Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Sp/74/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201351 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Jurgošová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015201351.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Beátou Jurgošovou v právnej veci navrhovateľa: E. Y., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Sýrska arabská republika, zastúpeného Mgr. Monikou Chaloupkovou, právničkou, Liga za ľudské práva, Štúrova 3, Bratislava, proti odporcovi Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č. PPZ-HCP-BA6-363-014/2015-AV zo dňa 23.07.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-BA6-363-014/2015-AV zo dňa 23.07.2015 p o t v r d z u j e. Účastníkom súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Odporca predložil na Krajský súd v Bratislave dňa 12.08.2015 právnym zástupcom navrhovateľa podaný opravný prostriedok zo dňa 04.08.2015 proti jeho rozhodnutiu č. PPZ-HCP-BA6-363-014/2015-AV vydanom dňa 23.07.2015, ktorým na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného dňa 23.07.2015 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava pod číslom PPZ- HCP-BA6-363-009/2015-AV podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov bol navrhovateľ zaistený v súlade s § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a to dňom 23.07.2015 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 23.01.2016 a navrhovateľ bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Spolu s predložením navrhovateľovho odvolania odporca predložil svoje vyjadrenie k nemu, ako aj kompletný administratívny spis danej veci sa týkajúci. Predmetom súdneho prieskumu na základe podaného odvolania navrhovateľa je vyššie uvedené rozhodnutie odporcu, ktorým tento rozhodol o zaistení navrhovateľa dňom 23.07.2015 podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a to na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 23.01.2016. V odôvodnení rozhodnutia sa uvádza, že navrhovateľ bol dňa 23.07.2015 v čase o 10.35 hod. spozorovaný hliadkou Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava v obci Medveďov ako s okolím komunikuje cudzím jazykom. Bol vyzvaný v zmysle § 75 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov k preukázaniu svojej totožnosti a oprávnenia pobytu na území Slovenskej republiky. Uviedol, že sa volá E. Y., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Sýria, a viac s hliadkou odmietol komunikovať. Lustráciou bolo zistené, že navrhovateľ bol na území Slovenskej republiky zaistený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov na účel výkonu prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, pričom navrhovateľ bol dňa 23.07.2015 o 10:30 hod. prepustený z dôvodu, že má od 31.01.2015 udelenú doplnkovú ochranu na území Nemeckej spolkovej republiky. Z dôvodu, že navrhovateľ nie je držiteľom žiadneho platného cestovného dokladu a je predpoklad, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava viac ako tri mesiace, vzniklo podozrenie, že má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt a preto bol v čase o 10:50 hod. predvedený podľa § 79 ods.1 zákona o pobyte cudzincov v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení na správny orgán. Navrhovateľovi bolo dňa 23.07.2015 podľa § 82 ods. 1 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA6-363-009/2015-AV z dôvodu, že navrhovateľ má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, pričom v tomto rozhodnutí nebola navrhovateľovi určená lehota na vycestovanie z dôvodu, že v prípade navrhovateľa možno predpokladať, že navrhovateľ ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia, ako aj z dôvodu, že nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť. Navrhovateľ nie je držiteľom platného cestovného dokladu na základe ktorého by jeho vycestovanie bolo možné. Odporca v rozhodnutí konštatuje, že v súlade s § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov považuje v prípade navrhovateľa vysokú mieru ohrozenia účelu zaistenia navrhovateľa, ktorým je