Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/598/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610201262 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1610201262.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: M. Ž., C. F. XXXX/XX, K., zast. advokátom JUDr. Miroslavom Repkom, Advokátska kancelária JUDr. Miroslav Repka, s.r.o., Francisciho 1, Bratislava, proti odporcovi: P.. Z. Ž., C. F. XXXX/XX, K., zast. advokátom JUDr. Miroslavom Zobokom, Advokátska kancelária mzlegal, s.r.o., so sídlom Bernolákova 2425/2, Malacky, o vylúčenie odporcu z užívania nehnuteľnosti, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 26. marca 2013, č.k. 6C 47/2010-322, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vylúčil odporcu z užívania nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX Správy katastra Z. ako parc. reg. L., parc. č. XXX/XX -zastavané plochy a nádvoria o výmere 126 m2, parc. č.XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 47 m2, parc. č. XXX/ XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 86 m2, parc. č. XXX/X - záhrady o výmere 819 m2, parc. č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 30 m2, rodinný dom súp. č. XXXX postavený na parc.č. XXX/XX B. garáž postavená na parc. č. XXX/XX a uložil mu povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2.045,07 Eur. Rozhodol tak s poukazom na ust. § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka apo zistení skutkového stavu, v zmysle ktorého účastníci konania boli manželia, ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 23.02.2009, č.k. 4C 586/2008-20, s právoplatnosťou ku dňu 25.03.2009, keď počas trvania manželstva sa stali bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností špecifikovaných vo výroku preskúmavaného rozhodnutia a aktuálne sa na Okresnom súde Malacky vedie konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov na základe návrhu navrhovateľky pod sp.zn. 4C 492/2009, ktoré nie je doposiaľ právoplatne skončené. Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že po rozvode manželstva zostali v rodinnom dome bývať účastníci a ich dve dospelé deti Z. B. B., s tým, že podľa výpovede navrhovateľky manželstvo s odporcom dobre nefungovalo, odporca pracoval na týždňovky a domov chodil len na víkendy, navrhovateľke stále niečo vyčítal, s deťmi nemal dobrý vzťah, kritizoval ich, nič im nekúpil, nepomohol im s učením, syna nenávidel a od roku 2009 komunikoval len s dcérou, pokiaľ ju fyzicky nenapadol. Navrhovateľke nedával peniaze na domácnosť, platil inkaso a poplatky. Od roku 2007 navrhovateľka odporcovi prestala variť a prať. On im následne odpojil spotrebič, schoval ich a zo synových peňazí boli nútení zakúpiť nové. Následne po rozvode manželstva k uvedenému psychickému nátlaku sa pripojil i útok fyzický, odporca im odpojil i ohrev vody a nemohli sa preto umývať, zakázal namontovať sieťky proti komárom. Zvykol navrhovateľke zablokovať auto, aby ho potom museli prosiť o uvoľnenie. V septembri 2009 napadol fyzicky dcéru B., keď zbierala topánky, ktoré odporca vyhodil z domu. Udrela si chrbticu, brat volal políciu. Napriek pokynu lekára dcéra odmietla ostať v dome s otcom, odcestovala s navrhovateľkou a bratom na plánovanú cestu a ležala v hotelovej izbe. K druhému útoku došlo v októbri 2009 , keď navrhovateľke porozhadzoval po obývačke opraté prádlo a udrel ju železnou tyčou, ktorou chcela ona otvoriť strešné okno, zavolali políciu, avšak odporca odišiel preč. Zistil tiež, že odporca podal voči navrhovateľke trestné oznámenie pre krivé obvinenie, návrh na určenie výživného, ktorý bol zamietnutý a uvedené súdne rozhodnutie bolo potvrdené aj súdom odvolacím, v marci 2010 sa zabarikádoval v dome a navrhovateľku s deťmi nechcel vpustiť dnu, bola volaná polícia. Uviedol, že podľa lekárskych potvrdení navrhovateľka trpí primárnou hypertenziou, v máji 2011 išlo o