Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/291/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1100899490 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1100899490.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobcu: C.. U. Š. C. U. R. Š. W. M. , bytom O. Ľ. I. Č.. XXXX/XX, Ž. zastúpeného: JUDr. Ladislavom Potockým, advokátom, so sídlom advokátska kancelária Mydlárska 19, 010 01 Žilina proti žalovanému v I. rade: Slovenská republika zastúpená 1. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom ul. Pribinova 2, Bratislava, 2. Okresným úradom Bratislava, so sídlom Staromestská č. 6, Bratislava, 3. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica, žalovanému v II. rade: E. I. Ü. E. Q. , bytom Z. Č.. X, V. zastúpený: opatrovníčkou Alexandrou Vaškovou, pracovníčkou Okresného súdu Bratislava I., Záhradnícka č. 10, 812 44 Bratislava, žalovanému v III. rade: U. F. Z. E. R. F. K. W. E. , bytom M. X, V. o vydanie osobného motorového vozidla alebo o zaplatenie 11.418,71 € na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 01. júla 2015, č.k. 10C 155/2000-506, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 01. júla 2015, č.k. 10C 155/2000-506, vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol, p o t v r d z u j e . Žalovaní v I. a v III. majú nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 01.07.2015, č.k. 10C 155/2000-506, uložil žalovanému v II. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.428,71 € spolu so 17,6 % ročným úrokom z omeškania odo dňa 24.11.1998 až do zaplatenia v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie súčasne žalobu voči žalovanému v I. rade a v III. rade zamietol. V rámci výroku rozsudku skonštatoval, že o náhrade trov konania rozhodne do tridsiatich dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca žalobou zo dňa 18.10.2000, zmenenou v zmysle uznesenia súdu prvej inštancie č.k. 10C 155/00-62 zo dňa 07.01.2005, ktoré bolo vydané v súlade s návrhom žalobcu, žiadal, aby súd zaviazal žalovaných v žalobe označených - žalovaného v I. rade Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, žalovaného v II. rade Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, žalovaného v III. rade E. I. zastúpeného opatrovníčkou A. Vaškovou, pracovníčkou Okresného súdu Bratislava I., Záhradnícka č. 10, Bratislava, žalovaného v IV. rade U. F., žalovaného v V. rade Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline, žalovaného v VI. rade Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, žalovaného v VII. rade Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Bratislava, žalovaného v VIII. rade U. V., vydať žalobcovi osobné motorové vozidlo zn. E. W. L. XX, K. farby, EVČ: ZA XXX R., číslo motora: I. XXXXXX, číslo karosérie X. XJXXXXXXRXXXXXX, aj s dvoma kusmi kľúčov, s diaľkovým ovládaním, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, alebo aby súd žalovaných zaviazal na zaplatenie sumy 344.000,- Sk (11.428,71 €) so 17,6 % úrokom z omeškania odo dňa 24.11.1998 do zaplatenia solidárne a súčasne žiadal priznať náhradu trov konania. Návrh voči žalovanej v ôsmom rade - U. V. žalobca počas konania zobral späť. Svoju žalobu odôvodnil tým, že sa dozvedel z časopisu R. zo dňa XX.XX.XXXX, že je v ňom uverejnený inzerát ohľadom predaja osobného motorového vozidla zn. E. W. X.Xi Z.. Na základe tohto inzerátu sa prihlásil na uvedené telefónne číslo a skontaktoval sa so žalovaným pôvodne v procesnom postavení žalovaného v treťom rade (E. I.), s ktorým sa dohodol, že sa stretnú dňa 12.05.1998 na polceste, nakoľko žalovaný (E. I.) je z Bratislavy a žalobca zo Žiliny; stretli sa v Dolnej Strede. E. I. na dohovorené miesto prišiel na vyššie opísanom osobnom motorovom vozidle, preukázal sa občianskym preukazom a splnomocnením od žalovaného pôvodne v procesnom postavení žalovaného v štvrtom rade (U. F.). Motorové vozidlo si žalobca vizuálne prezrel, skontroloval EVČ aj číslo karosérie, pozrel sa, či vozidlo nie je havarované. Motorové vozidlo sa žalobcovi páčilo, vizuálne nezistil žiadne závady a číslo motora súhlasilo s číslom uvedeným v technickom preukaze. Žalobca sa so žalovaným E. I. dohodol na kúpnej cene vo výške 344.000,- Sk. Na ďalší týždeň v pondelok dňa 18.05.1998 žalobca išiel spolu s U. Š. vyplatiť žalovanému E. I. dohodnutú kúpnu cenu za uvedené vozidlo. Stretli sa pred hlavnou stanicou v Bratislave. Žalobca si opätovne pozrel motorové vozidlo, žalovaný E. I. mu predložil občiansky preukaz a podľa tohto občianskeho preukazu žalobca zistil jeho totožnosť, t.j. či sa fotografia zhoduje s mužom, čo sa s ním stretol, teda so žalovaným - E. I.. Jeho vizuálna podoba sa zhodovala. Pozrel si veľký technický preukaz, z ktorého zistil, že motorové vozidlo má EVČ: V. XXX V., pričom držiteľom motorového vozidla bol uvedený žalovaný pôvodne v procesnom postavení žalovaného vo štvrtom rade - U. F.. Žalobca žalovanému - E. I. vyplatil dohodnutú kúpnu cenu, motorové vozidlo si prevzal, prihlásil ho na svoje meno na dopravnom inšpektoráte v Žiline dňa 20.05.1998, kde mu bolo pridelené evidenčné číslo ZA XXX R.. Okresné riaditeľstvo policajného zboru - odbor kriminálnej polície vydalo dňa 24.11.1998 potvrdenie o predbežnom zaistení veci (predmetného motorového vozidla). Toto motorové vozidlo bolo zaistené, podľa zdôvodnenia príslušníkov polície - ppor. M. C. a ppor. U., pre podozrenie, že motorové vozidlo bolo odcudzené. Dňa 24.11.1998 bolo motorové vozidlo žalobcovi odňaté a prevezené na políciu do Bratislavy. Žalobca namietal postup polície, nakoľko v technickom preukaze bol uvedený spôsob nadobudnutia vozidla - jednotlivý