jeho administratívne vyhostenie na územie Nemeckej spolkovej republiky. Odporca uviedol, že navrhovateľ nie je schopný sám bezpečne vycestovať na územie Nemeckej spolkovej republiky a navrhovateľ z dôvodu jeho zlého duševného stavu predstavuje riziko pre seba ako aj pre spoločnosť čoho dôkazom je, že sa v minulosti opakovane pokúšal o samovraždu. Navrhovateľ nevie preukázať zabezpečené ubytovanie na území Slovenskej republiky, a nedisponuje finančnými prostriedkami potrebnými na jeho záruku podľa § 89 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Odporca uviedol, že podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ustanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 23.01.2016. Dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby navrhovateľa. Poukázal na to, že dĺžka zaistenia závisí od komunikácie medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat navrhovateľa týka ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signátormi. Záverom odporca uviedol, že zaistenie navrhovateľa je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu opravný prostriedok, v ktorom žiadal, aby súd rozhodnutie zrušil, vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie a zároveň nariadil jeho prepustenie zo zaistenia. Opravný prostriedok odôvodnil tým, že rozhodnutie odporcu považuje za nesprávne a nezákonné. Uviedol, že ide o druhé zaistenie navrhovateľa, prvý raz odporca zaistil navrhovateľa dňa 26.4.2015 podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov (účel zabezpečenia prípravy a prevozu podľa tzv. Dublinského nariadenia). Poukázal na rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, zo dňa 21.07.2015 o zastavení konania, z ktorého vyplýva, že štátne orgány SR boli už 9.7.2015 informované, že navrhovateľ má udelenú doplnkovú ochranu v Nemeckej spolkovej republike. Ďalej uviedol, že existujú dôvodné pochybnosti o duševnom stave a duševnej (a právnej) spôsobilosti navrhovateľa. Zástupca navrhovateľa uviedol, že získal informáciu, že navrhovateľ má v Nemecku mamu G. Z.-Z. a sestru Z. Y., ktorých konanie vo veci žiadosti o medzinárodnú ochranu stále prebieha. Obidve sa nachádzajú v meste Leipzig na adrese G. Č.. X. Matka navrhovateľa uviedla, že navrhovateľ trpel depresiami a niekoľkokrát sa pokúsil o samovraždu, trpí stratou pamäte a nedokáže komunikovať s okolím, o čom opakovane informoval odporcu. Poukázal na zdravotnú dokumentáciu, podľa ktorej bol navrhovateľ dňa 14.5.2015 na základe odporúčania obvodného lekára MUDr. Blažeja Féhera na vyšetrení v psychiatrickej ambulancii u MUDr. Petra Hunčíka z dôvodu, že nespí, celú noc sedí v okne, píska, niekedy sa háda so sebou a prišlo aj k napadnutiu ľudí v kolektíve z jeho strany. Osoba, ktorá ho sprevádzala a vystupovala ako tlmočník, sa vyjadrila, že navrhovateľ údajne „stratil niekde mozog“, čo je zaznamenané aj v samotnej lekárskej správe. V závere správy je uvedené, že po opakovaných pokusoch o získanie informácie museli prestať s vyšetrením pre nedostatok kvalifikovaného tlmočníka a akonáhle bude k dispozícii profesionálny tlmočník je potrebné priviesť navrhovateľa kedykoľvek na nové vyšetrenie. Ďalej uviedol, že dňa 31.7.2015 bol podaný podnet na zabezpečenie vyšetrenia do ÚPZC Medveďov. Poukázal na to, že ako je zrejmé zo záznamov, aj zo správy psychiatra MUDr. Hunčíka, navrhovateľ bol izolovaný na ošetrovni ÚPZC Medveďov a bol mu podávaný liek Lexaurin. Ďalej uviedol, že vzhľadom na informácie o duševnom stave navrhovateľa, nemožnosť priamej komunikácie s ním a tiež vzhľadom na priebeh pohovoru s navrhovateľom tak, ako je opísaný v predmetnej zápisnici, vyjadril pochybnosti o tom, či bol navrhovateľ spôsobilý v danom čase riadne a zákonným spôsobom prejaviť svoju vôľu splnomocniť si svojho zástupcu. Zároveň navrhol ustanoviť navrhovateľovi opatrovníka. Uviedol, že vzhľadom na to, že psychický ako aj fyzický (podvýživa) stav navrhovateľa spôsobil, že tento nebol schopný v konaní pred odporcom vystupovať samostatne a konať s právnymi účinkami. Odporca mal v čase konania dostatočné množstvo