arteriovú hypertenziu I, v októbri 2011 bolo konštatované zhoršenie zdravotného stavu na arteriovú hypertenziu II, navrhovateľka bola dňa 22.09.2009 ošetrená, pričom podľa odporcu sú tvrdenia navrhovateľky vymyslené, bola pod vplyvom rodičov, zlom v manželstve nastal podľa neho v roku 2003, kedy dal vysúdené peniaze z pracovnoprávneho sporu sestre za zakúpené auto pre odporcu a dovolenku ich rodiny v Chorvátsku. Z výpovede odporcu zistil, že po rozvode viedli tichú domácnosť, v roku 2009 mu v dome zmizla jeho krátka guľová zbraň, oznámil to polícii a zistilo sa , že zbraň zobral syn. Navrhovateľka s deťmi mu spoločný televízor odniesli do jeho izby a do obývačky dali nový, vzali mu diaľkové ovládanie od televízora a taktiež horáky zo sporáku. Podľa neho incident s dcérou bol vyvolaný ňou, ktorá sa naňho zahnala, poprel skutočnosť, že by ju sotil a ona by spadla, zranenia si mohla spôsobiť neskôr inde. K útoku s navrhovateľkou došlo podľa neho preto, že mu navrhovateľka odpojila práčku, navrhovateľka sa železnou tyčou zahnala na neho, proti čomu odporca nastavil ruky a zápasili, tyč jej vytrhol a zranil ju pritom na ramene, chcela ho škriabať do tváre, preto jej tyčou podbral ruky, čo mohlo spôsobiť modriny na predlaktí na spodnej časti. V marci 2010 nepustil navrhovateľku a deti do domu z dôvodu zistenia, že byt je vykradnutý. Zistil, že odporca podal voči navrhovateľke v roku 2009 viacero trestných oznámení pre podozrenie z prečinu krivej výpovede, krivého obvinenia, trestné oznámenie za obmedzovanie v užívaní domu, ktoré boli odmietnuté. Z prehľadu zamestnaní odporcu ustálil, že nepracoval a od r. 2005 bol hlásený na ÚPSVaR v Malackách v obdobiach od 01.04.2005 do 30.09.2005, od 09.11.2007 do 07.01.2008, od 08.04.2008 do 05.10.2008, od 01.01.2009 do 31.12.2009 a od 04.03.2010 do 31.07.2011. Od 17.12.2009 do 28.02.2010 pracoval na dohodu o vykonaní práce. V priebehu konania Obvodného úradu Malacky rozhodnutím č. A/2010/00976-00010/P-11 í, 120, 230 zo dňa 20.07.2010 bol odporca uznaný vinným: 1. zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1, písm. d/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť tým, že dňa 22.9.2009 v čase okolo 08.00 hod. pred rodinným domom v K. na F. V.. Č.. XXXX/XX fyzicky napadol svoju dcéru B. Ž.Ú. tak, že ju chytil za ruku a zhodil na betónovú dlažbu, uvedeným konaním sa úmyselne dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu drobným ublížením na zdraví, 2. zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1, písm. d/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť tým, že dňa 26.10.2009 v čase okolo 17.00 hod. v rodinnom dome v K. na F. V.. Č.. XXXX/XX napadol manželku M. Ž. tak, že ju niekoľkokrát udrel hliníkovou tyčou do oboch predlaktí, pravého ramena a krížovej oblasti chrbta, uvedeným konaním sa úmyselne dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu drobným ublížením na zdraví, 3. zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1, písm. d/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť tým, že dňa 26.10.2009 v čase okolo 17.00 hod. v rodinnom dome v K. na F. V.. Č.. XXXX/XX znemožnil prístup obyvateľom uvedeného rodinného domu, uvedeným konaním sa úmyselne dopustil priestupku proti občianskemu spolunažívaniu schválnosťami. Za uvedené priestupky mu bola uložená sankcia pokarhanie. N základe odvolania odporcu Ministerstvo vnútra, sekcia verejnej správy rozhodnutím č. SVS-OP-2010/021863/TDL zo dňa 19.11.2010 zrušilo vyššie uvedené rozhodnutie Obvodného úradu Malacky a vec mu vrátilo na nové prejednanie a rozhodnutie. Následne rozhodnutím Obvodného úradu Malacky č. ObU-MA-OVVS-A/2011/00608/P-12 zo dňa 18.04.2011 bolo konanie vo veci priestupkov odporcu v súlade so zásadou „in dubio pro reo" zastavené, pretože spáchanie uvedených skutkov nebolo obvinenému (odporcovi) preukázané, keďže neboli zistení žiadni priami svedkovia, ktorí by potvrdili tvrdenia jednej alebo druhej strany a nepodarilo sa odstrániť rozpory v jednotlivých výpovediach. Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že podľa svedeckej výpovede dcéry účastníkov B. Ž. problémy s otcom nastali po tom, ako prestal pracovať, odkedy všetko zabezpečovala matka, otec nič nerobil a od nich vyžadoval poriadok, napr. aby topánky ukladali rovno v predsieni, zakazoval im variť na sporáku, prať, zamykal si veci vo svojej izbe, museli si zakúpiť nové spotrebiče. Fyzické konflikty odporcu s ňou a matkou popísala zhodne s navrhovateľkou. Po vydaní predbežného opatrenia sa síce z domu odsťahoval, dal však odpojiť energie. Spolužitie s odporcom si nevie predstaviť, bola by to katastrofa, museli by aj s matkou odísť, podľa nej s bratom má odporca zlý vzťah už od detstva. Bola nútená zanechať štúdium na vysokej škole v roku 2009, pretože v dome sa nedalo učiť, otec na nich kričal, vyvolával hádky, vypínal kúrenie, v decembri 2009 boli týždeň bez kúrenia a teplej vody. Podľa svedeckej výpovede syna účastníkov pred rozvodom rodičov bol otec dlho nezamestnaný, viedol pracovnoprávne súdne spory, bol z toho nervózny, čo vyústilo do fyzických útokov, deptal ich psychicky, zatvárali sa do izieb, čo otcovi vadilo. Bol prítomný pri fyzických útokoch odporcu voči navrhovateľke a sestre, opísal ich v podrobnostiach zhodne s navrhovateľkou a svedkyňou (sestrou). Podľa svedka otec im vždy vyčítal ukladanie papúč v dome, mal nejakú úchylku o povinnosti ukladať papuče od najmenších po najväčšie, robil to aj s riadmi v kuchyni. Po rozvode im robil zle tým, ž vypínal večer elektrinu, keď sa sestra potrebovala učiť do školy, vypol vodu a za účelom hygieny museli ísť k babke. Sestra a matka sa báli chodiť do domu samé. Po vydaní predbežného opatrenia o dočasnom vylúčení odporcu z užívania nehnuteľnosti odpojil energie, bol im odobratý plynomer v decembri 2009 a museli vybavovať nový, asi dva týždne boli bez kúrenia a teplej vody. Po odvolaní proti predbežnému opatreniu sa vrátil a vymenil všetky zámky, opätovne privolali políciu, nakoniec dom otvoril privolaný zámočník. Počas stretnutia s otcom v dome za prítomnosti advokátov došlo opäť medzi nimi k incidentu. Nevie si vôbec predstaviť spoločné bývanie s otcom pre jeho psychické a fyzické deptanie všetkých členov rodiny. Kvôli stresom má zdravotné problémy, a to žlčníkové záchvaty od septembra 2011, v novembri 2011 sa podrobil operácii. Guľovú zbraň otca skryl kvôli stupňujúcim sa hádkam, je držiteľom zbrojného pasu. Súd prvého stupňa mal za to, že účelom ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka je obmedzenie násilného správania sa manželov pri nezhodách o právach a povinnostiach vyplývajúcich z ich bezpodielového spoluvlastníctva, keď takéto obmedzenie resp. vylúčenie užívacieho práva prichádza do úvahy vtedy, ak vo vzťahu k manželovi alebo blízkej osobe, ktorá býva v spoločnej domácnosti, dochádza k psychickému alebo fyzickému násiliu, resp. postačuje tu existencia čo i len hrozby takéhoto násilia. Neznesiteľnosť spolužitia v dôsledku psychického či fyzického násilia či hrozby takýmto násilím musí byť spôsobilé natoľko znížiť kvalitu spolužitia v spoločnej nehnuteľnosti, že toto spolužitie bude možné objektívne považovať za neznesiteľné. Návrh navrhovateľky vyhodnotil za dôvodný majúc za to, že z jej výsluchu a z výsluchu detí účastníkov mal za preukázané, že odporca sa dlhodobo dopúšťal psychického násilia ako na navrhovateľke tak i na osobách blízkych, a to vlastných deťoch, ktoré po rozvode prerástlo i do násilia fyzického. Poukázal na to, že konanie vo veci priestupkov odporcu bolo zastavené z dôvodu, že neboli zistení priami svedkovia, ktorí by potvrdili tvrdenie jednej alebo druhej strany a nepodarilo sa odstrániť rozpory v jednotlivých výpovediach. Z uvedeného nie je podľa súdu prvého stupňa zrejmé, že je možné