Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/79/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109244188 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1109244188.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Haitovej v právnej veci žalobcu: ETP Management budov, s. r. o., Záhradnícka 30, 821 08 Bratislava, IČO: 35 970 707, zast.: JUDr. PaedDr. Jozef Malich, advokát, Záhradnícka 30, 821 08 Bratislava proti žalovanému: MONAQ Leasing, a. s., Panská 13, 811 01 Bratislava, IČO: 35 864 001, zast.: ULC Čarnogurský s.r.o., Tvarožkova 5, 814 99 Bratislava, IČO: 35 975 016 o zaplatenie sumy 3.812,02 eura s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 32Cb/60/2010-208 zo dňa 10.10.2016 takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a . II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 32Cb/60/2010-208 zo dňa 10.10.2016 p o t v r d z u j e . III. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konanie voči žalovanému vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.812,02 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 427,77 eura od 10.11.2009, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % p. a. zo sumy 3.384,25 eura od 2.10.2013 až do zaplatenia (výrok I.). Súčasne zamietol návrh na prerušenie konania (výrok II.). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 100 % trov konania, o ktorých výške súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (výrok III.). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 20.11.2009 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu vo výške 427,77 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 427,77 eur od 10.11.2009 až do zaplatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je právnickou osobou, ktorá v rámci svojho predmetu podnikania vykonáva okrem iného správu a údržbu bytových domov podľa § 8 a nasl. zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žalovaný je výlučným vlastníkom nebytového priestoru č. X - XX (ďalej len „Nebytový priestor č. XX“) a nebytového priestoru č. X - XX (ďalej len „Nebytový priestor č. XX“) nachádzajúcich sa na 4. p. vo vchode H. č. XX v bytovom dome na U. F.. č. XX a na H. ulici č. XX v T., ktorý je zapísaný na LV č. XXXX vedenom pre katastrálne územie J. E. ako stavba so súp. č. XXX postavená na parcele číslo XXX/X (ďalej pre uvedený dom, resp. stavbu len „Bytový dom“). Žalovaný nadobudol vlastnícke právo k nebytovému priestoru č. XX a k nebytovému priestoru č. XX a v katastri nehnuteľností je do dnešného dňa zapísaný pod obchodným menom MONAQ Leasing, s.r.o, pričom následne došlo u žalovaného k zmene právnej formy na akciovú spoločnosť. Dňa 14.12.2006 uzavrela AB správcovská, a. s. (ako predávajúci) so žalobcom (ako kupujúcim) Zmluvu o predaji časti podniku, na základe ktorej žalobca s účinnosťou od 1.1.2007 vstúpil do všetkých práv a povinností vyplývajúcich pre spoločnosť AB správcovská, a. s. z vyššie uvedenej Zmluvy o výkone správy. Uvedeným dňom (1.1.2007) sa teda správcom Bytového domu stal žalobca, ktorý na základe Zmluvy o výkone správy a podľa Zákona o bytoch správu Bytového domu riadne vykonáva. O zmene správcu bol žalovaný písomne informovaný. V rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi zo Zákona o bytoch a zo Zmluvy o výkone správy si žalovaný v období od 1.6.2008 do 10.11.2009 neplnil niektoré svoje záväzky riadne a včas (t. j. neuhrádzal riadne príspevok do fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrady za plnenia, odmenu za správu, resp. nedoplatky vyplývajúce z ročných vyúčtovaní), čím mu vznikol nedoplatok za obdobie od 1.1.2006 do 31.12.2008 vzťahujúci sa na nebytový priestor č. XX a nebytový priestor č. XX. Po pripustení zmeny žaloby predstavoval predmet konania nárok na zaplatenie sumy 3.812,02 eur s príslušenstvom titulom neuhradených preddavkov a vyúčtovania, ako aj odmeny za správu za roky 2009 - 2012 za nehnuteľnosti - nebytové priestory č. XX a č. XX nachádzajúce sa na H. ulici č. XX v T.. 3. V súvislosti s námietkou žalovaného týkajúcou sa aktívnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie poukázal na § 8 ods. 1 a § 8a ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a uviedol, že právny vzťah medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a správcom je regulovaný primárne ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z.z. a Zmluvou o výkone správy, bez ktorej nie je možný faktický výkon správy prostredníctvom správcu a nie je ani právne možný. 