Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/144/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200967 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015200967.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci ž a l o b c u : Ochranca práv spotrebiteľov, občianske združenie, Horná 15, Banská Bystrica, IČO: 42 395 593, právne zastúpený: Lexpert s.r.o., Horná 15, Banská Bystrica, IČO: 45 976 856, proti ž a l o v a n é m u : Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, z a ú č a s t i : Slovenská banková asociácia, Rajská 15/A, Bratislava, IČO: 30 813 182, právne zastúpený: PRK Partners s.r.o., Hurbanovo nám. 3, Bratislava, IČO: 35 978 643, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SRS 003 zo dňa 15.04.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave konanie z a s t a v u j e. Súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a. Súd návrh na podanie žiadosti na Európsky súdny dvor na rozhodnutie o predbežnej otázke z a m i e t a. Súd návrh na vstup účastníkov do konania z a m i e t a. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobca sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 16.06.2015 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.04.2015, č. SRS 003, ktorým žalovaný udelil povolenie Stálemu rozhodcovskému súdu Slovenskej bankovej asociácie (ďalej len „SRS SBA“) na rozhodovanie sporov v rámci spotrebiteľského rozhodcovského konania. Žalobca svoju aktívnu legitimáciu odvodil z ust. § 25 ods. 1 písm. a) zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch, pretože rozhodnutie sa podľa jeho názoru týka ochrany práv spotrebiteľov. Žalobca mal za to, že žalovaný nepostupoval pri udelení povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory SRS SBA v súlade s právnymi predpismi, predovšetkým v súlade so zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní). Spochybnil nezávislosť a nestrannosť rozhodcovského súdu, najmä z pohľadu verejnosti a dôvery v nestrannosť rozhodcovského konania, keď považoval za neprípustné, aby spor rozhodoval veriteľ alebo existovala akákoľvek závislá väzba rozhodcu od veriteľa. Poukázal na to, že je daná finančná závislosť SRS SBA od finančných inštitúcii, (nielenže sú členmi rozhodcovského súdu samotní veritelia, ale ako vyplýva zo stanov SBA, veritelia sa priamo podieľajú svojimi členskými vkladmi na financovaní rozhodcovského súdu, a teda aj na financovaní rozhodcov, ktorí rozhodujú spory medzi bankami a spotrebiteľmi) ktoré sú v postavení silnejšej strany (dodávateľa) v spotrebiteľských vzťahoch a vystupujú zároveň v rozhodcovských konaniach pred SRS SBA, pričom existuje dôvodná obava zaujatosti, závislosti a absencie nestrannosti SRS SBA, ako aj zaujatosti a absencie nestrannosti rozhodcov SRS SBA, napriek tomu, že zákonodarca kladie dôraz na nestrannosť a nezaujatosť súdu a rozhodcov. Zo štatútu SRS SBA vyvodil žalobca záver, že banky majú veľmi silný dosah na to, kto bude rozhodovať ich spory so spotrebiteľmi, pričom spochybnil objektivitu rozhodcov zapísaných do zoznamu rozhodcov, keď sú to práve banky, ktoré vytvoria zoznam rozhodcov, okruh ľudí, ktorí budú rozhodovať ich spory voči spotrebiteľom. Takéto nastavenie a prepojiteľnosť rozhodcov s bankami v žiadnom prípade nevytvára dojem nepredpojatosti SRS SBA a jeho rozhodcov, pričom žalobca mal za to, že žalovaný pri udelení povolenia nevenoval týmto okolnostiam dostatočnú pozornosť. Žalobca dal do pozornosti rozhodovaciu prax SRS SBA, uviedol niektoré zrušené rozhodnutia SRS SBA všeobecnými súdmi, najmä z dôvodu paušálneho posudzovania spotrebiteľských rozhodcovských zmlúv ako platných, rozhodovanie zaujatým rozhodcom, nepreskúmateľnosť rozhodcovských rozhodnutí, prieťahy v konaní, porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj závislosť na bankovom sektore. Poukázal aj na zatiaľ neprávoplatné rozhodnutie Protimonopolného úradu SR predmetom, ktorého bolo uloženie pokuty SBA za iniciovanie platformy pri koordinovaní spoločnej činnosti bánk v oblasti poplatkovej politiky bánk, z ktorého vyvodil záver o silnom prepojení bánk a SBA, ktoré v danom prípade predstavovalo nielen ochrancu ich záujmov, ale dokonca iniciátora porušenia regulačných opatrení Ministerstva financií SR. