Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15CoPr/12/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214219217 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1214219217.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: G. C. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom N., T. č. XX, zastúpená JUDr. Brunom Čanádym, advokátom v Bratislave, Mierova č. 54, proti žalovanému: Groupama poisťovňa, a. s., Erzsébet királyné útja 1/C, Budapest 1146, Maďarsko, konajúca prostredníctvom spoločnosti Groupama poisťovňa a. s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, Bratislava, Miletičova č. 21, IČO: 47 236 060, zastúpený spoločnosťou JAVOR - TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava, Stará Vajnorská cesta č. 37, IČO: 36 264 750, za ktorú koná JUDr. Ivan Javor, Mgr. Michal Tokár, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o určenie, že pracovný pomer trvá, o náhradu mzdy, s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 26. júna 2017, č.k. 7 Cpr 5/2014-323, takto r o z h o d o l : Čiastočný rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 26. júna 2017, č.k. 7 Cpr 5/2014-323, vo výroku II., ktorým súd určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá, p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1.1. Okresný súd Bratislava II. čiastočným rozsudkom zo dňa 26.6.2017, č.k. 7 Cpr 5/2014-323, I. žalobu v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti dohody zo dňa 9.6.2014 zamietol; II. určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá; III. o ostatných nárokoch, vrátane trov konania, rozhodne v konečnom rozsudku. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 6.8.2014 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti dohody o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 9.6.2014 uzatvorenej medzi stranami sporu; určenia, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá. Žalobkyňa mala za to, že pri uzatváraní uvedenej dohody ju žalovaný uviedol do omylu, keďže podstatným a jediným dôvodom podpisu tejto dohody z jej strany bola žalovaným niekoľkokrát a opakovane tvrdená neexistencia voľnej pracovnej pozície pre ňu a ním tvrdená jej nadbytočnosť. Voľnú pracovnú pozíciu žalovaný zverejnil už dňa 11.6.2014, čím fakticky poprel organizačný dôvod. Okrem toho považuje dohodu o rozviazaní pracovného pomeru uzavretú v rozpore s dobrými mravmi, dohoda je tiež nezrozumiteľná, neurčitá a zmätočná. Uznesením zo dňa 4.5.2015, sp.zn. 7 Cpr 5/2014, súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby rozšírením o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy od 8.6.2014 v sume 880,-- € mesačne brutto. Žalobkyňa bola na materskej dovolenke a dňa 2.6.2014 sa u zamestnávateľa (u riaditeľa pobočky p. G.) informovala, ako to ďalej bude, keďže vedela o organizačnom dôvode. Tento jej hneď povedal, že pre ňu nemá žiadnu pracovnú pozíciu; dohodol sa s ňou na dni 9.6.2014 (kedy tiež chcela nastúpiť po materskej dovolenke do práce) s tým, že sa v uvedený deň dohodnú na skončení pracovného pomeru. Aj dňa 9.6.2014 na jej dotaz, či naozaj nemajú pre ňu voľné pracovné miesto, jej p. G. oznámil, že o ničom nevie. Z ním predloženého návrhu na uzavretie dohody o rozviazaní pracovného pomeru vyplývalo, že práve ona mala byť navrhovateľom skončenia pracovného pomeru dohodou. Sama ale odísť nechcela, nechcela byť nezamestnaná, takže s týmto znením nebola úplne stotožnená a vtedy jej oznámili, že v prípade, ak dohodu o rozviazaní pracovného pomeru nepodpíše, majú pre ňu pripravenú výpoveď. Rozhodla sa preto dohodu o rozviazaní pracovného pomeru podpísať s podmienkou opravy tej časti, kde sa hovorilo o tom, že ona bola iniciátorom tejto dohody; dohodu podpísala s vedomím, že pre ňu naozaj zamestnávateľ nemá žiadne pracovné miesto. O dva dni na to ale našla na internete pracovnú ponuku, ktorou žalovaný inzeroval voľné pracovné miesto. Podľa požiadaviek k tomuto miestu zistila, žeby aj ona by bola vhodný kandidát. Potom ešte dodatočne žiadala doplnenie toho organizačného dôvodu do dohody tak, ako to bolo v navrhovanej dohode z roku 2012, nakoľko podľa toho, ako jej situáciu prezentovali, sa odvtedy nič nezmenilo. 