Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/17/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014893555 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014893555.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: U. U. R. E. Z. C. Š. M. D. X. Á. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom L. Č.. XXX, L., zastúpená JUDr. Helenou Čerešňovou, advokátkou vo Svätom Jure, Horné predmestie č. 216/16, proti odporcovi: W.A.W. spol. s r.o., Mlynské luhy č. 17, Bratislava, IČO: 31 340 318, zastúpený Mgr. Mariannou Paulíkovou, advokátkou v Bratislave, Karloveské rameno č. 8/A, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a o náhradu mzdy, s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 5. marca 2014, č.k. 18 Cpr 3/2013-80, takto r o z h o d o l : Medzitýmny rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 5. marca 2014, č.k. 18 Cpr 3/2013-80, p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II. medzitýmnym rozsudkom zo dňa 5.3.2014, č.k. 18 Cpr 3/2013-80, určil, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 21.3.2013 je neplatné. Zároveň si vymienil, že o náhrade mzdy a o trovách konania rozhodne v konečnom rozsudku. Vychádzal z návrhu navrhovateľky podaného na súde prvého stupňa dňa 24.4.2013, ktorým sa domáha určenia, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe listom zo dňa 21.3.2013 je neplatné; náhrady mzdy v sume 1.082,60 € mesačne od 1.4.2013 do času, keď jej odporca umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru; zaplatiť úroky z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo sumy 1.082,60 € vždy od 16. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa náhrada mzdy priznáva, všetko do zaplatenia. Skončenie pracovného pomeru je podľa jej názoru v rozpore so zákonom, a teda neplatné, keďže medzi účastníkmi od 7.2.2013 trval pracovný pomer bez skúšobnej doby. Súd prvého stupňa najprv rozhodol o základe (o vyslovenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru) medzitýmnym rozsudkom po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázané nasledovné právne skutočnosti. Pracovný pomer medzi účastníkmi konania bol založený pracovnou zmluvou uzavretou dňa 14.1.2013 s dohodnutým dňom nástupu navrhovateľky do práce dňa 14.1.2013, druhom práce obchodný zástupca, miesto výkonu práce Stredisko Kerimax Nitra, Murgašova 10, Nitra. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú do 31.7.2013; súčasne (čl. I. bod 3 pracovnej zmluvy) účastníci dohodli skúšobnú dobu v trvaní 3 mesiace. Dňa 7.2.2013 účastníci uzatvorili dodatok č. 1 k pracovnej zmluve zo dňa 14.1.2013, v ktorom sa okrem iného dohodli, že v čl. I. pracovnej zmluvy v bode 3. sa vypúšťa text: „so skúšobnou dobou 3 mesiace“. Dodatok č. l nadobudol platnosť a účinnosť dňom jeho podpisu obidvoma zmluvnými stranami (dňa 7.2.2013; bod 3.3. dodatku č. l k pracovnej zmluve). Listom zo dňa 21.3.2013 odporca s navrhovateľkou skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce s tým, že pracovný pomer sa končí dňom 21.3.2013. Listom zo dňa 26.3.2013 navrhovateľka oznámila odporcovi, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné z dôvodov tam uvedených a žiadala súčasne, aby jej odporca naďalej prideľoval prácu. Listom zo dňa 18.7.2013 oznámil odporca navrhovateľke, že listinu zo dňa 31.3.2013, označenú ako „skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe“ prehlasuje za neplatnú a žiadal ju, aby sa okamžite dostavila späť do zamestnania k riadnemu výkonu práce. Ak teda odporca s navrhovateľkou rozviazal pracovný pomer podľa § 72 Zákonníka práce v skúšobnej dobe, v čase, kedy účastníci nemali dohodnutú skúšobnú dobu, pracovný pomer bol rozviazaný neplatne. Názor odporcu v tom, že rovnako ako k dojednaniu skúšobnej doby nemôže platne dôjsť po vzniku pracovného pomeru, nemožno skúšobnú dobu ani zrušiť po vzniku pracovného pomeru, súd