Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 1Sp/14/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7016200489 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7016200489.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: K. W., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Q., trvale bytom V. Q.-J., Q., slobodný, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Ú. O. J. O. R., K. XX, XXX XX A., zastúpený Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 307 988 41, týka sa kancelárie Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Košice, Trieda SNP 35, 040 11 Košice, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s. PPZ- HCP-PO6-ZVC-28-078/2016 zo dňa 01.04.2016, takto r o z h o d o l : I./ P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-078/2016 zo dňa 01.04.2016. II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-078/2016 zo dňa 01.04.2016 podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/4011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“) zaistil navrhovateľa dňom 01.04.2016 o XX:XX I.. na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 06.08.2016 s tým, že štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Zároveň ho umiestnil v Ú. O. J. O. R. Z. A. (ďalej len „Ú. A.“) v zmysle § 88 ods. 5 ZoPC. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ bol dňa XX.XX.XXXX o XX:XX hod. kontrolovaný v katastrálnom území obce A. pri vlakovej železničnej stanici pracovníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice s ďalšími piatimi osobami, ktoré nevedeli hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť a nemali pri sebe žiadne doklady totožnosti. Kontrolou bolo zistené, že ide o cudzincov bez platných cestovných dokladov a bolo s nimi začaté konanie o administratívnom vyhostení. Navrhovateľ po predvedení na správny orgán pri zisťovaní totožnosti uviedol, že je štátnym príslušníkom O. (správne A.) a volá sa T. I. a narodil sa dňa XX.XX.XXXX. V Zápisnici o vyjadrení v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku poukázal na svoj presun zo A. až na Slovensko s tým, že pôvodne sa chcel dostať do Rakúska. Bol členom skupiny, ktorá sa počas presunu Európou rozdelila a stretli sa až v Maďarsku, pričom to, že sú v Maďarsku, zistili až podľa tabule, kde sa nachádzala maďarská štátna vlajka. Z Maďarska sa presúvali po železničnej trati a až pri kontrole políciou zistili, že sú na Slovensku. To, že sa nachádza na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) nevedel a ani nemal v úmysle sem cestovať. Bol si vedomý toho, že na jej území sa zdržiava neoprávnene. Ohľadne skutočnosti, či u neho existuje nejaká prekážka administratívneho vyhostenia v zmysle § 81 ods. 1, 2 a 3 ZoPC uviedol, že tou je vojna v A. a v prípade vrátenia do A. sa obáva o svoj život, nakoľko by musel nastúpiť do armády. Na území SR, ani v krajinách Európskej únie nemá žiadnu rodinu, ani blízkych príbuzných a počiatočne uviedol, že nechce na území SR ani požiadať o azyl a chce sa vrátiť do Maďarska, nakoľko nechcel cestovať na Slovensko, ale do Rakúska cez Maďarsko. Neprejavil záujem ani o dobrovoľný návrat prostredníctvom organizácie IOM, pričom jeho lustrácia v informačných systémoch PZ na základe odtlačkov prstov a nim uvádzaných údajov bola s negatívnym výsledkom. Rovnako boli vykonané aj lustrácie v konaní o administratívnom vyhostení, kde bolo zistené, že účastník konania nemá povolený pobyt na území SR a taktiež nie je držiteľom žiadnych dokladov, ktoré by ho oprávňovali zdržiavať sa na území SR. V jeho prípade boli požiadané štátne orgány Maďarskej republiky (ďalej len „MR“) o jeho prijatie v zmysle Dohody medzi vládou SR a vládou MR o readmisii osôb na spoločnej hranici a bolo navrhnuté jeho odovzdanie dňa 09.02.2016 na spoločnom kontaktnom mieste A. G. M. - A.. Správny orgán konštatoval, že u navrhovateľa sú splnené podmienky § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC keďže účastník konania má neoprávnený pobyt na území SR, na jej územie pricestoval nelegálne, t. j. bez platného cestovného dokladu a víza, respektíve povolenia na pobyt, ktoré