Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 20CoP/129/2020 z 24. 11. 2020

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 20CoP/129/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213237332
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1213237332.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov
senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú L. B.,
Z. L. XX.XX.XXXX, zastúpenú Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom: Vazovova
7/A, Bratislava, dieťa rodičov - matky: P. B., Z. L.T. XX.XX.XXXX, B.: A. X, B., zastúpenej JUDr. Alojzom
Baránikom, advokátom s.r.o., so sídlom: Grôsslingová 4, Bratislava a otca: D.. H. B., Z. L. XX.XX.XXXX,
B.: B. XX, Bratislava, zastúpený Advokátskou kanceláriou Tomáš Petko s.r.o., so sídlom: Drotárska cesta
7, Bratislava, za účasti Krajskej prokuratúry v Bratislave, so sídlom: Vajnorská 47, Bratislava a za účasti
Komisára pre deti, so sídlom: Odborárske námestie 3, Bratislava, o úpravu práv a povinností rodičov k
maloletému dieťaťu, na odvolanie otca, matky, a Krízového strediska Dúha voči rozsudku Okresného
súdu Bratislava II, zo dňa 21. februára 2018, č. k. 28P/194/2013-1849, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 21. februára 2018, č. k.
28P/194/2013-1849, vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zveril maloletú L. B., Z. L. X.X.XXXX do
osobnej starostlivosti matky na čas do rozvodu a vo výroku, ktorým určil, že zastupovať maloletú a
spravovať jej majetok na čas do rozvodu budú obaja rodičia, potvrdzuje.

II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 21. februára 2018, č. k.
28P/194/2013-1849, vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil otcovi povinnosť platiť výživné na
maloletú L.u v sume 140,- € mesačne od 31.10.2013 do 31.8.2016 a od 1.9.2016 v sume 200,- €
mesačne, splatné vždy do 15 - teho dňa v mesiaci vopred, k rukám matky a vo výroku o zročnom
výživnom na maloletú L. mení tak, že otec je povinný platiť výživné na maloletú L. v sume 140,- €
mesačne od 31.10.2013 do 31.8.2016 a od 1.9.2016 do 3.7.2018 v sume 200,- € mesačne, splatné
vždy do 15 - teho dňa v mesiaci vopred, k rukám matky. Zročné výživné za obdobie od 31.10.2013 do
03.07.2018 v sume 4.499,35 € je otec povinný zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 21. februára 2018, č. k.
28P/194/2013-1849, vo výroku o úprave styku maloletej L. s otcom zrušuje a vec v tomto rozsahu vracia
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

IV. Odvolací súd návrh matky na prerušenie odvolacieho konania zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 21.02.2018, č. k. 28P/194/2013-1849, zveril maloletú L.
B., Z.Ú. L. X.X.XXXX do osobnej starostlivosti matky a súčasne určil, že zastupovať maloletú a spravovať
jej majetok budú obaja rodičia. Otcovi uložil povinnosť platiť výživné na maloletú L. v sume 140,- €
mesačne od 31.10.2013 do 31.8.2016 a od 1.9.2016 v sume 200,- € mesačne, splatné vždy do 15 -teho
dňa v mesiaci vopred, k rukám matky. Zročné výživné za obdobie od 31.10.2013 do 28.2.2018 v sume



3.630,- € otcovi uložil povinnosť zaplatiť do 31.8.2018 k rukám matky. Súd prvej inštancie umožnil otcovi
stretávať sa s maloletou L. nasledovne: Po dobu prvých piatich mesiacoch formou asistovaných stretnutí,
za prítomnosti odborného pracovníka príslušného zariadenia v Krízovom stredisku Dúha, Stavbárska
6 Bratislava, v rozsahu lx do týždňa v trvaní 90 minút, pričom presný čas a miesto si určí príslušné
stredisko. Matke uložil povinnosť zabezpečiť účasť maloletého dieťaťa na stretnutiach v čase a mieste,
ktoré určí Krízové stredisko Dúha. Následne po uplynutí piatich mesiacov umožnil otcovi stretávať sa
s maloletou každý týždeň v utorok od 15.00 do 19.00 hod. a každý nepárny víkend od piatka od 15.00
hod. do nedele do 19.00 hod. Vo zvyšku súd prvej inštancie návrh matky a súčasne aj návrh otca
zamietol. Predmetným rozhodnutím súd prvej inštancie zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava II,
č.k. 28P/164/2013-20, zo dňa 7.11.2013, a súčasne zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k.
11CoP/593/2013-115, zo dňa 17.12.2013. Súd prvej inštancie v rámci výroku konštatoval, že rozsudok je
vykonateľný doručením. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania.

2. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že návrhom podaným na
Okresný súd Bratislava II dňa 31.10.2013 sa matka domáhala nariadenia neodkladného opatrenia,
ktorým by súd zveril maloletú do jej osobnej starostlivosti, otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu
maloletej sumou 150,- € mesačne a zakázal styk otca s maloletou. Svoj návrh odôvodnila tým, že otec
maloletej opustil spoločnú domácnosť na začiatku septembra 2013 a prejavil záujem ukončiť manželstvo
rozvodom. Prvýkrát si otec zobral dcéru k sebe na prespatie počas víkendu zo dňa 19.10.2013 na
20.10.2013. V sobotu mu matka odovzdala dcéru veselú a usmievavú, v nedeľu dcéru doviezol na smrť
vystrašenú. Otec maloletej býva u svojej matky, kde aj dcéra prespala. Maloletá matke povedala, že na
ňu v noci, keď plakala, kričala matka otca maloletej (stará matka maloletej) aj tato a tato ju bil po zadku
a ona sa strašne bála. Matka ďalej uviedla, že pri odovzdávaní dcéry s ňou otec nekomunikoval. Všimla
si, že sa udialo niečo zlé pre dcéru, lebo po 24 hodinách, ako bola dcéra u otca, ju nespoznávala. Na
druhý deň ho požiadala o vysvetlenie, avšak otec odmietol odpovedať. Na tretí deň (22.10.2013) bez
toho, aby sa dcéry na niečo pýtala, jej večer pri kúpaní povedala a ukazovala, že tato jej šúchal rukou
po „pišulke“ až ju to bolelo a veľa krát, kričal a bil ju po zadku a povedal, že to nesmie povedať mame a
ukázal jej aj „pipíka“ a už nechce ísť k tatovi. Matka to nekomentovala, ale na ďalší deň pri kúpaní sa to
zopakovalo a maloletá povedala sama od seba to isté. Následne ju objednala k detskému psychológovi.
Matka ďalej uviedla, že je osobne stopercentne presvedčená o tom, že dcére otec ublížil, obáva sa, že
dcéra je v prítomnosti otca ohrozená, je ohrozené jej zdravie a priaznivý vývoj. Je malá a bezbranná
a je vylúčené, aby trávila čas s otcom za takýchto strašných okolností. V sobotu (26.10.2013 od 9:30
hod do 12:00 hod.) bola dcéra na vychádzke s otcom a s matkou, pričom matka ju nedala otcovi na
celý deň domov aj s prespaním. Dcéra bola na vychádzke pokojná, žiadny incident sa nestal, len sa
nemohla od nej vzdialiť, lebo hneď ju hľadala pohľadom. Otec jej povedal pri odchode, že nabudúce
bude u neho spať a hneď stihol poslať mail, aby mu to matka potvrdila, bol akoby tým posadnutý. Matka
mu dcéru na prespanie nedala. Dňa 31.10.2013 oboznámila so vzniknutou situáciou ÚPSVaR, následne
informovala aj príslušné oddelenie policajného zboru Bratislava II, s tým, že zdravie jej dcéry je vážne
ohrozené zo strany otca.

3. Súd prvej inštancie predmetnú vec právne posúdil podľa ustanovení čl.5, § 24 ods.4, §25 ods.3, §36
ods.1, § 43 ods. 1, Zákona o rodine, § 38 ods.1, 2, § 116 CMP, čl.3 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa
a vecne tým, že vzhľadom na vykonané dokazovanie, súd prvej inštancie mal za to, že v súčasnej dobe,
kedy prebieha rozvodové konanie, je zverenie maloletej L. do osobnej starostlivosti matky najvhodnejším
riešením usporiadania vzťahov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom. Maloletá sa v osobnej starostlivosti
matky nachádza nepretržite od svojho narodenia, má s ňou vytvorený hlboký vzťah, je na ňu mimoriadne
citovo naviazaná. Matka žije v spoločnej domácnosti i so svojimi rodičmi (starými rodičmi maloletej), s
ktorými má maloletá L. vytvorený taktiež blízky vzťah. Súd prvej inštancie bol teda názoru, že by nebolo
vhodné meniť zásadným spôsobom výchovné prostredie, keď nie sú známe výsledky rozvodového
konania (rozhodnutie bolo síce už vyhlásené, avšak nie je právoplatné), pričom súd prvej inštancie
mal za to, že otázku zverenia dieťaťa je potrebné podrobne a uvážlivo posudzovať, najmä s ohľadom
na záujem dieťaťa v širších súvislostiach, najmä v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a
pomerov manželov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia
svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na výsledky predmetného konania, mal vážne pochybnosti
o vhodnosti výchovného prostredia pre dieťa do budúcnosti, ktoré poskytuje dieťaťu matka. V konaní
bolo preukázané, že obvinenia otca maloletej zo sexuálneho zneužívania dieťaťa sa nepreukázali
(trestné stíhanie pre zločin sexuálneho zneužitia bolo zastavené), a v kontexte celého dokazovania sa



správanie matky javí ako účelové, s cieľom znemožniť otcovi akýkoľvek kontakt s dieťaťom. Samotné
tvrdenia maloletej v období, kedy malo dôjsť k sexuálnemu zneužívaniu, súd prvej inštancie považoval
za nepresvedčivé, pričom viacerými odborníkmi z oblasti detskej psychológie bol vyslovený názor, že
dieťa vo veku 3 rokov je veľmi nespoľahlivý svedok udalostí, ktorý má väčšinou tendenciu kopírovať
správanie preferenčného rodiča a vyjadrovať sa v súlade s jeho predstavami, resp. nevie vyhodnotiť
realitu, vzhľadom na jeho detské vnímanie. Taktiež je zarážajúce, že dieťa takmer po 5-tich rokoch od
uvedených udalostí, neustále pociťuje traumatizáciu, pričom matka napriek odporúčaniam viacerých
lekárov a psychológov, s dieťaťom neabsolvuje žiadnu podpornú psychoterapeutickú starostlivosť,
a taktiež nesúhlasí s farmakologickou liečbou. Podľa vyjadrení viacerých odborníkov, ak by aj bolo
pravdou, že došlo k sexuálnemu zneužitiu dieťaťa vo veku jeho 3 rokov, pri správnej liečbe a terapii a
taktiež v spolupráci s preferenčným rodičom, s ktorým dieťa žije v spoločnej domácnosti, by už v súčasnej
dobe nemalo mať žiadne následky, prípadne iba minimálne. Je teda potrebné položiť si otázku, prečo
matka s dieťaťom nepracuje na zlepšení jeho psychického stavu, prečo dieťa pravidelne nenavštevuje
odbornú pomoc a túto matka vyhľadáva len sama (a aj to neohlásene - u Mgr. Palenčárovej, MUDr.
Kováčovej, PhDr. Nagajovej), pričom pri týchto stretnutiach prezentuje len svoje subjektívne vnemy a
pocity.

