Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4SaZ/11/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201741 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1019201741.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci žalobcu: G. T., U. X.X.XXXX, Š. D.Í. K. B. A., H. L. D. U. R. D.-Y. L., D. R., V. D. Č.. E. V., K. E. G. D. E. H. XXXX/XX, R., zastúpeného: Liga za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Baštová 5, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 19.12.2019 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU- PO-169-51/2018-Ž zo dňa 20.11.2019 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-169-51/2018-Ž zo dňa 20.11.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný v zmysle § 20 ods. 3 z dôvodu § 13c ods. 4 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany. V odôvodnení žalovaný opísal v konaní zistený stav veci a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na stanovisko Slovenskej informačnej služby doručené mu 8.7.2019, podliehajúce utajeniu v zmysle zákona o utajovaných skutočnostiach, ktoré korešponduje s § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Súčasne uviedol, že toto stanovisko je evidované v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu zo dňa 19.12.2019 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému. Súčasne súdu navrhol, aby žalovanému uložil za použitia § 191 ods. 6 zák. č. 162/2015 Z.z Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) pokutu 5 000 eur. Zrušenia napadnutého rozhodnutia sa žalobca domáhal z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci, porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy a nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. Tieto žalobné body vzhliadol žalobca s poukazom na skutočnosť, že mu nie je známe, či stanovisko Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“) doručené žalovanému 8.7.2019 obsahovalo súhlas či nesúhlas SIS s predĺžením doplnkovej ochrany, že toto stanovisko mu nebolo žalovaným a ani SIS sprístupnené a ani mu neboli oznámené aspoň rámcové dôvody utajovaného nesúhlasu SIS. V ďalšom sa v tejto súvislosti odvolal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL ÚS 8/2016 z 12.12.2018 (ďalej len „nález ÚSSR“), na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany - prepracované znenie (ďalej len „smernica 2013/32/ EÚ“), tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, uvádzané v náleze ÚS SR. V závere žaloby poukázal žalobca na porušenie jeho práva na rodinný život (počas pobytu na Slovensku sa oženil so slovenskou štátnou občiankou s ktorou vychováva dve maloleté deti). 3. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení z 15.5.2020 k žalobe správnu žalobu zamietnuť. Zotrval na vlastnej argumentácii uvedenej v napadnutom rozhodnutí, poukázal na platnú právnu úpravu § 23 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), zák. č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“), § § 19a ods. 9. 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. 4. Zástupkyňa žalobcu v reakcii na vyjadrenie žalovaného, prednesenej na pojednávaní uviedol, že názor žalovaného (podľa ktorého zákonná úprava je v postate založená na dôvere v spravodajské poznatky SIS) bol prekonaný nálezom ÚSSR. 5. Krajský súd v Bratislave ako správny súd (ďalej len „súd“) vec rozhodol ako miestne a vecne príslušný súd za prítomnosti poverených pracovníkov zástupcu žalobcu a žalovaného. Tak žalobca, ako aj žalovaný zotrvali na svojich doterajších písomných prednesoch, žalovaný tiež na dôvodnosti vydania napadnutého rozhodnutia. Poverená pracovníčka zástupcu žalobcu naviac navrhla súdu z dôvodu šikanózneho spôsobu doterajšieho výkonu práva vo vzťahu k žalobcovi uloženie pokuty žalovanému vo výške 2000 eur. V prípade úspechu nežiadala priznať právo na náhradu trov konania. Po riadnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu podanej žaloby za použitia § 219 SSP súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto ju zamietol. 6. Súd na pojednávanie nepredvolal žalobcu a do konania neprizval tlmočníka jazyka perzského z dôvodu, že nepokladal za potrebné žalobcu vypočuť, nakoľko predmetom konania na súde neboli skutkové okolnosti, pričom žalobca bol v konaní pred súdom zastúpený kvalifikovaným zástupcom (§ 108 ods. 1 SSP). V tejto súvislosti tiež zohľadnil opatrenia, vydané v súvislosti s prevenciou pred ochorením Covid 19, ako aj hospodárnosť konania. 7. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, podrobne sa však oboznámil s obsahom spisu žalovaného. Z jeho obsahu o. i. zistil, že žalobca 18.6.2018 požiadal o predĺženie jemu poskytnutej doplnkovej ochrany, ktorá žiadosť bola 11.7.2018 doručená žalovanému. Na základe následných žiadostí žalovaného (§ 19a ods. 9, § 19b zákona o azyle) mu bolo 28.8.2018 doručené stanovisko Vojenského spravodajstva č.: VSA11-2-14367/2018 z 22.8.2018, podľa ktorého tento orgán nemá námietky k predĺženiu doplnkovej ochrany. Dňa 4.9.2018 bolo žalovanému pod č.: SIS-65/152- V-83-2/2018-S doručené stanovisko SIS podliehajúce utajeniu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností z ktorého dôvodu toto stanovisko nie je súčasťou spisového materiálu žalobcu, ale je evidované u žalovaného v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. Následne žalovaný vyhľadal a do spisu založil informácie o krajine pôvodu žalobcu (25.10.2018), vykonal so žalobcom pohovor (21.11.2018) a 19.12.2018 vydal rozhodnutie, ktorým doplnkovú ochranu žalobcovi nepredĺžil z dôvodu § 13c ods. 4 písm. c) zákona o azyle. O podanej žalobe voči tomuto rozhodnutiu rozhodol tunajší Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k.: 4SaZ/3/2019-47 z 3.4.2019 tak, že toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného z 19.2.2018 nie je zrejmý charakter stanoviska SIS, na základe ktorého žalovaný rozhodol. Po vrátení spisu žalovanému tento opätovne požiadal Vojenské spravodajstvo a aj SIS o zaslanie stavísk k žiadosti žalobcu o predĺženie doplnkovej ochrany. Vojenské spravodajstvo 9.7.2019 doručilo žalovanému stanovisko, podľa ktorého súhlasí s poskytnutím medzinárodnej ochrany žalobcovi. Dňa 8.7.2019 bolo žalovanému doručené pod č.: SIS-65/52-V-87-1/2019-S stanovisko SIS, podliehajúce utajeniu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností z ktorého dôvodu toto stanovisko nie je súčasťou spisového materiálu žalobcu, ale je evidované u žalovaného v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. 23.7.2019 nahliadla zástupkyňa žalobcu v konaní pred žalovaným do spisového materiálu. Dňa 1.8.2019 táto zástupkyňa žalobcu požiadala žalovaného o sprístupnenie celého obsahu alebo podstaty dôvodov stanoviska SIS, resp. o postúpenie tejto žiadosti príslušnému orgánu (SIS). Žalovaný dňa 19.8.2019 odstúpil žiadosť z 1.8.2019 SIS na vybavenie. Následne žalovaný vyhľadal a do spisu založil informácie o krajine pôvodu žalobcu. Dňa 8.11.2019 bolo žalovanému doručené oznámenie SIS z 30.10.2019, podľa obsahu ktorého SIS žiadosti zástupkyne žalobcu v konaní pred žalovaným nebol udelený súhlas na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou č.: SIS-65/52-V-87-1/2019-S. Dňa 13.11.2019 sa zástupkyňa žalobcu oboznámila s obsahom spisu žalovaného, 18.11.2019 táto doručila žalovaného stanovisko pred vydaním rozhodnutia vo veci. Dňa 20.11.2019 vydal žalovaný napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo 25.11.2019 doručené zástupkyni žalobcu. Podľa § 52 ods. 1 zákona o azyle: Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku: Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa § 23 ods. 3 správneho poriadku: Správny orgán je povinný urobiť opatrenie, aby sa postupom podľa odsekov 1 a 2 nesprístupnila utajovaná skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodné tajomstvo alebo neporušila zákonom uložená alebo uznaná povinnosť mlčanlivosti. Podľa § 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach: Za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, a to advokát, notár, znalec, tlmočník, súdny exekútor alebo starosta obce po podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie, o čom vyhotoví písomný záznam. Podľa § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle: Ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak stanovisko podľa § 19a ods. 9 obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany. Podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle: Ministerstvo si na posúdenie žiadosti o udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré svoje stanovisko obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany zašlú ministerstvu do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva; ministerstvo na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup do evidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú oprávnené na