by ho oprávňovali k vstupu a pobytu na území SR a členských štátov Európskej únie. Preto dňa 06.02.2016 správny orgán vydal voči nemu rozhodnutie o administratívnom vyhostení s určením zákazu vstupu na dva roky. Doplnil, že navrhovateľ bol rozhodnutím správneho orgánu zo dňa 06.02.2016 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC, a to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie na 30 dní, t. j. do 05.03.2016. Dodal, že dňa 18.02.2016 bola správnemu orgánu doručená informácia, že maďarská strana po posúdení predložených dokladov v žiadosti o readmisiu občanov tretích krajín ich prijatie zamieta, nakoľko nie je jednoznačne preukázaná skutočnosť, že tieto osoby nelegálne a bezprostredne vstúpili na územie SR z územia Maďarska, kde by sa zdržiavali alebo tranzitovali. Na základe toho dňa 19.02.2016 bol vydaný príkaz na prepustenie účastníka konania z Ú. A.Č. v zmysle § 90 ods. 2 písm. b) bod 1 ZoPC. Po vykonaní potrebných úkonov bolo voči nemu vydané nové rozhodnutie o zaistení na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC (zo dňa 19.02.2016) s tým, že bol zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.08.2016. Následne účastník konania v Ú. A. urobil vyhlásenie o udelenie azylu dňa 10.03.2016. Keďže samotná žiadosť nie je dôvodom na prepustenie cudzinca zo zaistenia, tento zostal zaistený v zmysle § 88 ods. 3 ZoPC. Predmetné rozhodnutie o zaistení bolo predmetom preskúmavacieho konania Krajským súdom v Košiciach, ktorý rozsudkom sp. zn. 7Sp/5/2016-21 zo dňa 17.03.2016 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p. rozhodnutie správneho orgánu o zaistení zo dňa 19.02.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň nariadil bezodkladné prepustenie účastníka konania z Ú. A.. Preto bol vydaný dňa 01.04.2016 príkaz na jeho prepustenie. V ďalšom správny orgán konštatoval, že účastník konania sa na území SR zdržiava naďalej bez platného cestovného dokladu alebo iného dokladu oprávňujúceho ho na vstup a pobyt a existuje u neho riziko úteku, preto bolo voči nemu nemu začaté správne konanie vo veci zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC, o čom bol navrhovateľ upovedomený. V zápisnici zo dňa 01.04.2016 uviedol, že sa volá K. W., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Q. a nie ako uviedol v predchádzajúcich konania: T. I., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť A., je slobodný a žije v Q.. Potvrdil skutočnosti, ktoré uviedol v predchádzajúcich zápisniciach, aj keď pod iným menom. Ďalej dodal, že nemá problém s tlmočením z jazyka Q. do jazyka slovenského a naopak a že požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pričom tieto uviedol v žiadosti o azyl a do zápisnice ho uviesť nechce. Na území SR nemá zabezpečené žiadne ubytovanie a ani nemá žiadne finančné prostriedky. Keďže navrhovateľ požiadal o udelenie azylu, bol kontaktovaný bezodkladne o poskytnutie informácie o stave konania Migračný úrad Slovenskej republiky, kde v čase vydania rozhodnutia správnemu orgánu táto informácia nebola doručená. Na podklade tejto skutočnosti správny orgán považoval dokazovanie v zmysle § 34 Správneho poriadku vo veci zaistenia účastníka konania ako žiadateľa o azyl za ukončené a pred vydaním rozhodnutia hodnotil dôkazy podľa svojej správnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku a konštatoval, že dôvod zaistenia u navrhovateľa nepominul, nakoľko konanie o udelenie azylu nebolo doposiaľ zo strany Migračného úradu právoplatne ukončené a u účastníka konania existuje riziko úteku, keďže nepredložil žiadny platný cestovný doklad alebo iný doklad oprávňujúci ho na vstup a na pobyt na území SR a na území SR sa zdržiava neoprávnene, pričom podmienky na jeho zaistenie boli a naďalej sú splnené kumulatívne a správny orgán ich považuje za zákonné a efektívne a účelné aj napriek podanému vyhláseniu účastníka konania o udelenie azylu na území SR. V tejto súvislosti poukazoval na znenie § 88 ods. 2 ZoPC, kde rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Správny orgán dodal, že predpokladá riziko úteku u navrhovateľa predovšetkým z doterajšieho spôsobu