dovoz Švajčiarsko a podľa záznamu o colnom prerokovaní prepustené do voľného obehu Colným úradom Bratislava, t.j. žalovaným pôvodne v procesnom postavení žalovaného v šiestom rade - Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, a to na základe jeho rozhodnutia zo dňa 15.12.1997, č.k. 0526320708678. Rozhodnutím Okresného úradu Bratislava II., odborom dopravy a cestného hospodárstva - pôvodne žalovaného v procesnom postavení žalovaného siedmom rade - Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Bratislava zo dňa 19.01.1998, č.j. Dop.B97010381, bola schválená technická spôsobilosť jednotlivo dovezeného vozidla, kde sú uvedené výrobné čísla vozidla, výrobné číslo podvozku, výrobné číslo motora a žalovaný U. F. bol uvedený ako držiteľ. Uznesením Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru SR, Bratislava I. zo dňa 01.02.1999, Č.:D.-XXX/XX-U., bolo osobné motorové vozidlo opísané vyššie vrátené poškodenej U. V., narodenej XX.XX.XXXX, bytom E., X., H. B. X/X/XX, pôvodne žalovanej v ôsmom rade, z dôvodu, že o práve poškodenej k predmetnému vozidlu niet pochybnosti, nakoľko bolo stotožnené, že sa jedná o motorové vozidlo E. W. L., ŠPZ X.-XXXXXA, K. farby, výrobné číslo motora I., výrobné číslo karosérie X.. 3. Žalobca namietal nesprávny úradný postup pôvodne žalovaných, a to žalovaného v I. rade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, žalovaného v II. rade Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, žalovaného v V. rade Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, žalovaného v VI. rade Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, žalovaného v VII. rade Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Bratislava v tom smere, že prípisom Krajského riaditeľstva Policajného zboru, odbor kriminálnej polície, oddelenie majetkovej kriminality, Bratislava, zo dňa 20.01.1999, Čp:KRP-5-154/1-98, mu bolo oznámené, že lustráciou pôvodných čísel karosérie a motora v evidencii odcudzených vozidiel opísané motorové vozidlo bolo odcudzené v Bratislave dňa 09.11.1997 ku škode pôvodne žalovanej v VIII. rade. Dňa 15.12.1997 Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Bratislava II. Obvodné oddelenie policajného zboru Vrakuňa bola nahlásená strata občianskeho preukazu žalovaným vo IV. rade - U. F. a aj napriek týmto dvom rozhodným skutočnostiam bola motorovému vozidlu pôvodne žalovaným v VII. rade Obvodným úradom pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Bratislava priznaná technická spôsobilosť jednotlivo dovezeného vozidla opísaného vyššie; potom, čo mu bol predložený výmer cla, daní a iných poplatkov, motorové vozidlo bolo zaevidované na dopravnom inšpektoráte v Bratislave, Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave a následne v Žiline Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Žiline. Teda motorové vozidlo bolo skontrolované kompetentnými orgánmi, ktoré boli povinné podľa názoru žalobcu riadne preveriť osoby nakladajúce s motorovým vozidlom. Neurobili tak, preto má za to, že porušili svoju právnu povinnosť a sú povinní žalobcovi uhradiť vyčíslenú škodu, respektíve majú mu vydať motorové vozidlo opísané v úvode odôvodnenia rozsudku. 4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 10C 155/2000-224 zo dňa 12.03.2007 tak, že žalobe sčasti vyhovel a zaviazal pôvodne označeného žalovaného v III. rade - E. I. na zaplatenia žalovanej sumy (344.000,- Sk, spolu s príslušenstvom), nakoľko z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný E. I. sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, bez právneho titulu žalobcovi ponúkol vozidlo opísané v úvode odôvodnenia rozsudku za okolností opísaných vyššie za dohodnú kúpnu cenu 344.000,- Sk. Súd o nároku žalobcu rozhodol v zmysle ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka. Motorové vozidlo žalobca prihlásil na príslušnom dopravnom inšpektoráte a až do zadržania príslušným Obvodným oddelením Policajného zboru Slovenskej republiky ho užíval. Súd prvej inštancie nezaviazal žalovaného E. I. vydať motorové vozidlo žalobcovi, nakoľko z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že motorové vozidlo bolo na základe uznesenia Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Slovenskej republiky žalobcovi odňaté a vrátené poškodenej žalovanej pôvodne v VIII. rade, ktorej bolo odcudzené. Súd žalobu voči žalovanému U. F. zamietol, nakoľko z dokazovania vyplynulo, že svojím konaním neporušil právnu povinnosť voči žalobcovi, práve naopak, aj on vyššie opísaným konaním žalovaného E. I. je poškodenou osobou. 5. Žalobu voči žalovaným v I. rade - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, v II. rade - Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Bratislave, v V. rade Krajskému riaditeľstvo Policajného zboru Žilina, v VI. rade - Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, v VII. rade - Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Bratislava zamietol z dôvodu ich nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v konaní s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 1, § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Súd prvej inštancie vo svojom pôvodnom rozsudku uviedol, že v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 58/1969 Z.z. žalovaným subjektom mala byť Slovenská republika zastúpená príslušným ústredným správnym orgánom, nakoľko zákon výslovne ustanovuje štát ako účastníka občianskoprávneho vzťahu v ustanovení § 1, § 18 citovaného zákona, podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods.1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. 