Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/3/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114214614 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1114214614.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Slovenský syndikát novinárov, Župné námestie 7, 811 68 Bratislava, IČO: 00 178 501, práv. zast. SCHUBERT & partners, s.r.o., Vansovej 2, 811 03 Bratislava, IČO: 34 117 709, proti žalovanému v 1. rade: SQUAM TRADE, SE, Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava, IČO: 46 081 968, žalovanému v 2. rade: DEVILEN s.r.o., Skryjova 1606/8, Husovice, 614 00 Brno, Česká republika, IČO: 293 06 086, obaja práv. zast. JUDr. Stanislav Barkoci, advokát, Námestie slobody 28, 811 06 Bratislava, žalovanému v 3. rade: ENTACT, LTD, 40 Gracechurch Street, Londýn, Veľká Británia, EC 3V 0BT, IČO: 05998856, práv. zast. JUDr. Štefan Haulík, advokát, Jesenského 2, 811 02 Bratislava, o určenie neplatnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 26Cb/59/2014-382 zo dňa 20.6.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 26Cb/59/2014-382 zo dňa 20.6.2017 p o t v r d z u j e . Žalovaní v 1., 2. a 3. rade majú právo voči žalobcovi na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) žalobcu v celom rozsahu zamietol. Žalovaným v 1., 2. a 3. rade súd priznal nárok na náhradu trov konania od žalobcu v plnom rozsahu. O výške trov konania súd rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodol tak s poukazom na §§ 52 ods.1,3, 20 ods.1, 39, 657,658 ods.1, 151a,b,l ods.1,m ods. 8 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), §§ 132 ods.1, 215 ods.1,2, 218 ods.1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP). Súd vykonal dokazovanie nasledujúcimi listinnými dôkazmi: Zmluva o pôžičke vo forme notárskej zápisnice č. I. XXX/XXXX, I. XXXX/XXXX, I. XXXX/XXXX zo dňa 27.02.2013, Dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 17.02.2014, Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa 27.02.2013, Znalecký posudok č. XX/XXXX, Trestné oznámenie zo dňa 15.05.2014 spolu s prílohami, upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 31.03.2014, Oznámenie o začatí výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby zo dňa 01.04.2014, Oznámenie o dražbe zo dňa 07.05.2014, Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 30.05.2014, Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 30.05.2014 spolu s podacím lístkom a doručenkou od doručení žalobcovi dňa 06.06.2014, Oznámenie o postúpení pohľadávky adresované JUDr. Ladislavovi Jakubcovi - súdnemu exekútorovi zo dňa 30.05.2014, Oznámenie o postúpení pohľadávky adresované Okresnému úradu Bratislava, Katastrálny odbor zo dňa 30.05.2014, výpis z listu vlastníctva č. XXXX, Oznámenia žalovaného v 1. rade o zmene výkonu záložného práva zo dňa 29.05.2014, Žiadosť žalobcu o poskytnutie informácie o priebehu výkonu záložného práva zo dňa 25.06.2014, Oznámenie o odstúpení od zmluvy o zriadení záložného práva a žiadosť o upustenie od výkonu záložného práva zo dňa 12.05.2014, Kúpna zmluva uzatvorená so žalovaným v 3. rade dňa 13.06.2014, rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor Č O.-XXXXX/XX zo dňa 26.06.2014 a zo dňa 09.07.2014, výpisy zo sekcie verejnej správy zo dňa 10.09.2014 a 05.05.2014, Znalecký posudok č. XXX/XXXX, stanovy žalobcu, Oznámenie žalobcu o odstúpení od úverovej zmluvy, potvrdenie o splatení úveru vo výške 80.00,00 eur, sprievodný list žalobcu zo dňa 03.06.2014, potvrdenie o odoslaní platby 10.000,00 eur žalovanému v 1. rade a vrátení platby 10.000,00 eur žalobcovi, oznámenie žalovaného v 2. rade exekútorovi JUDr. Ladislavovi Jakubcovi o úhrade kúpnej ceny, Uznesenie 10. Snemu žalobcu, prehľad transakcií na účte žalovaného v 2. rade, záznam z 2. Zasadnutia Predstavenstva žalobcu zo dňa 13.01.2005, spis Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I, odbor kriminálnej polície ČVS: ORP-627/3-VYS-B1-2014, spisová dokumentácia k LV č. XXXX, vypočutím svedkov: W.. N.L. Q., V.. S. M., V.. G. O., R.. O.L. V., W. Š., W.. X. W., M. Z.F.. Z predložených dôkazov mal súd za preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným v 1. rade Zmluvu o pôžičke vo forme notárskej zápisnice č. I. XXX/XXXX, I. XXXX/XXXX I. XXXX/XXXX dňa 27.02.2013, na základe ktorej poskytol žalovaný v 1. rade žalobcovi peňažné prostriedky vo výške 200.000,00 eur. Peňažné prostriedky boli zo strany žalovaného v 1. rade reálne poskytnuté. Pohľadávka žalovaného v 1. rade vzniknutá z titulu tejto zmluvy bola zabezpečená zálohom - nehnuteľnosťami vo vlastníctve žalobcu na LV č. XXXX, katastrálne územie M. W., obec: Z. - W..