zdroja nameranú a odobratú tepelnú energiu a náklad za ňu zaplatený priamo nerozpočítava konečným spotrebiteľom, a preto nie je priamym odberateľom v zmysle § 31 písm. b/ zák. č. 70/1998 Z. z. Žalovaný v obchodnom vzťahu so žalobcom v obchodnom mieste na výstupe zo zdroja neodoberá tepelnú energiu pre konečných spotrebiteľov cez verejný rozvod tepla. Žalovaný v obchodnom vzťahu so žalobcom v obchodnom mieste na výstupe zo zdroja, teda s absenciou verejného rozvodu, nemôže mať, ani nemá zriadenú tepelnú prípojku. Pokiaľ ide o problematiku rozpočítavania tepla konečným spotrebiteľom, žalovaný nepredložil znalcovi požadovaný doklad preukazujúci takéto rozpočítavanie. Podľa znalca žalovaný svojim obchodným partnerom - priamym odberateľom, t. j. správcom ako zástupcom vlastníkov bytov za dodané a určeným meradlom v odbernom mieste namerané teplo iba fakturuje cenu spotrebovaného tepla v KWh. Až správca rozpočítava žalovaným fakturované teplo na jednotlivé byty. Z vykonaného znaleckého dokazovania súdny znalec M.. Š. H. dospel k záveru, že žalovaný v zmluvnom vzťahu, ktorý bol založený Zmluvou o dodávke tepla zo dňa 10.11.1999 so žalobcom, nemal zriadenú tepelnú prípojku, odberné tepelné zariadenie a odberné miesto nachádzajúce sa na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení za odovzdávacou stanicou tepla. Z uvedených skutočností dospel znalec k záveru, že žalovaný v sporovom období v právnom vzťahu so žalobcom nemohol vystupovať ako priamy odberateľ. Odvolací súd dopĺňa, že správnosť tohto záveru si utvrdil aj posúdením Cenového výmeru Okresného úradu Bratislava III č. 25/2002, ktorý ustanovuje pre výrobcu - dodávateľa Paroplynový cyklus a.s. (právneho predchodcu žalobcu) cenu pre obchodné miesto na zdroji v lokalite závodu Tepláreň Mlynská 2, Bratislava. Zistenia a závery znalca sú v znaleckom posudku opísané dôveryhodným spôsobom zodpovedajúcim zásadám logického myslenia a bolo možné ich dôvodnosť overiť z priložených príloh. Odvolací súd sa teda stotožnil s právnym záverom, že ak odberné miesto odberateľa - žalovaného od žalobcu ako dodávateľa tepla je na zdroji tepla, potom odberateľ - žalovaný nemôže odoberať od dodávateľa - žalobcu teplo tepelnou prípojkou, keďže tá si vyžaduje existenciu verejného rozvodu, a teda viacerých odberateľov, čo v prípade žalobcu neplatí, a jeho odberné miesto navyše nemôže byť na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení, keďže je na výstupe zo zdroja tepla a už z pojmu „sekundárna sústava“ je zrejmé, že mu predchádza iná časť sústavy, či už primárna časť sústavy alebo napojenie v mieste zdroja tepla. Skutočnosť, že odberné miesto, v ktorom žalovaný odoberá teplo od žalobcu, sa nemôže nachádzať na sekundárnej strane sústavy, a že teda nemôže ísť o tepelnú prípojku, prostredníctvom ktorej by žalovaný odoberal teplo od žalobcu, vyplýva aj zo schémy centrálneho zásobovania. Tepelná prípojka podľa § 31 písm. f) zákona č. 70/1998 Z. z. je časť rozvodnej siete tepla umiestnená medzi verejným rozvodom a odberným miestom na dodávku tepla jedinému priamemu odberateľovi tepla. Zo schémy centrálneho zásobovania tepla, predloženej žalobcom v prílohe k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalovaného a ktorá je aj prílohou znaleckého posudku Č.. X/XXXX M.. Š. H. ako príloha č. 27 a ktorej časť je reprodukovaná ako obr. Č. 2 aj v znaleckom posudku M.. G. U., E.., vyplýva, že žalovaný odoberá od žalobcu teplo na rozhraní areálov žalobcu a žalovaného. Ak teda má platiť, že tepelnou prípojkou je ten krátky úsek rozvodnej siete, ktorý vyúsťuje do odberných miest žalovaného ako priameho odberateľa od žalobcu, potom v takto definovanej rozvodnej sieti nezostáva žiadny priestor pre tú časť rozvodnej siete, ktorá je označovaná ako verejný rozvod - keďže žiadne ďalšie rozhranie, ktoré by oddeľovalo verejný rozvod od tepelnej prípojky, sa na tomto krátkom úseku rozvodnej tepelnej siete (v zmysle terminológie zákona o energetike sústavy tepelných zariadení) medzi žalobcom a žalovaným nenachádza. Ak by však aj bolo možné časť tejto rozvodnej siete označiť za verejný rozvod tepla, potom by muselo platiť, že uvedená časť siete slúži na dodávku tepla aj iným priamym odberateľom tepla, odlišným od žalovaného, čo však nie je pravda, keďže žalobca celú svoju produkciu tepla dodáva len žalovanému, ako vyplýva zo znaleckého posudku M.. Š. H. (str. 15, 17, 28). Z gramatického ako aj teleologického výkladu definície verejného rozvodu tepla uvedenej v § 31 písm. e) zákona č. 70/1998 Z. z. vyplýva, že verejným rozvodom tepla je časť sústavy tvorená tepelnými sieťami na dodávku tepla viacerým priamym odberateľom tepla. Pokiaľ teda rozvodná sieť reálne slúži na dodávku tepla jedinému priamemu odberateľovi tepla, nemôže ísť o verejný rozvod tepla. Zo znaleckého posudku M.. G. U.Z., E.. - obrázku č. 5 na str. 15 nie celkom zrozumiteľne vyplýva, že tepelná prípojka je časť tepelnej rozvodnej siete vedúca až ku konečným spotrebiteľom, , pričom už uvedená zákonná definícia stanovuje, že ide o časť tepelnej rozvodnej siete, resp. sústavy tepelných zariadení, vedúcej k jedinému priamemu odberateľovi. Preto súd tento právny názor znalca odmietol a priklonil sa k záveru, že žalovaný od žalobcu neodoberá teplo prostredníctvom tepelnej prípojky, resp. že tepelnou prípojkou nie je tá časť tepelnej rozvodnej siete - sústavy tepelných zariadení, ktorá vedie od žalobcu k miestu, kde od neho žalovaný odoberá teplo. Pokiaľ aj žalovaný má zriadenú tepelnú prípojku, je to v iných miestach sústavy tepelných zariadení a prostredníctvom takejto tepelnej prípojky od žalobcu teplo neodoberá. Žalovaným predložené schémy pripojenia v objekte Grösslingova 19, Turbínova ul., Magnetová smer ĽHS, ktoré súd posúdil, nespochybnili tento záver, že žalovaný neodoberá teplo od žalobcu prostredníctvom tepelnej prípojky v kontexte ust. § 31 a § 32 zákona č. 70/1998 Z. z. Z predmetných schém súd mohol nanajvýš zistiť, že je na nich zakreslený systém potrubí viac či menej určito s označením smerov, kadiaľ má byť týmto systémom distribuované teplo. Z posúdenia týchto schém však súd nemohol a nevedel odborne skutkovo zistiť, či vypovedajú o naplnení definičných znakov tepelnej prípojky a odberného tepelného zariadenia, ktoré sú relevantné pre naplnenie definičných znakov priameho odberateľa. Z gramatického, ale aj systematického výkladu definície tepelnej prípojky uvedenej v § 31 písm. f) zákona č. 70/1998 Z. z. v spojitosti s definíciou odberného miesta, uvedenej v § 31 