považoval za nesprávny, nezodpovedá zneniu zákona. Dohoda účastníkov pracovného pomeru o skúšobnej dobe sa právne posudzuje podľa ustanovenia § 18 Zákonníka práce o zmluvách, ako aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch. Aj v pracovnom práve platí zmluvná voľnosť, ktorá je obmedzená iba kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce. Pokiaľ ide o skúšobnú dobu jediným obmedzením, ktoré platí, je, že skúšobná doba musí byť dohodnutá písomne, nesmie byť dlhšia ako 3 mesiace a musí byť dojednaná najneskôr v deň vzniku pracovného pomeru. Žiadne iné obmedzenie, teda ani také, že by sa účastníci pracovnoprávneho vzťahu nemohli dohodnúť na zrušení skúšobnej doby, nemožno zo zákonnej úpravy vyvodiť. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 18, § 45 ods. l, 3, § 59 ods. l, § 72 ods. l, 2, § 77, § 79 ods. l Zákonníka práce. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie odporca dôvodiac ustanovením § 221 ods. l v spojitosti s § 221 ods. l písm. h/, § 205 ods. 2 písm. a/, § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že akékoľvek zmeny týkajúce sa skúšobnej doby (teda aj jej zrušenie) vykonané po vzniku pracovného pomeru, sú neplatné a nemožno ich konvalidovať dodatkom. K tomuto záveru dospel per analogiam zo záveru, že skúšobná doba nemôže byť platne dojednaná potom, keď už pracovný pomer vznikol. Nemožno ju teda dohodnúť so spätnou platnosťou, ale najneskôr v ten deň, ktorý bol dojednaný ako deň nástupu zamestnanca do práce (R 6/1984, 6 Cdo 11/1994). Má za to, že dodatok č. l v časti zrušenia skúšobnej doby je absolútne neplatný, čím teda došlo listinou označenou ako skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo dňa 21.3.2013 k platnému skončeniu pracovného pomeru. Odvolaciemu súdu navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť. Žiadal priznať náhradu trov konania. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne a právne správny potvrdiť. Dôvodila, že odporca v odvolaní uviedol dôvody (akékoľvek zmeny týkajúce sa skúšobnej doby /tzn. aj jej zrušenie/ vykonané po vzniku pracovného pomeru, sú neplatné a nemožno ich konvalidovať dodatkom), ktoré predniesol aj v súdnom konaní a súd sa s nimi vysporiadal v napadnutom rozsudku. Odporca v tejto súvislosti neuviedol žiadny nový relevantný argument. Odvolanie považuje za obštrukčný úkon zo strany odporcu s cieľom spôsobiť prieťahy v konaní a vyhnúť sa tak zodpovednosti voči nej. Sám odporca listom zo dňa 18.7.2013 prehlásil sporné okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné; napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je totožný s týmto prehlásením odporcu. Odporca sa nesprávne opiera o ustanovenie § 45 ods. l Zákonníka práce, resp. sa snaží nesprávne aplikovať analogiu legis. V pracovnom práve platí do značnej miery kogentná právna úprava, avšak je tu priestor aj pre zmluvnú voľnosť, ktorá je zásadou pri uzatváraní zmluvných vzťahov. Ustanovenie § 45 ods. l Zákonníka práce jasne upravuje, že skúšobnú dobu možno dojednať v pracovnej zmluve, teda skúšobnú dobu nemožno dohodnúť neskôr, t.j. po uzatvorení pracovnej zmluvy. V tejto časti ide o kogentnú právnu úpravu, od ktorej sa nemožno odchýliť. Ak teda zamestnávateľ využije právo dojednať skúšobnú dobu, účastníci tak môžu urobiť najneskôr v pracovnej zmluve. Ustanovenie o dĺžke skúšobnej doby je dispozitívne do tej miery, že sa účastníci pracovnoprávneho vzťahu môžu na dĺžke skúšobnej doby dohodnúť; tak, že skúšobná doba môže mať rôzne trvanie, najviac však tri mesiace. Zákonník práce neupravuje dodatočnú možnosť skrátenia dojednanej skúšobnej doby, a preto tu nastáva priestor pre zmluvnú voľnosť, t.j. priestor pre zamestnávateľa, aby po zrelej úvahe o kvalitách zamestnanca ponúkol zamestnancovi istotu, písomným dodatkom k pracovnej zmluve zrušil skúšobnú dobu. Odvolaciemu súdu navrhla preto napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Žiadala náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.7.2014, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a že teda odvolaniu odporcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. októbra 2014 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. V konaní nie je sporné, že účastníci (navrhovateľka ako zamestnanec a odporca ako zamestnávateľ) dňa 14.1.2013 uzavreli pracovnú zmluvu podľa § 42 a nasl. Zákonníka práce na dobu určitú do 31.7.2013 so skúšobnou dobou tri mesiace, s miestom výkonu práce Stredisko Kerimax Nitra, Murgašova č. 10, Nitra, v pracovnej pozícii navrhovateľky obchodný zástupca, s dňom nástupu do zamestnania dňa 14.1.2013 (čl. I. bod 1, 2, 3, 4 pracovnej zmluvy). Niet sporu ani o tom, že účastníci dňa 7.2.2013 uzavreli dodatok č. l k pracovnej zmluve zo dňa 14.1.2013, ktorou okrem iného dohodli, že v čl. I. bod 3 pracovnej zmluvy sa vypúšťa text: „so skúšobnou dobou 3 mesiace“. Dodatok č. l nadobudol platnosť a účinnosť dňom jeho podpisu oboma zmluvnými stranami (dňa 7.2.2013). V ďalšom období pracovná zmluva nebola vôbec menená; osobitne pracovný pomer nebol zmenený na dobu neurčitú, nebol opätovne uzavretý pracovný pomer na dobu určitú, a tak skončil uplynutím doby (31.7.2013). Listom zo dňa 21.3.2013 odporca s navrhovateľkou rozviazal pracovný pomer podľa § 72 Zákonníka práce v skúšobnej dobe; pracovný pomer mal takto skončiť dňa 21.3.2013. Podaním zo dňa 26.3.2013 navrhovateľka odporcovi oznámila, že rozviazanie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával. Listom zo dňa 18.7.2013 odporca vyzval navrhovateľku, aby sa vrátila späť do zamestnania; súčasne jej oznámil, že listinu z 31.3.2013 označenú ako „skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe“ prehlasuje za neplatnú. Odporca výpoveď platne neodvolal, a tak bola naďalej účinná. Aj v odvolacom konaní zostalo sporné to, či účastníci mohli platne dohodnúť zrušenie, skrátenie, skúšobnej doby vopred dohodnutej alebo nie, a teda v tejto súvislosti či aj po 7.2.2013 bežala trojmesačná výpovedná doba dohodnutá medzi účastníkmi v pracovnej zmluve dňa 14.1.2013 alebo nie. Vyriešenie tejto otázky nepochybne dá odpoveď na otázku, či odporca platne alebo neplatne podaním zo dňa 21.3.2013 rozviazal s navrhovateľkou pracovný pomer v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce. Zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov [čl. 5 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia pracovnej zmluvy a v čase dania výpovede; od 1.1.2013)]. Zákonník práce upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 1, 4 Zákonníka práce). Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov (§ 13 ods. 3 veta prvá, druhá Zákonníka práce). Prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom (§ 15 Zákonníka práce). V pracovnej zmluve možno dohodnúť skúšobnú dobu, ktorá je najviac tri mesiace, a u vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu a vedúceho zamestnanca, ktorý je v priamej riadiacej pôsobnosti tohto vedúceho zamestnanca, je najviac šesť mesiacov. Skúšobnú dobu nemožno predlžovať. Skúšobná doba sa predlžuje o čas prekážok v práci na strane zamestnanca. Skúšobná doba sa musí dohodnúť písomne, inak je neplatná. Skúšobnú dobu nie je možné dohodnúť v prípade opätovne uzatváraných pracovných pomerov na určitú dobu (§ 45 ods. 1, 2, 3, 4 Zákonníka práce). Pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce (§ 46 Zákonníka práce). Dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne (§ 54 Zákonníka práce). Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Výpoveď, ktorá bola doručená druhému účastníkovi, možno odvolať len s jeho súhlasom. Odvolanie výpovede, ako aj súhlas s jej odvolaním treba urobiť písomne (§ 61 ods. l, 2, 4 Zákonníka práce). V skúšobnej dome môže zamestnávateľ a zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu. Písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru sa má doručiť druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť (§ 72 ods. l veta prvá, ods. 2 Zákonníka práce). Následne na vyššie uvedené možno vyvodiť, že skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe môže zamestnanec, rovnako aj zamestnávateľ, obaja z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu. Pracovné podmienky dohodnuté v pracovnej zmluve sú pre zamestnanca i zamestnávateľa záväzné a nemôžu sa jednostranne meniť s výnimkou prípadov uvedených v ustanovení § 55 Zákonníka práce (dôvody preradenia na inú prácu). Výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď doručenú druhému účastníkovi možno písomne odvolať len s jeho písomným súhlasom. V prejednávanej veci účastníci neuvádzali, žeby bola výpoveď doručená navrhovateľke zo strany odporcu písomne odvolaná, žeby navrhovateľka dala písomný súhlas s jej odvolaním; nedostatok súhlasu druhého účastníka s odvolaním výpovede má za následok, že výpoveď je naďalej účinná. Za platné a účinné odvolanie výpovede nemožno považovať chovanie odporcu v tom, že v určitom, krátkom, období po vyjadrení navrhovateľky k výpovedi odporca vyzval navrhovateľku na nástup do práce, že považoval listinu, v ktorej bola obsiahnutá výpoveď, za neplatnú. Predpokladom platného skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe je to, že výpoveď podľa § 72 Zákonníka práce bola daná a doručená druhému účastníkovi pracovnej zmluvy v priebehu skúšobnej doby a že pracovný pomer sa skončí pred uplynutím skúšobnej doby. Zákonodarca účastníkom pracovnoprávneho vzťahu uložil obmedzenie spočívajúce len v tom, že skúšobnú dobu možno dojednať len písomne (v pracovnej zmluve) v maximálnej dĺžke troch mesiacov (základnej maximálnej dĺžke skúšobnej doby), pričom v prípade, ak ide o zamestnanca, ktorý je vedúcim zamestnancom v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu a vedúceho zamestnanca, ktorý je v priamej riadiacej pôsobnosti tohto vedúceho zamestnanca, je dĺžka skúšobnej doby najviac šesť mesiacov (na navrhovateľku sa vzťahovala základná dĺžka skúšobnej doby); nedovoľuje teda dohodnúť dlhšie trvajúcu skúšobnú dobu. Dohodnutú skúšobnú dobu nemožno dodatočne predlžovať, a to ani v tom prípade, keď sa v pracovnej zmluve dohodla skúšobná doba kratšia ako (v prejednávanej veci) tri mesiace. Nemožno ju platne dojednať po tom, čo pracovný pomer už vznikol, so spätnou platnosťou, ale ju možno dojednať najneskôr v ten deň, ktorý bol dojednaný ako deň nástupu zamestnanca do práce. Zmluvná voľnosť účastníkov konania obsiahnutá v dodatku č. l k pracovnej zmluve spočívajúca v skrátení dĺžky skúšobnej doby nie je v rozpore so Zákonníkom práce. K uvedenému záveru odvolací súd dospel gramatickým, systematickým, logickým výkladom vyššie označených ustanovení Zákonníka práce a výkladom e ratione legis. Vychádzal pritom (napr.) z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 1.7.2008, č.k. III. 241/2007-38, podľa ktorého pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže sa, ba dokonca musí, od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa však musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nepredstavuje viazanosť štátnych orgánov iba textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Účelom právnej normy upravujúcej dĺžku skúšobnej doby je umožniť obom účastníkom pracovného pomeru, aby si overili, či dohodnutý pracovný pomer vyhovuje ich predstavám. Skúšobná doba predstavuje vzájomnú ochranu, ale súčasne aj vzájomné obmedzenie účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Jej cieľom je tiež umožniť, dovoliť, účastníkom pracovnoprávneho vzťahu rozhodnúť sa, či vôbec dohodnú skúšobnú dobu, a ak áno, určiť jej maximálnu dĺžku za tam určených podmienok, ktorú prekročiť nemôžu, pričom už v pracovnej zmluve musí byť jednoznačne