Č.. M. W., okres Z. R., Správa katastra K.É. W. Z.. Žalovaný v 1. rade oznámil žalobcovi listom zo dňa 29.05.2014 zmenu výkonu záložného práva s tým, že sa výkon záložného práva bude realizovať formou priameho predaja. Súd mal ďalej za preukázané, že žalovaný v 1. rade postúpil pohľadávku žalovanému v 2. rade na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 30.05.2014. Žalovaný v 3. rade pristúpil v rámci výkonu záložného práva k predaju zálohu formou priameho predaja žalovanému v 3. rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 13.06.2014. Uvedené skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné. Sporným bola platnosť vyššie uvedených právnych úkonov, keď žalobca platnosť namietal z dôvodov, že podľa jeho názoru by sa tak Zmluva o pôžičke zo dňa 27.02.2013 ako aj Zmluva o zriadení záložného práva zo dňa 27.02.2013 mali posudzovať ako spotrebiteľské vzťahy a žalobcu je potrebné považovať za spotrebiteľa, a teda mu má byť poskytnutá náležitá ochrana, a to najmä vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam v uzavretých zmluvách. Žalobca ďalej namieta platnosť uvedených zmlúv pre ich rozpor s dobrými mravmi, ďalej pre ich uzavretie neoprávnenou osobou bez predchádzajúceho súhlasu predstavenstva žalobcu ako aj pre podozrenie zo spáchania trestného činu, ku ktorému malo dôjsť uzatvorením predmetných zmlúv. Z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že by sa na neho mal vzťahovať režim ochrany spotrebiteľa, súd poukázal na vyššie uvedené znenie § 52 OZ, kde prvom odseku je uvedené, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, pričom v treťom odseku uvedeného ustanovenia zákona je dodávateľ špecifikovaný ako osoba konajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalovaní v danej veci nekonali v predmete svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, preto ich nie je možné považovať za dodávateľov v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Z výpisu z obchodného registra žalovaného v 1. rade súd zistil, že nemá v predmete činnosti poskytovanie úverov alebo pôžičiek, teda pri poskytnutí pôžičky nekonal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené nie je možné posudzovať Zmluvu o pôžičke zo dňa 27.02.2013 a akcesorickú Zmluvu o zriadení záložného práva zo dňa 27.02.2013 zabezpečujúcu záväzok zo Zmluvy o pôžičke ako spotrebiteľské vzťahy a osobu žalobcu ako spotrebiteľa. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdený rozpor napadnutých právnych úkonov s dobrými mravmi, žalobca neuviedol konkrétne, prečo sú vyššie uvedené právne úkony v rozpore s dobrými mravmi, nepoukázal ani na konkrétne ustanovenia vyššie uvedených zmlúv, ktoré by mali byť v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca len veľmi všeobecne konštatoval a odôvodnil rozpor s dobrými mravmi, podľa žalobcu preukázaným zámerom žalovaných získať nehnuteľnosť pod jej trhovú hodnotu, respektíve ďalším všeobecným konštatovaním, že uvedené úkony nebolo možné urobiť transparente a v súlade so zákonom a dohodnutými podmienkami v Záložnej zmluve v tak krátkom čase. Ktoré ustanovenia zákona boli porušené uzatvorením zmlúv, žalobca neuvádza. Ani z vyjadrení svedkov nevyplynulo, že by považovali predmetné úkony v čase ich uzavretia za úkony urobené v rozpore s právnymi predpismi, keď či už p. V. alebo p. W. konštatovali vo svojich výpovediach, že uvedené úkony nepovažovali za úkony odporujúce právnym predpisom, ale považovali ich za úkony, ktoré sú v rozpore s časovým tlakom prípadne len upozorňovali na možné riziká v súvislosti s uzatvorením týchto úkonov. V