4. Vykonaným dokazovaním mal prvoinštančný súd za jednoznačne preukázané, že nadobúdatelia bytov a nebytových priestorov uzatvorili dňa 1.12.1998 Zmluvu o výkone správy č. 98/0187 so správcovskou spoločnosťou - Prvá správcovská a. s., Mlynské Nivy č. 3, Bratislava. Následne dňa 11.5.2005 uzatvorili Dodatok k predmetnej zmluve na základe zmeny obchodného mena pôvodného správcu (Prvá správcovská, a. s. na AB správcovská, a.s.). Nový správca AB správcovská, a.s. (obchodné meno odo dňa 24.8.2004 do dňa 30.12.2009) uzatvoril s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov Zmluvu o výkone správy, ku ktorej zmluve však žalovaný nepristúpil. Dňa 14.12.2006 došlo medzi správcom daného bytového domu a žalobcom k uzavretiu Zmluvy o predaji časti podniku, v súlade s ktorou prešli všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o výkone správy na žalobcu. Ďalej uviedol, že podľa zákona č. 182/1993 Z.z. v pôvodnom znení aktívnu vecnú legitimáciu pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z užívania bytov a nebytových priestorov pred súdom mali všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome. Novelou tohto zákona účinnou odo dňa 1.7.2004 bol do zákona č. 182/1993 Z.z. vložený § 8b. Podľa odseku 1 tohto ustanovenia správca je povinný vykonávať správu majetku vlastníkov samostatne, vo svojom mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. To znamená, že od 1.7.2004 bol správca aktívne vecne legitimovaný podať vo svojom mene žalobný návrh na súd na vymáhanie pohľadávok vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Postavenie žalobcu v týchto súdnych sporoch mal samotný správca, ktorý tak bol účastníkom konania. Vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome nemali aktívnu vecnú legitimáciu na podanie prejednávanej veci. Novelou zákona č. 181/1993 Z.z. vykonanou zákonom č. 267/2007 Z.z. účinnou odo dňa 1.7.2007 bol novelizovaný § 8b odsek 1, 2 zákona. Podľa § 8b odsek 1 správca je povinný vykonávať správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet a je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom. Z uvedeného bolo podľa názoru konajúceho súdu zrejmé, že aktívne vecne legitimovaným v tomto súdnom spore je správca. Správca po 1.7.2007 koná samostatne za vlastníkov bytov (teda nie v ich mene), a preto mu v tomto konaní nechýba aktívna vecná legitimácia. Zmluva o výkone správy je pre žalovaného záväzná s poukazom na § 8a ods. 7 zákona č. 182/1993 Z.z. Z § 6 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. vyplýva, že na správu v jednom dome môže byť uzavretá zmluva len s jedným správcom. Zmluvu o výkone správy, ktorú žalovaný uzavrel so spoločnosťou MONAQ Group, spol. s r. o. označil súd prvej inštancie za neplatný právny úkon v zmysle § 6 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu so žalobcom ako správcom. Žalovaný totiž bol vlastníkom spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení, príslušenstva a pozemku, ktoré správca na základe Zmluvy o výkone správy spravoval a aj spravuje a je nemožné a vylúčené, aby nespravoval spoločné časti zariadenia v rozsahu zodpovedajúcom spoluvlastníckemu podielu žalovaného. Nie je možné od správcu ani len hypoteticky požadovať, aby od výkonu správy v rozsahu zodpovedajúcemu podielu žalovaného upustil, pretože by to znamenalo závažné porušenie zmluvných povinností žalobcu voči ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome. Čo sa týka výpočtu nároku, ktorý si žalobca vyčíslil v tomto konaní, mal prvoinštančný súd za to, že výpočet je určitý a dôvodný. V súvislosti s charakterom zmluvy o výkone správy súd prvej inštancie prijal záver, že táto nie je spotrebiteľskou zmluvou. Na právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je