Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/684/2014 z 30. 10. 2018

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/684/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109209916
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1109209916.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: E. S. , narodený dňa
XX.XX.XXXX, trvale bytom P., M. č. XXX, zastúpený JUDr. Evou Borovskou, advokátkou, Bratislava,
Štefánikova č. 7, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00
585 441, Bratislava, Štefanovičova č. 4, o zaplatenie sumy 33.665,86 € s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 21. júla 2014, č.k. 16 C
97/2009-519, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 21. júla 2014, č.k. 16 C 97/2009-519,
- vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.718,38 € m e n í tak,
že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 7.130,05 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku;
- vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 8,75 %
zo sumy 3.588,33 € od 20.4.2013 do zaplatenia m e n í tak, že žalobu z a m i e t a a vo zvyšku
priznaných úrokov z omeškania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e ;
- vo výroku, ktorým si súd vymienil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia m e n í tak, že žalovanému p r i z n á v a náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu
36,32 %.

II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 57,64 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 21.7.2014, č.k. 16 C 97/2009-519, uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.718,38 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne
zo sumy 1.856,67 € odo dňa 20.5.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % zo sumy 348,53 € odo dňa
22.4.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % zo sumy 111,87 € odo dňa 4.6.2010 do zaplatenia, vo
výške 9 % zo sumy 107,60 € odo dňa 5.4.2011 do 2.6.2011, vo výške 8,75 % zo sumy 4.466,32
€ odo dňa 20.4.2013 do zaplatenia, vo výške 8,25 % zo sumy 450,55 € odo dňa 10.3.2014 do
zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol; o trovách
konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa XX.X.XXXX, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného
zaplatenia sumy 4.336,49 € s príslušenstvom titulom náhrady škody. Žalobca žalobu dôvodil tým, že
pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa XX.X.XXXX v T. vo M., ako spolujazdec v osobnom
motorovom vozidle zn. R. M., EČ BY-XXX AE, utrpel ťažké poškodenia zdravia. Následkom úrazu,
ktorý utrpel, bol práceneschopný až do dňa 7.9.2002 a od 8.9.2002 mu bol rozhodnutím Sociálnej
poisťovne priznaný invalidný dôchodok. Na uvedené motorové vozidlo bolo uzatvorené povinné zmluvné
poistenie u žalovaného na rok 2002 pod číslom poistnej zmluvy XXXXXXXXXX, poistná udalosť zo
dňa XX.X.XXXX bola u žalovaného registrovaná pod číslom XXXXXXXXXX. Žiadal od žalovaného



titulom kompenzácie zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva, bielizne,
obuvi a bytového zariadenia sumu vo výške 16,60 € (500,- Sk) mesačne za obdobie od 1.9.2007 do
28.2.2009, spolu sumu 298,80 € (18 x 16,60 €). Titulom kompenzácie zvýšených výdavkov súvisiacich
so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla si uplatnil sumu 29,87 € (900,- Sk) mesačne
za obdobie od 1.9.2007 do 28.2.2009, t.j. sumu 537,66 € (18 x 29,87 €) a z titulu rozdielu medzi
nadobúdacou cenou zakúpeného motorového vozidla 465.000,- Sk a poskytnutím
peňažného príspevku vo výške 200.000,- Sk, sumu 8.796,39 € (265.000,- Sk). Titulom vyplateného
obcou stanoveného poplatku za opatrovateľskú službu a náhradu nákladov liečenia, ktoré mu vznikli
uhradením liekov spolu v sume 1.342,42 € (40.441,70 Sk). Od sumy 10.975,27 € odpočítal
sumu 6.638,78 € (200.000,- Sk), ktorú mu žalovaný poskytol ako zálohu. Pred začatím konania vo
veci samej podaním doručeným súdu dňa 13.4.2010 rozšíril žalobu o zaplatenie sumy 697,05 € titulom
nároku na náhradu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi
a bytového zariadenia za obdobie od 1.3.2009 do 31.5.2010 (15 mesiacov) a 16,60 €/mesiac, t.j.
sumu 249,- €, a o náhradu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného
motorového vozidla za obdobie od 1.3.2009 do 31.5.2010 (15 mesiacov) a 29,87 €, t.j.
sumu 448,05 €; zároveň zmenil petit žaloby aj v časti príslušenstva. Uznesením zo dňa 15.4.2010,
č.k. 16 C 97/2009-103, bola požadovaná zmena petitu podľa § 95 ods. 1 O.s.p. súdom prvej inštancie
pripustená. Podaním doručeným súdu dňa 3.6.2010 žalobca rozšíril petit žaloby o zaplatenie sumy
223,74 € s príslušenstvom titulom náhrady nákladov liečenia, ktoré mu vznikli v roku 2009, a ktoré
predstavujú poplatky za nákup liekov v sume 95,60 €, ortopedickej obuvi v sume 23,41 € a úhradu
za opatrovateľskú službu v sume 104,73 €; uznesením zo dňa 14.6.2010, č.k. 16 C 97/2009-123,
prvoinštančný súd túto zmenu žaloby podľa § 95 ods. 1 O.s.p. pripustil. Ďalším podaním doručeným
súdu dňa 25.3.2011 žalobca rozšíril žalobu o zaplatenie sumy 215,19 € s príslušenstvom titulom náhrady
nákladov na kúpu liekov a opatrovateľskej služby, uznesením zo dňa 28.3.2011, č.k. 16 C 97/2009-157,
bola požadovaná zmena žaloby súdom prvej inštancie pripustená. Po začatí konania vo veci samej
podaním doručeným súdu dňa 27.3.2012 vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie sumy 107,60 € späť
z dôvodu, že žalovaný mu dňa 2.6.2011 túto sumu uhradil a zároveň zmenil petit žaloby tak, aby súd
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 5.629,15 € spolu s uplatneným príslušenstvom, ktoré
rozšíril o úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 107,59 € od 15.4.2011 do 2.6.2011, zo sumy
107,59 € od 15.4.2011 do zaplatenia, zo sumy 264,28 € od 23.3.2012 do zaplatenia. Súd prvej inštancie
uznesením zo dňa 18.4.2012, č.k. 16 C 97/2009-182, konanie v časti o zaplatenie sumy 107,60 € zastavil
a žalobcom požadovanú zmenu petitu pripustil. Podaním doručeným súdu dňa 11.4.2013 žalobca rozšíril
petit žaloby o sumu 27.135,62 € (597,39 € + 1.075,35 € + 83,23 € + 25.379,65 €) a žiadal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 32.764,77 € s uplatneným príslušenstvom z dôvodu, že si voči
žalovanému uplatnil nárok i za ďalšie obdobie od 1.6.2010 do 31.3.2013 titulom: náhrady zvýšených
výdavkov súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia v sume
597,39 € [od 1.6.2010 do 30.6.2010 sumu 17,10 €, od 1.7.2010 do 30.6.2011 (12 mesiacov) a 17,20
€ mesačne, t.j. sumu 206,40 €, od 1.7.2011 do 30.6.2012 (12 mesiacov) a 17,62 € mesačne, t.j. sumu
211,44 €, od 1.7.2012 do 31.3.2013 (9 mesiacov) a 18,05 € mesačne, t.j. sumu 162,45 €]; náhrady
zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla v sume
1.075,35 € [od 1.6.2010 do 30.6.2010 sumu 30,93 €, od 1.7.2010 do 30.6.2011 (12 mesiacov) a 30,96
€ mesačne, t.j. sumu 371,52 €, od 1.7.2011 do 30.6.2012 (12 mesiacov) a 31,70 € mesačne, t.j. sumu
380,40 €, od 1.7.2012 do 31.3.2013 (9 mesiacov) a 32,50 € mesačne, t.j. sumu 292,50 €], náhrady
nákladov liečenia, ktoré mu vznikli uhradením liekov v roku 2012 v sume 83,23 €. Zároveň žiadal o
zaplatenie sumy 25.379,65 € titulom náhrady nákladov, ktoré vynaložil ako účelne vynaložené náklady
spojené s právnym zastúpením pri uplatňovaní svojich nárokov, čo dôvodil tým, že samostatnou žalobou
sa domáhal náhrady škody z tej istej dopravnej nehody, ktorá sa viedla na Okresnom súde Bratislava I.
pod sp.zn. 12 C 74/2005. V tomto konaní si uplatnil škodu na zdraví podľa § 444 Občianskeho zákonníka,
keďže žalovaný si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z § 11 ods. 6 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z.,
v dôsledku čoho musel viesť súdny spor, v ktorom bol zastúpený advokátom. V spore bol úspešný, bola
mu priznaná náhrada škody a svojmu advokátovi uhradil náklady spojené s právnym zastúpením vo
výške 25.379,65 €. Zároveň zmenil petit žaloby i v časti príslušenstva. Súd prvej inštancie uznesením
zo dňa 16.4.2013, č.k. 16 C 97/2009-220, uvedenú zmenu žaloby pripustil. Žalobca ďalším podaním
doručeným súdu dňa 6.6.2014 rozšíril petit žaloby o sumu 901,09 € (274,71 € + 495,42 € + 130,96
€) a žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 33.665,86 €, ktorá bude zvýšená
o splátky za mesiace od 1.7.2014 v sume 51,54 €, ktoré sa upravia o prípadné zvýšenie na základe
opatrení Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ku dňu vyhlásenia rozsudku
spolu s uplatneným príslušenstvom a uplatnil si voči žalovanému nárok i za ďalšie obdobie od 1.4.2013



do 30.6.2014 titulom: náhrady zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou, opotrebovaním
šatstva, bielizne spolu v sume 274,71 € [od 1.4.2013 do 30.06.2013 a 18,05 € mesačne, t.j. 54,15 €,
od 1.7.2013 do 30.6.2014 a 18,38 € mesačne, t.j. 220,56 €], náhrady zvýšených výdavkov súvisiacich
so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla spolu v sume 495,42 € [od 1.4.2013 do
30.6.2013 a 32,50 € mesačne, t.j. 97,50 €, od 1.7.2013 do 30.6.2014 a 33,16 € mesačne, t.j. 397,92 €],
náhrady nákladov liečenia, ktoré mu vznikli uhradením liekov od februára 2013 do 31.12.2013, spolu v
sume 130,96 €. Prvoinštančný súd uznesením zo dňa 11.6.2014, č.k. 16 C 97/2009-507, vyššie uvedenú
žalobcom požadovanú zmenu žaloby pripustil.

2. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vyjadreniami právnej zástupkyne žalobcu, zástupcu
žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil
nasledovný skutkový stav veci. Dňa XX.X.XXXX došlo na ceste č. RD XXX vo M., v T. k dopravnej
nehode osobného motorového vozidla zn. R. M., EČ BY XXX AE, tak, že vodič motorového vozidla
R. R. neprispôsobil rýchlosť vozidla stavu vozovky, ťažkostiam v premávke a narazil do betónového
premostenia vedľa cesty. Vodič motorového vozidla R. R. bol rozsudkom prvoinštančného súdu v
J. zo dňa XX.XX.XXXX, č. M XXXX/XX, uznaný vinným za činy, z ktorých bol obvinený a bol
odsúdený na trest štyroch mesiacov odňatia slobody, pričom výkon trestu mu bol odložený, bola
mu uložená pokuta 300,- € a 100,- € za priestupok nedostatočného zvládnutia šoférovania svojho
auta. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že vodič R. R. bol obžalovaný z toho, že dňa XX.X.XXXX v
T. zapríčinil pri šoférovaní vozidla svojou neobratnosťou, neopatrnosťou, nepozornosťou, zanedbaním
alebo nedodržaním bezpečnostných opatrení, ku ktorým zaväzuje zákon alebo nariadenie, žalobcovi
zranenia na celom tele, následkom čoho bol žalobca úplne práceneschopný šesť týždňov a navyše bol
R. R. pod vplyvom alkoholu, keďže mu bol zistený obsah alkoholu v krvi X,XX promile. V čase dopravnej
nehody bol žalobca spolujazdcom v uvedenom motorovom vozidle a pri dopravnej nehode utrpel tieto
zranenia: poranenie srdca, zlomeninu sánky s posunom úlomkov, poškodenie hlasiviek spôsobené
úderom, tracheotómiu, zlomeninu jedného rebra, poúrazové krvácanie do hrudníka riešené operačne,
zlomeninu acetabula centrálnym vytknutím stehennej kosti, zlomeninu píšťaly liečenú operačne,
roztrieštenú vnútrokĺbnu zlomeninu distálnej epifýzi píšťaly, zlomeninu členkovej kosti komplikovanú
nekrózou kladky, otras mozgu ťažkého stupňa, poranenie dôležitého periférneho nervu, traumatický šok
ťažkého stupňa. Žalobca bol po nehode privezený do F. K. U. vo M. v komatóznom stave s hemoragickým
šokom, dňa 7.9.2002 bol preložený na kliniku úrazovej chirurgie NsP Dérera na Kramároch v Bratislave
a následne opakovane hospitalizovaný pre somatické poškodenia a korekčné operácie, od 1.10.2002
do 15.10.2002 vo FBLR Dérera Bratislava, od 15.10.2002 do 28.10.2002 KÚCH Kramáre Bratislava, od
7.11.2002 do 4.12.2002 FBLR Dérera Bratislava, od 27.12.2002 do 15.1.2003 traumatologické oddelenie
NsP Žilina, od 4.12.2002 do 20.1.2003 NRC Kováčová, od 30.7.2003 do 1.8.2003 traumatologické
oddelenie NsP Žilina, od 25.8.2005 do 14.9.2005 traumatologické oddelenie NsP Žilina. Na motorové
vozidlo zn. R. M. EČ: BY XXX AE bolo u žalovaného uzavreté povinné zmluvné poistenie na
rok 2002 pod číslom poistnej zmluvy XXXXXXXXXX; vodič R. R. oznámil žalovanému poistnú udalosť
dňa 24.5.2004 a ako príčinu nehody uviedol, že zaspal za volantom; poistná udalosť u žalovaného
bola registrovaná pod číslom XXXXXXXXXX. Žalovaný likvidačnou správou zo dňa 13.9.2004 priznal
žalobcovi plnenie zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou uvedeného
motorového vozidla k poistnej udalosti číslo XXXXXXXXXX, a to bolestné v maximálnej výške 72.000,-
Sk a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 79.500,- Sk, t.j. spolu poskytol žalobcovi plnenie
vo výške 151.500,- Sk, pričom z likvidačnej správy vyplýva, že žalovaný plnenie o spoluvinu žalobcu
ako poškodeného nekrátil. Žalovaný likvidačnou správou zo dňa 13.5.2005 priznal žalobcovi plnenie
zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou predmetného motorového
vozidla k poistnej udalosti číslo XXXXXXXXXX, a to stratu na zárobku počas práceneschopnosti spolu
vo výške 85.211,- Sk, keď z likvidačnej správy vyplýva, že žalovaný plnenie o spoluvinu žalobcu ako
poškodeného nekrátil. Žalovaný likvidačnou správou zo dňa 9.6.2005 priznal žalobcovi plnenie zo
zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou uvedeného motorového vozidla
k uvedenej poistnej udalosti, stratu na zárobku pri invalidite spolu vo výške 9.144,- Sk a ako vyplýva z
likvidačnej správy, ani tu žalovaný plnenie o spoluvinu žalobcu ako poškodeného nekrátil. Likvidačnou
správou zo dňa 19.3.2008 žalovaný priznal žalobcovi zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou predmetného motorového vozidla k uvedenej poistnej udalosti zálohu v sume
300.000,- Sk bez špecifikácie predmetu plnenia, na ktorý sa záloha poskytuje, pričom žalovaný podľa
likvidačnej správy plnenie o spoluvinu žalobcu ako poškodeného nekrátil. Okresný úrad v Bytči, odbor
sociálnych vecí, rozhodnutím zo dňa 25.8.2003, číslo I PT XX/XXXX-R, určil mieru funkčnej poruchy
žalobcu 80 %, z dôvodu ktorého sa žalobca považuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím



a vydal mu preukaz občana s ťažkým zdravotným postihnutím, u ktorého je potrebný sprievodca.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, oddelenie posudkových činností, vydal posudok
číslo PO BY XXXX/XXXX/XX Rj zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým stanovil mieru funkčnej
poruchy žalobcu 50 % a rozhodol, že sa žalobca považuje podľa § 51 zákona o sociálnej pomoci za
občana s ťažkým zdravotným postihnutím. Z uvedeného posudku vyplýva, že žalobca v oblasti
mobility a orientácie má zníženú pohybovú schopnosť, pretrvávajú u neho silné bolesti chrbtice a oboch
dolných končatín, pohybuje sa ťažko a to len s pomocou dvoch francúzskych bariel, potrebuje pomoc
druhej osoby, je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, potrebuje pomoc inej
osoby, a to v kontakte so spoločenským prostredím, pri nevyhnutných životných úkonoch a nevyhnutných
domácich prácach, nakoľko má obmedzenú schopnosť vykonávať niektoré nevyhnutné úkony, má
zvýšené výdavky súvisiace s opotrebovaním šatstva a so zabezpečením prevádzky motorového vozidla.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, odbor sociálnych vecí a rodiny, oddelenie posudkových
činností, vydal komplexný posudok číslo záznamu: C/XXXX/XXXXX, číslo spisu: W BY PO XXXX/XXXX/
Mi, zo dňa 21.1.2013, ktorým stanovil mieru funkčnej poruchy žalobcu 60 % a rozhodol, že sa považuje
za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom z tohto posudku vyplýva, že žalobca v
oblasti mobility a orientácie má zníženú pohybovú schopnosť, pretrvávajú u neho silné bolesti
chrbtice a oboch dolných končatín, pohybuje sa ťažko, a to len s pomocou dvoch francúzskych
bariel, potrebuje pomoc druhej osoby, je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým
vozidlom, potrebuje pomoc inej osoby, a to v kontakte so spoločenským prostredím, pri nevyhnutných
životných úkonoch a nevyhnutných domácich prácach, nakoľko má obmedzenú schopnosť vykonávať
niektoré nevyhnutné úkony, má zvýšené výdavky súvisiace s opotrebovaním šatstva a so zabezpečením
prevádzky motorového vozidla. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, detašované
pracovisko Bytča, č. spisu A XXXX/XXXXX, zo dňa 20.4.2006, bol žalobcovi v zmysle § 64 ods.
1 písm. b/1, prílohy č. 12 zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci priznaný peňažný príspevok na
kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi
a bytového zariadenia v mesačnej sume 500,- Sk s účinnosťou od 1.12.2004 a posudkom Ústredia práce,
sociálnych vecí a rodiny Žilina zo dňa 13.3.2006 bol žalobca posúdený s mierou funkčnej poruchy
50 % s konštatovaním, že v oblasti mobility pri chôdzi používa francúzske barle, z dôvodu ochorenia
srdca, chronickej osteomyelitídy pätovej kosti vľavo, znehybnenie ľavého členka, následkom čoho je
poškodený stereotyp chôdze, čím dochádza k nadmernému opotrebovaniu šatstva, bielizne, obuvi a
bytového zariadenia. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, detašované pracovisko
Bytča, č. spisu A XXXX/XXXXX zo dňa 10.9.2007, bol žalobcovi odňatý peňažný príspevok
na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, bielizne,
obuvi a bytového zariadenia dňom 1.9.2007 v sume 500,- Sk z dôvodu, že jeho príjem za rok 2006
presiahol dvojnásobok sumy životného minima. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Žilina, detašované pracovisko Bytča, č. spisu A XXXX/XXXXX zo dňa 23.6.2005, bol žalobcovi priznaný
peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky
osobného motorového vozidla v sume 900,- Sk mesačne s účinnosťou od 1.12.2004
do doby trvania podmienok. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, detašované
pracovisko Bytča, č. spisu A XXXX/XXXXX A zo dňa 10.9.2007, bol žalobcovi odňatý peňažný príspevok
na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového
vozidla v sume 900,- Sk mesačne dňom 1.9.2007 v sume 900,- Sk z dôvodu, že jeho príjem za rok
2006 presiahol dvojnásobok sumy životného minima. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny Žilina, detašované pracovisko Bytča, č. spisu A XXXX/XXXXX zo dňa 19.3.2008, bol žalobcovi
priznaný peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla vo výške 85 % z ceny osobného
motorového vozidla vo výške 200.000,- Sk podľa predloženého dokladu o cene - predfaktúry
č. XX/XXXX zo dňa 28.1.2008, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že žalobca bol posudkom ÚPSVaR
Žilina zo dňa 19.12.2007, č. PO BY XXXX/XXXX/XX Rj, posúdený ako občan s ťažkým zdravotným
postihnutím s mierou funkčnej poruchy 50 %, ktorému bola v oblasti mobility a orientácie navrhnutá
požadovaná forma kompenzácie. Posudkovým lekárom bol peňažný príspevok na kúpu motorového
vozidla odporučený vzhľadom na charakter postihnutia i druhu aktivít klienta. Rozhodnutím Obecného
úradu Kolárovice číslo OS: X/XX, X/XXXX-KOL zo dňa 20.2.2008 bola žalobcovi priznaná opatrovateľská
služba od 3.3.2008, ktorou sa budú vykonávať úkony - pomoc pri obliekaní, vyzliekaní, pri kúpaní,
sprievod na lekárske vyšetrenia, pri vybavovaní úradných záležitostí a na kultúrne, telovýchovné a iné
podujatia s tým, že bude na úhradu nákladov spojených s opatrovateľskou službou prispievať 315,- Sk
(priemerne za 22 pracovných dní). Obec Kolárovice, Obecný úrad, vydal dňa 29.12.2010 pod č. OS XX/
XXXX-Kol, posudok o odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu a stanovil II. stupeň odkázanosti,
keď znevýhodnenie žalobcu ako fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a nepriaznivým



zdravotným stavom je v oblasti sebaobslužných úkonov - celkový kúpeľ, mobilita a motorika, pri úkonoch
starostlivosti o svoju domácnosť - príprava jedla, varenie, bežné upratovanie, starostlivosť o
bielizeň a pri základných sociálnych aktivitách - sprievod na lekárske vyšetrenie a na vybavovanie
úradných záležitostí; termín opätovného posúdenia zdravotného stavu nestanovil, pretože zdravotný
stav je chronický s trvalým poškodením a nemožno očakávať zlepšenie. Obec Kolárovice, Obecný úrad,
rozhodnutím zo dňa 29.12.2010, č.j. XX/XXXX-Kol, rozhodol o odkázanosti žalobcu ako fyzickej osoby
na poskytovanie sociálnej služby - opatrovateľskej služby. Z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava
I. vedeného pod sp.zn. 12 C 74/2005 zistil, že sa žalobca voči žalovanému (ako žalovanému v I. rade)
domáha zaplatenia sumy 7.575.000,- Sk s príslušenstvom titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti s poškodením zdravia pri dopravnej nehode,
ku ktorej došlo dňa 14.7.2002 v E., na ceste č. RD XXX vo M., ktorú zavinil vodič osobného motorového
vozidla zn. R. M., EČ: BY XXX AE R. R., pričom v priebehu konania žalobca rozšíril svoj nárok na náhradu
škody a žiadal zaplatenie sumy 471.967,74 € (14.218.500,- Sk) s príslušenstvom titulom mimoriadneho
zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia aj voči žalovanému v II. rade R. R.. Z.
súd Bratislava I. po vykonanom dokazovaní vo veci rozhodol rozsudkom dňa 9.12.2009, č.k. 12 C
74/2005-206, a žalovanému v I. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 117.008,56 € (3.525.000,-
Sk), vo zvyšku žalobu zamietol, žalovaným v I., II. rade náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v
Bratislave na základe odvolania žalobcu a žalovaného v I. rade, uznesením č.k. 14 Co 97/2010-257,
zo dňa 11.5.2010, uvedený rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s doplňujúcim rozsudkom č.k. 12
C 74/2005-220, zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Okresný
súd Bratislava I. opätovne vo veci rozhodol rozsudkom dňa 11.3.2011, č.k. 12 C 74/05-334, tak, že
uložil žalovanému v I. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 140.998,31 € (4.247.715,- Sk) a
trovy konania vo výške 15.524,83 €; vo zvyšku žalobu voči žalovanému v I. rade zamietol; zamietol
žalobu voči žalovanému v II. rade; náhradu trov konania žalovanému v II. rade nepriznal. Krajský súd
v Bratislave na základe odvolania žalobcu proti uvedenému rozsudku v časti, ktorou súd zamietol vo
zvyšku žalobu voči žalovanému v I. rade, voči žalovanému v II. rade a v časti trov konania, rozhodol
rozsudkom zo dňa 24.5.2012, č.k. 3 Co 275/2011-431, tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v
časti uloženej povinnosti žalovanému v I. rade zaplatiť žalobcovi sumu 79.018,62 € (titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia), v časti zamietnutia zvyšku žaloby voči žalovanému v I. rade a v časti,
ktorou zamietol žalobu voči žalovanému v II. rade, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženia
povinnosti žalovanému v I. rade zaplatiť žalobcovi sumu 61.979,49 € titulom bolestného, trov konania,
trov štátu a v zrušenej časti vec vrátil súdu prvej inštancii na ďalšie konanie. Rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 24.5.2012, č.k. 3 Co/275/2011-431, nadobudol právoplatnosť dňa 16.7.2012. Okresný
súd Bratislava I. vo veci opätovne rozhodol rozsudkom zo dňa 16.11.2012, č.k. 12 C 74/05-451, a
žalovanému v I. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 61.979,49 € titulom bolestného a náhradu
trov konania v sume 18.954,84 €, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 18.202,99 € a
trov hotových výdavkov v sume 751,85 €. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že súd pri stanovení
povinnosti žalovanému nahradiť žalobcovi škodu ustálil podľa § 441 Občianskeho zákonníka pomer
spoluzavinenia žalobcu ako spolujazdca na vzniknutej škode na jeho zdraví v rozsahu 50 %, keď mal
na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že škoda na zdraví žalobcu bola spôsobená aj
jeho zavinením, preto jej následky musí žalobca znášať pomerne. Spoluzavinenie žalobcu videl súd v
tom, že nastúpil do motorového vozidla s vodičom, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, t.j. mohol dopravnej
nehode zabrániť tým, že by do motorového vozidla s vodičom pod vplyvom alkoholu nenastúpil, alebo
by tohto vodiča od šoférovania pod vplyvom alkoholu odhovoril. Žalobca sa pre jazdu so šoférom pod
vplyvom alkoholu rozhodol sám, a preto je rovnako zodpovedný za následky škody na zdraví, keďže
svojím konaním prispel k vzniku škody. Žalobca sa na večierku, ktorý dopravnej nehode predchádzal,
sám priviedol do stavu opitosti, čo pred súdom uznal, v dôsledku čoho nebol schopný rozumne posúdiť
stav vodiča motorového vozidla, rozpoznať možné následky jazdy pod vplyvom alkoholu a hroziace
nebezpečenstvo. Tvrdenia žalobcu o tom že nevedel, že vodič vozidla bol pod vplyvom alkoholu, súd s
poukazom na hladinu alkoholu v krvi vodiča zistenú po dopravnej nehode t.j. 1,82 promile a žalobcovu
vlastnú opitosť vyhodnotil ako účelovú, s cieľom získať vlastný prospech. Písomnými prehláseniami
účastníkov večierka zo dňa 19.7.2007 a 19.6.2007 - B. T., I.-J. H. a J. D., francúzskych štátnych
občanov, mal za preukázané, že žalobca, aj R. R. - vodič motorového vozidla, ktorý pod vplyvom
alkoholu dopravnú nehodu zavinil, požili veľké množstvo alkoholu. Súd pomer spoluzavinenia žalobcu
ako spolujazdca na vzniknutej škode na jeho zdraví, na základe uvedeného, posúdil vlastnou úvahou
na 50 % a neprihliadol na námietku žalobcu, že s poukazom na článok 4 Smernice Európskeho
parlamentu a rady č. 2005/14/ES z 11.5.2005, ktorou sa menia a dopĺňajú iné smernice rady a



smernica Európskeho parlamentu a rady č. 2000/26/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla dopravného, nie je možné odpočítať jeho spoluzavinenie, pretože
uvedené ustanovenie zaväzuje Slovenskú republiku vykonať a zabezpečiť opatrenia, aby zákonné alebo
zmluvné ustanovenia obsiahnuté v poistení vylúčili cestujúceho z takého krytia, na základe ktorého
vedel, alebo mal vedieť, že vodič vozidla v čase nehody bol pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej
látky, ktoré nebolo premietnuté do § 441 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého súd nárok žalobcu
posudzoval. Správnosť uvedeného záveru potvrdil aj odvolací súd vo svojom rozsudku č.k. 3 Co
275/2011-431 zo dňa 24.5.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.7.2012, v ktorom vyslovil právny
názor, že žalobca je rovnako zodpovedný za následky spôsobenej škody, nakoľko svojím konaním
prispel k vzniku škody. Odvolací súd uviedol, že hodnotil konanie žalobcu aj z hľadiska
ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, ktoré zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť počínať
si tak, aby nikomu neškodil. Táto povinnosť je vyjadrená slovami, že každý je povinný si počínať
tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, na prírode a životnom prostredí. Tieto statky
sú chránené aj inými ustanoveniami či už Občianskeho zákonníka alebo iných právnych predpisov,
ktoré s porušením povinnosti pri ochrane týchto statkov spájajú určité zodpovednostné následky. Toto
ustanovenie upravuje prípad, keď škodu síce spôsobila iná osoba (škodca - zodpovednostný subjekt),
ale súčasne bola spôsobená aj zavinením poškodeného. Odvolací súd hodnotil spoluzavinenie aj z
hľadiska § 441 Občianskeho zákonníka a uviedol, že bolo nesporne preukázané, že žalobca a vodič
R. R. sa zúčastnili spoločne oslavy, kde obaja požívali alkoholické nápoje. Tvrdenia žalobcu, že R. R.
nebude piť, zostali iba v polohe tvrdenia, túto dohodu nepreukázal, ani že si počas celého večera (celej
noci) nevšimol, že by alkoholické nápoje vodič R. požíval. Ak by aj tak bolo, musel si pri nastupovaní
do auta v ranných hodinách všimnúť, či alkoholické nápoje požíval alebo nie. V takomto prípade by
nebolo správne, aby za škodu zodpovedal jeden alebo druhý. Odvolací súd považoval za vysokú
nezodpovednosť samotného poškodeného, t.j. žalobcu, ak súhlasil s odvozom autom, ktoré riadil vodič
R. potom, ako tento požil alkoholické nápoje; žalobca je rovnako zodpovedný za následky spôsobenia
škody, lebo svojím zavineným konaním prispel k vzniku škody. Na základe podnetu žalobcu generálny
prokurátor Slovenskej republiky podal dňa 10.6.2013 mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I. zo dňa 11.3.2011, č.k. 12 C 74/05-334, vo výroku, ktorým súd žalobu voči žalovanému
v I. rade - Kooperatíva poisťovňa a.s. Vienna Insurance Group, zamietol, ako aj výroku, ktorým zamietol
žalobu voči žalovanému v II. rade R. R., v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k.
3 Co 275/2011-431 zo dňa 24.5.2012 a vo výrokoch, ktorými rozsudok súdu prvej inštancie v uvedených
zamietajúcich výrokoch potvrdil. Z odôvodnenia mimoriadneho dovolania týkajúceho sa krátenia nároku
žalobcu z titulu spoluviny o jednu polovicu vyplýva, že súdy nesprávne aplikovali ustanovenia § 415
a § 441 Občianskeho zákonníka, pričom nedostatočne aplikovali ustanovenia týkajúce sa objektívnej
zodpovednosti za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky osôb vykonávajúcich dopravu a
súčasne neprihliadli na právnu úpravu Európskej únie, najmä smernice rady č. 90/232/EHS o aproximácií
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa tejto zodpovednosti, ako aj smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2005/14/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, ktorých cieľom je zahrnutie každého cestujúceho vo vozidle do poistného krytia. Tento cieľ by
bol ohrozený, keby vnútroštátne právne predpisy alebo akékoľvek zmluvné ustanovenia obsiahnuté
v poistnej zmluve, vylučovali cestujúcich z poistného krytia, pretože vedeli alebo museli vedieť, že
vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky. Cestujúci obyčajne
nedokáže správne zhodnotiť hladinu intoxikácie vodiča. Nielen zákonodarca ale i súdy majú prihliadať
i rešpektovať únijnú právnu úpravu, pričom na tom nič nemení skutočnosť, že ide o právnu úpravu
s nepriamym účinkom. Zo smerníc Európskej únie je zrejmé, že každý cestujúci vo vozidle musí byť
zahrnutý do poistného krytia a nemôže byť z neho vylúčený len preto, že vedel alebo mal vedieť, že
vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky. Podľa generálneho
prokurátora Slovenskej republiky súd nesprávne postupoval, keď aplikoval § 415 a § 441 Občianskeho
zákonníka, pretože tým porušil cieľ smernice č. 90/232/EHS, ktorá zakazuje aplikáciu ustanovení, ktoré
vylučovali cestujúceho z poistného krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla
bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu. Ďalej uviedol, že zo spisu Okresného súdu Bratislava I.
sp.zn. 12 C 74/2005 je zrejmé, že žalovaný uznal nárok žalobcu v celom rozsahu, keď mu v roku
2005 písomne oznámil, že vysporiadava jeho nároky titulom bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia a konštatoval, že spoluvina nie je žiadna, pričom skutočnosť, že žalobca
i škodca boli pod vplyvom alkoholu, bolo zrejmé z trestného rozsudku už v čase uznania záväzku.
Poukázal aj na skutočnosť, že nie je možné dať na rovnakú úroveň zodpovednosť vodiča, ktorý viedol
vozidlo pod vplyvom alkoholu a vedel, že po požití alkoholu bude viesť vozidlo a rovnako musel mať
vedomosť, že môže ohroziť seba, spolujazdcov a aj iných účastníkov cestnej premávky a zodpovednosť



spolujazdca, ktorý síce požil alkohol a sadol do motorového vozidla ako spolujazdec, ale týmto konaním
neporušil žiadne zákonné ustanovenia o premávke na pozemných komunikáciách; rovnako
nebola naplnená požiadavka zavinenia poškodeného ako základného predpokladu pre aplikáciu § 441
Občianskeho zákonníka. Vyhodnotením rovnakej zodpovednosti žalobcu ako spolujazdca a vodiča
vozidla pod vplyvom alkoholu, súdy poskytli neprimeranú ochranu vodičovi motorového vozidla na
úkor žalobcu. Konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo dňa
10.6.2013, sp.zn. VI/1 Pz 234/13-8, je vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 2
M Cdo 9/2013, vec nie je doteraz rozhodnutá (v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie napadnutým
rozsudkom).