konaní tiež nebolo preukázané, že by došlo v spojitosti s predmetnými úkonmi k spáchaniu trestného činu. Z uznesenia ČVS: ORP-627/3-VYS-B1-2014 zo dňa 30.06.2014 vyplýva, že Okresné riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave I odmietlo trestné oznámenie proti V.. G. O., nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Tvrdenie žalobcu o tom, že napadnuté právne úkony neuzavrela za žalobcu oprávnená osoba, nakoľko vnútorné predpisy žalobcu neumožňovali štatutárovi uzatvoriť uvedené zmluvy podľa názoru súdu neobstojí, nakoľko 20 ods. 1 OZ jednoznačne stanovuje, kto robí za právnickú osobu právne úkony vo všetkých veciach. V zmysle uvedeného ustanovenia je touto osobou štatutárny orgán, teda aj p. V.. G. O. ako predseda žalobcu a ako štatutárny orgán žalobcu bola oprávnená robiť všetky právne úkony v mene a na účet žalobcu bez viazanosti internými pokynmi žalobcu. Rozsah oprávnenia konať v mene právnickej osoby je obmedzený pri iných osobách než štatutárnych orgánoch, pretože tieto nie sú oprávnené na všetky právne úkony. Zákon chráni právnickú osobu pred následkami tzv. excesu, t.j. prekročenia medzí oprávnenia zamestnancov alebo členov pri právnych úkonoch za právnickú osobu (§ 20 ods. 2 druhá veta OZ). Exces prichádza do úvahy pri právnych úkonoch iných ako štatutárnych orgánov. Súd zároveň poukázal na to, že vyššie uvedené právne úkony boli realizované štatutárnym orgánom žalobcu až po predchádzajúcom súhlase predstavenstva žalobcu per rollam, čo vyplynulo jednak z predložených dôkazov ako aj z výpovedí svedkov. V rámci hlasovania súhlasilo s podmienkami úveru pokiaľ ide o typ, poskytovateľa, výšku, dĺžku trvania, splácanie, výšku úrokov ako aj zabezpečenie nehnuteľnosťou do výšky poskytnutého finančného záväzku dvanásť členov predstavenstva, dvaja nehlasovali a dvaja sa zdržali hlasovania. Zmluvu o pôžičke teda nebola v čase jej uzatvorenia a aj v dlhšom časovom období po jej uzatvorení členmi predstavenstva namietaná pre jej neplatnosť, pričom zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že bola dostupná pre členov predstavenstva na sekretariáte žalobcu. Žalobca začal uskutočňovať úkony, ktorými začal napádať platnosť právnych úkonov až v čase, keď žalovaní pristúpili k výkonu záložného práva. Súd ďalej uviedol, že žalovaný v 1. rade reálne poskytol žalobcovi pôžičku, žalobca túto pôžičku aj reálne použil, či už na úhradu svojich predchádzajúcich záväzkov, respektíve na svoj ďalší chod a poskytnuté peňažné prostriedky žalovanému v 1. rade dobrovoľne a v súlade so Zmluvou o pôžičke nevrátil. Ohľadom uhradenia časti pohľadávky, t.j. sumy vo výške 10.000,00 eur súd uviedol, že táto bola žalobcom uhradená žalovanému v 1. rade až po postúpení pohľadávky žalovanému v 2. rade a bola žalobcovi zo strany žalovaného v 1. rade vrátená. Žiadne ďalšie sumy neboli žalovanému v 2. rade zo strany žalobcu zaplatené. Žalovaný v 2. rade súlade s ustanovením článku V ods. 5.1 Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti pristúpil k výkonu záložného práva, kde vklad záložného práva do katastra nehnuteľností bol povolený Správou katastra pre K. W. M. Z. rozhodnutím č. O. XXXX/XX zo dňa 04.03.2013. Výkon záložného práv bol žalobcovi oznámený ešte žalovaným v 1. rade. Zároveň boli dodržané aj ďalšie ustanovenia zmluvy týkajúce sa priameho predaja, čo vyplynulo z výsluchu p. M., t.j. forma ponukového konania, jej zverejnenie, vyhodnotenie verejného ponukového konania ako aj tá skutočnosť, že sa kúpna zmluva uzatvorila so záujemcom, ktorý ponúkol najvyššiu kúpnu cenu určenú podľa znaleckého posudku, minimálne vo výške 50 % určenej hodnoty. Znalecký posudok č. XXX/ XXXX určil hodnotu nehnuteľností na sumu 1.300.000,00 eur, kúpna cena dojednaná v kúpnej zmluve predstavovala čiastku vo výške 660.000,00 eur. O správnosti znaleckého posudku súd nemal dôvod pochybovať. Uvedený znalecký posudok je aktuálnejší ako znalecký posudok predložený žalobcom spolu s podanou žalobou, zároveň žalobca nepožadoval vypracovanie kontrolného znaleckého posudku. V zmysle zmluvne dojednaných podmienok bolo teda oprávneným