Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/126/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1103899235 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1103899235.10 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobkyne: Y. M., V. Y. X, V., zastúpenej advokátom Mgr. Vladimír Šárnik, Rožňavská 2, Bratislava, proti žalovanému: P.. F. M., bytom X. XXX, O. Ž., o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 9. februára 2018, č.k. (12C)16Ct/15/2003- 611, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na nové konanie a rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nepriznal žiadnej strane právo na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré zaniklo rozvodom na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 18C/184/1994-85 zo dňa 28.10.1999. Súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 16Ct/15/2003-585 zo dňa 12.02.2016 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 16Ct/15/2003-590 zo dňa 29.02.2016 a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vyporiadal tak, že do výlučného vlastníctva žalobkyne prikázal: 24 ks príborov, konferenčný stolík, 2 ks skriniek zo sektorového nábytku, 1 ks stolík pod TV, umelý vianočný stromček a do výlučného vlastníctva žalovaného prikázal: obedovú súpravu, 6 ks hrncov hnedej farby, francúzsku posteľ, 2 ks skriniek zo sektorového nábytku, detskú válendu, detskú stoličku, prenosný televízor F. N.-XXXXG, televízor F. Y.-XXXX, mrazničku bielu, 150l, chladničku bielu, 150l, žehliacu dosku. Zároveň žalovanému uložil povinnosť titulom vyrovnania podielov zaplatiť žalobkyni sumu 7.582,37 EUR. Rozhodnutie o trovách konania si vymenil do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, ktoré Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 3Co/138,140/2016-608 zo dňa 27.10.2017 v dôsledku vád odmietol a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Súd prvej inštancie poukázal na to, že dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť nový procesný predpis, zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, kde Civilný sporový poriadok priniesol novú právnu úpravu v § 262 CSP, podľa ktorého súd o nároku na náhradu trov konania rozhodne v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, keďže však v konaní už bolo takéto rozhodnutie vydané a súd v zmysle § 151 ods. 3 OSP rozhodol, že o trovách rozhodne samostatným uznesením, nebolo možné o nároku na náhradu trov konania rozhodnúť v rámci konečného rozhodnutia a preto súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania napadnutým uznesením. O rozsahu nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Uviedol, že vzhľadom ku skutočnosti, že predmetom konania bolo vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v rámci ktorého mali obe sporové strany iba čiastočný úspech, každý v rovnakom rozsahu, keďže pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké, náhradu trov konania nemožno pomerne rozdeliť a preto rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a navrhla, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobkyni prizná plný nárok na náhradu trov konania. Uviedla, že súd prvej inštancie mal vzhľadom na osobitné okolnosti konania a správanie žalovaného aplikovať ustanovenie § 256, 257 v spojení s článkom 4 ods. 1 CSP a priznať žalobkyni z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania. V tomto smere poukázal na judikát R 24/1964. Poukázala na to, že žalobu podala v situácii dôkaznej núdze, keď nemala k dispozícii dostatočné podklady pre vyčíslenie jej nárokov, ktorými naopak disponoval žalovaný (prijaté poistné plnenie), prípadne štátne orgány (colný dlh, motorové vozidlá). Žalovaný v konaní neprispieval k objasneniu veci, svojimi iracionálnymi a chaotickými podaniami sa snažil vec znejasniť, pričom namiesto vyjadrenia sa k meritu veci neustále osočoval žalobkyňu. Vzhľadom na správanie žalovaného a aj ním spôsobenú neúmernú dĺžku konania žalobkyňa nakoniec na dokazovanie v niektorých položkách svojho nároku rezignovala (motorové vozidlá), o niektorých nedokázala do detailov uniesť dôkazné bremeno (časť bytového zariadenia) a ani už nepodávala odvolanie proti prvoinštančnému rozsudku, aby konanie ďalej nepredlžovala. Žalovaný pritom zjavne klamal o osude bytového zariadenia, z ktorého odcudzenia obviňoval žalobkyňu, čo bolo výpoveďou syna účastníkov vyvrátené. Vo vzťahu ku položkám, ktoré sa podarilo preukázať, bola žalobkyňa úspešná, pričom o pasíve predstavovanom colným dlhom nemala odkiaľ mať vedomosť. O žiadnej z položiek uplatňovaných žalobkyňou pritom nemožno povedať, že by boli preukázané ako neoprávnene uplatnené, čiastočný neúspech žalobkyne bol zapríčinený iba nedostatkom dôkazov. Správanie žalovaného počas súdneho konania natoľko vybočovalo z medzí racionality, slušnosti a primeranosti uplatňovania procesných práv, že ho možno označiť skôr za zámerné obťažovanie žalobkyne, aj súdu, so zámerom znepríjemňovať jej uplatnenie práv v súdnom konaní. Napokon z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom a na základe akých skutkových a právnych úvah súd prvej inštancie stanovil pomer úspechu vo veci, keď skonštatoval, že obaja účastníci boli rovnako úspešní. Pre absenciu riadneho odôvodnenia je tak pre žalobkyňu ťažké s rozhodnutím súdu prvej inštancie v tejto časti dôvodov polemizovať. Žalobkyňa uspela ohľadom časti hnuteľných vecí (bytového zariadenia) a bol jej priznaný nárok na vyplatenie sumy spolu vo výške 16 745,87 eur. Aj pri aplikácii zásady pomeru úspechu by tak žalobkyňa mala mať nárok na náhradu trov konania. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril. 5. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba zrušiť. 6. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p., ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 7. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.) resp. zásadou procesného zavinenia zastavenia konania (§ 256 C.s.p.). Len výnimočne nemusí súd úspešnej sporovej strane priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť povinnosť neúspešnej sporovej strane nahradiť trovy konania úspešnej sporovej strane (§ 257 C.s.p.). Ide však o ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu (cit. ustanovenie je teda použiteľné i na prípady rozhodovania o trovách konania, kedy bolo konanie zastavené). Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie dopadá na tú sporovú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej sporovej strane. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať preto z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a rozhodnutie musí byť aj náležite odôvodnené. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie § 257 C.s.p.. nielen charakter konania alebo charakter procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj sporových strán v konaní (súd v tomto smere prihliadne najmä na okolnosti, či sporová strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril; to neplatí, ak nemohla tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť), pričom je potrebné prihliadať k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých sporových strán. Významným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia teda môže byť tiež to, za akých okolností bol nárok uplatnený na súde, aký bol postoj sporových strán k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu svojich procesných povinností a pod. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávnenej sporovej strany. Vo všeobecnosti možno povedať, že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane sporových strán, a to nielen tej, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane tej, ktorej inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od nej spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášala bez nároku na ich náhradu, keď mala v konaní úspech. Súd síce môže postupovať podľa § 257 C. s. p. a náhradu trov konania celkom alebo sčasti nepriznať len sporovej strane, ktorej by sa inak náhrada trov konania priznávala, avšak záver o úspešnosti sporovej strany v konaní musí byť náležite odôvodnený. Z rozhodnutia preto musí byť zrejmé, ktorej sporovej strane a z akých dôvodov patrí náhrada trov konania a následne z akých dôvodov podľa § 257 C. s. p. jej ich súd celkom alebo sčasti nepriznáva. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody (pozri k tomu bližšie napr. U., L.., Š., Ľ..: Trovy konania v civilnom procese. Bratislava : Slovenská R. M.. 1997, s. 95). Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nálezy Ústavného súdu Českej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 727/2000 sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12 ? S..O..N.). Pre aplikáciu ust. § 257 C.s.p. musí teda ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov, a to obidvoch) jeho aplikácie. Ustanovenie § 257 C.s.p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania (stranami sporu), ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod. Toto zákonné ustanovenie však dopadá iba na toho účastníka, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania. Z tohto pohľadu bola potom odvolacia námietka žalobkyne, že mal súd prvej inštancie vzhľadom na osobitné okolnosti konania a správanie žalovaného aplikovať ustanovenie § 257 CSP v spojení s článkom 4 ods. 1 CSP a priznať žalobkyni z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania, predčasná resp. nedôvodná. Podľa cit. ustanovenia (§ 257 CSP) sa totiž náhrada trov konania nepriznáva (inak úspešnej strane sporu), a nie priznáva. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania teda prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Táto odvolacia argumentácia žalobkyne by teda bola dôvodná len vtedy, ak by súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému. Inými slovami, ak by súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania (napr. z dôvodu jeho úspechu v konaní), žalobkyňa by mohla namietať, že mal súd o trovách konania rozhodnúť podľa § 257 CSP a v konaní (inak úspešnému žalovanému) mu nárok na náhradu trov konania (z dôvodov hodných osobitného zreteľa) nepriznať. Uvedené potom platí i naopak, a teda, ak by súd priznal nárok na náhradu trov konania žalobkyni, žalovaný by mohol namietať uplatnenie § 257 CSP s tým, že by súd mal (v konaní inak úspešnej žalobkyni) nárok na náhradu trov konania za použitia cit. ustanovenia nepriznať. Aplikáciou tohto ustanovenia sa teda nepriznáva nárok na náhradu trov konania inak úspešnej strane a teda prostredníctvom tohto ustanovenia nemožno nárok na náhradu trov konania priznávať, tak ako to navrhuje žalobkyňa. Ust. § 257 CSP tak umožňuje súdu iba nepriznávať (nie priznávať) nárok na náhradu trov konania. 8. V danej veci súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo sporových strán, avšak iba s odôvodnením, že predmetom konania bolo vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v rámci ktorého mali obe sporové strany iba čiastočný úspech, každý v rovnakom rozsahu (§ 255 ods. 2 CSP), keďže pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké a preto náhradu trov konania nemožno pomerne rozdeliť. Takýto argument súdu nielenže pre určenie (zistenie) miery úspechu sporovej strany v konaní nepostačuje, ale nie je zo strany súdu prvej inštancie ani riadne odôvodnený. Za dôvodnú preto odvolací súd považoval odvolaciu argumentáciu žalobkyne o nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia. Odvolací súd poukazuje na to, že uznesenie, ktorým súd rozhoduje o trovách konania strán sporu (po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej) riadne odôvodnenie obsahovať musí. Trovy konania ako neodmysliteľná súčasť občianskeho procesu sú spojené s konkrétnym súdnym konaním a ich platenie a náhrada, končí právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým sa konanie meritórne či procesne skončilo. Z uvedeného vyplýva, že o náhrade trov konania je súd povinný vždy rozhodnúť a svoje rozhodnutie i presvedčivo odôvodniť, a to nielen citovaním zákonného ustanovenia, na základe ktorého o trovách konania rozhodol, ale najmä aplikáciu konkrétneho zákonného ustanovenia je súd povinný zdôvodniť aj vecne. V danom prípade sa súd prvej inštancie požiadavkami na stručné, jasné a výstižné vysvetlenie dôvodov svojho rozhodnutia v tejto napadnutej časti vôbec neriadil, nakoľko sa v odôvodnení napadnutého uznesenia obmedzil iba na uvedenie zákonného ustanovenia a jeho obsahu, podľa ktorého o náhrade trov konania sporových strán rozhodol, avšak neuviedol žiadnu relevantnú úvahu, ktorá ho k aplikácii zákonného ustanovenia § 255 ods. 2 CSP viedla, čo bráni odvolaciemu súdu posúdiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia bráni odvolaciemu súdu posúdiť jeho správnosť a postihuje tak konanie pred súdom prvej inštancie vadou podľa § 380 ods. 2 CSP, na ktorú prihliadne odvolací súd, aj keď nebola v odvolacích dôvodoch uplatnená. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie i postup súdu, ktorým znemožnil strane sporu realizáciu jeho procesných práv, pričom takýmto právom je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie korešponduje právu sporovej strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa totiž strane sporu odníma možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu, proti ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia znamená porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie takého rozhodnutia. 9. V tomto smere (k posudzovaniu miery úspechu) potom odvolací súd poukazuje na to, že v konaní o vyporiadanie BSM patrí náhrada trov konania podľa procesného úspechu, pričom procesný úspech sa posudzuje podľa toho, či bolo žalobe ako takej vyhovené, ale zároveň aj podľa toho, akým spôsobom bol spoločný majetok manželov vyporiadaný. Strana sporu je v konaní v plnej miere úspešná, keď súd vyhovel jej návrhu na vyporiadanie BSM a zároveň bolo BSM vyporiadané prevažne spôsobom ňou navrhovaným. Konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je jedným z konaní, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami sporu. Hoci platná právna úprava civilného procesu určité osobitosti konaní v ktorých z (hmotnoprávneho) právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi stranami sporu (a kam patrí okrem konania o vyporiadanie BSM aj konanie o vyporiadanie neoprávnenej stavby, ako aj konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva) zohľadňuje, keď ustanovuje, že súd nie je žalobným návrhom v týchto prípadoch viazaný (viď § 216 ods. 2 CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2015/160/>), vo vzťahu k trovám konania žiaden osobitný postup neponúka. Možno teda uzavrieť, že aj v týchto konaniach je pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré nebolo zastavené, s poukazom na § 255 CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/> nutné vychádzať zo zásady úspechu (zo staršej judikatúry a literatúry k uvedenému pozri napr. Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČSR k výkladu zákonných ustanovení o bezpodielovom spoluvlastníctve sp. zn. Cpj 86/71 R. F., L.. X.: B., X.., E., L..: Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. Praha: Panorama: 1985 a z tej novšej napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1441/11 <http://merit.slv.cz/I.US1441/11>, či rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22 Cdo 3730/2015 <http://merit.slv.cz/22Cdo3730/2015>, sp. zn. 22 Cdo 4551/2015 <http://merit.slv.cz/22Cdo4551/2015>, sp. zn. 22 Cdo 3331/2014 <http:// merit.slv.cz/22Cdo3331/2014>, sp. zn. 22 Cdo 1894/2014 <http://merit.slv.cz/22Cdo1894/2014> a pod., keď posledne citované rozhodnutia, napriek tomu, že sa jedná o rozhodnutia súdov Českej republiky, sú plne aplikovateľné i na prejednávaný prípad vzhľadom na skutočnosť, že ust. § 142 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/> Občanského soudního řádu je takmer totožné s ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/ >). Ďalej z už citovanej judikatúry, od ktorej nemá odvolací súd dôvod odchýliť sa, vyplýva, že v konaní o vyporiadanie BSM by mala byť rovnosť podielov manželov len jedným z hľadísk pri posudzovaní úspechu strán sporu, a to najmä za situácie, keď existuje spor o uplatnenie tzv. disparity podielov (kedy súd rozhoduje o tom, či sa podiely manželov na spoločnom majetku neurčia iným spôsobom napr. s prihliadnutím na to, že sa jeden z manželov osobitnou mierou, na ktorú by bolo potrebné zvlášť prihliadať, o nadobudnutie majetku alebo o jeho udržanie pričinil). Pri rozhodovaní o nákladoch konania o vyporiadanie BSM je treba preto prihliadať k výške požadovaného a skutočne priznaného podielu, k spôsobu, akým strany sporu navrhli BSM vyporiadať a ako túto otázku posúdil konajúci súd a zohľadniť i výsledok sporu medzi stranami o to, ktoré veci (majetkové položky) do BSM prináležia a ktoré nie. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, nakoľko zo strany žiadnej zo strán sporu nebola prednesená požiadavka na disparitu podielov, súd mal pri rozhodovaní o trovách konania prihliadať i na to, či bolo žalobe ako takej vyhovené, akým spôsobom bolo vysporiadanie BSM navrhnuté v žalobe a akým spôsobom bol spoločný majetok manželov následne súdom vyporiadaný, ako meritórne súd vyriešil rozhodné otázky, ktorými otázkami boli, čo všetko tvorilo masu BSM, či bol alebo nebol dôvod vyporiadať BSM v tzv. širšom rozsahu a akým spôsobom bolo nutné BSM vyporiadať (t. j. komu ktoré veci tvoriace BSM prikázať do vlastníctva a akú sumu určiť na vyrovnanie podielov) a pod. Odvolací súd potom uvádza, že ak rozvedený manžel dosiahol v súdnom konaní vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva autoritatívnym rozhodnutím súdu s presne takým spôsobom vyporiadania, na akom sa márne pokúšal s druhým z rozvedených manželov dohodnúť, a aký následne navrhol v súdnom konaní, bol v súdnom konaní v plnom rozsahu úspešný. Nie je potom vylúčené, aby súd dospel i k záveru (ako tomu bolo i v tomto prípade), že obe sporové strany mali iba čiastočný úspech (porovnaním žalobného petitu - navrhovaného spôsobu vyporiadania a výroku rozsudku- súdom určeného spôsobu vyporiadania) v konaní. Avšak tento nemožno vyvodiť iba zo samotnej skutočnosti, že pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké, keď rovnosť podielov manželov je len jedným z hľadísk pri posudzovaní úspechu strán sporu. Nakoľko súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dôsledne nevysvetlil, akým spôsobom a na základe akých skutkových a právnych úvah stanovil pomer úspechu strán sporu vo veci (resp. tento neposudzoval podľa všetkých relevantných kritérií), keď skonštatoval, že obaja účastníci boli rovnako úspešní (toto však vyvodil iba z toho, že pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké), z dôvodu ktorého je potom jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, odňal tým možnosť žalobkyni skutkovo a právne reagovať v opravnom prostriedku na rozhodnutie súdu, čím porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie. 10. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil napadnuté rozhodnutie a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ňom bude musieť súd prvej inštancie presvedčivo vysvetliť, ktorá strana sporu mala úspech v konaní a v akom pomere, s tým, že pri svojom rozhodovaní prihliadne i na skutočnosti (kritériá) uvedené v bode 9 tohto rozhodnutia. Zároveň, z dôvodu žalobkyňou navrhnutého prípadného postupu podľa § 257 CSP, zohľadní i to, či sú pre aplikáciu tohto ustanovenia (potom čo ustáli úspech strán sporu) dané dôvody, zohľadňujúc pritom skutočnosť, že podľa cit. ustanovenia možno nárok na náhradu trov konania iba nepriznať (nie priznať) inak v spore úspešnej strane sporu. 11. V novom rozhodnutí o trovách konania rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov ). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).