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 100 ods. 1, § 106 ods.
1, ods. 2, § 415, § 427 ods. 1, ods. 2, § 441, § 449 ods. 1, § 449a, § 823, § 517 ods. 1, ods. 2,
Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. c/, § 11 ods. 7, ods. 8, § 15 ods. 1, ods. 2, § 11 ods.
7, ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 50 ods. 1, ods. 2, § 64
ods. 1 písm. b/ bod 1, bod 2, ods. 4, ods. 5, ods. 8, ods. 10, § 61 ods. 8, ods. 18 zákona č. 195/1998
Z.z. o sociálnej pomoci, účinný do 31.12.2008, § 38 ods. 7, ods. 8, ods. 9, ods. 10 zákona č. 447/2008
Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení
niektorých zákonov účinný od 1.1.2009, § 2 písm. ao/, § 3 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z. o
premávke na pozemných komunikáciách účinného v čase dopravnej nehody, opatreniami Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 252/2009 Z.z., č. 300/2010 Z.z., č.
194/2011 Z.z., č. 181/2012 Z.z., č. 186/2013 Z.z. o úprave súm životného minima od 1.7.2009, 1.7.2010,
1.7.2011, 1.7.2012, 1.7.2013, § 2 ods. 1, ods. 2, § 7 ods. 1, ods. 2, § 8 ods. 2, § 18 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, čl. 3 ods.
1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája
1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013
a od 1.2.2013, a dôvodil tým, že v prejednávanej veci neboli vznesené žiadne konkrétne argumenty,
ktorými by bol spochybnený už právoplatne prijatý záver o spoluzavinení žalobcu ako poškodeného na
vzniku škody, pričom ustálil zhodne spoluzavinenie žalobcu ako v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I. pod sp.zn. 12 C 74/2005, v rozsahu 50 % a priznal mu náhradu škody vo výške 10.718,38 €,
t.j. 50 % z preukázanej a priznanej sumy 21.436,76 €. Uviedol, že žalobca má nárok na náhradu škody
voči žalovanému ako poisťovateľovi osobného motorového vozidla zn. R. M., EČ: BY XXX AE, ktorým
bola spôsobená dopravná nehoda, ktorú zavinil vodič tohto vozidla R. R. dňa XX.X.XXXX vo M., v
E., na ceste č. RD XXX, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia žalobcu, čo sporné nebolo. Žalobca sa v
konaní domáhal zaplatenia škody vo výške 33.665,86 €, ktorá predstavuje súčet ním uplatnenej náhrady
za kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi
a bytového zariadenia od 1.9.2007 do 30.6.2014; za kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so
zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla od 1.9.2007 do 30.6.2014; náhrady nákladov
na lieky; nákup ortopedickej obuvi; nákladov za opatrovateľskú službu za roky 2006 až 2011, náhrady
rozdielu nákladov medzi nadobúdacou cenou motorového vozidla a priznaným príspevkom na jeho kúpu
a náhrady účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní jeho nároku
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 12 C 74/2005. Žalobca si od
uplatneného nároku za vyššie uvedené náhrady odpočítal sumu 6.638,78 € (200.000,00 Sk), ktorá mu
bola poskytnutá žalovaným ako záloha a sumu 107,60 €, ktorú mu žalovaný po podaní žaloby
uhradil. Žalovaný vznik dopravnej nehody, popis nehodového deja a žalobcom popísané poškodenia
zdravia nerozporoval, ale v súvislosti s nárokom žalobcu na náhradu uplatnených nárokov,
ktoré mu vznikli pred dňom 16.3.2007, vzniesol námietku premlčania, keďže žalobcovi vznikol prvýkrát
nárok na náhradu nákladov liečenia a nárok vo forme kompenzácie a príspevkov v roku 2005, ale
žalobu na súd podal až dňa 16.3.2009. Žalobca sa o tom, kto za vznik škody zodpovedá, dozvedel
bezprostredne po jej vzniku. K nároku žalobcu na zaplatenie náhrady za kompenzáciu zvýšených
výdavkov súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia
spolu v sume 1.419,90 € uviedol, že tento nárok považoval za dôvodný vo výške 1.419,90 €, keď mal
v konaní za preukázané, že v dôsledku jeho zdravotného stavu nepochybne dochádza k ujme titulom
nadmerného opotrebovania šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia a paušálne stanovená suma



zodpovedá ujme, ktorá mu týmto vzniká. Je zrejmé, že v dôsledku zdravotných poškodení žalobcu, tak
ako sú popísané v posudkoch vydaných Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, má nárok na
uplatnenú náhradu, a to minimálne v zákonom stanovenom rozsahu, teda spriemerovaných bežných
nákladoch, ktoré je nutné vynaložiť ako dôsledok zdravotného postihnutia na zabezpečenie životných
potrieb. Aj sám žalovaný počas konania uvádzal, že tento nárok žalobcu akceptuje, žiadal ale o jeho
zníženie o 50 % v dôsledku spoluviny žalobcu podľa § 415, § 441 Občianskeho zákonníka. Suma
1.419,90 € predstavuje paušálne stanovenú náhradu kompenzácie výdavkov za žalobcom uplatnené
obdobie od 1.9.2007 do 31.5.2010 v sume 547,80 €, t.j. 16,60 € (500,- Sk) mesačne x 33 mesiacov;
od 1.6.2010 do 30.6.2010 v sume 17,10 € (v žalobcom uplatnenej sume); od 1.7.2010 do 30.6.2011 v
sume 206,44 €, t.j. 17,20 € mesačne (9,28 % zo sumy 185,38 €) x 12 mesiacov; za obdobie od
1.7.2011 do 30.6.2012 v sume 211,44 €, t.j. 17,62 € mesačne (9,28 % zo sumy 189,83 €) x 12 mesiacov;
od 1.7.2012 do 30.6.2013 v sume 216,60 €, t.j. 18,05 € mesačne (9,28 % zo sumy 194,58 €) x 12
mesiacov; od 1.7.2013 do 30.6.2014 v sume 220,56 €, t.j. 18,38 € mesačne (9,28 % zo sumy 198,09
€) x 12 mesiacov. Nárok na zaplatenie náhrady za kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so
zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla v sume 2.556,48 € posúdil ako dôvodný vo
výške 2.556,48 €, pretože v dôsledku zdravotného stavu žalobcu nepochybne dochádza k jeho ujme,
keďže je odkázaný na individuálnu prepravu a používanie motorového vozidla, či už v rámci
každodenného života tak aj v rámci zabezpečenia zdravotnej starostlivosti. Žalobca býva mimo sídla
zdravotníckych zariadení a v prípade potreby zdravotníckej starostlivosti je odkázaný na motorové
vozidlo, s používaním ktorého sú nepochybne zvýšené výdavky na jeho údržbu, poistenie
a pohonné hmoty. Žalobca je zdravotne ťažko postihnutý a má výrazne zníženú pohybovú schopnosť
v dôsledku ochorení - stav po polytraume s následnou léziou periférnych nervov predkolení, chronickej
osteomyelitídy pätovej kosti vľavo, znehybnenie členku ľavej nohy, ťažkej lézie nervu tibialis a peroneus
vpravo, ochorením srdca (defekt predsieňovej prepážky), porúch krvného tlaku stredne ťažkej formy,
pretrvávajú u neho silné bolesti dolných končatín a chrbtice, ťažko sa pohybuje, aj to len s
pomocou dvoch francúzskych bariel, keď nie je schopný bez pomoci inej osoby sa premiestniť k vozidlám
verejnej hromadnej dopravy a má obmedzenú schopnosť nastupovať, vystupovať a udržať sa v nej počas
jazdy. Žalobca má záujem i napriek svojim zdravotným ťažkostiam o integráciu do spoločnosti, zvyšovať
si vzdelanie, budovať sociálne kontakty, pričom tieto skutočnosti vyplynuli z posudku Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny, Žilina, zo dňa 19.12.2007 a dňa 21.1.2013. Žalobca má nárok na uplatnenú
náhradu a to minimálne v zákonom stanovenom rozsahu, nakoľko v rámci sociálnej pomoci mu takáto
náhrada už neprináleží, avšak výdavky v súvislosti s motorovým vozidlom vynakladá. Z predložených
dokladov vyplynulo, že i v tomto prípade ide o náklady, ktoré sú súčasťou spôsobenej škody žalobcovi,
pretože práve používaním osobného motorového vozidla kompenzuje dôsledky zdravotného postihnutia
vzniknutého v dôsledku dopravnej nehody. Aj v tomto prípade vychádzal zo spriemerovaných nákladov
súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Suma 2.556,48 € predstavuje
paušálne stanovenú náhradu kompenzácie výdavkov za obdobie od 1.9.2007 do 31.5.2010 v sume
985,71 €, t.j. 29,87 € (900,- Sk) mesačne x 33 mesiacov; obdobie od 1.6.2010 do 30.6.2010 v sume
30,93 € (v žalobcom uplatnenej sume); obdobie od 1.7.2010 do 30.6.2011 v sume 371,52 €, t.j. 30,96
€ mesačne (16,70 % zo sumy 185,38 €) x 12 mesiacov; obdobie od 1.7.2011 do 30.6.2012 v sume
380,40 €, t.j. 31,70 € mesačne (16,70 % zo sumy 189,83 €) x 12 mesiacov; obdobie od 1.7.2012
do 30.6.2013 v sume 390,- €, t.j. 32,50 € mesačne (16,70 % zo sumy 194,58 €) x 12 mesiacov;
obdobie od 1.7.2013 do 30.6.2014 v sume 397,92 €, t.j. 33,16 € mesačne (16,70 % zo sumy 198,09
€) x 12 mesiacov. K ďalšiemu nároku žalobcu na zaplatenie náhrady nákladov za lieky v období od
roku 2005 do 31.12.2013, spolu v sume 1.231,89 €, poukázal na to, že žalobca predložil pokladničné
doklady za nákup liekov a potvrdenie ošetrujúceho lekára E.. M. B., praktického lekára pre dospelých,
ambulancia Kolárovce zo dňa 17.4.2013, z ktorého vyplýva, že od doby úrazu užíva pravidelne lieky
a navštevuje obvodného a odborných lekárov za účelom predpisu liekov. Žalobca predložil aj kópie
pokladničných dokladov preukazujúcich nákup liekov opatrených pečiatkou lekára E.. M. B., pričom
z týchto dokladov je zrejmé, že žalobca uhradil za lieky a liečivá potrebné na zmiernenie následkov
zranení, ochorení, bolestí a podporu zdravotného stavu spolu sumu 1.231,89 €, keď za rok 2005 to
predstavovalo sumu 63,59 € (1.915,87 Sk), za rok 2006 sumu 71,67 € (2159,10 Sk), za rok 2007 sumu
338,83 € (10.207,- Sk), za rok 2008 sumu 211,10 € (6.359,50 Sk), za rok 2009 sumu 95,60 €, za rok
2010 sumu 106,04 €, za rok 2011 sumu 130,87 €, za rok 2012 sumu 83,23 € a za obdobie február 2013
až 31.12.2013 sumu 130,96 €. Žalovaný namietol, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
poškodením svojho zdravia v dôsledku dopravnej nehody a ním zakúpenými liekmi a liečivami, pričom
konkrétne neuviedol ten-ktorý liek či liečivo, ktorý s ochorením priamo nesúvisí; následne v priebehu
konania od tejto námietky upustil. Žalovaný vzniesol námietku premlčania za náklady vynaložené do



16.3.2007 a následne namietol premlčanie všetkých v tomto konaní uplatnených nárokov žalobcu z
titulu nákladov liečenia, nakoľko prvýkrát vznikol žalobcovi nárok na náhradu za náklady liečenia v roku
2005, kedy už mal vedomosť o svojich nárokoch, ktoré sú predmetom sporu, keď sa o tom, kto za vznik
predmetnej škody zodpovedá, dozvedel bezprostredne po jej vzniku. Nárok z titulu nákladov liečenia
je premlčaný ako celok, keďže má povahu opakujúceho sa plnenia a nárok ako celok bol uplatnený
po uplynutí premlčacej doby, pričom bol podaný dňa 16.3.2009. Žalobca nesúhlasil so vznesenou
námietkou premlčania a poukázal na dobré mravy, pretože práve žalovaný ho mal vyzvať na uplatnenie
nárokov, čo neurobil. Súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 198,72 € titulom
náhrady nákladov za lieky uplatnený od roku 2005 do 16.3.2007 je premlčaný; ide o náhradu nákladov
za lieky zakúpené v roku 2005 v sume 63,59 € (1.915,87 Sk), za rok 2006 v sume 71,67 € (2159,10 Sk),
v období do 16.3.2007 v sume 63,46 € a dodal, že podľa § 106 Občianskeho zákonníka je premlčacia
doba dva roky, odkedy sa poškodený dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá. V zmysle uvedeného
i za stavu, že žalobca ako poškodený vedel kto za škodu zodpovedá, sa o vzniku škody dozvedel až
momentom vynaloženia tých-ktorých finančných prostriedkov za lieky, a teda premlčacia doba dva roky
plynie od ich zakúpenia. V prejednávanej veci bola žaloba podaná na súde dňa 16.3.2009,
z dôvodu ktorého náhrady nákladov, ktorých sa žalobca domáhal do 16.3.2007, sú premlčané, nakoľko
ich náhrada bola uplatnená po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Nestotožnil sa však s
tvrdením žalovaného, že v tomto prípade, t.j. v súvislosti s nárokom na náhradu nákladov za lieky, ide o
nárok, ktorý má povahu opakujúceho sa plnenia. Nárok ako celok bol uplatnený po uplynutí premlčacej
doby z dôvodu, že nie je možné považovať tento nárok za opakujúce sa plnenie, nárok na náhradu
škody titulom náhrady nákladov za lieky prináleží až vynaložením týchto nákladov, ktoré nie je možné
vyčísliť do budúcnosti. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že vznesenie námietky premlčania žalovaným je
v rozpore s dobrými mravmi, pretože podľa platnej judikatúry zásadne neodporuje dobrým mravom, ak
niekto namieta premlčanie práva, ktoré je voči nemu uplatnené. Inštitút premlčania prispieva k istote
právnych vzťahov, je zákonným inštitútom a je možné ho použiť vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré
sa premlčuje. Uplatnenie premlčania by sa priečilo dobrým mravom len výnimočne, a to v
prípade, ak by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej
doby nezavinila. V prejednávanej veci však o takýto prípad nešlo, pretože žalobcovi nič a nikto nebránil
uplatniť si tento nárok na náhradu škody riadne a včas, pričom mal dostatok času uplatniť si nárok na
náhradu škody podaním žaloby na súd. Žalovaný sa dôvodne dovolal premlčania nároku žalobcu na
náhradu škody vo výške 198,72 €, a preto žalobu v tejto časti zamietol a v ostatnej časti nárok žalobcu
na náhradu škody titulom náhrady nákladov vynaložených na lieky, t.j. v sume 1.033,17 € (1.231,89 €
mínus 198,72 €) považoval za dôvodný. Dodal, že náklady v prisúdenej výške za lieky a liečivá žalobca
vynaložil, pričom skutočnosť, že zakúpené lieky a liečivá sú v príčinnej súvislosti s poškodením
jeho zdravia v dôsledku dopravnej nehody mal za preukázané potvrdením vydaným jeho ošetrujúcim
lekárom E.. M. B. a vychádzal i zo skutočnosti, že žalovaný v konečnom dôsledku ten-ktorý liek či liečivo
zakúpené žalobcom nerozporoval. Žalobcovi priznal nárok na náhradu nákladov vynaložených za lieky
iba vo výške 925,57 €, pretože v priebehu konania žalovaný časť týchto nákladov žalobcovi v sume
107,60 € uhradil, čo nebolo medzi stranami sporu sporné. Žalobcovi priznal aj náhradu nákladov za
nákup ortopedickej obuvi v sume 46,82 €, nakoľko predložil potvrdenku za nákup ortopedickej obuvi
vo výške 23,41 € zo dňa 19.10.2009 vystavenú spoločnosťou Protetika a.s. a zo dňa 14.11.2011 vo
výške 23,41 €, žalovaný tento nárok nijakým spôsobom nerozporoval. K ďalšiemu nároku žalobcu na
zaplatenie náhrady nákladov za opatrovateľskú službu spolu v sume 939,37 € súd uviedol, že žalobca
pri uplatnení tohto nároku vychádzal z toho, že v dôsledku škody na zdraví spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla bola u neho konštatovaná ťažká ujma, a tak sa považuje za občana s ťažkým
zdravotným postihnutím. V dôsledku tohto jeho zdravotného stavu nastali i sociálne dôsledky v oblasti
mobility, je odkázaný na opatrovateľskú službu, v oblasti nevyhnutných životných úkonov a prác v
domácnosti má obmedzenú schopnosť vykonávať nevyhnutné životné úkony a práce v domácnosti,
je tak odkázaný na pomoc inej osoby ako i jeho sprevádzanie inou osobou pri vybavovaní rôznych
úradných či zdravotných záležitostí. Rozhodnutím Obce Kolárovice zo dňa 20.2.2008 mu bola opätovne
priznaná opatrovateľská služba od 3.3.2008 s tým, že je povinný prispievať na úhradu nákladov
spojených s opatrovateľskou službou v sume 315,- Sk priemerne za 22 pracovných dní, a to vždy
za celý mesiac a rozhodnutím zo dňa 29.12.2010 bolo rozhodnuté o jeho odkázanosti na poskytovanie
sociálnej služby - opatrovateľskej služby, keď posudzujúci lekár ho zaradil ako žiadateľa do II. stupňa
odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby. Podľa potvrdenia Obce Kolárovice zo dňa 16.4.2014 o
zaplatení vyrubeného poplatku za poskytovanie opatrovateľskej služby v rokoch 2007 až 2011 žalobca
uhradil za poskytovanie opatrovateľskej služby v roku 2007 sumu 3.740,- Sk, v roku 2008 sumu 2.729,-
Sk, v roku 2009 sumu 104,83 €, v roku 2010 sumu 109,15 €, v roku 2011 sumu 110,- €, výška úhrady



