Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/49/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200934 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1016200934.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: D. K. K., narodeného X.X.XXXX, štátneho príslušníka Sýrskej arabskej republiky, aktuálne s miestom pobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda so sídlom Ádorská 23, Dunajská Streda o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 24.5.2016 proti rozhodnutiu odporcu Č.p.: PPZ-HCP-BA8-34-011/2016-AV zo dňa 10.5.2016 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu Č.p.: PPZ-HCP-BA8-34-011/2016-AV zo dňa 10.5.2016 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím Č.p.: PPZ-HCP-BA8-34-011/2016-AV zo dňa 10.5.2016 odporca podľa § 88 ods. 1 písm. c), ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil dňom 10.5.2016 navrhovateľa v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len ÚPZC“) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“). Dobu zaistenia stanovil do 10.7.2016. V odôvodnení rozhodnutia opísal v konaní zistený stav veci, poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ pred príchodom na slovenské územie v Maďarskej republike (ďalej len Maďarsko“) dňa 6.5.2016 požiadal o azyl z ktorého dôvodu je na mieste aplikácia Dublinského nariadenia. Opísal trasu navrhovateľa na Slovensko, uviedol v čom vidí značné riziko úteku navrhovateľa, tiež z akého dôvodu nebolo možné aplikovať u navrhovateľa miernejšie donucovacie prostriedky, odôvodnil stanovenú dobu zaistenia, pričom v týchto súvislostiach poukázal na obsah výsluchu navrhovateľa, vykonaný 9.5.2016. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 24.5.2016, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu a svojho prepustenia zo zaistenia. Namietal v ňom, že odporca nedostatočne zistil stav veci, že rozhodnutie je nepreskúmateľné (ako to následne odôvodnil pre jeho nedostatočné odôvodnenie) a že odporca jeho vec neprávne právne posúdil. Osobitne poukázal na nedostatočné odôvodnenie rizika jeho úteku, že odporca nezvážil v jeho prípade použitie miernejších donucovacích opatrení a že stanovená doba zaistenia je neprimerane dlhá. Tiež uviedol, že na Slovensku nemienil zotrvať. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 30.5.2016. k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Zotrval pritom na jeho správnosti a dôvodnosti, pričom skonštatoval, že odvolacie dôvody uvedené v podanom návrhu sú účelovými. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný súd na pojednávaní v neprítomnosti odporcu, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil podaním zo 6.6.2016 a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správné. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu odporcu č.p.: PPZ-HCP- BA8-34/2016-AV. Z jeho obsahu o. i. zistil, že navrhovateľ v marci 2016 vycestoval z krajiny svojho pôvodu s cieľom dostať sa do Nemeckej spolkovej republiky (ďalej len „Nemecko“). Cestoval ilegálne, za pomoci prevádzačov. V Maďarsku požiadal o azyl 6.5.2016 (ktorá skutočnosť vyplýva aj z pozitívnej lustrácie navrhovateľa v IS EURODAC) a bol umiestnený v azylovom záchytnom zariadení v Bicske. Pred týmto azylovým zariadením si 8.5.2016 vo večerných hodinách zabezpečil prevádzača, ktorý ho mal dopraviť do Rakúska. Počas tejto cesty bol na slovenskom území kontrolovaný. Na Slovensku o azyl požiadať nechcel. Uviedol, že na Slovensku nikoho nepozná, že ubytovanie a ani finančnú hotovosť si zabezpečiť nevie v dôsledku čoho v jeho prípade nepripadá do úvahy hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky (ako možné alternatívy zaistenia). Následne odporca vydal napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo navrhovateľovi doručené 10.5.2016. navrhovateľ odporcovi doručil opravný prostriedok voči nemu v odvolacej lehote - dňa 25.5.2016. Podľa § 46 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa Článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa Článku 2 písm. n) Dublinského nariadenia „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa ust. § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b) môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. Podľa ust. § 250q ods. 3 veta prvá O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke nedostatočne zisteného stavu veci: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca zákonným spôsobom vypočul navrhovateľa, ktorý sa v priebehu svojho výsluchu vyjadroval k trase a cieľu jeho cesty, k okolnostiam požiadania o azyl v Maďarsku, k otázke možnosti zabezpečenia ubytovania a financií počas jeho pobytu na Slovensku. Vykonanou lustráciou bolo potvrdené, že pred príchodom na slovenské územie požiadal o azyl v inej krajine. Podľa názoru súdu odporca tak získal dostatok informácií k tomu, aby mohol vo veci kvalifikovane rozhodnúť K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre jeho nedostatočné odôvodnenie: Ani táto námietka podľa názoru súdu nie je dôvodná. K časti tejto námietky, týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rizika úteku: Ako to vyplýva zo znenia odôvodnenia, odporca poukázal v tejto súvislosti na cieľ cesty navrhovateľa (Nemecko), na jeho konanie, ktoré bolo podriadené dosiahnutím svojho cieľa (ilegálne prekročenie hraníc, vyhýbanie sa hraničnej kontrol, využívanie „služieb“ prevádzačov). Podľa názoru súdu odporca dostatočne odôvodnil existenciu rizika úteku navrhovateľa, ktoré podľa názoru súdu skutočne existovalo. A to práve s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ sa preukázateľne chcel dostať do Nemecka, za ktorým účelom ilegálne prekračoval aj hranice štátov EÚ. V Maďarsku kde požiadal o azyl využil prvú príležitosť na opustenie tamojšieho azylového zariadenia, pričom vo svojej ceste do NSR chcel pokračovať cez Rakúsko. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že aj podľa znenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov pre posúdenie správania sa cudzinca ako rizika úteku postačuje dôvodná obava hrozby úteku. Vychádzajúc z uvedeného ako aj zo zisteného stavu veci možno konštatovať, že riziko úteku navrhovateľa (ako dôvodnú obavu z takéhoto konania navrhovateľa) odporca odôvodnil dostatočným spôsobom. Aj zo samotného vyjadrenia navrhovateľa je zjavné, že svojmu cieľu dostať sa do Nemecka podriadil všetko svoje konania, pričom sám navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku uviedol, že na Slovensku nechce zotrvať. K časti námietky, týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia nevyužitia alternatívy zaistenia ako miernejších donucovacích prostriedkov: Odporca využitie niektorej z alternatív zaistenia skúmal a v napadnutom rozhodnutí aj odôvodnil. Za tým účelom vykonal v rámci výsluchu navrhovateľa aj dokazovanie z ktorého vyplynulo, že navrhovateľ na Slovensku nikoho nepozná, že si nevie zabezpečiť ubytovanie a ani peňažné prostriedky (ako nutný predpoklad využitia miernejších donucovacích prostriedkov - § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Odporca v odôvodnení rozhodnutia o. i. odôvodnil aj nemožnosť využitia alternatív zaistenia, teda ich nevyužitie náležite odôvodnil - osobitne s poukazom na nezabezpečenie ubytovania navrhovateľa na Slovensku, ako aj na nemožnosť zabezpečenia potrebných finančných prostriedkov . K časti námietky, týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia stanovenej dĺžky zaistenia: Odporca podľa názoru súdu náležite odôvodnil aj stanovenie dĺžky zaistenia. Poukázal pritom na nutnosť vykonania tzv. dublinského konania, ktoré vykonáva iný správny orgán - Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“). K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci: Podobne ako predchádzajúce ani táto námietka podľa názoru súdu nie je dôvodná. Súd dospel na základe zisteného stavu veci k názoru, že v prípade navrhovateľa existovali dôvody pre začatie tzv. dublinského