písm. g) zákona č. 70/1998 Z. z. a § 32 ods. 1 však vyplýva, že pod tepelnou prípojkou, zriadenou priamym odberateľom, má zákon o energetike na mysli tepelnú prípojku, prostredníctvom ktorej priamy odberateľ odoberá teplo (odberné miesto ukončujúce tepelnú prípojku je miesto vybavené meradlom na meranie dodaného tepla, t. j. tepla dodaného pre priameho odberateľa). Odvolací súd preto vyvodil právny záver zo skutkových zistení vykonaných na základe odborného posúdenia, že tá časť tepelnej rozvodnej sústavy, prostredníctvom ktorej žalovaný odoberá teplo od žalobcu, nie je tepelnou prípojkou. Druhý z definičných znakov priameho odberateľa spočíva v existencii odberného miesta na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení za odovzdávacou stranou tepla. Žalovaný vo svojom odvolaní uvádza, že skutočnosť, že odberné miesto a odberné tepelné zariadenie žalovaného sa nachádza na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení za odovzdávacou stanicou tepla, je zrejmá zo schém a vyhotovenej fotodokumentácie. Súd po vykonaní navrhovaných dôkazov, predovšetkým po posúdení znaleckého posudku M.. Š. H. dospel k záveru, že odberné miesta žalovaného, v ktorých odoberá teplo od žalobcu, sa nenachádzajú na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, z fotodokumentácie a schém predložených žalovaným nemožno odvodiť žiaden záver v tejto súvislosti. Súd si však pri právnom posúdení tejto otázky osvojil skutkový záver zistený znalcom M. Š. H., že žalobca nedodával teplo žalovanému do verejnej siete, ale do sústavy tepelných zariadení na výrobu, rozvod a spotrebu tepla Teplárne II - Východ v prevádzkovaní žalovaného a zo schémy centrálneho zásobovania teplom súd vyvodil skutkové zistenie, že všetky odovzdávacie stanice tepla, v schéme označené ako OST, sa v rámci sústavy tepelných zariadení nachádzajú až za miestami, kde žalobca odovzdáva teplo žalovanému, a teda odberné miesta žalovaného od žalobcu sa nemôžu nachádzať v zmysle definície uvedenej v § 31 písm. i) zákona č. 70/1998 Z. z. na sekundárnej strane časti sústavy tepelných zariadení. Keď súdny znalec M.. G. U., E.. Na strane 13 znaleckého posudku tvrdí, že z predložených obrázkov je zrejmé, že žalovaný mal odberné miesta nachádzajúce sa na sekundárnej strane tepelných zariadení, napr. Grösslingova a pod., bližšie neuvádza, z čoho má byť táto skutočnosť zrejmá a navyše neuvádza, či ide o odberné miesta, v ktorých žalovaný odoberá teplo od žalobcu, alebo o iné odberné miesta, v ktorých dochádzalo k odberu tepla od žalovaného, čo by však vo vzťahu k posudzovanému definičnému znaku priameho odberateľa bolo bezpredmetné, pretože v zmysle § 31 písm. g) má ísť o odberné miesto, v ktorom sa dodáva teplo priamemu odberateľovi, ktorým má byť žalovaný. Odvolací súd si po vykonanom dokazovaní osvojil aj záver, že túto skutočnosť potvrdzuje aj cenový výmer Okresného úradu Bratislava III č. 25/2002, ktorý stanovil cenu pre obchodné miesto žalobcu ako výrobcu - dodávateľa na zdroji umiestnenom v lokalite závodu Tepláreň II Bratislava a nie na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení. Z posúdenia listinného dôkazu - znaleckého posudku č. X/XXXX súdneho znalca M.. D. Š. si odvolací súd osvojil záver, že žalobca je vlastníkom pripojenia zdroja tepla k sústave dodávateľa tepla v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z., ktorým je žalovaný, a preto odberné miesto v posudzovanom zmluvnom vzťahu žalobcu a žalovaného sa nemôže nachádzať až na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení, ale na zdroji tepla; rovnaký záver, že dodávka tepla medzi žalobcom a žalovaným sa uskutočňuje na zdroji tepla, mal súd potvrdený aj zo znaleckého posudku súdneho znalca M.. Š.X. H. (str. 15). Odvolací súd teda dospel k záveru, že v posudzovanom dodávateľskom vzťahu žalobcu a žalovaného nie je naplnený ani druhý definičný znak priameho odberateľa, pretože miesta, na ktorých žalovaný odoberá teplo od žalobcu, sa nenachádzajú na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení za odovzdávacou stanicou tepla. Odvolací súd sa zaoberal aj tretím z definičných znakov priameho odberateľa, a to otázkou rozpočítavania tepla konečnému spotrebiteľovi v zmysle § 31 ods. 1, písm. b) a c) zákona č. 70/1998 Z. z. Žalovaný uvedenú skutočnosť preukazoval doložením zmlúv a faktúr medzi ním a konečnými spotrebiteľmi. Žalovaný ďalej tvrdil, že pokiaľ rozpočítava teplo pre spoločenstvá vlastníkov bytov, resp. správcovské spoločnosti, rozpočítava teplo konečným spotrebiteľom, pretože správcovská spoločnosť, ani spoločenstvo vlastníkov bytov nevystupujú vo vlastnom mene pri odbere tepla od žalovaného, ale v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Žalobca naopak tvrdí, že aj v prípade, že z priložených zmlúv vyplýva, že žalovaný dodáva teplo konečným spotrebiteľom, neznamená to, že im toto teplo aj rozpočítava. V prípade, že ide o individuálnych konečných spotrebiteľov s jedným odberným miestom - ako je tomu v prípade Billy, Hotela Kyjev, prípadne Ministerstva hospodárstva SR, k rozpočítavaniu tepla nedochádza. V prípade neexistencie zákonnej definície je potrebné určiť obsah pojmu rozpočítavanie tepla v kontexte iných súvisiacich právnych predpisov - smernice - prílohy č. 4 výmeru Ministerstva financií č. R-I/1996. Na jej základe definuje rozpočítavanie tepla ako rozdelenie spotreby tepla, resp. rozúčtovanie ceny dodaného tepla medzi viacerých spotrebiteľov na základe vopred stanovených kritérií - buď na základe nainštalovaných meradiel, alebo na základe pomerových rozdeľovačov, alebo na základe pomeru plochy bytu, resp. nebytového priestoru k celkovej vykurovanej ploche alebo na základe osobomesiacov alebo na základe iných kritérií. Ďalej podľa vyjadrenia žalobcu, ktoré opiera o závery Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 3Obdo 25/2008, platí, že v prípade, že žalovaný dodáva teplo správcom bytových domov, bytovým družstvám alebo spoločenstvám vlastníkov bytov, títo majú v zmysle zákona č. 70/1998 Z. z., hoci aj vystupujú v mene a na účet vlastníkov bytov, postavenie špecifického subjektu, ktorý samostatne vstupuje popri záväzkovom vzťahu s vlastníkmi bytov aj do ďalších právnych vzťahov, a to s inými subjektmi (dodávateľmi tepla, teplej vody a pod.), od ktorých zabezpečujú služby pre vlastníkov bytov, ale ktoré už nie sú upravené zák. č. 182/1993 Zb., pričom správca nesie zodpovednosť za úhradu týchto služieb, na ktoré mu vlastníci bytov poukazujú preddavky, čomu korešponduje právna úprava