žalovaného v 2. rade pristúpiť k začatiu výkonu záložného práva a uspokojiť svoju peňažnú pohľadávku predajom zálohu na dražbe alebo priamym predajom zálohu tretím osobám podľa jeho výberu alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov (napr. v exekučnom konaní). Bolo teda oprávnením žalovaného v 2. rade zvoliť si spôsob, akým uspokojí svoju peňažnú pohľadávku, pričom pri priamom predaji postupoval žalovaný v 2. rade v súlade so zmluvnými dojednaniami Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, týkajúcimi sa postupu pri priamom predaji zálohu. Nevyplatenie časti kúpnej ceny žalobcovi zo strany žalovaného v 2. rade súd považoval za odôvodený postup z dôvodu namietania neplatnosti Kúpnej zmluvy žalobcom, ako aj z dôvodu, že zatiaľ nebol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a ako vlastník predmetných nehnuteľností je vedený stále žalobca. Nakoľko sa na žalobcu nevzťahuje režim ochrany spotrebiteľa, súd v konaní nezistil porušenie konkrétnych ustanovení zákona ani konanie, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi, zároveň v konaní nebolo preukázane spáchanie trestného činu v súvislosti s uzatvorením napadnutých právnych úkonov a nakoľko podľa názoru súdu boli napadnuté právne úkony urobené za žalobcu oprávnenou osobou, súd žalobu v zmysle vyššie uvedených skutočností zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalovaní boli vo veci v celom rozsahu úspešný, súd im priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O ich výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku s poukazom na § 262 ods. 2 CSP. 2. Proti rozsudku súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že na pojednávaní, dňa 20.6.2017 žalobca žiadal, aby súd poskytol lehotu na to, aby žalobca mohol predniesť ďalšie návrhy dokazovaní, a to z dôvodu rozsiahleho niekoľkohodinového dokazovania, ktoré sa uskutočnilo v deň vyhlásenia rozsudku vo veci samej. Súd lehotu neposkytol a neumožnil ďalšie dokazovanie vo veci samej. Takýmto procesným postupom súd v rozpore so základnými princípmi CSP, ako aj ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záverom, s ktorými sa žalobca nestotožňuje: - súd konštatoval, že na právny vzťah založený medzi účastníkmi sporu sa nevzťahuje ustanovenie § 52 OZ, a to z dôvodu, že žalovaný v prvom rade neposkytol pôžičku v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Takýto výklad nie je správny, nakoľko ustanovenie § 52 ods. 1 OZ predpokladá ochranu každej zmluvy bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Za dodávateľa sa v danom prípade nepovažuje osoba, ktorá by mala poskytovanie úverov alebo pôžičiek v predmete činnosti, resp. v živnostenskom oprávnení. Ide o širší pojem, pričom postačujúce je, ak tak koná v rámci svojej obchodnej činnosti (tá sa do predmetu činnosti v živnostenskom registri nezapisuje). Z obsahu zmluvy o pôžičke je zrejmé, že žalovaný v prvom rade poskytol pôžičku úročnú, t.j. s predpokladom zhodnotenia pôžičky. Dohoda o úrokoch tak predstavuje práve obchodnú stránku zmluvy o pôžičke. Práve naopak, žalobca má za to, že zmluvné vzťahy so žalovanými majú charakter spotrebiteľských zmlúv. Súd ďalej dospel k záveru, že zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným v prvom rade nebola uzatvorená v rozpore s princípom ochrany dobrých mravov. S takýmto konštatovaním sa žalobca nestotožňuje, je v rozpore s 39 OZ, nakoľko z konaní a správaní nielen pôvodného štatutárneho zástupcu žalobcu, ale aj žalovaných je zrejmé, že účelom nebolo poskytnutie pôžičky, ale získanie a nadobudnutie nehnuteľnosti v hodnote vysoko prevyšujúcej milión eur za zlomkovú cenu. Súd konštatoval, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade bol uzatvorený na strane žalobcu oprávnenou osobou. Takýto záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, z ktorého je zrejmé, že štatutárnym orgánom žalobcu je kolektívny orgán a nie len jeho predseda, pričom každý úkon predsedu musí byť vopred schválený a odsúhlasený. Preto navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 391 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcovi priznal náhradu trov konania. 