Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/48/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109252087 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109252087.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: I. G., bytom G., S. XX, zastúpenom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Vajnorská 20, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č.13, Bratislava, o náhradu škody v sume 2.274,55 eur s príslušenstvom, o zaplatenie 236,40 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. novembra 2013, č.k. 10C 231/2009-90, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa priznania ročných úrokov z omeškania vo výške 9% zo sumy 236,40 eur od 22.06.2010 do zaplatenia, m e n í tak, že návrh v tejto časti z a m i e t a a vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 1.045,60 eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Ľubomíra Hlbočana, advokáta so sídlom v Bratislave, do troch dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.274,55 eur, sumu 236,40 eur, spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % zo sumy 2.274,55 eur od 22.06.2010 do zaplatenia a zo sumy 236,40 eur od 22.06.2010 do zaplatenia a trovy konania - titulom náhrady trov právneho zastúpenia, v sume 914,45 eur. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 1 ods. 2, § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že proti navrhovateľovi bolo uznesením zo dňa 25.06.2003 začaté trestné stíhanie pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom, ktoré bolo zastavené uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I č.k. 1Pv 290/03 - 92 zo dňa 21.11.2006; uznesením zo dňa 14.06.2003 bolo začaté proti navrhovateľovi trestné stíhanie pre trestný čin obmedzovania osobnej slobody a porušovania domovej slobody, avšak následne bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 1T 98/2006 zo dňa 16.04.2007 spod obžaloby oslobodený a odvolanie okresného prokurátora bolo zamietnuté uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4To 43/07 - 128 zo dňa 29.05. 2007. Rozhodnutia o vznesení obvinení proti navrhovateľovi posúdil ako nezákonné a k námietke odporcu, že ani jedno z uznesení nebolo pre nezákonnosť zrušené uviedol, že zastavenie trestného konania a oslobodenie spod obžaloby majú v kontexte ustanovenia § 4 zákona č. 58/1969 Zb. rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesení o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a teda ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Listinnými dokladmi mal preukázanú výšku škody, ktorá vznikla navrhovateľovi zaplatením trov obhajoby počas vedenia obidvoch trestných konaní, ako aj výšku trov predbežného prejednania nároku na náhradu škody, ktorá sa považuje v zmysle súdnej judikatúry za príslušenstvo uplatneného nároku na náhradu škody. Vzhľadom na to, že náklady na trovy obhajoby boli poskytnuté za úkony právnej služby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov viažucich sa k osobe obvineného navrhovateľa, ustálil existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou navrhovateľa v konaní. S poukazom na § 20 zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s § 517 Občianskeho zákonníka priznal navrhovateľovi ním uplatňované úroky z omeškania, a to prvým dňom po uplynutí šesťmesačnej lehoty plynúcej odporcovi na predbežné prejednanie navrhovateľom uplatneného nároku na náhradu škody, s poukazom na to, že počas predbežného prerokovania nároku odporca už vedel; doručením uznesenia o prerušení konania; o tom, že navrhovateľ si proti štátu uplatnil nárok na náhradu škody na súde. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh navrhovateľa zamietnutý dôvodiac tým, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľný. Namietal existenciu predpokladov zodpovednosti štátu za škodu z dôvodu neexistencie nezákonného rozhodnutia a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. Dôvodil, že neexistujú rozhodnutia, ktoré sú právoplatné a ktoré boli neskôr pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom. Za nepreskúmateľný považoval rozsudok súdu prvého stupňa pre absenciu špecifikácie jednotlivých úkonov právnej služby. Uviedol, že v konaní nemal možnosť verifikovať tvrdenia navrhovateľa ohľadom jednotlivých úkonov poskytnutej právnej služby, a teda posúdiť, či navrhovateľom tvrdené úkony právnej služby boli vôbec poskytnuté a či išlo o efektívne poskytnutú právnu pomoc a dokazovanie v tomto smere nevykonal ani prvostupňový súd a bez ďalšieho priznal navrhovateľovi ním uplatnené nároky, pričom nemal preukázané ním tvrdené skutočnosti. Odôvodnenie rozsudku tak v tejto časti nespĺňa zákonné náležitosti § 157 ods. 2 O.s.p. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu zotrval na svojich vyjadreniach v konaní pred súdom prvého stupňa a zdôraznil, že ak prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I vydal uznesenie dňa 21.11.2006 uznesenie, ktorým bolo trestné stíhanie proti nemu zastavené, nemusel samostatne zrušovať rozhodnutie policajta - uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, pretože uznesením o zastavení trestného stíhania nahradil nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia. Pokiaľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.04.2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.05.2007 spod obžaloby oslobodený, pretože skutok nebol trestným činom, týmto bolo v trestnom konaní nahradené nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia. Dodal, že súdu neprináleží preskúmavať začatie, priebeh trestného konania či použité procesné postupy, ale sa má obmedziť len na preskúmanie toho, či bolo na začiatku vydané rozhodnutie o vznesení obvinenia, ktoré bolo neskôr zrušené zastavením trestného stíhania, respektíve oslobodením spod obžaloby, v dôsledku čoho sa stalo rozhodnutie o vznesení obvinenia nezákonným a založilo právny titul na jeho odškodnenie. Argumentoval, že súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v trestnom konaní, ale posudzuje to, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, a preto nie je dôležité, či boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné pri hájení jeho záujmov v trestnom konaním, ale je smerodajné, o akú sumu sa skutočne zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania proti jeho osobe. Pokiaľ teda skutočne zo svojho majetku zaplatil advokátovi určitú sumu v súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní, je nepochybné, že o túto sumu sa reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania, a teda nebyť nezákonne vedeného trestného stíhania proti jeho osobe, nemusel by inak vynakladať zo svojho majetku peniaze na zaplatenie advokáta. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní, vo výške 131,15 eur. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa (§ 213 ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie odporcu je čiastočne dôvodné, pretože pokiaľ súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi úroky z omeškania aj z nákladov, ktoré vynaložil - v podobe trov právneho zastúpenia, na predbežné prerokovanie žiadosti o náhradu škody, vychádza rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti z nesprávneho právneho posúdenia veci. V posudzovanej veci vykonal súd prvého stupňa dostatočné dokazovanie na zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na náhradu škody a na posúdenie opodstatnenosti tvrdení odporcu, z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že je v zmysle § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. daná zodpovednosť odporcu za škodu vzniknutú navrhovateľovi nezákonnými uzneseniami orgánov štátu o vznesení obvinenia, pričom svoje dôvody vedúce k priznaniu nároku na náhradu škody; spočívajúcej vo vynaložených trovách obhajoby; vrátane príslušenstva - v podobe nákladov na predbežné prerokovanie nároku, aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Súd prvého stupňa správne aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (§ 1 až § 4) a tieto aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou, ktorá je konštantne jednotná v názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia a že uznesenie o zastavení trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť (R 70/1994). Uvedené závery reflektujú potrebu odčinenia majetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, keď nemožno od obvineného spravodlivo požadovať, aby znášal materiálne dôsledky rozhodnutia o vznesení obvinenia v podobe vynaložených trov na svoju