1.2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, tvrdenia žalobkyne, pokiaľ ide o organizačný dôvod skončenia pracovného pomeru, považoval za nepravdivé. Dôvodom skončenia pracovného pomeru bola dohoda o skončení pracovného pomeru, túto považuje za platnú, je určitá a zrozumiteľná, nikto nebol uvedený do omylu a ani ju žalobkyňa neuzatvorila v tiesni; nevznikla mu žiadna ponuková povinnosť. Podľa jeho názoru práve žalobkyňa iniciovala dohodu o skončení pracovného pomeru a až na jej podnet, resp. aby jej žalovaný vyšiel v ústrety, zmenil úvodné ustanovenie dohody tak, že ju iniciuje on (žalovaný). Ponukovú povinnosť by si musel splniť vtedy, ak by žalobkyni dal výpoveď z organizačných dôvodov, čo sa nestalo. Ak by to bola pravda, žalobkyňa by nemohla vopred (dňa 8.6.2014) s M.. O. T. podpísať zmluvu o prevode poistného kmeňa a túto predložiť p. G. na podpis dňa 9.6.2014. V zmysle ustálenej judikatúry, ak dochádza k dohode o skončení pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien na strane zamestnávateľa, skutočnosť, že dôvod skončenia pracovného pomeru nie je uvedený priamo v písomnej dohode, nespôsobuje neplatnosť dohody. Na platnosť dohody o skončení pracovného pomeru tiež nemá vplyv, ak zamestnávateľ zamestnancovi pred jej uzatvorením uvedie, že má za to, že sú tu dôvody, pre ktoré s ním môže skončiť pracovný pomer okamžitým skončením alebo výpoveďou, pričom zamestnanec sa rozhodne tomuto predísť uzatvorením dohody o skončení pracovného pomeru. Pre platnosť dohody by nemala vplyv ani prípadná pripravenosť zamestnávateľa rozviazať so žalobkyňou pracovný pomer v prípade, ak by nedošlo k dohode o rozviazaní pracovného pomeru. Žalobkyňa si zvolila pre ňu výhodné riešenie skončenia pracovného pomeru, ešte pre uzatvorením dohody o skončení pracovného pomeru pripravila prevod svojho poistného kmeňa na svojho druha a uzatvorila dohodu o skončení pracovného pomeru, na základe ktorej jej bola vyplatená odmena vo výške 6-násobku jej mesačného zárobku, na ktorú by v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou nemala nárok. Dňa 7.7.2014 doručila žalobkyňa žalovanému výzvu, v ktorej platnosť predmetnej dohody nijako nespochybňovala a domáhala sa na jej základe zaplatenia odstupného. 2. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Pracovnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným (jeho právnym predchodcom) bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 11.4.2008. Dňa 5.12.2012 podpísal vedúci pobočky žalovaného F.. S. B. dohodu o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou, z ktorej vyplýva, že strany majú záujem ukončiť pracovný pomer z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (v dôsledku organizačným zmien zamestnávateľa vzhľadom na rozhodnutie zo dňa 2.5.2012 o znížení stavu zamestnancov); žalobkyňa ju nepodpísala. Listom doručeným žalovanému dňa 27.6.2013 žalobkyňa žiadala o oficiálne priradenie na pracovnú pozíciu, vzhľadom na to, že po 1.1.2013 bolo vytvorených viac pre ňu vhodných pracovných miest. Listom zo dňa 24.7.2013 žalovaný oznámil žalobkyni, že jej nemôže objektívne ponúknuť inú vhodnú prácu, pokiaľ je práceneschopná, preto môže pristúpiť k riešeniu situácie až po ukončení jej práceneschopnosti. Dňa 1.2.2014 žalobkyňa reagovala na stránke Profesia.sk na ponuku pracovného miesta poradca pre bankopoistenie spoločnosti žalovaného. Listom doručeným žalovanému dňa 7.5.2014 oznámila žalobkyňa žalovanému ukončenie rodičovskej dovolenky ku dňu 6.6.2014 s nástupom do zamestnania dňa 9.6.2014. Dňa 9.6.2014 strany sporu uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru dňom 9.6.2014 s tým, že žalovaný sa zaviazal vyplatiť žalobkyni odmenu vo výške 6-násobku priemerného mesačného zárobku. V dohode bolo uvedené, že zamestnávateľ má záujem ukončiť pracovný pomer cestou dohody. Listom doručeným žalovanému dňa 7.7.2014 žalobkyňa žiadala žalovaného o zaplatenie odstupného. Listom doručeným žalovanému dňa 1.8.2014 žalobkyňa odstúpila od dohody o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 9.6.2014 z dôvodu, že ju žalovaný uviedol do omylu, keďže podstatným a jediným dôvodom podpisu dohody z jej strany bola tvrdená neexistencia voľnej pracovnej pozície a jej nadbytočnosť, ako aj pre rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný žalobkyni oznámil nemožnosť vyhovenia, uviedol tiež, že v súvislosti s nástupom žalobkyne do práce žiadnu organizačnú zmenu neplánoval a ani neprijal, predmetom ich spoločného rokovania nebola organizačná zmena a ani skončenie pracovného pomeru z dôvodu organizačnej zmeny. 2.1. Svedkyňa L.. D. U. u žalovaného pracuje od júna 2013 na pozícii špecialista ľudských zdrojov. Žalobkyňa v čase čerpania rodičovskej dovolenky poslala žalovanému písomnú informáciu, a síce že končí rodičovskú dovolenku a nastupuje do práce. Asi týždeň pred týmto ohláseným nástupom do práce sa dostavila do spoločnosti, k riaditeľovi p. G.. Tohto stretnutia sa svedkyňa nezúčastnila, riaditeľ ju o tom informoval následne, že žalobkyňa sa u neho informovala v súvislosti s nástupom do práce, žeby sa jej hodili peniaze a v tejto súvislosti by chcela pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru dohodou. Ďalej ju informoval, že si dohodli ďalšie stretnutie, na deň nástupu do práce žalobkyne. Tam si mali vzájomne