mu bola vyrubená na základe Všeobecného záväzného nariadenia obce o podmienkach poskytovania
opatrovateľskej služby, o spôsobe a výške úhrady za opatrovateľskú službu. Žalovaný uvedený nárok
žalobcu nerozporoval, ale vzniesol námietku premlčania k nákladom vynaloženým do 16.3.2007. Z
potvrdenia Obce Kolárovice zo dňa 5.8.2006 vyplýva, že žalobca v období od 1.8.2003 do 30.6.2006
uhradil za poskytnutie opatrovateľskej služby sumu 336,42 € (10.135,- Sk) a z potvrdeniek
vystavených Obcou Kolárovice za ten-ktorý mesiac, že žalobca za poskytnutie opatrovateľskej služby
uhradil za obdobie od 1.7.2006 do 31.12.2006 sumu 55,86 € (1.683,- Sk), rok 2007 sumu 132,61 €
(3.995,- Sk), rok 2008 sumu 90,50 € (2.729,- Sk), rok 2009 sumu 104,83 €, rok 2010 sumu 109,15 €,
rok 2011 sumu 110,00 €. Námietku premlčania vznesenú žalovaným posúdil ako dôvodnú v súvislosti s
náhradou nákladov vynaložených za opatrovateľskú službu od 1.8.2003 do februára 2007, keďže tieto
úhrady boli preukázateľne vykonané pred dňom 16.3.2007 (úhrada za obdobie od 1.8.2003 do 30.6.2006
v sume 336,42 €, obdobie od 1.7.2006 do 31.12.2006 v sume 55,86 €, úhrada zaplatená v sume
255,- Sk/8,46 € dňa 8.1.2007, za január 2007 bola zaplatená v sume 374,- Sk/12,41 € dňa 7.2.2007
a úhrada za február 2007 bola zaplatená v sume 340,- Sk/11,28 € dňa 7.3.2007) a v tejto súvislosti
odkázal na dôvody uvedené v časti náhrady vynaložených nákladov za lieky týkajúce sa premlčania.
Predmetný nárok žalobcu v sume 424,43 € považoval za premlčaný, z dôvodu ktorého v tejto sume
žalobu zamietol a priznal mu za obdobie marec 2007 až december 2011 sumu 514,94 €. Z dokladov
žalobcu je zrejmé, že zaplatil za obdobie od marca do decembra roku 2007 spolu sumu 100,44 € (3.026,-
Sk; marec sumu 255,- Sk, apríl sumu 323,- Sk, máj sumu 357,- Sk, jún sumu 238,-Sk, júl sumu 357,-
Sk, august sumu 374,- Sk, september sumu 187,- Sk, október sumu 391,- Sk, november sumu 289,-
Sk, december sumu 255,- Sk); rok 2008 spolu sumu 90,59 € (2.729,- Sk; apríl sumu 285,- Sk, máj sumu
256,- Sk, jún sumu 300,- Sk, júl sumu 308,- Sk, august sumu 233, -Sk, september sumu 300,- Sk,
október sumu 300,- Sk, november sumu 289,- Sk, december sumu 458,- Sk); rok 2009 spolu sumu
104,83 € (január sumu 9,60 €, február sumu 9,64 €, marec sumu 7,23 €, apríl sumu 9,64 €, máj sumu
9,40 €, jún sumu 7,23 €, júl sumu 10,36 €, august sumu 9,88 €, september sumu 5,30 €, október sumu
10,12 €, november sumu 9,64 €, december sumu 6,75 €); rok 2010 spolu sumu 109,15 € (január
sumu 9,40 €, február sumu 9,64 €, marec sumu 7,47 €, apríl sumu 9,64 €, máj sumu 10,50 €, jún sumu
7,50 €, júl sumu 10,50 €, august sumu 11,- €, september sumu 10,- €, október sumu 7,- €, november
sumu 10,- €, december sumu 6,50 €); rok 2011 spolu sumu 110,- € (január sumu 10,- €, február sumu
10,- €, marec sumu 8,- €, apríl sumu 9,50 €, máj sumu 11,- €, jún sumu 7,50 €, júl sumu 10,- €, august
sumu 11,- €, september sumu 6,50 €, október sumu 10,50 €, november sumu 10,- €, december sumu
6,- €). Nárok žalobcu na náhradu rozdielu nákladov medzi nadobúdacou cenou osobného motorového
vozidla a priznaným príspevkom na jeho kúpu vo výške 8.796,39 € (265.000,- Sk) súd považoval
za dôvodný. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny detašované pracovisko Bytča zo dňa
19.3.2008, č. spisu: A XXXX/XXXXX, bol žalobcovi v zmysle § 61 prílohy č. 4 zákona č. 195/1998 Z.z. o
sociálnej pomoci priznaný peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla vo výške 85 % z
ceny osobného motorového vozidla, ktorý bolo možné poskytnúť najviac vo výške 200.000,- Sk. Z
odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že na základe žiadosti žalobcu o jeho priznanie bolo posúdené,
že vzhľadom k tomu, že je občan s ťažkým zdravotným posúdením s mierou funkčnej poruchy 50 %,
ktorému bola v oblasti mobility a orientácie navrhnutá táto forma kompenzácie, boli splnené zákonné
podmienky na priznanie predmetného peňažného príspevku. Z faktúry zo dňa 23.5.2008, č. NVB8 18,
vystavenej spoločnosťou I. spol. s r.o., zistil, že žalobcovi bol vyfakturovaný automobil R. M. za cenu
465.000,- Sk. Z odborného vyjadrenia zo dňa 3.7.2013, ZP č. XX/XXXX, vypracovaného O.. O. M. R.,
znalcom z odboru cestná doprava, odvetvie technický stav cestných vozidiel, nehody v cestnej doprave,
odhad hodnoty cestných vozidiel, vyplýva, že v rozhodnom čase, jar roku 2008, bola situácia na trhu s
továrensky novými vozidlami významne iná ako je v súčasnosti, priemerná predajná cena vozidiel typu
R. M. so štandardnou výbavou bola cca 294.990,- Sk (9.792,- €) vrátane 19 % DPH. Pre invalidného
človeka, ktorý má vážne poruchy zdravia (choroba srdca, problémy s vysokým tlakom) k základnej
výbave vozidla nutne patrí klimatizácia vo vozidle. V rozhodnom čase najlacnejším modelom, ktorý sa
dal kúpiť bez čakania viac ako pol roka na dodanie a bol vybavený mechanicky ovládanou nesektorovou
klimatizáciou, bol model s obchodným názvom L., model, aký si zakúpil žalobca, pričom jeho priemerná
cena bola v tom čase 15.432,- € vrátane šesť prvkov, ktoré si žalobca objednal do ním obstaraného
vozidla nad rámec základnej výbavy. V tom čase predávané modely s výbavou J. a I. neboli vybavené
klimatizáciou a na modely J. a I. O., ktoré boli vybavené klimatizáciou, bola neakceptovateľne dlhá
čakacia doba pre invalidnú osobu s limitovaným časom na obstaranie vozidla. Podľa záverov znalca si
žalobca v rozhodnom čase obstaral bežne a časovo dostupné vozidlo s primeranou technickou výbavou
a primeranou obstarávacou cenou. V prípade, ak žalobca nemal v rozhodnom období k dispozícii čiastku
minimálne 554.000,- Sk, tak jeho voľba aj s prihliadnutím na dostupnosť servisných a



opravárenských prác, cenovej relácie za náhradné diely a hodinové sadzby za vykonané práce na
vozidle, bola logická, opodstatnená a bola kompromisom medzi potrebami a možnosťami.
Znalec záverom uviedol, že priemerná obstarávacia cena technicky adekvátneho vozidla potrebám,
polohopisu, daným cestami vybavenému miestu bydliska a zdravotnému stavu žalobcu, t.j.
najlacnejšieho terénneho vozidla v danom čase zn. J. D. bola cca 18.389,- € vrátane 19 % DPH. K
tvrdeniam žalovaného, že žalobca mal možnosť zakúpiť si osobné motorové vozidlo v cene rovnajúcej
sa poskytnutému peňažnému príspevku uviedol, že za stavu, keď žalovaný tvrdenia žalobcu ohľadne
ním uvádzaných typov vozidiel následne nijakým spôsobom nevyvrátil a nespochybnil, mal za to, že
nebolo v konaní preukázané, že žalobca mal možnosť zaobstarať si primerané vozidlo v cene
nižšej ako si ho zaobstaral. Žalobca v súvislosti so žalovaným označenými vozidlami uviedol, že podľa
jeho zistení vozidlo zn. A. P. sa začalo dovážať až v auguste 2008 a cena za vozidlo, ktorú uvádzal
žalovaný, je predajnou cenou z roku 2012, pričom ceny vozidiel oproti roku 2008 značne klesli a vozidlo
zn. C. A. 1.2 sa vo februári, ani v marci, 2008 nepredávalo, a preto si ho, i keď by bolo pre neho
vhodné, nemohol zakúpiť. V tejto súvislosti za situácie absencie dôkazov zo strany žalovaného, keď
jeho argumenty ostali len vo všeobecných tvrdeniach, že žalobcovi tým, že vynaložil náklady na kúpu
motorového vozidla nad rámec poskytnutého peňažného príspevku, vznikla škoda v príčinnej súvislosti s
jeho poškodením zdravia pri dopravnej nehode, za ktorú nesie zodpovednosť vodič R. R., má povinnosť
túto škodu žalobcovi uhradiť on. Stotožnil sa s tvrdením žalobcu, že je nutné prihliadnuť i k tomu,
že účelne vynaložený náklad nie je najlacnejší náklad a je nutné zvažovať hlavne v situácii, v ktorej
sa nachádza, aj ďalšie okolnosti a to spotreba, možnosti dostupnosti k bydlisku, servis vozidla, cenu
náhradných dielov, životnosť vozidla a v neposlednom rade i to, aby motorové vozidlo spĺňalo
pre zdravotne postihnutého žalobcu nevyhnutný komfort. Tvrdenie žalovaného, že tento nárok žalobcu
nie je škodou, nakoľko si ju spôsobil sám, keď si zakúpil nové motorové vozidlo a výdavky si bezdôvodne
navýšil, súd považoval za irelevantné, pretože zakúpením vozidla preukázateľne žalobcovi škoda vznikla
a žalovaný v konaní nepreukázal, že na strane žalobcu bolo možné zakúpiť si iné vhodné vozidlo v
cene poskytnutého peňažného príspevku a nemal ani dôvod v tejto súvislosti spochybňovať závery
znalca ohľadne vhodnosti a primeranosti zakúpeného motorového vozidla. Nárok žalobcu na náhradu
nákladov vynaložených ako účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením pri uplatňovaní
nárokov v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z.z. v súvislosti s jeho nárokom uplatneným
v konaní sp.zn. 12 C 74/2005 vo výške 25.379,65 €, považoval za dôvodný vo výške 7.176,66 €, t.j.
vo výške rozdielu medzi preukázateľne žalobcom uhradenej sumy a súdom priznanej náhrady titulom
trov právneho zastúpenia (25.379,65 € mínus 18.202,99 €). Uviedol, že v konaní vedenom pod sp.zn.
12 C 74/2005 bolo o náhrade trov právneho zastúpenia právoplatne rozhodnuté a žalobcovi
bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 18.202,99 €. Rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I. zo dňa 11.3.2011, č.k. 12 C 74/2005-334, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 24.5.2012, č.k. 3 Co 275/2011-431, bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
79.018,62 € titulom náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia; rozsudkom zo dňa 16.11.2012, č.k. 12
C 74/2005-451, sumu 61.979,49 € titulom náhrady bolestného a zároveň uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 18.954,84 €. Z odôvodnenia právoplatného rozsudku
zo dňa 16.11.2012, č.k. 12 C 74/2005-451, vyplýva, že o trovách konania bolo rozhodnuté podľa §
142 ods. 3 O.s.p., keďže žalobca mal vo veci čiastočný úspech a rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od úvahy súdu, ktorý mu priznal náhradu trov konania z celkovej priznanej sumy
140.998,11 € (sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 79.018,62 € a bolestné v sume 61.979,49
€); trovy konania predstavujú trovy právneho zastúpenia vo výške 18.202,99 € a náhradu hotových
výdavkov vo výške 751,85 €. Poukázal na to, že je nutné rozlišovať medzi trovami vzniknutými v
súvislosti so súdnym konaním na jednej strane a trovami vzniknutými v súvislosti s uplatňovaním si
hmotnoprávneho nároku voči žalovanému mimo súdneho konania. Všeobecne záväzným právnym
predpisom upravujúcim postup všeobecných súdov v civilnom konaní je Občiansky súdny poriadok (v
čase rozhodnutia súdu napadnutým rozsudkom), takže tento právny predpis upravuje aj otázku náhrady
iba tých trov konania, ktoré vznikli v bezprostrednej príčinnej súvislosti so „súdnym“ konaním, resp.
konaním pred súdom. Súčasťou trov „súdneho“ konania je aj odmena advokáta zastupujúceho pred
súdom účastníka konania, ktorej spôsob výpočtu je upravený vyhláškou o odmenách advokátov. V
zmysle § 18 ods. 1 vyhlášky odmena advokáta, ktorej náhrada sa priznáva proti inej fyzickej osobe alebo
právnickej osobe, sa určuje vždy podľa ustanovení tejto vyhlášky o tarifnej odmene, na čo je právny
zástupca povinný klienta vopred upozorniť. Z uvedeného vyplýva, že náhradu trov právneho zastúpenia,
ktorá sa v konaní úspešnému účastníkovi priznáva proti účastníkovi, ktorý v konaní pred
súdom nemal úspech, nemožno priznať podľa iných ako o tarifnej odmene pojednávajúcich ustanovení
vyhlášky o odmenách advokátov (II. ÚS 466/2011). Náklady na právne zastúpenie vynaložené žalobcom



ako poškodeným v súvislosti s hmotnoprávnym uplatňovaním si jeho zákonného nároku z povinného
zmluvného poistenia (§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z.z.) u žalovaného ako poisťovateľa,
predstavujú poistné plnenia, na zaplatenie ktorých má žalobca rovnako nárok z povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poisteného, a preto ich
nemožno zahrnúť do trov občianskeho súdneho konania v konaní vedenom pod sp.zn. 12 C 74/2005
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 49/2012). Žalobca preukázal, že mu
vznikla škoda, t.j. že došlo k zmenšeniu jeho majetku o vynaložené náklady za jeho právne zastúpenie a
preukázal, že na základe vystavených faktúr zo dňa 2.4.2013, č. 09/2013 a zo dňa 11.7.2012 č. 12/2012
jeho právnou zástupkyňou JUDr. L. T., zaplatil spolu sumu 25.379,65 € (11.156,30 € + 14.223,35 €) ako
zmluvnú odmenu vo výške 15 % + 19 % DPH zo sumy 140.998,11 € (61.979,49 € + 79.018,62 €) na
základe zmluvy o právnej pomoci zo dňa 9.11.2005, pričom v konaní vedenom pod sp.zn. 12 C 74/2005
mu bola titulom trov právneho zastúpenia nahradená iba časť v sume 18.202,99 €. Súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že na základe uvedeného, je nárok žalobcu na náhradu
škody dôvodný spolu v sume 21.436,76 €, predstavujúcej náhradu za kompenzácie zvýšených
výdavkov súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia
vo výške 1.419,90 €; kompenzácie zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky
osobného motorového vozidla vo výške 2.556,48 €; nákladov vynaložených za lieky vo výške 925,57 €;
nákladov za nákup ortopedickej obuvi v sume 46,82 €; úhrady za opatrovateľskú službu v sume 514,94
€; nákladov rozdielu medzi nadobúdacou cenou osobného motorového vozidla a priznaným príspevkom
na jeho kúpu vo výške 8.796,39 €; vynaložených nákladov spojených s jeho právnym zastúpením pri
uplatnení nárokov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 12 C 74/2005 vo výške
7.176,66 €. Žalovaný počas konania žiadal z dôvodu spoluviny žalobcu ako poškodeného v zmysle
§ 441 Občianskeho zákonníka krátiť prípadne priznané plnenie o 50 %, čo odôvodňoval tým, že v
prejednávanej veci ide o spoluzavinenie žalobcu na dopravnej nehode, pretože vedel, že vinník
dopravnej nehody pred dopravnou nehodou na večierku, kde boli spolu, pil alkoholické nápoje a vodičovi
nezabránil v šoférovaní a sám si k nemu ako spolujazdec prisadol a zároveň poukázal na právoplatné
rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I., sp.zn. 12 C 74/2005, v ktorom súd pri rozhodovaní o nároku
žalobcu na náhradu škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, krátil jeho nárok
z titulu spoluviny o 50 % z dôvodu, že žalobca svojim zavinením prispel k vzniku škody, s čím sa
žalobca nestotožnil a prípadné krátenie namietal ako nedôvodné a nezákonné. Žalobca poukazoval
na to, že Slovenská republika ako členský štát Európskej únie sa zaviazala dodržiavať aj predpisy,
ktorými sa zjednocuje postup členských štátov, okrem iného i pri škodách spôsobených prevádzkou
motorových vozidiel, na Smernicu Rady č. 90/232/EHS o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa tejto zodpovednosti, na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla konkrétne bod 15
všeobecných ustanovení a čl. 4 s tým, že krátenie plnenia je neprípustné, nakoľko ustanovenia, ktoré by
vylučovali cestujúcich z poistného krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol
v čase nehody pod vplyvom alkoholu, by sa považovali za neplatné. Žalobca uviedol, že je nepochybné,
že ani zákon č. 381/2001 Z.z. krátenie (zníženie) plnenia neumožňuje, pričom ide o špeciálny predpis
voči Občianskemu zákonníku. Pokiaľ by došlo ku kráteniu plnenia z dôvodu tvrdenej jeho spoluviny,
bolo by to v príkrom rozpore so smernicou Európskeho parlamentu a so zámerom zákonodarcu, aby
nezodpovední vodiči neohrozovali účastníkov cestnej premávky a nejazdili pod vplyvom alkoholu alebo
omamných látok a aby bola zabezpečená ochrana slabších účastníkov cestnej premávky - chodcov,
spolucestujúcich, cyklistov tak, že im je poskytnutá plná náhrada vzniknutej škody, ak dopravnú nehodu
zaviní nezodpovedný vodič, ktorý jazdil pod vplyvom alkoholu alebo omamnej látky. Pokiaľ smernica
zakotvuje, že akékoľvek ustanovenia zákona obsiahnuté v poistení, ktoré vylučuje cestujúceho z
poistného krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod
vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky, by sa považovalo za neplatné, tak potom ide o neplatnosť
absolútnu, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti. Nie je ani možné, aby súd dal na jednu
rovinu osobu vodiča - vlastníka a prevádzkovateľa motorového vozidla, ktorý sa sám priviedol do stavu
opitosti, pričom dopredu vedel, že po požití alkoholu bude viesť motorové vozidlo a ohrozí všetkých
účastníkov cestnej premávky, vrátane seba a spolujazdca, s osobou - spolujazdcom, ktorý síce požil
alkoholické nápoje a sadol si do vozidla, ale neporušil žiadne zákonné ustanovenie o premávke
na pozemných komunikáciách. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval,
že v prejednávanej veci konkrétna právna úprava vzťahujúca sa na konanie žalobcu neexistuje, a
preto vychádzal aj z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka. Po oboznámení sa s vykonaným
dokazovaním v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 12 C 74/2004 zistil, že
žalobca vo svojej výpovedi okrem iného uviedol, že pred dopravnou nehodou dňa 13.7.2002 bol spolu