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. II. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe doručenom krajskému súdu dňa 24.07.2015 namietol aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie žaloby, pričom poukázal na to, že v prípade žalobcu nie je naplnený primárny predpoklad zakotvený v ust. § 247 ods. 1 O.s.p., kedy je zrejmé, že samotný žalobca nemohol byť ukrátený na svojich právach rozhodnutím žalovaného č. SRS 003. Taktiež mal za to, že v žalobe chýba tvrdenie o existencii negatívnych následkov na jeho právach v príčinnej súvislosti so žalobou napadnutým rozhodnutím. Uviedol, že transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov zákonodarca inkorporoval do slovenského právneho poriadku (v európskom kontexte) efektívny mechanizmus mimosúdneho riešenia spotrebiteľských sporov t. j. spotrebiteľskú arbitráž inak povedané spotrebiteľské rozhodcovské konanie. V súvislosti s námietkou žalobcu o spochybňovaní nezávislosti a nestrannosti SRS SBA a rozhodcov SRS SBA žalovaný poukázal na inkorporovaný efektívny systém eliminácie vzniku konfliktu záujmov, preto argumentácia žalobcu, podľa jeho názoru neobstojí. Smernica v článku 6 stanovuje osobitné štandardy vo sfére odborných znalostí, nezávislosti a nestrannosti fyzických osôb poverených ARS, pričom z týchto štandardov vychádza i právna úprava obsiahnutá v zákone o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Konštatoval, že samotná skutočnosť, že niektorí rozhodcovia SRS SBA boli v minulosti právnikmi v bankovom sektore nespôsobuje vznik konfliktu záujmov, práve naopak predchádzajúce pracovné skúsenosti v bankovom sektore zvyšujú odbornú kvalifikáciu konkrétneho rozhodcu. Okrem iného zákon taxatívne vymedzuje predpoklady, ktoré musí spĺňať každá fyzická osoba pre získanie povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory, ktoré však ex lege nezakazujú existenciu pracovného pomeru napr. medzi rozhodcom a členom zriaďovateľa. Vo vzťahu k spôsobu financovania SBA žalovaný uviedol, že SBA je záujmovým združením právnických osôb, pričom spôsob jej financovania zakotvený v článku XIII. ods. 2 stanov SBA je plne v súlade s ustanovením § 20h zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Hoci je SBA zriaďovateľom SRS SBA, nezakladá to automaticky zaujatosť samotného SRS SBA a jeho rozhodcov v rámci rozhodovania spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní. Žalobca zdôraznil, že samotný zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní v ust. § 11 stanovuje podmienky pre získanie povolenia na rozhodovanie spotrebiteľských sporov, kde okrem iného musí zriaďovateľ hodnoverne preukázať skutočnosť, že v prípade, ak stály rozhodcovský súd rozhoduje spory, ktorých účastníkom je člen zriaďovateľa tohto stáleho rozhodcovského súdu, stály rozhodcovský súd disponuje dostatočnými oddelenými a osobitne určenými prostriedkami na splnenie svojich úloh, najmä na odmeňovanie rozhodcov. Uviedol, že keďže SBA hodnoverne preukázala splnenie všetkých podmienok žalovaný rozhodol o udelení povolenia pre SRS SBA. Okrem toho mal za to, že úprava čl. 6 ods. 4 smernice a ust. § 11 ods. 3 písm. e) vyššie citovaného zákona priamo predpokladá, že spotrebiteľský rozhodcovský súd bude rozhodovať spory, ktorých účastníkom je člen zriaďovateľa stáleho rozhodcovského súdu. Vyjadril presvedčenie, že táto skutočnosť preto sama o sebe v princípe nemôže predstavovať prekážku získania povolenia na rozhodovanie spotrebiteľských sporov. Práve existencia dostatočných finančných prostriedkov všetkých SRS na plnenie svojich úloh, ako aj na odmeňovanie rozhodcov, ktorým Ministerstvo spravodlivosti SR udelilo povolenie na rozhodovanie spotrebiteľských sporov, je dostatočnou zárukou ich finančnej nezávislosti i samostatnosti. Ďalej námietku žalobcu o neadekvátnom prepojení rozhodcov na banky a s tým spojené pochybnosti o nepredpojatosti rozhodcov SRS SBA považoval žalovaný za neopodstatnenú. Konštatoval, že z ust. § 