Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/7/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407228013 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1407228013.4 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: VMB, a.s., so sídlom Hanulova 5/b, Bratislava, IČO: 35 778 130, zast. JUDr. Jurajom Rybárom, advokátom, Tobrucká 6, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 6. októbra 2011 č.k. 6C 268/2007-220, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia 10.188.475,07 eur s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 4.827.657,16 eur od 02.12.2007 do zaplatenia a zo sumy 5.360.817,90 eur od 17.04.2008 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, podľa zákona č. 58/1968 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV č.k. 12C 119/03-95 zo dňa 28.07.2003, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie zakazujúce navrhovateľovi nakladať s nehnuteľnosťou v jeho vlastníctve. Navrhovateľ tvrdil, že rozhodnutím súdu mu bolo znemožnené splniť svoj záväzok zo zmluvy o budúcej zmluve, čím mu vznikla povinnosť zaplatiť dohodnutú zmluvnú pokutu, a zároveň aj škoda spočívajúca v ušlom zisku. Vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľ a X.. S. V. uzavreli dňa 27.03.2003 Zmluvu o budúcej zmluve, podľa ktorej sa navrhovateľ ako vlastník nehnuteľností v katastrálnom území A. zapísaných na LV č. XXXX, parcelné číslo XXXX/X, ostatné plochy o výmere 2.315 m2 a stavby so súpisným číslom 3117, administratívna budova postavená na parcele XXXX/X (ďalej len „stavba administratívnej budovy“), a Ing. S. V. zaviazali na písomnú výzvu ktorejkoľvek zo zmluvných strán previesť vlastníctvo k nehnuteľnostiam za 10 miliónov eur. Predávajúci bol oprávnený vyzvať kupujúceho na uzavretie kúpnej zmluvy najneskôr po 150 dni odo dňa uzavretia tejto zmluvy. Písomná výzva zmluvnej strany musela byť doručená druhej zmluvnej strane najneskôr v 250-ty deň odo dňa uzavretia tejto zmluvy. V článku III - Zmluvné sankcie bolo dohodnuté, že ak niektorá zo zmluvných strán poruší svoj záväzok uzavrieť kúpnu zmluvu, je zmluvná strana, ktorá porušila svoj záväzok uzavrieť kúpnu zmluvu, povinná zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 5 miliónov eur, ktorá je splatná do 30 dní od doručenia výzvy na jej zaplatenie. Zo spisu Okresného súdu Bratislava IV č. 12C 119/03 zistil, že dňa 01.07.2003 bol podaný návrh o určenie, že k vyššie špecifikovanej stavbe administratívnej budovy je zriadené záložné právo a zároveň bol podaný návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Uznesením č.k. 12C 119/03-95 zo dňa 28.07.2003 súd návrhu vyhovel, a nariadil predbežné opatrenie, ktorým navrhovateľovi (v konaní 12C 119/03 odporcovi 3/) zakázal akokoľvek nakladať so stavbou administratívnej budovy a uložil mu nevykonávať žiadne úkony smerujúce k prevodu vlastníckeho práva k nej, nevykonávať úkony smerujúce k jej zaťaženiu záložným právom a nezriaďovať na nej vecné bremená. Toto uznesenie bolo navrhovateľovi (tam odporcovi 3/) doručené dňa 07.08.2003. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. 4Co 221/03-165 zo dňa 27.02.2004 bolo predmetné uznesenie súdu prvého stupňa zmenené, a návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý, keď z odôvodnenia vyplynulo, že navrhovateľ predbežného opatrenia nepreukázal bezprostredne hroziacu ujmu ako základný predpoklad pre nariadenie predbežného opatrenia. Toto uznesenie bolo navrhovateľovi (tam odporcovi 3/) doručené dňa 02.06.2004. Následne bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. 12C 119/03-219 zo dňa 15.11.2005 zamietnutý návrh o určenie, že k stavbe administratívnej budovy je zriadené záložné právo. X.. S. V. písomne vyzval navrhovateľa na uzavretie kúpnej zmluvy výzvou zo dňa 22.09.2003, doručenou navrhovateľovi dňa 23.09.2003. Listom zo dňa 24.09.2003 oznámil navrhovateľ X.. V., že nemôže splniť svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, nakoľko mu bolo predbežným opatrením, nariadeným Okresným súdom Bratislava IV pod č.k. 12C 119/03-95 zakázané nakladať so stavbou administratívnej budovy. Listom zo dňa 20.12.2004 vyzval X.. V. navrhovateľa na zaplatenie zmluvnej pokuty 5 miliónov eur, ktorú navrhovateľ dňa 16.04.2008 zaplatil. Skonštatoval, že navrhovateľ sa domáhal voči odporcovi zaplatenia náhrady škody v sume 10.188.475,07 eur, ktorá pozostáva zo skutočnej škody v sume 5.360.817,90 eur, spočívajúcej v zaplatenej zmluvnej pokute, a sumy 4.827.657,17 eur predstavujúcej ušlý zisk, vyčíslený ako rozdiel medzi