Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8SaZ/1/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200201 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1020200201.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou v právnej veci žalobcu: P. U., nar. XX.XX.XXXX, H. štátnej príslušnosti, tadžickej národnosti, islamského vierovyznania, t.č. pobytom P. XX, X., zastúpený Ligou za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Baštová 5, 811 03 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 03.02.2020 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU- PO-52-100/2017-Ž zo dňa 20.12.2019 takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a. II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Správnou žalobou doručenou v zákonnej lehote sa žalobca domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-52-100/2017-Ž zo dňa 20.12.2019, ktorým mu neudelil azyl zrušil a podľa ust. § 8 zák.č. 480/2002 Z.z. mu azyl udelil, alternatívne rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-52-100/2017-Ž zo dňa 20.12.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2. Rozhodnutiu žalovaného vytkol nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, alebo opatrenia vo veci a nerešpektovanie právne záväzného názoru kasačného súdu, ktorým bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie vo veci zrušené (§ 191 ods. 1 písm. c/, d/, g/ SSP). 3. V skutkových dôvodoch uviedol, že v jeho mene, ešte ako maloletého, podal dňa 27.03.2017 žiadosť o azyl jeho otec ako zákonný zástupca a odôvodnil ju obavami o život, pretože príslušníci Talibanu chceli zobrať jeho a aj jeho staršieho brata, H. na výchovu na ich účely. Otec, údajne bývalý vojenský sudca, bol talibancami zbitý tak, že prišiel o oko, jeho sestra bola unesená a našli ju mŕtvu a pohodenú pred domom, na čo sa celá rodina presťahovala do Kábulu, kde sa však Taliban otcovi naďalej vyhrážal únosom žalobcu. Následne rodina opustila Afganistan. On mal v tom čase (2013-2014) len 13 - 14 rokov. 4. V pohovore pred migračným úradom, dňa 04.07.2018 bol dopočutý a potvrdil dôvody svojej žiadosti o azyl tak, ako ich uviedol jeho otec. Z výpovede však nepochybne vyplýva zrejmý subjektívny strach z prenasledovania zo strany Talibanu. Skutkový stav bol jeho výpoveďou jasne ustálený a podporený aj výpoveďami jeho matky a otca, ktoré boli súčasťou spisu a je ich potrebné vnímať ako svedecké výpovede. 5. Žalobca zdôraznil, že v predmetnom konaní bolo už rozsudkom NS SR sp. zn. 10Sžak/3/2018 zo dňa 28.03.2018 zrušené rozhodnutie v časti o neudelení azylu, vo veci bolo opakovane rozhodnuté a toto rozhodnutie bolo rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 7SaZ/1/2019 zo dňa 09.05.2019 zrušené z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a nepreskúmateľnosti z nedostatku dôvodov. Poukázal na to, že žalovaný s ním od vydania napadnutého rozsudku až do 20.12.2019 (cca 6 mesiacov) nevykonal doplňujúci pohovor, v ktorom by sa v zmysle záverov zrušujúceho rozsudku NS SR zaoberal napr. otázkami psychického prenasledovania, prípadne aj otázkami hroziaceho prenasledovania v prípade návratu. Zameral sa na bod 30 rozsudku, o potrebe skúmať okolnosti prejavu, odlišného politického názoru rodiny, vzhľadom na konkrétnu situáciu v krajine pôvodu, najmä vo vzťahu k jeho detskému veku v období, keď nastali hodnotené udalosti, keďže vek dospelosti dovŕšil dňa 20.03.2019. Vychádzajúc z rozsudkov oboch súdov konštatoval, že vyjadrením politických názorov nie je len aktívna politická činnosť ako dôvodí žalovaný, ale môže ním byť aj neochota spolupráce s pôvodcami prenasledovania. Žalovanému vytkol, že v poradí už treťom napadnutom rozhodnutí opäť ignoroval ustálené inštrukcie, nakoľko postup pri vyhodnocovaní jeho politických názorov je vymedzený ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu, napr. v rozsudku sp.zn. 1Sža 48/2014 zo dňa 13.01.2015 a sp.zn. 1Sžak/18/2017 zo dňa 01.02.2018 a tiež, že napriek sústavnému vyvracaniu možnosti jeho prenasledovania, nepoukázal ani na jeden dôkazný zdroj vo forme objektívnej správy o krajine pôvodu, ktorý by pripisovanie určitého politického názoru, vyjadreného odmietnutím spolupráce so skupinou Taliban, nevyvrátiteľne vylučoval. 6. V ďalšom sa zameral na Správu UNHCR zo dňa 30.08.2018, predkladajúcu usmernenia pre posudzovanie medzinárodnej ochrany u žiadateľov o azyl z Afganistanu, z ktorej vyplýva výpočet rôznych rizikových skupín a jeho postavenie možno subsumovať do skupiny jednotlivcov, ktorí sú spájaní, alebo považovaní za podporovateľov vládnych zložiek v spojení so skupinou detí s určitým profilom alebo s osobitnými okolnosťami. Zo správy je tiež zrejmé, že protivládni aktéri unášajú a zabíjajú civilistov zámerne, zameriavajú sa na rodinných príslušníkov jednotlivcov a to ako akty odplaty a na základe prisudzovanej viny podľa asociácie. Najmä ženy a deti vládnych zamestnancov a členov Afgánskych národných a obranných bezpečnostných síl, sú vystavené obťažovaniu, únosom, násiliu a vraždám, deti sú často unášané alebo zabité na základe údajnej asistencie s opozičnou stranou konfliktu. 