4. Ďalej súd prvej inštancie považoval za potrebné poukázať i na správanie matky v predmetnom konaní,
kedy sama navrhovala znalecké dokazovanie odborníkom z oblasti detskej psychiatrie, no neskôr sa
na predvolania k znalkyni nedostavovala, a to ani sama bez dieťaťa (taktiež sa nedostavovala i k
znalcovi z odboru psychológie v rozvodovom konaní), čím spôsobovala neúmerné predlžovanie konania.
V trestnom konaní sa po predvedení k znalcovi, znaleckému vyšetrovaniu odmietla podrobiť. Taktiež
sa matka opakovane nedostavovala s dieťaťom na výsluch dieťaťa na súde, neustále odôvodňujúc
neúčasť dieťaťa jeho zdravotným stavom, podložený starými lekárskymi správami. Napriek neakceptácii
týchto ospravedlnení a pokuse súdu prvej inštancie vypočuť maloletú v jej domácom prostredí (čo taktiež
matka odmietla), a taktiež napriek niekoľkým uloženým poriadkovým pokutám a podanému trestnému
oznámeniu sudkyňou za pohŕdanie súdom, matka sa s dieťaťom na výsluch nedostavila. Výsluch dieťaťa
považoval súd prvej inštancie za veľmi dôležitý, pričom viacerí odborníci, ako i samotná MUDr. Kováčová
uviedli, že výsluch dieťaťa môže súd vykonať za účasti detského psychológa a kolízneho opatrovníka. Za
nevyhnutný dôkaz považoval výsluch dieťaťa i zástupca Komisára pre deti, ako i prokurátorka Okresnej
prokuratúry Bratislava II.

5. Zároveň považoval súd prvej inštancie za nutné poukázať i na neúmerne častú návštevu informačného
centra samotnou matkou a neskôr (potom, ako bola spred informačného centra predvedená na políciu)
i jej splnomocneným zástupcom, jej otcom, pričom k návšteve informačného centra došlo celkovo 44
krát, čím sa neustále súdu sťažovala práca so spisom. Matka taktiež vyvíjala prostredníctvom rôznych
inštitúcií a veľkého počtu podávaných sťažností, neustály tlak na súd.

6. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie vyhodnotil obvinenia
otca maloletej matkou, za umelo vykonštruované s úmyslom „pomsty“ svojmu manželovi. Už v
predchádzajúcich rozhodnutiach, súd prvej inštancie poukázal na veľmi nebezpečnú prax matiek, ktoré
chcú otcom znemožniť kontakt so svojím dieťaťom a radia si cez rôzne internetové portály ako to
dosiahnuť, pričom častou radou je „obviňte ho zo sexuálneho zneužitia“! Je úlohou súdov, ako i úradov
práce sociálnych vecí a rodiny, aby tieto konania boli čo najskôr odhalené a matky niesli za takéto
absurdné a pre deti devastačné konanie, zodpovednosť. Otec je pre každé dieťa nenahraditeľnou
súčasťou života, jeho výchovné pôsobenie pozitívne ovplyvňuje ďalší duševný i fyzický vývoj dieťaťa.
Najmä do pubertálneho veku by malo byť dieťa vychovávané v nukleárnej rodine (rodičia + deti), pričom
pokiaľ je dieťa vychovávané len jedným rodičom, často vzniká v živote dieťa nejaký hendikep a negatívne
sa to prejavuje v jeho vzťahoch a pozícii v spoločnosti („kto nevidí rodinu, nevie ju ani vytvoriť“).

7. Pri určení výšky výživného, súd prvej inštancie vychádzal nielen z potrieb maloletého dieťaťa, ale
i z možností, schopností, ako aj majetkových pomerov oboch rodičov. Rozsah vyživovacej povinnosti
rodičov k maloletým deťom je upravený na základe všeobecných kritérií, ktoré sa uplatňujú pri všetkých
druhoch vyživovacích povinností. Týmito všeobecnými kritériami sú tak, ako to vyplýva i z ustanovenia
§ 75 Zákona o rodine, odôvodnené potreby oprávneného, schopnosti, možnosti a majetkové pomery
povinného. Pokiaľ ide o vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom, zákon o rodine ustanovuje, že dieťa
má právo podieľať sa na životnej úrovni oboch svojich rodičov, to znamená, že vychádza z rovnakej
životnej úrovne rodičov a detí. Vodiacou zásadou na strane povinného rodiča je miera jeho schopnosti,



možnosti a majetkových pomerov. Za schopnosti každého rodiča treba považovať jeho reálny zárobok,
ktorý dosahuje v čase vyhlásenia rozhodnutia. Tento však treba pri posudzovaní ďalej modifikovať
možnosťami rodiča, ktoré rozširujú jeho reálne dosahovaný zárobok o subjektívnymi vlastnosťami
podmienené možnosti (fyzická zdatnosť, vzdelanie, zdravotný stav, pracovné ponuky, časový priestor,
prax, skúsenosti v odbore atď.). Možnosti rodiča ovplyvňujú aj objektívne okolnosti, akými sú dopyt na
trhu práce alebo ohodnotenie rovnakej pozície.

8. Pri určení výživného súd prvej inštancie vychádzal z možností, schopností a majetkových pomerov
oboch rodičov v jednotlivých obdobiach predmetného konania, ako i s ohľadom na odôvodnené potreby
maloletej, ktoré sa nástupom do školského zariadenia zmenili. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie
rozdiferencoval výšku výživného na dve časové obdobia a to do nástupu povinnej školskej dochádzky
a po nástupe do prvého ročníka základnej školy.

9. Matka bola v čase začatia konania vlastníčkou nehnuteľnosti - bytu na Korytnickej ulici č. 4 v Bratislave,
ktorý neskôr darovacou zmluvou previedla na svojho otca. Maloletá navštevovala do roku 2016 materskú
školu, za čo mesačne matka uhrádzala cca 75,- €, celkovo podľa jej vyčíslenia, na dcéru vynaložila v
uvedenom období cca 200,- €. S dcérou bývala v 3-izbovom byte, ktorý bol v jej výlučnom vlastníctve,
náklady dosahovali sumu cca 200,- € mesačne. Príjem matky predstavoval za obdobie od 10.6. do
30.11.2013 sumu 2.280,- € brutto. Čistý priemerný mesačný príjem matky za obdobie od 09/2015 do
08/2016 predstavoval sumu 687,09 €, za obdobie 03/2016 - 02/2017 predstavoval sumu 695,02 €, za
obdobie 01/2017 - 10/2017 predstavoval sumu 648,36 €. Mesačné výdavky matky za obdobie od roku
2013 do roku 2017, matka vyčíslila ako osobné mesačné výdavky vo výške 290,- € (z toho: 120,- €/
stravovanie, 30,- €/obuv, oblečenie, 5,- €/doprava, 15,- €/lieky, 25,- €/drogéria, hygienické potreby, 15,-
€/kultúra, 70,- €/náklady na bývanie, 10,- €/telefón, internet). Matka ďalej vyčíslila mesačné výdavky
na zabezpečenie starostlivosti o dieťa v školskom roku 2017/2018 vo výške 493,36 € ( z toho: 27,- €/
stravovanie, 15,94 €/poplatok za družinu v základnej škole, 4,- €/poplatok za učebnice, 3,- €/poplatok
ZRPŠ, 2,- €/poplatok za triedny účet, 120,- €/ stravovanie 15,- €/školské potreby, 41,- €/školské potreby,
6,50 €/školská taška, 88,- €/oblečenie, obuv, 5,- €/doprava, 10,- €/lieky, 19,92 €/lekárska starostlivosť,
10,- €/okuliare, 16,- €/predpísaná liečba zabiehajúcich očiek, 15,- €/drogéria, hygienické potreby, 20,-
€/kultúra, 70,- €/byt, 5,- €/telefón.). Mesačné výdavky na zabezpečenie starostlivosti o maloletú L. v
školskom roku 2016/2017, matka vyčíslila vo výške 465,24 € ( z toho: 27,- €/stravovanie, 15,82 €/
poplatok za družinu v základnej škole, 4,- €/poplatok za učebnice, 3,- €/poplatok ZRPŠ, 3,- €/poplatok
za triedny účet, 120,- €/ stravovanie 15,- €/školské potreby, 10,- €/školské potreby, 2,- €/školská taška,
66,- €/oblečenie, obuv, 5,- €/doprava, 10,- €/lieky, 19,92 €/lekárska starostlivosť, 10,- €/okuliare, 16,- €/
predpísaná liečba zabiehajúcich očiek, 15,- €/drogéria, hygienické potreby, 16,- €/kultúra, 97,50 €/byt,
10,- €/telefón).

10. Z potvrdenia o výške príjmu od zamestnávateľa otca - Slovenskej informačnej služby, súd prvej
inštancie zistil, že za obdobie od 11/2012 - 10/2013 čistý priemerný mesačný príjem otca predstavoval
sumu 1.320,75 €, za obdobie od 09/2015 do 08/2016 predstavoval sumu 1.270,45 €, za obdobie
03/2016-02/2017 sumu 1.283,27 €, za obdobie 5/2017- 10/2017 predstavoval sumu 1.444,43 €.
Mesačné výdavky otca predstavovali za rok 2014 sumu cca 925,- € (z toho: 300,- €/nájom bytu spolu s
energiami, 20,- €/internet, 300,- €/oblečenie, potraviny, drogéria, 80,- €/pohonné hmoty, 90,- €/ výživné
na maloletú L., 20,- €/telefón, 37,50 €/zimná dovolenka, 41,60 €/letná dovolenka, 19,20 €/ náklady na
servis motorového vozidla, 6,70 €/poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnávateľovi, 10,-
€/ PZP). Za rok 2015 predstavovali výdavky otca sumu 1.010,- €, za rok 2016 sumu 1.050,- € a za
rok 2017 sumu 1.060,- €. Otec nie je vlastníkom žiadnych nehnuteľností, okrem osobného motorového
vozidla Chevrolet Cruze, rok výroby 2011, nevlastní žiadne hnuteľné veci väčšej hodnoty.

11. Súd prvej inštancie upravil výšku výživného v sume 140,- € mesačne od podania návrhu do nástupu
maloletej do prvého ročníka základnej školy a od nástupu do školského zariadenia v sume 200,- €, majúc
za to, že takto určené výživné zodpovedá odôvodneným potrebám dieťaťa v uvedených obdobiach, ako
i s poukazom na to, že matka, hoci sa o dieťa osobne stará, je taktiež povinná podieľať sa na výžive
svojho dieťaťa rovnakou mierou, ako druhý rodič. Súd neakceptoval všetky výdavky uplatnené matkou,
napr. mesačné výdavky v sume 88,- € na oblečenie, 15,- € drogéria, 19,- € lekárska starostlivosť, 97,- €
byt, 15,- € školské potreby a pod., nakoľko tieto výdavky matka nijakým spôsobom nepreukázala a súd
považoval výšku týchto výdavkov uplatnenú matkou za nadhodnotenú.



12. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie upravil vyživovaciu povinnosť otca na maloletú L.
od 31.10.2013 do 31.08.2016 vo výške 140,- € mesačne, čím vzniklo zročné výživné v sume 1.650,- €
(t.j. za 33 mesiacov, za 1 mesiac zročné predstavuje 50,- €, rozdiel sumy, ktorú otec platil, a ktorú mal
platiť, t.j. 33 mesiacov x 50,- € = 1.650,- €) a od 1.9.2016 do 28.2.2018 vo výške 200,- € mesačne, čím
vzniklo zročné výživné v sume 1.980,- € (t.j. za 18 mesiacov, za 1 mesiac zročné predstavuje 110,- €,
rozdiel sumy, ktorú otec platil, a ktorú mal platiť, t.j. 18 mesiacov x 110,- € = 1.980,- € ). Spolu zročné
výživné predstavuje sumu 3.630,- € ( 1.650,- € + 1.980,- € = 3.630,- €), ktorú je otec povinný zaplatiť do
31.8.2018. Časové obdobie približne pol roka je dostatočné na to, aby bolo zročné výživné uhradené v
celom rozsahu, a to s ohľadom na príjem otca, jeho schopnosti a možnosti, ako i majetkové pomery.

13. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozsudku ohľadom úpravy styku otca s maloletou uviedol,
že dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov
a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho
osobného styku s obidvomi rodičmi. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie
nezistil žiaden relevantný dôvod na to, aby bol styk otca s dieťaťom zakázaný. Otec svoje rodičovské
zručnosti preukázal i v období, keď s matkou maloletej žil v spoločnej domácnosti, pričom samotná matka
(okrem obvinení zo sexuálneho zneužitia) žiadne výhrady k starostlivosti otca o maloletú neuviedla.
Maloletá mala so svojim otcom vybudovaný pekný vzťah, ktorý však bol na dlhú dobu prerušený. V
súčasnej dobe je teda potrebné okamžite začať pracovať na znovuobnovení vzťahu otec - dcéra, resp.
pracovať na jeho opätovnom vybudovaní. Nakoľko zdĺhavým konaním uplynul už dlhý čas, kedy sa
otec nemohol s dieťaťom stretávať, podľa názoru súdu prvej inštancie bolo potrebné začať realizovať
stretnutia čo najskôr a z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie v zmysle návrhu kolízneho opatrovníka,
vyhlásil predbežnú vykonateľnosť tohto rozsudku. Súd apeloval v tejto súvislosti najmä na matku, aby
začala rešpektovať súdne rozhodnutia, aby nadviazala s otcom dieťaťa konštruktívnu komunikáciu,
neživila v sebe nenávisť, vytesnila zo svojej mysle nepreukázané obvinenia zo sexuálneho zneužívania
a najmä, aby aktívne aj s dieťaťom, za odbornej pomoci, pracovala na pozitívnejšom obraze otca v
očiach maloletej. Vynucovanie si styku cestou súdneho výkonu rozhodnutia, je opäť ďalším stresujúcim
faktorom, vplývajúcim negatívne na psychiku dieťaťa.

14. Keďže kontakt s dieťaťom bolo potrebné nastaviť postupne, súd prvej inštancie rozhodol tak, že
počiatočné stretnutia je nutné realizovať formou asistovaných stretnutí. Po uplynutí určeného časového
rozsahu, by sa stretnutia realizovali bez asistencie, t.j. otec sám s dieťaťom. Otec má vytvorené vhodné
podmienky pre starostlivosť o dieťa, či už bytové, finančné, ale taktiež ako vyplynulo zo znaleckého
dokazovania, z osobnostného hľadiska je schopný náležite sa o dieťa postarať. Matka nijakým spôsobom
nepreukázala, že by sa otec o dieťa nedokázal postarať, resp., že by dieťaťu pobytom u otca v dlhšom
časovom rozsahu, hrozila nejaká ujma. Je pochopiteľné, že ak otcovi bolo znemožňované realizovať
výchovné pôsobenie na dieťa, ako i pravidelnú starostlivosť o maloletú, bežné zručnosti a návyky
bude musieť nadobudnúť vlastnou praxou a to i za pomoci komunikácie s matkou dieťaťa a odborných
pracovníkov. Povinnosťou matky bude dieťa na stretnutie riadne pripraviť a odovzdať otcovi v čase
určenom, spočiatku v zariadení, kde sa budú realizovať asistované stretnutia, neskôr v mieste jej
bydliska. Zo strany otca by bolo potrebné dieťaťu zabezpečiť v čase stretnutí riadnu starostlivosť, ktorú
si dieťa vyžaduje a najmä zo začiatku, rešpektovať túžby a potreby dieťaťa, ako i psychický stav dieťaťa
spôsobený dlhodobým odlúčením.

15. V závere svojho rozhodnutia súd prvej inštancie zdôraznil, že významný poznatok, ktorý zohral
dôležitú rolu pri rozhodovaní súdu, bolo to, že matka, namiesto toho, aby podporovala vzťah dcéry
s otcom, vyvíjala maximálne úsilie pre to, aby dcéra nemala s otcom nijaký vzťah. Neustále, napriek
výsledkom znaleckého dokazovania a rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania, živila v sebe nenávisť
k otcovi dieťaťa, pričom sa odmietala podrobiť znaleckému dokazovaniu, či už s dieťaťom, ako i sama
bez dieťaťa. Neustále opakovanie „svojej pravdy“ bez akejkoľvek snahy posunúť svoje zmýšľanie,
čoho dôkazom bola i príprava dieťaťa na výsluch na súde, prípadne i v domácom prostredí, spôsobilo
psychické následky na dieťati, pričom maloletá vykresľuje svojho otca „naučeným spôsobom“ ako
„mokrého“ a toho čo ju „šúchal po pišulke“, čo pri vyšetrovaní odborníkmi mechanicky opakovala pri
akejkoľvek spomienke na otca. Takýto prístup matky je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, ohrozuje
jeho budúce blaho, tzv. well- being, a osvedčuje zlé rodičovské schopnosti matky. Podľa názoru súdu
prvej inštancie schopnosť osoby, ako rodiča, konať ako rodič, zahŕňa aj schopnosť podporovať vzťah
dieťaťa s druhým rodičom. Preto súd automaticky by mal zamietnuť zverenie dieťa tomu rodičovi, ktorý
odmieta prístup druhého rodiča k dieťaťu a nepodporuje vývoj normálneho vzťahu druhého rodiča s



dieťaťom. Dieťa musí mať stabilitu, sústavnú emocionálnu bezpečnosť, a v danom prípade súd prvej
inštancie zistil, že tieto potreby zatiaľ matka napĺňať nevie. Bude jej však daná príležitosť tento jej postoj
k otcovi dieťaťa zmeniť a presvedčiť všetky inštitúcie, že je matkou zodpovednou a realizujúcou všetky
svoje rodičovské povinnosti v požadovanej kvalite a v súlade so záujmom maloletej a nielen v súlade
s osobnými predstavami a túžbami.

16. V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že obaja rodičia majú
právo stýkať sa so svojim dieťaťom. Napriek tomu, že jeden z rodičov nežije v spoločnej domácnosti
s druhým rodičom a dieťaťom, dieťa má právo stýkať sa s týmto rodičom, ktorý má voči nemu stále
rodičovské práva a povinnosti, vrátane práva podieľať sa na jeho výchove. Práve úprava tohto kontaktu
rodiča s dieťaťom je obsahom práva styku. Právo styku prináleží rodičovi bez ohľadu na to, či je upravené
súdnym rozhodnutím alebo nie. Obidvaja rodičia si musia uvedomiť, že udržiavanie kontaktu medzi
dieťaťom a rodičom, ktorý nežije v spoločnej domácnosti s dieťaťom, je v záujme dieťaťa a všeobecne sa
odporúča, aby sa oddelene žijúci rodičia predovšetkým navzájom dohodli o spoločnej výchove dieťaťa a
návštevách druhého rodiča. Dieťa nemôže trpieť za to, že si jeho rodičia prestali rozumieť. Je potrebné si
uvedomiť, že dieťa potrebuje prítomnosť a starostlivosť obidvoch rodičov. Po rozpade rodiny s maloletými
deťmi nielen etika príbuzenských vzťahov, ale aj zákon zaväzuje deti k povinnosti svojich rodičov ctiť
a rešpektovať, kým rodičovská zodpovednosť (za riadnu výchovu detí) je prikázaná obom rodičom;
preto takisto, pokiaľ nie sú zistené také skutočnosti, ktoré by viedli k pozastaveniu výkonu rodičovskej
zodpovednosti, nie je - ani pri plnom rešpektovaní práv samých maloletých - zákonného, o to menej
ústavného právneho dôvodu na to, aby rodičovi, v ktorého priamej starostlivosti maloleté dieťa nie je, bol
styk s ním zakázaný, resp. neprimerane obmedzený, (nález Ústavného súdu C R z 24. septembra 1998,
sp. zn. 111. ÚS 125/98).Súd prvej inštancie uviedol, že záujem maloletej L. na pravidelnom a intenzívnom
stretávaní sa s otcom, považuje v potrebe znovuvytvorenia a následného udržiavania vzťahu medzi
rodičom a maloletým dieťaťom, taktiež je potrebné si uvedomiť potrebu spolupôsobenia rodiča - otca
na maloleté dieťa, pretože aj mužský prvok je schopný vhodným spôsobom napomáhať zdravému
vývoju dieťaťa. Pôsobenie oboch rodičov na dieťa je najmä z hľadiska jeho budúceho vývinového štádia
nanajvýš vhodné. Tento stav je pre maloleté dieťa tak prínosný po stránke emočnej, ako aj po stránke
intelektuálnej (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky vo veci II. ÚS 295/06). Rodičovi,
ktorý s dieťaťom trvale nežije musí byť umožnený pravidelný a čo najširší kontakt, pretože je to práve
množstvo času, počas ktorého je možné realizovať aj neverbálne výchovné pôsobenie rodiča, tzv.
výchovu prítomnosti, či príkladom, ktorá je ako je vo všeobecnosti známe, tou najúčinnejšou výchovnou
metódou.