3. K odvolaniu sa vyjadrili žalovaní v 1. a 2. rade. Uviedli, že v bode 2.1. odvolania žalobca uvádza, že: „Na pojednávaní dňa 20.6.2017 žalobca žiadal, aby súd poskytol lehotu na to, aby žalobca mohol predniesť ďalšie návrhy dokazovaní, a to z dôvodu rozsiahleho dokazovania, ktoré sa uskutočnilo v deň vyhlásenia rozsudku vo veci samej. Súd mu lehotu neposkytol a neumožnil ďalšie dokazovanie vo veci samej. „Máme za to, že takýmto procesným postupom súd prvej inštancie v rozpore so základnými princípmi CSP, ako aj ústavným právom na žalobcovu ochranu.“ Z uvedenej formulácie poslednej vety citovanej časti odvolania nie je zrejmé k akému konaniu súdu malo alebo nemalo dôjsť, nakoľko v predmetnej vete chýba sloveso. Avšak je možné sa domnievať, že žalobca mal na mysli nasledovné: Máme za to, že takýmto procesným postupom súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so základnými princípmi CSP, ako aj ústavným právom na žalobcovu ochranu. Žalovaní v 1. a 2. rade k tomuto tvrdeniu uviedli, že právo na poskytnutie „lehoty“ na prednesenie ďalších návrhov v dokazovaní nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu platného v Slovenskej republike. V zápisnici z pojednávania zo dňa 20.6.2017 je uvedené, že: „O 12.00 predstúpila PZ žalobcu, ktorá uvádza, že navrhuje krátke odročenie dnešného pojednávania vo vzťahu k prípadnému ďalšiemu dokazovaniu resp. ďalších svedkov s poukazom na doterajší priebeh dokazovania.“ Po negatívnom vyjadrení všetkých žalovaných k tomuto návrhu súd vyhlásil uznesenie, ktorým návrh žalobcu zamietol a na krátko prerušil pojednávanie v čase o 12.05 hod.. Súd potom pokračoval v pojednávaní obsiahlym prednesom právnej zástupkyne žalobcu, ktorá však po zamietnutí návrhu na odročenie pojednávania, nevyužila svoje právo strany sporu predniesť návrhy na ďalšie dokazovanie vrátane návrhu na vypočutie ďalších svedkov, namiesto toho sa v prednese venovala navrhovanej zmene petitu žaloby, pričom posúdenie právnej kvalifikácie uplatneného nároku patrí výlučne súdu a žalobca nie je vôbec povinný svoj nárok aj právne kvalifikovať (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/58/99). Žalovaní v 1. a 2. rade poukázali na to, že podľa § 183 ods. 1 CSP: „Pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôže dostaviť na pojednávame a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní nechali zastúpiť. Ak teda súd na základe právomoci zákonom mu zverenej návrh právnej zástupkyne žalobcu prednesený na pojednávaní vyhodnotil ako nespĺňajúci minimálne podmienku preukázania dôležitých dôvodov na odročenie, potom právna zástupkyňa žalobcu mohla predniesť svoje návrhy na doplnenie dokazovania na pojednávaní, na ktorom bola spolu so žalobcom prítomná. Za daných okolností nie je možné tvrdiť, že by súd rozhodol v rozpore so základnými princípmi CSP (žalovaní v 1. a 2. rade poukázali na to, že žalobca ani nešpecifikoval, ktoré konkrétne princípy CSP by mali byť porušené), a už vôbec nie s ústavným právom na súdnu ochranu. Žalobca v bode 2.2.1 odvolania prostredníctvom právnej zástupkyne uviedol, že nesúhlasí so záverom súdu, že na právny vzťah založený medzi účastníkmi sporu (zrejme sa úvaha žalobcu týkala strán sporu) sa nevzťahuje ustanovenie § 52 ods. 1 OZ a to z dôvodu, že žalovaný v 1. rade neposkytol pôžičku v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobca vo svojom odvolaní dodáva, že: „Za dodávateľa sa v danom prípade nepovažuje osoba, ktorá by mala poskytovanie úverov alebo pôžičiek v predmete činnosti, resp. živnostenskom oprávnení, ide o širší pojem, pričom postačujúce je, ak tak koná v rámci svojej obchodnej činnosti (tá sa do predmetu činnosti v živnostenskom registri nezapisuje).“ Uvedené je však v priamom rozpore s žalobcom citovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ, podľa ktorého: „Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.