posúdiť svoje finančné návrhy a v tejto súvislosti ju požiadal, aby pripravila dohodu o skončení pracovného pomeru. Na následnom stretnutí sa zúčastnila aj svedkyňa. Žalobkyňa žiadala vyplatiť osem platov, žalovaný jej ponúkol šesť, s čím súhlasila, potom si vyžiadala prestávku na poradenie sa s právnikom. Po takejto porade požiadala o jednu zmenu v dohode, s čím súhlasil a následne bola dohoda podpísaná. Žalobkyňa ďalej požiadala riaditeľa o prevod jej poistného kmeňa na p. T., jej partnera a zamestnanca žalovaného. Za týmto účelom už mala pripravenú dohodu a požiadala riaditeľa, aby ju akceptoval. Riaditeľ túto dohodu podpísal. Tretia vec, ktorá sa tam prejednávala, bol istý medializovaný prípad škodovej udalosti. Žalobkyňa požiadala riaditeľa o znovuprešetrenie tohto prípadu, aby sa potvrdilo, že z jej strany k pochybeniu nedošlo. Riaditeľ jej prisľúbil súčinnosť. Svedkyňa si nepamätá, že by p. G. alebo niekto iný povedal žalobkyni, že keď nepodpíše dohodu, je pre ňu pripravená výpoveď. Na žalobkyňu nebol vyvíjaný nátlak, aby uzatvorila dohodu o skončení pracovného pomeru. 2.2. Svedkyňa L.. G. O. pracovala u žalovaného 7 rokov v pozícii zamestnanec klientskeho servisu. V októbri 2013 boli pochválení a následne im bol zvýšený plat o 200,-- €. Po nástupe p. G. im boli doručené nové pracovné zmluvy so zníženou mzdou, s čím nesúhlasila a rozhodla sa ju nepodpísať. Koncom mája 2014 jej boli predložené dve formy skončenia pracovného pomeru a mala si vybrať, pre ktorú sa rozhodne. Ku skončeniu jej pracovného pomeru so žalovaným došlo dňa 31.5.2014 kvázi po dohode, ale iniciátorom bol zamestnávateľ. Približne v januári 2014 p. G. povedal, že keď nesúhlasia so znížením mzdy, musia sa znížiť stavy na pracovisku; dohodnúť sa s ním nedalo. V súvislosti so skončením pracovného pomeru na ňu nebol vyvíjaný nátlak zo strany žalovaného. Žalovaný približne do troch mesiacov od skončenia jej pracovného pomeru hľadal na jej pracovnú pozíciu iného zamestnanca. Im tvrdili, že idú znižovať stavy, ale po zopár mesiacoch zamestnali novú kolegyňu na jej pracovné miesto - referent klientskeho servisu. Odstupné dostala vo výške štvornásobku mesačného platu z podnetu zamestnávateľa a ona ju akceptovala. Nebola prítomná pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným a nevedela nič o okolnostiach uzatvorenia tejto dohody. 2.3. Právne súd prvej inštancie dôvodil ustanovením § 19 ods. 1, § 60 ods. l, ods. 2, § 1 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 9.6.2014, § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že žalobe možno vyhovieť iba čiastočne. 2.4. Súd považoval za málo pravdepodobné, žeby si zamestnanec, ktorý chce sám z vlastnej iniciatívy, bez vedomosti o existencii nejakých dôvodov na strane zamestnávateľa, ukončiť pracovný pomer dohodou, určoval podmienky (odmena vo výške viacnásobku platu, uvedenie do dohody, že skončenie pracovného pomeru navrhol zamestnávateľ, hoci v skutočnosti to navrhol zamestnanec a ďalšie požiadavky) a je tiež málo pravdepodobné, že by zamestnávateľ, ktorý vôbec neuvažuje o ukončení pracovného pomeru so zamestnancom a je pripravený na jeho nástup do zamestnania (po rodičovskej dovolenke), mu ochotne vyšiel pri jeho požiadavkách v ústrety. Je zrejmé, že žalovaný mal eminentný záujem ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou, o čom svedčí okrem iného to, že už koncom roka 2012 jej predložil návrh dohody o skončení pracovného pomeru (ktorú však nepodpísala). Tiež tomu nasvedčuje skutočnosť, že žalovaný poskytol žalobkyni odmenu vo výške 6-násobku mesačného zárobku, čo zjavne u neho nebolo vždy bežné v prípade, že došlo ku skončeniu pracovného pomeru dohodou z iniciatívy zamestnanca (čo tvrdil žalovaný aj v prípade žalobkyne), o čom svedčí napr. dohoda o skončení pracovného pomeru so zamestnankyňou O. T., ktorej v súvislosti so skončení pracovného pomeru dohodou nebola poskytnutá žiadna odmena (pričom sa tiež jednalo o viacročnú zamestnankyňu). Napokon aj skutočnosť, že žalovaný bol ihneď ochotný zmeniť znenie dohody o skončení pracovného pomeru (ktoré predtým sám pripravil) v časti týkajúcej sa jeho záujmu ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou, svedčí o tom, že práve takéto znenie zodpovedalo skutočnosti. Nebolo preukázané, žeby žalovaný prijal organizačnú zmenu, v dôsledku ktorej by sa žalobkyňa stala nadbytočnou. Z hľadiska posúdenia otázky, či žalobkyňa dôvodne odstúpila od dohody zo dňa 9.6.2014, je podstatné to, či žalovaný takúto organizačnú zmenu predstieral, resp. či uviedol žalobkyňu ohľadom tejto otázky do omylu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný v decembri 2012 predložil žalobkyni návrh dohody o skončení pracovného pomeru z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, teda