6. Rozsudok súdu prvej inštancie (zo dňa 12.03.2007, č.k. 10C 155/2000-224) v spojení s opravným uznesením zo dňa 19.03.2009, č.k. 10C 155/2000-276, súvisiacimi uzneseniami zo dňa 10.05.2006, č.k. 10C 155/2000-219, zo dňa 03.09.2010, č.k. 10C 155/2000-284, bol uznesením Krajského súdu v Bratislava č.k. 4Co 453/2010-288 zo dňa 31.05.2011 zrušený. Úlohou súdu prvej inštancie bolo v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu ujasniť si predmet konania a okruh strán sporu. 7. Súd prvej inštancie riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu vyzval žalobcu, aby súdu doručil špecifikáciu žalobného návrhu, a aby uviedol okruh strán sporu na strane žalovaného, voči ktorým si nárok uplatňuje. 8. Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 09.01.2012 uviedol, že si uplatňuje nárok voči žalovanému v I. rade Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, žalovanému v II. rade Slovenskej republike zastúpenej Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave, žalovanému v III. rade E. I., žalovanému vo IV. rade U. F., žalovanému v V. rade Slovenskej republike zastúpenej Krajským riaditeľstvom Policajného zboru Žilina, žalovanému v VI. rade Slovenskej republike zastúpenej Colným riaditeľstvom Slovenskej republiky, v VII. rade Slovenskej republike zastúpenej Obvodným úradom pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie a voči žalovanej v VIII. rade U. V.. 9. Súd prvej inštancie konanie voči označeným žalovaným v VI. a v VII. rade uznesením zo dňa 31.10.2012, č.k. 10C 155/2000-316, zastavil. Predmetné uznesenie bolo zrušené uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.07.2013, č.k. 4Co 200/2013-334, a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bolo správne označiť žalovaných v VI. a v VII. rade v súlade s obsahom odvolania žalobcu. 10. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 05.03.2014 žalobu voči žalovaným v II. a v V. rade (Slovenskej republike zastúpenej Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave, Slovenskej republike zastúpenej Krajským riaditeľstvom Policajného zboru Žilina) zobral späť. Žalovaní prítomní na pojednávaní so späťvzatím žalobného návrhu v tejto časti súhlasili. Zároveň žalovaní na predmetnom pojednávaní vyslovili súhlas so zámenou strán sporu v tom smere, že pôvodne boli žalovaní ako správne orgány štátu a podaním doručeným súdu dňa 09.01.2012 už žaloba smerovala voči Slovenskej republike zastúpenej jednotlivými správnymi orgánmi, voči ktorým žaloba žalobcu bola súdom prvej inštancie pôvodne zamietnutá z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. 11. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 05.03.2014, č.k. 10C 155/2000-382, pripustil zámenu účastníkov konania na strane žalovaných tak, že žalovaným v I. rade namiesto pôvodne žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom ul. Pribinova 2, Bratislava, žalovaným v VI. rade namiesto Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky je Slovenská republika zastúpená Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky a žalovaným v VII. rade je namiesto Okresného úradu Bratislava Slovenská republika zastúpená Okresným úradom Bratislava. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 07.05.2014 žalobu opäť voči žalovanej v VIII. rade zobral späť. 12. Žalovaní súhlasili so späťvzatím žalobného návrhu voči žalovaným v II. a v V. rade, ako aj voči žalovanej v VIII. rade. Súd uznesením zo dňa 19.06.2014, č.k. 10C 155/2000-386, konanie voči žalovaným v II., v V. a v VIII. rade zastavil a priznal žalovanej v VIII. rade náhradu trov konania, na náhradu ktorých súd prvej inštancie zaviazal žalobcu v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. 13. V rámci odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že na základe ustálenej rozhodovacej činnosti súdov v tom smere, že ak si žalobca uplatňuje nárok voči štátu titulom náhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, resp. v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, žalovaným je len jeden žalovaný, a to Slovenská republika zastúpená jedným respektíve viacerými ústrednými správnymi orgánmi, v rezorte ktorých v dôsledku činnosti správnych orgánov mohla vzniknúť žalobcovi škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom respektíve vydaním rozhodnutia, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené. 14. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uznesením zo dňa 21.01.2015, č.k. 10C 155/2000-459, ustálil okruh strán sporu na strane žalovaného tak, že žalovaným v I. rade je Slovenská republika zastúpená 1. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom ul. Pribinova 2, Bratislava, 2. Okresným úradom Bratislava, so sídlom Staromestská č. 6, Bratislava, 3. Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, so sídlom Lazovská č. 63, Banská Bystrica, žalovaným v II. rade je E. I., bytom Z. Č.. X, V., zastúpený opatrovníčkou Alexandrou Vaškovou, pracovníčkou Okresného súdu Bratislava I., Záhradnícka č. 10, Bratislava, a žalovaným v III. rade je U. F., V. M.Á. X, V.. V tejto súvislosti súd prvej inštancie vyzval žalobcu na špecifikáciu petitu žaloby. 15. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 10.04.2015, č.k. 10C 155/2000-485, v zmysle písomného podania žalobcu doručeného súdu dňa 16.03.2015 pripustil zmenu petitu žaloby tak, že žalovaní v prvom až treťom rade sú povinní vydať žalobcovi motorové vozidlo zn. vozidlo zn. E. W. L. K. farby, EVČ: ZA XXX R., číslo motora I. XXXXXX, číslo karosérie X. XJXXXXXXRXXXXXX, aj s dvoma kusmi kľúčov s diaľkovým ovládaním; alebo žalovaní v I. až v III. rade sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi sumu 11.428,71 € so 17,6 % úrokom z omeškania odo dňa 24.11.1998 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 16. Súd prvej inštancie aj rozsudkom v poradí druhým opäť žalobe žalobcu v časti vyhovel a zaviazal žalovaného v II. rade E. I. na zaplatenie žalovanej sumy. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v II. rade na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi, ktoré svojím konaním na úkor žalobcu získal tak, že neoprávnene nakladal s cudzou vecou, ktorú nebol nikdy oprávnený ponúknuť na predaj a prevziať peňažné plnenie. Súd prvej inštancie vyhovel alternatívne formulovanej druhej časti petitu žaloby, aj keď žalobca právne nekvalifikoval predmet konania vo vzťahu k jednotlivým stranám sporu, čomu zodpovedá druhá časť formulácie petitu žaloby, ktorá je vykonateľná i keď, správne neobsahuje pojem vydať bezdôvodné obohatenie voči žalovanému v II. rade, ale len pojem uhradiť. Súd prvej inštancie nemohol vyhovieť prvej časti alternatívne formulovaného petitu žaloby z dôvodu, že motorové vozidlo bolo vydané žalovanej v VIII. rade, voči ktorej žalobca žalobu zobral v celom rozsahu späť a voči ktorej súd konanie zastavil citovaným uznesením v odôvodnení rozsudku (zo dňa 19.06.2014, č.k. 10C 155/2000-386). Súd žalobu voči žalovanému v III. rade zamietol, nakoľko z dokazovania vyplynulo, že svojím konaním neporušil právnu povinnosť voči žalobcovi, práve naopak, aj on vyššie opísaným konaním žalovaného v II. rade je poškodenou osobou. Súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému v I. rade zamietol z dôvodu, že žalovaný v prvom rade sa dovolal premlčania uplatneného nároku žalobcom na náhradu škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená nesprávnym úradným postupom v žalobe označených správnych orgánov. Žalobca sa náhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom pôvodne domáhal voči jednotlivým správnym orgánom, voči ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol (rozsudkom v poradí prvým), z dôvodu nedostatku ich pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca až písomným podaním doručeným súdu 09.01.2012 (po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie) uviedol, že žalovaným v konaní je Slovenská republika zastúpená jednotlivými žalobcom označenými orgánmi štátu. 17. Podľa ustanovenia § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 18. Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. 19. Podľa ustanovenia § 22 ods. 3 citovaného zákona ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie. 20. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozsudku ďalej uviedol, že žalobca sa o škode dozvedel najneskôr dňa 24.11.1998, kedy mu bolo motorové vozidlo odňaté príslušníkmi obvodného oddelenia policajného zboru a prevezené na políciu do Bratislavy. Vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Bratislava I. pod ČVS: OUV-809/97 Vk v predmetnej veci dňa 01.02.1999 uznesením podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku vrátil motorové vozidlo žalovanej v VIII. rade, nakoľko o jej vlastníctve neboli pochybnosti. Táto dňa 09.11.1997 oznámila krádež auta zn. E. W. L., ŠPZ X. XXXXX R., K. farby, číslo motora I. XXXXXX, číslo karosérie X.. Proti uzneseniu vyšetrovateľa o vrátení motorového vozidla podal žalobca sťažnosť, ktorú prokurátor uznesením zo dňa 20.12.1999 zamietol ako nedôvodnú. Po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že preverovaním bolo nepochybne preukázané vlastnícke právo poškodenej (žalovanej v VIII. rade) k predmetnému motorovému vozidlu, a preto považoval postup vyšetrovateľa za správny a zákonný. 21. Žalobca, ak mal za to, že správne orgány nesprávne úradne postupovali a nesprávnym úradným postupom mu spôsobili škodu, mal sa náhrady škody voči Slovenskej republike zastúpenej jednotlivými správnymi orgánmi domáhať najneskôr do uplynutia trojročnej premlčacej doby - t.j. do dňa 24.06.2002, predĺženej o šesť mesiacov v zmysle ustanovenia § 22 zákona č. 58/1969 Zb. Žalobca svoju žalobu na náhradu škody voči Slovenskej republike doručil súdu prvej inštancie až dňa 09.01.2012. 22. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia poukázal na to, že pôvodne v žalobe označené správne orgány majú spôsobilosť mať práva a povinnosti, sú právnickými osobami v zmysle ustanovenia § 18 ods. 2 písm. d/ Občianskeho zákonníka, nie sú však samostatne ako právnické osoby nositeľmi práv a povinností v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Aktuálne označený žalovaný v I. rade Slovenská republika zastúpená 1. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom ul. Pribinova 2, Bratislava, 2. Okresným úradom Bratislava, so sídlom Staromestská č. 6, Bratislava, 3. Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, so sídlom Lazovská č. 63, Banská Bystrica, je pasívne vecne legitimovaným subjektom podľa ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb., voči ktorému však žalobca svoju žalobu na náhradu škody doručil po uplynutí zákonom určenej premlčacej doby. Súd prvej inštancie z dôvodu hospodárnosti konania už neskúmal predpoklady zodpovednosti štátu za škodu, ktorá podľa žalobcu mu mala byť spôsobená neprávnym úradným postupom jednotlivých správnych orgánov v žalobe označených. 23. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Žalobca si jednou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody voči štátu - žalovanému v I. rade, ako aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia - voči žalovanému v II. a v III. rade. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zaviazal len žalovaného v II. rade (E. I.) na zaplatenie žalovanej sumy, ktorý svojím konaním sa na úkor žalobcu preukázateľne bezdôvodne obohatil. 