možné použiť príslušné ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Naviac samotný žalovaný uviedol, že so žalobcom nie je v žiadnom právnom vzťahu a že zmluva o výkone správy zo dňa 1.12.1998 ho nezaväzuje, pričom žiadnu inú zmluvu so žalobcom neuzavrel. V súvislosti s rozhodnutím o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania konajúci súd uviedol, že nepovažoval žalovaným navrhnuté prerušenie predmetného konania za hospodárne a účelné a dospel k záveru, že otázka, ktorá je predmetom dovolacích konaní, na ktoré v návrhu na prerušenie poukázal žalovaný, nemá význam pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 CSP. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), h) a f) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie sa nesprávnym a nedostatočným spôsobom vysporiadal s jeho návrhom na prerušenie konania a výrokom II. rozhodol v príkrom rozpore so zásadou právnej istoty, v dôsledku čoho znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. V ďalšom opätovne namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože právny predchodca žalobcu si odvodzuje svoje práva zo Zmluvy o výkone správy zo dňa 1.12.1998, ku ktorej žalovaný, respektíve právny predchodca žalovaného nikdy nepristúpil, nikdy nebola prejavená jeho vôľa spočívajúca v uzatvorení predmetnej zmluvy a zo zákona uzatvorenie predmetnej zmluvy nevyplývalo, a preto žalovanému z nej ani nevyplývajú žiadne povinnosti. Žalovaný doplnil, že jeho právny predchodca sa stal originárnym spôsobom vlastníkom bytu č. X, č. XX a č. XX v predmetnom bytovom dome až dňa 21.12.2002, na základe Zmluvy o vstavbe V- 1136, 1139/99 zo dňa 15.3.2000 a kolaudačného rozhodnutia Okresného úradu T. O., odbor životného prostredia, č. ŽP-16271/2001-Ja/281/H zo dňa 21.12.2002, pričom kolaudačným rozhodnutím zo dňa 14.2.2003, č. SUI-2003/00075-K/2/Km bola vykonaná zmena v užívaní bytových priestorov č. XX a č. XX na nebytové priestory. Zo zákona nevyplývala právnemu predchodcovi žalovaného povinnosť pristúpiť k zmluve o výkone správy. Žalovaný ďalej poukázal na článok IX. bod 1 zmluvy o výkone správy zo dňa 1.12.1998, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že právny predchodca žalobcu nemal zmluvou o výkone správy dané oprávnenie na zastupovanie spoluvlastníkov pri vymáhaní plnení spojených s užívaním bytov a nebytových priestorov, a preto nemohol ani platne previesť na žalobcu viac práv ako sám má. Ďalej poukázal na zákon č. 268/2007 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a ktorý zmenil spôsob zastupovania vlastníkov správcom z nepriamej formy (tzv. náhradníctvo) na priamu formu zastúpenia. Prezentoval názor, v zmysle ktorého podľa novej právnej úpravy účinnej od 1. júla 2007 mal správca v konaní vystupovať už ako priamy zástupca vlastníkov dotknutej nehnuteľnosti. Správca od 1. júla 2007 už nemá aktívnu legitimáciu na vymáhanie pohľadávok vlastníkov vo vlastnom mene, ale len v mene všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. V tomto konaní však žalobca vystupoval v mene svojom, pričom podľa novej právnej úpravy aktívnu legitimáciu v súdnych konaniach o vymáhanie pohľadávok majú len všetci vlastníci bytov, logicky okrem žalovaného subjektu, čím prvostupňový súd nezobral túto skutočnosť do úvahy a v rozpore s platným právnym predpisom priznal účastníctvo spore žalobcovi. Žalovaný vyjadril nesúhlas so záverom prvoinštančného súdu, v zmysle ktorého žalovaného zaväzuje zmluva o výkone správy zo dňa 1.12.1998. žalovaný vstúpil do všetkých práv a povinností právneho predchodcu, ktorý však nikdy nijakým spôsobom nepristúpil k zmluve o výkone správy zo dňa 1.12.1998, uvedená skutočnosť ani nevyplýva z príslušných právnych predpisov a nikdy nebola zo strany právneho predchodcu žalovaného a žalovaným prejavená vôľa spočívajúca v uzatvorení predmetnej zmluvy, preto zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nikdy nebol založený a ani nevznikol. Žalovaný zastáva názor, že žalobca si môže uplatniť svoje nároky len na základe príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich bezdôvodné obohatenie, ktoré však majú svoje vlastné špecifiká. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.5.2010, sp. zn. 14Co 99/2009, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 6.3.2008, sp. zn. 7Co 103/2007. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov účinný v čase nadobudnutia vlastníckeho práva odporcu k bytu č. X a nebytovým priestorom č. XX a XX síce stanovoval, že na správu domu môže byť dohodnutá len jedna z foriem správy, avšak nezakazuje, aby výslovne forma správy bola vykonávaná na základe viacerých zmlúv o výkone správy, prostredníctvom viacerých správcov. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorovo vo svojej tretej časti upravoval výstavbu domu, do ktorej bola zahrnutá aj vstavba domu. Ustanovenia tejto časti zákona však neupravovali, akým spôsobom sa budú riadiť vzťahy nových originálnych vlastníkov vo vzťahu ku správe domu. Z uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že právny predchodca žalovaného ako nový vlastník a neskôr aj žalovaný ako ďalší nový vlastník, nemali žiadnu povinnosť pristúpiť k už existujúcej zmluve o výkone správy a v tomto prípade mali plnú dispozičnú moc s kým a na základe akých podmienok si zabezpečia vykonávanie správy domu. V ďalšom sa žalovaný vyjadril k charakteru zmluvy o výkone správy, ktorú považuje za spotrebiteľskú. Žalovaný ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že odmietol vykonať ďalšie navrhované dôkazy, pričom tieto smerovali k zisteniu, ktoré služby mohol prijať žalovaný od žalobcu. Žalovaný považuje za nesprávne konštatovanie konajúceho súdu, že predmetom prejednávanej veci je nedoplatok titulom neuhradených preddavkov a vyúčtovania, ako aj odmeny za správu za roky 2009-2012, nakoľko zo skutkového a právneho stavu vyplýva, že predmetom konania je výlučne neuhradená odmena za výkon správy. Žalovanému nie je známe, na základe akých úvah dospel súd k záveru, že predmetom konania sú aj iné platby ako platby odmeny za správu. Navyše považuje rozsudok nepreskúmateľný aj z dôvodu nesúladu jeho výroku s odôvodnením, keď na strane 4 a 5 konajúci súd uvádza, že ku dňu 2.10.2010 dosahuje nedoplatok žalovaného sumu vo výške 3.384,25 eur, pričom v rozpore s uvedeným ďalej na strane 5 konštatuje, že žalovaný neuhradil sumu spolu vo výške 3.812,02 eur, ktorú aj priznal v napadnutom rozsudku. Na záver odvolania žalovaný navrhoval, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, a to či je zmluva o výkone správy zmluvou spotrebiteľskou. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne. 6. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 6.4.2017 vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného o nedostatku aktívnej legitimácie, pričom poukázal na § 9 ods. 2, § 8b ods. 1 a 2 zákona o bytoch. Ďalej vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že daný zmluvný vzťah medzi ním a žalovaným nebol nikdy založený a že žalovaný nijakým spôsobom k zmluve o výkone správy nepristúpil a že má plnú dispozičnú moc, s kým a na základe akých podmienok si zabezpečí vykonávanie správy bytového domu. Zmluva o výkone správy je právnym úkonom týkajúcim sa domu, jeho spoločných častí, spoločných zariadení, príslušenstva a pozemku. V zmysle § 9 ods. 2 zákona o bytoch platná zmluva o výkone správy zaväzuje všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, vrátane tých, ktorí ju nepodpísali. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že jeho právny predchodca uzatvoril zmluvu o výkone správy so spoločnosťou MONAQ Leasing s.r.o., žalobca uviedol, že táto zmluva nebola uzatvorená v súlade so zákonom o bytoch, pretože táto by musela byť schválená nadpolovičnou väčšinou všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a zmluvu o výkone správy bytového domu so spoločnosťou MONAQ Leasing s.r.o. vlastníci bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome neschválili a ani nepodpísali. Navyše predmetná spoločnosť nemá a ani nikdy nemala v predmete činnosti správu a údržbu bytového fondu, ani žiaden podobný predmet činnosti, a teda nemôže byť oprávnená vykonávať správu bytových