obhajobu, keď sa neskôr ukázalo vznesené obvinenie nesprávnym a trestné stíhanie sa skončilo tak, že na neho treba pozerať ako na nevinného. Podľa odvolacieho súdu nie je tu žiadny významný dôvod, pre ktorý by sa mal v danej veci odchýliť od zásad prezentovaných doterajšou judikatúrou, a preto zhodne so súdom prvého stupňa, ktorý vec posúdil v súlade hmotným právom a s ustálenou judikatúrou, dospel k záveru, že sú dané zákonné predpoklady vzniku nároku navrhovateľa na náhradu škody spôsobenú mu uzneseniami o vznesení obvinenia, keď ich účinky boli v priebehu ďalšieho trestného konania, v dôsledku ich nezákonnosti, zrušené - zastavením trestného stíhania a oslobodením spod obžaloby. Súdnou praxou bolo tiež ustálené, že jednotlivé dôvody oslobodenia spod obžaloby nemajú z hľadiska posudzovania správnosti uznesenia o vznesení obvinenia rovnaký význam, a preto nárok na náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia nemá ten, komu by nevzniklo právo na náhradu škody podľa § 5 ods.2 a § 6 ods.3 zákona, teda ak by si obvinený vznesenie obvinenia zavinil sám, alebo by bol oslobodený spod obžaloby len pre to, že by nebol za trestný čin zodpovedným, resp. že mu bola udelená milosť alebo amnestia a pod. Aj so zreteľom na uvedené treba považovať nárok navrhovateľa na náhradu škody za dôvodný, keďže trestné stíhanie bolo proti nemu zastavené a spod obžaloby bol oslobodený z dôvodu, že skutky, pre ktoré bol trestne stíhaný, neboli trestným činom, a ani na základe opisu skutku týkajúceho sa stíhania navrhovateľa pre podozrenie z trestného činu vydierania, nemožno vyvodiť záver, že si v tomto prípade trestné stíhanie privodil sám. S poukazom na vyššie uvedené závery možno uzavrieť, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, keďže má oporu v zákone a je konformný s doterajšou súdnou praxou, ktorá vyriešila otázku vzťahu uznesenia o vznesení obvinenia a zastavenia trestného stíhania/ oslobodenia spod obžaloby, z hľadiska naplnenia predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pokiaľ odporca v podanom odvolaní namietal, že nemal možnosť v konaní verifikovať tvrdenia navrhovateľa ohľadom jednotlivých úkonov poskytnutej právnej služby a pokiaľ v tejto súvislosti vytýkal súdu prvého stupňa, že v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie, odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ predložil v konaní špecifikáciu jednotlivých úkonov právnej služby vykonaných ním zvolených advokátom na jeho obhajobou v trestnom konaní, súd prvého stupňa tieto skonfrontoval s obsahom pripojených vyšetrovacích v spisov; čo vyplýva z jeho konštatovania na základe zápisníc z vykonaných výsluchov počas vedenia trestného konania, o zastupovaní navrhovateľa advokátom, respektíve jeho zamestnancom pri jednotlivých vyšetrovacích úkonoch; pokiaľ mal odporca pochybnosti o efektívnosti poskytnutej právnej pomoci mal možnosť porovnať účtované trovy obhajoby za jednotlivé úkony právnej služby s obsahom pripojených vyšetrovacích spisov; a pokiaľ nevzniesol v konaní pred súdom prvého stupňa žiadne konkrétne námietky, nebol súd prvého stupňa povinný v odôvodnení svojho rozsudku podrobne sa vyporiadavať s každým jednotlivým úkonom poskytnutej právnej služby, keď z obsahu spisu je zrejmé, že tieto boli vykonané v súvislosti s uplatňovaním práv obhajoby navrhovateľom v trestnom konaní za účelom odstránenia nežiaducich dôsledkov spôsobených vznesením obvinení proti nemu. Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Keďže v danej veci neboli odporcom uplatnené žiadne konkrétne námietky proti navrhovateľom predloženej špecifikácii trov obhajoby a ani žiadne konkrétne návrhy na doplnenie dokazovania vo vzťahu ku verifikácii jednotlivých úkonov právnej služby, nemal súd prvého stupňa dôvod spochybňovať hodnovernosť uplatňovaných trov obhajoby a vykonávať v tomto smere, nad rámec dôkazných návrhov odporcu, dokazovanie, v opačnom prípade by došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti konania; nie je povinnosťou súdu pátrať po dôkazoch, ktoré by spochybňovali navrhovateľom uplatňovaný nárok, nakoľko jeho povinnosťou z procesného hľadiska bolo len poučiť odporcu, ako účastníka konania, že má označiť a predložiť všetky dôkazy do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, ktorá