dodávok tepla zák. č. 70/1998 Z. z., v zmysle ust. § 31, ktorého priamym odberateľom tepla je fyzická alebo právnická osoba, ktorá odoberá teplo na základe zmluvy o dodávke tepla a ktorá rozpočítava teplo konečným spotrebiteľom a konečným spotrebiteľom je fyzická alebo právnická osoba, ktorej priamy odberateľ tepla rozpočítava dodané teplo. Z uvedeného vyplýva, že správca bytového domu v danom čase ako špecifický subjekt samostatne vstupoval do právnych vzťahov s dodávateľmi tepla, s ktorými uzatváral zmluvy o dodávke tepla, a preto mohol v právnom režime zákona č. 70/1998 Z. z., rozpočítavajúc teplo konečným spotrebiteľom, vystupovať ako priamy odberateľ - preto ním nemohol byť žalovaný. Správcovia bytových domov však vychádzajúc zo záverov predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v rozhodnom čase boli jednoznačne tí, ktorí rozpočítavali teplo konečným spotrebiteľom a mohli preto napĺňať zákonnú definíciu priameho odberateľa, čo znovu vylučuje žalovaného ako priameho odberateľa, ktorý založil svoj argument týkajúci sa správcov bytových domov len na tom, že títo konajúc len ako zástupcovia vlastníkov (v ich mene a na ich účet) nemôžu rozpočítavať odobraté teplo. Žalobca už skôr oprel svoje tvrdenia aj o rozsudok Krajského súdu v Trnave 21Cob/439/20008 zo dňa 07.07.2009, kde súd v odôvodnení uviedol, že Stavebné bytové družstvo Šamorín, ktorému dodával teplo Mestský podnik bytového hospodárstva Šamorín, je nepochybne priamym odberateľom v zmysle zákona č. 70/1998 Z. z. Súd na základe gramatického výkladu zákonom nedefinovaného, ale používaného pojmu rozpočítavanie tepla konečným spotrebiteľom dospel k záveru, že proces rozpočítavania nevyhnutne zahrňuje viacerých konečných spotrebiteľov napojených na jedno odberné miesto, a že ide o proces rozdelenia dodaného tepla, resp. nákladov naň, medzi viacerých konečných spotrebiteľov na základe stanovených kritérií. Takýto výklad podporuje aj smernica Ministerstva financií SR pre určenie podmienok dodávok a cien tepelnej energie, uvedená v prílohe č. 4 výmeru Ministerstva financií č. R-I/1996, ktorá uvedenú problematiku v danom čase bližšie upravovala. Z uvedeného vyplýva, že zo zmlúv predložených žalovaným súd nemohol dospieť a ani nedospel k záveru, že v prípade odberu tepla zo strany individuálnych konečných spotrebiteľov od žalovaného by mohlo dochádzať k rozpočítavaniu tepla zo strany žalovaného. Odvolací súd si z posúdenia relevantnej judikatúry osvojil závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo 25/2008, z ktorých jednoznačne vyplýva, že postaveniu správcu bytového domu voči jednotlivým vlastníkom bytov zodpovedá charakter rozpočítavania tepla vlastníkom bytov v zmysle zákona č. 70/1998 Z. z., čím sa vylučuje tvrdenie žalovaného, že správca nemôže byť priamym odberateľom, pretože tento koná len v mene a na účet vlastníkov bytov, teda ako ich zástupca a nemôže preto teplo rozpočítavať, pretože z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že práve jeho vzťahu s vlastníkmi bytov zodpovedá charakter rozpočítavania a aj správca môže byť v postavení priameho odberateľa, ak napĺňa všetky definičné znaky. Inak povedané, súd má za dané, že skutočnosť, že správca koná v mene a na účet vlastníkov v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z., nie je prekážkou, aby v svetle zákona č. 70/1998 Z. z. mohol plniť úlohy rozpočítavania tepla konečným spotrebiteľom, čo je jedným zo znakov priameho odberateľa. Súd vyhodnotil žalovaným predložené dôkazy tak, že dospel k záveru, že nemá za preukázané, že by žalovaný rozpočítaval teplo konečným spotrebiteľom. Zo zmlúv a faktúr, ktoré žalovaný predložil, nie je možné zistiť, že by žalovaný teplo rozpočítaval konečným spotrebiteľom. Ako už súd uviedol, v prípade dodávania tepla jedinému odberateľovi, ktorý by aj bol konečným spotrebiteľom, nie je možné hovoriť o rozpočítavaní tepla. V prípade, ak teplo dodáva vlastníkom bytov, pričom zmluvu o dodávke tepla uzatváral so správcom bytov alebo so spoločenstvom vlastníkov bytov, ktorí by aj konali v mene a na účet vlastníkov, nie je možné automaticky vyvodzovať záver, že títo nemôžu rozpočítavať teplo vlastníkom bytov, ktorých pri uzatváraní zmluvného vzťahu so žalovaným zastupovali. Žalovaný v konaní neposkytol iný dôkaz, z ktorého by súd mohol vyvodiť iný právny záver. Odvolací súd dopĺňa, že zo znaleckého posudku M.. Š. H. (str. 28) má odvolací súd za to, že žalovaný znalcovi pre účely spracovania znaleckého posudku nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali rozpočítavanie tepla končeným spotrebiteľom z jeho strany, a to napriek tomu, že žalovaného o predloženie týchto dôkazov znalec počas vypracovávania znaleckého posudku žiadal. Odvolací súd teda nemohol z vykonaného dokazovania dospieť k záveru, že žalovaný rozpočítava teplo konečným spotrebiteľom, ako to v konaní žalovaný tvrdil. Keďže žalovaný podľa záveru súdu nesplnil dva z troch definičných znakov priameho odberateľa, čo už samotné vylučuje naplnenie definičných znakov priameho odberateľa, odvolací súd preto pre overenie vecnej správnosti právneho záveru súdu prvého stupňa, že žalovaný nie je priamym odberateľom žalobcu, nepotreboval ďalej dokazovať, či žalovaný napĺňa tretí z definičných znakov priameho odberateľa - rozpočítavanie tepla konečným spotrebiteľom. Odvolací súd dopĺňa, že dokazovanie v súdnom konaní majú v rukách najmä žalobca a žalovaný a bolo teda v záujme žalovaného súdu v súdnom konaní riadne preukázať, či napĺňa tretí definičný znak priameho odberateľa. Keďže už nenaplnenie dvoch z troch definičných znakov tohto pojmu vylučuje jeho naplnenie, je nepochybne vecne správny záver súdu prvého stupňa, že žalovaný v posudzovanom obchodnom vzťahu nie je v postavení priameho odberateľa. V dôsledku zákonných definícii dodávateľa, priameho odberateľa a konečného spotrebiteľa nie je nevyhnutné, aby žalobca musel byť v postavení dodávateľa v zmysle § 31 a § 32 zákona č. 70/1998 Z. z., pretože účelom predmetných ustanovení nie je regulovať každý obchodnoprávny vzťah, ale predmetom regulácie je len vzťah medzi dodávateľom, priamym odberateľom a konečným spotrebiteľom, ktorému sa rozpočítava teplo. To však nevylučuje, že žalobca môže byť dodávateľom tepla, pričom, ak by ho dodával priamemu odberateľovi, jeho vzťah by podliehal predmetnej zákonnej regulácii. Súd mal v konaní za preukázané, že žalobca ako dodávateľ nedodával teplo žalovanému ako priamemu odberateľovi, pričom vychádzal zo zistenia skutkového stavu v konaní