so R. R. na večierku u kamaráta, M., ktorý sa konal 20 km od miesta jeho bydliska, na večierok prišli
motorovým vozidlom R. R., on nešoféroval. Na večierku bolo asi 100 ľudí, boli tam do rána, pil alkoholické
nápoje, vypil asi 8 pív, aj víno, bol opitý, ale vnímal. Vodiča R. R. videl vypiť prvé pivo, nevedel koľko
alkoholu vypil a pri odchode z večierka nevidel, že by bol opitý. Z večierka išli domov autom ktorým i prišli,
vracali sa do svojho bydliska vo M. tak, že pred nimi, v inom aute išiel M., ktorý ich pozval na večierok,
on počas jazdy spal. Vodič motorového vozidla a zároveň vinník dopravnej nehody R. R. vo výpovedi
uviedol, že so žalobcom pracoval vo M. od februára 2002 a na večierok dňa 13.7.2002 išli asi 10 km od
ich bytu autom, ktoré šoféroval žalobca, dohodli sa, že po akcii zostanú spať v aute, večierok sa konal
v sobotu, bolo tam 20 až 25 ľudí, hrala hudba, podával sa alkohol. On i žalobca spolu pili alkoholické
nápoje, najskôr pivo, potom tvrdý alkohol. Po večierku ho žalobca prehovoril, aby išli domov, že je to len
kúsok, a keďže motorové vozidlo patrilo jemu, žalobca nechcel šoférovať. Stav, v ktorom sa nachádzal
pred nehodou, si nepamätal, pri nehode zišiel s vozidlom z cesty do priepasti a nabúral do premostenia.
Účastníci uvedeného B. T., I.-J. H. a J. D., francúzski štátni občania, v písomných prehláseniach zo dňa
19.6.2007 a 19.7.2007 potvrdili, že na predmetnom večierku sa zdržali celý čas so žalobcom a R. R., že
obaja požili veľké množstvo alkoholu. V odôvodnení napadnutého rozsudku prvoinštančný súd poukázal
na rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 24. októbra 2013 „Povinné poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel - Smernica 72/166/EHS - Článok 3 ods. 1 - Smernica
90/232/EHS - Článok 1 - Dopravná nehoda - smrť cestujúceho - Právo partnera a maloletého dieťaťa na
náhradu ujmy - nemajetková ujma - náhrada ujmy - Krytie povinným poistením“ vo veci C 22/12, podľa
ktorého z odôvodnení prvej a druhej smernice vyplýva, že tieto smernice na účely účinnej realizácie
spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu tak motorových vozidiel
obvykle sa nachádzajúcich na území Únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu
porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami bez
ohľadu na to, kde presne na území Únie došlo k nehode (rozsudok z 23. októbra
2012, Marques Almeida, C 300/10, bod 26 a citovaná judikatúra). Prvá smernica, spresnená a doplnená
druhou a treťou smernicou, teda ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré sa obvykle nachádzajú na ich území, bola krytá
poistením, a spresňuje najmä druhy škôd a okruh poškodených, tretích osôb, na ktoré sa toto poistenie
musí vzťahovať (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 27 a citovaná judikatúra). Povinnosť
krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami sa odlišuje
od rozsahu náhrady tejto škody vyplývajúcej zo zodpovednosti poisteného za škodu. Zatiaľ čo povinnosť
krytia poistením je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, rozsah náhrady škody sa v zásade
spravuje vnútroštátnym právom (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 28 a citovaná judikatúra).
Súdny dvor už rozhodol, že z cieľa prvej, druhej a tretej smernice, ako aj z ich znenia vyplýva, že
ich zámerom nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských štátoch a že podľa
súčasného stavu právneho poriadku Únie sú členské štáty stále oprávnené upraviť režim zodpovednosti
za škodu, ktorý sa uplatňuje na dopravné nehody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel (rozsudok
Marques Almeida, bod 29 a citovaná judikatúra). V dôsledku toho a predovšetkým vzhľadom na článok 1
bod 2 prvej smernice sú za súčasného stavu právneho poriadku Únie členské štáty v zásade oprávnené
v rámci svojich režimov zodpovednosti za škodu upraviť najmä škody spôsobené motorovými vozidlami,
ktoré sa musia nahradiť, rozsah ich náhrady a osoby, ktoré majú na ich náhradu nárok. Súdny
dvor spresnil, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti dodržiavať právo
Únie a že ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených
prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať prvej, druhej a tretej smernici potrebný účinok (rozsudok
Marques Almeida, bod 31 a citovaná judikatúra). Pokiaľ ide o krytie škôd spôsobených motorovými
vozidlami, ktoré sa musia nahradiť podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, povinným
poistením, článok 3 ods. 1 druhá veta prvej smernice členským štátom, ako uviedla nemecká vláda,
nepochybne ponecháva právo určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia
zodpovednosti za škodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 1996, Ruiz Bernáldez, C 129/94,
Zb. s. I 1829, bod 15). Článok 1 druhej smernice s cieľom znížiť rozdiely medzi právnymi predpismi
členských štátov týkajúcimi sa rozsahu povinnosti krytia poistením stanovil v oblasti zodpovednosti za
škodu povinné krytie škody na majetku, ako aj ujmy na zdraví v určitých sumách. Článok 1 tretej smernice
túto povinnosť rozšíril na krytie ujmy na zdraví spôsobenej všetkým cestujúcim okrem vodiča (rozsudok
Ruiz Bernáldez, už citovaný, bod 16). Členské štáty sú teda povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho
práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami prvej, druhej a tretej smernice (rozsudok Marques
Almeida, bod 30 a citovaná judikatúra). Z toho vyplýva, že sloboda členských štátov určiť, aká škoda
bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou smernicou



tým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd v určitých minimálnych sumách. Medzi
škodami, ktoré musia byť kryté, sa v súlade s článkom 1 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na
zdraví. Z uvedeného je zrejmé, že členské štáty musia vykonávať svoje právomoci v súlade s právom
Únie, a teda s článkom 3 ods. 1 prvej smernice, článkom 2 ods. 1 druhej smernice a článkom 1 tretej
smernice, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožnilo všetkým spolujazdcom,
obetiam nehody spôsobenej vozidlom, odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli. Zo znenia uvedených
ustanovení vyplýva, že je potrebné rozlišovať v kontexte povinného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, medzi dvomi odlišnými právnymi inštitútmi. Na jednej
strane stojí občianskoprávna zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, na
druhej strane stojí pokrytie tejto zodpovednosti povinným poistením. Tieto dva právne inštitúty sú úzko
spojené, ale zároveň sú upravené v práve Únie odlišným spôsobom a v odlišnom rozsahu. Ako totiž
rozhodol Súdny dvor, povinnosť poistného krytia cestujúcich, pokiaľ sa stali obeťami nehody spôsobenej
vozidlami, sa odlišuje od rozsahu ich odškodnenia. Zatiaľ čo povinnosť poistného krytia je zabezpečená
a definovaná právnou úpravou Únie, odškodnenie sa spravuje v zásade vnútroštátnym právom. V tejto
súvislosti Súdny dvor už uviedol, že cieľom prvej, druhej a tretej smernice nie je harmonizácia
režimov zodpovednosti za škodu v členských štátoch a že podľa súčasného práva Únie členské
štáty môžu voľne upraviť režim zodpovednosti za škodu, uplatniteľný na poistné prípady vyplývajúce
z prevádzky motorových vozidiel. Členské štáty sú však povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za
škodu uplatniteľná podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami
uvedených smerníc (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-356/05, Farrell, body 32 a 33, ako aj
tam citovanú judikatúru) a zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožnilo všetkým spolujazdcom,
obetiam nehody spôsobenej vozidlom, odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli. Vnútroštátna právna úprava
definovaná na všeobecných a abstraktných kritériách nemôže odmietať alebo neprimerane obmedzovať
odškodnenie cestujúceho z jediného dôvodu jeho spoluúčasti na vzniku škody. Rozsah odškodnenia
môže byť obmedzený iba vo výnimočných prípadoch, na základe individuálneho posúdenia a za
rešpektovania práva Únie. Z uvedených dôvodov sa preto nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že
krátenie plnenia o jeho spoluvinu ako spolucestujúceho, je vylúčené. Žalobca ako spolujazdec v
osobnom motorovom vozidle, prevádzkou ktorého mu bola spôsobená škoda, síce vznik dopravnej
nehody priamo nezapríčinil a nebolo preukázané, že by mal možnosť zabrániť priamo nehode, ale svojim
nezodpovedným konaním zapríčinil vznik škody. Ak by nenasadol do osobného motorového vozidla s
vodičom, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, o čom žalobca mal vedomosť, tak by ku škode na jeho strane
nedošlo a táto skutočnosť je potom relevantná vo vzťahu k vzniku škody, keď je nepochybné, že žalobca
ako spolujazdec, t.j. ako účastník cestnej premávky (bez bližšie stanovených zákonných povinností)
sa svojim nezodpovedným konaním podieľal na vzniku škody, škodlivom výsledku. Žalobca v konaní
neuviedol žiadne ďalšie relevantné argumenty, ktoré by odôvodňovali v tomto konkrétnom prípade
vylúčenie jeho spoluzavinenia. Stotožnil sa so stanovením spoluviny žalobcu v konaní vedenom pod
sp.zn. 12 C 74/2005 ako aj rozsahu tohto spoluzavinenia. Zo záverov súdu v uvedenom konaní vyplýva,
že bolo preukázané, že škoda na zdraví žalobcu bola spôsobená aj jeho zavinením, a preto jej následky
musí znášať pomerne. Spoluzavinenie žalobcu súd videl v tom, že nastúpil do motorového vozidla s
vodičom, ktorý bol pod vplyvom alkoholu, mohol dopravnej nehode zabrániť tým, že by do motorového
vozidla s vodičom pod vplyvom alkoholu nenastúpil, alebo by tohto vodiča od šoférovania pod vplyvom
alkoholu odhovoril. Žalobca sa pre jazdu so šoférom pod vplyvom alkoholu rozhodol sám, a preto je
rovnako zodpovedný za následky škody na zdraví, keďže svojím konaním prispel k vzniku škody, pričom
sa na večierku, ktorý dopravnej nehode predchádzal, sám priviedol do stavu opitosti, čo pred súdom
uznal, v dôsledku čoho nebol schopný rozumne posúdiť stav vodiča motorového vozidla, rozpoznať
možné následky jazdy pod vplyvom alkoholu a hroziace nebezpečenstvo. Tvrdenia žalobcu o tom, že
nevedel, že vodič R. R. bol pod vplyvom alkoholu, súd s poukazom na hladinu alkoholu v krvi vodiča
zistenú po dopravnej nehode 1,82 promile a žalobcovu vlastnú opitosť vyhodnotil ako účelovú, s cieľom
získať vlastný prospech. Písomnými prehláseniami účastníkov večierka zo dňa 19.6.2007 a 19.7.2007
mal súd za preukázané, že žalobca i vodič motorového vozidla R. R., ktorý pod vplyvom alkoholu
dopravnú nehodu zavinil, požili veľké množstvo alkoholu. Súd pomer spoluzavinenia navrhovateľa
ako spolujazdca, na vzniknutej škode na jeho zdraví, na základe uvedeného posúdil vlastnou úvahou
na 50 %. Správnosť uvedeného záveru potvrdil aj odvolací súd v rozsudku č.k. 3 Co 275/2011-431
zo dňa 24.5.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.7.2012, v ktorom vyslovil právny názor, že
žalobca je rovnako zodpovedný za následky spôsobenej škody, pretože svojím konaním prispel k vzniku
škody. Súd neprihliadol ani na námietku žalobcu, že s poukazom na článok 4 Smernice Európskeho
parlamentu a rady č. 2005/14/ES z 11.5.2005, ktorou sa menia a dopĺňajú iné smernice rady a smernicu
Európskeho parlamentu a rady č. 2000/26/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou



motorového vozidla dopravného, nie je možné odpočítať spoluzavinenie žalobcu, nakoľko uvedené
ustanovenie zaväzuje Slovenskú republiku vykonať a zabezpečiť opatrenia, aby zákonné alebo zmluvné
ustanovenia obsiahnuté v poistení vylúčili cestujúceho z takého krytia, na základe ktorého vedel, alebo
mal vedieť, že vodič vozidla v čase nehody bol pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky, ktoré
nebolo premietnutého do § 441 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého súd nárok žalobcu posudzoval.
Prvoinštančný súd dôvodil ďalej tým, že vzhľadom k vyššie uvedenému, keď v prejednávanej veci
neboli vznesené žiadne konkrétne argumenty, ktorými by bol spochybnený už právoplatne prijatý záver o
spoluzavinení žalobcu ako poškodeného, sa stotožnil s tvrdením žalobcu (pravdepodobne žalovaného,
poznámka odvolacieho súdu), že je v prejednávanej veci dôvodné krátiť priznanú náhradu o spoluvinu
žalobcu na vzniku škody a ustálil zhodne spoluzavinenie žalobcu ako v konaní vedenom pod sp.zn. 12
C 74/2005, v rozsahu 50 %, z dôvodu ktorého priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 10.718,38 €,
t.j. 50 % z preukázanej a priznanej sumy 21.436,76 €, a vo zvyšku žalobu zamietol. S tvrdením žalobcu,
že žalovaný uznal jeho nárok, keď ešte v roku 2005 vysporiadal časť jeho nárokov, odškodnil ho za
bolestné a stratu na zárobku, pričom v likvidačnej správe nárok uznal čo do výšky a základu v plnom
rozsahu, sa nestotožnil. Nárok žalobcu, ktorý bol predmetom konania, bol samostatným nárokom a v
konaní nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by žalovaný tento nárok žalobcu uznal čo do základu a
výšky okrem už uvedeného čiastočného uznania nároku za náhradu kompenzácie zvýšených výdavkov
súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia a
nákladov vynaložených za lieky. Súd prvej inštancie dodal, že žalobca v žalobe bol povinný podľa §
79 ods. 1 O.s.p. pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva a
ďalej prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a
označením dôkazných prostriedkov v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. Žalovaný navrhol, aby boli
predložené potvrdenia odborných lekárov a vykonané znalecké dokazovanie na preukázanie
príčinnej súvislosti medzi užívanými liekmi žalobcom a jeho poškodením zdravia v súvislosti s úrazom; od
vykonania uvedeného dokazovania upustil, pretože žalovaný na vykonaní uvedených dôkazov netrval.
3.2. Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov
z omeškania vo výške 9,5 % zo sumy 1.856,67 € odo dňa 20.5.2009 do zaplatenia, ktorá suma
predstavuje žalobcom uplatnenú sumu na náhradu škody žalobou podanou dňa 16.3.2009 po odrátaní
premlčaného nároku na náhradu úhrad za lieky v sume 198,72 €, premlčaného nároku na náhradu úhrad
za opatrovateľskú službu v sume 424,43 €, t.j. sumy 3.713,34 € (4.336,49 € mínus 424,43 € mínus
198,72 €), ktorá bola krátená o spoluvinu žalobcu o 50 % (50 % zo sumy 3.713,34 €). Žalovaný
sa dostal do omeškania najskôr dňom 20.5.2009, t.j. dňom nasledujúcim potom, ako mu bola doručená
žaloba, keďže žalobca nepreukázal, že by žalovaného na úhradu uplatnených náhrad vyzýval, resp. že
by si ich u žalovaného nejakým spôsobom uplatnil. Ďalej žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške
9 % zo sumy 348,53 € odo dňa 22.4.2010 do zaplatenia, ktorá suma predstavuje žalobcom uplatnenú
sumu na náhradu škody podaním doručeným súdu dňa 13.4.2010, ktorá bola krátená o jeho spoluvinu o
50 % (50 % zo sumy 697,05 €), keď sa žalovaný dostal do omeškania najskôr dňom 22.4.2010, t.j. dňom
nasledujúcim po doručení pripustenej zmeny petitu žaloby a žalobca nepreukázal, že by žalovaného na
úhradu uplatnenej náhrady vyzýval alebo by si ju u žalovaného nejakým spôsobom uplatnil. Žalobcovi
priznal úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 111,87 € odo dňa 4.6.2010 do zaplatenia, suma 111,87
€ predstavuje náhradu škody, ktorú si žalobca uplatnil podaním doručeným súdu dňa 3.6.2010, ktorú
tiež krátil o jeho spoluvinu (50 % zo sumy 223,74 €), keď sa žalovaný dostal do omeškania najskôr
dňom 4.6.2010, ktorý je nasledujúcim dňom po doručení podania zo strany žalobcu, ktorým si nárok na
náhradu sumy 223,74 € uplatnil. Ďalej priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 107,60
€ odo dňa 5.4.2011 do 2.6.2011, túto sumu si žalobca uplatnil titulom náhrady škody podaním doručeným
súdu dňa 25.3.2011, ktorá bola krátená o jeho spoluvinu (50 % zo sumy 215,19 €), žalovaný sa dostal do
omeškania najskôr dňom 5.4.2011, t.j. dňom nasledujúcim po doručení pripustenej zmeny petitu žaloby,
pričom žalobca nepreukázal, že by žalovaného na úhradu uplatnenej náhrady vyzýval, resp. že by si ju
u žalovaného nejakým spôsobom uplatnil, pričom tento úrok z omeškania priznal iba do dňa 2.6.2011,
pretože žalovaný sumu 107,60 € žalobcovi dňa 2.6.2011 uhradil. Úrok z omeškania vo výške 8,75 %
zo sumy 4.466,32 € odo dňa 20.4.2013 do zaplatenia, bol priznaný zo sumy predstavujúcej priznanú
náhradu za žalobcom uplatnenú škodu podaním doručeným súdu dňa 11.4.2013, ktorá bola krátená
o jeho spoluvinu (50 % zo sumy 8.932,63 €, t.j. sumy pozostávajúcej z náhrady zvýšených výdavkov
súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva od 1.6.2010 do 31.3.2013 v sume 597,39 €, z náhrady
zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky vozidla od 1.6.2010 do 31.3.2013 v sume
1.075,35 €, z náhrady výdavkov za lieky v sume 83,23 € za rok 2012 a z náhrady nákladov spojených s
právnym zastúpením žalobcu pri uplatnení nárokov na náhradu bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia v priznanej sume 7.176,66 €). Žalovaný sa dostal do omeškania najskôr dňom 20.4.2013,



t.j. dňom nasledujúcim po doručení pripustenej zmeny petitu žaloby, keďže žalobca nepreukázal, že by
žalovaného na úhradu uplatnenej náhrady vyzýval, alebo by si ju u žalovaného nejakým spôsobom
uplatnil. Žalobcovi priznal aj úrok z omeškania vo výške 8,25 % zo sumy 450,55 € odo dňa 10.3.2014
do zaplatenia. Uvedená suma pozostáva z priznanej náhrady za uplatnenú škodu podaním
doručeným súdu dňa 6.6.2014, ktorá bola tiež krátená o jeho spoluvinu (50 % zo sumy 901,09 €, ktorá
pozostáva z náhrady zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva od 1.4.2013
do 30.6.2014 v sume 274,71 €, náhrady zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky
vozidla od 1.4.2013 do 30.6.2014 v sume 495,42 €). Žalovaný sa dostal do omeškania dňom 10.3.2014,
t.j. 15. dňom po uplatnení predmetného nároku žalobcu u žalovaného listom zo dňa 18.2.2014; vo zvyšku
uplatneného príslušenstva žalobu zamietol.
3.3. O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p., pretože v zložitých prípadoch, najmä
z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní,
môže rozhodnúť o trovách konania do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie
§ 166 sa nepoužije a ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní
plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

4. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu, podal včas odvolanie
žalobca dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, § 205 ods.
2 písm. b/ d/, f/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1; konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkol súdu prvej inštancie, že nepostupoval správne, keď jeho
uplatnené nároky krátil o 50 % pre údajnú spoluvinu. Podľa jeho názoru prvoinštančný súd nerešpektoval
právne predpisy týkajúce sa poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových
vozidiel a nesledoval úmysel tohto zákona. V tejto súvislosti poukázal na právnu úpravu zodpovednosti
za škodu spôsobenú motorovým vozidlom, Smernicu Rady č. 90/232/EHS a Smernicu Európskeho
parlamentu a Rady 2005/14/ES a na to, že ani zákon č. 381/2001 Z.z. krátenie, resp. zníženie,
poistného plnenia neumožňuje, pričom ide o špeciálny predpis aj voči ustanoveniu, ktoré poistenie
neupravuje, z dôvodu ktorého ustanovenia § 415 a § 441 Občianskeho zákonníka, ktoré aplikoval
odvolací súd (pravdepodobne prvoinštančný súd, poznámka odvolacieho súdu), nebolo možné použiť.
Súd prvej inštancie pochybil, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezdôvodnil prečo použil §
441 Občianskeho zákonníka, pričom špeciálny predpis, zákon č. 381/2001 Z.z., neupravuje možnosti
zníženia poistného plnenia poškodenému a rieši v § 12 prípady, kedy poisťovateľovi vzniká nárok na
náhradu poistného plnenia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ani nevyplýva, že by prvoinštančný
súd posudzoval spoluvinu z pohľadu ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie
sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 12
C 74/2005 ohľadne zníženia plnenia a sám krátil jeho nárok o 50 %, čím porušil princíp náhrady škody
garantovaný vnútroštátnou právnou úpravou, aj právom Európskej únie. Uviedol, že od začiatku bolo
nepochybné ako k dopravnej nehode došlo, že škodu spôsobil škodca ako vodič motorového vozidla
pod vplyvom alkoholu, ktorý počas jazdy zaspal, vyletel z cesty a zranil nielen seba, ale vážne zranil aj
jeho. Súd prvej inštancie nemal za preukázané, že pil spoločne s vodičom, ani to, že mal vedomosť o
tom, že predtým, ako nastupovali do motorového vozidla, škodca požil alkoholické nápoje. Ďalej vytkol
prvoinštančnému súdu, že jeho zavinenie hodnotil z hľadiska ustanovení § 415 a § 441 Občianskeho
zákonníka, pričom vec mal hodnotiť podľa § 428 Občianskeho zákonníka, keď skutočnosť, že pil spolu
s vodičom predmetného motorového vozidla, sama osebe nezakladá oprávnenie na zníženie poistného
plnenia bez toho, aby bolo škodcom preukázané, že vedel o tom, že škodca požil alkoholické nápoje.
Namietol, že súd prvej inštancie zbavenie objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla nepochopiteľne presunul na neho a v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol,
že nepreukázal svoje tvrdenie, že pred oslavou sa dohodol so škodcom, že tento piť nebude a bude
viesť motorové vozidlo. Nepreukázanie takejto dohody bolo pripísané na jeho vrub a prvoinštančný súd
dospel k záveru (rovnako aj Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod sp.zn. 12 C 74/2005),
že je rovnako zodpovedný za následky spôsobenia škody, pretože svojim zavineným konaním prispel
k vzniku škody. Toto tvrdenie považuje za účelové, pretože je v rozpore so zámerom zákonodarcu
aj Európskej únie, ktorá vo zvýšenej miere poskytuje ochranu spoluvezúcim sa osobám. Dodal, že
žalovaný uznal jeho nároky v celom rozsahu, keď mu v roku 2005 oznámil, že vysporiadava jeho nároky
titulom bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia, stratu na zárobku a konštatoval, že spoluvina
nie je žiadna, ale mal vedomosť, že škodca a aj on mali nameraný alkohol v krvi, pričom v čase uznania
záväzku mal k dispozícii aj trestný rozsudok. Súd prvej inštancie mu neposkytol súdnu ochranu a v



príkrom rozpore so zámerom zákonodarcu jeho nároky krátil. Nestotožnil sa s tým, že prvoinštančný
súd dal na jednu rovinu osobu vodiča, ktorý sa sám priviedol do stavu opitosti, ktorý pod vplyvom
alkoholu viedol motorové vozidlo s osobou, ktorá síce požila alkohol a sadla si do motorového vozidla,
t.j. bola spolujazdec, ale ktorá neporušila žiadne zákonné ustanovenie o premávke na pozemných
komunikáciách; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
18.12.2003, sp.zn. 25 Cdo 1264/2002. Žalovaný jeho nárok uznal, ale prvoinštančný súd nanovo skúmal
právny základ uznania nároku, pričom zákon č. 381/2001 Z.z. ukladá poisťovateľovi nielen vykonať
šetrenie a písomne oznámiť, či jeho nárok uznáva, ale uplatnené nároky aj odškodniť a v prípade, ak
tak žalovaný neurobí, musí mu uviesť písomne dôvody neposkytnutia náhrady. Tým, že žalovaný uznal
jeho nároky v plnom rozsahu, zmenové rozhodnutie súdu prvej inštancie je nielen pochybením, ale
vyvoláva u neho aj stav právnej neistoty, ak vlastne uznaný záväzok žalovaného zmení, čím ho stavia
do postavenia, ktoré je nezlučiteľné so zámerom zákona a garanciami zaručenými Ústavou Slovenskej
republiky. Súd prvej inštancie na jednej strane predmetné konanie prerušil a čakal na rozhodnutie pri
jeho inom uplatnenom nároku - škode na zdraví, ale na strane druhej tvrdí, že ak žalovaný uznal nárok
čo do základu, takéto uznanie právneho základu zo strany žalovaného neakceptuje. Právny základ však
pre vysporiadanie nárokov z tej istej udalosti musí byť pre všetky nároky totožné, nakoľko za tú istú
udalosť musí byť posúdená zodpovednosť rovnako a nemôže prísť k situácii, že za škodu na zdraví
zodpovedá škodca v rozsahu 100 %, za vecnú škodu v rozsahu 50 % a za iný nárok napríklad v
rozsahu 20 %. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je tak nelogické, nejasné a nezrozumiteľné. K
vznesenej námietke premlčania žalovaným poukázal na ustanovenie § 11 ods. 5 zákona č. 381/2001
Z.z. a na to, že žalovaný ani nezačal od podania žaloby prešetrovať rozsah jeho povinnosti plniť,
pretože ak zákon ukladá žalovanému povinnosť zisťovať rozsah povinnosti plniť, ukladá mu aj povinnosť
minimálne upozorniť poškodeného aké nároky je možné odškodniť, vyzvať ho na preukázanie týchto
nárokov a v prípade ak poškodený po takejto výzve neuplatní a nepreukáže v rámci premlčacej doby
svoje nároky, je možné sa domáhať námietky premlčania. Súd prvej inštancie pochybil, keď nepoužil
ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka a priklonil sa na stranu žalovaného a jeho námietku, že
nepriznanie uplatneného nároku z dôvodu premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, nevzal do úvahy,
čím podporil a akceptoval neplnenie si povinnosti zo strany žalovaného. Žalobca ďalej vo svojom
odvolaní namietol nesprávne stanovenie výšky priznanej náhrady za ním uplatnené nároky, pretože
náhradu za kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou, opotrebovaním šatstva, bielizne,
obuvi a bytového zariadenia mu súd prvej inštancie síce priznal v celej uplatnenej sume 1.419,90 €,
ale nesprávne z nej odpočítal spoluvinu, o ktorú znížil tento ním uplatnený nárok; rovnako tak urobil
aj pri výdavkoch súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla, ktoré uznal v
sume 2.556,48 €, ale znížil o výšku spoluviny. Taktiež prvoinštančný súd postupoval aj pri nákladoch na
nákup osobného motorového vozidla, sumu 8.796,39 € znížil o výšku jeho spoluviny. Prvoinštančný súd
nesprávne postupoval aj pri určení náhrady za nákup liekov, nakoľko určil, že od roku 2005 do 31.12.2013
predstavuje táto náhrada sumu 1.231,89 €, ale odpočítal od nej sumu 198,72 € z dôvodu premlčania
a rozdiel, t.j. sumu 1.033,17 €, považoval za dôvodnú. Od sumy 1.033,17 € však prvoinštančný súd
ešte odrátal sumu 107,60 €, ktorú mu žalovaný zaplatil, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku
konštatoval, že táto skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. On však podaním zo dňa 23.4.2011
rozšíril žalobu o sumu 215,19 €, ktorá nepredstavovala náklady za nákup liekov (bola to iba suma
106,40 €), ale aj náklad vynaložený na opatrovateľskú službu. Ak mu žalovaný uhradil 50 %, tak z
nákladov na nákup liekov a aj 50 % z ďalšieho uplatneného nároku titulom opatrovania mal potom súd
prvej inštancie správne odpočítať len polovicu zo sumy 106,40 €, t.j. sumu 53,02 €, z dôvodu ktorého
mu mal priznať sumu 978,59 € a nie 925,57 €. K náhrade nákladov vynaložených na opatrovateľskú
službu namietal, že mu priznal súd prvej inštancie za obdobie marec 2007 až december 2011 sumu
514,94 €, ale svoju žalobu v tejto časti rozšíril o sumu 108,79 € s tým, že ak mu žalovaný z tejto sumy
zaplatil 50 %, t.j. 54,57 €, nesprávne mu tak bola priznaná suma krátená o sumu 54,57 €, mala mu byť
priznaná suma 569,51 €, ktorá bola tiež krátená o výšku spoluviny, s čím nesúhlasí. Nestotožnil sa ani
s postupom prvoinštančného súdu pri výpočte náhrady nákladov, ktoré vynaložil na právne zastúpenie,
ktorý nesprávne od zmluvnej odmeny, ktorú mu vyfakturovala jeho právna zástupkyňa v celkovej výške
25.379,65 € odpočítal sumu 18.954,84 €, ktorá mu bola priznaná rozsudkom Okresného súdu Bratislava
I. zo dňa 11.3.2011, č.k. 12 C 74/2005-334, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
24.5.2012, sp.zn. 3 Co 275/2011, pretože o sumu 25.379,65 € sa mu zmenšil majetok z dôvodu, že
musel viesť súdny spor, keďže si žalovaný nesplnil povinnosti vyplývajúce mu zo zákona. Poukázal
na skutočnosť, že suma 18.954,84 € bola priznaná v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I. jeho advokátke, nie jemu, a preto nemohol súd prvej inštancie túto tarifnú odmenu odpočítať, táto
patrila jeho advokátke mimo dohodnutej zmluvnej odmeny. So svojou advokátkou si dohodol zmluvnú



odmenu vo forme podielu na hodnote veci a nie aj tarifnú odmenu dohodnutú inak ako základnú sadzbu,
a preto bol povinný zaplatiť advokátke 15 % zo sumy, ktorú obdržal titulom poškodenia zdravia bez
ohľadu na výšku sumy, ktorú jeho advokátka dostane v prípade, ak súd rozhodne o základnej sadzbe
tarifnej odmeny. Súd prvej inštancie mu mal správne priznať sumu 25.379,65 € bez odpočítania tarifnej
odmeny priznanej súdom, pričom nesprávne opäť tento jeho nárok znížil o spoluvinu. Uvedená suma
mu patrí v plnom rozsahu, keďže svojej právnej zástupkyni zaplatil náklady potom, ako mu súd priznal
škodu na zdraví krátenú o 50 %. Dodal, že tento nárok ani nie je nárokom na náhradu škody, ide o
samostatný nárok podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z.z. na náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s právnym zastupovaním pri uplatňovaní nárokov podľa písm. a/, b/. Nestotožnil sa
ani s tým, ako mu prvoinštančný súd priznal úroky z omeškania, a to od doby, kedy boli uplatnené u
žalovaného a nie podľa žaloby, keď išlo o nároky, ktoré vzniknú každý mesiac, trvajú do zmeny pomerov
a po prvom uplatnení nárokov sa žalovaný nesporne uplynutím každého mesiaca dostal do omeškania
a nie až momentom, kedy ďalšiu splatnú časť uplatnil na súde, resp. u žalovaného. Odvolaciemu súdu
preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť.

5. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
10.718,38 € s príslušenstvom, podal včas odvolanie žalovaný do sumy 7.986,525 € (50 % zo sumy
7.176,66 € a 8.796,39 €) dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nesúhlasil s tým, aby žalobcovi zaplatil
náhradu trov právneho zastúpenia titulom vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením
žalobcu pri uplatnení nárokov v konaní vedenom pod sp.zn. 12 C 74/2005 vo výške 7.176,66 €. Uvedené
konanie a nároky žalobcu v ňom uplatnené nie sú a ani nemôžu byť predmetom tohto konania, pretože
predmetné trovy konania vznikli v súvislosti s nárokmi uplatnenými žalobcom v konaní vedenom pod
sp.zn. 12 C 74/2015, ktoré bolo právoplatne skončené a bolo v ňom rozhodnuté aj o trovách konania
žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie nemal kompetenciu rozhodnúť v tomto konaní
o trovách konania žalobcu z konania vedeného pod sp.zn. 12 C 74/2005, z dôvodu ktorého vzniesol
námietku res iudicata a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. M Cdo
86/02. Uviedol, že trovy konania boli v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava I. pod sp.zn.
12 C 74/2005 priznané v plnej výške podľa § 142 ods. 3 O.s.p., keďže záviseli od voľnej úvahy
súdu. V konaní vedenom pod sp.zn. 12 C 74/2005 bola právoplatne priznaná aj spoluvina žalobcu na
predmetnej dopravnej nehode vo výške 50 %, a preto aj trovy konania mu boli priznané v adekvátnej
výške v súlade s § 441 Občianskeho zákonníka. Domnieva sa, že žalovaný nárok žalobcu v inom
konaní nepreukazuje bezprostrednú súvislosť s týmto súdnym konaním, pretože zmluvná odmena
je samostatným občianskoprávnym zmluvným vzťahom medzi klientom a advokátom a nespadá do
rozsahu poistného krytia podľa § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. Žalobca bola osoba poškodená a poistné
krytie uvedeného zákona sa vzťahuje na osobu poisteného, resp. na škodu, ktorú poškodená osoba
uhradí svojmu advokátovi, dokonca ešte mimo súdneho sporu pred podaním žaloby; nie je škodou,
ktorá by vznikla poškodenému v súvislosti s konaním poisteného, a tak jemu ako poisťovateľovi
nevzniká povinnosť k jej úhrade. V prípade, ak aj poškodený uhradil advokátovi náhradu zmluvnej
odmeny na základe samostatného občianskoprávneho vzťahu, nemožno spravodlivo požadovať od
poisťovateľa jej úhradu z dôvodu, že poškodenému už bola priznaná náhrada trov konania v konaní
pred súdom, pretože by tak na jeho strane došlo k bezdôvodnému obohateniu. Vytkol súdu prvej
inštancie, že náležite právne neodôvodnil nárok vo výške 7.176,66 €, čím porušil ustanovenie § 157
ods. 2 O.s.p. a iba sa priklonil k žalobe. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj
so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane
a povinnosti súdu na strane druhej strane sporu sa odníma možnosť náležite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov. Žalovaný nesúhlasil ani s tým, že mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
8.796,39 € titulom rozdielu vynaložených nákladov medzi nadobúdacou cenou osobného motorového
vozidla a priznaným príspevkom na jeho kúpu s odôvodnením, že tento nárok vychádza z § 4 zákona č.
381/2001 Z.z. Súd prvej inštancie tento nárok subsumoval pod vecnú škodu, ale podľa jeho názoru tento
nárok nie je škodou, pretože priznanie a vyplatenie príspevku na kúpu motorového vozidla vo výške
200.000,- Sk vychádzalo z iného právneho predpisu ako zo zákona č. 381/2001 Z.z. alebo Občianskeho
zákonníka, ktoré predpisy upravujú ako jediné náhradu škody. Prvoinštančný súd právne nezdôvodnil,
na základe akého právneho predpisu by mal uhradiť žalobcovi predmetný rozdiel z povinného zmluvného
poistenia, a ani sám žalobca neodôvodnil z akého právneho titulu považuje úhradu sumy vo výške
8.796,39 € za škodu podľa jej definície Občianskym zákonníkom alebo zákonom č. 381/2001 Z.z.