účely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1. Podľa § 219 SSP: Ak správny súd zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v intenciách podanej správnej žaloby nasledovne: 8. K námietke - žalobnému bodu, týkajúceho sa nedostatočne zisteného stavu veci: Podľa názoru súdu táto nie je dôvodná. Žalovaný po prevzatí žiadosti žalobcu o predĺženie poskytnutej doplnkovej ochrany vykonal všetky úkony, potrebné na zistenie stavu veci. Vykonal so žalobcom pohovor, zabezpečil vyhľadanie a založenie správ o krajine jeho pôvodu, zabezpečil stanoviská SIS a Obranného spravodajstva, oboznámil žalobcu s obsahom spisu a to tak pred vydaním napadnutého rozhodnutia, ako aj pred vydaním pôvodného rozhodnutia z 19.12.2018. Podľa názoru súdu tak získal zákonným spôsobom dostatočnú sumu informácií k rozhodnutiu vo veci žiadosti žalobcu o predĺženie doplnkovej ochrany. 9. K námietke - žalobnému bodu, týkajúceho sa porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, keď žalobca poukazoval na skutočnosť, že : „Žalovaný teda počas konania žalobcu jednoznačným a pochybnosti nevzbudzujúcim spôsobom neinformoval o tom, či stanovisko SIS obsahuje súhlas alebo nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany, na konkrétnu žiadosť právnej zástupkyne žalobcu v bode 1, doručenú žalovanému 1.8.2019 neodpovedal.“: Podľa názoru súdu ani táto námietka nie je dôvodná. Súd pokladá za potrebné poukázať na viazanosť žalovaného správnym poriadkom, v danom prípade aj na jeho vyššie citované ustanovenie § 23 ods. 3. Predmetná žiadosť bola s poukazom na jej obsah žiadosťou o sprístupnenie utajovanej informácie, pôvodcom ktorej bola SIS (stanovisko SIS č.: SIS-65/52-V-87-1/2019-S, podliehajúce utajeniu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností). Žalovaný, ktorý nebol jej pôvodcom, súc viazaný povinnosťou podľa § 23 ods. 3 správneho poriadku túto žiadosť správne postúpil SIS listom z 19.8.2019. Riaditeľ SIS zástupkyni žalobcu listom č.: SIS-77/35-446-1/2019 z 13.9.2019 (ktorý bol priložený k podanej žalobe), oznámil, že SIS nemôže zástupkyni žalobcu udeliť, resp. neudeliť súhlas na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou a to s poukazom (ako to vyplýva z textu odpovede) na § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností, nakoľko žiadateľka o jednorazové sprístupnenie informácie (zástupkyňa žalobcu) nespadá do okruhu osôb, vymedzených v citovanom § 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach. Súčasne v závere svojho stanoviska oznámil podmienky jednorazového sprístupnenia - doplnenia žiadosti o sprístupnenie žiadanej informácie. Žalobca mal možnosť (aj v zmysle poučenia - výzvy na doplnenie žiadosti) žiadosť doplniť v naznačenom smere. O opakovanej žiadosti zástupkyne žalobcu z 24.9.2019 riaditeľ SIS listom č. SIS-77/35-446-3/2019 z 15.10.2019 rozhodol o neudelení súhlasu na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou z dôvodu, že žiadateľka (právna zástupkyňa žalobcu v konaní pred žalovaným) nie je oprávnenou osobou v zmysle § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočnostiach. Ak teda žalovaný aplikoval vyššie citované ustanovenia § 23 ods. 3 správneho poriadku, nemožno mu jeho následný (a správny) postup, ktorým žiadosť postúpil SIS vyčítať ako porušenie jeho povinností v správnom konaní. Nad rámec uvedeného súd poznamenáva, že tak v zmysle poučenia SIS (list SIS z 13.9.2019), ako aj s poukazom na § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností mal žalobca možnosť zvoliť si ako (aj následne) zástupcu advokáta v konaní pred žalovaným , čím by bol splnený jeden z formálnych predpokladov pre udelenie jednorazového súhlasu s oboznámením sa s utajovanou skutočnosťou. 10. K námietke - žalobnému bodu, týkajúceho sa nesprávneho právneho posúdenia veci: Podobne ako predchádzajúce námietky, ani túto súd nevyhodnotil ako dôvodnú. Žalovaný je nepochybne správnym orgánom, ktorého povinnosťou je konať a rozhodovať v zmysle a postupom podľa zákona - v danom prípade prioritne tiež podľa zákona o azyle a správneho poriadku. Niet pochýb o tom, že na základe žiadosti žalovaného SIS žalovanému doručila stanovisko, ktoré (ako to uviedol žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) „ ... v plnej miere a explicitne korešponduje s obsahom ustanovenia § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle.“ Súd nemal pochybnosti (a takéto pochybnosti neprezentoval ani žalobca v podanej žalobe) o existencii a charaktere tohto stanoviska SIS. Z rozhodovacej praxe súdu vo veciach azylu je známe, že kladné stanoviská SIS vo veciach žiadostí o poskytnutie medzinárodnej ochrany nie sú pôvodcom stanovísk (SIS) utajované a teda sú bežnou súčasťou príslušných spisov. Ak teda SIS doručila žalovanému vo veci žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany zjavne negatívne stanovisko, žalovaný nemal inú možnosť, ako žalobcovi poskytnutú ochranu nepredĺžiť. Súd poznamenáva, že podľa platnej právnej úpravy nemá žalovaný v rámci administratívneho konania vo veci azylu a ani súd v konaní vo veci azylu možnosť revidovania stanoviska SIS a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide o kladné či záporné stanovisko SIS. Toto konštatovanie jednoznačne vyplýva z platného znenia § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Ak by v prejednávanej veci žalovaný i napriek nesúhlasu SIS s poskytnutím - predĺžením doplnkovej ochrany vydal pozitívne rozhodnutie, jednoznačne by tým porušil zákon a to s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Pretože žalovanému bolo doručené zjavne nesúhlasné stanovisko SIS v súvislosti so žiadosťou žalobcu o predĺženie doplnkovej ochrany, s poukazom na § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle žalovaný nemal inú možnosť, ako doplnkovú ochranu nepredĺžiť. S poukazom na uvedené nemôže byť žalovaný sankcionovaný - nemôže byť jeho výrok o nepredĺžení doplnkovej ochrany vyhodnotený ako nesprávne právne posúdenie veci, ak postupoval v zmysle zákona o azyle (§ 13c ods. 4 písm. d). 11. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu vo vzťahu k Článku 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany - prepracované znenie (ďalej len smernica 2013/32/EÚ) súd poukazuje dve skutočnosti: A) Každá smernica (teda aj vyššie označená) je právnym aktom, ktorý nemá priamu účinnosť voči členským štátom - tieto členské štáty sú však povinné jej obsah transponovať do vnútroštátnych predpisov a následne Komisii oznámiť znenie týchto vnútroštátnych predpisov (Článok 50 smernice 2013/32/EÚ). Pokiaľ by členský štát nepristúpil k potrebnej transpozícii, Komisia podá voči takémuto štátu žalobu. Predmetná smernica bola transponovaná do zákona o azyle (Príloha č. 5 k zákonu o azyle) a keďže v tejto súvislosti nebola voči Slovenskej republike podaná žaloba platí, že bola transponovaná v dostatočnej miere, teda aj vo vzťahu k zneniu § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle, podľa ktorého žalovaný rozhodol. B) Naviac samotné znenie smernice 2013/32/EÚ v jej Článku 23 (posledný odsek) pripúšťa obmedzenia v prístupe k informáciám a k ich zdrojom zástupcovi žiadateľa o poskytnutie medzinárodnej ochrany a to formou neudelenia bezpečnostnej previerky takémuto zástupcovi (podmienkou sprístupnenia informácií môže byť udelenie bezpečnostnej previerky). S poukazom na prejednávanú vec udelenie takéhoto oprávnenia prislúcha pôvodcovi utajovanej informácie, teda SIS. V prejednávanej veci SIS súhlas na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou udelené nebolo. 12. Žalobca v podanej žalobe obsiahlym spôsobom poukazoval na nález ÚS SR, ktorým bolo o. i. rozhodnuté, že § 52 ods. 2 zákona o azyle nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že vo všeobecnosti vo vzťahu k zákonom platí zásada prezumpcie ich ústavnosti, pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republike nerozhodne inak. Z tohto pohľadu je preto potrebné na znenie § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle nazerať tak, že toto zákonné ustanovenie je ústavne komfortným. Ak teda žalovaný v prejednávanej veci rozhodol aplikáciou práve tohto zákonného ustanovenia, niet dôvodu mu takýto postup vyčítať. 13. Žalobca v podanej žalobe tiež namietal, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené jeho právo na rodinný život a práva jeho detí. V tejto súvislosti súd dospel k presvedčeniu, že tomu tak nie je. Napadnutým rozhodnutím žalovaný rozhodol o jeho postavení vo vzťahu k poskytnutej forme medzinárodnej ochrany v rámci zákona o azyle. Teda nerozhodol o tom, že by nemal byť jeho súkromný či rodinný život rešpektovaný. Prípadné posúdenie ev. porušenia Článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd môže byť súčasťou iného správneho konania vykonávaného iným správnym orgánom (i keď aj do tohto práva môže byť zasiahnuté v zmysle Článku 8 ods. 2 citovaného