majúceho základ v odbornom posúdení a zo zákonnej úpravy tohto pojmu v spojení s usmernením Ústavného súdu SR. Preto odvolací súd neprisvedčil argumentácii žalovaného, že výklad zákona o energetike použitý súdom prvého stupňa vo vzťahu k priamemu odberateľovi je neprípustný, nakoľko by viedol k absurdným záverom, a to že v dôsledku zákonných definícií dodávateľa, priameho odberateľa a konečného spotrebiteľa, by ani žalobca nebol v postavení dodávateľa (nakoľko by nedodával teplo priamemu odberateľovi) a subjekty, ktorým žalovaný dodáva teplo v postavení spotrebiteľov, a teda na tieto subjekty by sa nevzťahovala príslušná zákonná regulácia zákona o energetike. Žalobca sa podanou žalobou domáha od žalovaného zaplatenia neuhradených faktúr, ktoré bol zo strany žalobcu vystavené na základe Zmluvy o dodávke a odbere tepla zo dňa 10.11.1999. Preto je potrebné najmä právne posúdiť záväzkový vzťah vzniknutý na základe Zmluvy a tým oprávnenosť nároku žalobcu uplatneného v tomto konaní. Žalovaný tvrdí, že Zmluva predstavuje osobitný zmluvný typ podľa § 32 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z., a to zmluvu o dodávke tepla. Podľa názoru súdu tak, ako to uviedol aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 311-07, je nevyhnutným predpokladom na uzavretie zmluvy o odbere tepla podľa § 32 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z., aby bol zmluvnou stranou priamy odberateľ, ktorý v zmysle § 32 a nadväzujúcich legálnych definícií pojmov v § 31 zákona č. 70/1998 Z. z., kumulatívne spĺňa tieto predpoklady: i) má zriadenú tepelnú prípojku, ii) má odberné tepelné zariadenie a odberné miesto nachádzajúce sa na sekundárnej strane sústavy tepelných zariadení za odovzdávacou stanicou a iii) rozpočítava teplo konečným spotrebiteľom. Ako súd podrobne zdôvodnil vyššie, zo skutkových okolností zistených v tomto konaní súd dospel k záveru, že žalovaný nie je priamym odberateľom podľa § 32 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z. Neexistovala teda povinnosť právnych predchodcov účastníkov konania uzatvoriť zmluvu podľa § 32 ods. 2 zákona č. 70/1998 z. z. a zmluva nie je osobitným zmluvným typom podľa uvedeného ustanovenia zákona č. 70/1998 Z. z. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, ktorý odmietol právny názor žalovaného, podľa ktorého bez ohľadu na jeho postavenie priameho odberateľa, priama povinnosť žalobcu a žalovaného uzatvoriť v konaní posudzovanú zmluvu ako zmluvu o dodávke tepla podľa § 32 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z. vyplýva z kogentnej normy § 9 ods. 12, písm. a) zákona č. 70/1998 Z. z., podľa ktorej držiteľ licencie na rozvod energie je ďalej povinný uzavrieť s odberateľom, ktorý spĺňa podmienky podľa tohto zákona a nachádza sa vo vymedzenom zásobovacom území, zmluvu o dodávkach vybraného druhu energie. Uvedené ustanovenie vymedzuje okruh povinných subjektov na strane odberateľov ako odberateľov, ktorý spĺňa podmienky tohto zákona. Medzi takéto podmienky potom okrem iného patrí i podmienka postavenia zmluvnej strany ako priameho odberateľa podľa § 32 ods. 2 zákona č. 70/1998 Z. z., keďže písomná zmluva o dodávke tepla musí byť uzatvorená medzi dodávateľom a priamym odberateľom. Odvolací súd posúdil záväzkový vzťah uzavretý medzi právnymi predchodcami účastníkov konania, t. j. zmluvu ako kúpnu zmluvu v zmysle § 409 a nasl. Obch. zák. zhodne ako súd prvého stupňa. V zmysle § 269 ods. 1 Obch. zák. ustanovenia upravujúce jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv. V zmysle § 409 ods. 1 Obch. zák. kúpnou zmluvou sa predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu. Súd preskúmal obsah zmluvy dohodnutý stranami a zistil, že bod 1.1 v spojení s bodom 5.1 zmluvy obsahuje priamy záväzok žalobcu ako predávajúceho dodať žalovanému ako kupujúcemu tovar a priamy záväzok kupujúceho tento tovar od kupujúceho odobrať. Predmetom kúpy podľa zmluvy, t. j. tovarom je podľa bodu 5.1 zmluvy teplo, ktoré je ako fyzikálna prírodná sila (energia) ovládateľná a slúži ľudským potrebám, vecou v zmysle ustálenej súdnej praxe a právnej vedy. Podľa bodu 1.1 je predmetom zmluvy predaj a nákup, resp. dodávka a odber tepla za podmienok dohodnutých v zmluve. Čl. 4 zmluvy spolu s prílohou č. 1 obsahuje dojednanie o kúpnej cene za dodané teplo, resp. spôsob jej určenia. Príloha č. 1 zmluvy tvorí podľa názoru súdu jej neoddeliteľnú súčasť a tým obsah záväzku, čo vyplýva z bodu I. úvodných ustanovení a bodu 8.4 zmluvy. Zmluva v uvedených ustanoveniach obsahuje podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre kúpnu zmluvu podľa § 409 ods. 1 Obch. zákonníka. Nie je možné prisvedčiť názoru žalovaného, podľa ktorého nie je dostatočne vymedzený predmet plnenia podľa zmluvy, keďže tento mal byť konkretizovaný až v tzv. ročných zmluvách, k uzavretiu ktorých však nedošlo. Z uvedeného dôvodu je podľa žalovaného predmet zmluvy neurčitý, čo spôsobuje aj jej neplatnosť. V zmysle § 269 ods. 1 Obch. zák. platí, že ak dohoda zmluvných strán obsahuje podstatné časti zmluvy niektorej zo zmluvných typov upravených v Obchodnom zákonníku, spravuje sa táto dohoda vo zvyšku ustanoveniami Obchodného zákonníka pre príslušný zmluvný typ. Preto, ak dohoda účastníkov Zmluvy obsahuje podstatné časti kúpnej zmluvy podľa § 409 ods. 1 Obch. zák., na zmluvu sa vo zvyšku, ak chýba dohoda zmluvných strán, použijú ustanovenia Obchodného zákonníka o kúpnej zmluve. Pokiaľ v zmluve nie je uvedené konkrétne médium, prostredníctvom ktorého má byť teplo dodané (t. j. para alebo voda), nespôsobuje to jej neplatnosť pre neurčitosť. V danom prípade sa uplatnia ustanovenia § 420 a nasl. Obch. zák., nakoľko ide len o vedľajšie dojednanie v kúpnej zmluve, a to o špecifikáciu tovaru, resp. jeho vybavenie na prepravu. Rovnako obchodná prax, ktorá sa na základe zmluvy medzi zmluvnými stranami vyvinula, potvrdzuje, že predmet plnenia podľa zmluvy bol dostatočne určitý a zrozumiteľný aj zmluvným stranám. Žalovaný ďalej namietal, že zmluva je len rámcovou zmluvou a konkrétny priamy záväzok predať a kúpiť teplo, mal medzi stranami vzniknúť až na základe uzatvorenia tzv. ročných zmlúv v zmysle bodu 2.1 zmluvy. Súd uvádza, že vo všeobecnosti predstavuje rámcová zmluva platformu pre následné dojednanie jednotlivých čiastkových dohôd a až na základe týchto následných dojednaní dôjde k realizácii práv a povinností dohodnutých stranami. Účel rámcových zmlúv je okrem iného v tom, že sa v nich účastníci zmluvy okrem iného dohodnú aj na podmienkach, na základe