7. Opätovne sa odvolal na názor vyjadrený v zrušujúcom rozsudku KS BA a na ust. § 19a ods. 4 písm. d/ Zákona o azyle a uviedol, že žiadateľ o udelenie azylu, ktorý v krajine pôvodu nemal žiadny záujem o politické dianie, môže byť zo strany vládnej moci alebo zo strany neštátneho aktéra prenasledovania vnímaný ako zástanca určitého politického názoru. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5SaZ/3/19 zo dňa 08.04.2019, podľa ktorého status utečenca môže byť priznaný osobám, ktoré sú prenasledované, alebo majú oprávnené obavy z prenasledovania pre politické názory, ktoré naozaj zastávajú, ako aj pre tie, ktoré sú im pripisované. On sám teda nemusel zastávať určitý politický názor a zrejme ho vzhľadom na svoj vek ani nezastával, no talibanci ho mohli vnímať ako zástancu politických názorov svojho otca, čo v konaní skúmané nebolo, nakoľko žalovaný si nezaobstaral dostatočné množstvo informácií o krajine pôvodu. Právne nesprávne potom posúdil, že nesúhlas s výcvikom synov Talibanom a ich zapojením do Džihádu nie je politickým názorom v zmysle ust. § 19a zákona o azyle, ako aj otázku dôveryhodnosti politických dôvodov súvisiacich s únosom a vraždou jeho sestry, bitkou jeho otca a vyhrážkami vyvraždením celej rodiny. Žiadal, aby súd zaviazal správny orgán právnym názorom, že vyjadrenie jeho nesúhlasu s účasťou vo výcvikovom tábore Talibanu s následným zapojením v Džiháde proti neveriacim, vyjadrené prostredníctvom jeho otca, je v zmysle Zákona o azyle prejavom odlišného politického názoru. 8. Konštatoval, že žalovaný síce zhromaždil do administratívneho spisu správu ODZS o krajine pôvodu, avšak pokúsil sa vylúčiť hrozbu prenasledovania vo forme núteného verbovania, ako ju už krajský súd v zrušujúcom rozsudku považoval za preukázanú. Vychádzal zo skutkového stavu, ktorý je v priamom rozpore s administratívnymi spismi a dokonca poukázal na zdroje potvrdzujúce jeho tvrdenia, ktoré sa však snažil vylúčiť. Ak sa žalovaný odvolával na regrutovanie maloletých najmä na juhu a juhovýchode krajiny a nakoľko on žil v Kábule a Kandaháre, upozornil na to, že Kandahár sa nachádza na juhu krajiny a je aj hlavným strediskom náborovania detí a že každá domácnosť je povinná poskytnúť armáde muža v bojaschopnom veku. Tým, ktorí náborom vzdorujú, údajne hrozí obvinenie z protivládnej špionáže, môžu byť zabití alebo inak potrestaní. Tiež je potvrdená jeho výpoveď že mal strach z odvedenia do školy do Pakistanu, kde by z neho urobili teroristu a až za amorálny označil argument žalovaného, že je v rozpore s Afganskou kultúrou, aby nejaká skupina vzala deti rodine ak to ide proti jej želaniam a prijatým rozhodnutiam a to v kontexte s únosom jeho sestry. 9. Poukázal na správu organizácie EASO, podľa ktorej nábor maloletých talibancov je aj naďalej pokračujúcim problémom a rozšíreným fenoménom, pričom maloletí bývajú často využívaní ako špióni, poslíčkovia alebo samovražední bomboví útočníci. V období od 28.09. do 13.10.2016 bolo v regióne Kunduz ošetrených najmenej 200 detských bojovníkov a podobná prax bola zaznamenaná aj v ďalších provinciách Afganistanu, pričom ide o obdobie zodpovedajúce jeho vtedajšej prítomnosti. Množstvo prípadov verbovania maloletých je latentných a oficiálne nezistených. Žalovanému vytkol, že ak nemal dostatok dôkazov o jeho tvrdeniach, mal postupovať v súlade so zásadou „Benefit of the Doubt“. 10. Uviedol, že ani argumentácia žalovaného o nevyužití pomoci štátnych orgánov domovskej krajiny, keď poznamenal, že jednotlivý prípad úspechu afgánskej polície nie je schopný doložiť požadovanú mieru preukázania účinného systému, nezodpovedá záverom zrušujúceho rozsudku NS SR, v ktorom priamo citoval článok 7 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ, opisujúceho účinný systém pre odhaľovanie, stíhanie a trestanie konania, predstavujúceho prenasledovanie a prístup žalobcu k takémuto systému. Afgánsky štát síce prijal určité opatrenia na zlepšenie systému presadzovania práva a súdnictva a jeho prítomnosť a kontrola sú v mestách relatívne silnejšie, stále sú však slabé a vo všeobecnosti neschopné účinne odhaliť, stíhať a potrestať činy, predstavujúce prenasledovanie alebo vážnu ujmu. Mnohé oblasti v Afganistane sú ovplyvnené povstaleckými skupinami, Taliban je však jedinou, ktorá kontroluje podstatné časti územia a určité verejné služby ako je zdravotná starostlivosť a vzdelávanie v týchto oblastiach. 11. K názoru žalovaného, že ak žalobcovi má byť určitá medzinárodná ochrana priznaná, pričom správny orgán viackrát nerešpektuje takto vyslovený záväzný názor správneho súdu, poukázal na článok 46 ods. 3 Smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty, ktorý je nutné vykladať tak, že medzinárodnú ochranu žiadateľovi prizná svojím rozsudkom priamo preskúmavajúci vnútroštátny súd. 12. Záverom žalobca, vzhľadom k nerešpektovaniu právneho názoru v zrušujúcom rozsudku Najvyššieho i Krajského súdu v Bratislave navrhol, uložiť žalovanému pokutu podľa ust. § 80 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 v spojení s ust. § 191 ods. 6 SSP vo výške 2000,- eur. 13. Uznesením č.k. 8SaZ/1/2020-19 zo dňa 13.02.2020 súd vyzval žalobcu na doplnenie a opravu správnej žaloby uvedením presného, jasného a zrozumiteľného žalobného návrhu a čo svojím podaním sleduje. 14. Dňa 26.02.2020 doručil žalobca súdu dve podania zo dňa 25.02.2020, označené ako oprava podania zo dňa 03.02.2020 podľa uznesenia Krajského súdu v Bratislave a ďalšie podanie ako správna žaloba vo veci azylu proti rozhodnutiu MV SR ČAS: MU-PO-52-100/2017-Ž zo dňa 20.12.2019. 