zákonná povinnosť bola zo strany konajúceho súdu riadne splnená, a pokiaľ odporca nenavrhoval žiadne konkrétne dôkazy spochybňujúce navrhovateľom uplatňovanú výšku nároku, nedôvodne potom súdu prvého stupňa vytýka v tomto ohľade nevykonanie ďalšieho dokazovania. Rovnako, právny záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľom uplatňované náklady na predbežné prerokovanie nároku je potrebné posudzovať ako príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka - nakoľko ide o náklady spojené s uplatnením nároku na náhradu škody, je konformný s doterajšou súdnou praxou, a niet žiadneho významného dôvodu, pre ktorý by sa mal odvolací súd odchýliť v danej veci od záverov ňou prezentovaných. Pokiaľ však súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi úroky z omeškania aj z nákladov na predbežné prerokovanie nároku, vychádza jeho rozhodnutie z nesprávneho právneho posúdenia veci. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky na náhradu škody predstavujú jej príslušenstvo, a preto v tomto prípade neprichádza do úvahy, v prípade omeškania s ich zaplatením, priznanie príslušenstva v podobe úrokov z omeškania. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že prax súdov sa ustálila na názore, že Občiansky zákonník neumožňuje veriteľovi požadovať vo vzťahu k dlžníkovi príslušenstvo (úrok z omeškania), v prípade omeškania s platením príslušenstva pohľadávky, ktorý záver vychádza z úvahy, že úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú podľa ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa v zmysle tohto ustanovenia, a v nadväznosti na definíciu záväzkového vzťahu v § 488 Občianskeho zákonníka a jeho všeobecného chápania v právnej teórii, rozumie peňažné plnenie (istina), na ktoré má veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene (za predpokladu, že možno nárokovať sankciu za omeškanie s platením) dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka. Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká i akcesorický záväzok úrokový; pretrváva len povinnosť uhradiť už úroky vzniknuté do zániku tohto vzťahu. Tento právny názor je plne aplikovateľný aj v prejednávanej veci. Pokiaľ totiž možno príslušenstvo požadovať len z pohľadávky v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka; teda ak má veriteľ právo žiadať od dlžníka plnenie vyplývajúce zo záväzkového vzťahu; v prípade náhrady nákladov na uplatnenie pohľadávky, nejde o pohľadávku podľa ust. § 488 Občianskeho zákonníka, ale o príslušenstvo pohľadávky, a preto nastáva obdobná situácia, ako pri nároku na úroky z omeškania z úroku (či už zmluvných alebo zákonných). V ust. § 121 ods. 3 Obč. zák. je príslušenstvo pohľadávky vymedzené kogentným spôsobom, a preto priznanie príslušenstva v podobe úrokov z omeškania z príslušenstva, v podobe nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, nemá oporu v tomto a ani v žiadnom inom ustanovení zákona. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody možno zhrnúť, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza v časti priznania úrokov z omeškania z nákladov na predbežné prerokovanie nároku vo výške 236,40 eur z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, že návrh navrhovateľa na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 236,40 eur zamietol a vo zvyšnej časti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.274,55 eur, sumu 236,40 eur a ročný úrok z omeškania 9% zo sumy 2.274,55 eur od 22.06.2010 do zaplatenia, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.2 O.s.p. v spojení s § 142 ods.3 O.s.p. a § 151 ods.1 vety prvej O.s.p. a len v nepatrnej časti neúspešnému navrhovateľovi, na základe jeho návrhu, priznal plnú náhradu trov prvostupňového konania vo výške 914,45 eur a plnú náhradu trov odvolacieho konania vo výške 131,15 eur; podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vznikol právnemu zástupcovi navrhovateľa nárok na odmenu vo výške 101,25 eur za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 27.01.2014, na paušálnu náhradu v sume 8,04 eur, k čomu mu patrí 20% DPH v sume 21,86 eur. Náhradu trov konania je odporca povinný zaplatiť advokátovi navrhovateľa (§ 149 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.