ktorých budú dojednané podstatné náležitosti príslušnej zmluvy na plnenie (kúpnej zmluvy). Posudzovaná zmluva obsahuje podstatné časti kúpnej zmluvy, čo zakladá jej platnosť a priamu vynútiteľnosť a rovnako z obsahu zmluvy nevyplýva, že by zmluvné strany chceli odložiť platnosť zmluvy a vznik priameho záväzku predať a kúpiť teplo až na základe tzv. ročných zmlúv. Súd sa tiež stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého dohoda zmluvných strán upravená v bode 2.1 zmluvy o uzatváraní tzv. ročných zmlúv, ktoré mali obsahovať určenie a spôsob odobraného množstva tepla a konkrétne obchodno - technické podmienky dodávky tepla pre príslušný kalendárny rok, má charakter odloženej dohody o nepodstatných častiach zmluvy podľa § 270 ods. 1 Obch. zákonníka. Nepochybný prejav zmluvných strán o tom, že nedosiahnutie dodatočnej dohody o doplnení obsahu zmluvy nemá vplyv na jej platnosť v zmysle tohto ustanovenia, je uvedený v článku 8.1 zmluvy. Z obsahu zmluvy, najmä jej úvodných ustanovení je tiež zrejmé, že účelom komplexu vzájomne súvisiacich zmlúv, ktoré okrem zmluvy tvorili aj dve ďalšie zmluvy o odbere a dodávke energií, uzavreté medzi právnym predchodcom žalobcu a Slovenským plynárenským priemyslom, š.p. Bratislava a Západoslovenskými energetickými závodmi, š.p. Bratislava, bolo zabezpečenie dlhodobého financovania projektu - výstavby elektrárne na báze kombinovaného paroplynového cyklu. Príloha č. 1 k zmluve ustanovovala základné parametre tohto projektu týkajúce sa predovšetkým množstiev dodávok a nákladov, vyplývajúce zo schváleného cash flow tohto projektu. Z uvedených ustanovení zmluvy a tiež z bodov 4.4, 4.5 a 4.6 zmluvy vyplýva, že tieto rámcové zmluvy boli uzavreté s cieľom zabezpečiť financovanie projektu na riadne splácanie dlhodobého úveru poskytnutého žalobcovi ako predávajúcemu T. M. Y. na základe úverovej zmluvy zo dňa 24.09.1998. Neuzatvorenie ročnej zmluvy na určitý rok rozhodne nemalo spôsobiť neplatnosť zmluvy, resp. zmlúv pre ich neurčitosť. Bolo by to v úplnom rozpore s jasne vymedzeným účelom rámcových zmlúv zameraných na dlhodobé financovanie projektu žalobcu. Keďže súd posúdil zmluvu ako typovo zhodnú s kúpnou zmluvou podľa Obchodného zákonníka, absencia akýchkoľvek dojednaní zmluvných strán nad rámec špecifikácie veci, ktorá je predmetom kúpnej zmluvy, určenia jej množstva a druhu, záväzku previesť vlastnícke právo k nej, určenia kúpnej ceny, alebo aspoň spôsobu jej určenia a záväzku zaplatiť ju, nemá žiaden vplyv na platnosť zmluvy. Zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti kúpnej zmluvy v zmysle § 409 Obch. zák., jej predmet neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, je dojednaný dostatočne určito a zrozumiteľne. V otázkach priamo neupravených v zmluve, ročných zmluvách a osobitných, najmä odvetvových predpisoch z oblasti energetiky, sa použije subsidiárna úprava obchodnoprávnych a občianskoprávnych predpisov. Zmluva nadobudla platnosť jej uzavretím a účinnosť dňa 22.11.1999 a nebola ukončená pred koncom apríla 2002, t. j. pred uplynutím času rozhodujúceho pre vznik nárokov uplatnených žalobou. Zmluva poskytuje právny základ nárokom uplatneným žalobou. Rovnako podľa ustálenej judikatúry a právnej vedy platí, že právny úkon je potrebné posudzovať podľa jeho obsahu a nie podľa jeho označenia. Označenie zmluvných strán ako predávajúci a kupujúci, odkaz na uzavretie zmluvy podľa ustanovení Obchodného zákonníka, skutočnosť, že zmluva nahradila Zmluvu o budúcej zmluve o odbere tepla zo dňa 28.05.1997, priamy záväzok strán predať a kúpiť teplo a jasne vymedzený účel zmluvy potvrdzujú, že zmluvné strany uzavreli Zmluvu, na základe ktorej bolo možné priamo realizovať záväzky týchto zmluvných strán, ktoré sa napokon aj realizovali bez toho, aby sa uzavreli ďalšie následné tzv. ročné zmluvy. Sporným medzi účastníkmi konania bol aj spôsob určenia výšky kúpnej ceny za teplo, stanovený v čl. 4 zmluvy a tým aj výška nároku žalobcu. Cena za teplo za rozhodné obdobie roku 2002 sa mala určiť v zmysle bodu 4.4 zmluvy, podľa ktorého sa cena za dodávku a odber tepla pre každý nasledujúci rok (rozumej po roku 2000, čo vyplýva z bodu 4.3 zmluvy) určí tak, že sa cena za dodávku a odber tepla určená pre predchádzajúci kalendárny rok (v tomto prípade 2001) vynásobí koeficientom 1,03 a takto určená cena sa ďalej zvýši o takú čiastku, ktorá bude v danom roku zabezpečovať 25% finančného krytia viac nákladov predávajúceho (žalobcu) na nákup zemného plynu vzniknutých uplatnením vyššieho medziročného rastu ceny zemného plynu, ako je 1%. Takto určená nová cena má platiť pri všetkých dodávkach po celú dobu príslušného kalendárneho roka. V prípade, ak by príslušný regulačný orgán pre daný rok stanovil nižšiu regulovanú cenu tepla, zmluvné strany sú povinné ju akceptovať. Medzi žalobcom a žalovaným bolo sporné: a) či sa ako cena určená pre predchádzajúci rok dosadí cena určená podľa zmluvy, alebo prípadná nižšia regulovaná cena predchádzajúceho roka, b) či sa zvýšené palivové náklady odvodzujú od zmluvného množstva plynu uvedeného v prílohe č. 1 zmluvy alebo skutočne spotrebovaného množstva plynu, c) či sa zvýšené palivové náklady majú rozpočítať na množstvo tepla, ktorého odber bol dohodnutý v zmluve alebo na množstvo skutočne žalobcom vyrobeného tepla v danom roku a d) či sa má k zmluvnej cene pripočítať príslušná DPH, alebo je v nej už zahrnutá. Po preskúmaní obsahu zmluvy a súvisiacich skutkových okolností, ktoré vyšli počas konania najavo, súd v týchto otázkach neprijal námietky vznesené žalovaným v rámci jeho obrany a to ani v odvolacom konaní a aj v zmysle výkladových pravidiel stanovených v § 266 Obch. zák. súd interpretoval vôľu zmluvných strán, uvedenú v čl. 4 zmluvy nasledovne (zhodne s interpretáciou zmluvy súdom prvého stupňa): v bode 4.3 aj 4.4 zmluvy sa strany zaviazali v príslušnom kalendárnom roku akceptovať nižšiu (regulovanú) cenu za dodávku a odber tepla, ak bude stanovená príslušným cenovým orgánom Tieto dojednania súd interpretoval ako rešpektovanie štandardného spôsobu pôsobenia cenovej regulácie na zmluvne dojednanú cenu - v každom roku sa porovnáva konečná zmluvná cena (cena dohodnutá v bode 4.3, resp. stanovená výpočtovým postupom podľa bodu 4.4 zmluvy) a prípadná regulovaná cena, stanovená príslušným cenovým orgánom, pričom pre účely platieb za dodané teplo sa uplatní tá z nich, ktorá je nižšia. V ustanoveniach zmluvy ani v účele sledovanom zmluvou súd nenašiel dostatočnú oporu pre tvrdenie, že regulovaná výška ceny