Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/221/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1101899607 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1101899607.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ Ing. A. K., CSc., bytom S. XXX, S., Č. Q., 2/ Ing. G. E., C. E. V. E. XX, E., Č. Q., 3/ B. N., C. Z. XX, Č. Q., 4/ JUDr. Q. A., C. D. XXX/XC, S., Č. Q., 5/ O. K., C. Z. XX, Č. Q., zastúpených Advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., Školská 257, Veľký Slavkov, korešpondenčná adresa Hviezdoslavova 2, Poprad, proti odporcovi: Slovenská Q., za E. E. Z. S. B. Q. N. K. Q., M. XX, C., o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľov 1/ - 5/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 10C/194/2001-169, zo dňa 1.2.2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovatelia sa svojim návrhom domáhali náhrady škody 1.645.555,- Sk titulom nesprávneho úradného postupu odporcu. Podľa návrhu si navrhovatelia ako oprávnené osoby uplatnili reštitučné nároky v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. Vzhľadom na to, že pri ich riešení vznikol problém ohľadom povinnej osoby, navrhovatelia 1/ a 5/ a právna predchodkyňa navrhovateľov 2/, 3/ a 4/ listom zo dňa 18.5.1999 požiadali ministerstvo pôdohospodárstva (ďalej len „ministerstvo“) o určenie povinnej osoby podľa § 21b ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Ministerstvo povinnú osobu v zmysle žiadosti neurčilo a listom zo dňa 3.11.1999 odporučilo s odvolaním sa na § 20 zákona č. 229/1991 Zb. riešiť nároky navrhovateľov súdnou cestou. Podľa súdu prvého stupňa ministerstvo nemohlo vydať rozhodnutie o určení povinnej osoby, nakoľko žiadosť navrhovateľov zo dňa 18.5.1999 bola doručená po uplynutí lehoty stanovenej v § 13 a § 20 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb. Navrhovatelia mali možnosť uplatniť reštitučný nárok ako aj nárok na určenie povinnej osoby do 31.12.1992. Uplynutím zákonom určenej lehoty sa nárok prekludoval, t.j. zanikol. Ministerstvo preto postupovalo v súlade s § 20 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb., keď pre zánik práva neurčilo povinnú osobu na vyplatenie živého a mŕtveho inventáru. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že ak by aj navrhovatelia žiadosť o určenie povinnej osoby doručili včas, konanie ministerstva by nevyhodnotil ako nesprávny úradný postup, nakoľko povinná osoba na vydanie živého a mŕtveho inventáru bola navrhovateľom známa. Navrhovatelia totiž listom zo dňa 29.10.1992 dopĺňali výzvu zo dňa 3.10.1992 adresovanú a doručenú TATRAOSIVO š.p., predmetom ktorej bolo uplatnenie si nároku na vyplatenie náhrady za živý a mŕtvy inventár. Ak táto právnická osoba namietala, že nie je povinnou osobou, mali navrhovatelia právo v zákonom stanovenej lehote domáhať sa uplatnenia reštitučného nároku voči tejto osobe na súde. Zmeškanie lehoty na uplatnenie si reštitučného nároku si potom nemôžu kompenzovať konaním voči odporcovi v predmetnej veci. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že zodpovednosť odporcu podľa § 420 Občianskeho zákonníka je vylúčená. Toto ustanovenie upravuje všeobecnú zodpovednosť fyzických a právnických osôb za spôsobenú škodu ich konaním, ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu práve osobitnou úpravou zákonom č. 58/1969 Zb., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Nakoľko navrhovatelia nepreukázali nesprávny úradný postup a vznik škody, nemôže ani existovať príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Pre nepreukázanie zákonných predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu titulom nesprávneho úradného postupu v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. súd prvého stupňa návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. Úspešnému odporcovi náhradu trov voči navrhovateľom nepriznal, nakoľko odporca si náhradu trov konania neuplatnil. Proti rozsudku podali odvolanie navrhovatelia 1/ - 5/ a žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Uviedli, že reštitučné nároky boli uplatnené riadne a včas, o čom svedčí skutočnosť, že v iných prípadoch boli nehnuteľnosti a iné majetky riadne vydané. Súčasťou pôvodného nároku boli aj nároky, ktoré sú súčasťou predmetného návrhu na začatie konania. Išlo o živý a mŕtvy inventár, ktorý bol odňatý v rozhodnom období. Problém vznikol potom, čo vznikol spor ohľadom osoby povinnej uspokojiť reštitučné nároky navrhovateľov, resp. ich právnych predchodcov, z dôvodu, že nebolo zrejmé, ktorý právny subjekt je právnym nástupcom pôvodného subjektu, ktorý prijal živý a mŕtvy inventár, resp. či existuje taký právny subjekt, ktorý možno hodnotiť