jednoznačne vyvodiť záver, že odporca sa predmetných priestupkov nedopustil, okrem toho konanie odporcu zhodne popísali navrhovateľka i deti účastníkov, sám odporca vo svojej výpovedi nepoprel konflikty. Ustálil, že navrhovateľku i deti obmedzoval v užívaní nehnuteľnosti, na ktorej vyporiadaní sa účastníci nevedia dohodnúť a uvedená skutočnosť mala dopad na všetkých členov rodiny, keď navrhovateľke sa v dôsledku konfliktov zhoršil zdravotný stav, syn musel podstúpiť operáciu žlčníka a dcéra z dôvodu správania sa odporcu bola nútená ukončiť štúdium na vysokej škole. Na základe uvedeného dospel súd prvého stupňa k záveru, že je daný hmotnoprávny dôvod na úplné vylúčenie odporcu z užívania rodinného domu, garáže a ostatných nehnuteľností v bezpodielovom spoluvlastníctve účastníkov. Podľa neho bolo preukázané, že návrat odporcu do spoločného rodinného domu nie je možný, keďže ďalšie spolužitie v ňom by bolo neznesiteľné. Vzhľadom na túto situáciu ustálil potrebu nevyhnutného zásahu súdu, ktorým sa odporca nijako nezbavuje vlastníctva k spoločnej nehnuteľnosti, pretože v danom prípade je potrebné poskytnúť ochranu navrhovateľke a spoločným deťom účastníkov. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na plný úspech navrhovateľky v konaní a priznal jej náhradu súdneho poplatku za návrh na predbežné opatrenie vo výške 33,- Eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.012,07 Eur za 16 úkonov právnej pomoci podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v platnom znení. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S uvedeným rozhodnutím nesúhlasil, nakoľko výpovede svedkov (dospelých detí účastníkov) považoval za účelové a vykonštruované. Napr. tvrdenie o tom, že navrhovateľka s deťmi ostala v novembri 2009 bez tepla a teplej vody bolo podľa neho vyvrátené listinným dôkazom o tom, že spoločne so synom vykonali dňa 28.11.2009 odpočet všetkých meračov. Poukázal na to, že na základe rozhodnutia súdu v dome nebýval od 05.03.2010 stým, že podľa lekárskych správ sa zdravotný stav navrhovateľke zhoršil od októbra 2010, syn začal mať problémy so žlčníkom v októbri 2010 a operáciu podstúpil v novembri 2011. Z dokazovania teda nijako nevyplynula príčinná súvislosť zdravotných problémov s jeho užívaním domu. Taktiež nedošlo podľa neho k preukázaniu ukončenia vysokoškolského štúdia navrhovateľkou v príčinnej súvislosti s jeho bývaním v dome. Za nesprávny považoval postup súdu prvého stupňa, keď nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom znalca za účelom zistenia, či popisované zranenia navrhovateľky mohli byť v príčinnej súvislosti s popisovaným útokom hliníkovou tyčou. Mal za to, že ust. § 146 ods. 2 Obč. zákonníka umožňuje vylúčiť z užívania nehnuteľnosti také osoby, ktorých správanie sa vymyká bežným nedorozumeniam medzi spolubývajúcimi osobami a musí ísť o prípady psychického alebo fyzického násilia, resp. hrozby takýmto násilím, ktorého intenzita musí byť nad mieru obvyklého spolunažívania. Poukázal na to, že ustálenou príčinou rozvratu manželstva účastníkov boli názorové a povahové nezhody, skutočnosti uvádzané navrhovateľkou a svedkami označil za skresľujúce, od detí žiadal finančné podieľanie sa na zveľaďovaní nehnuteľnosti od doby, kedy mali vlastný príjem. Namietal i výšku priznaných trov právneho zastúpenia z dôvodu odročovania niektorých pojednávaní na základe jeho prechádzajúceho ospravedlnenia doručovaného i protistrane. Svoje odvolanie doplnil podaním zo dňa 26.02.2014 a napadnuté rozhodnutie označil za nezákonné, predčasne vydané, nepreskúmateľné. porušujúce jeho ústavné právo na možnosť konať pred súdom a ústavné právo týkajúce sa jeho vlastníctva a súdnej ochrany. Poukázal na nesprávny postup súdu prvého stupňa, keď jeho odvolanie proti uzneseniu, ktorým bol zamietnutý návrh na zrušenie predbežného opatrenia vylučujúceho ho dočasne z užívania nehnuteľnosti, súd prvého