“ Tvrdenie žalobcu teda odporuje pravidlám formálnej logiky. Súd preto správne uviedol v bode 53. rozsudku: „Žalovaní v danej veci nekonali v predmete svojej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, nie je možné považovať ich za dodávateľov v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Z výpisu z obchodného registra žalovaného v 1. rade súd zistil, že nemá v predmete činnosti poskytovanie úverov alebo pôžičiek, teda pri poskytovaní pôžičky nekonal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené, nie je možné posudzovať zmluvu o pôžičke zo dňa 27.02.2013 a akcesorickú zmluvu záložného práva zo dňa 27.02.2013 zabezpečujúcu záväzok zo zmluvy o pôžičke ako spotrebiteľské vzťahy a osobu žalobcu ako spotrebiteľa.“ Žalovaní v 1. a 2. rade ďalej uvádzajú, že žalobca v bodoch 2.2.2 a 2.2.3 len recykluje svoje tvrdenia, ktoré opakovane uvádzal v priebehu konania, a ktoré celkom zjavne odporujú vykonanému dokazovaniu, nakoľko ani sám žalobca nepoukázal vo svojom odvolaní na konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia. S tvrdením žalobcu uvedeným v bode 2.2.2 odvolania sa súd veľmi obsiahlo vysporiadal v rozsudku v bode 54. a s tvrdením žalobcu uvedeným v bode 2.2.3 odvolania sa súd veľmi obsiahlo a takisto argumentačne správne vysporiadal v bode 56. rozsudku. K žalobcom navrhovanému odvolaciemu petitu, žalovaní v 1. a 2. rade uvádzajú, že okrem toho, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a ako taký je potrebné ho v celom rozsahu potvrdiť, žalobcom navrhovaný petit v odvolaní nereflektuje na platný právny stav a nie je možné mu z tohto dôvodu vyhovieť. V predmetnej veci nie je splnená ani jedna z podmienok uvedených v § 389 ods. 1 písm. a) až d), preto nie je možné rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaní v 1. a 2. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhujú, aby Krajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správne. 4. Žalovaný v 3. rade sa vyjadril k odvolaniu žalobcu. Uviedol, že napriek tomu, že mu neprináleží vyjadrovať sa k skutočnostiam a detailom vzájomných vzťahov v rámci štruktúry žalobcu, resp. vzťahov medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, keďže vzhľadom na to, že žalovaný v 3. rade nebol priamym účastníkom rokovaní, rozhovorov a úkonov, či už v rámci štruktúry žalobcu, resp. vzájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, si myslí, že podaná žaloba a konanie žalobcu je čisto účelová hra, ktorej cieľom je obštrukcia a blokovanie žalovaných smerujúca k tomu, aby žalobca dosiahol na jednej strane bezplatné užívanie majetku, ako aj výnosov z neho, tak aj na strane druhej užívanie a spotrebovanie peňažných zdrojov z pôžičky. Žalobcu totiž vôbec netrápi, že žalovaný v 3. rade za nehnuteľnosť reálne zaplatil celkovú kúpnu cenu, čo bolo preukázané aj v súdnom konaní, pričom už niekoľko rokov nemôže, kvôli obštrukcii žalobcu, svoje vlastníctvo užívať a ťažiť z jeho výnosov. Žalovanému v 3. rade tým vznikajú obrovské škody, ktoré si v budúcnosti bude môcť uplatňovať, takže toto nezmyselné a obštrukčné konanie žalobcu je len zbytočným generátorom ďalších sporov a uplatnených nárokov, avšak tentoraz voči žalobcovi. Poukázal i na to, že súdne konanie na prvom stupni trvalo takmer 3 roky a posledné dve pojednávania, na ktorých bol účastný žalovaný v 3. rade trvali 3 hodiny a 5 hodín, pričom boli vypočutí všetci účastníci konania, všetci navrhovaní svedkovia, boli predložené všetky relevantné dokumenty, všetky strany sporu mali možnosť sa s týmito dokumentmi oboznámiť, strany sporu dostali možnosť navrhovať dôkazy a reagovať na tvrdenia protistrany, avšak napriek týmto skutočnostiam žalobca v odvolaní uvádza, že mu boli znemožnené uskutočniť jemu patriace procesné práva. Nie je však procesným právom žalobcu žiadať vždy novú a časovo neobmedzenú lehotu, počas ktorej si žalobca bude môcť premyslieť, aké ďalšie zbytočné návrhy dokazovania navrhne, pretože po podaní žaloby a uplynutí niekoľkých rokov od tejto skutočnosti, musí žalobca konzistentne a právne relevantným spôsobom preukázať relevanciu svojich skutkových tvrdení a právnych argumentov. Podľa žalovaného v 3. rade právny vzťah, ktorý je predmetom sporu, nie je možné v žiadnom ohľade považovať za spotrebiteľský právny vzťah, pretože ani z obsahu