informácií, ktoré mali v odporcovi vzbudiť odôvodnené pochybnosti o spôsobilosti navrhovateľa samostane konať, tieto ale odporca úplne ignoroval a vôbec sa s nimi nezaoberal. Odporca využil zlý duševný stav navrhovateľa na odôvodnenie jeho zaistenia z dôvodu rizika úteku a rizika, ktoré údajne navrhovateľ má predstavovať pre spoločnosť. Zástupca navrhovateľa poukázal na to, že opakovane odporcu žiadal o zabezpečenie lekárskeho vyšetrenia psychiatrom pre navrhovateľa ako aj ustanovenie opatrovníka do konania. Zlý psychický stav navrhovateľa bol potvrdený jeho dlhodobou izoláciou na ošetrovni v ÚPZC Medveďov (do 10.7.2015), ako aj prvotným vyšetrením u psychiatra, ktorý jeho izoláciu a podávanie Lexaurinu nariadil, pričom požiadal aj o opakované vyšetrenie za prítomnosti riadneho tlmočníka, pričom ale toto nebolo nikdy počas jeho 3 mesačného pobytu v ÚPZC Medveďov vykonané. Zlý stav navrhovateľa potvrdzujú aj informácie od matky navrhovateľa (suicidálne sklony, depresia, strata pamäti a opakovaná hospitalizácia). Mal za to, že nepreskúmanie duševného stavu navrhovateľa napriek zjavným indíciám, konaním s navrhovateľom ako s plne spôsobilou osobou a neustanovením opatrovníka v konaní, bola zo strany odporcu v konaní spôsobená taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť celého konania, čo je samostatným dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu. Podľa jeho názoru odporca prípad navrhovateľa nesprávne právne posúdil a to z dôvodu, že odporca bol povinný vyhodnotiť, či navrhovateľ je zraniteľnou osobou na účely zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na to, že § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov upravuje exemplifikatívny výpočet osôb, ktoré môžu byť považované za zraniteľné osoby. Medzi takéto osoby patria osoby so zdravotným postihnutím, ale aj napríklad osoby, ktoré boli vystavené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia, prípadne ďalšie osoby, ktoré v predmetnom ustanovení nie sú výslovne uvedené. S poukazom na zdravotný stav navrhovateľa, ktorému bol opakovane, podľa zdravotnej dokumentácie podávaný Lexaurin a ktorý podľa informácií od príbuzných trpí depresiami a samovražednými sklonmi, mal byť navrhovateľ jednoznačne vyhodnotený ako zraniteľná osoba. S navrhovateľom mal odporca konať aj ako so zraniteľnou osobou aj z dôvodu, že mal informáciu o tom, že mu bola udelená doplnková ochrana. Doplnková ochrana je v členských štátoch harmonizovaná právom EÚ a udeľuje sa v každej krajine z rovnakých dôvodov. Nakoľko nie sú známe žiadne bližšie podrobnosti o dôvode udelenia doplnkovej ochrany, odporca mohol a mal predpokladať, že navrhovateľ je zraniteľnou osobou. Poukázal na to, že v prípade zraniteľných osôb nie je možné predĺžiť lehotu zaistenia 6 mesiacov (§ 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Aj keď sa v tomto prípade hovorí o predĺžení lehoty zaistenia, je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bola zvýšená ochrana zraniteľných osôb, ktoré by nemali byť zaistené na viac ako 6 mesiacov. V danom prípade navrhovateľ už bol podrobený zaisteniu od 26.4.2015 do 23.7.2015. Odporca dňa 23.7.2015 vydal nové rozhodnutie o zaistení, so stanovením dĺžky zaistenia na 6 mesiacov. Dokopy tak mal navrhovateľ stráviť v zaistení až 9 mesiacov a to aj napriek tomu, že informácie v tomto prípade svedčia o tom, že ide o zraniteľnú osobu. Mal za to, že odporca nesprávne právne posúdil aj tú časť rozhodnutia, ktorá sa týka stanovenia dĺžky zaistenia, čo vychádza z toho, že odporca celkovo nesprávne právne posúdil prípad navrhovateľa. Ak by ho posúdil ako zraniteľnú osobu je možné predpokladať, že by výsledok konania mohol byť iný a mohol by viesť aj k neuplatneniu zaistenia na osobu navrhovateľa, prípadne na uloženie kratšej doby zaistenia. Poukázal na to, že odporca vedel, že navrhovateľ sa v predchádzajúcom období zdržiaval na Slovensku v čase od 26.4.2015 do 23.7.2015 v zaistení v ÚPZC Medveďov, keďže ho sám zaistil. Uviedol, že navrhovateľ je nepochybne osobou, ktorej bola priznaná medzinárodná ochrana v Nemeckej