Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/249/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213230588 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1213230588.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: Mestské lesy v Bratislave, príspevková organizácia, so sídlom Cesta mládeže 4, Bratislava, IČO: 30 808 901, zastúpeného Advokátska kancelária Chabadová s.r.o., so sídlom Pri starej prachárni č. 13, Bratislava, proti žalovanej: I. V., L.. XX.XX.XXXX, J. T. XX, J., zastúpenej: Hudec s.r.o., so sídlom Lazaretská 23, Bratislava, o zaplatenie 1.898,14 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. februára 2017, č.k. 58C/242/2013-228, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu zamieta. Vo zvyšnej časti rozsudok p o t v r d z u j e . Žalovaná má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 33,33 eur, vo zvyšku žalobu zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania vo výške 96,5 %. Uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 1.898,14 eur titulom bezdôvodného obohatenia. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca bol dňa 01.07.1994 zriadený Hl. mestom SR Bratislavou ako samostatne hospodáriaca príspevková organizácia; podľa čl. IV Zriaďovacej listiny, vydanej na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva Hl. mesta SR Bratislavy č. 656/94 z 11.05.1994, organizácia hospodári so zvereným majetkom podľa čl. 38 štatútu Hl. mesta SR Bratislavy a príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov. Podľa čl. V listiny, Mestské lesy Bratislava, mestská príspevková organizácia preberá dňom 01.07.1994 lesný majetok. Na základe Zmluvy o nájme pozemkov č. XX XX XXXX XXXX zo dňa 15.10.2007 boli žalobcovi prenechané okrem iných pozemkov Hl. mesta SR Bratislavy aj pozemky nachádzajúce sa v k. ú. E. X. na B. Č.. XXXX - G.. Č.. XXXXX/X, časti tohto pozemku o rozlohe 30 m2 a 593 m2 (časti boli vyčlenené geometrickým plánom č. 15/2012 a overené dňa 22.03.2012 pod č. 523/2012) užíva bez právneho dôvodu žalovaná. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 451 ods. 1, 2, § 456 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že užívaním daných pozemkov, pri absencii právneho titulu, dochádzalo za obdobie od januára do augusta 2013 zo strany žalovanej k bezdôvodnému obohacovaniu, za ktoré obdobie si žalobca uplatnil sumu 1.898,14 eur na základe znaleckého posudku č. 6/2012, vypracovaného znalcom Ing. Jánom Dobešom, CSc., v ktorom znalec kvalifikoval parcelu č. XXXXX/XX o výmere 593 m2 ako záhradu a parc. č. XXXXX/ XX o výmere 30 m2 ako zastavané plochy a nádvoria. Žalobca argumentoval, že pri určovaní náhrady sa má vychádzať z faktického spôsobu a rozsahu užívania nehnuteľnosti, a to subjektom, ktorý sa bezdôvodne obohatil a poukázal na rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/223/2011 a Najvyššieho súdu SR 3Cdo/94/2011. Aktívnu legitimáciu žalobca preukazoval korešpondenciou vlastníkov pozemku, ako aj argumentáciou v zmysle rozhodnutia NS ČR 28Cdo/1933/2009, podľa ktorého „ak užíva niekto bez právneho dôvodu vec, ku ktorej svedčí právo nájmu inému, získal jej užívaním majetkový prospech, a to na úkor nájomcu veci, miesto ktorého vec užíval, a nie na úkor vlastníka veci.“ Žalovaná namietala, že v danom prípade ide o lesný pozemok a nie záhradu a nejde ani o zastavané plochy a nádvoria. Súd vychádzal z právneho stavu, podľa ktorého predmetné pozemky neboli nikdy vyňaté z lesného fondu a v súčasnosti v súlade so zákonom č. 326/2005 Z. z. predstavujú druh pozemku - lesný pozemok s určeným využitím k poľovnému hospodáreniu, a preto dospel k záveru, že nebolo možné pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia vychádzať z inej kvalifikácie pozemku. Podstatou bezdôvodného obohatenia bola skutočnosť, že niekto iný (žalovaná) bez právneho dôvodu prijíma užívateľské oprávnenia nájomcu (žalobcu) a takto znemožňuje výkon jeho práv. Žalobca preto môže požadovať jedine to, o čo ho ukracuje bez právneho dôvodu žalovaná. Princíp chápania faktického užívania pozemkov nie je možné vykladať tak, že sa neberie do úvahy právna kvalifikácia užívaného pozemku a v rozhodnutiach, na ktoré žalobca poukázal, sa pri „faktickom užívaní“ riešila otázka rozsahu užívania nehnuteľnosti a počtu osôb, čo nebol prípad tohto sporu. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal preto z kvalifikácie pozemku a prihliadol na druh právneho dôvodu, ktorým sa užívanie zakladá - nájomnú zmluvu. Výška náhrady sa takto určuje podľa obvyklej hodnoty nájomného, ktoré by nájomca v danom mieste a čase platil, ak by vec užíval na základe nájomnej zmluvy. Za týmto účelom vykonal znalecké dokazovanie a súdom ustanovený znalec Ing. Juraj Nagy, PhD. v znaleckom posudku č. 07/2015 stanovil ročný nájom predmetných pozemkov v sume 50 eur zaokrúhlene. Poukázal na to, že zmluva o nájme pozemkov č. XX XX XXXX XXXX uzavretá medzi Hl. mestom SR Bratislavou ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom v čl. V umožňuje s predchádzajúcim súhlasom prenajímateľa dať predmet nájmu do podnájmu alebo inej dispozície tretej osobe. Ako kritérium výšky bezdôvodného obohatenia určil výšku ročného nájomného za tento druh oploteného pozemku. Suma 33,33 eur predstavuje nájomné lesného pozemku za obdobie od januára 2013 do augusta 2013 a predstavuje plnenie, o ktoré mal byť žalobca ukrátený vzhľadom na užívanie nehnuteľnosti žalovanou bez právneho dôvodu. Žalobcom uplatnené úroky z omeškania podaním doručeným súdu dňa 09.12.2013 vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1.898,14 eur od 13.10.2013 do zaplatenia, posúdil ako zjavne neopodstatnené s odôvodnením, že výška peňažného dlhu bola stanovená až súdnym rozhodnutím a žalobkyňa dôvodne odmietla plniť žalobcovi takú vysokú sumu ako náhradu. Sporná otázka dlhu bude vyriešená až právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej a žalovaná sa dostane do omeškania až v prípade, ak priznanú sumu žalobcovi neuhradí tak, ako je uložené vo výrokovej časti rozsudku. Uviedol, že aj deklaratórny rozsudok má konštitutívne účinky, kedy konštitutívnosť rozsudku spočíva v tom, že po jeho vydaní nastáva určitá nová situácia, je vyriešená sporná okolnosť a medzi stranami sporu sa vytvorí hmotné právo. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanej priznal náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 2. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu a žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania, Namietal, že konanie má inú chybu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie neskúmal hodnotu „konzumovaného užívania“ nehnuteľnosti žalovanou, ale skúmal alikvotnú časť nájomného, ktoré platí žalobca vlastníkovi, teda skúmal výšku spôsobenej ujmy (škody). Nesprávne určil rozsah povinností žalovanej vydať bezdôvodné obohatenie, keď nezohľadnil základné pravidlo, podľa ktorého sa bezdôvodné obohatenie neodvíja od ujmy žalobcu, ale od prospechu žalovanej. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo 4162/2015, s ktorého právnym názorom korešponduje aj slovenská súdna prax a podľa ktorého pri určení výšky náhrady treba vychádzať z faktického užívania veci, pretože iba tak možno najobjektívnejšie určiť nie to, aká ujma bola spôsobená žalobcovi, ale to, aký prospech získala žalovaná. Iba takto je možné prihliadnuť pri určovaní náhrady za užívanie aj na to, že žalovaná neužíva taký rozsah pozemkov, ktoré by zodpovedali výmere uvedenej v nájomnej zmluve, ktorú mal uzatvorenú žalobca. Ďalej namietala, že právne názory vyplývajúce z rozhodnutí Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 14Co/223/2011 a Najvyššieho súdu SR 3Cdo/94/2011 nemôže znegovať to, že sa v uvedených konaniach „riešila otázka rozsahu užívania nehnuteľnosti a počtu osôb“, ako uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku, ale bez ohľadu na to, koľko osôb nehnuteľnosť malo užívať, je potrebné určiť peňažnú náhradu podľa prospechu toho, kto sa fakticky obohatil, a to je logicky možné iba s prihliadnutím na skutočné, reálne, teda faktické užívanie nehnuteľnosti a jeho