v dôsledku organizačným zmien zamestnávateľa vzhľadom na rozhodnutie zo dňa 2.5.2012 o znížení stavu zamestnancov (túto žalobkyňa nepodpísala). V liste, ktorý bol doručený žalovanému dňa 27.6.2013, žalobkyňa z tohto návrhu dohody citovala organizačný dôvod a žiadala, aby ju žalovaný preradil na inú pracovnú pozíciu. V odpovedi zo dňa 24.7.2013 žalovaný nevyvrátil existenciu organizačného dôvodu, neuviedol, že by tento bol v návrhu dohody uvedený omylom, a že organizačná zmena sa žalobkyne netýkala. Oznámil jej len, že jej nemôže ponúknuť inú vhodnú prácu, pokým je práceneschopná. Z ohľadom na tento list sa javí byť tvrdenie zamestnankyne žalovaného W. T. Y. v e-maili zo dňa 24.9.2015 o tom, že nemá vedomosť o tom, že by v danom návrhu dohody bola uvedená organizačná zmena, ale je možné, že pri príprave tejto dohody došlo k chybe, ako nedôveryhodné až účelové. Pokiaľ by aj naozaj došlo ku chybe pri príprave návrhu dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 5.12.2012, nebolo ničím zo strany žalovaného preukázané, že sa o tom žalobkyňa dozvedela. Žalovaný v priebehu celého konania ničím nepreukázal, že by dal žalobkyni vedieť (po predložení návrhu dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 5.12.2012, z ktorej vyplývala organizačná zmena a znižovanie stavu zamestnancov), že jej sa žiadna organizačná zmena netýkala, resp. že dôvod, ktorý bol uvedený v návrhu dohody zo dňa 5.12.2012, neexistuje. Žalobkyňa v uvedenom období nechodila do zamestnania, nakoľko bola práceneschopná, resp. na rodičovskej dovolenke. Žalobkyňa sa teda mohla oprávnene domnievať (a to aj na základe listu žalovaného zo dňa 24.7.2013), že sa jej týka organizačná zmena a že sa stala nadbytočnou. Žalovaný nepreukázal, žeby na stretnutí dňa 2.6.2014 vyvrátil existenciu organizačnej zmeny, resp. nadbytočnosti, žalobkyne, a žeby jej bolo oznámené, že jej pracovné miesto je voľné a môže naň nastúpiť (vzhľadom na predtým žalobkyni oznámený organizačný dôvod v návrhu dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 5.12.2012). Bolo preukázané, že predmetné stretnutie dňa 2.6.2014 sa konalo iba za prítomnosti žalobkyne a štatutárneho zástupcu žalovaného (nebol prítomný žiaden svedok). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti potom súd dospel k záveru, že tvrdenie žalobkyne zodpovedá skutočnému priebehu stretnutia. Naviac vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný oznámil žalobkyni (či už omylom alebo zámerne) v návrhu dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 5.12.2012, že je tu dôvod na skončenie pracovného pomeru s ňou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, teda v dôsledku organizačným zmien zamestnávateľa vzhľadom na rozhodnutie zo dňa 2.5.2012 o znížení stavu zamestnancov, ako aj vzhľadom na znenie listu žalovaného zo dňa 24.7.2013, ktorým oznámil žalobkyni, že jej nemôže ponúknuť inú vhodnú prácu pokým je práceneschopná (nie je zrejmé, prečo by jej mal ponúkať inú vhodnú prácu, pokiaľ jej pracovné miesto nebolo zrušené), zaťažovalo dôkazné bremeno žalovaného preukázať, že dal žalobkyni vedieť, že jej sa žiadna organizačná zmena netýkala, a teda, že nie je nadbytočná, pokiaľ chcel vyvrátiť tvrdenie, že žalobkyňu uviedol do omylu. Žalovaný to však nepreukázal. V konaní tiež bolo preukázané, že žalovaný uviedol pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 9.6.2014 (resp. pred jej uzatvorením) žalobkyňu do omylu v otázke, že pre ňu nemá voľné pracovné miesto, resp. že v dôsledku prijatej organizačnej zmeny sa stala nadbytočnou, žalobkyňa nemala záujem o ukončenie pracovného pomeru so žalovaným. Následne súd prijal záver, že omyl sa týkal okolnosti, bez ktorej by žalobkyňa dohodu o skončení pracovného pomeru nepodpísala, a teda žalobkyňa platne odstúpila od dohody zo dňa 9.6.2014 v súlade s § 19 ods. 1 Zákonníka práce. Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť, že žalobkyňa predložila na stretnutí dňa 9.6.2014 už pripravenú dohodu o prevode svojho poisteného kmeňa. Je zrejmé, že túto dohodu pripravila až po uskutočnení prvého stretnutia so štatutárnym zástupcom žalovaného, ktoré sa konalo dňa 2.6.2014, teda v čase, keď už vedela, že dňa 9.6.2014 by malo dôjsť ku skočeniu pracovného pomeru dohodou (to ale nevyvracia skutočnosť, že bola uvedená do omylu). Skutočnosť, že žalobkyňa listom doručeným žalovanému dňa 7.7.2014 platnosť predmetnej dohody nijako nespochybňovala a žiadala vyplatenie odstupného, tiež nemá vplyv na platnosť odstúpenia od tejto dohody. 