konania, ktorého cieľom je jeho odovzdanie do štátu, zodpovedného na posúdenie podanej žiadosti o azyl - do Maďarska. S poukazom na skutočnosť, že niet pochýb o tom, že cieľovou krajinou navrhovateľa bolo Nemecko, že navrhovateľ tomuto svojmu cieľu podriadil svoje konania (ilegálne za pomoci prevádzačov prekračoval hranice štátov na jeho ceste, po zjavnej kontrole jeho osoby v Maďarsku tam požiadal o azyl, avšak vzápätí po umiestnení v azylovom zariadení toto zariadenie opustil a pokúšal sa pokračovať vo svojej ceste do Nemecka cez Slovensko a Rakúsko) odporca konanie navrhovateľa správne vyhodnotil ako existenciu značného rizika úteku. Keďže za danej situácie boli splnené predpoklady postupu odporcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, vydanie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa bolo dôvodné. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na splnenie predpokladu zaistenia navrhovateľa v zmysle Článku 28 Dublinského nariadenia. Odporca v zmysle ods. 2 citovaného článku skúmal možnosť uplatnenia miernejších donucovacích prostriedkov, ktorými je (podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) hlásenie pobytu, resp. zloženie peňažnej záruky. Sám navrhovateľ v priebehu svojho výsluchu pred odporcom uviedol, že si peňažné prostriedky a ani ubytovanie zabezpečiť nevie, pričom výslovne uviedol, že hlásenie pobytu a ani zloženie peňažnej záruky v jeho prípade neprichádza do úvahy. Neexistencia týchto predpokladov použitia alternatív jeho zaistenia logicky vylučuje ich použitie. Naviac ich využitie v danej veci vylučuje aj § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Ak teda odporca navrhovateľa zaistil, jeho rozhodnutie je potrebné považovať za správne. Odporca stanovil dĺžku zaistenia navrhovateľa na dva mesiace. Podľa názoru súdu ide o krátku dobu zaistenia v priebehu ktorej iný, na konanie príslušný správny orgán (Dublinské stredisko) vykoná samotné konanie postupom podľa Ôsmej časti zák. č. 480/2002 Z.z. o azyle, ktoré je preskúmateľné príslušným krajským súdom postupom podľa Tretej hlavy Piatej časti O.s.p. Pretože námietky vznesené navrhovateľom voči napadnutému rozhodnutiu odporcu súd vyhodnotil ako nedôvodné dospel súd k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. S poukazom na § 138 ods. 4 O.s.p. je navrhovateľ oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Napadnutým rozhodnutím Č.p.: PPZ-HCP-BA8-34-011/2016-AV zo dňa 10.5.2016 odporca podľa § 88 ods. 1 písm. c), ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil dňom 10.5.2016 navrhovateľa v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len ÚPZC“) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“). Dobu zaistenia stanovil do 10.7.2016. V odôvodnení rozhodnutia opísal v konaní zistený stav veci, poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ pred príchodom na slovenské územie v Maďarskej republike (ďalej len Maďarsko“) dňa 6.5.2016 požiadal o azyl z ktorého dôvodu je na mieste aplikácia Dublinského nariadenia. Opísal trasu navrhovateľa na Slovensko, uviedol v čom vidí značné riziko úteku navrhovateľa, tiež z akého dôvodu nebolo možné aplikovať u navrhovateľa miernejšie donucovacie prostriedky, odôvodnil stanovenú dobu zaistenia, pričom v týchto súvislostiach poukázal na obsah výsluchu navrhovateľa, vykonaný 9.5.2016. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 24.5.2016, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu a svojho prepustenia zo zaistenia. Namietal v ňom, že odporca nedostatočne zistil stav veci, že rozhodnutie je nepreskúmateľné (ako to následne odôvodnil pre jeho nedostatočné odôvodnenie) a že odporca jeho vec neprávne právne posúdil. Osobitne poukázal na nedostatočné odôvodnenie rizika jeho úteku, že odporca nezvážil v jeho prípade použitie miernejších donucovacích opatrení a že stanovená doba zaistenia je neprimerane dlhá. Tiež uviedol, že na Slovensku nemienil zotrvať. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 30.5.2016. k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Zotrval pritom na jeho správnosti a dôvodnosti, pričom skonštatoval, že odvolacie dôvody uvedené v podanom návrhu sú účelovými. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný súd na pojednávaní v neprítomnosti odporcu, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil podaním zo 6.6.2016 a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu odporcu č.p.: PPZ-HCP- BA8-34/2016-AV. Z jeho obsahu o. i. zistil, že navrhovateľ v marci 2016 vycestoval z krajiny svojho pôvodu s cieľom dostať sa do Nemeckej spolkovej republiky (ďalej len „Nemecko“). Cestoval ilegálne, za pomoci prevádzačov. V Maďarsku požiadal o azyl 6.5.2016 (ktorá skutočnosť vyplýva aj z pozitívnej lustrácie navrhovateľa v IS EURODAC) a bol umiestnený v azylovom záchytnom zariadení v Bicske. Pred týmto azylovým zariadením si 8.5.2016 vo večerných hodinách zabezpečil prevádzača, ktorý ho mal dopraviť do Rakúska. Počas tejto cesty bol na slovenskom území kontrolovaný. Na Slovensku o azyl požiadať nechcel. Uviedol, že na Slovensku nikoho nepozná, že ubytovanie a ani finančnú hotovosť si zabezpečiť nevie v dôsledku čoho v jeho prípade nepripadá do úvahy hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej záruky (ako možné alternatívy zaistenia). Následne odporca vydal napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo navrhovateľovi doručené 10.5.2016. navrhovateľ odporcovi doručil opravný prostriedok voči nemu v odvolacej lehote - dňa 25.5.2016. Podľa § 46 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa Článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa Článku 2 písm. n) Dublinského nariadenia „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa ust. § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b) môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. Podľa ust. § 250q ods. 3 veta prvá O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke nedostatočne zisteného stavu veci: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca zákonným spôsobom vypočul navrhovateľa, ktorý sa v priebehu svojho výsluchu vyjadroval k trase a cieľu jeho cesty, k okolnostiam požiadania o azyl v Maďarsku, k otázke možnosti zabezpečenia ubytovania a financií počas jeho pobytu na Slovensku. Vykonanou lustráciou bolo potvrdené, že pred príchodom na slovenské územie požiadal o azyl v inej krajine. Podľa názoru súdu odporca tak získal dostatok informácií k tomu, aby mohol vo veci kvalifikovane rozhodnúť K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre jeho nedostatočné odôvodnenie: Ani táto námietka podľa názoru súdu nie je dôvodná. K časti tejto námietky, týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rizika úteku: Ako to vyplýva zo znenia odôvodnenia, odporca poukázal v tejto súvislosti na cieľ cesty navrhovateľa (Nemecko), na jeho konanie, ktoré bolo podriadené dosiahnutím svojho cieľa (ilegálne prekročenie hraníc, vyhýbanie sa hraničnej kontrol, využívanie „služieb“ prevádzačov). Podľa názoru súdu odporca dostatočne odôvodnil existenciu rizika úteku navrhovateľa, ktoré podľa názoru súdu skutočne existovalo. A to práve s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ sa preukázateľne chcel dostať do Nemecka, za ktorým účelom ilegálne prekračoval aj hranice štátov EÚ. V Maďarsku kde požiadal o azyl využil prvú príležitosť na opustenie tamojšieho azylového zariadenia, pričom vo svojej ceste do NSR chcel pokračovať cez Rakúsko. V tejto súvislosti súd poznamenáva, že aj podľa znenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov pre posúdenie správania sa cudzinca ako rizika úteku postačuje dôvodná obava hrozby úteku. Vychádzajúc z uvedeného ako aj zo zisteného stavu veci možno konštatovať, že riziko úteku navrhovateľa (ako dôvodnú obavu z takéhoto konania navrhovateľa) odporca odôvodnil dostatočným spôsobom. Aj zo samotného vyjadrenia navrhovateľa je zjavné, že svojmu cieľu dostať sa do Nemecka