jeho života a vzhľadom k neoprávnenému pobytu a nedostatku finančných prostriedkov. Existuje tu reálne riziko, že sa bude naďalej skrývať v členských štátoch schengengského priestoru, pretože sa na území SR zdržiava bez platných dokladov na pobyt alebo sa bude skrývať v komunite svojich krajanov, pričom miesto jeho pobytu nebude správnemu orgánu známe, keďže nemá na území SR povolený pobyt, zabezpečené ubytovanie, ani žiadnych rodinných príslušníkov. Uvedené podporuje aj tá skutočnosť, že navrhovateľ v priebehu konania, po jeho zaistení v X., zmenil svoju identitu, a to meno a priezvisko, dátum narodenia, ako aj štátu príslušnosť, ako aj tá skutočnosť, že o azyl požiadal dodatočne, keď predtým túto možnosť nechcel využiť a chcel byť vrátený do Maďarska, odkiaľ prišiel na Slovensko a následne z Maďarska chcel ísť do P. alebo G. a tam požiadať o azyl. Pokiaľ sa týka uloženia alternatív zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 ZoPC dodal, že podľa § 89 ods. 2 ZoPC, pokiaľ ide o druh a spôsob uloženia povinnosti, prihliada sa na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia, pričom správny orgán na základnej správnej úvahy sa rozhodol túto možnosť u účastníka konania nevyužiť z dôvodu existencie rizika úteku účastníka konania, ktoré bližšie rozviedol vo svojom rozhodnutí. Vzhľadom na jeho osobu a pomery existuje dostatočne odôvodnený záver, že jeho prepustením zo zaistenia a nahradením zaistenia alternatívnym opatrením bude ohrozený účel zaistenia, pričom pri svojom rozhodovaní sa riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení Protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES, článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ako aj Smernicou Rady 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie), konkrétne článok 7 a 8 Smernice, v zmysle ktorej zaistenie účastníka konania je v súlade s európskou, aj národnou legislatívou, ktorá v zákone o pobyte cudzincov v paragrafe 88a ods. 1 písm. b) priamo korešponduje s podmienkami zaistenia žiadateľa o azyl a s článkom 8 ods. 3 predmetnej Smernice. Správny orgán mal za to, že samotným zaistením účastníka konania mu nebolo odopreté právo na riadne a spravodlivé konanie spojené s jeho žiadosťou o udelenie azylu podľa článku 18 Charty základných práv Európskej únie a toto právo mu aj umiestnením v Ú. A. zostalo zachované v súlade s článkom 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach. Poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 8Sža/52/2008, v ktorom súd konštatoval, že žiadosť o udelenie azylu nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Mal za to, že po preskúmaní okolností vecí zistil, že sú splnené podmienky uvedené v § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC a podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie prepusteného zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny a konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“) s poukázaním na vyššie uvedený výrok najvyššieho súdu nie je dotknuté. Zdôraznil, že účelom zaistenia účastníka konania je mať osobu vo fyzickej dispozícii, pričom vychádzal aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 264/9-81 zo dňa 19.10.2010, z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011 a dodal, že počas celej doby zaistenia bude postupovať správny orgán v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC a skúmať, či trvá účel zaistenia, pričom logickým predpokladom zaistenia je, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný. Dodal, že jeho zaistenie nie je ani v rozpore s rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ s poukazom na vec Mehmet Aslan proti Polícia ČR C-534/11 zo dňa 30.05.2013, v ktorom súdny dvor zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel Návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území. Pokiaľ sa týka dĺžky zaistenia, ktorú stanovil podľa § 88 ods. 4 ZoPC uviedol, že pri určení jej dĺžky vychádzal zo skutočnosti, že v zmysel § 20 zákona o azyle ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 90 dní, pričom voči jeho rozhodnutiu možno podať opravný