Nespôsobil žalobcovi škodu tým, že by bol žalobca nútený zakúpiť si drahšie motorové vozidlo pre
svoje potreby. Odborné vyjadrenie, na základe ktorého údajne žalobca potreboval na uspokojenie
svojich potrieb práve predmetné motorové vozidlo, považuje za zmätočné a nedostatočné pre priznanie
tohto nároku, keď žalobca žiadnym potvrdením od lekára, resp. znaleckým posudkom, nepodložil svoje
tvrdenie, že by musel mať vo svojom zakúpenom motorovom vozidle nainštalovanú klimatizáciu, ako
drahú doplnkovú výbavu, že klimatizácia a aj samotný typ zakúpeného vozidla s nadštandardnou
výbavou mu pomáha pri preprave v príčinnej súvislosti s jeho poškodením zdravia. Aj v tomto prípade
sa súd prvej inštancie pri priznaní tohto nároku priklonil k nároku žalobcu bez bližšieho zdôvodnenia.
Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť
ako neopodstatnenú a nedôvodnú, alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolanie žalobcu považuje za právne
irelevantné. Súd prvej inštancie postupoval správne, vykonal dostatočné dokazovanie v časti, v ktorej
zamietol nároky žalobcu, keď napadnutý rozsudok aj vyčerpávajúco zdôvodnil. Pridržal sa v otázke
spoluviny žalobcu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 12 C 74/2005, ktoré už
bolo právoplatne skončené. Zotrval na svojich písomných podaniach a ústnych prednesoch vykonaných
vo veci. Navrhol odvolaciemu súdu odvolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že toto odvolanie nespĺňa základné náležitosti,
ktorými sú odôvodnenie odvolania, keďže napadol a uviedol dôvody nesprávneho právneho posúdenia
iba v dvoch uplatnených nárokoch, a to vynaloženie nákladov právneho zastúpenia a sumy, ktorú mu
súd prvej inštancie priznal ako náklady vynaložené na kúpu motorového vozidla a vo zvyšku, t.j. ktorým
mu boli priznané ďalšie uplatnené nároky, žalovaný v odvolaní nešpecifikoval. K odvolaniu žalovaného,
ktorým napadol rozsudok súdu prvej inštancie v priznaní sumy titulom vynaložených nákladov na právne
zastúpenie pri uplatňovaní nárokov titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia poukázal
na skutočnosť, že sa nikdy nedomáhal náhrady trov právneho zastúpenia ako trov, ktoré mu vznikli
v súvislosti s vedením sporu na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 12 C 74/2005, v ktorom
mu boli trovy konania vo výške tarifnej odmeny priznané a vyplatené jeho advokátke, v tejto časti
podal proti napadnutému rozsudku odvolanie, pretože prvoinštančný súd z nepochopiteľných dôvodov
odpočítal tarifnú odmenu od uplatneného nároku, ktorým je náhrada nákladov ním vynaložených vo
forme dohodnutej zmluvnej odmeny právnej zástupkyni. Náklady na právne zastúpenie svojej právnej
zástupkyni uhradil a týmto momentom mu vznikla škoda, ktorú mu musí žalovaný zaplatiť podľa § 4
ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z.z. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného v jeho odvolaní, že bol
zaviazaný na zaplatenie náhrady trov právneho zastúpenia titulom vynaložených nákladov spojených
s jeho právnym zastúpením v konaní vedenom pod sp.zn. 12 C 74/2005, a že ide o res iudicata,
pretože uzavrel so svojou právnou zástupkyňou dohodu o právnom zastúpení a dohodli sa na zmluvnej
odmene, ktorú mal zaplatiť vtedy, ak bude úspešný pri uplatňovaní nárokov titulom bolestného, sťaženia
spoločenského uplatnenia a jeho mimoriadneho zvýšenia. Táto zmluvná odmena nebola predmetom
uvedeného konania, pričom tarifná odmena nebola súčasťou dohodnutej zmluvnej odmeny. Žalovaný
nesplnil a porušil povinnosti, ktoré mu ukladá zákon č. 381/2001 Z.z. v ustanovení § 11, keď mu ani
neoznámil, aké nároky vysporiadava, aké nároky priznáva a nezaslal ani žiadne písomné stanovisko.
Preto mu vznikol nárok na vyplatenie zmluvnej odmeny, ktorý by mu vznikol aj v prípade, ak by sa
súdne konanie na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 12 C 74/2005 neviedlo. Neobstojí ani tvrdenie
žalovaného, že priznaním tarifnej odmeny v konaní, ktoré sa viedlo ohľadne náhrady škody na zdraví,
ide o právoplatne rozhodnutú vec, pretože súd v tomto konaní nikdy o zmluvnej odmene, ktorá je
predmetom tohto konania, nerozhodoval, ani nerozhodol. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. M Cdo 86/2002 uviedol, že toto sa na jeho prípad aplikovať nedá, pretože sa v ňom
riešila tarifná odmena, pričom v tomto konaní sa zaplatenia tarifnej odmeny nedomáha. Na rozdiel od
žalovaného sa domnieva, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil jasne, zdôvodnil
prečo jednotlivé nároky a v akom rozsahu priznáva, z akého dôvodu vo zvyšku jeho uplatnené nároky
zamietol. K nákladom vynaloženým na kúpu motorového vozidla dôvodil, že má nárok na náhradu
akejkoľvek škody a ujmy, ktorá mu vznikla ako dôsledok poškodenia zdravia. V konaní preukázal, že je
schopný sa premiestňovať na zabezpečenie svojich potrieb iba motorovým vozidlom, z dôvodu ktorého
mu bol priznaný aj príspevok na kúpu motorového vozidla, keďže v tom čase spĺňal podmienky osoby
sociálne odkázanej na pomoc. Bol mu poskytnutý príspevok vo výške 200.000,- Sk, škoda mu vznikla nie
v sume hodnoty nového motorového vozidla, ale v sume, ktorú reálne vynaložil na to, aby si motorové
vozidlo mohol zaobstarať, t.j. rozdiel medzi kúpnou cenou vo výške 465.000,- Sk a sumou 200.000,-



Sk. Súd prvej inštancie právny titul priznania tejto škody uviedol a odôvodnil. Odvolaciemu súdu navrhol
odvolanie žalovaného odmietnuť, pretože neobsahuje žiadne dôvody nesprávneho právneho posúdenia,
tieto nedoplnil ani v lehote na podanie odvolania; napadnutý rozsudok v časti, v ktorej súd prvej inštancie
rozhodol o jeho nároku na priznanie nákladov vynaložených na kúpu motorového vozidla a nákladov
spojených s právnym zastúpením, navrhol ako vecne správny potvrdiť.

8. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu uviedol, že svoje odvolanie odôvodnil
náležite a zotrval na doterajších vyjadreniach. K náhrade škody - uplatnených nákladoch zmluvnej
odmeny právneho zastúpenia žalobcu, nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu uvedenú v jeho
vyjadrení, pretože je v rozpore so žalobcom predloženými faktúrami zo dňa 11.7.2012, č. 12/2012
a zo dňa 2.4.2013, č. 9/2013, ktoré boli vystavené zo strany právnej zástupkyne žalobcu, pričom v
prípade faktúry č. 12/2012 sa ako predmet dodania fakturovaných služieb uvádza, že sa fakturuje na
základe zmluvy o právnej pomoci zo dňa 9.11.2005 zmluvná odmena vo výške 15 % + DPH zo sumy
79.018,62 €, ktorá bola pripísaná na účet dňa 10.7.2012 podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 24.5.2012, č.k. 3 Co 275/2011-431, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo
dňa 11.3.2011, č.k. 12 C 74/2005-334. Rovnako to bolo aj v prípade faktúry č. 9/2013, v ktorej je tiež
uvedené, že sa fakturuje na základe zmluvy o právnej pomoci zmluvná odmena vo výške 15 % +
DPH zo sumy 61.979,49 €, ktorá bola uhradená podľa rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa
16.11.2012, č.k. 12 C 74/2005-451. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že zmluvná odmena, ktorej
náhrady sa žalobca domáha v tomto konaní, bola viazaná na právne zastúpenie vo veci sp.zn. 12 C
74/2005, pričom toto súdne konanie bolo začaté dňa 11.3.2005, t.j. pred uzavretím uvedenej zmluvy o
právnej pomoci. Nesúhlasil s názorom žalobcu, že uvedené zmluvné odmeny považuje za škodu, na
náhradu ktorej by mal nárok podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z.z. V tejto súvislosti poukázal
na uvedené ustanovenie zákona č. 381/2001 Z.z., rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 28.4.2016, sp.zn. 6 Cdo 402/2015, s tým, že ak si poškodený zmluvne dojednáva so svojim
právnym zástupcom vyplatenie zmluvnej odmeny, ktorá presahuje tarifnú odmenu podľa vyhlášky č.
655/2004 Z.z., nie je možné takéto konanie považovať za konanie v súlade s § 417 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a zvýšené náklady na trovy právneho zastúpenia si musí poškodený znášať sám; zotrval
na prekážke res iudicata. K nároku týkajúceho sa nákladov vynaložených na kúpu motorového vozidla
uviedol, že tento nárok nemožno podriadiť pod žiaden nárok taxatívne uvedený v § 4 ods. 2 zákona č.
381/2001 Z.z., platného v čase vzniku dopravnej nehody (ku dňu 14.7.2002). Skutočnosť, že žalobcovi
bol priznaný peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla neznamená, že musí zaplatiť
zvyšok kúpnej ceny žalobcom zakúpeného vozidla, a to vzhľadom na absenciu krytia takýchto nákladov
v rámci ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. Pri tomto nároku chýba právny základ, na základe
ktorého by ho bolo možné ako poisťovateľa priamo zaviazať na doplatenie kúpnej ceny žalobcom
zakúpeného motorového vozidla. Zotrval na tom, že v tomto prípade sa nejedná o škodu, na ktorú by
mal žalobca nárok, ako aj na svojom odvolacom návrhu; žiadal trovy odvolacieho konania.

9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho vyjadreniu k jeho odvolaniu nevyjadril.

10. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods.
l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016),
ďalej len C.s.p.], túto prejednal na odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 C.s.p. dňa 31.10.2018,
na ktorom zopakoval dokazovanie (§ 384 ods. 1 C.s.p.) oboznámením rozsudku súdu prvej inštancie zo
dňa 21.7.2014, č.k. 16 C 97/2009-519, odvolaním žalobcu zo dňa 7.8.2014, odvolaním žalovaného zo
dňa 7.8.2014, vyjadrením žalovaného k odvolaniu žalobcu, vyjadrením žalobcu k odvolaniu žalovaného,
doplnil dokazovanie vyjadrením žalobcu a žalovaného (§ 195 ods. 1, § 204 v spojení s § 378 ods. 1,
§ 177 ods. 1, § 182 C.s.p.). Odvolací súd uzavrel, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je a odvolanie
žalovaného je dôvodné sčasti.

11. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli
najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
(zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou
od 1.7.2016], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované
(predovšetkým podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l, ods. 5 O.s.p.,
§ 470 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku
súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie,



na odvolacom súde. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). V konaní pred
súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 212 ods. 3 O.s.p., takú ani
odvolatelia netvrdili, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací
súd prihliadať.

XX. F. možné sa stotožniť s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nepostupoval správne,
keď mu jeho uplatnené nároky krátil pre údajnú spoluvinu o XX %. Q. otázka, či je daný predpoklad
zavineného protiprávneho konania R. vodiča motorového vozidla zn. R. M., EČ: BY XXX AE, v ktorom
žalobca sedel ako spolujazdec, ktorý zavinil dopravnú nehodu dňa XX.X.XXXX vo M., či je tento vodič
zodpovedný za predmetný úraz žalobcu a v akej miere, už bola právoplatne vyriešená v
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. po sp.zn. 12 C 74/2005, v ktorom žalobca na tom
istom skutkovom základe uplatňoval nárok na náhradu škody za bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia voči žalovanému (ako žalovanému v I. rade) a uvedenému vodičovi (ako žalovanému v II.
rade). V tomto konaní bola určená zodpovednosť uvedeného vodiča za úraz žalobcu a jeho zavinené
protiprávne konanie, pričom miera jeho zavinenia bola určená v rozsahu 50 %, a teda žalobcovi
ako spolujazdcovi bolo ustálené zavinenie 50 %. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku, odvolaní,
vyjadrení, rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 9.12.2009, č.k. 12 C 74/2005-206, ktorým uložil
žalovanému v I. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 117.008,56 € (3.525.000,- Sk), vo zvyšku žalobu
zamietol, žalovaným v I., II. rade nepriznal náhradu trov konania, žalovanému v I. rade uložil povinnosť
zaplatiť na účet súdu súdny poplatok vo výške 5.850,42 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku v
spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 9.12.2009, č.k. 12 C 74/2005-220, ktorým zaviazal
žalovaného v I. rade na zaplatenie trov štátu vo výške 19,12 € na účet súdu, Krajský súd v Bratislave, na
odvolanie žalobcu a žalovaného v I. rade, uznesením zo dňa 11.5.2010, č.k. 14 Co 97/2010-257, zrušil v
celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rozsudkom č.k. 12 C 74/2005-334, zo
dňa 11.3.2011, Okresný súd Bratislava I. uložil žalovanému v I. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
140.998,31 € (4.247.715,- Sk) a trovy konania vo výške 15.524,83 €, vo zvyšku žalobu voči žalovanému
v I. rade zamietol, zamietol žalobu aj voči žalovanému v II. rade, ktorému náhradu trov konania nepriznal
a uložil žalovanému v I. rade povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok vo výške 8.460,- € a trovy
štátu vo výške 42,82 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na odvolanie žalobcu Krajský
súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24.5.2012, č.k. 3 Co 275/2011-431, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 16.7.2012, uvedený rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v časti, v ktorej uložil žalovanému v I.
rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 79.018,62 € (titulom sťaženia spoločenského uplatnenia), v časti
zamietnutia zvyšku žaloby voči žalovanému v I. rade, v časti zamietnutia žaloby voči žalovanému v II.
rade, zrušil tento rozsudok v časti zaplatenia sumy 61.979,49 € (titulom bolestného), trov konania a trov
konania štátu a v tomto rozsahu mu vrátil vec na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom
zo dňa 16.11.2012, č.k. 12 C 74/2005-451, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.1.2013, zaviazal
žalovaného v I. rade na zaplatenie sumy 61.979,49 € (titulom bolestného) žalobcovi, ako i trovy konania
v sume 18.954,84 € k rukám D.. L. T., všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; zároveň uložil
žalovanému v I. rade povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok vo výške 8.460,- € a trovy štátu v
sume 42,82 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Právoplatný rozsudok sa stal podľa § 159 ods.
2 O.s.p. (§ 228 ods. 1 C.s.p.) záväzným pre strany sporu, ako aj pre štátne orgány, teda aj pre súdy
(pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Obo 230/1999, publikovaný v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2000
pod č. 68). Vzhľadom na uvedené sa tento rozsudok stal záväzným aj pre súd konajúci o predmetnej
žalobe žalobcu, a preto aj pre danú vec platí, že na strane žalobcu je dané zavinené protiprávne
konanie v rozsahu 50 % jeho zavinenia. Odvolací súd zdôrazňuje vyjadrenie žalovaného, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 27.8.2014, sp.zn. 2 M Cdo 9/2013, zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I.
č.k. 12 C 74/2005-334 zo dňa 11.3.2011, vo výroku, ktorým žalobu voči žalovanému vo zvyšku zamietol
a vo výroku, ktorým zamietol žalobu voči R. R. ako žalovanému v II. rade v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.5.2012, sp.zn. 3 Co 275/2011, vo výrokoch, ktorými rozsudok
súdu prvej inštancie v uvedených zamietajúcich výrokoch potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v uvedenom rozsudku konštatoval, že žalobca svojim správaním porušil svoju všeobecnú prevenčnú
povinnosť podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, pretože ak by do motorového vozidla,
ktoré riadil R. R. pod vplyvom alkoholu, nenastúpil, resp. by vodiča od riadenia odhovoril, ku škode na
jeho zdraví by vôbec nedošlo. Keďže okolnosti na strane žalobcu viedli k vzniku škody na jeho zdraví,
súdy nižšieho stupňa správne postupovali, keď v zmysle ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka
rozhodli, že žalobca a R. R. ako žalovaný v II. rade a žalobca ako poškodený, budú znášať následky



škodnej udalosti pomerne. Neobstálo ani tvrdenie žalobcu, že prvoinštančný súd nerešpektoval právne
predpisy týkajúce sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
ani že neprihliadol na smernice Rady č. 72/166/EHS, č. 90/232/EHS, č. 2005/14/ES, pretože
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozhodnutí rozsiahlo zaoberal námietkou generálneho
prokurátora Slovenskej republiky, ktorou namietal, že súdy nižšej inštancie pri svojom rozhodovaní
neprihliadli na smernicu Rady č. 90/232/EHS a smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/14/
ES, keď dospel k záveru, že k dopravnej nehode došlo dňa XX.X.XXXX, a preto museli súdy nižšej
inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobcu skúmať hmotnoprávne podmienky pre priznanie náhrady
škody na zdraví v zmysle právnej úpravy platnej a účinnej na území Slovenskej republiky k 14.7.2002.
Právo Európskej únie v čase posudzovanej právnej skutočnosti nebolo na území Slovenskej republiky
platné a účinné, a preto súdy správne neprihliadli na smernicu Rady č. 90/232/EHS a č. 2005/14/ES;
z uvedených smerníc nevyplýva, že by bola pripustená ich retroaktívna aplikácia. Súd prvej inštancie
v predmetnej právnej veci (sp.zn.16 C 97/2009) teda pri svojom rozhodovaní postupoval správne, keď
spoluzavinenie žalobcu ustálil zhodne ako v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn.
12 C 74/2005 v rozsahu 50 % a neprihliadol na vyššie uvedené smernice.