17. Matka v konaní navrhovala otcovi zakázať styk s dieťaťom, pričom jej hlavným argumentom v konaní
bol dôvod spočívajúci v údajnom sexuálnom zneužívaní dieťaťa. K otázke sexuálneho zneužitia sa súd
prvej inštancie podrobnejšie vyjadril v odôvodnení časti výroku o zverení dieťaťa, poukazujúc opätovne
na fakt, že tieto podozrenia preukázané neboli. Otec má vytvorené vhodné podmienky (bytové, finančné,
ako i morálne) pre výchovu a zabezpečenie starostlivosti o dieťa v určenom čase, má právo stýkať sa s
dieťaťom bez prítomnosti matky (po uplynutí času vymedzeného na asistované stretnutia) a vykonávať
tým jedno zo svojich rodičovských práv a tým vytvárať, budovať a upevňovať citové väzby. O úprave
styku súd prvej inštancie rozhodol s ohľadom na vek dieťaťa a jeho potreby. Maloletá jev súčasnosti
mimoriadne viazaná na matku, a preto mal súd prvej inštancie za to, že bude veľmi potrebné citlivo sa
adaptovať na novú situáciu, najmä keď bude dieťa častejšie v kontakte s otcom.

18. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 52 C.m.p., podľa ktorého žiaden z
účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie otec maloletej, ktorý v súlade s § 355
CSP napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku č. I, výroku č. III, výroku č. IV, výroku č. V,
výroku č. VII (v rozsudku nesprávne označený výrok ako výrok č. VI.), a výroku č. XI z dôvodu, že
Okresný súd Bratislava II dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Otec v rámci svojho odôvodnenia
poukázal na to, že súd prvej inštancie v bode 154. rozsudku odôvodňuje zverenie maloletej do osobnej
starostlivosti matky tým, že maloletá je nepretržite od narodenia v jej osobnej starostlivosti, ktorá je
na ňu mimoriadne citovo naviazaná, žije s ňou v domácnosti, na základe čoho je toho názoru, že nie
je vhodné meniť zásadným spôsobom výchovné prostredie, keď nie sú známe výsledky rozvodového



konania. Súd prvej inštancie konštatoval, že otázku zverenia dieťaťa je potrebné podrobne a uvážlivo
posudzovať, najmä s ohľadom na záujem dieťaťa v širších súvislostiach, najmä v konaní o rozvod
manželstva a úpravu práv a pomerov manželov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Otec má za
to, že vyššie uvedeným konštatovaním a takto strohým odôvodnením sa súd prvej inštancie v podstate
vyhol vydaniu autoritatívneho rozhodnutia a svoju povinnosť preniesol na rozhodnutie iného sudcu v
konaní o rozvod manželstva. Súd vykonával dokazovanie viac ako 4 roky. Otec poukázal na to, že mu
nie je zrejmé, prečo by súd prvej inštancie sám nemohol v tomto konaní (ako sám uvádza) uvážlivo
posúdiť, najmä s ohľadom na záujem dieťaťa v širších súvislostiach, ktorému z rodičov maloletú zverí.
Otec zdôraznil, že je pritom absolútne irelevantné, či je, alebo nie je vydané rozhodnutie vo veci rozvodu
manželstva rodičov maloletej. Súd musí, ak by aj vykonateľnosť rozsudku v tejto veci mala trvať čo i len
jeden deň, rozhodnúť v najlepšom záujme maloletého dieťaťa a nečakať na rozhodnutie v inom konaní.
Takýmto postupom sú popierané základné zásady právneho poriadku, právo na zákonného sudcu, na
spravodlivé súdne konanie a súd tak sám spochybňuje svoje postavenie v právnom štáte. Poukázal na
to, že ten istý súd v konaní o rozvod manželstva nekonal približne dva roky. Je možné domnievať sa,
že súd v rozvodovom konaní pasívne čakal na vykonanie dokazovania a rozhodnutie súdu v konaní
o ÚPP na čas do rozvodu tak, aby mohol na základe záverov z konania o ÚPP rozhodnúť obdobne
v konaní o rozvod (a zverenie na čas po rozvode).Pritom si sám súd vo svojom odôvodnení zásadne
protirečí, keď v bode 154. rozsudku konštatuje, že má vážne pochybnosti o vhodnosti výchovného
prostredia pre dieťa do budúcnosti, ktoré poskytuje dieťaťu matka. Otec zdôraznil, že v konaní bolo
preukázané, že obvinenia otca zo sexuálneho zneužívania maloletej nie sú založené na skutočnosti,
že správanie matky sa javí ako účelové, s cieľom znemožniť otcovi akýkoľvek kontakt s dieťaťom.
Súd prvej inštancie taktiež považoval za zarážajúce, že maloletá po takmer 5 rokoch od údajného
traumatizujúceho zážitku neustále pociťuje traumatizáciu, matka nepracuje s dieťaťom na zlepšení jeho
stavu, nenavštevuje odborníkov, odmieta medikamentóznu liečbu. V bode 155. rozsudku súd prvej
inštancie poukázal na matkino odmietanie účasti maloletej na akomkoľvek vyšetrení, alebo vypočutí
maloletej súdom ustanoveným odborníkom, alebo priamo súdom (dokonca v domácom prostredí).Matke
boli uložené opakované poriadkové pokuty a zákonná sudkyňa podala na matku trestné oznámenie
pre pohŕdanie súdom. Otec má za to, že takéto ignorovanie akejkoľvek autority matkou samo o sebe
svedčí ojej osobnostných kvalitách a o schopnosti byť vzorom pre maloleté dieťa. Súd prvej inštancie
taktiež v bode 157. rozsudku vyhodnotil obvinenia otca maloletej matkou za umelo vykonštruované,
s úmyslom pomsty, pričom poukázal na veľmi nebezpečnú prax matiek, ktoré chcú otcom znemožniť
kontakt s dieťaťom a cez internetové portály si radia, ako to dosiahnuť, pričom častou radou je „obviňte
ho zo sexuálneho zneužitia"! Súd prvej inštancie zároveň takúto prax označil za devastačné konanie,
ktoré má odhaliť súd a vyvodiť voči takémuto rodičovi dôsledky. Ďalej v bode 170. rozsudku súd prvej
inštancie rozsiahlo hodnotí rodičovské schopnosti matky so záverom, že tieto sú zlé, sú v rozpore s
najlepším záujmom maloletej a ohrozujúce jej budúce blaho. Je teda zrejmé, že na základe vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že najvhodnejším riešením zverenia
maloletej je zverenie do osobnej starostlivosti matky. Súd prvej inštancie konštatoval, že matka nemá
osobnostné a výchovné kvality a nezaručí zdravý vývoj maloletej. Jediný dôvod, pre ktorý zveril maloletú
do matkinej starostlivosti je, že je v jej osobnej starostlivosti od narodenia a má k nej vyvinutý citový
vzťah. Otec si však nemyslí, že z pohľadu širších súvislostí je tento dôvod dostatočný. Je nepopierateľné,
že zverenie maloletej do starostlivosti otca je v aktuálnej situácii náročné, z dlhodobého hľadiska je to
však jediné správne riešenie. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci starostlivosti o maloletých
nesmie hľadať najjednoduchšie riešenia, ale riešenia najlepšie. Otec má za to, že ak bude maloletá
zverená do starostlivosti matky, existuje vysoký predpoklad, že maloletá do svojej dospelosti (kedy bude
sama schopná posúdiť udalosti posledných piatich rokov) nebude nikdy vidieť svojho otca, pretože
mu v tom matka bude brániť. Slovenský právny systém a bezmocnosť, či dokonca bezzubosť súdov
jej to umožní. V jej živote bude absentovať imanentná súčasť jej života, jej otec. To sa môže prejaviť
nesprávne vyvinutou osobnosťou, ako to býva v mnohých prípadoch. Dnešná moderná spoločnosť
akoby zabúdala na význam pojmu (nukleárna) rodina, napriek tomu, že Zákon o rodine ju pozdvihuje na
základnú jednotku spoločnosti. V dnešnej dobe sú mlčky akceptované excesy v podobe „single" matiek,
resp. otcov, kladie sa dôraz na práva toho, či onoho jednotlivca a zabúda sa na potrebu naučiť každého v
určitých momentoch sa podriadiť určitej autorite. Tak vzniká anarchistická spoločnosť, v ktorej jednotlivci
nevnímajú svoje povinnosti, iba práva. Otec má za to, že presne takúto výchovu maloletej zabezpečí
matka. Naproti tomu, ak bude maloletá zverená do starostlivosti otca, ten zabezpečí maloletej riadnu
výchovu, dokáže byť maloletej otcovským vzorom. Čo je však najdôležitejšie, umožní maloletej stretávať
sa s matkou a zabezpečí tak podľa možností to najlepšie, čo maloletá môže mať, oboch rodičov. Otec
poukázal aj to, ako dokázal znášať rôzne sexuologické vyšetrenia (napr. PPG test, pri ktorom sa meria