spolkovej republike a na základe toho jej bol udelený pobyt; tieto skutočnosti boli v konaní preukázané. Podľa článku 5 ods. 1 nariadenia EP a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) na pobyt, ktorý nepresiahne tri mesiace v rámci obdobia šiestich mesiacov, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať okrem podmienky platného cestovného dokladu aj podmienku platného víza, to neplatí v prípade, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt. Navrhovateľ je držiteľom platného povolenia na pobyt a tiež platného cestovného dokladu, ktoré nemá pri sebe k dispozícii. Kópiu povolenia na pobyt mal správny orgán k dispozícii a kópiu platného cestovného dokladu predložil správnemu orgánu ešte pred vydaním rozhodnutia. To, že tieto doklady nemá pri sebe a že sa ocitol na území SR je možné pripísať jeho duševnému stavu. Skutočnosť, že sa pravdepodobne zdržiava na území Slovenskej republiky dlhšiu dobu ako 90 dní v priebehu akéhokoľvek 180-dňového obdobia mu nie je možné ukladať za vinu, keďže bol v tomto čase zaistený. Pobyt navrhovateľa na území Slovenskej republiky je preukázane zdokumentovaný od 26.04.2015, kedy bolo vydané rozhodnutie o zaistení a umiestnení v ÚPZC Medveďov. Po prepustení mal presne 5 minút na legalizáciu pobytu, čo nie je reálnou a účinnou možnosťou, aby mohol naplniť svoje zákonné povinnosti. Navrhovateľ nemal k dispozícii reálnu šancu na legalizáciu svojho pobytu. Poukázal na to, že dôvodom zaistenia nie je ani existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení, nakoľko zaistenie musí vždy sledovať určitý účel. V prípade navrhovateľa tento nie je daný a údajné riziko úteku je nesprávne posúdené. Uviedol, že bez psychickej stabilizácie navrhovateľa a jeho liečby nebude možné uskutočniť ani jeho prevoz do Nemecka. Mal za to, že odporca len veľmi všeobecne zdôvodnil, prečo je potrebné, aby bol navrhovateľ v zaistení na 6 mesiacov. Poukázal na to, že totožnosť navrhovateľa nie je sporná a bolo zistené, že má v Nemecku doplnkovú ochranu, čo potvrdili aj nemecké štátne orgány. Nie je potrebné vykonať žiadne náročné úkony, len zabezpečiť vydanie náhradných cestovných dokladov a prevoz navrhovateľa do Nemecka. Mal za to, že v tejto situácii je uloženie zaistenia na 6 mesiacov neprimeraná doba a v samotnom rozhodnutí zo strany odporcu nepreskúmateľná pre nedostatok dôvodov. K podanému opravnému prostriedku sa písomne vyjadril odporca spolu s predložením administratívneho spisu a uviedol, že navrhovateľa zaistil podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t.j. na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Mal za to, že navrhovateľ je riadne spôsobilý na právne úkony ako aj konať sám za seba. Navrhovateľ je v súčasnej dobe zaistený a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove, kde má zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, ktorú by za iných okolností zabezpečenú nemal. V prípade ak by navrhovateľ nebol zaistený je možno predpokladať, že navrhovateľovi nebude poskytnutá zdravotná starostlivosť, nakoľko toto je podmienené poistením v zdravotnej poisťovni. Uviedol, že neobdržal relevantnú informáciu na základe, ktorej by bolo nutné navrhovateľovi ustanoviť opatrovníka, prípadne hľadieť na neho ako na osobu zraniteľnú v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Odporca k samotnej dĺžke zaistenia uviedol, že v prípade navrhovateľa stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 23.01.2016. Uviedol, že v danom prípade nejde o konkrétny dátum doby zaistenia ale o hraničný termín doby zaistenia, pričom ako je v napadnutom rozhodnutí uvedené dĺžka doby zaistenia bude na čas nevyhnutne potrebný. K dôvodom neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky uviedol, že sa týkajú konania vo veci administratívneho vyhostenia a nie vo veci zaistenia. Poukázal na to, že navrhovateľ nedisponuje cestovným dokladom ani dokladom totožnosti, z čoho je zrejmé, že nemôže svojvoľne prekračovať štátne hranice schengenského priestoru. Pokiaľ by navrhovateľ sám vycestoval z územia Slovenskej republiky