24. Proti tomuto rozsudku, posudzujúc odvolanie podľa obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.), do zamietajúceho výroku podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorý v rámci odvolania uviedol, že žiada krajský súd ako odvolací, aby preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 212 ods. 1 O.s.p. ako aj s poukazom na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. aby predmetnú vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). Dôvodom, prečo sa domáha svojím odvolaním, aby bol rozsudok súdu prvej inštancii zrušený, je nepreskúmateľnosť rozsudku v dôsledku nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Má zato, že výrok rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom dokazovania a vyhodnotenia dôkazov, čo sa musí prejaviť v odôvodnení rozhodnutia, pričom dôvody musia byť jasné a presvedčivé. Výrok, ktorý nemá svoj obsah v odôvodnení, za takýto nemožno považovať, pritom nie je rozhodujúce ani to, že inak by bol správny, pri správnom odôvodnení, lebo aj v takomto prípade odvolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolateľ má zato, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho tvrdením ako žalobcu, ako aj s dôkazmi, ktoré produkoval v priebehu celého konania. Uviedol, že súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zaviazal žalovaného v II. rade zaplatiť mu sumu 11.428,71 € s príslušenstvom. Jeho odvolanie smeruje do tej časti napadnutého rozsudku, ktorým bol jeho návrh na zaplatenie sumy 11.428,71 € zamietnutý proti žalovaným v I. a III. rade. Má za to, že súd prvej inštancie mal žalovaných v I., v II. a v III. rade zaviazať spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 11.418,71 € spolu s príslušenstvom, nakoľko ide o solidárnu zodpovednosť. Súd prvej inštancie mal predmetnú vec právne posudzovať pri určovaní spoločnej zodpovednosti za škodu, ktorá mu bola spôsobená podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podľa § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne nerozdielne. Po skutkovej stránke uviedol, že žalovaní v I., v II., vo IV., v V., v VI. a v VII. rade nesprávne zvolili úradný postup, pretože z prípisu Krajského riaditeľstva Policajného zboru, Odboru kriminálnej polície, Oddelenie majetkovej kriminality, Bratislava, zo dňa 20.01.1999 č.p. KRP 5154/1-98, je zistiteľné oznámenie, že lustráciou pôvodných čísel karosérie a motora v evidencii odcudzených vozidiel bolo predmetné motorové vozidlo odcudzené v Bratislave dňa 09.11.1997. Dňa 15.12.1997 bola Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Bratislava II., Obvodné oddelenie Policajného zboru Vrakuňa, nahlásená strata občianskeho preukazu a aj napriek týmto dvom rozhodujúcim skutočnostiam bola motorovému vozidlu zo strany žalovaného priznaná technická spôsobilosť jednotlivo dovezeného predmetného vozidla potom, čo mu bol predložený výmer cla, daní a iných poplatkov; motorové vozidlo bolo zaevidované na dopravnom inšpektoráte a následne v Žiline. Bolo teda skontrolované kompetentnými orgánmi, ktoré boli povinné riadne preveriť a overiť všetky okolnosti týkajúce sa motorového vozidla, ktoré sú spojené s jeho kúpou a predajom. Poukázal na to, že bol nadmieru opatrný pri kupovaní motorového vozidla a zvážil aj mieru rizika, pretože splnomocniteľ, ktorému vyplatil kúpnu cenu, sa preukázal riadnym splnomocnením na Dopravnom inšpektoráte v Bratislave a jemu bol vydaný dopravným inšpektorátom technický preukaz motorového vozidla. Má zato, že ten, kto pochybil, je Dopravný inšpektorát Bratislava, pretože na základe splnomocnenia vydal splnomocniteľovi technický preukaz na toto vozidlo a osobu si riadne nepreverili. Na základe uvedeného každý zo žalovaných v I. až III. rade zanedbal svoju úradnú povinnosť, a preto by mali byť zaviazaní spoločne a nerozdielne, teda solidárne, zaplatiť mu sumu 11.428,71 €. V závere odvolania zopakoval odvolací návrh, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a podľa § 221 ods. 1, 2 O.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie alebo napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaní v I. až III. rade sú povinní solidárne zaplatiť mu sumu 11.428,71 € so 17,6 % ročným úrokom z omeškania odo dňa 24.11.1998 do zaplatenia a taktiež sú žalovaní v I. až III. rade povinní zaplatiť náhradu trov konania, a to všetko do troch dní od dňa právoplatnosti rozsudku. 25. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný v I. rade zastúpený Okresným úradom Bratislava, ktorý uviedol, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní považuje vo vzťahu k zodpovednosti vtedajšieho Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave za nenáležité, nakoľko žiadnym spôsobom nebolo a nie je preukázané, že za vzniknutú škodu, ktorá bola spôsobená žalobcovi v predmetnej veci, zodpovedá Obvodný úrad Bratislava, a to ani z časti. Obvodný úrad Bratislava v roku 1997 nemal žiadne prostriedky na to, aby mohol preveriť skutočnosti, ktoré žalobca uvádza vo svojom odvolaní. V tom čase mohol rozhodnúť len na základe listín, ktoré mu boli doručené žalobcom ako účastníkom konania. Tieto listiny nevykazovali žiadne pochybnosti o ich pravosti. O skutočnostiach, ktoré uvádza žalobca vo svojom odvolaní, nebol Obvodný úrad v Bratislave žiadnym spôsobom informovaný, preto mohol rozhodnúť len tak, ako v predmetnej veci rozhodol. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietol. 26. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v I. rade zastúpený Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktorý v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že žalobca sa pôvodne náhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom domáhal voči jednotlivým správnym orgánom, voči ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku ich pasívnej vecnej legitimácie. Žalobca až písomným podaním doručeným súdu dňa 09.01.2012, t.j. po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie, uviedol, že žalovaným v konaní je Slovenská republika zastúpená jednotlivými žalobcom označenými orgánmi štátu. Keďže žalobca sa o škode dozvedel najneskôr dňa 24.11.1998, kedy mu bolo motorové vozidlo odňaté príslušníkmi obvodného oddelenia policajného zboru, pričom mal za to, že správne orgány nesprávne právne postupovali, a tým mu spôsobili škodu, mal sa náhrady škody voči štátu zastúpeného jednotlivými správnymi orgánmi domáhať najneskôr do uplynutia trojročnej premlčacej doby, t.j. do dňa 24.06.2002, predĺženej o 6 mesiacov v zmysle ustanovenia § 22 zákona č. 58/1969 Zb. Žalobca svoj nárok na náhradu škody voči Slovenskej republike však doručil súdu prvej inštancie až dňa 09.01.2012. Súd prvej inštancie preto žalobu voči žalovanému v I. rade zamietol z dôvodu, že žalovaný v I. rade sa dovolal premlčania uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi nesprávnym úradným postupom v žalobe označených správnych orgánov. Na základe uvedeného žalobca iba v odvolaní opakuje argumentáciu používanú v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa už súd prvej inštancie riadne vysporiadal. Na základe uvedeného žiada odvolací súd, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 27. K odvolaniu žalobcu sa taktiež vyjadril žalovaný v I. rade zastúpený Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky, pričom v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že žalobca sa v odvolaní domáha uplatnenia spoločnej zodpovednosti viacerých osôb za škodu. Uvedený postup je však možný len vtedy, ak je zodpovednosť viacerých osôb za škodu dôkazne preukázaná, to znamená, že je dokázané, že viaceré osoby splnili základné podmienky pre vyvodenie zodpovednosti za škodu (vznik škody, konanie, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním). Splnenie podmienok náhrady škody sa najprv skúma samostatne, vo vzťahu ku každej osobe, voči ktorej si poškodený uplatňuje nárok na náhradu škody. V predmetnom prípade colné orgány - Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a ani Colný úrad Bratislava nie sú zodpovedné za škodu vzniknutú žalobcovi a to z dôvodu absencie konania alebo opomenutia konania uvedených orgánov, v dôsledku ktorého mala vzniknúť žalobcovi škoda a v dôsledku toho aj absencie príčinnej súvislosti medzi konaním a vznikom škody. Žalobca nepreukázal, akým konkrétnym konaním colných orgánov malo podľa jeho názoru dôjsť k vzniku škody. Žalobca ani v odvolaní nesmeruje žiadne námietky ani argumenty konkrétne (adresne) voči Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. Na základe zisteného skutkového stavu veci je dôkazne preukázané, že Colný úrad Bratislava rozhodnutie v colnom konaní evidenčné č. XXXXXXXXXXXXX dňa 15.12.1997 nikdy nevydal. Rozhodnutiam v colnom konaním sú prideľované evidenčné čísla vzostupne, chronologicky. Posledné pridelené číslo rozhodnutia vydaného v roku 1997 na dotknutom pracovisku bolo evidenčné č. XXXXXXXXXXXXX zo dňa 31.12.1997. Colný úrad vlastným šetrením taktiež zistil, že Výmer cla, daní a iných poplatkov, blok číslo XXXXXX, poradové číslo XXXXXX, ktorého kópia sa nachádzala na Okresnom úrade Bratislava II., odbor dopravy a cestného hospodárstva, colné orgány nikdy nevydali. Tlačivo Výmer cla, daní a iných poplatkov je prísne zúčtovateľné a je (ako tlačivo) evidované poradovým číslom a číslom bloku. Výmer číslo XXXXXXXXXXXXX by mal byť podľa čísla a pečiatky vydaný na Colnom úrade Bratislava pobočka na Kopčianskej ulici. Blok č. XXXXXX používala pobočka Colného úradu v Bratislave sídliaca na Horárskej ulici, pričom uvedený blok neobsahuje poradové číslo XXXXXX, ale čísla XXXXXX - XXXXXX. Tlačivo s poradovým číslom XXXXXX sa nachádza v bloku číslo XXXXXX, ktorý používala pobočka Colného úradu Bratislava sídliaca na Bottovej ulici. Tlačivo bolo použité na tejto pobočke dňa 14.05.1997. V pečiatke za dátumom „97-12-15“ je uvedené číslo „7“, pričom ak by išlo o doklad vydaný colným úradom, na odtlačku pečiatky by bolo uvedené číslo „5“. Na základe uvedeného je dôvodné konštatovanie, že pri zápise do technického preukazu boli použité falzifikáty rozhodnutí colného úradu. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky opätovne poukazuje na skutočnosť, že colný úrad predmetné doklady týkajúce sa prepustenia vozidla do režimu voľný obeh (rozhodnutie v colnom konaní evidenčné číslo XXXXXXXXXXXXX zo dňa 15.12.1997, Výmer cla, daní a iných poplatkov blok číslo XXXXXX, poradové číslo XXXXXX) nikdy nevydal a predmetné vozidlo do režimu voľný obeh neprepúšťal. Na základe uvedeného má za to, že ku vzniku škody žalobcu nedošlo v dôsledku konania alebo opomenutia colných orgánov. V dôsledku absencie takéhoto konania nie je (a ani nemôže byť) splnená ďalšia podmienka pre vyvodenie zodpovednosti za škodu voči Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, a to príčinná súvislosť medzi konaním colných orgánov a vznikom škody. Taktiež Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky poukázalo na skutočnosť, že v konaní vznieslo námietku premlčania uplatneného nároku na náhradu škody, ktorú Okresný súd Bratislava I. akceptoval. S poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 01.07.2015, č.k. 10C 155/2000-506, potvrdil a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 28. Odvolací súd preskúmal vec súc, pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. 