2.5. Keďže súd dospel k záveru, že žalobkyňa odstúpila od dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 9.6.2014 dôvodne a platne, a nebolo preukázané, že by medzičasom došlo ku skončeniu pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným inak, súd určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá. Žalobkyňa má pritom naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko bez neho je jej právne postavenie ohľadom trvania pracovného pomeru neisté. 2.6. Žalobu v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti dohody zo dňa 9.6.2014 súd teda zamietol. K tvrdeniu žalobkyne, že napadnutá dohoda je neplatná aj pre rozpor s dobrými mravmi, ktorý mal spočívať v okolnostiach predchádzajúcich podpisu zmluvy, keďže žalovaný u nej vyvolal omyl, súd dôvodil, že aj úmyselné uvedenie účastníka do omylu môže byť v rozpore s dobrými mravmi. V takom prípade však nebolo možné použiť § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý predpokladá, že dobrým mravom odporuje obsah zmluvy (teda nie konanie, ktoré jej uzatvoreniu predchádzalo). Uzavretie zmluvy v omyle rieši v pracovnom práve ustanovenie § 19 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého je potrebné postupovať. Súd nezistil iný dôvod neplatnosti dohody zo dňa 9.6.2014, ani rozpor s ustanovením § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobkyňa bola uvedená do omylu, samotná dohoda zo dňa 9.6.2014 je dostatočne určitá, zrozumiteľná. 2.7. Nevyhovel návrhu žalovaného na vypočutie M.. O. T. ako svedka, nakoľko žalovaný tento svoj návrh neodôvodnil a neuviedol, aké skutkové tvrdenia chce jeho výsluchom preukázať. Uviedol len, že ním chce preukázať, že dohoda o skončení pracovného pomeru uzatvorená so žalobkyňou nie je neplatná (súd sám dospel k záveru, že dohoda nie je neplatná, nemusel to žalovaný preukazovať), pričom odkázal na odôvodnenie návrhu žalobkyne na výsluch svedkyne L.. G. O.. Žalobkyňa však uviedla, že pri skončení pracovného pomeru s navrhnutým svedkom nedošlo zo strany žalovaného k zavádzaniu v otázke existencie organizačného dôvodu, v jeho prípade nešlo o iniciatívu zo strany žalovaného, ale o vzájomnú dohodu a aj text dohody je u neho úplne iný. Tiež ku skončeniu jeho pracovného pomeru došlo o cca rok neskôr, ako ku skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou a svedkyňou L.. G. O.. Žalovaný tieto skutočnosti (týkajúce sa tvrdených okolností skončenia pracovného pomeru s M.. O. T.) nijako nerozporoval. 3. Proti tomuto rozsudku vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá, podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. l písm. c/, f/, h/ C.s.p. (rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytýkal mu, že nevykonal ním navrhnutý dôkaz výsluchom svedka M.. O. T.. Vytýkal súdu tvrdenie, že žalobkyňa nemala záujem skončiť svoj pracovný pomer. Súd pri svojich nesprávnych skutkových zisteniach v rozsudku hypoteticky polemizuje namiesto toho, čo je vykonaným dokazovaním preukázané o tom, čo je málo pravdepodobné. Je málo pravdepodobné, žeby zamestnanec, ktorý chce sám z vlastnej iniciatívy ukončiť pracovný pomer dohodou, určoval podmienky; že (žalovaný) poskytol žalobkyni odmenu vo výške 6-násobku mesačného zárobku, čo nebolo u neho bežné v prípade, že prišlo ku skončeniu pracovného pomeru dohodou z iniciatívy zamestnanca, o čom svedčí dohoda o skončení pracovného pomeru s O. T.. Ak by súd vypočul svedka M.. O. T., zistil by, že tento ukončil pracovný pomer so žalovaným dohodou na návrh M.. O. T., ktorý pôvodne žiadal odmenu vo výške XX-násobku mesačného platu a nakoniec mu bola vyplatená vo výške 8-násobku mesačného platu. Dôvodil ďalej, že súd prvej inštancie nepristupoval k stranám sporu rovnako. Na jednej strane vykonal dokazovanie na strane žalobkyne bezpredmetným výsluchom bývalej zamestnankyne L.. G. O., na strane druhej nevykonal dokazovanie výsluchom svedka M.. O. T.. Tento svedok bol priamoúčastný ukončenia pracovného pomeru so žalobkyňou, keď podpisoval dohodu o prevode jej poistného kmeňa pred ukončením pracovného pomeru, a teda sa vie vyjadriť aj k okolnostiam dohody o skončení pracovného pomeru. Bez ďalšieho sa súd stotožnil s tvrdením žalobkyne o priebehu stretnutia dňa 2.6.2014, 9.6.2014, že žalovaný ju uviedol do omylu pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru v otázke, že pre ňu nemá iné voľné pracovné miesto, resp. že v dôsledku prijatej organizačnej zmeny sa stala nadbytočnou. Nie je zrejmé, akým dôkazom malo byť preukázané, že žalobkyňu uviedol do omylu v tom, že pre ňu nemá iné voľné pracovné miesto, dňa 6.6.2014 sa žiadne stretnutie s L.. G. neuskutočnilo. Listom zo dňa 27.6.2013 žalobkyňa požiadala o preradenie na inú vhodnú prácu, (žalovaný) v odpovedi zo dňa 24.7.2013 neuvádzal, že pre žalobkyňu inú vhodnú prácu nemá, ale iba uviedol, že môže pristúpiť k riešeniu situácie až po ukončení práceneschopnosti žalobkyne; následne nastúpila na rodičovskú dovolenku. Tvrdenie žalobkyne, že jej L.. G. pri