do Nemeckej spolkovej republiky je zrejmé, že by cestoval cez územie Českej republiky, kde by bol jeho pobyt neoprávnený. Samotnou cestou na územie Nemeckej spolkovej republiky by sa navrhovateľ dopustil spáchania priestupkov, prípadne trestných činov v schengenskom priestore. Vyhostenie navrhovateľa nie je možné vykonať iným spôsobom ako zaistením. Odporca sa na pojednávanie dňa 20.8.2015 napriek riadnemu predvolaniu nedostavil, odporca svoju neúčasť na ňom ospravedlnil a súhlasil, aby súd rozhodol v jeho neprítomnosti, a preto súd podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) vec prejednal v jeho neprítomnosti. Na nariadenom pojednávaní prítomný splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol, že sa pridržiava svojho písomného vyjadrenia. Poukázal na to, že navrhovateľ doteraz nebol prevezený na hospitalizáciu na psychiatrické oddelenie v Pezinku aj napriek odporúčania psychiatra. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie preskúmal rozhodnutie odporcu v rozsahu dôvodov podaného opravného prostriedku navrhovateľa ako aj konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom dňa 20.8.2015, oboznámil sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu odporcu a musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu je súladné so zákonom. Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250l ods. 1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona číslo 404/2011 Z. z. štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Podľa § 89 ods. 1 písm. a), b) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona číslo 404/2011 Z. z. policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom vychádzal z jednotlivých námietok uvedených v opravnom prostriedku navrhovateľa a musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a navrhovateľom podané námietky proti nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku nie sú dôvodné. K odvolacej námietke týkajúcej sa neskúmania zdravotného stavu navrhovateľa, súd uvádza, že správny orgán rozhodujúci o zaistení je povinný pri svojom rozhodovaní zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa daného prípadu cudzinca a musí v takto zistených okolnostiach dospieť k záveru, že skutočne môže dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúžiť, teda niektorému z dôvodov uvedených v § 88 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoPC“). To znamená, že správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca podľa tohto ustanovenia povinný prihliadať aj na zdravotný stav cudzinca, najmä z pohľadu, či tento ho nezaraďuje do kategórie zraniteľných osôb (§ 2 ods. 7 ZoPC). Podľa ustanovenia § 2 ods. 7 ZoPC zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 88 ods. 9 nevylučuje ani zaistenie takejto osoby, do úvahy však prichádza zaistenie len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. Podmienkou je, že takéto skutočnosti, resp. prekážky zaistenia na maximálne možnú dobu zaistenia sú správnemu orgánu v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo známe, alebo vyšli v konaní najavo. Zo zápisnice o vyjadrení navrhovateľa zo dňa 23.7.2015 vyplýva, že navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že má určité zdravotné problémy. Zo zápisnice o podanom vyjadrení splnomocnenej osoby zo dňa 23.07.2015 vyplýva, že matka navrhovateľa splnomocnenej osobe povedala, že navrhovateľ bol viackrát hospitalizovaný, pretože sa opakovane pokúšal o samovraždu, avšak lekársku správu nemá. Taktiež trpel depresiami, pričom odvtedy, čo sa dostal do Nemecka sa mu tento stav zhoršil. Nevníma realitu, nie je spôsobilý odpovedať na otázky. V priebehu konania splnomocnená osoba predložila lekársku správu z psychiatrickej ambulancie MUDr. Pétera Hunčíka zo dňa 11.8.2015, v ktorej je uvedené, že veľmi pravdepodobne ide o psychotické ochorenie z okruhu schizofrénie. Po internom a neurologickom vyšetrení odporúča hospitalizovať navrhovateľa v PL Pezinku. Z uvedeného vyplýva, že ošetrujúci lekár z oblasti psychiatrie odporučil hospitalizáciu. V danej veci v prípade