prostriedok na súd do 30 dní od jeho doručenia (§ 20 zákona o azyle). Keďže cudzinec už je zaistený odo dňa 06.02.2016, kedy bol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, následne dňa 19.02.2016 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho rozhodnutia správny orgán rozhodol o jeho zaistení na zotrvávajúcu dobu do naplnenia lehoty 6 mesiacov v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC, t. j. do 06.08.2016, pričom pri určení lehoty zaistenia po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania prihliadal aj na aplikačnú prax Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, kedy je táto doba potrebná na právoplatné rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na území SR a počas tejto doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra SR skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR, pričom konanie o azyle nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté (§ 88 ods. 3). Dodal, že pri svojom rozhodovaní o zaistení rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavu SR, ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by boli neprimerané, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život účastníka konania. Ako uviedol, účastník konania je slobodný a jeho rodina sa nachádza v domovskom štáte. Na území SR nemá žiadne blízke osoby v zmysle § 116 Občianskeho zákonníka. Pri rozhodovaní rovnako postupoval aj v súlade s článkom 8 ods. 1 a 2 Dohovoru a po zohľadnení všetkých skutočností dospel k záveru, že zaistením účastníka konania, ako žiadateľa o udelenie azylu na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd garantovaných v zmysle článku 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom a nevyhnutným v záujme verejnej bezpečnosti, predchádzania zločinnosti, ochrany práv a slobôd iných. - V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil z dôvodu, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávne právneho posúdenia veci. Poukazoval na znenie ustanovenia § 32 ods. 1, § 47 ods. 3 Správneho poriadku, ako aj na znenie ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, konkrétne bod 15 Preambuly, článok 8 ods. 3 písm. b) a článok 9 ods. 1. Mal za to, že odporca v predmetnej veci pochybil tým, že nesprávne vyložil a aplikoval § 88a ods. 1 ZoPC na predmetný prípad navrhovateľa a tiež tým, že nedostatočne zistil skutkový stav veci tým, že v konaní a následne aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nešpecifikoval, ani neidentifikoval azylové konanie, prebiehajúce na území Slovenskej republiky o žiadosti o azyl navrhovateľa a ani nezistil štádium azylového konania vo veci navrhovateľa. Nesprávne aplikoval a nesprávne si vyložil zákonné ustanovenie, v zmysle ktorého zaistil navrhovateľa (§ 88a ods. 1 písm. b) ZoPC), ktoré oprávňuje policajta zaistiť žiadateľa o azyl na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak exituje riziko jeho úteku. Citované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov, ani tzv. Recepčná smernica neoprávňujú odporcu pozbavovať slobody žiadateľov o azyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni, t. j. do vydania rozhodnutia Migračného úradu MV SR o ich žiadosti o azyl. Odporca zaistil navrhovateľa na dobu až štyroch mesiacov, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že tak spravil za účelom rozhodnutia Migračného úradu MV SR o žiadosti navrhovateľa o azyl, pričom zistiť dôvody žiadosti o azyl je možné už pri podaní vyhlásenia o žiadosti o azyl, respektíve počas vstupného pohovoru, uskutočneného s navrhovateľom pred zamestnancom Migračného úradu v konaní o azyle, kedy žiadatelia o azyl podrobnejšie rozvádzajú dôvody ich žiadosti o azyl uvedené vo vyhlásení o žiadosti o azyl. Z toho dôvodu mal za to, že vo veci navrhovateľa odpadol účel jeho zaistenia, keďže s ním bol vykonaný pohovor pred Migračným úradom MV SR, počas ktorého bližšie ozrejmil a uviedol dôvody svojej žiadosti o azyl a tie už budú iba následne posúdené Migračným úradom MV SR v zmysle zákona o azyle, či zakladajú alebo nie sú kvalifikované dôvody pre priznanie medzinárodnej ochrany. V