dohovoru). Podľa § 191 ods. 6 SSP: Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. Podľa § 80 SSP: (1) Správny súd môže orgánu verejnej správy uložiť uznesením pokutu za a) nesplnenie povinnosti predložiť administratívne spisy, b) nedodržanie lehoty na doručenie rozhodnutia alebo opatrenia určenej správnym súdom, c) nerešpektovanie právneho názoru správneho súdu vysloveného v zrušujúcom rozsudku, d) nedodržanie lehoty uvedenej v uznesení správneho súdu, ktorým sa uložila povinnosť konať, ak je orgán verejnej správy naďalej nečinný, e) porušenie povinnosti nepokračovať v inom zásahu alebo za neobnovenie stavu pred zásahom. (2) Pokutu za porušenie povinnosti v odseku 1 možno uložiť do 2 000 eur, a to aj opakovane. Ak rozhoduje správny súd o uložení pokuty na návrh, nie je viazaný v ňom uvedenou výškou pokuty. 14.1. Žalobca v podanej žalobe navrhol súdu uloženie pokuty žalovanému vo výške 5 000 eur (!) za nerešpektovanie právneho názoru Krajského súdu v Bratislave č.k.: 4SaZ/3/2019-47 z 3.4.2019. Odhliadnuc od skutočností, že uloženie pokuty za nerešpektovanie právneho názoru súdu je v tomto prípade viazané na opakované zrušenie rozhodnutia (ktorá skutočnosť týmto rozsudkom nenastala), pričom maximálna výška pokuty je 2 000 eur (§ 80 SSP) súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí rešpektoval právny názor tohto súdu tým, že o. i. uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia: „Dňa 8.7.2019 bolo migračnému úradu pod č.p. SIS-65/52-V-87-1/2019 doručené príslušné stanovisko Slovenskej informačnej služby, s ktorým sa oboznámil a ktoré v plnej miere a explicitne korešponduje s obsahom ustanovenia § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle.“ Touto časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný, uplatňujúc zákon o ochrane utajovaných skutočností, rešpektoval právny názor súdu, obsiahnutý v zrušujúcom rozsudku z 3.4.2019, ktorú skutočnosť súd v plnej miere akceptoval. S poukazom na vyššie uvedené súd kvalifikoval tento návrh za bezpredmetný. 14.2. Na pojednávaní zástupkyňa žalobcu navrhla súdu uložiť žalovanému ďalšiu pokutu vo výške 2000 eur za šikanózny postup žalovaného k žalobcovi (!). Odhliadnuc od skutočnosti, že súd podanú žalobu zamietol súd poukazuje na skutočnosť, že takýto dôvod uloženia pokuty SSP v ust. § 80 ods. 1 nepozná. 14.3. S poukazom na body 14.1. a 14.2. tohto rozsudku súd poznamenáva, že pokiaľ účastník konania navrhuje súdu uloženie pokuty postupom podľa § 191 ods. 6, § 80 SSP, mal by takýto návrh po formálnej stránke zodpovedať SSP. 15. Súd súčasne konštatuje, že žalovaný napadnuté rozhodnutie dostatočným spôsobom, rešpektujúc aj zákon o ochrane utajovaných skutočností aj odôvodnil. V rámci týchto zákonných obmedzení opísal v konaní zistený stav veci, odôvodnil prečo rozhodol tak, ako to uviedol vo výroku napadnutého rozhodnutia, pričom vyhodnotil aj stanovisko zástupkyne žalobcu, doručené pred vydaním napadnutého rozhodnutia. 16. Žalobca v podanej žalobe navrhol, aby súd na pojednávaní vykonal dokazovanie jeho oboznámením s obsahom stanoviska SIS, aby porovnal toto stanovisko s predchádzajúcimi stanoviskami SIS a aby predvolal na pojednávanie zamestnanca SIS a vypočul ho k zákonnosti, správnosti a objektívnosti informácií, získaných k osobe žalobcu. Súd tento návrh nepokladal za dôvodný a preto navrhnuté dokazovanie nevykonal. Predovšetkým preto, lebo takýmto návrhom sa žalobca v osobe jeho zástupkyne snažil obísť rozhodnutie riaditeľa SIS z 15.10.2019 a tiež preto, lebo ani súd v tomto konkrétnom konaní nemá zákonnú možnosť akýmkoľvek spôsobom meniť zjavne negatívne stanovisko SIS, doručené žalovanému v zmysle § 19a ods. 9 zákona o azyle. 17. Pretože súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v intenciách podanej žaloby dospel k presvedčeniu, že žaloba nie je dôvodná, postupom podľa § 219 SSP žalobu zamietol. 18. O trovách žalobcu súd rozhodol za použitia ust. § 167 ods. 1 S.SP s poukazom na výsledok konania. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný. (§ 145 ods. 1 SSP) Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP) Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Krajskom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť je prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak tento zákon neustanovuje inak. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu. (§ 439 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).