stretnutí dňa 9.6.2014 opakovane tvrdil, že pre ňu nemá žiadnu voľnú pracovnú pozíciu a že je nadbytočná, poprela svedkyňa U.. Nebolo preukázané, že pohnútkou pre ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou mala byť skutočnosť, že v prípade neuzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru by s ňou ukončil pracovný pomer výpoveďou. Návrh dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 5.12.2012 nemá vecnú a časovú súvislosť s dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa „09.06.2016“, nebolo preukázané, že pred uzatvorením dohody o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou dňa „09.06.2016“ akokoľvek poukazovala na organizačnú zmenu z pred viac ako dvoch rokov. O skutočnosť majúcu vplyv na slobodu a vážnosť vôle zamestnanca pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru nejde v prípade, ak zamestnávateľ svoj návrh odôvodní tým, že sú tu dôvody, pre ktoré by mohol skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamžitým skončením pracovného pomeru alebo výpoveďou. Uvedením svojej pohnútky, ktorá vedie ku skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom, totiž zamestnávateľ hrozí tým, čo je za účelom skončenia pracovného pomeru oprávnený urobiť. Je výlučne na zamestnávateľovi, aby posúdil naplnenie dôvodov pre ukončenie pracovného pomeru so svojím zamestnancom spôsobom, ktorý mu zákon umožňuje a v prípade, že takéto dôvody sú dané, nič mu nebráni, aby tak bez ďalšieho postupoval a je na zamestnancovi, aby prípadný nesúhlas s touto formou ukončenia pracovného pomeru prejavil žalobou o jej neplatnosť. Ak nejde o skutočnosť majúcu vplyv na slobodu a vážnosť vôle zamestnanca vo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka, nejde o skutočnosť majúcu vplyv na slobodu a vážnosť vôle ani vo vzťahu k § 19 ods. l od účinnosti zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonník práce). Je irelevantné, či má byť následkom takéhoto konania relatívna neplatnosť právneho úkonu podľa § 49a Občianskeho zákonníka, alebo právo odstúpiť od zmluvy podľa § 19 ods. l Zákonníka práce. Právne následky vyvoláva len taký omyl vo vôli, ktorý by spočíval v nesprávnej alebo nedostatočnej predstave o právnych následkoch, ktoré vzniknú z právneho úkonu. Vo vzťahu k právnym následkom, ktoré mali nastať uzatvorením dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 9.6.2014, žalobkyňou tvrdený omyl bol bez významu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že vo vzťahu k právnym následkom svojho právneho úkonu tieto poznala a zamýšľala svojím právnym úkonom dosiahnuť. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. 4. Žalobkyňa odvolanie nepodala. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla odvolaciemu súdu rozsudok potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok považuje za riadne a podrobne odôvodnený, vychádza zo správne zisteného skutkového stavu po riadne a úplne vykonanom dokazovaní. Súd riadne a náležite posúdil, ktoré dôkazy vykoná, riadne tieto dôkazy vyhodnotil, posúdil ich vzájomnú súvislosť a vykonal tak dokazovanie v rozsahu, ktorý odôvodňuje výrok, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá. Jej omyl vyvolaný žalovaným podľa ustanovenia § 19 Zákonníka práce bol jednoznačne preukázaný, z ktorého dôvodu riadne a dôvodne od dohody zo dňa 9.6.2014 odstúpila. Odvolanie považuje za nedôvodné; odvolateľ uvádza tvrdenia, ktoré nepreukázal, nepodporil žiadnymi listinnými dôkazmi a účelovo iniciuje ďalšie dokazovanie. Jeho snahou je len účelovo oddialiť jej návrat do práce. Využil svoje silnejšie postavenie zamestnávateľa vo vzťahu k nej, využil jej nevedomosť o organizačných pomeroch s cieľom sa jej zbaviť. Žalovaný v celom konaní, ani v odvolaní, nepreukázal svoje domnienky a tvrdenia a neodôvodnil svoje návrhy na dokazovanie. Sama preukázala s poukazom na jej výpoveď, predložené dôkazy, výpoveď svedkov, na rozpory vo výpovedi L.. G. - štatutára žalovaného a U. - personalistky žalovaného, že bola uvedená do omylu pri podpise dohody zo dňa 9.6.2014 v otázke existencie jej nadbytočnosti - organizačného dôvodu, ktorý jej žalovaný v dohode deklaroval. V skutočnosti tento dôvod neexistoval, dva dni po podpise dohody o rozviazaní pracovného pomeru uverejnil voľnú pracovnú pozíciu pre ňu vhodnú (likvidátor poistných udalostí). Má za to, že o tejto voľnej pracovnej pozícii už dňa 9.6.2014 mal vedomosť; túto navrhol žalovaný, žalovaný v nej uviedol prekážku na jeho strane, že jej vyplatí v dôsledku skončenia pracovného pomeru 6- násobok priemernej mesačnej mzdy (myslené ako odstupné). V čase uzavretia dohody o rozviazaní pracovného pomeru dňa 9.6.2014 mala dôvod domnievať sa, že dôvodom skončenia je jej nadbytočnosť. Zdôraznila, že sám žalovaný ju