kúpnou cenou nehnuteľností podľa zmluvy o budúcej zmluve a ich všeobecnou hodnotou určenou znaleckým posudkom. Odporca tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal nezákonnosť rozhodnutia o predbežnom opatrení. Navrhovateľ v konaní uviedol, že svoj nárok na náhradu škody voči navrhovateľovi predbežného opatrenia neuplatnil z dôvodu, že sa jedná o spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá nemá žiadny majetok, pričom zastával názor, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevylučujú uplatnenie náhrady škody aj voči odporcovi v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 58/69 Zb.. Takto zistený skutkový stav posúdil podľa ust. § 77 ods. 3 O.s.p. a podľa ust. § 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a vyhodnotil, že ak sa poškodený mohol domáhať náhrady ujmy od navrhovateľa predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 3 O.s.p., nemôže sa z toho istého dôvodu domáhať náhrady škody od štátu. Zodpovednosť štátu by prichádzala do úvahy iba vtedy, ak by neprichádzala do úvahy možnosť náhrady ujmy voči navrhovateľovi predbežného opatrenia. Vyjadril názor, že inštitúty upravujúce zodpovednosť za škodu v ustanovení § 77 ods. 3 O.s.p. a zákona č. 58/69 Zb. nemôžu vedľa seba obstáť. V ustanovení § 77 ods. 3 O.s.p. sa odráža skutočnosť, že súd nariaďuje predbežné opatrenie na základe navrhovateľom tvrdených a osvedčených skutočností, o ktorých sa spravidla nevykonáva dokazovanie, a ku ktorým sa odporca nemá možnosť dopredu vyjadriť. Zodpovednosť za škodu alebo inú ujmu spôsobenú nariadením predbežného opatrenia tak logicky nesie ten, kto o nariadenie požiadal, a to bez zreteľa k tomu, či predbežné opatrenie bolo nariadené v súlade so zákonom alebo nie. Podstatné je len to, že k zániku či zrušeniu predbežného opatrenia došlo z iného dôvodu než preto, že návrhu vo veci samej bolo vyhovené alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené. Zákonná úprava zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím vychádza z nevysloveného, ale zrejmého predpokladu, že zvláštna úprava obsiahnutá v právnych predpisoch, na ktorých základe bolo nezákonné rozhodnutie vydané, nezakladá v rovnakom alebo širšom rozsahu zodpovednosť iného subjektu. Dospel potom k záveru, že štát nenesie zodpovednosť za škodu vzniknutú činnosťou, ktorá je výkonom štátnej správy tam, kde príslušný zákon pričíta zodpovednosť za výsledok takej činnosti tomu, kto ju podnietil, a to bez zreteľa k tomu, či výsledku - spravidla rozhodnutiu bolo docielené v súlade so zákonom (či išlo o rozhodnutie správne) alebo v rozpore s ním (či išlo o rozhodnutie, ktoré bolo následne zmenené či zrušené a teda o rozhodnutie "nezákonné" vo význame prisudzovanom tomuto pojmu podľa Zákona č. 59/68 Zb.). V režime zákona č. 58/69 Zb. tu pritom nejde o to, že sa štát zodpovednosti za škodu oslobodí (to by zodpovedalo § 2 uvedeného zákona) ale o to, že je dopredu zrejmé, že túto zodpovednosť nesie niekto iný, a to navrhovateľ predbežného opatrenia. Uviedol, že tieto závery, uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29Cdo 3137/2007 zo dňa 23.09.2008, si osvojil, a stotožnil sa s nimi. Preto dospel k záveru, že navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu škody nemožno uplatňovať voči štátu, teda odporcovi pred tým, než navrhovateľ uplatní svoj nárok v zmysle § 77 ods. 3 O.s.p. proti navrhovateľovi predbežného opatrenia, pretože len tvrdenie navrhovateľa, že navrhovateľ predbežného opatrenia nemá žiadny majetok, nepreukazuje, že neprichádza do úvahy voči nemu požadovať náhradu ujmy, a tým uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle § 58/69 Zb. voči odporcovi. Z týchto dôvodov návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý ho žiadal zmeniť a návrhu vyhovieť. Vyjadril názor, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je arbitrárny, nakoľko argumentácia v ňom uvedená, sa opiera o dva odlišné právne závery, ktoré si svojím obsahom odporujú. Súd prvého stupňa svoj prvý právny záver v celku prevzal z právneho názoru Najvyššieho súdu ČR, vyslovenom v rozsudku sp. zn. 29Cdo 3137/2007 zo dňa 23.09.2008. V zmysle tohto právneho názoru súd prvého stupňa vyhodnotil, že za škodu spôsobenú predbežným opatrením, ktoré bolo zrušené z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, zodpovedá výlučne navrhovateľ predmetného predbežného opatrenia podľa ust. § 77 ods. 3 O.s.p. a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. je v prípade nezákonnosti rozhodnutia o predbežnom opatrení