15. V podaní označenom ako oprava podania, žalobca poukázal na rozsudok súdneho dvora Európskej Únie vo veci C-556/17 zo dňa 29.07.2019, v ktorom sa Maďarský vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 46 ods. 3 Smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že poskytuje súdu prvého stupňa, ktorý rozhoduje o žalobe podanej proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu, právomoc zmeniť toto rozhodnutie správneho orgánu a nahradiť ho svojim vlastným rozhodnutím a na článok 46 ods. 1 procedurálnej smernice č. 2013/32/EÚ. 16. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 23.03.2020 na námietku žalobcu k neuskutočneniu doplňujúceho pohovoru uviedol, že postup ktorým tomuto návrhu pred vydaním rozhodnutia nevyhovel, v odôvodnení rozhodnutia dostatočne objasnil a že právo žalobcu navrhovať dôkazy tým nebolo dotknuté. Podotkol, že účastník konania má právo dôkazy navrhovať, ale rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. K ďalšej námietke, nerešpektovania právne záväzného rozhodnutia súdu, s odkazom na rozsudok NS SR zo dňa 23.08.2018, primárne sa týkajúceho žalobcovho otca a až sekundárne žalobcu, žalovaný uviedol, že citácia bodu 30 sa netýka žalobcu ako maloletej osoby v čase odchodu z Afganistanu, ale sa týka najmä možného odlišného politického presvedčenia otca, vzhľadom na jeho údajne bývalé postavenie vojenského sudcu. Zdôraznil, že politické názory či presvedčenie žalobcu nemohli byť v podstate žiadne, respektíve nemohli byť Talibanu vôbec známe. Tento názor podporil citáciou rozsudku NS SR sp. zn. 10Szak/15/2019 zo dňa 25.09.2019, v zmysle ktorého odmietanie vojny, terorizmu a túžba po živote v mieri, nie je prejavom odlišného politického presvedčenia ani v danej veci. Naviac dôvody otca rodiny s určitou profesnou a názorovou orientáciou a minulosťou sú iné ako syna, ktorý mal mať v čase odchodu z krajiny 14 rokov. S odkazom na správy o ochrane v krajine pôvodu uviedol, že Afgánske štátne orgány sa problémom násilného verbovania maloletých do hnutia Taliban zaoberajú a riešia ho, o čom svedčí aj správa o zatknutí skupiny, ktorá chcela zavliecť maloletých na výcvik do Pakistanu. K náborom dochádza v pohraničným oblastiach na juhovýchode Pakistanu, v oblastiach Helmand, Kunduz, Kunar, v Uruzgane v Pakistane, prípadne v oblastiach pod silným vplyvom alebo plnou kontrolou Talibanu a ich spôsob a lokalizácia sa realizuje buď so súhlasom rodičov, alebo v náboženských školách madrasách. Mesto Kandahár, v ktorom žalobca žil, nepatrí vyslovene k tým, v ktorých dochádza k násilnému verbovaniu detí do Talibanu a zďaleka sa nenachádza v pohraničí, napriek tomu, že provincia Kandahár je na juhovýchode krajiny. Bezprostredne pred odchodom z krajiny býval žalobca v Kábule, v ktorom mal možnosť žiadať o pomoc afgánske štátne orgány a že o túto pomoc nežiadal, je samozrejmé, nakoľko v tom čase bol za neho zodpovedný a rozhodoval jeho otec, ktorý v prípade, že by tak bol urobil, mohol riešiť svoj problém v krajine pôvodu. 17. Žalovaný s dôrazom na dlhodobo poskytnutú a predlžovanú doplnkovú ochranu konštatoval, že k návratu žalobcu do krajiny pôvodu pravdepodobne ani nedôjde a poznamenal, že ak aj v minulosti riziká jeho bezpečnosti existovali, do budúcnosti už prekročil vekovú hranicu možného náborovania do Talibanu, riziko z takéhoto prenasledovania je neaktuálne a opodstatnená obava z prenasledovania, z prospektívneho hľadiska absentuje. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža 48/14 zo dňa 13.01.2015, podľa ktorého v konaní o medzinárodnej ochrane ide o prospektívne rozhodovanie, t.j. posudzovanie opodstatnenosti strachu z prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia do budúcnosti. To znamená, že i v prípade hypotetickej úvahy o návrate do krajiny pôvodu, by žalobca nemusel byť identifikovaný ako dieťa o ktorého regrutovanie mal Taliban záujem a tiež by nikým nebol nútený vybrať si miesto bydliska v takejto oblasti. Naviac Kábul ako posledné miesto pobytu je pod kontrolou vlády. 18. K ďalším námietkam konštatoval, že nikde v rozhodnutí ho neoznačil za nedôveryhodného a ani nespochybnil jeho výpoveď. Podotkol, že jeho otcovi bol na území SR udelený azyl z humanitných dôvodov a jeho rodine ako aj jemu samotnému bola poskytnutá doplnková ochrana, ktorú vzhľadom k jeho zručnostiam považuje žalovaný za dostačujúcu. Otec žalobcu pôsobil v 80 - tych rokoch minulého storočia ako sudca, v roku 1991, po skončení Ruskej okupácie bol údajne vyhodený a otvoril si predajňu s odevami. Považovať ho preto za podporovateľa novodobej Afganskej vlády je nielen z historického pohľadu, iracionálne, nakoľko ani žalobca a ani jeho otec neboli zamestnancami vlády, ani bezpečnostných zložiek, aby podľa správy UNHCR zo dňa 30.08.2018 spadali do rizikového profilu.. 19. Žalovaný uviedol, že sa riadil usmerneniami v zrušujúcom rozsudku sp. zn. 7SaZ/1/2019 zo dňa 09.05.2019, zaobstaral potrebné podklady, zistil aktuálny stav a tak ako mu správny súd v odôvodnení rozhodnutia uložil, uviedol aj svoju správnu úvahu, čím námietku žalobcu o nerešpektovaní právneho názoru súdu považoval za nedôvodnú a žalobu žiadal zamietnuť. 20. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy SSP v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, na nariadenom pojednávaní. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 SSP). 21. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 22. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 23. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 24. Podľa § 3 ods. 1, 2 a 5 zák.č. 71/1967 Z.z. (ďalej aj „Správny poriadok), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 25. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 písm. a/, d/ a § 8 písm. a/, b/ zákona o azyle, s upriamením pozornosti na dôvody, pre ktoré žalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany súd zistil, že žalovaný mu doplnkovú ochranu, azyl mu šak neudelil. Žalobca dňa 27.03.2017 z dôvodu neplnoletosti požiadal prostredníctvom svojho otca, T., o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. Dňa 10.04.2017 bol s jeho otcom spísaný prvý dotazník žiadateľa o udelenie azylu (ďalej „dotazník“) v rámci tzv. „Dublinského“ konania, titulom žiadosti o azyl v roku 2014 na území Švédskeho kráľovstva a dňa 12.04.2017 bola podľa čl. 18 Nariadenia (EÚ) č. 604/2013 príslušným Švédskym orgánom zaslaná žiadosť o prijatie späť, a tie zodpovednosť prijali. SR sa aj napriek tomu rozhodla posúdiť žiadosť sama, nakoľko na území SR sa nachádza manželka a ďalší syn, brat žalobcu, ktorým bola udelená doplnková ochrana a vyjadrili písomný súhlas so zlúčením rodiny. Dňa 22.05.2017 bol s otcom žalobcu spísaný druhý dotazník, s uvedením dôvodov žiadosti o udelenie azylu na území SR, ktorými bola obava o život svoj a rodiny pred príslušníkmi hnutia Taliban, ktorí v roku 2002 alebo 2003 prišli za ním do jeho obchodu (5 alebo 6 chlapi) a pýtali sa ho na prácu, ktorú vykonával predtým ako začal podnikať s oblečením. Keď im povedal, že pracoval pre vládu, surovo ho bili, kopali a udierali pažbami, následkom čoho prišiel o oko, ktoré mu nezachránili ani lekári. Obchod s oblečením si otvoril potom, ako ho v roku 1992 zbavili funkcie vojenského sudcu a potom v roku 1999 alebo 2000 sa s rodinou presťahoval z Kábulu do Kandaháru. V roku 2013 alebo 2014 ho opäť navštívili dvaja talibanci s tým, že jeho dvaja synovia by sa mali zúčastniť výcviku v Pakistane a po návrate späť by sa mali zúčastniť Džihádu proti neveriacim, s čím on nesúhlasil. Dňa 26.03.2014 mu telefonovala manželka, že im niekto spred domu uniesol 15 ročnú dcéru, s listom na dverách, že to nemajú nikomu ohlasovať a ak chcú dcéru ešte vidieť, majú zaplatiť 100 000 USD. Keď sa únoscovia ozvali, oznámil im, že má 60 000 USD a zvyšok ešte zoženie. O dva dni na to našli dcéru mŕtvu vo vreci pred ich domom. V ten istý deň ju pochovali a o týždeň vycestovali do Kábulu, do jeho rodičovského domu, v ktorom bývali s rodinami jeho dvoch sestier. O niekoľko dní mu talibanci zatelefonovali opäť, že ak nevydá synov na Džihád, vyvraždia mu celú rodinu. Keď zavolali o niekoľko dní znova, rozhodol sa s manželkou aj s deťmi z Afganistanu vycestovať. V Moskve, kam v roku 2014 odleteli, ich prevádzači rozdelili tak, že manželka so synom Abdullom sa dostali na územie SR, kde im bola udelená doplnková ochrana a on so synom P. sa dostali do Švédska, kde požiadali o udelenie azylu. Potom ako za nimi pricestovala manželka so synom, sa všetci spoločne vrátili na Slovensko. 26. Dňa 20.07.2017 vydal žalovaný rozhodnutie ČAS: MU-PO-52-31/2017-Ž, v ktorom žalobcovi a jeho otcovi neudelil azyl, ale na území SR im poskytol doplnkovú ochranu na dobu 1 roka. Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6SaZ/4/2017-62 bola žaloba podaná proti tomuto rozhodnutiu zamietnutá. Na základe podanej kasačnej sťažnosti, NS SR rozsudkom sp.zn. 10Sžak/3/2018 zo dňa 28.03.2018 napadnutý rozsudok zmenil a rozhodnutie Migračného úradu zo dňa 20.07.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že nakoľko v čase rozhodnutia Migračného úradu vtedy maloletý žalobca nadobudol plnoletosť, bude potrebné vykonať jeho výsluch a opätovne rozhodnúť. Dňa 04.07.2018 s ním bol vykonaný pohovor, v ktorom uviedol dôvody, pre ktoré v roku 2014, kedy mal 14 rokov, opustil aj s rodinou krajinu pôvodu. Týmito dôvodmi bol strach o život, pretože talibanci zobrali jeho sestru a otcovi telefonovali (nevie koľkokrát), že chcú zobrať aj jeho. On sa s talibancami nikdy osobne nestretol, ale trochu si pamätal únos sestry. Asi mesiac po jej smrti odišli z Kandaháru do Kábulu, kde bývali v dome tety s jej rodinou. On sa bál chodiť von z domu, aby ho talibanci nezobrali do školy v Pakistane, kde by z neho urobili teroristu. Dňa 12.12.2018 vydal žalovaný ďalšie rozhodnutie ČAS: MU-PO-52-78-2017-Ž, v ktorom žalobcovi azyl na území SR neudelil, doplnkovú ochranu mu však predĺžil do 26.07.2020. 