uviedol do omylu, keď následne po podpise dohody dňa 9.6.2014 zverejnil voľnú pracovnú pozíciu a následne tvrdil, že organizačný dôvod v jej prípade neexistoval; o tomto omyle pri podpise dohody o rozviazaní pracovného pomeru s ňou vzhľadom na všetky okolnosti musel vedieť. Vždy deklarovala, že má záujem u žalovaného pracovať. Ak by vedela pri podpise dohody dňa 9.6.2014, že jej pozícia bola a je garantovaná, nikdy by dohodu nepodpísala. Sám žalovaný sa usvedčil tým, že nakoniec priznal, že dohoda zo dňa 9.6.2014 bola z jeho strany voči nej prezentovaná z organizačných dôvodov, keďže pri výsluchu svedkyne L.. G. O. sám vo vlastnej otázke položenej jej uviedol odstupné (čo predpokladá len organizačný dôvod), ktoré malo byť vyplatené. Svedkyňa L.. G. O. potvrdila, že konanie žalovaného, ktorým uvádzal do omylu tak, ako popisovala žalobkyňa vo vzťahu k jej pracovnému pomeru, sa stalo aj svedkyni. Zopakovala, že žalovaný ju uviedol do omylu v podstatnej otázke nadbytočnosti a existencie organizačného dôvodu, teda omyl v okolnostiach, bez ktorých by k podpisu dohody dňa 9.6.2014 z jej strany nedošlo, o čom žalovaný vedel, keďže mu preukázateľne deklarovala záujem u neho pracovať; stále má záujem u žalovaného pracovať. Omyl je umocnený tým, že krátko po uzavretí dohody žalovaný zverejnil voľné pracovné miesto. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 123/2011 k právnemu výkladu podstatného omylu v pracovnoprávnych vzťahoch, organizačnému dôvodu a ponukovej povinnosti pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru. 5. Žalovaný sa už k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu nevyjadril. 6. Odvolací súd preskúmal vec v odvolaním napadnutom rozsahu súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať, dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. júla 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobkyne, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu (vo výroku, ktorým súd vyslovil, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá) potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) ako vecne a právne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 470 ods. 1, ods. 2, § 316 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil (§ 191 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom a napokon vec rozhodol právne správne, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Všetko ďalšie by bolo len zopakovaním dôvodov uvedených súdom prvej inštancie v čiastočnom rozsudku v odvolaním napadnutom rozsahu, už ktoré boli spôsobilými dôvodmi odôvodniť určenie, že pracovnoprávny vzťah medzi stranami sporu trvá. 8. Odvolateľ ako jeden z odvolacích dôvodov uviedol dôvod uvedený v § 365 ods. l písm. c/ C.s.p., ktorému zodpovedá, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd; v skutočnosti ale uviedol, že (l.) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čo by bol odvolací dôvod vymedzený ustanovením § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. V odvolaní sú aj ďalšie nepresnosti, keď odvolateľ spomína dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 09.06.2016, ktorý dátum sa v celom konaní pred súdom prvej inštancie neobjavil. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd opakuje, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniam a následne vec aj správne právne posúdil. Odvolateľ presne neuviedol, v čom spočívajú nesprávne skutkové zistenia, čo bolo vykonaným dokazovaním preukázané a čo zle súd prvej inštancie vyhodnotil, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci. Akékoľvek ďalšie dokazovanie by bolo nadbytočné, nehospodárne; M.. O. T. nebol prítomný pri rokovaní žalobkyne a vtedajšieho štatutárneho zástupcu žalovaného L.. G., prítomný nebol nikto, a teda len títo dvaja ovládajú bezprostredné, priame, nesprostredkované, podrobnosti, ktoré ale obe strany vyhodnocujú vo svoj prospech. Zamestnanci žalovaného mohli získať informácie len od L.. G.; pri rokovaní L.. G. a zamestnancov žalovaného ale nebola prítomná žalobkyňa. Rozviazanie pracovného pomeru s ostatnými zamestnancami nemalo vplyv na okolnosti a dôvody skončenia pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou. Znamená to, že akékoľvek výpovede (aj iných) zamestnancov žalovaného ako svedkov by neboli spôsobilé spornosť rozhodujúcich právnych skutočností (akýchkoľvek) odstrániť. Súd prvej inštancie potom vecne správne postupoval, keď chovanie žalovaného posudzoval zo všetkých hľadísk, nadväzne aj na jeho chovanie od roku 2012 v súvislosti so snahou žalovaného skončiť so žalobkyňou pracovný pomer (ale tiež rozväzovanie pracovného pomeru so zamestnancami pre údajné znižovanie stavu zamestnancov a bezprostredne po tom vyhlasovanie výberového konania na takto uvoľnené