stupňa nepredložil súdu odvolaciemu bezodkladne, ale až spolu s odvolaním proti rozhodnutiu vo veci samej, čím došlo k porušeniu jeho práva na možnosť konať pred súdom a kvalifikovane reagovať na závery súdu odvolacieho. Uvedený postup podľa neho je spôsobilý privodiť možnosť ovplyvnenia jedného rozhodnutia druhým. Za chybné považoval napadnuté rozhodnutie z dôvodu, že neurčuje rozsah ani smer jeho vylúčenia a nerieši otázku užívania ďalších vecí patriacich do jeho osobného vlastníctva nachádzajúcich sa v nehnuteľnosti, ku ktorým nemá prístup (oblečenie, elektronické a elektrické spotrebiče, nábytok, športové potreby, stavebné stroje a náradie). Poukázal na ust. § 123 Občianskeho zákonníka oprave vlastníka veci predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním, ako aj na ust. § 144 Občianskeho zákonníka o spoločnom užívaní vecí v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov oboma manželmi. Namietal, že napadnuté rozhodnutie nerieši dobu jeho vylúčenia z užívania nehnuteľnosti, keď podľa jeho názoru nemožno rozhodnúť o jeho úplnom vylúčení z užívania nehnuteľnosti bez časového obmedzenia, nakoľko takéto rozhodnutie by predstavovalo neprípustný zásah do jeho vlastníckeho práva v rozpore s čl. 20 ods. 1 a či. 20 ods. 4 Ústavy SR. Pozornosť upriamil na skutočnosť, že návrh na jeho vylúčenie z užívania nehnuteľnosti bol navrhovateľkou podaný v čase po právoplatnom rozvedení ich manželstva, nespĺňal teda zákonom požadované kritérium na jeho status a tým namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie v spore. Odôvodnenie rozsudku podľa neho nespĺňa náležitosti zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. pre jeho nedostatočnosť, nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť, nakoľko súd prvého stupňa sa podľa neho právne korektne nevysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami prípadu. Z uvedených dôvodov mal napadnuté rozhodnutie,, za nezákonné v rozpore s princípom spravodlivosti. Podľa neho rozhodnutie súdu podľa § 146 ods. 2 Obč. zákonníka musí mať zákonný podklad a nemôže byť prejavom svojvôle. Pri rozhodovaní o predbežnom opatrení nemusí byť nárok preukázaný, pre rozhodnutie vo veci samej však nestačí len osvedčenie hrozby násilia, jeho existencia musí byť preukázaná, ktoré dôkazné bremeno navrhovateľka podľa neho neuniesla a mal za to, že súdy sa snažia len o zachovanie daného stavu. Tvrdil, že jeho listinnými dôkazmi boli vyvrátené svedecké výpovede detí účastníkov, s čím sa však súd prvého stupňa podľa neho nevysporiadal a nevykonal ním navrhnuté dokazovanie, ktoré by mohlo svedecké výpovede spochybniť. Svedecké výpovede detí označil za eventuálne ovplyvnené rozrušením, ich pamäťou, schopnosťou svedkov javy vnímať a reprodukovať. Podľa neho bol súd prvého stupňa povinný brať do úvahy objektívne faktory - vzťah svedkov k účastníkom konania a k veci, s tým, že deti sú samostatné, schopné sa sami živiť. Za paradoxné označil povýšenie práva detí ako tretích osôb na bývanie v dome nad jeho právo vlastníka. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia videl aj v tom, že nevyhodnocuje dokazovanie o jeho trestných oznámeniach na navrhovateľku. Poukázal taktiež na úzku súvislosť daného konania s konaním o vyporiadanie BSM, keď daný faktický stav ohľadom užívania nehnuteľnosti môže pre navrhovateľku vytvoriť akési vydržanie. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že súd prvého stupňa správne a úplne vo veci zistil skutkový stav. Odporcom navrhnuté dokazovanie výsluchom znalca a ostatných osôb by podľa nej nevyvrátilo existenciu odôvodnenej hrozby z násilia, ublíženia na zdraví považovala za preukázané listinnými dôkazmi a detailnými svedeckými výpoveďami. Poukázala na dlhodobé konanie odporcu, ktorým psychicky negatívne pôsobil na ňu a deti ako osoby. Cieľom navrhuje podľa nej zabrániť rodinnej tragédii. Uviedla, že odporca sa nedokázal vysporiadať s rozvodom manželstva a spolužitie s ním sa stalo neznesiteľným, čo bolo preukázané taktiež detailnými výpoveďami v rámci súdneho konania. Mala za to, že vo veci bolo vykonané podrobné a rozsiahle dokazovanie, ktorým došlo k preukázaniu skutočnosti, že v domácnosti účastníkov dochádzalo k hádkam, schválnostiam, ktoré vyvrcholili do fyzických stretov členov domácnosti a jednalo sa o vyvrcholenie psychického tlaku na všetkých členov rodiny zo strany odporcu. Tvrdenia odporcu označila za vymyslené. Pozornosť upriamila na skutočnosť, že priestupkové konania boli zastavené len v zmysle zásady „in dubio pro reo". Spolužitie v domácnosti sa ukázalo podľa nej ako nemožné pre neustále strety vyvolané vždy odporcom. Namietla taktiež spochybnenie vierohodnosti vypočutých svedkov, z ktorých výpovedí je zrejmé, že napriek všetkému si otca vážia, ich svedecká výpoveď im nebola príjemná. Ich výpovede sú takmer totožné a bez rozporov a teda súd prvého stupňa podľa nej správne vyhodnotil ako preukázané násilie a psychické týranie v domácnosti. Poukázala na tri roky trvajúce konanie o vysporiadanie BSM, v ktorom niekoľkokrát neúspešne vyzvala odporcu na dohodu a taktiež na jeho neúspešnosť v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Napadnutý rozsudok žiadala ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach a z dôvodov podaného odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O.s.p.), na ktorom doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov konania, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť, pretože súd prvého stupňa vo veci rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a jeho rozhodnutie je tak predčasné. V záujme prevencie a postihu tzv. domáceho násilia bola novelou Občianskeho zákonníka č. 526/2002 účinnou od 01.01.2003 uzákonená možnosť obmedziť právo manželov užívať spoločný dom alebo byt patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak sú splnené zákonom určené podmienky. Ust. § 146 ods. 2 Obč. zákonníka umožňuje upraviť - obmedziť právo užívať dom alebo byt alebo celkom vylúčiť z užívania domu alebo bytu len vtedy, ak dom alebo byt patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, návrh podal jeden z manželov, spravidla obeť domáceho násilia, účastníkom, proti ktorému smeruje návrh, je druhým manželom, spravidla osobou dopúšťajúcou sa domáceho násilia a súd v konaní zistí, že ďalšie spolužitie sa stalo neznesiteľným v dôsledku fyzického alebo psychického násilia alebo hrozby takéhoto násilia proti osobám vymenovaným v § 146 ods. 2 Obč. zákonníka, ak niektorá z týchto osôb býva v spoločnom dome alebo v byte. K domácemu násiliu, ktoré neraz vrcholí tragickou udalosťou, dochádza spravidla v domoch resp. bytoch medzi manželmi, rozvedenými manželmi, druhom a družkou, ako aj medzi rodičmi a deťmi, prípadne medzi súrodencami. Táto úprava v oblasti občianskeho práva hmotného bezprostredne obsahovo i pojmovo súvisí s úpravou v Trestnom zákone (§ 208- týranie blízkej osoby a zverenej osoby). Vzhľadom na to bude opodstatnené pri uplatňovaní ust. § 146 ods. 2 Obč. zákonníka vychádzať z pojmov uzákonených v Trestnom zákone. Podľa § 208 Trestného zákona, trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby sa dopúšťa ten, kto týra blízku osobu alebo osobu, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobujúc jej fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie najmä: 1. bitím, kopaním, údermi, spôsobovaním rán a popálením rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie, alebo obmedzuje jej bezpečnosť, 2. bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu alebo spánku alebo odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania, 3. nútením k žobrote alebo k vykonávaniu činnosti vyžadujúcej jej neúmernú fyzickú záťaž vzhľadom na jej vek alebo zdravotný stav, alebo spôsobilej poškodiť jej zdravie, 