rozsah. Namietal, že žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že nehnuteľnosť prenajíma, titulom nájomného inkasuje sumu 350 eur a nepochybne je cena nájmu stanovená aj s prihliadnutím na to, že dom stojí sčasti na cudzom pozemku a má cudziu „priľahlú záhradu“, ktorá je oplotená, pričom tento pozemok ani nie je možné oplotiť, resp. oplotený užívať ako priľahlý pozemok a záhradu, keď zákaz tejto činnosti vyplýva z § 31 ods. 1 písm. a/ zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého na lesných pozemkoch je zakázané vykonávať terénne úpravy, stavať ploty alebo budovať chodníky, narúšať pôdny kryt, odvážať lesnú pôdu alebo hrabanku. Výnimku z tohto zákazu môže v zmysle § 31 ods. 6 Zákona o lesoch udeliť Orgán štátnej správy lesného hospodárstva po písomnom súhlase vlastníka alebo správcu, avšak žalovaná nedisponuje písomným súhlasom a je teda zrejmé, že lesný pozemok má oplotený v rozpore so zákonom. Žalovaná koná protiprávne, keď užíva lesný pozemok v rozpore s jeho charakterom, napriek tomu jej súd priznal výhodu, keď ponechal jej v podstate možnosť užívať lesný pozemok ako súkromnú záhradu, avšak za cenu, ktorá zodpovedá iba alikvotnej časti užívania lesného pozemku. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj ním uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, pretože žalovaná sa dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu nasledujúci deň po tom, čo bola na úhradu dlhu vyzvaná (§ 563 Občianskeho zákonníka). Tento záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 210/2005 (37/2006 ZSP), z ktorého tiež vyplýva, že za kvalifikované požiadanie treba požadovať aj žalobu a v takom prípade nastane zročnosť pohľadávky deň po doručení žaloby žalovanému. 3. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel, podala odvolanie žalovaná, žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. Uviedla, že v konaní sa bránila okrem iného aj tým, že žalobca nepreukázal aktívnu legitimáciu v spore, keďže aktívne legitimovaný mal byť vlastník, a nie nájomca. Poukázala aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 192/2004, súd prvej inštancie hodnotil tvrdenie žalobkyne o jej aktívnej vecnej legitimácii ako argumentáciu v zmysle uznesenia NS ČR 28Cdo/1933/2009, podľa ktorého je na vydanie bezdôvodného obohatenia aktívne vecne legitimovaný nájomca, a nie vlastník veci. Tým sa priklonil k záveru českých súdov, ktoré nekorešpondujú so slovenskou rozhodovacou praxou, avšak svoj odklon od žalovanou predloženého rozhodnutia NS SR osobitne neodôvodnil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti posúdenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vychádza podľa jej názoru z nesprávneho právneho posúdenia veci. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odvolanie žalovanej považuje za nedôvodné, pretože rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo 192/2004 vychádza zo špecifických ustanovení „zmluvy o nájme a správe nehnuteľností“, ktorá bola medzi účastníkmi konania uzatvorená a ktorá podrobne definovala oprávnenia žalobkyne, kedy mohla „v mene“ druhej zmluvnej strany vystupovať. Uvedené rozhodnutie nie je v rozpore s českou judikatúrou, na ktorú poukázal žalobca a podľa ktorej rozhodol súd prvej inštancie. Publikovaná právna veta z rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo 192/2004 znie: „Aktívne legitimovaným na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ten, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané; je povinnosťou žalobcu preukázať, že je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.