vylúčená. Druhý právny záver prvostupňového súdu je v rozpore z vyššie citovaným záverom, keď ním súd prvého stupňa vyslovil, že nárok v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. by bolo možné voči štátu uplatniť až po tom, čo bol uplatnený nárok v zmysle § 77 ods. 3 O.s.p. voči navrhovateľovi predbežného opatrenia, resp. až potom, čo bolo jeho uplatnenie neúspešné. Týmto druhým právnym záverom prezentoval súd prvého stupňa subsidiaritu týchto dvoch vyššie uvedených nárokov. Navrhovateľ poukázal na to, že oba závery súdu prvého stupňa popri sebe neobstoja, keďže prvý záver kategoricky vylučuje uplatnenie nároku voči štátu a druhý ho za istých podmienok pripúšťa. Takéto právne posúdenie veci súdom prvého stupňa spôsobilo nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva, v tomto prípade právo na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov, a teda možnosť riadne konať pred súdom. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, že premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú, ale aj laickú verejnosť predovšetkým pochopiteľné, a zároveň prijateľné, racionálne a spravodlivé. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že jeho odôvodnenie nespĺňa požiadavku presvedčivosti, a vzhľadom na v ňom vyslovené, navzájom si odporujúce závery, ktoré viedli súd prvého stupňa k zamietnutiu návrhu, je aj nepreskúmateľné. Súd prvého stupňa totiž podľa odôvodnenia najskôr vyhodnotil, že štát nezodpovedá podľa zák. č. 58/1969 Zb. za škodu spôsobenú predbežným opatrením, ktoré bolo zrušené z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, nakoľko za takúto škodu zodpovedá výlučne navrhovateľ predmetného predbežného opatrenia podľa ust. § 77 ods. 3 O.s.p., keď si osvojil právny názor vyslovený Najvyšším súdom Českej republiky v rozsudku sp. zn. 29Cdo 3137/2007 zo dňa 23.09.2008. Následne však právnym názorom prezentovaným v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorým vyslovil, že nárok na náhradu škody spôsobenej predbežným opatrením si navrhovateľ nemôže uplatňovať voči štátu skôr, ako si bezúspešne uplatnil svoj nárok v zmysle § 77 ods. 3 O.s.p. proti navrhovateľovi predbežného opatrenia, vyvrátil svoj vlastný skôr vyslovený záver o tom, že za škodu spôsobenú predbežným opatrením, ktoré bolo zrušené z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, zodpovedá výlučne navrhovateľ predmetného predbežného opatrenia podľa ust. § 77 ods. 3 O.s.p. a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. je v prípade nezákonnosti rozhodnutia o predbežnom opatrení vylúčená. Takéto odôvodnenie potom pri absencii jednoznačného záveru o právnom dôvode zamietnutia návrhu spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko z jeho odôvodnenia nie je možné ustáliť, či súd prvého stupňa návrh zamietol z dôvodu, že zodpovednosť štátu za žalovanú škodu je vylúčená, alebo z dôvodu, že návrh bol podaný predčasne, a uplatneniu žalovaného nároku voči štátu má predchádzať jeho bezúspešné uplatnenie voči navrhovateľovi predbežného opatrenia. Odvolací súd konštatuje, že oba závery súdu prvého stupňa nemôžu byť správne, a popri sebe neobstoja, čo robí rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľným, a teda odnímajúcim účastníkom možnosť konať pred súdom. Považuje tiež za potrebné uviesť, že jednou zo základných požiadaviek racionálnej právnej argumentácie je, že argumentácia v odôvodnení rozhodnutia súdu musí byť vnútorne nerozporná, a teda logicky konzistentná. Ide o to, aby sa v odôvodnení rozhodnutia súčasne nenachádzal určitý právny záver a zároveň aj jeho negácia. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval odvolací súd za vnútorne rozporné, pretože v ňom súd prvého stupňa najskôr vyslovil právne argumenty podporujúce určitý záver, a následne uviedol protiargumenty proti tomuto záveru. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že účastníci konania majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Úvahy súdu o skutkových a právnych záveroch musia byť riadne, presvedčivo a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie a hlavne právny záver odôvodní tak, aby spĺňal požiadavku § 157 ods. 2 O.s.p.. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že nové rozhodnutie súdu prvého stupňa musí byť konzistentné, a jeho právny záver jednoznačný, tak, aby naň mohli účastníci konania v prípadnom odvolaní reagovať a právne voči nemu argumentovať, a aby ho bolo možné v prípadnom odvolacom konaní preskúmať. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.