prietok krvi v penise pri pozeraní rôznych druhov pornografie), takmer 5rokov neustálych výsluchov
na polícii, opovrhovanie okolia pre klamlivé obvinenia a počas celého súdneho konania sa maloletej
nevzdal. To svedčí o charaktere a ohromnej vnútornej sile otca. Otec zdôraznil, že je nespochybniteľné,
že je schopný sa postarať o maloletú aj v ostatných ohľadoch. Okrem toho, súd prvej inštancie aj napriek
vykonanému dokazovaniu a vedomosti o budúcom správaní matky (neumožní styk otca s maloletou),
potrel a ignoroval právo otca na kontakt so svojím dieťaťom a právo dieťaťa na styk s oboma rodičmi
garantované Dohovorom o právach dieťaťa. Naopak, v bode 168. rozsudku súd prvej inštancie apeluje
na matku, aby dieťa viedla k úcte k druhému rodičovi. Ak matka nerešpektovala právo maloletej na styk
s otcom počas krátkej doby, kedy bol neodkladným opatrením otcovi umožnený styk, nedostavila sa s
maloletou na viac ako 20 predvolaní na súd, príp. k znalcom, asi ťažko takýmto apelom presvedčí matku,
aby otcovi umožnila styk s maloletou. Otec má za to, že pri zverení do osobnej starostlivosti mal súd
prvej inštancie vychádzať aj z premisy konštatovanej Ústavným súdom ČR sp. zn. III. ÚS 125/98 zo dňa
24. 9. 1998, v zmysle ktorej nie je ani pri plnom rešpektovaní práv samých maloletých, zákonného, o to
menej ústavného právneho dôvodu na to, aby rodičovi, v ktorého priamej starostlivosti dieťa nie je, bol
styk zakázaný, resp. neprimerane obmedzený, pričom súdu na základe vykonaného dokazovania malo
byť zrejmé, že matka nebude rešpektovať takúto úpravu styku a bude v ňom otcovi brániť. Pritom nehrá
žiadnu rolu skutočnosť, že súd prvej inštancie si povinnosť prihliadnuť na vyššie uvedené splnil úpravou
styku, ak mohol predpokladať, že takýto styk nebude realizovaný. Otec má za to, že týmto konaním
je možné sa dostať do nebezpečného precedentného správania súdov, ktoré sa zbavia zodpovednosti
a rozhodnú len formálne, bez ohľadu sa skutočný dopad takého rozhodnutia. Otec v rámci odvolania
uviedol, že odvolací súd môže dôvodiť, že právny poriadok pozná inštitút výkonu rozhodnutia. Pri dĺžke
trvania prvoinštančného konania je však zrejmé, že aj v prípade výkonu rozhodnutia je takéto konanie
možné viesť niekoľko rokov, pretože sa bude brať ohľad na maloleté dieťa a žiaden súd nebude mať
vôľu realizovať výkon rozhodnutia efektívnymi prostriedkami. Otec predpokladá, že efektívne prostriedky
v tomto posudzovanom prípade (keďže matka nereaguje na poriadkové pokuty ani trestné oznámenia
podané sudcom) budú založené výlučne na použití donucovacích prostriedkov. Otec má za to, že je
možné predpokladať, že s maloletou sa na základe rozhodnutia súdu stretne možno v jej 15. roku, čo
už bude pre vývoj dieťaťa takmer zbytočné. V tom veku už maloletá možno bude schopná a ochotná
naštudovať si spisový materiál, uvážiť správanie matky počas tohto konania a stretnúť sa s otcom
z vlastnej vôle. To ale môže mať oveľa horšie následky pre zdravý psychický vývoj maloletej ako
čokoľvek iné, čomu súd chcel takýmto rozhodnutím predísť. Otec v rámci svojho odvolania uviedol, že
ak maloletá zistí, že matka jej bránila v styku, na základe vymysleného sexuálneho zneužívania, môže
začať matku nenávidieť. Po preštudovaní odôvodnenia rozsudku ostáva až nepochopiteľné, ako súd
prvej inštancie dospel s záveru, že zverenie maloletej do starostlivosti matke bude vhodným riešením.
Na základe uvedeného otec žiada teda odvolací súd, aby rozsudok vo výroku I. zmenil tak, že zverí
maloletú do osobnej starostlivosti otca. Súd prvej inštancie ďalej vo výroku V. rozsudku nastavil postupný
„aklimatizačný" styk otca s maloletou za pomoci pracovníka Krízového strediska Dúha. Ak by sa aj
súd nestotožnil s vyššie uvedenou argumentáciou a nezveril by maloletú do starostlivosti otca, výrok
V. rozsudku je nevykonateľný, nakoľko Krízové stredisko na žiadosť otca odpovedalo tak, že takéto
asistované stretnutia nevykonáva. Otec však má za to, že v súvislosti s vyššie uvedenou argumentáciou
je v najlepšom záujme maloletú zveriť do osobnej starostlivosti otca, a teda výrok V. a výrok VII. rozsudku
v takom prípade strati opodstatnenie. V takom prípade otec žiada odvolací súd, aby predmetné výroky
zrušil. Prípadnú úpravu styku maloletej s matkou necháva na úvahu súdu, myslí si však, že na základe
doterajšieho správania matky by bolo najvhodnejšie realizovať styk matky s maloletou len za prítomnosti
otca. Otec zdôraznil, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške výživného zohľadnil viacero faktorov,
príjmy a oprávnené výdavky oboch rodičov maloletej, osobnú starostlivosť matky o maloletú. V tejto
súvislosti určil výživné tak, ako je to uvedené vo výrokoch III. aIV. rozsudku. Súd prvej inštancie taktiež
poukázal na skutočnosť, že matka bola v čase začatia konania vlastníčkou nehnuteľnosti - bytu na A.
R. Č.. X V. B.. Tento počas konania previedla darovacou zmluvou na svojho otca. V tomto prípade
je jednoznačné, že matka sa zbavila svojho majetku, bez akéhokoľvek protiplnenia. Pritom podľa
internetového portálu www.reality.sk sa obdobné byty predávajú za približne 130.000,- €. Súd prvej
inštancie sa však v odôvodnení svojho rozhodnutia s touto skutočnosťou absolútne nevysporiadal. Aj
napriek nižšiemu mesačnému príjmu matky oproti otcovi bola matka v čase začatia konania v značne
lepšej finančnej situácii, a ak by svoj byt nedarovala, jej majetok by niekoľkonásobne prevyšoval majetok
otca. Otec uviedol, že povinným z vyživovacej povinnosti je tak otec, ako aj matka. Matka bez sa bez
dôležitého dôvodu vzdala majetkového prospechu, pričom pri určovaní výšky výživného súd na túto
skutočnosť neprihliadol. Túto skutočnosť je potrebné zohľadniť pri určovaní výšky výživného tak, ako to
vyplýva aj z rozhodovacej praxe súdov (Rozsudok KS BA sp.zn. 11CoP/541/2014 zo dňa 26.05.2015,



kedy súd neprihliadol na prevod nehnuteľnosti blízkej osobe a na konkurz povinného; Rozsudok OS
PK sp.zn. 12P/9/2010 zo dňa 30.04.2013, kedy súd darovanie rodinného domu plnoletej dcére, v ktorej
nehnuteľnosti naďalej otec býva, zrušenie BSM za trvania manželstva atď, vyhodnotil ako zbavovanie
sa majetku a konštatoval, že tieto účelové transakcie preto nemôžu mať vplyv na výšku výživného a
mnohé ďalšie). Otec má za to, že v prípade prenájmu darovanej nehnuteľnosti, by matka mesačne
mohla zvýšiť svoj príjem o viac ako 600,- €. V takom prípade sa otcovi určenie výšky výživného
vo výške 200,- € mesačne (v súčasnosti) a určenie zročného výživného tak, ako je to uvedené vo
výroku IV. zdá neadekvátne. Otec ďalej uviedol, že z dôvodu, že žiada o zverenie maloletej do svojej
starostlivosti navrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok vo výroku III. zmenil tak, že zaviaže matku
platiť otcovi výživné vo výške 200,-€ mesačne odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, splatné k 15. dňu v
príslušnom mesiaci, k rukám otca. V prípade, že sa súd nestotožní s argumentáciou o zverení maloletej
do starostlivosti otca, otec žiada odvolací súd, aby rozsudok vo výroku č. III zmenil tak, že zaviaže otca
platiť výživné na maloletú L. v sume 90,- € mesačne od 31.10.2013 do 31.08.2016 a od 01.09.2016 v
sume 140,-€ mesačne, splatné vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, k rukám matky. Vzhľadom k vyššie
uvedenému otec taktiež žiada, aby odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku IV tak, že otca zaviaže
zaplatiť zročné výživné za obdobie od 31.10.2013 do 28.02.2018 v sume 900,- € do 31.08.2018 k
rukám matky (za obdobie od 1.9.2016 do 28.2.2018, teda 18 mesiacov x50,- €). Otec podal odvolanie
aj voči výroku, ktorým súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov.
Otec má za to, že s predmetným rozhodnutím nie je možné sa stotožniť. Vzhľadom na konštatovanie
súdu prvej inštancie o vykonštruovanom obvinení otca zo sexuálneho zneužívania, o motivácii matky
vo forme pomsty, ojej šikanóznom správaní počas súdneho konania (44 návštev informačného centra,
sťažnosti adresované prezidentovi SR, predsedovi Národnej rady, generálnemu prokurátorovi atď.) ojej
absolútnom ignorovaní povinnosti dostaviť sa k znalcovi je potrebné pri určení náhrady trov konania otca
prihliadnuť aj na tieto skutočnosti. Otec v rámci svojho odvolania uviedol, že ak by si matka nevymyslela
obvinenie zo sexuálneho zneužívania maloletej otcom, mohlo dôjsť k rodičovskej dohode (ako vyplýva
aj z vykonaného dokazovania) a celé konanie by nebolo vôbec potrebné. Okrem toho, ak by matka
na prvé predvolanie k znalcom s maloletou prišla ešte v marci 2015, kedy bola prvýkrát predvolaná s
maloletou, nebolo by potrebné konanie viesť ďalšie 3 roky. V posudzovanom prípade má otec za to,
že priznať otcovi trovy celého konania je viac ako spravodlivé, vzhľadom ku všetkému, čo otec musel
podstúpiť. V tejto súvislosti otec konštatoval, že matka zavinila svojím konaním trovy, ktoré by inak
otcovi nevznikli a podľa § 54 CMP je povinná ich nahradiť. Vzhľadom na vyššie uvedené otec žiada,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že: I. Maloletá L. B., Z. L. XX.XX.XXXX sa zveruje
do osobnej starostlivosti otca. II. Zastupovať maloletú a spravovať jej majetok budú obaja rodičia. III.
Otec je povinný platiť výživné na maloletú L. v sume 90,- € mesačne od 31.10.2013 do 31.8.2016 a od
1.9.2016 do právoplatnosti tohto rozsudku v sume 140,- € mesačne, splatné vždy do 15 dňa v mesiaci
vopred, k rukám matky. IV. Zročné výživné za obdobie od 1.9.2016 do 28.2.2018 v sume 900,- €je otec
povinný zaplatiť do 31.8.2018 k rukám matky. V. Matka je povinná platiť výživné na maloletú L. v sume
140,- € mesačne, splatné vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, k rukám otca. VI. Matka je oprávnená
stretávať sa s maloletou L. nasledovne: každý týždeň v utorok od 15:00 do 19:00 hod. a každý párny
týždeň v sobotu od 10:00 do 19:00 a každý nepárny týždeň v nedeľu od 10:00 do 19:00 hod. VII. Vo
zvyšku návrh matky zamieta. VIII. Týmto rozhodnutím sa zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava
II, č.k. 28P/194/2013-20 zo dňa 7.11.2013. IX. Týmto rozhodnutím sa zrušuje uznesenie Krajského súdu
v Bratislave č.k. 11CoP/593/2013-115 zo dňa 17.12.2013. X. Tento rozsudok je vykonateľný doručením.
XI. Otcovi súd priznáva trovy konania vo výške 100%, ktoré je matka povinná nahradiť. V prípade, že
sa odvolací súd nestotožní s argumentáciou otca vo veci zverenia maloletej do starostlivosti otca, otec
žiada, aby odvolací súd zmenil výrok č. V. rozsudku tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletou L.
nasledovne: Po dobu prvých piatich mesiacov formou asistovaných stretnutí za prítomnosti odborného
pracovníka príslušného zariadenia, ktoré určí príslušný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, v rozsahu
lx do týždňa v trvaní 90 minút, pričom presný čas a miesto si určí príslušné stredisko. Matka je povinná
zabezpečiť účasť maloletého dieťaťa na stretnutiach v čase a mieste, ktoré si určí zariadenie, ktoré určí
príslušný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Následne po uplynutí piatich mesiacov je otec oprávnený
stretávať sa s maloletou každý týždeň v utorok od 15:00 do 19:00 hod. a každý nepárny víkend od piatka
od 15:00 do nedele do 19:00 hod.