hospitalizácie navrhovateľa jeho zaistenie nekončí. Podľa § 95 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ak zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny vyžaduje zdravotnú starostlivosť, ktorú nie je možné zabezpečiť v zariadení, zariadenie mu zabezpečí túto starostlivosť v zdravotníckom zariadení mimo zariadenia. V dôvodovej správe k zákonu č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, sa uvádza, že výdavky súvisiace so zabezpečením zdravotnej starostlivosti uhrádza zariadenie. K námietke týkajúcej sa dĺžky doby zaistenia, súd uvádza, že odporca dĺžku doby zaistenia stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 23.01.2016, pričom nejde o konkrétny dátum doby zaistenia ale o hraničný termín doby zaistenia. Navrhovateľ nie je držiteľom platného cestovného dokladu na základe ktorého by mohol vycestovať. Pokiaľ by navrhovateľ vycestoval cez územie Českej republiky, bol by jeho pobyt taktiež neoprávnený. Cestou na územie Nemeckej spolkovej republiky by sa dospustil priestupkov. Podľa názoru súdu neobstojí navrhovateľova námietka o spoľahlivo nezistenom stave veci. Odporca riadne zistil skutkový stav, u navrhovateľa stále trvajú dôvody zaistenia. Navrhovateľovi bolo dňa 23.7.2015 vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BA6-363-009/2015- AV z dôvodu, že na území Slovenskej republiky má neoprávnený pobyt a v predmetnom rozhodnutí navrhovateľovi nebola určená lehota na vycestovanie. Podľa ust. § 84 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pobyte cudzincov výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie, a štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nie je držiteľom platného cestovného dokladu na základe ktorého je jeho vycestovanie možné. Odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácií a tieto objektívne posúdil, posudzoval relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti treba uviesť, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol. K ďalšej námietke týkajúcej sa konania vo veci administratívneho vyhostenia ako existencii prekážok, je potrebné uviesť, že toto nie je predmetom tohto konania, teda konania vo veci zaistenia navrhovateľa. Súd poukazuje na nevyhnutnosť zaistenia navrhovateľa z dôvodu, že navrhovateľ nie je držiteľom cestovného dokladu, resp. dokladu oprávňujúceho vycestovať z územia Slovenskej republiky. Výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa § 84 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov zabezpečí policajný útvar, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad. Doba zaistenia je nevyhnutná, nakoľko odporca vykonáva úkony smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa z územia Slovenskej republiky. Odporca v spolupráci s Útvarom policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa z územia SR. V danom prípade ide o zabezpečenie cestovného dokladu, ako aj pokrytie nákladov na samotné vyhostenie, materiálne zabezpečenie a personálne zabezpečenie prepravy navrhovateľa. K výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca. K návrhu na ustanovenie opatrovníka navrhovateľovi z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu, je potrebné uviesť, že vzhľadom na doposiaľ nezrealizovanú odporúčanú hospitalizáciu navrhovateľa, ktorá by jednoznačne určila závažnosť ochorenia navrhovateľa a stanovila konkrétnu diagnózu, súd nepovažoval za dôvodné za súčasného stavu ustanoviť navrhovateľovi opatrovníka. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd musí konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku). Súd zároveň má za to, že vznesené námietky v opravnom prostriedku navrhovateľa nie sú odôvodnené a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil (§ 250q ods. 2 O.s.p.). O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods.1 v súlade s § 250l ods.2 O.s.p. a nepriznal navrhovateľovi ich náhradu voči odporcovi, keďže v konaní úspešný nebol. Odporcovi právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve zásadne neprináleží. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p).