tejto súvislosti poukazoval na právny názor Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov vyslovený v Príručke k otázke zaistenia žiadateľov o azyl, ktorá s ohľadom na dôvod zaistenia žiadateľa o azyl, uplatnený aj odporcom v predmetnej veci uvádza, že „žiadateľ o azyl môže byť zaistený výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl“. To by zahŕňalo získanie základných skutočností od žiadateľa o azyl, a teda prečo žiada o azyl a nemalo by byť predlžované do rozhodnutia vo veci samej alebo iného rozhodnutia v konaní. Táto výnimka z všeobecného princípu (nezaisťovanie žiadateľov) nemôže byť využívaná na ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o rozhodovaní o žiadosti o azyle alebo na obmedzenú dobu. Rovnaký názor na výklad tohto oprávnenia zaistenia žiadateľa o azyl zastáva aj Výbor ministrov Rady Európy vo svojom odporúčaní REC (2003)5 zo 16.04.2003, kedy tento navyše dodáva, že každé pozbavenie osobnej slobody žiadateľa o azyl by malo byť dočasné, nesvojvoľné a na čo najkratšiu možnú dobu a má byť implementované v súlade s relevantnými medzinárodnými právnymi normami a rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva. Zdôraznil, že napadnuté rozhodnutie odporcu je teda nezákonné a v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov a vyššie citovanými medzinárodnými princípmi a normami, ako aj rozhodovacou činnosti európskeho súdu o periodickom preskúmavaní dôvodov zaistenia súdmi pri rozhodovaní o zákonnosti zaistenia, ktoré sú povinné brať do úvahy nielen situáciu pri zaistení jednotlivca, ale aj situáciu v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia. Taktiež ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti mnohokrát zdôraznil nutnosť dôslednej ochrany osobnej slobody. Teda uvedením dôvodov žiadosti o azyl počas pohovoru pred Migračným úradom MV SR odpadol účel zaistenia navrhovateľa a preto je ďalšie pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nezákonné. Nesúhlasil aj so záverom odporcu o riziku úteku navrhovateľa, keďže tento požiadal o azyl následne po tom, ako mu bola dostupná informácia, že Maďarsko ho odmietlo prijať na svoje územie, čím dôvodne pociťoval obavu zo svojho návratu do krajiny pôvodu. Navrhovateľ bol v minulosti ochotný dobrovoľne sa podriadiť platným právnym predpisom a súhlasil s jeho vrátením na územie Maďarska, kde nepociťoval obavy o svoj život, avšak po tom, čo zistil, že nebude vrátený do Maďarska a hrozí mu návrat do krajiny pôvodu, kde mu hrozí prenasledovanie, rozhodol sa požiadať o azyl na území SR. Toto jeho konanie možno považovať za logické a v žiadnom prípade nevykazuje prvky účelovosti, ani z neho nemožno vyvodiť riziko úteku, keďže žiada o azyl na území SR prvýkrát a záver o jeho prípadnom úteku je predčasný, čisto hypotetický a ničím nepodložený. - Správny orgán vo vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 27.04.2016 okrem iného uviedol, že azylové konanie je samostatné konanie Migračného úradu MV SR, pričom Migračný úrad má na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu lehotu 90 dní, v rámci ktorej preveruje dôvody, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojej žiadosti a či tieto dôvody sú dostatočné na priznanie medzinárodnej ochrany, pričom ide o zdĺhavý a náročný proces vo výlučnej kompetencii Migračného úradu. Zdôraznil, že navrhovateľa nezaistil iba z dôvodu, že žiada o medzinárodnú ochranu, ale zaistil ho hlavne z dôvodu, že v prípade navrhovateľa existuje veľmi výrazné riziko jeho úteku v prípade jeho nezaistenia. Vychádzal pritom z priebehu celého konania o zaistení navrhovateľa, keď tento v čase po vydaní rozhodnutia o zaistení na výkon administratívneho vyhostenia zmenil svoj dátum narodenia, ako aj svoje meno a priezvisko. Z uvedeného nie je jednoznačne preukázané, či navrhovateľ uviedol v konaní o udelenie azylu svoju pravú identitu, pričom nedisponuje ani finančnými prostriedkami v takej výške, aby mu mohla byť zložená povinnosť v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) ZoPC. Takisto dĺžku zaistenia stanovil správny orgán do 06.08.2016 z dôvodu, že cudzinec je už