20. Matka sa vyjadrila k odvolaniu otca a uviedla, že otec v rámci svojho odvolania uviedol, že matke
boli opakovane uložené poriadkové pokuty a zákonná sudkyňa podala na matku trestné oznámenie
pre pohŕdanie súdom, pričom má za to, že takéto ignorovanie akejkoľvek autority matkou samo o sebe
svedčí o matkiných osobnostných kvalitách a schopnosti byť vzorom pre maloletú. Matka má za to, že v



tejto časti ide o absolútne účelové tvrdenie otca, ktorý sa snaží každú jednotlivú skutočnosť a okolnosť
prípadu vykladať v neprospech matky tak, aby ju zdiskvalifikoval ako rodiča, a to nie len pred okresným
súdom, ale tiež aj pred kolíznym opatrovníkom maloletej, prokurátorkou Okresnej prokuratúry Bratislava
II, Komisárom pre deti a v neposlednom rade pred Krajským súdom v Bratislave, ako súdom odvolacím.
Matka považuje poriadkové pokuty, ktoré jej boli uložené okresným súdom za nezákonné, pričom v
tomto zmysle podala aj dňa 20.11.2017 ústavnú sťažnosť zo dňa 16.77.2017, o ktorej Ústavný súd SR
doposiaľ nerozhodol. Matka taktiež za nedôvodné považuje aj trestné oznámenie zákonnej sudkyne
pre pohŕdanie súdom, voči ktorému sa aktívne bráni v trestnom konaní prebiehajúcom na jeho základe.
Je pritom zásadné, že uloženie poriadkových opatrení a podanie trestného oznámenia automaticky
neznamená, že by matka ignorovala akúkoľvek autoritu a tiež ani to, že takéto hypotetické (údajné)
ignorovanie autority má svedčiť o matkiných osobnostných kvalitách a o jej schopnosti byť vzorom pre
maloletú v negatívnom zmysle. Podľa matky o jej osobnostných kvalitách a schopnosti byť vzorom pre
maloletú svedčí najmä to, že maloletá aj napriek závažnej psychiatrickej diagnóze dosahuje v škole
veľmi dobré výsledky, že ju matka aktívne podporuje v jej záujmoch, čím sa snaží prehlbovať jej pocit
sebadôvery a vlastnej realizácie, ďalej že má s maloletou vytvorený vzťah na pozitívnych hodnotách,
že maloletá má pri matke pocit bezpečia a lásky a v neposlednom rade, že matka je pre maloletú
najdôležitejšou vzťahovou osobou. Otec taktiež v rámci svojho odvolania uviedol, že je až obdivuhodné,
že dokázal znášať rôzne sexuologické vyšetrenia (napr. PPG test a pod.), takmer 5 rokov neustálych
výsluchov na polícii, opovrhovanie okolia pre klamlivé obvinenie a počas celého súdneho konania sa
maloletej nevzdal, pričom uvedené skutočnosti majú svedčiť o charaktere a ohromnej vnútornej sile otca
a tiež o tom, že je schopný sa postarať o maloletú. Je zásadné, že obdobne ako otec, aj matka v priebehu
celého konania dokázala až obdivuhodne znášať rôzne výsluchy a vyšetrenia, pričom obdobne ako otec,
aj matka podstúpila sexuologické vyšetrenie VPG (vulvopletyzmograf), pričom ide o obdobný test ako
PPG, ktorý podstúpil otec, s tým rozdielom, že VPG test je určený pre ženy a aj napriek tomu sa nevzdala
a aj naďalej maloletú ochraňovala a ochraňuje. I tieto okolnosti preto svedčia o charaktere a vnútornej
sile matky. V súvislosti so sexuologickým vyšetrením otca je pritom tiež zásadné zopakovať, že v konaní
bolo preukázané (potvrdila to napríklad MUDr. Anna Kováčová a tiež aj PhDr. Igor Obuch), že nie je
potrebné, aby u otca existovali deviácie na to, aby maloletej spôsobil podobnú traumu, že k tomu postačil
afekt otca, pričom súčasne sa napríklad aj svedkyňa F.. X. B. vyjadrila tak, že jej závery (napríklad, že
nepredpokladá, že by maloletá prezentovala obraz otca tak, ako to popísala, t.j. bez toho zážitku, teda, že
by to zo strany maloletej bola len čistá fabulácia) by neboli iné ani za predpokladu, že by mala k dispozícií
znalecké posudky vypracované na otca. Otec ďalej uviedol, že poukazuje na (údajné) správanie matky
v budúcnosti a teda, že matka v budúcnosti nebude rešpektovať rozsudok a bude brániť otcovi v styku s
maloletou, ďalej, že výkon rozhodnutia bude založený výlučne na použití donucovacích prostriedkov a
teda, že môže predpokladať, že otec sa s maloletou stretne možno v jej 15. roku, čo už bude pre vývoj
maloletej takmer zbytočné. Matka má za to, že tieto závery otca nemajú absolútne žiadny reálny základ,
otec ich síce uvádza ako skutkové tvrdenia (fakty), avšak nepochybne ide len o jeho subjektívne úvahy,
ktorými sa zrejme snaží opätovne navodiť dojem o absolútne negatívnom obraze matky. Otec ďalej v
rámci svojho odvolania uviedol, že matka sa prevodom bytu na A. R. Č.. X v Bratislave, ktorý darom
vrátila svojmu otcovi D.. P. E. počas konania, zbavila svojho majetku, bez akéhokoľvek protiplnenia,
pričom podľa internetového portálu www.reality.sk sa obdobné byty predávajú za približne 130.000,-
€. V tejto súvislosti matka uviedla, že uvedeného bytu sa nezbavila s úmyslom účelovo znížiť svoj
majetok. Je preto dôležité poukázať aj na spôsob, akým matka tento byt v minulosti nadobudla a
teda, že tento získala darom od svojho otca D.. P. E., čiže zaň neposkytla darcovi žiadne protiplnenie.
Pokiaľ preto následne matka uvedený byt darovala svojmu otcovi späť, vrátila mu len to, čo pôvodne
od neho bez poskytnutia protiplnenia získala. Je navyše dôležité uviesť, že matka vrátila byt svojmu
otcovi D.. P. E. z dôvodu, že maloletá na tento byt nedobre reagovala, pretože bol pôvodne spoločnou
domácnosťou matky a otca, a teda sa maloletej jeho prostredníctvom vracali negatívne spomienky na
otca. Matka má za to, že prevod predmetného bytu nemá pre učenie výšky výživného v predmetnom
prípade taký zásadný význam, aký sa mu snaží pripísať otec vo svojom odvolaní. Význam by mal len za
predpokladu, že by vyživovacia povinnosť „v peniazoch“ bola ukladaná matke a maloletá by bola zverená
do osobnej starostlivosti otcovi (čo však v predmetnom prípade nenastalo). Matka má za to, že jej
osobná starostlivosť o maloletú predstavuje materiálnu hodnotu, ktorá by mala zodpovedať finančnému
príspevku otca, ktorým prispieva na výživu maloletej, pričom vždy sa posudzujú schopnosti, možnosti a
majetkové pomery osoby, ktorej je ukladaná vyživovacia povinnosť „v peniazoch“, čiže v tomto prípade
otca. Otec v súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami poukázal aj súdne rozhodnutia, a to na
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11CoP/541/2014 a na rozhodnutie Okresného súdu
Pezinok sp. zn. 12P/9/2010. Obe tieto rozhodnutia však nie sú na vec aplikovateľné. V prvom prípade



(11CoP/541/2014) ide o právnu vec „o návrhu otca na zníženie výživného, na odvolanie proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza“, pričom súd prvej inštancie v celom rozsahu takýto návrh otca zamietol
a odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil. Matka zdôraznila, že citácia otca použitá v jeho odvolaní je
tiež vytrhnutá z kontextu, a to z časti tohto rozhodnutia, v ktorej len odvolací súd parafrázoval, v čom
spočívalo odvolanie otca v danom prípade. V žiadnom prípade tak nešlo o vlastné úvahy odvolacieho
súdu, ktoré by mali právnu relevanciu pre predmetný prípad. V druhom prípade (sp.zn. 12P/9/2010)
ide o právnu vec „o návrhu otca na úpravu styku s maloletou a určenie vyživovacej povinnosti otca k
maloletej“, pričom darovanie nehnuteľnosti súd vyhodnotil ako zbavovanie sa majetku, len z pohľadu
toho rodiča, ktorému ukladal vyživovaciu povinnosť „v peniazoch“, t.j. v prípade otca. Matka má navyše
za to, že otec zrejme pri určovaní výšky výživného opomína, že výživné je určené výhradne pre maloletú
a toto má byť určené v takej výške, aby bola zachovaná zásada úmernosti životnej úrovne maloletej k
životnej úrovni otca. Poukázala na to, že o osobnostných kvalitách a charaktere otca svedčí aj to, že
otec na jednej strane považuje výšku výživného 200,- € mesačne určenú v rozsudku okresným súdom
za neprimerane vysokú, avšak na druhej strane na strane 10 odvolania navrhuje, aby súd zaviazal
matku povinnosťou platiť výživné na maloletú v totožnej výške (t.j. 200,- € mesačne), a to i napriek
tomu, že si je vedomý toho, že jeho príjmy sú niekoľkonásobne vyššie (1.454,-€ mesačne netto) v
porovnaní s príjmami matky (688,- € mesačne netto).Otec v poslednej časti svojho odvolania (bod IV.)
uvádza, že sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu, ktorým ani jednému z účastníkov nepriznal náhradu trov
konania. I v tejto časti ide o absolútne účelové tvrdenia otca a jeho hypotetické úvahy o tom „čo by bolo,
keby“. Matka opakuje, že si žiadne obvinenie otca zo sexuálneho zneužívania účelovo nevymyslela, ale
naopak toto bolo založené na výslovných vyjadreniach maloletej, ktorá vlastnými slovami, opakovane, v
neprítomnosti matky, a pred viacerými lekármi a odborníkmi popísala svoje negatívne zážitky s otcom.
Matka tak svojím konaním nezavinila trovy, ktoré by inak otcovi nevznikli. V predmetnom prípade tak
nie sú splnené podmienky vymedzené v ustanovení § 54 CMP a ani v ustanovení § 55 CMP. Otcom
vyčíslené trovy konania tak matka považuje za nepreukázané a nedôvodné. S ohľadom na skutočnosti
uvedené v tomto vyjadrení a tiež skutočnosti uvedené v odvolaní matky zo dňa 6.6.2018 matka navrhuje,
aby odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 28P/194/2013 -1849 zo
dňa 21.2.2018 v napadnutej časti zmenil nasledovne: I. Do času právoplatného rozhodnutia o návrhu
o rozvod manželstva bude maloletú L. B., Z. X.X.XXXX zastupovať a spravovať jej majetok matka P.
B., Z. XX.X.XXXX, K. B. A. X,XXX XX B.. II. Súd do času právoplatného rozhodnutia o návrhu o rozvod
manželstva zakazuje otcovi maloletej H. B., Z. XX.X.XXXX, K. B. B. XX, XXX XX Bratislava stýkať sa s
maloletou L. B., Z. X.X.XXXX.Otec maloletej H. B., Z. XX.X.XXXX, K. B. B. XX, XXX XX B. je povinný
prispievať na výživu a výchovu maloletej L. B., Z. X.X.XXXXsumou 150,- € mesačne, počnúc dňom
31.10.2013 do 31.1.2014, sumou 255,- € mesačne, počnúc dňom 1.2.2014 do 31.8.2016 a sumou 320,-
€ mesačne, počnúc dňom 1.9.2016,a to vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred k rukám matky P.
B., Z. XX.X.XXXX, K. B. A. X,XXX XX B.. III. Zročné výživné za obdobie od 31.10.2013 do dňa vyhlásenia
rozhodnutia je otec povinný zaplatiť do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia k rukám matky.
IV. Súd návrh otca zamieta. V. Návrh kolízneho opatrovníka na vyslovenie predbežnej vykonateľnosti
rozsudku sa zamieta, alternatívne, aby odvolací súd podľa § 389 CSP rozsudok Okresného súdu
Bratislava II, č.k. 28P/194/2013 -1849 zo dňa 21.02.2018 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