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní jednoznačne vyplýva, že po splnení predpokladov vymedzených v čl. 4 a nasl. je rozhodca oprávnený rozhodovať spotrebiteľské spory. Taktiež z čl. 9 ods. 1 písm. d) a ods. 7 štatútu SRS SBA vyplýva aj to, že rozhodovať v konkrétnom spore nemôže rozhodca, ktorý je v pracovnom pomere alebo obdobnom právnom vzťahu s účastníkom rozhodcovského konania. Mal za to, že zavedený systém prideľovania spotrebiteľských sporov konkrétnym rozhodcom SRS SBA v prípade, ak nedôjde k dohode zmluvných strán o určení osoby rozhodcu, spĺňa atribúty transparentnosti a nezávislosti, keď explicitne vylučuje možnosť svojvoľného determinovania osoby rozhodcu, či už dodávateľom alebo spotrebiteľom. Teda banky nemajú priamy dosah na to, kto bude konkrétny spor rozhodovať. Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadne rozhodovacej praxe SRS SBA považoval žalovaný argumentáciu žalobcu za tendenčnú a vykonštruovanú pričom zdôraznil, že všetky rozhodnutia uvedené žalobcom boli vydané podľa predchádzajúcej právnej úpravy t. j. v režime zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Okrem toho žalovaný poukázal na existenciu efektívneho mechanizmu preskúmavania rozhodcovských rozsudkov vydaných v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní ako aj na systém kontroly realizovaný Ministerstvom spravodlivosti SR. Taktiež konštatoval, že nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia Protimonopolného úradu SR o uložení pokuty SBA žiadnym spôsobom nemôže zakladať pochybnosti o transparentnosti, nestrannosti či nezávislosti SRS SBA. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol žalovaný krajskému súdu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. III. Krajský súd uznesením zo dňa 28.09.2015 pribral v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. do konania Slovenskú bankovú asociáciu (ďalej len „SBA“) ako účastníka správneho konania, pretože výsledkom konania by mohli byť dotknuté jeho práva a povinnosti. Pribratý účastník sa vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe žalobcu zo dňa 14.03.2016 stotožnil s vyjadrením žalovaného a zároveň žalobu považoval za neprípustnú a nedôvodnú, pretože žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, SRS SBA bol zriadený v zmysle platných právnych predpisov a právny poriadok upravuje konkrétne mechanizmy na odstránenie pochybností o zaujatosti rozhodcov. SBA poukazom na ust. § 250 ods. 2 O.s.p. konštatoval, že žalobca nebol účastníkom správneho konania a žiadnym spôsobom nepreukázal, že by bol rozhodnutím akýmkoľvek spôsobom ukrátený na svojich právach. Zdôraznil, že v zmysle konštantnej judikatúry najvyššieho súdu, Občiansky súdny poriadok neumožňuje žalobcovi podať žalobu na ochranu subjektívnych práv iných osôb. Vzhľadom na uvedené mal za to, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, čo samo o sebe predstavuje dôvod na zastavenie konania. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu na základe, ktorého odvodil svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby podľa § 25 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko podmienka aktívnej legitimácie musí byť splnená podľa Občianskeho súdneho poriadku a vyššie zmienené ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa nemožno podľa jeho názoru vykladať ako absolútne právo na podanie akéhokoľvek návrhu na začatie konania v akejkoľvek veci týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa. Poukázal na znenie Smernice č. 2009/22/ES o súdnych príkazoch, ktorá bola transponovaná do zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorej sa táto zameriava na ochranu kolektívnych spotrebiteľských záujmov a ktorej cieľom je v zmysle judikatúry NS SR priblíženie právnych a správnych predpisov členských štátov týkajúcich sa žalôb na zdržanie sa protiprávneho konania, tzv. negatórnych žalôb, ktorými sú chránené kolektívne záujmy spotrebiteľov. Poukazom na uvedené mal za to, že v zmysle smernice o súdnych príkazoch by oprávnené osoby mali mať možnosť podať iba žalobu, ktorou sa domáhajú určitého negatórneho nároku t.j. upustenia od konania, ktorým podnikateľ poškodzuje kolektívne záujmy spotrebiteľov. V zmysle judikatúry najvyššieho súdu združenie na ochranu práv spotrebiteľov odvodzuje svoje práva od spotrebiteľov a môže si preto uplatniť len také nároky, ktoré by si mohli uplatniť spotrebitelia samotní, preto nemôže združenie podať žalobu proti rozhodnutiu, ktoré bolo vydané v správnom konaní, v ktorom spotrebiteľ nevystupoval ako účastník správneho konania. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že žalobca nemôže byť aktívne legitimovaný na podanie žaloby v zmysle ust. § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Ďalej SBA poukázal na ust. § 90 ods. 1 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako i zákon o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorých vyplýva povinnosť SBA zriadiť a zabezpečiť činnosť SRS SBA. Uviedol, že si splnil svoju povinnosť zriadiť SRS SBA dňa 01.07.2003, pričom v žiadosti o vydanie povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory stálemu rozhodcovskému súdu preukázal splnenie všetkých podmienok v zmysle ust. § 11 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Bol názoru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by v prípade SRS SBA nebola splnená niektorá z podmienok v zmysle ust. § 11 vyššie zmieneného zákona, čo by mohlo odôvodňovať nezákonnosť rozhodnutia o vydaní povolenia. Táto skutočnosť sama o sebe svedčí o neodôvodnenosti žaloby. SBA mal taktiež za to, že zrušenie rozhodnutia (povolenia), ktorého sa domáha žalobca by mohlo byť v rozpore s ust. § 90 ods. 1 zákona o platobných službách v spojení s ust. § 12 zákona o rozhodcovskom konaní a ust. § 10 ods. 1 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktoré ustanovujú povinnosť SBA zriadiť SRS SBA. Čo sa týka financovania SRS SBA, SBA poukázal na to, že smernica o alternatívnom riešení sporov výslovne pripúšťa, aby organizácia ktorá poskytuje alternatívne riešenie spotrebiteľských sporov bola profesijným, či obchodným združením jednotlivých podnikateľov, ktorých spory majú byť týmto spôsobom riešené. Smernica pre tento prípad ukladá povinnosť oddeleného rozpočtu a dostatočných prostriedkov (čl. 6 ods. 4 smernice) a tieto požiadavky sú splnené práve zárukami podľa ust. § 11 ods. 3 písm. e) zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Financovanie SRS SBA upravuje priamo zákon, ktorý je v súlade so smernicou, pričom tiež upravuje mechanizmus na osobitné odmeňovanie rozhodcov v prípade sporov, ktorých účastníkom je zriaďovateľ SRS SBA. Okolnosť, ktorú žalobca považuje za hrozbu zaujatosti rozhodcov, považuje smernica o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov, či zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní naopak práve za predpoklad nezávislosti a nestrannosti rozhodcov. Ďalej zdôraznil, že zaujatosť a nestrannosť je kategóriou vzťahujúcou sa vždy na konkrétneho sudcu, rozhodcu, či správny orgán, preto nie je možné bez ďalšieho uvažovať o kolektívnej zaujatosti posudzujúc určité okolnosti vlastne všetkým dotknutým osobám a voči všetkým možným konaniam. Okrem toho zákon o rozhodcovskom konaní upravuje konkrétne mechanizmy, ktoré majú zabezpečiť nezávislosť a nestrannosť spotrebiteľského rozhodcovského konania, alebo ktoré účastník takéhoto konania môže využiť v prípade, že sa domnieva, že konkrétny rozhodca nie je nestranný alebo nezávislý. Podobné mechanizmy obsahuje i rokovací poriadok SRS SBA. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhol, aby krajský súd konanie zastavil. V prípade, keď by súd konanie nezastavil navrhol, aby žalobu ako nedôvodnú zamietol. IV. Žalobca písomným podaním doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 22.06.2016 navrhol konajúcemu súdu, aby prerušil konanie do doby zverejnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR III. ÚS 308/2016 s tým, že v predmetnom konaní sa riešia otázky, ktoré môžu mať význam pre toto konanie. Vo svojom návrhu síce konštatoval, že ústavný súd sťažnosť, ktorú podal pribratý účastník proti uzneseniu zo dňa 18.2.2016, ktorým bola odložená vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného odmietol, avšak do dňa podania tohto návrhu nebolo zverejnené odôvodnenie rozhodnutia o odmietnutí sťažnosti a keďže sa navrhovateľ domnieva, že ústavný súd mohol vo svojom rozhodnutí právne posúdiť výhrady pribratého účastníka v prejednávanej veci ako napr. namietaný nedostatok aktívnej legitimácie, je potrebné konanie prerušiť. Taktiež uviedol, že podal podnet na prokuratúru na podanie protestu proti žalobou napadnutému rozhodnutiu a keďže podanie protestu prokurátora je obligatórnym dôvodom na prerušenie konania v správnom súdnictve, tak navrhol, aby súd toto konanie až do rozhodnutia prokurátora o podnete žalobcu na podanie protestu prerušil. Ďalej žalobca navrhol, aby sa krajský súd obrátil na Európsky súdny dvor (ESD) so žiadosťou o rozhodnutie o predbežnej otázke, či je potrebné článok 6 ods. 4 a 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ vykladať tak, že medzi rozhodcami rozhodcovského súdu oprávneného rozhodovať spotrebiteľské spory musia byť v rovnakom počte ako sú zastúpení zástupcovia záujmov obchodníkov (v tomto prípade bánk) zastúpení aj zástupcovia záujmov spotrebiteľov, pretože žalobca je presvedčený, že článok 6 ods. 4 a 5 smernice kladie na kolektívne orgány subjektov alternatívneho riešenie sporov požiadavku, aby boli zložené z rovnakého počtu zástupcov záujmov spotrebiteľov a zástupcov záujmov obchodníkov, a to obzvlášť za situácie, keď sú fyzické osoby poverené ARS zamestnancami profesijnej organizácie alebo obchodného združenia, ktorých je obchodník členom. Zodpovedanie tejto otázky, ktorá nebola doteraz zo strany ESD riešená považoval za dôležité pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. Žalobca zároveň podal návrh na vstup generálneho prokurátora do konania na strane žalobcu, ako aj Národnej banky Slovenska na strane žalovaného. Žalobca návrh na vstup generálneho prokurátora do konania odôvodnil tým, že prokuratúra je povinná vo verejnom záujme vykonávať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie, pričom je pri výkone svojej pôsobnosti v správnom súdnictve oprávnená podávať žaloby a taktiež vstupovať do začatých konaní. Žalobca svoj návrh na vstup Národnej banky Slovenska odôvodnil, tým, že je spolutvorcom právnych predpisov upravujúcich pôsobenie bánk a je tiež orgánom ochrany spotrebiteľov, pričom by mala podľa žalobcu vysvetliť, či nastavenie fungovania SRS SBA je v súlade s ust. § 90 ods. 1 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných službách. V. Podľa ust. § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ust. § 250 ods. 1, 2 O.s.p., účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Podľa ust. § 25 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, združenie môže podať návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa § 21 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2007/250/20160201> orgánu dozoru alebo návrh na začatie konania na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov, a to vrátane konania vo veci ochrany kolektívnych záujmov spotrebiteľov, alebo môže byť účastníkom konania a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou (ďalej len „zoznam oprávnených osôb“), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania. Podľa ust. § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1963/99/20160614> alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2 <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/20160614>). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. V predmetnej veci sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.04.2015, č. SRS 003, ktorým žalovaný udelil povolenie SRS SBA na rozhodovanie sporov v rámci spotrebiteľského rozhodcovského konania, pričom svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti odvodil z ust. § 25 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa, keďže rozhodnutie sa podľa jeho názoru týka ochrany práv spotrebiteľov. S uvedeným tvrdením žalobcu sa súd nestotožnil a mal za to, že žaloba bola podaná neoprávnenou osobou. S poukazom na ust. § 247 ods. 1 O.s.p. súd uvádza, že aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia. Aj z ust. § 250 