27. Na základe žaloby podanej proti rozhodnutiu o neudelení azylu, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 09.05.2019 rozhodnutie Migračného úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s pokynom, aby žalovaný do nového konania zabezpečil najnovšie informácie o bezpečnostnej situácií v provincii Kábul a Kandahár a informácie ohľadne verbovania mladistvých príslušníkmi hnutia Taliban z obdobia rokov 2013-2015 a tiež ohľadne existencie vojenského súdu s názvom Qul E Orduo č. 2 v meste Kandahár, na ktorom mal pôsobiť žalobcov otec. 28. Žalovaný uviedol, že všetky informácie poskytnuté žalobcom opäť objektívne vyhodnotil, komplexne posúdil a dospel k záveru, že žalobca ničím nepreukázal, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný, resp. by mal dôvodnú obavu z prenasledovania z dôvodov podľa ust. § 8 Zákona o azyle. V Afganistane nevyvíjal žiadnu činnosť pre ktorú by mu hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády, či iných zložiek štátu, čo sám v rámci pohovoru potvrdil. O politiku v Afganistane sa aktívne nezaujímal, nebol prenasledovaný ani neštátnymi aktérmi a osobne neprišiel do kontaktu ani s príslušníkmi Talibanu. Vyslovenie nesúhlasu otca s jeho účasťou vo výcvikovom tábore Talibanu a následným zapojením synov v Džiháde proti neveriacim, nemožno vyhodnotiť ako prejav odlišného politického názoru a teda ani ako dôvod pre prenasledovanie podľa zákona o azyle. Navyše tu absentuje aj akákoľvek snaha o riešenie situácie v krajine pôvodu. 29. Podľa informácií o krajine pôvodu, bolo z rôznych zdrojov potvrdené regrutovanie maloletých Talibanom, ale aj ďalšími aktérmi Afganského konfliktu. Išlo však o oblasti, v ktorých sa nevyskytujú pokročilejšie sociálne a štátne ochranné systémy. Často sú to usadlosti utečencov a vnútorne presídlených osôb. Takýto nábor sa objavuje väčšinou v pohraničných oblastiach na juhu a juhovýchode Afganistanu v madrasách a utečeneckých komunitách v severozápadnom Pakistane. Žalobca však žil v Kábule a Kandaháre, nenavštevoval žiadnu madrasu a nútený nábor maloletých a mladistvých je skôr výnimočný. V tejto súvislosti dal žalovaný do pozornosti, že afganská polícia zatkla členov skupiny obchodujúcej s ľuďmi, ktorá uniesla 25 detí s cieľom prepašovať ich do Pakistanu a vycvičiť ich ako samovražedných atentátnikov pre Taliban. V Afganistane platí zákon podľa ktorého je možné trestne stíhať únos a ohrozenie života dieťaťa, ako aj nútený nábor osôb mladších ako 18 rokov. Otec žalobcu sa napriek svojmu právnickému vzdelaniu so žiadosťou o poskytnutie ochrany na štátne orgány neobrátil. 30. Podľa LANDINFO - Nórskej organizácie pre výskum COI je kľúčovou sociálnou inštitúciou v Afganistane rozšírená rodina. Jej hlavou je najstarší muž v rodine a voči rodinným rozhodnutiam sa očakáva absolútna lojalita. Keďže deti podliehajú autorite rozšírenej rodiny je v rozpore s Afganskou kultúrou vziať deti rodine proti jej želaniu a prijatým rozhodnutiam. Z uvedeného teda vyplýva, že Taliban má na pokrytie svojich potrieb dostatočné možnosti vo svojich madrasách a ďalší nábor mladistvých vykonával len v oblastiach, v ktorých absentujú pokročilejšie sociálne a štátne ochranné systémy. 31. V prípade žalobcu, jeho brata, otca a ani v prípade matky, nedošlo zo strany Talibanu k žiadnemu násiliu. Možno aj z toho dôvodu, že matka podľa jej vlastného uvedenia (dotazník žiadateľa o udelenie azylu z 18.06.2014), hoci bola gynekologička, liečila rôznych chorých ľudí, ktorých jej domov nosili talibanci. Z toho teda vyplýva, že žalobcova rodina mala s Talibanom dobré vzťahy. 32. Žalovaný sa venoval aj niekoľkým rozporom, ktoré sa vyskytli vo výpovediach rodiny. K vražde ich 15 ročnej dcéry, otec v pohovore dňa 22.05.2017, matka v dotazníku zo dňa 18.06.2014 a aj brat žalobcu H. uviedli, že dcéru uniesli spred domu neznámi únoscovia. V pohovore dňa 10.04.2017 otec však uviedol, že jeho dcéru uniesli a zabili talibanci, čo v zhode s otcom uviedol aj žalobca. Ďalší rozpor našiel žalovaný v presťahovaní sa z Kandaháru do Kábulu, keď otec, matka a brat žalobcu zhodne uviedli, že sa tak stalo po týždni od smrti ich dcéry a sestry, avšak žalobca uviedol, že to bolo z dôvodu toho, aby ho otec vydal talibancom na výcvik. Z dostupných zdrojov sa tiež nepodarilo potvrdiť informáciu o existencii vojenského súdu s názvom Qul E Orduro č. 2. Pokiaľ ide o pôsobenie otca rodiny ako sudcu či obchodníka v Kandaháre, otec tvrdil, že od roku 1986 pôsobil ako sudca v Kandaháre, od roku 1989 v Kábule a v roku 1991 sa s rodinou presťahoval do Kandaháru, kde si otvoril obchod s odevami, pretože po zmene vlády, ho prepustili zo zamestnania. V roku 2002 alebo 2003 ho pred jeho obchodom fyzicky napadli talibanci, pričom mu mali spôsobiť zranenie, následkom ktorého stratil zrak. Matka žalobcu uviedla, že jej manžel ako sudca v Kandaháre pôsobil v rokoch 1986-1992, v tom roku ho počas cesty z práce fyzicky napadli talibanci a zranili ho s následkom straty zraku. V roku 1992 sa vrátil do Kábulu a v roku 1999 sa presťahovali do Kandaháru, kde si manžel otvoril autobazár, ktorý prevádzkoval až do odchodu z krajiny. Brat žalobcu, uviedol, že rodina sa z Kábulu do Kandaháru presťahovala v roku 1997, kde otec vlastnil autobazár. Žalobca uviedol, že rodina sa do Kandaháru presťahovala v roku 2002. Z uvedeného je zrejmá spornosť toho, či rodina v meste Kandahár vôbec žila. 33. Pre úplnosť žalovaný uviedol, že za účelom posúdenia žiadosti využil informácie vypracované odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce a dodal, že matke žalobcu bola poskytnutá doplnková ochrana predĺžená do 28.10.2021, bratovi bola doplnková ochrana poskytnutá do 20.09.2021 a samotnému žalobcovi bola poskytnutá do 26.07.2020. Otcovi bol na území SR udelený humanitný azyl. 34. Z vyhodnotenia žiadosti o udelenie azylu žalovaný dospel k záveru, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky podľa ust. § 8 písm. a/ a b/ Zákona o azyle, nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania, nebolo preukázané, že by vyvíjal činnosť, pre ktorú by mu hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády, či iných zložiek štátu a ani že by bol prenasledovaný, alebo mal dôvodnú obavu z prenasledovania z rasových národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd. Žalobca nesplnil ani možné podmienky pre udelenie azylu z humanitných dôvodov. 