zmluvy o úvere, ani z charakteru zmluvných strán nevyplýva spotrebiteľský charakter. Žalovaný v 1. rade totiž pri poskytovaní úveru nekonal v rámci svojej bežnej podnikateľskej činnosti, konal „ad hoc“, teda len pre daný účel a nie na základe svojej sústavnej aktivity, navyše žalovaný v 1. rade nebol vedený v zozname Národnej banky Slovenska ako osoba oprávnená poskytovať spotrebiteľské úvery. Žalovaný v 1. rade teda ani nebol oprávnený spotrebiteľské úvery poskytovať. Uzatvorená zmluva o pôžičke bola vzhľadom na všetky okolnosti prípadu - zmluvou bežnou, nemajúcou spotrebiteľský charakter. Uvedené skutočnosti, ktoré boli jednoznačne preukázané už v prvostupňovom konaní však žalobca ignoruje a právny vzťah bez jediného zdôvodnenia považuje za spotrebiteľský len preto, že mu to vyhovuje. Napriek tomu, že žalobca si uplatňuje absolútnu neplatnosť právnych úkonov, nepreukázal v čom sú ustanovenia jednotlivých právnych úkonov v rozpore s právnymi predpismi, teda v čom konkrétnom je obsah alebo účel týchto úkonov v rozpore so zákonom. Zmluva o pôžičke, ako aj zabezpečenie pôžičky boli realizované na základe štandardných zabezpečovacích právnych nástrojov, pretože v praxi nie je ničím výnimočným, že pôžička sa zabezpečuje záložným právom a priamou vykonateľnosťou. V prípade, že by žalovaný disponoval takýmto zabezpečovacím inštitútom (ktorý navrhoval sám terajší zástupca žalobcu) dnes by nehnuteľnosť bola na liste vlastníctva zapísaná v prospech žalovaného v 1. rade, resp. žalovaného v 3. rade a nevznikali by účastníkom konania zbytočné škody. Takisto zmluva o prevode nehnuteľností, ktorú žalobca napáda, je obsahovo v plnom súlade so zákonom, čo žalobca nedokázal spochybniť jediným dôkazom. Navyše uvedené právne úkony realizoval za žalobcu štatutárny zástupca na to oprávnený, ktorý navyše disponoval s predchádzajúcim súhlasom predstavenstva a kolégia žalobcu, a navyše žalobca mal dostatočný čas do splatnosti úveru úver uhradiť, prípadne ho reštrukturalizovať na základe iných finančných a zabezpečovacích právnych nástrojov. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a žiada odvolací súd, aby rozhodol v zmysle petitu tohto jeho vyjadrenia, a žalobcom napadnutý rozsudok potvrdil. 5. Žalobca dňa 11.03.2019, t.j. po lehote na odvolanie (len do 28.9.2017) doplnil svoje odvolanie. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania, preto odvolací súd na doplnenie odvolania po tejto lehote už nemôže prihliadať. 6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu, dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaných v 1.,2. a 3. rade, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 7. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi novými prostriedkami procesnej obrany v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu súdom zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva, a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. 8. Podľa § 380 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 9. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci. 10. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu odvolací súd dodáva: Súd sa v bode 53. rozhodnutia dostatočne vysporiadal s tvrdením žalobcu, že sa na neho vzťahuje režim ochrany spotrebiteľa. Podľa § 52 ods. 1 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalovaný v 1. rade nemá v predmete činnosti poskytovanie úverov alebo pôžičiek, teda nekonal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Takisto v bode 54. správne uviedol, že pokiaľ ide o rozpor napadnutých právnych úkonov s dobrými mravmi, žalobca neuviedol konkrétne, prečo sú vyššie uvedené právne úkony v rozpore s dobrými mravmi, nepoukázal na konkrétne ustanovenia uvedených zmlúv, ktoré by mali byť v rozpore s dobrými mravmi. Taktiež nebolo preukázané, že by v spojitosti s predmetnými úkonmi došlo k spáchaniu trestného činu. 11. K tvrdeniu o tom, že napadnuté právne úkony neuzavrela za žalobcu oprávnená osoba, sa odvolací súd takisto stotožnil s právnym názorom súdu v bode č. 56. Odvolací súd dodáva, že p. V.. G. O. ako predseda žalobcu a ako štatutárny