1, 2, § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 21. decembra 2016 (§ 378 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom. 29. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd v zamietajúcej časti potvrdil, pretože je vo vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 30. Na doplnenie odvolací súd iba zopakuje, že ak bola v súdnom konaní vznesená námietka premlčania voči uplatňovanému nároku, z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v konaní sa súd prioritne zaoberá jej zodpovedaním, až následne pristupuje k riešeniu ďalších otázok (napr. o výške nároku a pod.), pokiaľ sa mu námietka premlčania nejaví byť dôvodná. 31. Premlčanie je uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané, v dôsledku čoho môže povinný subjekt čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Účelom inštitútu premlčania je na jednej strane viesť oprávneného (veriteľa) k tomu, aby v prípade nesplnenia záväzku povinným (dlžníkom) zbytočne neodkladal uplatnenie svojho práva, na druhej strane poskytnúť dlžníkovi nástroj na obranu proti veriteľovi, ktorý svoje právo neuplatnil v stanovenej lehote. Premlčacou dobou sa rozumie doba, v ktorej musí byť vykonané právo, aby nedošlo k jeho premlčaniu. Vznesenie tejto námietky nemá za následok zánik samotného práva; dlžníkom účinne vznesená námietka premlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva. Námietka premlčania môže byť úspešne uplatnená len za predpokladu, že sa veriteľ svojho práva behom premlčacej doby nedomáhal uplatnením na súde. 32. Podľa § 22 ods. 1 až 3 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčalo za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak bolo podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynula premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Najneskôr sa toto právo premlčalo za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatilo, ak išlo o škodu na zdraví. Ak bolo potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynula. 33. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný v I. rade (Slovenská republika zastúpená Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky) vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného práva v konaní pred súdom prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 08.10.2014 ako reakciu na pripustenie zámeny strán sporu na strane žalovaného tak, že na miesto Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Okresného úradu Bratislava, vstúpila do konania na strane žalovaného v I. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky a Okresným úradom Bratislava. S predmetnou námietkou premlčania sa v odôvodnení rozsudku zaoberal aj súd prvej inštancie. Je nepochybné, že žalobca nekvalifikoval svoj nárok po právnej stránke, avšak na druhej strane popísal postup jednotlivých orgánov (t.j. colných orgánov, obvodného oddelenia policajného zboru a iné), z ktorého vyvodil, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov, ktorý mal konkrétne spočívať v tom, že už pri zápise predmetného motorového vozidla mali jednotlivé orgány (polície, colné orgány, dopravný inšpektorát) zistiť, že vozidlo bolo odcudzené, a preto nie je možné vlastnícke právo zapísať v prospech žalobcu. Takisto žalobca namietal skutočnosť, že vozidlo mu bolo odobrané na základe uznesenia o zaistení veci (v trestnom konaní) a následne vydané vlastníčke (žalovanej v VIII. rade). Z tohto titulu aj súd prvej inštancie ustálil, že v predmetnej veci nejde o namietanie nezákonného rozhodnutia (t.j. rozhodnutia zrušeného pre nezákonnosť), ale bol namietaný práve nesprávny úradný postup jednotlivých orgánov štátu, ktoré umožnili zápis tohto motorového vozidla v prospech žalobcu napriek tomu, že motorové vozidlo bolo odcudzené. Ustálenie správneho titulu uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. vrátane jasne definovaných a formulovaných jej jednotlivých obligatórnych obsahových náležitostí predurčuje právnu úpravu, ktorou sa potom bude riadiť otázka premlčania tohto práva. Základom je a v danom čase bol vždy dokonalý (určitý a zrozumiteľný) žalobný návrh (§ 79 O.s.p.), ku ktorému následne pristupuje rozhodovacia činnosť súdov, správnosť ktorej (vo vzájomnej spojitosti) môže byť predmetom posúdenia v opravnom konaní. Ak totiž podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť, pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 vety druhej zákona č. 58/1969 Zb. je podľa jeho výslovného znenia rozhodujúci deň doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia; nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. V takom prípade premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie po dobu šiestich mesiacov, neplynie. Ak ale podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je nesprávny úradný postup, potom pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 vety prvej zákona č. 58/1969 Zb. je rozhodujúci okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode; v takom prípade, na rozdiel od škody uplatňovanej vydaním nezákonného rozhodnutia, pre plynutie premlčacej doby nemá právny význam zrušenie rozhodnutia, ktorému prípadne i predchádzal nesprávny úradný postup ani deň jeho doručenia (oznámenia) poškodenému. Predpoklad hypotézy právnej normy § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu) sa totiž nespája s vedomosťou poškodeného o tom, kto za škodu zodpovedá, ale ani s jeho vedomosťou o tom, či a prípadne kedy nesprávnosť úradného postupu