35. Z priebehu administratívneho konania a z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 27.03.2017 podal vo svojom mene, ako aj v mene ešte vtedy maloletého žalobcu, žiadosť o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany, otec žalobcu. Z obsahu spisu vyplynulo, že v priebehu konania, po rozsudku NS SR sp.zn. 10Sžak/3/2018 zo dňa 28.03.2018, ktorým bol zmenený rozsudok tunajšieho súdu č.k. 6SaZ/4/2017-62 zo dňa 30.11.2017 tak, že rozhodnutie žalovaného č. ČAS: MU-PO-52-31/2017-Ž zo dňa 20.07.2017 v časti o neudelení azylu bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Po tomto rozhodnutí bol otcovi žalobcu, T.i, udelený humanitárny azyl a žalobcovi žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-52-78/2017-Ž zo dňa 12.12.2018 azyl neudelil. Rozsudkom krajského súdu č.k. 7SaZ 1/2019-61 zo dňa 09.05.2019, bolo toto rozhodnutie pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov zrušené a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie, so zadefinovaním jeho pochybení a oblastí, ktoré je potrebné došetriť a rozhodnutie riadne odôvodniť. 36. Podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie (právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces), každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti. 37. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne vymedzených v ust. § 8 ZoA, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy SR). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. 38. Podľa ust. § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 39. Udelenie azylu podľa ust. § 8 ZoA je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode žiadateľa z krajiny pôvodu. 40. Prenasledovaním sa podľa ust. § 2, písm. d/ zákona o azyle, na účely tohto zákona rozumie závažné alebo opakované konanie, spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, v odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,v konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 41. Ustanovenie § 2 písm. d/ ZoA, definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za prenasledovanie, nie je možné aplikovať na prípad žalobcu ako žiadateľa o azyl, bez predchádzajúceho splnenia základnej podmienky ako predpokladu udelenia azylu, ktorou je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (§ 8 ZoA). 42. Za prenasledovanie v zmysle ust. § 8 ZoA je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované alebo prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byt dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Prenasledovať môže štát, štátne orgány, alebo subjekty, ktoré ovládajú štát. Môže však hroziť aj od neštátnych subjektov, napríklad rôznych neštátnych ozbrojených alebo militantných skupín, bojujúcich kmeňov alebo organizovaných zločineckých skupín, ale napríklad aj od súkromných osôb, prípadne rodiny. 43. Správny súd v prvom rade poznamenáva, že v rozsudku NS SR sp.zn. 10Sžak 3/2018 zo dňa 28.03.2018, vynesenom v dotknutej veci, sa súd primárne zaoberal splnením podmienok a dôvodmi relevantnými pre udelenie azylu vo vzťahu k žalobcovmu otcovi a až marginálne vo vzťahu k žalobcovi, za ktorého otec ako za maloletého podal žiadosť o udelenie azylu. Tým smerom sú adresované aj zrušujúce dôvody tohto rozsudku, a to nezaobstaranie si dostatočných informácií o krajine pôvodu, vo vzťahu k otázke prejavu odlišného politického názoru prezentovaného nesúhlasom s účasťou jeho syna na výcviku a boji proti neveriacim v radoch Talibanu. Aj vzhľadom k dosiahnutiu veku osemnásť rokov v prípade žalobcu, zaviazal NS SR žalovaného na doplnenie jeho výsluchu, ktorý žalovaný nevykonal a na zabezpečenie rozsiahlych informácií o krajine pôvodu a situácii v nej. 44. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu odkázal na ustálené inštrukcie súdov vo vzťahu k povinnosti žalovaného zaoberať sa psychickým prenasledovaním, a na postoj, že vyjadrením politických názorov nie je len aktívna politická činnosť, ako dôvodí žalovaný, ale naopak politické názory môžu byť žalobcovi pripisované len samotnou neochotou spolupráce s pôvodcami prenasledovania. Súd k tejto argumentácii žalobcu opakovane konštatuje, že uvedený odkaz bol namierený k pochybeniam správneho orgánu voči otcovi žalobcu. Žalobca sa v pohovore, ktorý bol po zrušujúcom rozsudku NS SR uskutočnený pred žalovaným (námietku žalobcu, že ho vykonal v časovom horizonte takmer 6 mesiacov, považuje súd za irelevantnú, bez akéhokoľvek vplyvu na správnosť posúdenia azylovo relevantných dôvodov), pridržiaval argumentácie svojho otca a napokon aj matky a brata o smrti sestry a o telefonátoch talibancov jeho otcovi, že chcú zobrať aj jeho, pričom mal strach aby ho nezobrali do školy do Pakistanu a neurobili z neho teroristu. Nevie koľkokrát volali a či sa s nimi otec stretol, nakoľko on s nimi osobnú skúsenosť nemal. To znamená že osobný kontakt so žiadnymi cudzími ľuďmi, od ktorých by mu hrozilo nebezpečenstvo nepodstúpil a informácie mu boli poskytované len sprostredkovane, od otca. Na margo uvedeného akcentuje súd vyjadrenie matky žalobcu v dotazníku žiadateľa o azyl zo dňa 18.06.2014, v ktorom na otázku akým spôsobom riešili problémy, ktoré mali v Afganistane, uviedla: „Ja som to neriešila žiadnym spôsobom, manžel rozhodol, že vycestujeme do Európy a my sme ho počúvli.