“ Z uvedeného rozhodnutia nevyplýva, že nájomca nie je legitimovaný na žalovanie majetkového prospechu, ktorý vznikne tomu, kto sa obohacuje na jeho úkor tým, že užíva nehnuteľnosť, ku ktorej však svedčí právo nájmu inému. Uviedol, že svoju aktívnu legitimáciu v spore ako riadneho nájomcu odôvodňuje aj ustanoveniami § 123 a § 663 Občianskeho zákonníka, z ktorých vyplýva, že právo užívať vec patrí v zásade vlastníkovi veci. Ten sa však tohto oprávnenia vzdáva v momente uzatvorenia nájomnej zmluvy, resp. prenecháva toto oprávnenie nájomcovi, logický je potom záver, že sám vlastník, ktorý sa uzatvorením nájomnej zmluvy vzdal práva vec na čas účinnosti nájomnej zmluvy, resp. na čas trvania nájomného vzťahu užívať, nemá právo domáhať sa akéhokoľvek plnenia v súvislosti s porušovaním tohto práva, resp. právnych následkov vzniknutých v súvislosti so zásahom do práva vec užívať. Naopak, nájomca má hmotné právo - právo vec užívať a toto hmotné právo mu vzniká na základe platne a účinne uzatvorenej zmluvy. Keďže právo užívať vec patrí žalobcovi ako riadnemu nájomcovi, žalovaná sa obohacuje na úkor toho, komu patrí právo, teda na úkor nájomcu. 5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru, že dôvodné je odvolanie žalovanej, v ktorom namieta nesprávne právne posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore a odvolanie žalobcu je nedôvodné. 6. V prejednávanej veci medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná užíva bez právneho dôvodu časť pozemku, zapísaného na liste vlastníctva ako lesný pozemok, ktorý zmluvou o nájme pozemkov č. XX XX XXXX XXXX zo dňa 15.10.2007 Hl. mesto SR Bratislava ako prenajímateľ prenechalo do nájmu žalobcovi, zriadenému Hl. mestom SR Bratislava ako samostatne hospodáriaca príspevková organizácia, za účelom spravovania a zveľaďovania lesného majetku mesta. Správne preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že užívaním časti tohto pozemku žalovanou v rozhodnom období bez právneho titulu došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovanej. Nevysporiadal sa však dôsledne s námietkou žalovanej, že žalobca ako nájomca nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom na vydanie bezdôvodného obohatenia. 7. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z určitého hmotno-právneho vzťahu, v ktorom jedna strana je nositeľom práva a druhá strana je nositeľom tomuto právu zodpovedajúcej povinnosti. Pre posúdenie existencie vecnej legitimácie nie je rozhodujúce subjektívne hľadisko určitej osoby, ale rozhodujúce je, či objektívne je táto osoba účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu. „Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom tohto hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 192/2004). 8. „Aktívna vecná legitimácia pre uplatnenie práva zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie vyplýva z § 456 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie určuje subjekt, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu oprávneným. Je ním ten, na úkor koho sa predmet bezdôvodného obohatenia získal, teda ten, koho v majetkovej sfére došlo k zmenšeniu majetku“ (uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 261/2014 - 18 zo dňa 04. júna 2014). 9. Žalobca sa ako nájomca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia získaného žalovanou užívaním časti nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a bez platenia úhrady za užívanie, a to s odôvodnením, že sa obohacuje na jeho úkor, pretože na základe platnej a účinnej nájomnej zmluvy má právo vec užívať. Odvolací súd však dospel k záveru, že len samotné uzavretie nájomnej zmluvy, na základe ktorej je nájomca oprávnený predmet nájmu užívať, nezakladá aktívnu legitimáciu žalobcu ako nájomcu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia získaného užívaním časti nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, ale rozhodujúce je, v koho sfére týmto užívaním došlo k zmenšeniu majetku, resp. nedošlo k jeho zväčšeniu, hoci by k jeho zväčšeniu malo dôjsť za bežných okolností, ak by si obohatený plnil svoje povinnosti. Právo užívať vec je súčasťou obsahu vlastníckeho práva, na výkon ktorého je oprávnený vlastník, pričom vlastník je v rámci výkonu svojich vlastníckych práv oprávnený predmet svojho vlastníctva nielen užívať sám, ale aj prenechať do nájmu za odplatu. Z uvedeného vyplýva, že užívaním veci bez právneho dôvodu a bez platenia odplaty dochádza ku vzniku bezdôvodného obohatenia na úkor vlastníka veci. Uvedený