21. Matka taktiež podala odvolanie proti všetkým výrokom predmetného rozsudku, s výnimkou prvého
a jedenásteho výroku, a to s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil matke, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, súd prvej inštancie
nevykonal matkou navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa § 365 ods.
1 písm. f) CSP, t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, a podľa § 62 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), t.j., že
súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Matka prípustnosť odvolania s
výnimkou odvolania v časti proti desiatemu výroku rozsudku (ktorý má povahu uznesenia) odvodzuje
od ustanovenia § 355 ods. 1 CSP, podľa ktorého je odvolanie prípustné proti každému rozsudku súdu
prvej inštancie bez ohľadu na to, čo bolo predmetom konania, kto boli strany sporu (resp. účastníci
konania) a ako súd vo veci rozhodol, ibaže by to zákon výslovne vylučoval (§ 356 CSP).Keďže sa desiaty
výrok rozsudku v zmysle § 233 CSP pre účely odvolania považuje za uznesenie, matka prípustnosť



odvolania v časti proti desiatemu výroku odvodzuje od ustanovenia § 357 písm. i) CSP, podľa ktorého
je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o návrhu na predbežnú vykonateľnosť
rozsudku. Matka považuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti za nesprávny, najmä z
toho dôvodu, že okresný súd nesprávne zistil skutočný stav veci, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a na zistenie rozhodujúcich
skutočností nevykonal potrebné matkou navrhnuté dôkazy. Okrem toho okresný súd porušil právo matky
na spravodlivý proces a tiež neprihliadol na najlepší záujem maloletej. Matka má taktiež za to, že (v
súvislosti s výpočtom zročného výživného) má konanie inú vadu, ktorej následkom bolo nesprávne
rozhodnutie vo veci. Matka uviedla, že súd prvej inštancie poukazujúc na citované zákonné ustanovenia
a vykonané dokazovanie v rozsudku skonštatoval, že má vážne pochybnosti o vhodnosti výchovného
prostredia pre maloletú u matky do budúcnosti, pričom tento záver odôvodnil tým, že podľa jeho názoru
sa v konaní z dôvodu zastavenia trestného stíhania pre zločin sexuálneho zneužívania, nepreukázalo
obvinenie otca zo sexuálneho zneužívania maloletej a ďalej tým, že motívom účelového správania sa
matky v konaní bolo znemožniť otcovi akýkoľvek kontakt s maloletou. Matka má za to, že takéto závery
okresného súdu však nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, čím je naplnený odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) CSP a tiež podľa § 62 CMP. Vyššie uvedený záver okresného súdu priamo
vyvracia časová následnosť jednotlivých krokov matky, ktoré predchádzali podaniu trestného oznámenia
na otca pre podozrenie zo spáchania zločinu sexuálneho zneužívania maloletej a návrhu na vydanie
neodkladného opatrenia (o zákaz styku) zo strany matky, obe podania boli matkou podané až dňa
31.10.2013). Na základe všetkých zistení (gynekológa, lekárky, psychológa) matka dňa 31.10.2013
navštívila Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Odbor sociálnych vecí a rodiny, Oddelenie
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately Bratislava I - V, kde jej zamestnanci odporučili, aby
podala trestné oznámenie a tiež aj návrh na vydanie neodkladného opatrenia o zverení maloletej do
matkinej starostlivosti a zákaz styku otcovi s maloletou; zamestnanci súčasne matke odporučili, aby o
tejto veci písomnou formou informovala aj riaditeľku materskej škôlky. Matka sa týmito odporúčaniami
zamestnancov SPODaSK ÚPSVaR v celom rozsahu riadila, a preto dňa 31.10.2013 podala jednak
trestné oznámenie a taktiež aj návrh na vydanie neodkladného opatrenia. Okrem toho v čase podania
uvedeného trestného oznámenia a návrhu na vydanie neodkladného opatrenia ešte nebol zo strany otca
podaný ani návrh na rozvod, ktorý otec podal osobne do podateľne okresného súdu až dňa 13.11.2013, a
teda matka o rozvode nemala v tom čase vedomosť. Navyše závery okresného súdu v tejto časti vyvracia
aj to, že pred tým, ako sa maloletá matke zdôverila so svojimi zážitkami s otcom, matka nijako nebránila
otcovi v styku s maloletou, o čom svedčí početnosť takýchto stretnutí (čo otec v konaní ani nerozporoval).
S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj na vykonané dokazovanie je preto zrejmé, že matka
sa v konaní nesprávala účelovo a nebola motivovaná „pomstou“ voči otcovi s cieľom zabrániť mu v
styku s maloletou; naopak počas celého konania jej jediným motívom bola ochrana maloletej. Matka
taktiež za nesprávne považuje odvodzovanie, že sa v konaní nepreukázali obvinenia otca zo sexuálneho
zneužívania maloletej len od toho, že trestné stíhanie pre zločin sexuálneho zneužívania bolo zastavené.
V kontexte vykonaného dokazovania (napr. skutočností plynúcich z odborných vyjadrení PhDr. Evy
Smíkovej, zo znaleckého posudku PhDr. Igora Obucha, resp. lekárskej správy Mgr. Petry Belešovej z
psychologického vyšetrenia maloletej a pod.) sa matke takýto postup okresného súdu javí ako alibistický,
pretože rozhodnutie o zastavení trestného stíhania je len jedným z dôkazných prostriedkov (listina),
na ktorý by mal okresný súd v tomto konaní prihliadať, ale neprejudikuje vec samotnú. V zmysle §
193 CSP je totiž okresný súd viazaný len rozhodnutiami príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný
trestný čin, pričom výkladom tohto ustanovenia je možné dospieť k záveru, že okresný súd je viazaný
len výrokom o vine. V predmetnom prípade však výrok uznesenia o zastavení trestného stíhania nemá
charakter výroku o vine, a teda okresný súd ním nie je automaticky viazaný. Otázku hodnovernosti a
relevantnosti obvinenia otca zo sexuálneho zneužívania maloletej ako dôvodu pre zákaz styku otca s
maloletou tak okresný súd mal riešiť vo forme prejudiciálneho posúdenia; na tom pritom nič nemení ani
tá skutočnosť, že ide o prejudiciálnu otázku už „vyriešenú“ (existujú rozhodnutia o zastavení trestného
stíhania). Okresný súd bol oprávnený vec posúdiť samostatne, a to aj inak ako vyšetrovateľ, a následne
sa s tým vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia. S ohľadom na uvedené skutočnosti tak okresný
súd bol povinný k rozhodnutiam o zastavení trestného stíhania pristupovať tak, ako k iným dôkazom a
hodnotiť ich podľa svojej úvahy jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými v konaní vykonanými
dôkazmi, pričom bol povinný starostlivo prihliadať na všetko, čo počas konania vyšlo najavo. Matka
má za to, že okresný súd tak nepostupoval, a preto konal v rozpore s ustanoveniami § 191 ods. 1,
§ 193 a § 194 CSP a tieto ustanovenia na vec nesprávne aplikoval, čím je naplnený odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, ktorý nepochybne zahŕňa aj nesprávne subsumovanie skutkového
stavu pod normu procesného práva. Vyššie uvedený záver je podporený aj ustálenou rozhodovacou