ako právneho nástupcu. Navrhovatelia, resp. ich právni nástupcovia preto požiadali, aby v zmysle § 21b ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. rozhodlo ministerstvo, kto je povinnou osobou; takéto rozhodnutie odmietlo ministerstvo vydať, čím znemožnilo navrhovateľom uplatniť si zákonný reštitučný nárok. V uvedenom vzhliadli navrhovatelia nesprávny úradný postup a podklad návrhu na začatie konania. Tvrdenie súdu prvého stupňa tak je v rozpore so skutkovým stavom a zjavným nepochopením podstaty predmetného návrhu. Navrhovatelia, resp. ich právni predchodcovia, si teda riadne uplatnili nároky, v konaniach riadne pokračovali a v danej veci im v ďalšom uplatnení reštitučného nároku zabránil práve odporca napriek žiadosti v zmysle § 21b ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Takéto rozhodnutie nevydal, resp. ho odmietol vydať, čím navrhovateľom spôsobil škodu, ktorá je predmetom konania. Návrh na začatie konania bol podaný potom, ako bolo zrejmé, že ministerstvo listom zo dňa 3.11.1999 odmietlo zákonne rozhodnúť o povinnej osobe podľa zákona č. 229/1990 Zb.; návrh na začatie konania bol podaný dňa 21.12.2001 a preto ich nároky nemôžu byť premlčané. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.7.2015 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. sú existencia škody, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nakoľko navrhovatelia sa v konaní domáhali náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu ministerstva, ktoré nevydalo rozhodnutie o povinnej osobe na náhradu živého a mŕtveho inventáru, súd prvého stupňa sa správne zaoberal uvedenými základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v predmetnej veci. Podľa § 20 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb. (v znení platnom a účinnom od 26.8.1993) právo na náhradu zaniká, ak sa neuplatní v lehotách uvedených v § 13. Ak náhradu poskytuje štát prostredníctvom pozemkového fondu, právo na náhradu zaniká, ak sa neuplatní na pozemkovom fonde do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona. Ak oprávnená osoba neuplatnila nárok pre pochybnosť, kto je povinnou osobou, právo na náhradu zaniká, ak sa neuplatní u povinnej osoby do šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo") podľa § 21b ods. 2. Podľa § 21b ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. (v znení platnom a účinnom od 26.8.1993) ak je pochybnosť o tom, kto je povinnou osobou na poskytnutie náhrady podľa § 20, rozhodne ministerstvo. Právo na náhradu živého a mŕtveho inventáru v zmysle § 20 ods. 5 veta prvá zákona č. 229/1991 Zb. teda zaniká, ak sa neuplatní v lehotách uvedených v § 13. Iba v prípade, ak si oprávnená osoba neuplatnila nárok pre pochybnosť, kto je povinnou osobou, právo na náhradu v zmysle § 20 ods. 5 veta tretia zákona č. 229/1991 Zb. zaniká, ak sa neuplatní u povinnej osoby do šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia ministerstva podľa § 21b ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. Z ustanovenia § 20 ods. 5 veta tretia zákona č. 229/1991 Zb. v spojení s § 21b ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., na ktorý odkazuje, je zrejmé, že iba v prípade pochybnosti o tom, kto je povinnou osobou na poskytnutie náhrady podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. a neuplatnenia si nároku oprávnenou osobou práve z tohto dôvodu (pre pochybnosť o povinnej osobe), rozhodne ministerstvo. Navrhovatelia 1/ a 5/ a právna predchodkyňa navrhovateľov 2/, 3/ a 4/ (B. A., Q.. K.) sa listom zo dňa 3.10.1992 obrátili na TATRAOSIVO š.p. vo veci riešenia reštitučných nárokov (keď podľa ich informácií ich majetok po konfiškácii prevzal Štátny majetok v E., ktorého nástupníckou organizáciou sa stal TATRAOSIVO š.p.), týkajúcich sa o.i. živého a mŕtveho inventáru, ktorý bol súčasťou ich hospodárstva. TATRAOSIVO š.p. v stanovisku k uplatnenému nároku zo dňa 27.10.1992 uviedol, že „v otázke úhrady živého a mŕtveho inventáru v súčasnosti nedôjde k dohode; platí § 20 zákona č. 229/1991 Zb., t.j. pre zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej a lesnej výroby, o ktorej prevádzke z hľadiska vydania rozhodnutia odkonfiškovania majetku nie je záležitosť prvoradej naliehavosti“. Ďalej uviedol, že v nároku týkajúcom sa poľnohospodárskej pôdy nároku vyhovie. Navrhovatelia 1/ a 5/ a právna predchodkyňa navrhovateľov 2/, 3/ a 4/ v liste zo dňa 29.10.1992 doplnili výzvu zo dňa 3.10.1992 adresovanú TATRAOSIVO š.p., pričom uviedli výpočet náhrady za živý a mŕtvy inventár v celkovej sume 1.645.555,- Kčs. Listom zo dňa 18.5.1999 navrhovatelia 1/ a 5/ a právna predchodkyňa navrhovateľov 2/, 3/ a 4/ požiadali ministerstvo o určenie