“ To je súčasne aj odpoveďou na ďalšiu poznámku žalobcu, že pri hodnotení dôvodov je potrebné zohľadniť žalobcov detský vek v období, keď hodnotené udalosti nastali a aj k argumentácii, že je povinnosťou orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti žiadateľových skutočných dôvodov odchodu z krajiny pôvodu.“ 45. V súvislosti s uvedeným dáva súd do pozornosti, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Táto vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu, pretože pravdivosť jeho tvrdení a dôveryhodnosť jeho osoby predstavujú základ, na ktorom je azylové konanie ukotvené. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať a je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Obdobné závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR ( napr. rozsudok sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). 46. Súd z pohovoru žalobcu zistil, že ani poskytnutím mu priestoru na opísanie takých rozhodujúcich skutočností, ktoré možno vecne podriadiť zmyslu slovnej kategórie prenasledovania, tak ako ho má na mysli ZoA, svojimi tvrdeniami nevedel preukázať a ani identicky, konzistentne, neprotirečivo a s uspokojivou mierou dôveryhodnosti popísať príčiny možnej a reálnej hrozby takéhoto konania, či už prameniace politických postojov jeho otca a prenesene z vlastného vnímania alebo tak, aby mohli byť pokryté dôvodmi zakotvenými v ust. § 8 ZoA. 47. Nekonzistentne vyznievajú aj nezrovnalosti v tvrdeniach jednotlivých členov rodiny napr. ohľadom podnikania otca, ktorý uvádzal, že mal obchod s oblečením, žalobcov brat a matka tvrdili, že prevádzkoval autobazár a samotný žalobca ho označil ako obchod so spotrebným tovarom (šľapky, oblečenie, baterky). Výpoveď sa rozchádza aj v odchode rodiny do Kábulu po smrti žalobcovej sestry, kde matka tvrdila, že sa presťahovali k manželovmu otcovi, ktorý býval spolu s jeho sestrou v jednej domácnosti, otec uviedol, že odišli do mesta Kábul, do jeho rodičovského domu, kde bývali s jeho dvoma sestrami s rodinami, brat žalobcu uviedol, že sa presťahovali k otcovej sestre do Kábulu a žalobca, že bývali vo veľkom dome u tety, s jej manželom a ich deťmi. Nezrovnalosti vo výpovediach sú aj v časových súvislostiach, v pracovnom pôsobení otca, o pobyte v Kandaháre, označení únoscov ich dcéry, či osôb, ktoré mali otca telefonicky kontaktovať ohľadne náborovania synov a pod. 48. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia) - správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu (rozsudok NS SR sp.zn. 1 Sža 48/2014 zo dňa 13.01.2015). 49. Žalovaný po zrušujúcich rozsudkoch NS SR a Krajského súdu v Bratislave zhromaždil do spisu a doplnil už získané relevantné informácie o krajine pôvodu žalobcu, z ktorých vyplýva, že Taliban ale aj iní aktéri konfliktu sa v Afganistane dopúšťajú násilného regrutovania maloletých ako samovražedných útočníkov, efektívnymi mechanizmami indoktrinácie a výcviku sú madrasy a že spáchanie samovražedného útoku si vyžaduje silne presvedčeného, indoktrinovaného a trénovaného jedinca. Niektoré zdroje vylučujú možnosť núteného náboru Talibanom pre účel samovražedných útokov a iné, že nábor detí a mladistvých ako samovražedných útočníkov Talibanu sa objavuje väčšinou v pohraničných oblastiach, na juhu a juhovýchode Afganistanu, v madrasách a utečeneckých komunitách v severozápadnom Pakistane. ... Nábor jednotlivých bojovníkov je vo všeobecnosti organizovaný lokálne prostredníctvom existujúcich sociálnych štruktúr. ... Nútený nábor veliteľmi Talibanu, vojenskými vodcami a bojovníkmi (t.j. v situáciách, kedy sú jednotlivci alebo ich rodiny osobne kontaktované a nútené pripojiť sa k povstaleckej skupine pod hrozbou násilnej odvety, ak by tak odmietli učiniť) by mal byť považovaný skôr za výnimočný, čo uvádza veľa spoľahlivých zdrojov, poskytujúcich vierohodné argumenty. K takýmto výnimočným prípadom môže dochádzať v oblastiach Helmand, Kunduz, Kunar, niektorých oblastiach v Pakistane a v Uruzgane, a v oblastiach pod silným vplyvom alebo plnou kontrolou Talibanu a tiež v oblastiach, kde sa nevyskytujú pokročilejšie sociálne a štátne ochranné systémy. 50. Žalobca žil v Kandaháre a krátko aj v Kábule, teda nie v špecifických, vyššie uvedených oblastiach, do školy podľa jeho vyjadrenia začal chodiť keď mal päť rokov a navštevoval ju iba štyri roky, neštudoval teda v madrasách. Toto v časovom horizonte nezodpovedá ani praktikám Talibanu o náborovaní maloletých s podmienkou, že im rastú fúzy a brada, údajným telefonátom „talibancov“ jeho otcovi, ktorý naviac napriek svojmu predchádzajúcemu povolaniu sudcu, nepožiadal štátne orgány o ochranu pred jeho možným regrutovaním. 