podriadil všetko svoje konania, pričom sám navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku uviedol, že na Slovensku nechce zotrvať. K časti námietky, týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia nevyužitia alternatívy zaistenia ako miernejších donucovacích prostriedkov: Odporca využitie niektorej z alternatív zaistenia skúmal a v napadnutom rozhodnutí aj odôvodnil. Za tým účelom vykonal v rámci výsluchu navrhovateľa aj dokazovanie z ktorého vyplynulo, že navrhovateľ na Slovensku nikoho nepozná, že si nevie zabezpečiť ubytovanie a ani peňažné prostriedky (ako nutný predpoklad využitia miernejších donucovacích prostriedkov - § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Odporca v odôvodnení rozhodnutia o. i. odôvodnil aj nemožnosť využitia alternatív zaistenia, teda ich nevyužitie náležite odôvodnil - osobitne s poukazom na nezabezpečenie ubytovania navrhovateľa na Slovensku, ako aj na nemožnosť zabezpečenia potrebných finančných prostriedkov . K časti námietky, týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia stanovenej dĺžky zaistenia: Odporca podľa názoru súdu náležite odôvodnil aj stanovenie dĺžky zaistenia. Poukázal pritom na nutnosť vykonania tzv. dublinského konania, ktoré vykonáva iný správny orgán - Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“). K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci: Podobne ako predchádzajúce ani táto námietka podľa názoru súdu nie je dôvodná. Súd dospel na základe zisteného stavu veci k názoru, že v prípade navrhovateľa existovali dôvody pre začatie tzv. dublinského konania, ktorého cieľom je jeho odovzdanie do štátu, zodpovedného na posúdenie podanej žiadosti o azyl - do Maďarska. S poukazom na skutočnosť, že niet pochýb o tom, že cieľovou krajinou navrhovateľa bolo Nemecko, že navrhovateľ tomuto svojmu cieľu podriadil svoje konania (ilegálne za pomoci prevádzačov prekračoval hranice štátov na jeho ceste, po zjavnej kontrole jeho osoby v Maďarsku tam požiadal o azyl, avšak vzápätí po umiestnení v azylovom zariadení toto zariadenie opustil a pokúšal sa pokračovať vo svojej ceste do Nemecka cez Slovensko a Rakúsko) odporca konanie navrhovateľa správne vyhodnotil ako existenciu značného rizika úteku. Keďže za danej situácie boli splnené predpoklady postupu odporcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, vydanie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa bolo dôvodné. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na splnenie predpokladu zaistenia navrhovateľa v zmysle Článku 28 Dublinského nariadenia. Odporca v zmysle ods. 2 citovaného článku skúmal možnosť uplatnenia miernejších donucovacích prostriedkov, ktorými je (podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) hlásenie pobytu, resp. zloženie peňažnej záruky. Sám navrhovateľ v priebehu svojho výsluchu pred odporcom uviedol, že si peňažné prostriedky a ani ubytovanie zabezpečiť nevie, pričom výslovne uviedol, že hlásenie pobytu a ani zloženie peňažnej záruky v jeho prípade neprichádza do úvahy. Neexistencia týchto predpokladov použitia alternatív jeho zaistenia logicky vylučuje ich použitie. Naviac ich využitie v danej veci vylučuje aj § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. Ak teda odporca navrhovateľa zaistil, jeho rozhodnutie je potrebné považovať za správne. Odporca stanovil dĺžku zaistenia navrhovateľa na dva mesiace. Podľa názoru súdu ide o krátku dobu zaistenia v priebehu ktorej iný, na konanie príslušný správny orgán (Dublinské stredisko) vykoná samotné konanie postupom podľa Ôsmej časti zák. č. 480/2002 Z.z. o azyle, ktoré je preskúmateľné príslušným krajským súdom postupom podľa Tretej hlavy Piatej časti O.s.p. Pretože námietky vznesené navrhovateľom voči napadnutému rozhodnutiu odporcu súd vyhodnotil ako nedôvodné dospel súd k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. S poukazom na § 138 ods. 4 O.s.p. je navrhovateľ oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).