povinnej osoby podľa § 21b ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. V predmetnej veci tak bolo preukázané, že navrhovatelia 1/ a 5/ a právna predchodkyňa navrhovateľov 2/, 3/ a 4/ si uplatnili právo na náhradu živého a mŕtveho inventáru voči TATRAOSIVO š.p. Už na tomto základe nebolo ministerstvo povinné v zmysle uvedených ustanovení rozhodovať o povinnej osobe; takúto povinnosť by malo iba v prípade pochybnosti o tom, kto je povinnou osobou na poskytnutie náhrady podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. a neuplatnenia si nároku oprávnenou osobou práve z tohto dôvodu (t.j. pre pochybnosť o povinnej osobe). Neurčenie povinnej osoby ministerstvom preto nepredstavuje nesprávny úradný postup ministerstva, titulom ktorého sa navrhovatelia domáhali uplatneného nároku na náhradu škody. Správny bol preto záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľom bola povinná osoba na poskytnutie náhrady živého a mŕtveho inventáru známa, v dôsledku čoho konanie, resp. nekonanie ministerstva nevyhodnotil ako nesprávny úradný postup. K záveru súdu prvého stupňa o nemožnosti existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody odvolací súd uvádza, že o vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť (napr. porušenie zmluvnej povinnosti samotným poškodeným), zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje. Pokiaľ navrhovatelia tvrdili, že nesprávnym úradným postupom ministerstva (nevydaním rozhodnutia o povinnej osobe na poskytnutie náhrady za živý a mŕtvy inventár) im vznikla škoda (tým, že im nebola poskytnutá náhrada za živý a mŕtvy inventár) treba uviesť, že ani v prípade existencie povinnosti ministerstva vydať požadované rozhodnutie v zmysle § 21b ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. by po vydaní takéhoto rozhodnutia nebola bez ďalšieho poskytnutá navrhovateľom náhrada za živý a mŕtvy inventár. Navrhovatelia ako oprávnené osoby by v takom prípade totiž boli povinní uplatniť nárok u povinnej osoby do šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, inak by im právo na náhradu v zmysle § 20 ods. 5 veta tretia zákona č. 229/1991 Zb. zaniklo, a povinná osoba by im musela náhradu za živý a mŕtvy inventár poskytnúť. Z uvedeného je zrejmé, že na základe samotného rozhodnutia by navrhovateľom náhrada poskytnutá nebola. Správny je preto aj záver súdu prvého stupňa o nemožnosti existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pre úplnosť však odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o preklúzii nároku navrhovateľov pre doručenie ich žiadosti o určenie povinnej osoby po uplynutí zákonom určenej lehoty s tým, že nárok na určenie povinnej osoby mali možnosť uplatniť si do 31.12.1992 (s poukazom na § 13 a § 20 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb.). Aktuálne znenie § 20 ods. 5 a zároveň § 21b ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. s úpravou rozhodnutia o povinnej osobe a následnej možnej preklúzii práva na náhradu v prípade jeho neuplatnenia u tejto povinnej osoby je však platné a účinné na základe novelizácie zákona č. 229/1991 Zb. zákonom č. 186/1993 Z.z. odo dňa 26.8.1993. Až od uvedeného dňa tak bola upravená možnosť rozhodnutia o povinnej osobe (a tým aj možnosť podania žiadosti o určenie povinnej osoby). Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 186/1993 Z.z. „podľa doterajšej úpravy bolo možné túto náhradu (za živý a mŕtvy inventár) uplatniť len do 31.12.1992, inak právo zaniklo; v dôsledku zmeny právnej úpravy (Slovenský pozemkový fond) a z dôvodu, aby si oprávnené osoby mohli náhradu voči povinnému subjektu vôbec uplatniť, bolo potrebné určiť primeranú lehotu. Zákon vymedzuje povinné osoby, resp. osoby povinné na poskytnutie náhrady za .... živý a mŕtvy inventár a zásoby. V praxi však vznikajú ťažkosti s určením týchto osôb. Preto sa navrhuje, aby v pochybnostiach povinnú osobu určil príslušný orgán štátnej správy.“ Ak teda súd prvého stupňa uviedol, že navrhovatelia mali možnosť si uplatniť nárok na určenie povinnej osoby do 31.12.1992 (teoreticky pre prípad existencie pochybnosti o to, kto je povinnou osobou), jeho záver bol nesprávny a v rozpore so znením zákona č. 229/1991 Zb. v znení platnom a účinnom odo dňa 26.8.1993. V prejednávanej veci súd prvého stupňa (mimo skutočností uvedených v predchádzajúcom odseku) správne uzavrel, že navrhovatelia v konaní nepreukázali splnenie všetkých zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ministerstva v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom). Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní úspešný odporca by mal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.