ods. 2 prvá veta O.s.p. vyplýva obmedzenie procesnej legitimácie len na tie fyzické a právnické osoby, ktoré boli účastníkmi správneho konania a ktoré o sebe tvrdia, že ako účastníci správneho konania boli rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach, t. j. že im takýmto rozhodnutím bola spôsobená ujma. Aktívna legitimácia na podanie žaloby je osobitná procesná podmienka, ktorá musí byť splnená na to, aby súd mohol vo veci konať a meritórne rozhodnúť. Podmienky konania sa skúmajú v každom štádiu súdneho konania a pokiaľ nie sú splnené súd konanie zastaví. Krajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalobou napadnuté rozhodnutie sa týka ochrany práv spotrebiteľov. Predmetný rozhodnutím bolo udelené povolenie SRS SBA rozhodovať spotrebiteľské spory, avšak toto sa priamo nedotýka práv spotrebiteľov a tí ani neboli na svojich právach rozhodnutím žiadnym spôsobom ukrátení, pretože neboli účastníkmi správneho konania a ani byť nemali. Krajský súd sa stotožnil s argumentáciou SBA ohľadne charakteru nárokov, ktorých ochrany sa môže žalobca v súdnom konaní v prospech spotrebiteľov na základe ust. § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa domáhať. Vychádzajúc zo znenia čl. 1 ods. 1 a 2 Smernice č. 2009/22/ES o súdnych príkazoch, ktorá bola transponovaná do zákona o ochrane spotrebiteľa možno konštatovať, že ochrana sa poskytuje proti neoprávneným zásahom, ktoré škodia kolektívnym záujmom, pričom oprávnené osoby sa môžu domáhať určitého negatórneho nároku t. j. upustenia od konania, ktorým k takýmto zásahom dochádza (bližšie pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Sžnč/3/2010). Žalobca ako ochranca práv spotrebiteľov, ktorý si odvodzuje svoje práva od práv spotrebiteľov, nemôže mať pri ich ochrane viac práv ako samotný spotrebiteľ a keďže sa preskúmavané rozhodnutie nedotýka práv spotrebiteľov (spotrebiteľ nebol a ani nemal byť účastníkom správneho konania) nemôže si odvodzovať svoju aktívnu legitimáciu na podanie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. z ust. § 25 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Na základe vyššie uvedeného súd konanie vo veci zastavil. Podľa § 109 ods. 1 a 2 O.s.p. súd konanie preruší, ak a) účastník stratil spôsobilosť konať pred súdom a nie je zastúpený zástupcom s plnomocenstvom pre celé konanie; b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak a) sa účastník nemôže konania zúčastniť pre prekážku trvalejšej povahy alebo preto, že jeho pobyt nie je známy; b) zákonný zástupca účastníka zomrel alebo stratil spôsobilosť konať pred súdom; c) prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Krajský súd sa ďalej zaoberal návrhom žalobcu na prerušenie konania a to až do doby zverejnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR III. ÚS 308/2016, pretože v predmetnom konaní sa podľa jeho názoru riešia otázky, ktoré môžu mať význam pre toto konanie. Krajský súd vychádzal pri rozhodovaní o prerušení konania z tvrdení žalobcu, ktorý uviedol, že sťažnosť pribratého účastníka konania proti uzneseniu zo dňa 18.02.2016, ktorým bola odložená vykonateľnosť rozhodnutia žalovaného ústavný súd odmietol. Keďže nebolo do dňa podania návrhu na prerušenie konania rozhodnutie zverejnené a žalobca sa domnieva, že ústavný súd mohol vo svojom rozhodnutí právne posúdiť výhrady pribratého účastníka v prejednávanej veci ako napr. namietaný nedostatok aktívnej legitimácie, navrhol aby súd konanie prerušil. S uvedenou argumentáciou sa však súd nestotožnil. Z ust. § 109 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva jednak povinnosť súdu konanie prerušiť a jednak možnosť takéto konanie prerušiť, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia. Z obsahu podaného návrhu na prerušenie konania vyplýva, že žalobca navrhol prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. keď mal za to, že v konaní, ktoré prebiehalo na ústavnom súde sa riešila otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Krajský súd dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti koná a rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V rámci