orgán žalobcu robila právne úkony súvisiace s pôžičkou až po predchádzajúcom súhlase predstavenstva žalobcu per rollam, čo vyplynulo jednak z predložených dôkazov ako aj z výpovedí svedkov. V rámci hlasovania súhlasilo s podmienkami úveru pokiaľ ide o typ, poskytovateľa, výšku, dĺžku trvania, splácanie, výšku úrokov ako aj zabezpečenie nehnuteľnosťou do výšky poskytnutého finančného záväzku dvanásť členov predstavenstva, dvaja nehlasovali a dvaja sa zdržali hlasovania. Zmluva o pôžičke teda nebola v čase jej uzatvorenia a aj v dlhšom časovom období po jej uzatvorení členmi predstavenstva namietaná pre jej neplatnosť, pričom zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že bola dostupná pre členov predstavenstva na sekretariáte žalobcu. 12. Podľa odvolacieho súdu boli dodržané ustanovenia Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, a to čl. V bod 5.1., podľa ktorého bol žalovaný v 1. rade ako veriteľ oprávneným v prípade, ak zabezpečovaná pohľadávka nebude riadne a včas splnená pristúpiť k začatiu výkonu záložného práva a uspokojiť svoju peňažnú pohľadávku predajom zálohu na dražbe, priamym predajom zálohu tretím osobám podľa jeho výberu alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov (napr. v exekučnom konaní). Bolo teda oprávnením žalovaného v 1. rade zvoliť si spôsob, akým uspokojí svoju peňažnú pohľadávku, o čom žalobca (ako zmluvná strana) mal vedomosť a s takýmto postupom súhlasil (nakoľko dotknuté zmluvy podpísal). Okrem toho, oznámením o zmene výkonu záložného práva zo dňa 29.05.2014 žalovaný v 1. rade žalobcovi oznámil, že mení spôsob výkonu záložného práva z výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby na výkon záložného práva priamym predajom. 13. Z výpovede p. M. na pojednávaní dňa 13.6.2017 vyplýva, že mala na starosti verejné ponukové konania v predmetnej veci. Bola dodržaná forma ponukového konania, jej zverejnenie, vyhodnotenie verejného ponukového konania ako aj tá skutočnosť, že sa kúpna zmluva uzatvorila so záujemcom, ktorý ponúkol najvyššiu kúpnu cenu určenú podľa znaleckého posudku, minimálne vo výške 50 % určenej hodnoty. Znalecký posudok č. XXX/XXXX určil hodnotu nehnuteľností na sumu 1.300.000,00 eur, kúpna cena dojednaná v kúpnej zmluve predstavovala čiastku vo výške 660.000,00 eur. Znalecký posudok je aktuálnejší ako znalecký posudok predložený žalobcom spolu s podanou žalobou, zároveň žalobca nepožadoval vypracovanie kontrolného znaleckého posudku. Žalovaný v 2. rade bol teda oprávnený pristúpiť k začatiu výkonu záložného práva a uspokojiť svoju peňažnú pohľadávku predajom zálohu na dražbe alebo priamym predajom zálohu tretím osobám podľa jeho výberu alebo predajom zálohu podľa osobitných zákonov (napr. v exekučnom konaní). Mohol si teda zvoliť spôsob, akým uspokojí svoju peňažnú pohľadávku, pričom pri priamom predaji postupoval žalovaný v 2. rade v súlade so zmluvnými dojednaniami Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, týkajúcimi sa postupu pri priamom predaji zálohu. 14. K tvrdeniu žalobcu, že súd nevyhovel jeho žiadosti na pojednávaní dňa 20.6.2017 a neposkytol mu lehotu na to, aby mohol predniesť ďalšie návrhy dokazovania, odvolací súd poukazuje na obsah zápisnice zo dňa 20.6.2017, z ktorej vyplýva, že súd návrh na odročenie pojednávania vo vzťahu k prípadnému ďalšiemu dokazovaniu, resp. ďalších svedkov s poukazom na doterajší priebeh dokazovania, zamietol. Toto procesné rozhodnutie súdu však nebránilo žalobcovi podať ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania vrátane výsluchu svedkov. To však žalobca neurobil. Súd preto neporušil žalobcovo právo na súdnu ochranu, a jeho procesný postup nie je v rozpore so základnými princípmi CSP. 15. Na základe uvedených skutočností odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správne. 16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešným žalovaným v 1., 2. a 3. rade odvolací súd priznal proti žalobcovi trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu. 17. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 18. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).