uvedená dĺžka skúšobnej doby; umožniť účastníkom pracovnoprávneho vzťahu dohodnúť skúšobnú dobu maximálne v dĺžke zákonom dovolenej, ale aj môžu dohodnúť kratšiu ako zákonom dovolenú maximálnu dĺžku skúšobnej doby. V prípade, ak v pracovnej zmluve jej účastníci dohodli zákonom dovolenú dĺžku skúšobnej doby, túto po vzájomnej dohode v priebehu jej plynutia môžu skrátiť, opätovne v písomnej forme; nie však predĺžiť. K predĺženiu skúšobnej doby môže prísť len zo zákonných dôvodov uvedených v Zákonníku práce (napr. prekážky v práci na strane zamestnanca), o čo ale v prejednávanej veci nejde. Napokon tento záver nie je v rozpore ani s právnym názorom vysloveným v judikatúre odporcom označenej v odvolaní. Zo všetkého vyššieho uvedeného možno zhrnúť, že odporca neplatne skončil s navrhovateľkou pracovný pomer v skúšobnej dobe podľa § 72 Zákonníka práce. Totiž stalo sa tak v čase, keď už skúšobná doba uplynula (neplynula); dohodnutá bola v pracovnej zmluve dňa 14.1.2013 v trvaní tri mesiace (dĺžka právnym predpisom dovolená), písomne sa dňa 7.2.2013 (dodatkom č. l k pracovnej zmluve zo dňa 14.1.2013) účastníci dohodli o jej zrušení, a tak odvtedy pracovný pomer trval už bez skúšobnej doby. Ak odporca v mesiaci marec 2013 dal navrhovateľke výpoveď len z dôvodu uvedeného v ustanovení § 72 Zákonníka práce, výpoveď je neplatná. Nebolo preukázané, a ani sami účastníci netvrdili, žeby táto dohoda obsiahnutá v dodatku č. l zo dňa 7.2.2013 k pracovnej zmluve zo dňa 14.1.2013 nezodpovedala prejavu ich vôle, žeby nezodpovedala dobrým mravom, žeby obchádzala zákon. Navrhovateľka sa ochrany na súde v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru domáha v prekluzívnej lehote. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Odporca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Uvádzal len dôvody, ktoré uvádzal aj v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa správne vyporiadal. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní pred súdom prvého stupňa nastala taká vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z obsahu spisu nevyplýva, žeby svojím konaním a rozhodnutím súd odňal odporcovi možnosť konať pred súdom. Medzitýmny rozsudok je presvedčivý, obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú, presnú a kvalifikovanú odpoveď na argument týkajúci sa neplatnosti rozviazania pracovného pomeru s navrhovateľkou zo strany odporcu; dostatočne jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo návrhu navrhovateľky vyhovel. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 M Cdo 8/2008, 5 M Cdo 1/2011). Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné ešte uviesť, že odporca sa vo svojom odvolaní vôbec nezaoberal otázkou možnosti/nemožnosti retroaktivity zákona č. 483/2001 Z.z. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). Na tomto mieste odvolací súd ešte uvádza, že je v záujme oboch účastníkov vyriešiť mzdové nároky navrhovateľky v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru dohodou. V prípade, že k dohode nedôjde, rozhodne súd prvého stupňa v prejednávanej veci. Odvolací súd nedoručoval odporcovi vyjadrenie navrhovateľky k jeho odvolaniu proti medzitýmnemu rozsudku súdu prvého stupňa, pretože v ňom navrhovateľka (opakovane) uvádzala dôvody, pre vec síce podstatné, vyplývajúce ale z návrhu na začatie konania, z jej vyjadrenia v konaní pred súdom prvého stupňa. Aj prípadné vyjadrenie sa odporcu k danému vyjadreniu, vedomosť o takomto vyjadrení, by nemalo vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu odporcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby mu súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu. V konečnom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov konania v konaní pred súdom prvého stupňa i pred odvolacím súdom (§ 224 ods. l, § 142 a nasl. O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.