13. Odvolací súd, na rozdiel od záverov súdu prvej inštancie, je toho názoru, že žalobcovi neprináleží
nárok titulom vynaložených nákladov na právne zastúpenie v konaní vedenom pod sp.zn. 12 C 74/2005,
pretože podľa ustanovenia § 7, § 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. nárok na podielovú odmenu vzniká až
vtedy, keď mal klient plný úspech vo veci, t.j. až po skončení súdneho konania. Podielová odmena má
charakter odmeny, jednak dobrovoľnej (klient môže ale nemusí k takejto dohode pristúpiť), jednak nárok
na ňu vzniká až v prípade úspechu vo veci (klient tieto náklady nevynakladá vopred, ale až po tom, čo
bol vo veci úspešný, pričom aj ich vyplatenie závisí len na úspechu v konaní a v prípade neúspechu
nárok na podielovú odmenu nevzniká). Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z.z. hovorí o
tom, že musí ísť nielen o účelne vynaložené náklady, ale musí ísť o náklady vynaložené pri uplatňovaní
nárokov a nie až po ich vyplatení. Čiže musí ísť o náklady účelne vynaložené na dosiahnutie vyplatenia
nárokov z poistného plnenia a nie náklady vynaložené po dosiahnutí, resp. vyplatení nárokov. Akékoľvek
platby poškodeného vynaložené po vyplatení poistného plnenia sú na jeho dobrovoľnom rozhodnutí a
ak sa so svojim advokátom na tom dohodol, bolo to jeho dobrovoľné rozhodnutie, a preto ide o nároky
zo zmluvného vzťahu, ktorý žalobca a jeho právna zástupkyňa dobrovoľne založili. Len im dvom z
tohto vzťahu vznikli práva a povinnosti. V takomto prípade nejde o účelne vynaložené náklady, ale o
dobrovoľne vynaložené náklady žalobcu. Žalobca bol v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I. pod sp.zn. 12 C 74/2005 čiastočne úspešný, keď mu bolo titulom náhrady spoločenského uplatnenia
priznaných 79.018,62 € a titulom bolestného 61.979,49 €, pričom rozhodnutie o výške plnenia záviselo
na úvahe súdu, z dôvodu ktorého bolo o náhrade trov konania rozhodnuté podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
a žalobcovi bola priznaná suma 18.202,99 € titulom trov právneho zastúpenia, predstavujúca tarifnú
odmenu. Žalobca nebol ukrátený na tom, že by mu neboli priznané trovy konania spojené s uplatňovaním
jeho nároku na súde, pretože boli vypočítané ako tarifné trovy a nie ako podielová odmena. Ustanovenie
§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z.z. sa vzťahuje len (resp. spravidla) na situáciu mimosúdneho
prerokovania nárokov, bez uplatnenia nároku na súde, nakoľko ak dôjde k uplatňovaniu nárokov súdnou
cestou v súdnom konaní, o takýchto účelne vynaložených nákladoch rozhoduje priamo súd v rámci
rozhodovania o trovách konania a priznáva (len) tarifnú odmenu. Nárok žalobcu má charakter zmluvnej
(podielovej) odmeny na základe zmluvy o právnej pomoci uzavretej podľa § 7 zákona č. 655/2004 Z.z., z
dôvodu ktorého žalobcovi nevzniká nárok súčasne na vyplatenie tarifnej aj zmluvnej podielovej odmeny,
a preto takýto nárok nemožno súčasne priznať. Dohodnutú zmluvnú odmenu odvolací súd nepovažoval
ani za účelne vynaložené náklady (ale za dobrovoľne vynaložené náklady), ani za náklady vynaložené
pri uplatňovaní nárokov z poistného plnenia, resp. za náklady nevyhnutné k dosiahnutiu
poistného plnenia. Medzi účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením pri uplatňovaní
nárokov (škody na zdraví) nemožno zaradiť náklady spojené s uhradením zmluvnej (podielovej)
odmeny právneho zástupcu, ktorá bola dohodnutá dobrovoľne na zmluvnom základe klienta a advokáta.
Účelnosť trov sa stotožňuje s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia
trov spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky). Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené
súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k meritórnemu vyjadreniu strany sporu, k
vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov, na zaplatenie súdnych poplatkov, na hotové
výdavky a napokon aj trovy právneho zástupcu (advokáta). Odvolací súd má za to, že ustanovenie
§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z.z. treba vykladať tak, že má ísť o také účelne vynaložené
náklady, ktoré žalobca vynaložil pri uplatňovaní nárokov z poistnej udalosti (resp. musel ich vynaložiť,



aby dosiahol poistné plnenie). Pokiaľ však ide o zmluvnú (podielovú odmenu) táto bola dohodnutá tak, že
jej nárok (advokátke) vznikne až vtedy, ak bude poistná suma žalobcovi reálne vyplatená (jej výška bola
dohodnutá ako 15 % z vysúdenej vyplatenej sumy žalovaným). To znamená, že tieto náklady
(zmluvnú odmenu) už žalobca nemusel (nebol povinný) vynaložiť na uplatňovanie svojich práv, ale urobil
tak dobrovoľne, na základe zmluvného vzťahu so svojou právnou zástupkyňou. Ak by teda žalobca tieto
náklady (zmluvnú odmenu) neuhradil, resp. nevynaložil, žalovaný by mu poistné plnenie vyplatil (plnenie
žalovaného nezáviselo od vynaloženia týchto nákladov, tieto náklady neprimäli žalovaného plniť). Nie
je tu daná ani príčinná súvislosť medzi plnením žalovaného a povinnosťou uhradiť tieto dohodnuté
náklady svojej advokátke (tieto uhrádzal na základe povinnosti vyplývajúcej mu z uzavretej zmluvy
s advokátkou, nie preto, že by ich bolo potrebné vynaložiť v súvislosti s uplatňovaním nárokov voči
žalobcovi). Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý
žalobcovi priznal rozdiel medzi zmluvnou odmenou a tarifnou odmenou priznanou v konaní vedenom
na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 12 C 74/2005, že žalobca nemá právny nárok na poistné
plnenie podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z.z. pre nesplnenie zákonných podmienok v
ňom uvedených. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní pred odvolacím súdom uviedla, že zmluvu
o právnej pomoci uzavrela so žalobcom dňa 9.11.2005 (túto zmluvu žalobca v konaní nepredložil),
informovala však o nej žalovaného, nevedela uviesť kedy, hoci takúto informačnú povinnosť ani nemala.
Žalobca tak nemá nárok na refundáciu zmluvnej odmeny, ani podľa zmluvy o právnej pomoci zo dňa
9.11.2005, ktorej účastníkmi boli len on a jeho právna zástupkyňa, nie žalovaný, ktorý nemal možnosť
ovplyvňovať výšku dohodnutej zmluvnej odmeny. Použijúc argumentum ad absurdum, mohli si žalobca
a jeho právna zástupkyňa dohodnúť aj nulovú zmluvnú odmenu alebo opačne, napríklad 200 % zmluvnú
odmenu, ktorá by sa počítala z vysúdenej sumy. Preto je výlučne na účastníkoch takéhoto vzťahu, v
akej výške sa na zmluvnej odmene dohodli. Ak žalovaný nebol účastníkom zmluvy o právnej pomoci,
táto zmluva ho nezaväzuje a nevyplývajú mu z nej žiadnej práva ani povinnosti. V konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 12 C 74/2005 bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania
v sume 18.954,84 €, ktorú mu žalovaný aj zaplatil. Došlo teda k naplneniu obsahu ustanovenia § 4
ods. 2 písm. c/ zákona č. 381/2001 Z.z. a žalobcovi boli vyplatené náklady, ktoré účelne vynaložil
(aj) na právne zastupovanie pri uplatňovaní nárokov podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z.
Žalovaný vzniesol voči priznaniu uvedených nákladov spojených s právnym zastúpením námietku veci
právoplatne rozsúdenej (res iudicata), ktorú odvolací súd vyhodnotil ako právne irelevantnú, pretože v
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 12 C 74/2005 nebola žalobcovi priznaná
náhrada zmluvnej odmeny, predmetom konania bolo vyplatenie bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia žalobcovi v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou, pri ktorej utrpel škodu na zdraví a bol
mu priznaný nárok len na tarifnú odmenu, nie na zmluvnú odmenu. Z uvedených dôvodov preto odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 C.s.p. a žalobcovi náhradu nákladov
vynaložených na právne zastúpenie (zmluvnú odmenu) pri uplatnení nárokov v konaní vedenom na
Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 12 C 74/2005 nepriznal (suma 7.176,66 € krátená o 50 %). Aj
v tomto rozsahu teda zostáva zamietnutý nárok žaobcu.

14. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil uznanie jeho
nároku žalovaným čo do dôvodu a opätovne skúmal právny základ uznania jeho nároku. Odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenú v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia týkajúcu sa nestotožnenia sa s uznaním nároku žalobcu žalovaným, keďže
žalobca nepreukázal, že by žalovaný uznal čo do dôvodu aj nároky, ktoré sú predmetom tohto konania,
keď iba čiastočne uznal nároky na náhradu zvýšených výdavkov spojených s hygienou, opotrebovaním
šatstva, bielizne, obuvi, bytového zariadenia a nákladov na lieky. Odvolací súd dodáva, že uznanie práva
je právnym úkonom, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma a určitosť prejavu
vôle uznať právo čo do dôvodu a výšky musí byť daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný.
Nakoľko k takémuto uznaniu zo strany žalovaného neprišlo, považoval odvolací súd uvedenú námietku
žalobcu za nedôvodnú.

15. Odvolací súd neprihliadol ani na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho
posúdenia premlčania jeho nároku, pretože podľa názoru odvolacieho súdu nie je spôsobilá mať právne
následky. Uvedené tvrdenie nebolo žiadnym spôsobom žalobcom v jeho odvolaní odôvodnené, takže
odvolací súd nemal možnosť posúdiť, ktorý konkrétny nárok žalobca považuje za nepremlčaný, keď
v odvolaní iba konštatoval, že bližšie odôvodnenie v tejto časti neuvádza, pretože v porovnaní s
uplatneným nárokom ide o pomerne malé čiastky. Žalovaný pred odvolacím súdom vzniesol námietku
premlčania nárokov žalobcu, na ktorú ale žiadal prihliadnuť iba v prípade, ak by odvolací súd posudzoval



nároky žalobcu ako celok, k čomu odvolací súd uvádza, že v danej veci si žalobca uplatnil nároky, ktoré
sú samostatnými nárokmi, ktoré možno žalovať osobitne, a teda nemožno ich posudzovať ako celok, z
dôvodu ktorého je táto vznesená námietka žalovaného irelevantná.

16. K odvolacej námietke žalobcu, že mu súd prvej inštancie nepriznal úroky z omeškania tak ako si ich
uplatnil v podanej žalobe, ale až od doby, kedy boli uplatnené u žalovaného, odvolací súd uvádza, že
nepostačuje uviesť len dôvody odvolania vyplývajúce z ustanovenia § 363 C.s.p., tieto musí odvolateľ aj
odôvodniť skutočnými dôvodmi, čo sa nestalo. Žalobca vo svojom odvolaní iba poukazoval na to, že z
listinných dôkazov vyplýva, že si pri kompenzáciách uplatnil nárok tak, že požadoval plnenie za jednotlivé
mesiace a že tieto nároky nemožno priznať do budúcna, preto po prvom uplatnení nárokov sa žalovaný
nesporne dostal uplynutím každého mesiaca do omeškania a nie ako uvádza súd v napadnutom
rozhodnutí až momentom, kedy ďalšiu splatnú časť uplatnil na súde, resp. u žalovaného. Odvolací súd
má za to, že súd prvej inštancie náležite vysvetlil prečo žalobcovi priznal úroky z omeškania z jednotlivých
nárokov a zároveň poukazuje na ustanovenie § 380 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého je odvolacími dôvodmi
viazaný, t.j. preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom
odvolaní. Žalobca vo svojom odvolaní nešpecifikoval, ktoré konkrétne úroky z omeškania namieta, z
dôvodu ktorého nie je možné odvolanie podrobiť odvolaciemu prieskumu.

17. Nebolo možné považovať ani za dôvodné odvolanie žalobcu v časti, v ktorej nesúhlasil s tým, že
súd prvej inštancie mu nesprávne priznal náhradu nákladov za lieky v sume 925,57 €, keď
mu mal priznať sumu 978,59 €, ako i za opatrovateľskú službu v sume 514,94 €, ale mal mu priznať
sumu 569,51 €, nakoľko pochybil pri výpočte týchto súm, pretože nesprávne odpočítal z nákladov za
lieky sumu 107,60 €, v ktorej boli zahrnuté aj náklady za opatrovateľskú službu. Súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne odôvodnil prečo priznal žalobcovi uvedené sumy za ním
požadované nároky, pričom vzal pri rozhodovaní o týchto nárokoch do úvahy sumu 215,19 €, o ktorú
žiadal žalobca rozšíriť svoju žalobu podaním zo dňa 24.3.20111 (žalobca v odvolaní uviedol nesprávne
deň 23.4.2011), pričom z tejto sumy správne určil, koľko z nej predstavovali náklady na nákup liekov
za rok 2010 (vo výške 106,40 €) a koľko náklady vynaložené na opatrovateľskú službu za rok 2010 (vo
výške 109,15 €, nie 108,79 € ako uviedol žalobca nesprávne vo svojom odvolaní). Rovnako zohľadnil aj
skutočnosť, že žalovaný časť nákladov zo sumy 215,19 € vo výške 107,60 € zaplatil žalobcovi, z dôvodu
ktorého vzal žalobca žalobu v tejto časti späť (súd prvej inštancie rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby
uznesením zo dňa 18.4.2012, č.k. 16 C 97/2009-182). Žalobca však vôbec nešpecifikoval aká čiastka
zo sumy 107,60 € mu bola zaplatená za náklady, ktoré vynaložil na lieky a aká čiastka na opatrovateľskú
službu, z dôvodu ktorého potom súd prvej inštancie postupoval správne, keď sumu 107,60 € odpočítal
od nákladov, ktoré žalobca vynaložil na lieky, pričom už túto sumu neodrátal z nákladov, ktoré žalobca
vynaložil za opatrovateľskú službu. K námietke žalobcu o znížení uvedených nárokov o spoluvinu,
odvolací súd odkazuje na bod 12. odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorom podrobne vysvetlil z akého
dôvodu boli aj tieto nároky žalobcu znížené o jeho spoluvinu vo výške 50 %.

18. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného v jeho odvolaní týkajúcu sa zaplatenia
sumy 8.796,39 € žalobcovi titulom rozdielu vynaložených nákladov medzi nadobúdacou cenou
osobného motorového vozidla a priznaným príspevkom, keď samotná kúpa nového motorového vozidla
nespadá pod definíciu pojmu škoda, pretože nie je dôvod odchýliť sa od súdom prvej inštancie
vysloveného právneho názoru, že zakúpením motorového vozidla žalobcovi škoda preukázateľné
vznikla, nakoľko nebolo sporné, že žalobca je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým
vozidlom z dôvodu zníženej pohybovej schopnosti. Výdavky spojené s kúpou motorového vozidla
predstavujú náklady bezprostredne súvisiace s liečbou žalobcu, keď podľa rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2010, sp.zn. 2 Cdo 292/2009, možno subsumovať výdavky
na osobné motorové vozidlo pod liečebné náklady podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z
dôvodu ktorého súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi titulom náhrady škody aj rozdiel medzi
nadobúdacou cenou motorového vozidla a priznaným príspevkom v uvedenej výške. Je nepochybné,
že došlo ku škodovej udalosti predmetnou dopravnou nehodou, z ktorej vznikli viaceré samostatné
nároky na náhradu škody, medzi ktorými sú aj náklady žalobcu vynaložené na kúpu motorového vozidla.
Tvrdenie žalovaného, že žalobca nepredložil jediné potvrdenie od lekára, resp. znalecký posudok,
ktorým mi podložil svoje tvrdenie, že musel mať v zakúpenom motorovom vozidle nainštalovanú
klimatizáciu, považoval odvolací súd za nedôvodné, pretože klimatizácia v motorovom vozidle patrí už k
štandardnej výbave motorového vozidla a môže žalobcovi ako osobe s ťažkým zdravotným postihnutím
pri jazde takýmto autom pomôcť napríklad pri regulovaní vzduchu, v zimnom období pri odmrazovaní



skiel, a podobne. Navyše z odborného vyjadrenia zo dňa 3.7.2013 vypracovaného O.. O. M. R. vyplýva,
že pre invalidného človeka, ktorý má vážne poruchy zdravia, akým je žalobca, k základnej výbave vozidla
nutne patrí aj klimatizácia.

19. Neopodstatnené sú aj tvrdenia sporových strán, že napadnutý rozsudok je nedostatočne
odôvodnený, keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozsudku v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. s tým, že podľa názoru odvolacieho súdu bolo
základné právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo sporovej strany na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu jednoznačne zachované a preto je námietka žalobcu i žalovaného týkajúca sa
riadneho neodôvodnenia napadnutého rozsudku neopodstatnená.

20. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotil podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nebol a nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňovala sa (a naďalej uplatňuje) teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a
len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladal určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad
§ 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa
uskutočňovala najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 157
ods. 2 O.s.p., podľa ktorého mal súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
mal povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej
požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci,
aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia
rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou
k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti
namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za
následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby
sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

21. Pokiaľ žalobca a žalovaný v odvolaní namietli, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

22. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti nároku
žalobcu, ktorým si uplatnil vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením pri uplatňovaní jeho
nárokov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 12 C 74/2005 vo výške 3.588,33
€, a teda žalobca zostal v konaní úspešný len v rozsahu zaplatenia sumy 7.130,05 e, keď odvolací súd
jeho nárok znížil o sumu 3.588,33 €, zmenil zároveň napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
388 C.s.p. aj vo výroku, ktorým priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 3.588,33 €
tak, že žalobu zamietol a vo zvyšku priznaného úroku z omeškania napadnutý rozsudok prvoinštančného



súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p., keď odvolanie žalobcu v časti, v ktorej napádal nepriznanie
úrokov z omeškania, nebolo možné podrobiť odvolaciemu prieskumu z dôvodov uvedených v bode 16.
odôvodnenia tohto rozhodnutia.

23. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil aj vo výroku o náhrade
trov konania pred súdom prvej inštancie, nakoľko tento o trovách konania nerozhodol s poukazom na
ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. Odvolací súd preto o náhrade prvoinštančných trov konania rozhodol
podľa § 396 ods. l, ods. 2, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca, ktorý sa v
konaní domáhal náhrady škody celkom vo výške 33.665,86 € a súd mu priznal sumu 10.718,38 €, bol v
konaní úspešný v 31,84 %, žalovaný bol úspešný v 68,16 %, čistý úspech žalovaného potom predstavuje
36,32 % (68,16 % mínus 31,84 %), z dôvodu ktorého odvolací súd priznal žalovanému náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 36,32 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca, ktorý sa v konaní domáhal náhrady škody celkom vo výške
33.665,86 € a odvolací súd mu priznal sumu 7.130,05 €, bol v konaní úspešný v 21,18 %, žalovaný
bol úspešný v 78,82 %, čistý úspech žalovaného potom predstavuje 57,64 % (78,82 % mínus 21,18
%). Odvolací súd tak priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 57,64 %. V
zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).



(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).