bola vyslovená (konštatovaná) príslušným orgánom. Teda nevyžaduje sa, aby poškodený mal vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá - v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. za škodu je zodpovedný vždy štát (§ 18 a § 25 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.). Jediným predpokladom začiatku plynutia premlčacej doby je okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Poškodený sa dozvie o škode vtedy, ak sú mu známe skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť vznik škody (v predpokladanej výške) zakladajúcej jej uplatnenie v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., preto nie je určujúce, či napríklad (ne)správnosť úradného postupu bola v inom konaní zisťovaná, prípadne vzniknuté následky mohli byť v takom konaní reparovateľné a či výsledky takéhoto konania (jeho právne závery) boli poškodenému známe; v uvedenom okamihu teda nemusí byť daná (napr. z rozhodnutia súdu vyplývajúca) nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednosti povinného subjektu. V tejto súvislosti musí odvolací súd uviesť, že súd prvej inštancie správne ustálil začiatok plynutia premlčacej doby, t.j. okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode, t.j. od okamih odobratia motorového vozidla. V čase odobratia motorového vozidla bol totiž žalobca oboznámený s tým, že motorové vozidlo bolo odcudzené, nakoľko bolo vydané uznesenie o zaistení veci v trestnom konaní. Je teda nepochybné že o škode sa žalobca dozvedel dňa 24.11.1998 (deň odobratia motorového vozidla). Týmto okamihom začala plynúť subjektívna trojročná premlčacia doba, ktorá žalobcovi uplynula dňa 24.11.2001. Táto doba sa mohla primerane predĺžiť o predbežné prerokovanie nároku, t.j. o lehotu 6 mesiacov, a preto mohla uplynúť až dňa 24.05.2002. Je pravdou, že súd prvej inštancie túto dobu ustálil na deň 24.06.2002, avšak táto skutočnosť je bezpredmetná s poukazom na to, že žaloba, ktorou sa žalobca domáha náhrady škody voči štátu (teda nie voči konkrétnym správnym orgánom) bola zo strany žalobcu upravená (t.j. smerovala voči štátu a nie voči konkrétnym orgánom) až v rámci podania žalobcu doručeného súdu prvej inštancie dňa 09.01.2012 (č.l. 293). Až v tomto podaní žalobca uviedol, že sa domáha náhrady škody voči štátu. V tejto súvislosti potom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že až od tohto momentu, t.j. odo dňa 09.01.2012, si uplatňuje žalobca nárok na náhradu škody voči štátu, t.j. od Slovenskej republiky zastúpenej príslušnými orgánmi štátu, a keďže je nepochybné, že subjektívna premlčacia doba v tomto prípade uplynula dňa 24.05.2002, námietka premlčania bola vznesená dôvodne. Vo vzťahu k uvedenému už potom samotné posúdenie plynutia objektívnej premlčacej doby bolo pre toto konanie bezvýznamné. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (v odvolaním napadnutom výroku, ktorým žalobu zamietol vo vzťahu k žalovaným v I., III. rade) ako vecne a právne správny potvrdil, nakoľko námietka premlčania bola zo strany žalovaného v I. rade vznesená dôvodne. Na základe uvedeného už ani odvolací súd nepreskúmaval podmienky priznania nároku na náhradu škody, keďže nárok bol uplatnený po uplynutí premlčacej doby. Samotné preskúmanie podmienok potrebných pre prijatie záveru o nároku na náhradu škody by bolo v tomto konaní nadbytočné a nehospodárne. 34. Pokiaľ ide o námietku odvolateľa týkajúcu sa solidarity vo vzťahu k žalovaným v I. až III. rade, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ je žalobný nárok uplatňovaný na rôznych skutkových základoch, nie je možné uplatniť solidaritu vo vzťahu k žalovaným a žiadať zaviazať žalovaných spoločne nerozdielne. Inak povedané, keďže nárok voči žalovanému v I. rade je nárokom na náhradu škody voči štátu a nárok voči žalovanému v II. rade a v III. rade je nárokom podľa Občianskeho zákonníka (bezdôvodné obohatenie), nie je možné všetkých žalovaných zaviazať spoločne a nerozdielne, a to ani za predpokladu, že by nárok voči žalovanému v I. rade nebol premlčaný. Je nepochybné, že žalobca taktiež v konaní nepreukázal svoj nárok voči žalovanému v III. rade, a to konkrétne nepreukázal, v čom malo spočívať protiprávne konanie žalovaného v III. rade a taktiež nepreukázal príčinnú súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním žalovaného v III. rade. V tomto smere potom odvolací súd musí uviesť, že žalobca neuniesol vo vzťahu k žalovanému v III. rade dôkazné bremeno. Ak teda žalobca dôkazmi nepreukázal nepochybne skutočnosti ním tvrdené, znáša procesnú zodpovednosť za nedokázanie tvrdených skutočností, t.j. neunesenie tzv. dôkazného bremena. Kto a v akom rozsahu dôkazné bremeno má, určujú normy hmotného práva a v zásade ho má ten, v koho záujme je dokazovanie určitej skutočnosti. Procesný neúspech v spore postihuje v sporovom konaní toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy, alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Dôkazné bremeno postihuje vždy toho, kto niečo tvrdí, teda spravidla žalobcu. Na základe vyššie uvedeného potom odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol, a teda nepochybne bolo potrebné žalobu aj voči žalovanému v III. rade zamietnuť. 35. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. 36. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378, § 219 ods. 3 C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 37. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Keďže žalovaní v I. a v III. rade boli v odvolacom konaní úspešní, vznikol im nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 38. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).