minulého roka sa má uplatniť aj ako základ pre výpočet zmluvnej ceny pre ďalší rok. Výslovne a zrozumiteľne vyjadreným účelom zmluvy bolo zabezpečenie finančnej bonity žalobcu vo vzťahu k poskytovateľom dlhodobého financovania projektu. Podľa súdu celková konštrukcia zmluvy vyjadruje primárnu vôľu zmluvných strán predávať a nakupovať tepelnú produkciu žalobcu za zmluvné ceny vyplývajúce zo zmluvného cenového dojednania, aby tým bola zabezpečená realizácia cash flow projektu, založeného na princípoch vyjadrených v prílohe č. 1 zmluvy, pričom tento účel sledovaný zmluvou a tým aj úmysel žalobcu zabezpečiť predovšetkým financovanie projektu, musel byť žalovanému, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, známy (§ 266 ods. 1 Obch. zák.). Ak by zmluvná cena nikdy nedosiahla výšku regulovanej ceny alebo by sa cenová regulácia nikdy neuplatňovala, žalovaný by bol ochotný uhrádzať zmluvnú cenu v plnom rozsahu každý rok trvania zmluvy. Odkaz na cenovú reguláciu je v tomto kontexte chápaný ako vynútené akceptovanie vonkajších zásahov do výsledkov dojednaného cenového mechanizmu, ku ktorým môže alebo nemusí v určitom roku dôjsť a ktoré by preto mali byť pripúšťané v najmenšom možnom rozsahu. Súd nesúhlasí s námietkou žalovaného, že uvedený výklad môže viesť k potláčaniu funkčného určenia cenovej regulácie ako nástroja ochrany konečných spotrebiteľov. Uplatnenie účinkov cenovej regulácie vyššie opísaným spôsobom zabezpečuje, že v každom roku, kedy bude mať štát záujem na ochrane konečných spotrebiteľov uplatnením cenovej regulácie, cena tepla nepresiahne hranicu považovanú príslušným cenovým orgánom za primeranú. Súd zároveň súhlasí s interpretáciou časti zmluvy uvádzanou žalobcom, a to že výraz „určená pre predchádzajúci kalendárny rok“ sa v kontexte opakovaného používania identického pojmu „určiť“ vzťahuje na cenu, ktorú určili zmluvné strany v dohodnutom cenovom algoritme, a nie cenu, ktorú ako nižšiu prípadne stanovil cenový regulátor. O previazanosti určenia kúpnej ceny s účelom zmluvy, a to zabezpečením financovania projektu (zabezpečením finančnej bonity žalobcu vo vzťahu k poskytovateľom dlhodobého financovania projektu) svedčia aj body 4.5 a 4.6 zmluvy, podľa ktorých sa spôsob určenia kúpnej ceny dohodnutý v zmluve neuplatní až po ukončení kalendárneho roka, v ktorom dôjde k splateniu dlhodobého úveru žalobcu a v prípade, že by došlo k zmene podmienok cash flow projektu, strany zmluvy budú môcť renegociovať dohodnutú cenu za dodávku a odber tepla. Medzi žalobcom a žalovaným bolo tiež sporné, či sa zvýšené palivové náklady odvodzujú od zmluvného množstva plynu, uvedeného v prílohe č. 1 zmluvy alebo skutočne spotrebovaného množstva plynu. Z doslovného znenia tohto ustanovenia zmluvy „krytia viac nákladov predávajúceho (žalobcu) na nákup zemného plynu“, sa nedá presne potvrdiť ani vyvrátiť výklad tohto ustanovenia ponúkaného či už zo strany žalobcu alebo žalovaného. Ako už súd podrobnejšie zdôvodnil vyššie, je jasný a zrozumiteľný účel zmluvy, ktorým je zabezpečenie financovania projektu a tým zabezpečenie finančnej bonity žalobcu vo vzťahu k poskytovateľom dlhodobého financovania projektu a v súlade s týmto výslovne uvedeným účelom zmluvy je potrebné vykladať aj ustanovenie zmluvy, týkajúce sa krytia viac nákladov predávajúceho (žalobcu) na nákup zemného plynu. V prílohe č. 1 zmluvy si zmluvné strany dohodli zmluvné parametre projektu, vrátane množstiev zemného plynu, s ktorých odberom zmluvné strany počítali pri definovaní finančných nákladov projektu. Účelom zmluvy bolo teda nastaviť zmluvný vzťah tak, aby v zmluve uvedené základné zmluvné parametre projektu, týkajúce sa predovšetkým množstiev dodávok a nákladov vyplývajúce zo schváleného cash flow projektu, umožňovali v zmysle bodu ii) preambuly zabezpečiť dlhodobé financovanie projektu. Tomuto záujmu a úmyslu zmluvných strán zodpovedá ten výklad bodu 4.4 zmluvy, podľa ktorého na základe tohto ustanovenia malo dôjsť k finančnému krytiu plánovaných viacnákladov na nákup zemného plynu. Len tým spôsobom bolo možné na základe zmluvy dosiahnuť predvídateľnosť výnosov a nákladov projektu umožňujúcu zabezpečiť dlhodobé financovanie projektu. Uvedený výklad bodu 4.4 zmluvy podporuje aj skutočnosť, že takto nastavený výpočet ceny tepla ju umožňuje určiť na rok vopred (aby platila na celý nasledujúci rok), keďže použitie skutočne spotrebovaných množstiev plynu by dovolilo určiť cenu tepla pre určitý rok až po jeho skončení. Súd prihliadol aj na výklad uvedenej otázky samotným žalovaným, ktorý prezentoval v listoch zo dňa 24.01.2003 a 24.02.2003, kedy žiadal žalobcu o doloženie prepočtu projektu (t. j . parametrov dojednaných v prílohe č. 1 zmluvy), a to okrem iného aj pokiaľ ide o objem paliva. Žalovaný v týchto listoch síce žiadal o poskytnutie prepočtov, ktoré nemal k dispozícii, avšak súčasne celkom zjavne uvádzal aj svoje očakávania o tom, na akých princípoch majú byť tieto prepočty založené. Odvolací súd sa stotožnil s názorom a odôvodnením súdu prvého stupňa tiež v otázke, či sa zvýšené palivové náklady majú rozpočítať na množstvo tepla, ktorého odber bol dohodnutý v zmluve, alebo na množstvo žalobcom skutočne vyrobeného tepla v danom roku. Pokiaľ nie je z jazykového vyjadrenia konkrétneho dojednania zmluvných strán v zmluve jasný ich význam, je potrebné tieto vykladať cez prizmu účelu, ktorý zmluvné strany zamýšľali dosiahnuť uzatvorením zmluvy a ktorý bol dôvodom uzavretia zmluvy. V zmysle účelu zmluvy sledovaného zmluvnými stranami, ktorý je zo zmluvy zrejmý, je potom potrebné vykladať dané ustanovenie zmluvy. Z bodu 4.4 zmluvy potom vyplýva, že úmyslom zmluvných strán bolo pokryť zo strany žalovaného dohodnutý podiel všetkých viacnákladov žalobcu, nielen ich časti, aby sa tak zabezpečila udržateľnosť financovania projektu. Tento úmysel bolo možné naplniť len rozpočítavaním viacnákladov na dohodnuté množstvo tepla, ktoré sa žalovaný zaviazal ročne odoberať a nie žalobcom skutočne vyrobené vyššie množstvo tepla. Rovnako aj tu je významná skutočnosť, že v bode 4.4 zmluvy sa predpokladá určovanie ceny tepla na rok vopred (aby platila na celý nasledujúci rok), čo sa dá zabezpečiť len rozpočítaním na množstvo tepla, ktoré je vopred stranám známe, pričom množstvo skutočne vyrobeného tepla je možné zistiť až o skončení príslušného roka. Uvedený model rozpočítavania zvýšených palivových nákladov nemôže byť v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku (§ 265 Obch. zák.), ako to tvrdí žalovaný, ani v