pracovné pozície). Všetky preukázané skutočnosti svedčia v neprospech žalovaného. Nepreukázal, ani len netvrdil, že rozhodol o organizačnej zmene v roku 2014, v dôsledku ktorej by bola žalobkyňa nadbytočná, ktorá teda vyvolala skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou. Možno len ako účelové tvrdenie posúdiť tvrdenie žalovaného, že vyšiel v ústrety žalobkyni tým, že zmenil znenie dohody v zmysle toho, že sám vyvolal rozviazanie pracovného pomeru s ňou dohodou, že jej poskytol 6-mesačný plat naviac. Ak by si riadne plnil povinnosti zamestnávateľa, nerozviazal by so žalobkyňou pracovný pomer, pretože mu zostala pracovná pozícia, na ktorú bola vhodná žalobkyňa, voľná a o dva dni po uzavretí dohody o skončení pracovnoprávneho vzťahu s ňou už zverejnil potrebu obsadiť pracovnú pozíciu, ktorú bola spôsobilá zastávať žalobkyňa (pracovne skúsená, po zapracovaní). Ak by nešlo o okolnosti rozviazania pracovného pomeru na strane žalovaného, nevyplatil by žalovaný žalobkyni naviac 6-mesačný plat. Na žalovanom zostalo, aby, keďže tvrdí opak, tento preukázal, čo sa nestalo. Zhodne so súdom prvej inštancie potom aj odvolací súd dôvodí, že žalovaný v roku 2014 pred žalobkyňou predstieral organizačnú zmenu, pre ktorú nemal možnosť žalobkyňu ďalej zamestnávať, ktorý dôvod bol jediný, ktorý u žalobkyni vyvolal rozhodnutie so žalobcom skončiť pracovný pomer; ak by nesúhlasila s dohodou o rozviazaní pracovného pomeru, žalovaný mal pripravenú výpoveď. Uviedol ju tým do omylu, pre neexistenciu ktorého by nepochybne k rozviazaniu pracovného pomeru nedošlo. Tieto skutočnosti odôvodnili platné a účinné odstúpenie žalobkyne od dohody o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 9.6.2014. V neprospech žalobkyne a v prospech žalovaného nemožno zohľadniť ani tú skutočnosť, že žalobkyňa dňa 8.6.2014 previedla svoj poistený kmeň na iného; stalo sa tak po rokovaní žalobkyne s p. G. dňa 2.6.2014. Aj tento dôkaz v podstate svedčí v prospech záveru, že práve žalovaný hodlal so žalobkyňou skončiť pracovný pomer. 9. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobkyňa platne a dôvodne odstúpila od dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 9.6.2014 v dôsledku podstatného omylu vyvolaného žalovaným (resp. o ňom musel vedieť) vychádzajúceho zo skutočnosti, ktorá bola pre uzavretie dohody o rozviazaní pracovného pomeru rozhodujúca [že po ukončení rodičovskej dovolenky žalobkyne ku dňu 6.6.2014 nemá pre ňu možnosť ju zamestnávať, ale o dva dni vypísal výberové konanie na obsadenie rovnakej (resp. veľmi obdobnej) pracovnej pozície, ktorú zastávala žalobkyňa pred nástupom na materskú dovolenku]; ak by nebolo tohto omylu, žalobkyňa by dohodu o rozviazaní pracovného pomeru dňa 9.6.2014 neuzavrela. Na tomto mieste pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že žalovaný iba tvrdil, že nemal pre žalobkyňu voľné miesto, čo preukázal. V jeho neprospech vyznieva aj konanie, že menil okolnosti, za ktorých malo dôjsť k rozviazaniu pracovného pomeru dohodou (už nie z podnetu žalobkyne, ale z jeho podnetu), že konal nehospodárne, keď žalobkyni (skúsenej zamestnankyni) vyplatil 6-mesačný plat, hoci o dva dni vyhlásil výberové konanie na obdobnú pracovnú pozíciu. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery; o takýto prípad v predmetnej právnej veci nejde. Odvolanie je len veľmi všeobecné, nepresné, odvolateľ netvrdí, neodôvodňuje, konkrétnymi právnymi skutočnosťami nadväzne na konkrétne zákonné ustanovenia, judikatúru, nespochybňuje záver súdu prvej inštancie v tom, že žalobkyňa platne a účinne odstúpila od dohody zo dňa 9.6.2014 o rozviazaní pracovného pomeru so žalovaným. Na tomto mieste odvolací súd dôvodí, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 10. Po platnom odstúpení žalobkyne od dohody zo dňa 9.6.2014 o rozviazaní pracovného pomeru nedošlo k rozviazaniu pracovného pomeru medzi stranami sporu iným právnym (platným) úkonom, pre založenie a existenciu stavu právnej istoty súd prvej inštancie správne vo výroku II. napadnutého čiastočného rozsudku (vo výroku odvolaním napadnutého) vyslovil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá. 11. Čiastočný rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. (§ 213 C.s.p.). V ňom dal súd prvej inštancie jasnú, presnú, kvalifikovanú odpoveď, prečo určil, že pracovnoprávny vzťah medzi stranami sporu trvá, ako k tomuto rozhodnutiu dospel. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. 12. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 13. V ďalšom konaní súd prvej inštancie bude rozhodovať o všetkých ostatných nárokoch žalobkyne vrátane nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.; § 396 ods. l C.s.p.). 14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).