záver vyplýva podľa názoru odvolacieho súdu aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 192/2004, na ktorý poukázala aj žalovaná, vydaného v konaní, predmetom ktorého bolo vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním nebytových priestorov bez platenia nájomného a v ktorej odvolací súd konštatoval, že žalovaný sa užívaním nebytových priestorov bezdôvodne obohatil, nie však na úkor žalobkyne, ale vlastníkov stavby, v ktorej sa nebytové priestory nachádzajú, a žalobkyňa preto nie je aktívne legitimovaná. Dovolací súd v odôvodnení uvedeného rozhodnutia uviedol, že „žalobkyňa už v žalobe uviedla, že predmetnú nehnuteľnosť s nebytovými priestormi spravuje na základe „zmluvy o nájme nehnuteľnosti a o výkone správy majetku“ uzavretej s jej vlastníkmi 28. mája 1996; svoju aktívnu legitimáciu vyvodzuje z právneho postavenia zakotveného touto zmluvou. Tvrdila, že týmto právnym úkonom jej vlastníci budovu prenajali a že obe zmluvné strany sa zároveň dohodli na rozsiahlych právach konať vo vlastnom mene a na vlastný účet na súdoch a orgánoch štátnej správy. Dovolací súd sa stotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu, že žalobkyňa v predmetnom konaní nepreukázala, že je vecne legitimovaná. V zmysle bodu II. ods. 1 uvedenej Zmluvy o nájme a správe nehnuteľnosti z 28. mája 1996, prenajímateľ je výlučným spoluvlastníkom hnuteľného a nehnuteľného majetku tvoriaceho bývalé spoločné nehnuteľnosti komposesorátu, ktoré sú špecifikované v delimitačnom protokole z 28. mája 1996, ktorý tvorí dodatok č. 1 tejto zmluvy a je jej neoddeliteľnou súčasťou.“ Podľa bodu II. ods. 2 a 3 tejto zmluvy prenajímateľ prenecháva veci špecifikované v dodatku č. 1 zmluvy za účelom výkonu správy tohto hnuteľného a nehnuteľného majetku a podnikania s pozemkami, budovami a bytovými či nebytovými priestormi nachádzajúcimi sa v budovách prenajímateľa“. Napokon v zmysle II. ods. 4 tejto zmluvy nájomca“ vstupuje vlastným menom a na vlastný účet do nájomných vzťahov na strane prenajímateľa so všetkými právami a povinnosťami s tým spojenými tam, kde majetok tvoriaci predmet nájmu je v spoluvlastníctve prenajímateľov podľa tejto zmluvy; postavenie prenajímateľa v týchto vzťahoch ho oprávňuje vlastným menom a na vlastný účet k uplatneniu práv na súdoch a na orgánoch štátnej správy.“ Najvyšší súd SR ďalej uviedol, že „... takto zmluvne vymedzené oprávnenie žalobkyne konať pred súdmi vlastným menom a na vlastný účet sa vzhľadom na zvolené formulácie mohlo vzťahovať len na právne vzťahy, kde žalobkyňa mala vystupovať ako prenajímateľka (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).“ Ďalej Najvyšší súd SR konštatoval aj nedostatočnú konkretizáciu predmetného majetku a v závere konštatoval, že „Žalobkyňa teda nepreukázala, že k ňou tvrdenému bezdôvodnému obohateniu došlo neoprávneným užívaním majetku v jej správe (bez platenia nájomného). Aktívnu legitimáciu žalobkyne preto z obsahu tejto zmluvy nemožno vyvodiť.“ 10. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že pri posudzovaní aktívnej legitimácie nájomcu v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné vychádzať z obsahu konkrétnej nájomnej zmluvy a zmluvne vymedzených oprávnení nájomcu. V danom prípade z obsahu zmluvy o nájme pozemkov uzavretej medzi Hl. mestom SR Bratislava ako prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom zo dňa 15.10.2007 nevyplýva oprávnenie žalobcu ako nájomcu prenechať predmetné nehnuteľnosti do podnájmu alebo inej dispozície tretej osobe aj bez súhlasu prenajímateľa, a keďže žalobca v rámci užívania predmetu nájmu nebol oprávnený prenechať predmetnú časť pozemku do užívania žalovanej bez súhlasu prenajímateľa, nevzniklo jeho užívaním z právneho dôvodu bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu ako nájomcu, ale na úkor vlastníka. Z čl. V zmluvy, na ktorý poukázal aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vyplýva, že mohol dať žalobca predmet nájmu do podnájmu alebo inej dispozície tretej osobe len s predchádzajúcim súhlasom prenajímateľa. Toto oprávnenie však nezahŕňa aj oprávnenie vymáhať bezdôvodné obohatenie vzniknuté užívaním týchto pozemkov inou osobou bez právneho dôvodu. Nedôvodne žalobca namieta, že Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 192/2004 vychádzal zo špecifických ustanovení „Zmluvy o nájme a správe nehnuteľnosti a že z tohto rozhodnutia nevyplýva neexistencia vecnej legitimácie žalobcu ako nájomcu na vydanie majetkového prospechu, vzniknutého tomu, kto sa obohacuje na jeho úkor tým, že užíva nehnuteľnosť, ku ktorej svedčí právo nájmu inému. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že aj zmluva o nájme pozemkov zo dňa 15.10.2007 obsahuje špecifické ustanovenie čl. IV bod 3., podľa ktorého nájomca na predmete nájmu preberá aj povinnosti prenajímateľa ako vlastníka, vyplývajúce zo všeobecne záväzných nariadení Hl. mesta SR Bratislavy a mestských častí Staré mesto, Vinohrady, Karlova Ves, Vajnory, Rača, Dúbravka, Devínska Nová Ves, Záhorská Bystrica, v platnom znení, avšak v zmysle tohto ustanovenia ide o povinnosti týkajúce sa najmä dodržiavania čistoty, poriadku, udržiavania mestskej zelene, zimnej údržby a pod., ďalej protipožiarnej ochrany, hygienických predpisov, ochrany majetku a pod. Uvedené ustanovenie teda vymedzuje, ktoré povinnosti prenajímateľa ako vlastníka preberá nájomca na predmete nájmu, avšak nevyplýva z neho prevzatie oprávnenia vlastníka domáhať sa vymáhania bezdôvodného obohatenia získaného na jeho úkor. Z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva podľa názoru odvolacieho súdu záver, že nájomca je aktívne vecne legitimovaný v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia len v prípade takého zmluvne vymedzeného jeho oprávnenia, ktorým by prevzal oprávnenie prenajímateľa, resp. oprávnenie vo svojom mene žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého inej osobe užívaním nehnuteľnosti vlastníka bez právneho dôvodu. V prípade absencie zmluvne vymedzeného takéhoto oprávnenia, je aktívne vecne legitimovaný vlastník. 11. Aktívna legitimácia žalobcu v spore nevyplýva podľa názoru odvolacieho súdu ani z predloženej korešpondencie s vlastníkom pozemku, ale aj táto korešpondencia potvrdzuje aktívnu legitimáciu Hl. mesta SR Bratislavy ako vlastníka pozemku v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré aj v období po uzavretí predmetnej nájomnej zmluvy so žalobcom dňa 15.10.2007 komunikovalo s predchádzajúcim vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na predmetnej časti pozemku, a to listom zo dňa 19.01.2009, v ktorom mu oznámilo, že je výlučným vlastníkom pozemku a že z dôvodu užívania tohto pozemku bez zmluvného vzťahu dlhu je hlavnému mestu bezdôvodné obohatenie v sume 633,65 eur, zodpovedajúce výške nájomného, ktoré by bol povinný platiť v prípade uzavretia nájomnej zmluvy a zároveň oznámil predchádzajúcemu vlastníkovi, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy podá návrh na súd na vydanie platobného rozkazu. Z ďalšej korešpondencie vyplýva, že Magistrát Hl. mesta SR Bratislavy listom zo dňa 07.07.2011 na základe vyjadrenia žalobcu zo dňa 08.06.2011; v ktorom žalobca žiadal o odstúpenie žiadosti predchádzajúceho vlastníka nehnuteľnosti na priame vybavenie s tým, že mu predloží návrh podnájomnej zmluvy; odstúpilo žiadosť W.. T.. A. o vysporiadanie užívania časti pozemku žalobcovi. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom komunikácie medzi prenajímateľom a žalobcom ako nájomcom bolo odstúpenie žiadosti bývalého vlastníka nehnuteľnosti o vysporiadanie užívania časti pozemku, avšak vydania bezdôvodného obohatenia titulom užívania časti nehnuteľnosti bez právneho dôvodu sa proti predchádzajúcemu užívateľovi domáhalo mesto ako vlastník a prenajímateľ. 12. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol a vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 13. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaná, ktorá mala úspech v konaní, má nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v celom rozsahu. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).