prípade, ak by aj žalobca vyrobené teplo predával tretím osobám, čím by si duplicitne pokrýval palivové náklady (čo však v konaní nebolo preukázané), k čomu rovnako dospel aj súd prvého stupňa. Odvolací súd však odlišne od záveru súdu prvého stupňa uvádza, že ak sa zmluvné strany na základe princípov už uvádzaných vyššie (špecifický účel zmluvy a nastavenia zmluvných parametrov tak, aby zabezpečovali dlhodobé financovanie projektu) slobodne dohodli na tom, že stanovený podiel všetkých viacnákladov žalobcu (určiteľných vopred) bude znášať žalovaný, bolo by popretím princípu rešpektovania autonómie vôle zmluvných strán a princípu zmluvnej slobody, ak by uvedené súd posúdil ako výkon práva v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku. V rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nemôže byť taký výkon práva, ktorý sa zakladá na spoločnej dohode zmluvných strán, ktorou sa sleduje spoločne deklarovaný účel - zabezpečenie dlhodobého financovania projektu. Nemožno zabúdať ani na to, že bez ohľadu na zmluvnú dohodu zmluvných strán, cena tepla nemohla prekročiť maximálnu regulovanú úroveň, čo v primeranom rozsahu zabezpečovalo ochranu práv a záujmov žalovaného, ktorý navyše vo svojej korešpondencii so žalobcom v minulosti takéto chápanie cenovej kalkulácie nerozporoval. Odvolací súd aj pri interpretácii posledného zo sporných ustanovení zmluvy, a to, či sa má k zmluvnej cene pripočítať príslušná DPH alebo či je v nej už zahrnutá, toto interpretoval zhodne ako súd prvého stupňa, v zmysle výslovného účelu zmluvy sledovaného zmluvnými stranami. Ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 18/1996 Z. z. v čase uzavretia a trvania zmluvy uvádzalo, že DPH tvorí súčasť ceny vtedy, ak sa strany nedohodnú inak. Podľa bodu i) preambuly zmluvy, z prílohy č. 1 výslovne vyplývajú základné zmluvné parametre daného projektu, medzi ktoré je zaradený aj parameter - jednotková cena tepla. V prílohe č. 1 dáva jednotková cena tepla v súčine so zmluvným množstvom tepelnej produkcie sumu výnosov projektu (t. j. výnosov žalobcu ako predávajúceho tepelnej produkcie) z predaja tepla žalovanému. Súd si osvojil názor žalobcu založený na ekonomickej podstate fungovania DPH, podporený chápaním významu pojmu v účtovnej aj bežnej terminológii, že výnosy nezahŕňajú DPH, keďže predávajúci má zákonnú povinnosť vybranú DPH ďalej odviesť štátu. Uvedený opisný spôsob vyjadrenia zmluvnej ceny a DPH obsiahnutý v prílohe č. 1 považuje súd za dostatočne určitý, a to aj vo svetle sprievodných okolností preukázaných žalobcom, ktoré sú podľa § 266 Obch. zák. významné pre výklad obsahu zmluvy: v prílohe č. 1 sa ako východisková cena tepla pre rok 1999, ktorá generuje zmluvné ceny pre ďalšie roky, uvádza suma 149 SK/GJ, t. j. suma, ktorá bola v zmysle bodu 4.1 zmluvy a cenového výmeru 2/1999 cenou bez DPH, cenu pre rok 1999 aj všetky nasledujúce roky strany vo svojej praxi aplikovali bez rozporov či pochybností ako cenu bez DPH. Listy žalovaného zo dňa 24.01.2003 a 24.02.2003 tiež dokladujú jeho vtedajšiu interpretáciu zmluvy, že zmluvná cena mala byť vyčíslovaná pri rešpektovaní cash flow projektu (t. j. prílohy č. 1 zmluvy) vo všetkých jeho častiach. Keď sa žalovaný odvoláva na pravidlo podľa bodu 4.2 zmluvy, podľa ktorého sa pre rok 2000 a ďalšie mala cena riadiť bežnými cenovými predpismi v zmysle platnej legislatívy, treba uviesť, že toto pravidlo má v kontexte ustanovení zmluvy všeobecný a podporný význam - uplatní sa len v rozsahu, v akom nie je uvedené inak v inom, konkrétnejšom ustanovení zmluvy, napr. v bode i) preambuly, bodoch 4.3 až 4.6 a v prílohe č. 1 zmluvy. Pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní namieta, že v zmysle § 3 ods. 3 druhá veta zákona o cenách súčasťou ceny je aj daň z pridanej hodnoty, neuvádza už, že takéto pravidlo platí za podmienky, ak nie je dohodnuté inak - čo je z dôvodov uvedených vyššie prípad posudzovanej zmluvy. Pokiaľ teda bod 4.2 zmluvy ustanovuje, že cena sa bude riadiť bežnými cenovými predpismi, neznamená to, že z iných ustanovení zmluvy a celkového kontextu jej účelu nemôže vyplývať dohoda zmluvných strán o nezahrnutí dane z pridanej hodnoty do ceny tak, ako to pripúšťal aj vtedy platný zákon o cenách. Súd preto rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že dohoda o zmluvnej cene je v zmluve konštruovaná tak, že cena nezahŕňa aplikovateľnú DPH. Žalovaný v odvolaní odkazuje na svoje podanie zo dňa 06.07.2005, v ktorom poukázal na neoprávnený a nesprávny výpočet ceny za teplo z dôvodov, že podľa bodu 4.4 zmluvy: a) mala byť do vzorca výpočtu ceny ako cena určená pre predchádzajúci rok dosadená prípadná nižšia regulovaná cena predchádzajúceho roka, b) zvýšené palivové náklady sa mali odvodzovať od skutočne spotrebovaného množstva plynu, c) zvýšené palivové náklady sa mali rozpočítať na množstvo tepla skutočne žalobcom vyrobeného v danom roku a d) že príslušná DPH bola zahrnutá v zmluvnej cene. Pri výklade Zmluvy ponúknutom žalovaným, malo žalovanému vzniknúť bezdôvodné obohatenie spočívajúce v úhrade kúpnej ceny nad rámec zmluvy v dôsledku nesprávnych výpočtových postupov žalobcu pri fakturácii ceny tepla. Súd sa bližšie nezaoberal posudzovaním skutočností týkajúcich sa uvedenej procesnej kompenzačnej obrany žalovaného, spočívajúcej v započítaní údajných pohľadávok žalovaného, ktoré mali vzniknúť úhradou kúpnej ceny nad rámec zmluvy, nakoľko uvedené pohľadávky žalovaného nemohli za zistených okolností (správnosť výpočtu kúpnej ceny žalobcom) vzniknúť, a tak nie sú spôsobilým predmetom procesnej obrany v zmysle § 98 O.s.p. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že obsahu zmluvy zodpovedá, a je správny výpočet kúpnej ceny vykonaný žalobcom a doložený na pojednávaní dňa 17.12.2004 formou tabuľky po jeho úprave spočívajúcej v odstránení zaokrúhlenia zmluvnej ceny z 210,69 Sk/GJ na 211,- Sk/GJ. Zmluvná cena pre rok 2002 vo výške 210,69 Sk/GJ neprekračovala regulovanú cenu pre rok 2002 zhodne účastníkmi uvádzanú vo výške 247,27 Sk/GJ bez DPH, resp. 272,- Sk/GJ s DPH 10%. Žalovaný v odvolaní namietal priznanie úrokov z omeškania, keďže podľa jeho názoru prvostupňový súd nesprávne právne posúdil zmluvu, je nesprávny záver súdu aj ohľadom priznania príslušenstva pohľadávky. Odvolací súd preskúmal závery prvostupňového súdu ohľadom priznania úrokov z omeškania, ktoré považuje za správne a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje. Súd prvého stupňa správne právne posúdil nárok týkajúci sa výšky úrokov z omeškania, keď na danú skutkovú situáciu aplikoval ust. § 763a Obch. zák., a že pre úroky z omeškania ako príslušenstvo žalovaných pohľadávok je rozhodujúca právna úprava § 369 spolu s § 502 Obch. zák. v znení účinnom do 31.01.2003. Súd prvého stupňa preto správne určil, že žalobca má nárok popri žalovanej istine aj na úroky z omeškania vo výške 15% ročne, pretože takto určená výška zodpovedá, pri absencii dohody strán o výške sadzby úrokov z omeškania, výške úrokovej sadzby stanovenej vo výške obvyklých úrokov požadovaných za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy zvýšenej o 1%. Súd prvého stupňa mal v konaní preukázané, aká bola výška obvyklých úrokov požadovaných za úvery, ktoré poskytovali banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy a takto zistenú výšku zvýšil o 1%, čím dospel k záveru, že žalobcovi môže priznať ním uplatnenú sadzbu úrokov z omeškania vo výške 15% ročne. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správny vrátane výroku o náhrade trov konania, ktoré zhodne so súdom prvého stupňa posúdil ako potrebné na účelné uplatnenie práva. V priebehu odvolacieho konania žalobca zmenil právnu formu spoločnosti z akciovej na spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorú zmenu osvedčil výpisom z obchodného registra OS Bratislava I odd. Sro vl. č. 92089/B. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že žalovaný v priebehu odvolacieho konania na pojednávaní konanom dňa 13.11.2013 vzniesol procesnú námietku voči vykonaniu dokazovania na základe žalobcom dodatočne predložených dôkazov a návrhu na vykonanie dokazovania ním dodatočne predloženého dôkazu a všetkých ďalších dôkazov, ktoré neboli doposiaľ vykonané v odvolacom a v prvostupňovom konaní. Odvolací súd na pojednávaní konanom dňa 13.11.2013 uznesením procesnú námietku žalovaného nepripustil a ako vyplýva z hore uvedeného odôvodnenia tohto rozsudku, vykonal dokazovanie podľa návrhu žalobcu, ale i žalovaného z dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku vo veci samej. Podaním zo dňa 26.11.2013 sa žalovaný vyjadril k doteraz vykonanému dokazovaniu a žiadal, aby súd riadne odôvodnil nepripustenie procesnej námietky žalovaného, ako aj dôvodnosť vykonania dôkazu prečítaním znaleckého posudku Č.. X/XXXX vypracovaného znalcom M.. Š. H. a navrhol na takto vykonané dokazovanie neprihliadať. Odvolací súd, ako vyplýva zo zápisníc z pojednávania vo veci, v intenciách zrušujúceho rozhodnutia NS SR vykonal dokazovanie navrhované ako žalobcom tak i žalovaným a nestotožnil sa s námietkou žalovaného, že vykonanie dokazovania znaleckým posudkom vypracovaným znalcom M.. Š. H. z dôvodu, že bol vypracovaný v inom konaní, je nesúladný s § 213 ods. 4 O.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne poukazuje na konštantnú judikatúru súdov SR (napr. uznesenie NS SR 4Obdo 3/2012 zo dňa 30. apríla 2013), že dokazovanie nariadené a vykonané súdom je v súlade s procesnými predpismi (i keď bolo v inom konaní, resp. vykonané nepríslušným súdom), pretože k znaleckému dokazovaniu, ktoré vykonal znalec M.. Š. H., sa účastníci mohli vyjadrovať, znalec vypovedal i v konaní a účastníci mali právo klásť mu otázky. Odvolací súd k procesným námietkam žalovaného uvádza len toľko, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka, aby sa súd stotožnil s jeho právnym názorom a návrhmi vo veci. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, najmä keď spĺňa aj parametre zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 141 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že ich priznal úspešnému žalobcovi. Žalobcovi v odvolacom konaní vznikli trovy z titulu právneho zastúpenia za 11 úkonov právnej pomoci vyčíslených v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. nasledovne: - 1 úkon PS zo dňa 10.09.2009 - vyjadrenie žalobcu k odvolaniu v zmysle ust. § 10 ods. 1, v spojení s ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške 2.331,87 eur + režijný paušál 6,95 eur + 20% DPH: 467,76 eur, čo je spolu 2.806,58 eur - 1 úkon PS zo dňa 21.10.2009 - účasť na pojednávaní v zmysle ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust. § 14 ods. 1 písm. d) vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške 2.331,87 eur + režijný paušál 6,95 eur + 20% DPH: 467,76 eur, čo je spolu 2.806,58 eur - 1 úkon PS zo dňa 11.11.2009 - účasť na pojednávaní, kde sa vyhlásil rozsudok v zmysle ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust. § 14 ods. 1 písm. d) a § 14 ods. 5 vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške 582,97 eur + režijný paušál 6,95 eur + 20% DPH: 117,98 eur, čo je spolu 707,90 eur - 2 úkony PS zo dňa 24.11.2011 - účasť na pojednávaní v zmysle ust. § 10 ods.. 1 v spojení s ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške 4.663,74 eur (2x 2.331,87 eur) + režijný paušál 14,82 eur (7,41 eur x 2) + 20% DPH: 935,71 eur, čo je spolu 5.614,27 eur - 1 úkon PS zo dňa 11.01.2012 - vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v zmysle ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške 2.332,21 eur + režijný paušál 7,63 eur + 20% DPH: 467,97 eur, čo je spolu 2.807,81 eur - 1 úkon PS zo dňa 17.09.2013 - žiadosť o prerokovanie veci bez zbytočných odkladov v zmysle ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške 2.332,21 eur + režijný paušál 7,81 eur + 20% DPH: 468,- eur, čo je spolu 2.808,02 eur - 1 úkon PS zo dňa 06.11.2013 - písomné podanie na súd v zmysle ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust. § 14 ods. 1 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške 2.332,21 eur + režijný paušál 7,81 eur + 20% DPH: 468,- eur, čo je spolu 2.808,02 eur - 2 úkony PS zo dňa 13.11.2013 - účasť na pojednávaní v zmysle ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust § 14 ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške 4.664,42 eur (2 x 2.332,21 eur) + režijný paušál 15,62 eur (2 x 7,81 eur) + 20% DPH: 936,- eur, čo je spolu 5.616,04 eur - 1 úkon PS zo dňa 27.11.2013 - účasť na pojednávaní v zmysle ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 z. z. vo výške 2.332,21 eur + režijný paušál 7,81 eur + 20% DPH: 468,- eur, čo je spolu 2.808,02 eur - Celková suma spolu: 28.783,24 eur Náhradu trov je žalovaný povinný zaplatiť v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. k rukám právneho zástupcu žalobcu na jeho účet, vedený J. E., N..H.. Č.. Ú.: XX - XXXXXXX/XXXX. Toto rozhodnutie prijal Krajský súd v Bratislave v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.