zaistený odo dňa 06.02.2016, kedy bol zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. d) ZoPC na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy a následne dňa 19.02.2016 v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia a preto ho správny orgán zaistil na zostávajúcu dobu do naplnenia lehoty 6 mesiacov podľa § 88 ZoPC. Pri vydávaní rozhodnutia sa riadil zákonom o pobyte cudzincov a vychádzal aj z medzinárodných právnych predpisov, ktoré sú záväzné pre všetky štáty Európskej únie, čo je aj uvedené v odôvodnení predmetného rozhodnutia. Poukazoval na bod 15 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/22/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, kde sa uvádza, že zaistený žiadateľ by mal mať skutočný prístup k potrebným procesným zárukám, akými sú opravné prostriedky pred vnútroštátnym súdom, čo je v jeho prípade dodržané a rovnako sa odvolával aj na článok 8 ods. 3 písm. b) citovanej Smernice, kde je dané, že žiadateľa možno zaistiť iba na účely zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku navrhovateľa. Zdôraznil, že v prípade účastníka konania je dôvodné podozrenie, že by po prepustení zo zaistenia odišiel z územia SR, pričom toto podozrenie vychádza z toho, že nie je u neho jednoznačne preukázaná jeho totožnosť a totožnosť, ktorú uviedol v žiadosti o udelenie azylu, nemusí byť pravá. Účastník v čase zaistenia na výkon vrátenia na územie Maďarska uviedol štátnu príslušnosť O. (správne A.) až pri vyhlásení vôle požiadať o azyl na území SR zmenil svoju štátnu príslušnosť na Q.. Preto nemožno súhlasiť s jeho tvrdením, že bol ochotný sa vrátiť na územie Maďarska, nakoľko tam nepociťoval obavy o svoj život, ale až po tom, čo zistil, že bude vrátený do domovskej krajiny, kde mu hrozí prenasledovanie, tak sa rozhodol požiadať o azyl, pričom správny orgán opakovane zdôraznil, že v čase, keď mal byť vyhostený z územia SR, bol štátnym príslušníkom O. a v čase podávania žiadosti o azyl si štátnu príslušnosť zmenil na Q., pričom Q. sa v súčasnej dobe považuje za bezpečnú krajinu, kde nie je v súčasnej dobe žiadny vojenský konflikt. Dodal, že u účastníka konania počas konania o jeho administratívnom vyhostení, ako aj počas trvania jeho zaistenia v Ú. nebola jednoznačne potvrdená jeho totožnosť a ani jeho štátna príslušnosť, ktorú viackrát zmenil. Z uvedených dôvodov je jeho zaistenie na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená aj jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, ako aj pre jednoznačné určenie jeho totožnosti, podľa správneho orgánu nevyhnutné. Tvrdenia účastníka konania o svojej totožnosti môžu byť účelové a zavádzajúce. - Na základe súhlasu účastníkov konania krajský súd podľa § 250f Občianskeho súdneho poriadku rozhodol bez nariadenia pojednávania ako miestne a vecne príslušný súd na pojednávaní konanom dňa 05.05.2016. § Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, Každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. + Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. * Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa súd právne uzatvára: Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.). Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku a podrobne špecifikovanými nižšie, v ktorom uviedol, že s rozhodnutím odporcu v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodu, že nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné z dôvodov uvádzaných v opravnom prostriedku. + Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. s. PPZ-HCP- PO6-ZVC-28-078/2016 zo dňa 01.04.2016, ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC zaistil navrhovateľa na základe tej skutočnosti, že je žiadateľom o udelenie azylu na území SR na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jej úteku a stanovil dĺžku doby jeho zaistenia do 06.08.2016 a umiestnil ho Ú. A.. Predpokladom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia tým, že počas zaistenia sa majú zistiť skutočnosti, na ktorých je založená navrhovateľova žiadosť o udelenie azylu, pričom tieto by nebolo možné získať bez zaistenia, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Dané ustanovenie teda oprávňuje na zaistenie žiadateľa o udelenie azylu, pričom samotné podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej konania, keďže konanie podľa osobitného predpisu (zákona o azylu) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté (§ 88 ods. 3 ZoPC). Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa navrhovateľa. Tento po neoprávnenom vstupe na územie SR dňa 05.02.2016 nemal v úmysle požiadať o udelenie azylu, ale chcel byť vrátený do Maďarska, pričom správnemu orgánu oznámil zavádzajúce údaje ohľadne svojej identity a túto v konaní pred ním menil, počnúc menom, priezviskom, dátumom narodenia, ako aj štátnou príslušnosťou. Súd zdôrazňuje, že navrhovateľ v zápisnici v konaní o jeho zaistení ako žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 01.04.2016, v ktorej zmenil aj svoju identitu uviedol, že skutočnosti ohľadne svojej žiadosti o udelenie azylu už uviedol a v tomto konaní ich uvádzať nechce, čím sám zmaril zistenie skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, pričom správny orgán vyvinul úsilie o zistenie stavu azylového konania týkajúceho sa navrhovateľa, avšak ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia bezvýsledne, čo nemožno vytýkať odporcovi. Hlavným účelom pri zaistení žiadateľa o udelenie azylu, u ktorého je dôvodná obava, že sa pokúsi o útek, je zabezpečiť jeho prítomnosť a tak ho mať vo fyzickej dispozícii v rámci azylovej procedúry. Pokiaľ sa týka naplnenia podmienky existencie rizika úteku súd sa stotožňuje s tvrdením správneho orgánu, že to je dané v zmysle ustanovenia § 88 ods. 2 ZoPC, keďže navrhovateľ nepredložil žiadny platný cestovný doklad alebo iný doklad oprávňujúci ho na vstup a na pobyt na území SR a na území SR sa zdržiava neoprávnene, pričom viackrát v konaní menil svoju totožnosť, čím sa snažil zatajiť svoju identitu, čím spochybnil svoju vierohodnosť ako osoby, ako aj údajov ním ohľadne jeho totožnosti udávaných. Predpoklad rizika úteku je tu daný aj existenciou neoprávneného pobytu, ako to vyplýva z dikcie ustanovenia § 88 ods. 2 ZoPC. Podľa názoru krajského súdu sa teda odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa, ako žiadateľa o udelenie azylu, je potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Existenciu rizika úteku navrhovateľa odporca v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnil skutkovými okolnosťami uvedenými v napadnutom rozhodnutí. - Pokiaľ sa týka alternatív zaistenia súd uvádza, že v zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, pričom správny orgán v napadnutom rozhodnutí objasnil svoju správnu úvahu prečo tieto v prípade navrhovateľa nevyužil, čo náležite odôvodnil s poukazom na jeho osobné a ekonomické pomery s poukazom na existenciu rizika úteku aj vzhľadom na neustále sa meniacu identitu zo strany navrhovateľa. Nie je bez významu ani tá skutočnosť, že správny orgán bude počas počas celej doby zaistenia postupovať v súlade s § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC a skúmať, či trvá účel zaistenia a v prípade ak zistí skutočnosti, ktoré dané neodôvodňujú, bude jeho povinnosťou sa s týmto vysporiadať. * Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa je potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC z dôvodov uvedených vyššie, čím správny orgán správne aplikoval zákonné ustanovenie na zistený skutkový stav. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľa týmto námietkam nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO6-ZVC-28-078/2016 zo dňa 01.04.2016, v zmysle § 250q ods. 3 O.s.p. ako zákonné potvrdil majúc za to, že napadnuté rozhodnutie zohľadňuje požiadavku efektívnosti a účelnosti. Rovnako postup správneho orgánu pred vydaním napadnutého rozhodnutia netrpí takou vadou, z dôvodu ktorej by súd mal vysloviť, že dané rozhodnutie nie je vecne správne a v rozpore so zákonom. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p., v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., nakoľko navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde. Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).