4. vystavovaním vplyvu látok spôsobilých poškodiť jej zdravie alebo 5. iným neodôvodneným obmedzovaním v prístupe k majetku, ktorý má právo užívať. Definícia pojmu blízka osoba je daná taktiež Trestným zákonom, ako i ust. § 116 Obč. zákonníka, podľa ktorého blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel, iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako svoju vlastnú ujmu. Pri rozhodovaní o návrhu na obmedzenie či vylúčenie z užívacieho práva podľa § 146 ods. 2 Obč. zákonníka sú podľa § 135 ods. 1 O.s.p. viazané rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ak v čase rozhodovania súdu takéto rozhodnutie už nadobudlo právoplatnosť. Do úvahy prichádza odsúdenie za trestné činy týrania blízkej osoby a zverenej osoby a právoplatné rozhodnutie správneho orgánu o postihu za priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Ak v čase rozhodovania súdu o návrhu podľa § 146 ods. 2 Obč. zákonníka takéto právoplatné rozhodnutie absentuje (ako v danom prípade), súd dokazovaní v občianskom súdnom konaní zisťuje, či je splnená podmienka existencie fyzického alebo psychického násilia vo vzťahu k manželovi alebo blízkej osobe, ktorá býva v spoločnom dome, alebo existencie hrozby takýmto násilím. V prípade splnenia uvedenej podmienky potom súd vo svojej pôsobnosti hodnotí stav a stupeň narušenia vzťahov medzi osobami z toho hľadiska, či sa stalo ďalšie spolužitie neznesiteľným. Rozhodnutie o tejto otázke je výsostným oprávnením súdu a bude vždy závislé od okolností konkrétneho prípadu a úvah súdu. O rozsahu a spôsobe obmedzenia užívacieho práva rozhoduje súd s prihliadnutím na záujem zabrániť súčasnej prítomnosti osôb, ktoré sa dopúšťajú násilia alebo vyhrážajú sa násilím a osôb, proti ktorým toto násilie alebo hrozba násilia smeruje a tiež s prihliadnutím na reálne možnosti uskutočnenia takéhoto riešenia. Vylúčenie spoluvlastníka z užívania spoločného domu bude výnimočným a krajným riešením, ak nebude možné docieliť zamedzenie násiliu iným spôsobom obmedzenia užívacieho práva. Manžel, ktorý podá návrh na súd, musí teda preukázať, že pomery v dome nedovoľujú ho pokojne užívať bez strachu o svoju osobu a bez strachu o život a zdravie ostatných členov domácnosti. Súd môže právo užívať dom druhému manželovi obmedziť alebo úplne zakázať. Pokiaľ by išlo o obmedzenie užívacieho práva, súd môže určiť rozhodnutím, ktorú časť domu nebude môcť druhý manžel užívať a zakáže sa mu tým prístup do niektorých častí domu, resp. miestností. Takéto obmedzenie, aby splnilo svoj účel, bude možné uplatniť v prípade, ak to bude z hľadiska charakteru domu možné. Vylúčenie z užívania domu znamená zákaz vstupu doň, a teda zákaz jeho užívania v celosti. Ide o pomerne veľký zásah do práv spoluvlastníka, keď viac ako vlastnícke právo je potrebné chrániť zdravie a život druhého manžela a členov rodiny. Obmedzenie užívania alebo úplné vylúčenie z užívania domu však neznamená, že je to navždy. Ak sa zmenia pomery a ak nastanú predpoklady na možnosť reálneho spolunažívania v dome, môže súd na návrh niektorého z manželov zrušiť obmedzenie či vylúčenie z užívacieho práva druhého manžela. Nezhody, ktorých riešenie je upravené ustanovením § 146 ods. 2 Obč. zákonníka, môžu vznikať nielen za trvania manželstva a existencie bezpodielového spoluvlastníctva, ale aj v čase, keď toto bezpodielové spoluvlastníctvo síce zaniklo, ale ešte nedošlo k jeho vyporiadaniu, prípadne sa neuplatnila domnienka ustanovená v § 149 ods. 4 Obč. zákonníka. Aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu v zmysle § 146 ods. 2 Obč. zákonníka, má teda i rozvedený manžel. Pokiaľ ide o odvolacie námietky odporcu ohľadom nedostatku aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov po rozvode ich manželstva v danom konaní, pokiaľ ide o skutočnosť, že súd prvého stupňa svojím rozhodnutím neurčil lehotu, na ktorú je z užívania nehnuteľnosti vylúčený, tieto