51. Pokiaľ žiadateľ o azyl nepreukáže, že verejná moc v krajine pôvodu mu ako celok odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými vyhrážkami zo strany súkromnej osoby, nemôže sa úspešne domáhať ochrany v podobe udelenia azylu (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 1 Sža 50/2010 z 08.06.2010). Za ochranu žalobcu ako občana je teda v prvom rade zodpovedná krajina pôvodu, prostredníctvom armády, polície, súdov a ďalších orgánov, ktoré občanom poskytujú ochranu. Obavy z prenasledovania sú opodstatnené len vtedy, ak štát túto ochranu nemôže alebo nechce poskytnúť a keďže z vyjadrenia otca žalobcu je preukázané, že o pomoc štátne orgány ani epožiadal, nie sú splnené predpoklady na možné poskytnutie ochrany udelením azylu. 52. V prípade žalobcu teda nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine v zmysle Zákona o azyle a Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 (ďalej len „Dohovor“) a preukázané neboli ani opodstatnené obavy z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd, vyplývajúcich zo Zákona o azyle a Ústavy SR. Z vyhodnotenia žiadosti žalobcu o udelenie azylu je zrejmé, že ničím nepreukázal, že v krajine pôvodu by mu v súčasnosti, ako dospelému hrozila akákoľvek perzekúcia zo strany polície, armády či iných zložiek štátu, nebolo voči nemu vedené žiadne konanie zo strany štátnych orgánov, ktoré by bolo možné zaradiť pod pojem prenasledovanie v zmysle ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle. Obava žalobcu pred Talibanom nebola preukázaná ani z obdobia jeho života ako maloletého v Afganistane a z pohľadu obavy maloletého dieťaťa naviac irelevantná, nakoľko dňa 27.03.2018 dosiahol vek plnoletosti a možný dôvod na udelenie azylu z obavy pred jeho regrutovaním ako maloletého odpadol. 53. Okrajovo súd poukazuje na výpoveď brata žalobcu zo dňa 18.06.2014, ktorý v dotazníku žiadateľa o udelenie azylu uviedol, že má manželku, L. má 24 rokov a momentálne sa nachádza v Kábule u svojich rodičov, pretože jej nehrozilo bezprostredné nebezpečenstvo a taktiež nemali dostatok financií na to, aby mohla vycestovať spolu s nimi. Vzali sa asi pred rokom a pol v Kábule, kde sa aj zoznámili, keď chodievali na návštevy k rodine. To potom korešponduje s tým, čo uviedla ich matka, že manžel rozhodol, že vycestujú do Európy a oni ho počúvli a nie z obáv z prenasledovania. 54. Záverom súd poznamenáva, že žalobcov otec žiadal vo svojom mene ako aj v mene vtedy maloletého žalobcu o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany. Otcovi bol rozhodnutím migračného úradu ČAS: MU-PO-52-76/2017-Ž zo dňa 12.12.2018 udelený azyl z humanitných dôvodov a ostatným trom členom rodiny, t.j. matke žalobcu, jeho bratovi ako aj žalobcovi bola udelená doplnková ochrana, ako inštitút chrániaci civilistov, ktorí utekajú pred všeobecným násilím spojeným s vojnovým konfliktom. Možno teda skonštatovať, že žalobcovi, ktorý žiadal alternatívne o udelenie azylu alebo doplnkovej ochrany bolo rozhodnutím žalovaného v plnom rozsahu vyhovené. 55. K námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu alebo správneho orgánu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd alebo správny orgán nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom správny orgán z dostatočne zistených skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správne ustanovenia na vec sa vzťahujúceho právneho predpisu, namietaná vada konania správneho orgánu nebola konajúcim súdom zistená. 56. Za nezákonné rozhodnutie, ako napadnuté rozhodnutie označil žalobca, treba považovať právoplatné rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, a ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Ani takouto vadou nemôže v tomto štádiu konania žalobou napadnuté rozhodnutie trpieť. 57. Návrhu žalobcu na uloženie pokuty žalovanému súd nevyhovel, nakoľko postup žalovaného nepovažoval za tak rigorózne porušenie povinnosti, že by bola adekvátna aplikácia ust. § 80 ods. 1 písm. c/ SSP uložením pokuty zo strany súdu. 58. Azyl je špecifickým právnym inštitútom, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky, teda opodstatnené obavy pred reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie a to buď zo strany štátu alebo neštátnych pôvodcov. Nakoľko tieto podmienky žalobca nespĺňal, nebolo preukázané, že by v krajine pôvodu pred jej opustením čelil konaniu, ktoré by mu spôsobovalo vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbehu rôznych takých opatrení, ktoré by ho postihovali podobným spôsobom, tzn. nečelil žiadnemu fyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam a neexistujú ani objektívne dôvody konštatovať, že by mu akákoľvek forma prenasledovania podľa ust. § 2 písm. d/ ZoA v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť. So zreteľom na uvedené správny súd nemohol prijať iný záver ako ten, že správny orgán dôkladne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom aj odôvodnil. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok žalobcu ako dôvodnú, podanú žalobu zamietol. 59. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť žalobcu v preskúmavanej veci mu náhradu trov konania nepriznal. 60. Záverom súd poznamenáva, že i keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP) Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 SSP).