domov a robiť správcu v zmysle zákona o bytoch. Žalobca vyjadril tiež nesúhlas so spotrebiteľskými úvahami žalovaného a z nich vyplývajúcimi právnymi následkami vo vzťahu k zmluve o výkone správy. Za zmätočné považuje žalobca tvrdenie žalovaného, že prvoinštančný súd neúplne a nesprávne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy (predloženie jednotlivých ročných vyúčtovaní služieb za dom, ako aj čerpanie fondu prevádzky údržby a opráv za dotknuté obdobie). Uviedol, že súd prvej inštancie vyúčtovania ako dôkazy na pojednávaní aj vykonal, ale správne im neprisúdil relevanciu a význam, ktoré im prikladá žalovaný. S výškou vymáhaného nároku nijako nesúvisia, vymáhaný nárok totiž predstavuje neuhradený poplatok za výkon správy za rozhodné obdobie. Návrh žalovaného adresovaný odvolaciemu súdu, aby rozhodol o položení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev považuje žalobca za špekulatívny. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. 7. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 10. V posudzovanej veci vlastníci bytov a nebytových priestorov uzavreli dňa 1.12.1998 Zmluvu o výkone správy č. 98/0187 so správcom Prvá správcovská a.s. (obchodné meno od 11.3.1996 do 23.8.2004) a dňa 11.05.2005 Dodatok k nej, v súlade s ktorým na základe zmeny obchodné mena pôvodného správcu (Prvá správcovská, a.s. na AB správcovská, a.s.), uzavrel správca s novým obchodným menom s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov Zmluvu o výkone správy (AB správcovská, a.s., obchodné meno od 24.8.2004 do 30.12.2009), ku ktorej žalovaný nepristúpil. Dňa 14.12.2006 došlo medzi správcom daného bytového domu a žalobcom k uzavretiu Zmluvy o predaji časti podniku, v súlade s ktorou prešli všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy o výkone správy na žalobcu. 11. Predmetom sporu je nedoplatok žalovaného titulom neuhradeného poplatku za výkon správy za nehnuteľnosti v jeho výlučnom vlastníctve a to nebytových priestorov č. XX a XX nachádzajúcich sa na H. ul. č. XX v T. v sume 3.812,02 eur. 12. Pôvodná právna úprava zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a to až do účinnosti novely uvedeného zákona uskutočnenou zákonom č. 367/2004 Z.z. (účinný od 1. júla 2004), neobsahovala právnu úpravu, ukladajúcu povinnosť vlastníkovi bytu alebo nebytového priestoru, resp. vlastníkovi, ktorý nadobudol byt vstavbou alebo nadstavbou povinnosť pristúpiť k zmluve o výkone správy, avšak z § 9 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. jednoznačne vyplýva, že právne úkony týkajúce sa domu, spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú spoločenstvo, a ak sa spoločenstvo nezriaďuje, zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a zároveň i v čase nadobudnutia vlastníctva žalovaného k jednotlivým nehnuteľnostiam v tomto bytovom dome bolo právne účinné zákonné ustanovenie § 8 ods. 1, zo znenia ktorého vyplýva, že vlastníci bytov a nebytových priestorov so správcom uzatvoria písomnú zmluvu o výkone správy. Je nutné podotknúť, že je povinnosťou žalovaného ako vlastníka bytu a nebytových priestorov, podieľať sa na výkone správy domu, pričom argumentácia žalovaného v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie by znamenala, že správca by nemohol zabezpečovať prevádzku, údržbu a opravy domu, výkon správy spoločných častí a zariadení domu, čo tvorí základnú náplň jeho činnosti a negoval by zmysel inštitútu výkonu správy bytového domu správcu, avšak na úkor vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorí k zmluve o výkone správy pristúpili. 13. Odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že nie je opodstatnená obrana žalovaného, že zmluva o výkone správy zo dňa 1.12.1998 ho nezaväzuje. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 8a ods. 7 zák. č. 182/1993 Z.z., v ktorom je zakotvená povinnosť vlastníka bytu nadobudnutého vstavbou pristúpiť k zmluve o výkone správy. Z § 6 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. vyplýva, že na správu v jednom dome môže byť uzavretá zmluva len s jedným správcom. Zmluva o výkone správy, ktorú žalovaný uzavrel so spoločnosťou MONAQ Group, spol. s r. o. nie je preto možné považovať s poukazom na § 6 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. za platný právny úkon. 14. V danom prípade nebolo možné stotožniť sa s právnou konštrukciou žalovaného, ktorý podľa jeho názoru nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu so žalobcom ako správcom, a to z dôvodu, že tento je spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení, príslušenstva a pozemku, ktoré správca na základe zmluvy o výkone správy spravuje a je prakticky vylúčené, aby nespravoval spoločné časti a spoločné zariadenia v rozsahu zodpovedajúcom spoluvlastníckemu podielu žalovaného, nakoľko žiadať od správcu, ktorý na základe platnej zmluvy o výkone správy správu bytového domu aj vykonáva, aby od výkonu správy v uvedenom rozsahu upustil, by znamenalo závažné porušenie zmluvných povinností žalobcu voči ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome. 15. Uvedený výklad totiž zodpovedá zmyslu výkonu správy bytov a nebytových priestorov v zmysle ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov; prípadná nedôslednosť (nejednoznačnosť) právnej úpravy nemôže mať za následok odňatie práv, resp. nemožnosť reálne sa ich domôcť len vzhľadom na závažné procesné prekážky, na ktoré poukazuje odvolateľ v odvolaní, a ktorých odstránenie sledovala práve novela uskutočnená zákonom č. 367/2004 Z.z. 16. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalovaného o nepreskúmateľnosti výpočtu nároku uplatneného žalobcom v konaní, nakoľko nielen zo žaloby, ale aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu jednoznačne vyplýva výška priznanej sumy napadnutým rozhodnutím, jej právny titul a obdobie, v ktorom pohľadávka žalobcu vznikla. 17. V súvislosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania, a to do skončenia dovolacieho konania proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/471/2012 a sp. zn. 2Co/318/2011, odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom uvádza, že takýto návrh žalovaného považuje za nedôvodný. Ustanovenie § 164 CSP umožňuje prerušenie konania vtedy, ak predmet iných sporov vecne súvisí s konaním, v ktorom sa navrhuje prerušenie konania, resp. jeho výsledok môže relevantne ovplyvniť výsledok prerušeného konania. Toto ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných situácií, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, pričom rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. V posudzovanom prípade nie je podľa názoru odvolacieho súdu daný dôvod na prerušenie konania podľa citovaného ustanovenia, keďže konajúci súd bol oprávnený všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa aktívnej legitimácie žalobcu, záväznosti zmluvy o výkone správy a charakteru zmluvy o výkone správy posúdiť sám a z týchto následne aj vyvodiť právny záver bez rozhodnutia v iniciovanom dovolacom konaní. 18. Keďže žalovaný v podanom odvolaní neuviedol také relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť alebo vyvrátiť záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti podanej žaloby, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správy potvrdil. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 20. Žalovaný v podanom odvolaní navrhol prerušiť prebiehajúce konanie za účelom položenia prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, a to či zmluva o výkone správy je spotrebiteľskou. Odvolací súd považuje uvedený návrh žalovaného za nedôvodný, pretože žalovaný neosvedčil dostatočným spôsobom, v čom je posúdenie nastolenej otázky podstatné pre rozhodnutie v tomto konkrétnom prípade. Otázka platenia poplatku za výkon správy je bez relevancie k samotnému charakteru zmluvy o výkone správy bytového domu, teda zodpovedanie požadovanej prejudiciálnej otázky nemá reálny dosah na prebiehajúci spor. Keďže odvolací súd nezistil dôvody na obligatórne konanie o prejudiciálnej otázke, návrh žalovaného na prerušenie konania za účelom predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie zamietol. 21. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).