konania nie je ústavný súd povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí, ale jeho ústavnou kompetenciou je kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z uvedeného preto vyplýva, že odôvodnenie ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti fyzickej osoby nemôže mať pre toto konanie žiadny význam. Právne posúdenie o prípadnom nedostatku aktívnej legitimácie na podanie žaloby podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je vecou, ktorú je v zásade oprávnený riešiť len správny súd. Krajský súd vo vzťahu k podanému podnetu na podanie protestu prokurátora konštatoval, že samotné podanie podnetu nie je ani obligatórnym ani fakultatívnym dôvodom na prerušenie konania. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na podanie predbežnej otázky na Európsky súdny dvor (ESD) možno vo všeobecnosti uviesť, že konanie o predbežnej otázke je vyjadrením spolupráce slovenských súdov so Súdnym dvorom v procese aplikácie európskeho práva, pre ktorý je dôležitá správna interpretácia právnych pravidiel Európskej únie. To, či súd požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky je čisto na úvahe súdu, a preto nemôže byť vyvolaný návrhom účastníka konania. Okrem toho povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t.j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého vo veci samej (rozsudok, proti ktorému nie je prípustné odvolanie) nemožno podať žiaden opravný prostriedok (výnimkou z povahy veci je návrh na obnovu konania). Navyše keďže krajský súd konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zastavil, nie je vôbec potrebné sa dôvodnosťou na podanie predbežnej otázky zo strany súdu vôbec zaoberať. Čo sa týka návrhu žalobcu na vstup Generálneho prokurátora SR do konania na strane žalobcu, ako i Národnej banky Slovenska na strane žalovaného, tento považuje krajský súd za nedôvodný. V konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je okruh účastníkov taxatívne určený v ust. § 250 O.s.p. bez možnosti pristúpenia tretích osôb do konania. Účastníkom konania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je žalobca a žalovaný, ktorí sú v tomto zákonnom ustanovení aj definovaní prostredníctvom postavenia v správnom konaní, v ktorom bolo vydané preskúmavané rozhodnutie. Uvedený názor je podľa nálezu Ústavného súdu SR č. II. ÚS 197/07 ústavne konformný, avšak napriek tomu súdna prax uplatnenie inštitútu vedľajšieho účastníctva prostredníctvom ust. § 246c O.s.p. v správnom súdnictve nevylučuje. Predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní je právny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku sporu, t. j. právny záujem na úspešnosti v spore u toho účastníka, ku ktorému pristúpil. O právny záujem ide vtedy, ak rozhodnutím súdu vo veci bude dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka - jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. V predmetnej veci sa preskúmavané rozhodnutie, ktorým sa udelilo povolenie SBA rozhodovať spotrebiteľské spory priamo nedotýka právneho postavenia generálneho prokurátora ani Národnej banky Slovenska. Okrem toho zákon o prokuratúre č. 153/2001 Z. z. poskytuje dostatočný zákonný rámec na predchádzanie porušovaniu zákonnosti, na jej zistenie a prípadne odstránenie porušenia zákonnosti. Navyše oprávnenie prokurátora podať návrh na začatie konania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je podmienený nevyhovením protestu prokurátora, resp. jeho vstup do konania je podmienený vyhovením protestu (ust. § 35 ods. 1 a 2 O.s.p.). Taktiež právne postavenie Národnej banky Slovenska nebude rozhodnutím v predmetnej veci žiadnym spôsobom dotknuté. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd musel konanie o preskúmanie zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia s poukazom na ust. § 250d ods. 3 O.s.p. zastaviť a návrhy žalobcu na prerušenie konania, položenie predbežnej otázky na Európsky súdny dvor, ako i pripustenie vstupu ďalších účastníkov do konania zamietnuť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. v spojení s § 246 ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.