odvolací súd vyhodnotil so zreteľom na vyššie uvedené právne argumenty za nedôvodné. Rovnako potom za nedôvodnú vyhodnotil i odvolaciu námietku odporcu o tom, že rozhodnutie nerieši, či je odporca z užívania vylúčený v určitom rozsahu alebo úplne, nakoľko ak súd prvého stupňa rozsah neurčil, rozhodnutie znamená úplné vylúčenie odporcu z užívania nehnuteľností. Taktiež nedôvodná je odvolacia námietka odporcu, že súd prvého stupňa napadnutým rozhodnutím nerieši otázku užívania vecí v dome sa nachádzajúcich, pretože rozhodnutie o užívaní týchto hnuteľných vecí patriacich do BSM alebo do osobného vlastníctva účastníkov nie je predmetom tohto sporu. Odvolací súd však má za to, že súd prvého stupňa pochybil ak svojím rozhodnutím odporcu vylúčil i z užívania garáže a nezastavaných častí spoločnej nehnuteľnosti, nakoľko v zmysle ust. § 146 ods. 2 Obč. zákonníka je možné spoluvlastníka nehnuteľnosti obmedziť alebo vylúčiť len z užívania domu (prípadne bytu). Ak súd prvého stupňa na rozhodnutie zakazujúce odporcovi užívať i tieto časti BSM mal právny dôvod s ohľadom na vykonané dokazovanie, bolo jeho povinnosťou takéto svoje rozhodnutie v odôvodnení rozsudku vysvetliť a uviesť v ňom svoje úvahy v tomto smere, čo súd prvého stupňa neurobil. Taktiež je jeho rozhodnutie predčasné a nenesie znaky zákonného rozhodnutia, keď v jeho odôvodnení nedošlo k vysvetleniu, z akých dôvodov došlo k úplnému vylúčeniu odporcu z užívania nehnuteľnosti ako krajného riešenia vzťahov účastníkov a v odôvodnení rozhodnutia sa súd prvého stupňa nevysporiadáva s možnosťou alebo nemožnosťou len jeho obmedzenia v užívaní domu. Navyše sa odvolaciemu súdu ako nedostatočné javí vykonané dokazovanie ohľadom existencie fyzického či psychického násilia v domácnosti, či existencie jeho hrozby, keď súd prvého stupňa vykonal dokazovanie len výsluchom účastníkov a spoločných dospelých detí. Je pravdou, že k rozhodnutiu podľa § 146 ods. 2 Obč. zákonníka možno pristúpiť po zistení skutočnosti, že spolužitie v dome sa stalo pre členov spoločnej domácnosti neznesiteľným, avšak pre rozhodnutie tak závažného praktického významu je potrebné existenciu tejto neznesiteľnosti mať zistenú nad všetku pochybnosť, a to na základe dokazovania širšieho rozsahu, s tým, že dôkazná povinnosť ako v každom sporovom konaní je na navrhovateľovi. Súdom prvého stupňa bude preto potrebné prihliadnuť na obsah spisového materiálu Okresného súdu Malacky o rozvode manželstva účastníkov konania, v ktorom štádiu vývinu vzťahov medzi účastníkmi a členmi domácnosti sa existencia akéhokoľvek násilia nekonštatuje, a zistiť , či ďalší vývin vzťahov naozaj tak závažným spôsobom presahuje bežný negatívny vývin porozvodových vzťahov medzi bývalými manželmi užívajúcimi spoločnú nehnuteľnosť, že odôvodňuje postup podľa ust. § 146 ods. 2 Obč. zákonníka. Pre úspešnosť návrhu bude potrebné nad všetku pochybnosť i ustáliť, či zranenia navrhovateľky na rukách boli skutočne spôsobené útokom odporcu, a či jedinou logickou príčinou zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľky a syna, rovnako aj študijného neúspechu dcéry, bolo spoluužívanie nehnuteľnosti s odporcom. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1, písm. h/ O.s.p. zrušil, pretože súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že vo veci nedostatočne zistil skutkový stav a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, s tým, že v novom konaní bude súd prvého stupňa viazaný vyššie uvedeným právnym názorom súdu odvolacieho (§ 226 O.s.p.). Spolu s meritórnym rozhodnutím odvolací súd zrušil i rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania ako rozhodnutie od meritórneho výroku závislé, rovnako však aj z dôvodu nepreskúmateľnosti tejto časti preskúmavaného rozhodnutia, keď výrok rozsudku v tejto časti nekorešponduje s odôvodnením rozsudku. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.