praxou všeobecných súdov, a to napr. rozhodnutím zverejneným v zbierke rozhodnutí pod č. R 58/1966
podľa ktorého:„ V občianskom súdnom konaní nie je súd viazaný oslobodzujúcim rozsudkom vydaným
v trestnom konaní.“ alebo aj pod č. R 22/1979, v zmysle ktorého „súd v občianskom súdnom konaní
nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom, teda rozhodnutím o tom, že napríklad trestný čin nebol
spáchaný.“ Matka má za to, že vo veci, ktorá je predmetom tohto konania bol okresný súd povinný
prihliadať vždy a za každých okolností len na najlepší záujem maloletej a na to, aby bol zabezpečený
jej zdravý vývoj vo všetkých aspektoch jej života, to pritom nie je možné docieliť, ak čo i len existuje
minimálne riziko a hrozba, že by sa mohlo opakovať to, čo sama maloletá opakovane uvádzala, že
mala zažiť s otcom. Matka zdôraznila, že nejde pritom o žiadne subjektívne tvrdenia matky, naopak
(ako už bolo vyššie uvedené) maloletá opakovane a pred viacerými osobami nezávisle popísala, čo
s otcom mala zažiť, a na to mal okresný súd prihliadnuť. Aj v tomto prípade (bod 15. a 16.) je preto
naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, podľa § 62 CMP a tiež podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP (okresný súd nesprávne interpretoval ustanovenia čl. 5, § 25 ods. 3 zákona o rodine,
čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, resp. tieto aj na tú časť správne zisteného skutočného stavu veci
(časť správnych skutkových zistení) nesprávne aplikoval. V rámci svojho odvolania matka uviedla, že
nesprávnosť rozsudku je ďalej možné vidieť aj v tom, že okresný súd vôbec neprihliadol k tomu, že
kolízny opatrovník maloletej nepodal voči predmetným rozhodnutiam o zastavení trestného stíhania
sťažnosti, hoci tak ako osoba, ktorá mala hájiť najlepšie záujmy maloletej, nepochybne urobiť mal.
To platí o to viac, že práve kolízny opatrovník bol jedinou oprávnenou osobou k podaniu takéhoto
opravného prostriedku, pričom matka takto legitimovaná nebola. Takýto postup kolízneho opatrovníka
preto u matky oprávnene vzbudzuje podozrenie, či skutočne chránil práva maloletej a jej najlepší záujem,
pretože bez ohľadu na to, ako by nadriadený orgán o sťažnostiach rozhodol, nepodaním sťažností nedal
ani len možnosť, aby rozhodnutia vyšetrovateľov boli druhoinštančne preskúmané. Toto podozrenie
matky potvrdzuje aj vykonané dokazovanie okresného súdu, z ktorého plynie, že kolízny opatrovník
maloletej PhDr. Valigurský sa v súvislosti s podaním (nepodaním) sťažnosti vyjadril tak, že nepôjde proti
vyšetrovateľovi (bod 33. rozsudku). Matka má za to, že takýmto postupom kolízny opatrovník hrubo
porušil práva maloletej a konal v rozpore s jej najlepším záujmom a keďže okresný súd k týmto zásadným
skutočnostiam neprihliadol, konal nesprávne. Významnosť tejto nesprávnosti sa pritom zvýšila aj v tom,
že okresný súd sa s týmito skutočnosťami (hoci na ne matka v konaní opakovane upozorňovala) v
rozsudku vôbec nevysporiadal a tieto všetky zostali prakticky bez povšimnutia. V tejto časti je preto
naplnený aj ďalší odvolací dôvod, a to podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keďže rozsudok je v tejto časti
nepreskúmateľný a náležite neodôvodnený, čím došlo k porušeniu práva matky na spravodlivý proces.
Matka má taktiež za to, že okresný súd ďalej postupoval neprávne aj vtom, že vôbec neprihliadol k
dôvodom, pre ktoré bolo trestné stíhanie pre zločin sexuálneho zneužívania zastavené. Okresný súd
ďalej nesprávne považoval za nepresvedčivé aj samotné tvrdenia maloletej v období, kedy malo dôjsť
k sexuálnemu zneužívaniu, pričom pri odôvodnení tohto záveru okresný súd poukázal len na vyslovený
(pozn. podľa matky všeobecný) názor, že „dieťa vo veku 3 rokov je veľmi nespoľahlivý svedok udalostí,
ktorý má väčšinou tendenciu kopírovať správanie preferenčného rodiča a vyjadrovať sa v súlade s
jeho predstavami, resp. nevie vyhodnotiť realitu vzhľadom na jeho detské vnímanie.“. Okresný súd
okrem tohto jediného dôvodu v rozsudku neuviedol žiadne ďalšie argumenty, ktoré by podporili takýto
záver o nepresvedčivosti tvrdení maloletej. I v tomto prípade je preto rozsudok podľa matky v tejto
časti nepreskúmateľný, čím je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Okresný
súd preto mal v danom prípade prihliadať ku konkrétnym okolnostiam prípadu maloletej, ktoré zvyšujú
pravdepodobnosť toho, že maloletá skutočne s otcom prežila to, čo opakovane výslovne popísala; keďže
tak neurobil, postupoval nesprávne, v dôsledku čoho vydal aj nesprávny rozsudok. Matka zdôraznila,
že PhDr. Igor Obuch pritom vo svojom znaleckom posudku č. 34/2013 výslovne uviedol aj to, že „ak by
si maloletá daný príbeh len vymyslela napr. pod vplyvom matky, je vysoko pravdepodobné, že práve
v prítomnosti matky by sa ho snažila prezentovať tak, ako si ho vymyslela, resp. ako jej ho matka
„podsunula“. Maloletá to ale neurobila. Preto sa znalcovi zdá pravdepodobné, že ho aj zažila. ...“. V
stručnosti je preto možné zhrnúť, že aj menovaný znalec vo svojom znaleckom posudku potvrdil, že
všetky vyššie uvedené okolnosti zvyšujú pravdepodobnosť pravdivosti jednotlivých tvrdení maloletej,
a že jej vyjadrenia a prejavy nie sú výsledkom konfabulácie. Navyše v tejto súvislosti bol aj na matku
vypracovaný znalecky posudok PhDr. Ľubice Bradáčovej, znalkyne z odboru: Psychológia, odvetvie:
Klinická psychológia dospelých a psychológia sexuality, v ktorom znalkyňa komplexne psychologicky
vyšetrila matku a vyjadrila sa aj k osobnostnému profilu matky a k črtám jej osobnosti, najmä vzhľadom
na jej vierohodnosť a sklony ku konfabulácii. Vo vzťahu k okolnostiam sexuálneho zneužívania maloletej,
ktoré sú dôvodom pre zamedzenie styku otca s maloletou, je zásadné, že menovaná znalkyňa výslovne
uviedla, že matka nemá tendenciu ku konfabuláciám, prípadne k nadmernej fantázii v zmysle patológie,



ďalej, že pravdepodobnosť, že by matka ovplyvňovala maloletú v zmysle učenia a nácviku, čo má
maloletá hovoriť, je nízka, a že matka zámerne a vedome nezaťažuje a nezahmlieva ňou prežité udalosti.
Okresný súd však ani k jednej z uvedených okolností žiadnym spôsobom neprihliadol, čím je opätovne
naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP a tiež podľa § 62 CMP. Matka poukázala na to,
že pre okresný súd bolo ďalej zarážajúce (bod 154. rozsudku), že maloletá aj po uplynutí takmer 5-tich
rokov od uvedených udalostí, neustále pociťuje traumatizáciu, pričom podľa vyjadrení odborníkov, ak by
aj bolo pravdou, že došlo k sexuálnemu zneužitiu maloletej, pri správnej liečbe a terapii by už maloletá
v súčasnej dobe nemala mať žiadne následky. Matka má za to, že okresný súd v tomto smere zrejme
opomenul, že maloletá bola primárne traumatizovaná zážitkami, ktoré sama popísala, že mala zažiť s
otcom, pričom následne bola traumatizovaná aj sekundárne, a to v dôsledku neustále opakujúcich sa
vyšetrení, pri ktorých sa jej pripomínali prežité minulé zážitky; navyše maloletú sekundárne traumatizoval
aj dlhotrvajúci spor medzi matkou a otcom. Pri zohľadnení týchto okolností (okresný súd na ne zrejme
neprihliadol) nie je až tak zarážajúce, že maloletá aj v súčasnosti pociťuje traumatizáciu, čo má priamy
dôsledok aj na jej zdravotný stav ako taký, ktorý sa matka snaží riešiť najmä kľudovým režimom
maloletej, keďže maloletú v súčasnosti v dôsledku zážitkov z minulosti, stresuje hoci aj návšteva
očného lekára alebo zubára. Matka k odôvodneniu rozsudku súdu prvej inštancie uviedla, že spočiatku
neodmietala znalecké vyšetrovanie maloletej, naopak toto sama ako v civilnom, tak i v trestnom konaní
neúspešne iniciovala. Zmena v postoji matky k ďalšiemu znaleckému vyšetrovaniu maloletej nastala až
v období, keď sa maloletej zhoršil zdravotný stav, v dôsledku čoho bola dňa 21.9.2014 hospitalizovaná
na Klinike detskej psychiatrie DFNsP Bratislava. Uvedenú skutočnosť, že maloletá nie je schopná
ďalšieho výsluchu a vyšetrovania výslovne skonštatoval aj prednosta Kliniky detskej psychiatrie DFNsP
Bratislava Doc. MUDr. Igor Škodáček, CSc., ktorý v emailovej správe adresovanej matke dňa 16.2.2015
uviedol, aby matka nedovolila vypočúvanie maloletej, pretože už ide o CAN syndróm minimálne na
psychickej úrovni. V tejto súvislosti sa vyjadrila aj svedkyňa MUDr. Anna Kováčová, a to na pojednávaní
dňa 10.4.2015, pričom svoje stanovisko zhrnula aj v správe zo dňa 30.4.2015. I napriek v bode 22.
a 23. uvedeným skutočnostiam, záver súdu prvej inštancie, že v dôsledku správania matky došlo k
neúmernému predlžovaniu konania, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, čím je opätovne naplnený
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP a tiež podľa § 62 CMP. Matka ďalej uviedla, že súd
prvej inštancie v bode 156. rozsudku poukázal na neúmerne častú návštevu informačného centra zo
strany matky, resp. jej splnomocnenca, čím malo dochádzať k neustálemu sťažovaniu práce so spisom.
Toto tvrdenie bolo pre matku neakceptovateľné, keďže išlo výlučne o využitie jej práva ako účastníčky
konania, kedykoľvek nahliadnuť do súdneho spisu, pokiaľ to považuje za potrebné, pričom bolo vecou
okresného súdu organizovať takéto termíny návštev informačného centra tak, aby bolo dodržané jednak
právo matky nahliadnuť do súdneho spisu a súčasne aj, aby mal okresný súd dostatočný priestor na
prácu so spisom. Pokiaľ to okresný súd, resp. súdny pracovníci nevedeli zabezpečiť, nemôže to byť
dávané na zodpovednosť matke. Záver okresného súdu v bode 156. rozsudku preto matka považuje
na nesprávny. Matka opakovane uviedla, že jej motívom nie je a ani nebola pomsta voči otcovi, naopak
počas celého konania sa snažila chrániť maloletú, ktorá sama popísala svoje negatívne zážitky s otcom,
ktorým matka v celom rozsahu uverila. Matka sa nikdy neradila cez internetové portály ako dosiahnuť
znemožnenie styku s otcom. Matka zdôraznila, že úlohou okresného súdu aj úradov práce, sociálnych
vecí a rodiny je predovšetkým ochrana maloletej. Maloletá má zvrchované postavenie, kedy jej najlepší
záujem na ochrane jej zdravia musí prevážiť nad záujmami otca stretávať sa s maloletou. Matka má
za to, že súd prvej inštancie ďalej na základe vykonaných dôkazov, dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam (nesprávne zistil skutočný stav veci) aj v bode 165. rozsudku, keďže uviedol, že nezistil žiaden
relevantný dôvod na to, aby bol styk otca s maloletou zakázaný. Podľa okresného súdu otec svoje
rodičovské zručnosti preukázal v období, keď s matkou žil v jednej domácnosti, pričom samotná matka
(okrem obvinení zo sexuálneho zneužitia) žiadne výhrady k starostlivosti otca o maloletú neuviedla.
Uvedené závery okresného súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Matka má za to, že súd prvej
inštancie pri posudzovaní návrhu matky na zákaz styku neprihliadol ku žiadnej skutočnosti, tvrdených
matkou ( a podľa matky aj objektívne zistených v rámci konania), čím je opätovne naplnený odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP a tiež podľa § 62 CMP. Keďže okresný súd v tejto časti dospel
k rozhodnutiu beztoho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal aj s vyššie uvedenými skutočnosťami
tvoriacimi základ pre rozhodnutie, je naplnený aj ďalší odvolací dôvod, a to podľa § 365 ods. 1 písm. b)
CSP, keďže rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný a náležite neodôvodnený, čím došlo k porušeniu
práva matky na spravodlivý proces. Matka zopakovala, že si je vedomá toho, že inštitút zákazu styku
rodiča s maloletým dieťaťom je vo svojej podstate výnimočný, avšak okresný súd by ho mal aplikovať
vždy, keď zistí, že pôsobenie jedného rodiča spôsobuje maloletému dieťaťu závažnú a neodstrániteľnú
ujmu, a preto nie je v jeho záujme sa s takým rodičom stýkať. Vzhľadom na vyššie uvedené závažné



skutočnosti je zrejmé, že i len teoretický náznak umožnenia styku maloletej s otcom predstavuje pre
maloletú psychickú záťaž, ktorá sa prejavuje nie len akútnym stresom, ale aj telesne, čiže ohrozuje
celkové zdravie maloletej, a preto nie je v jej najlepšom záujme, aby sa takýto styk s otcom realizoval. I
napriek tomu však okresný súd vydal rozsudok, v ktorom umožnil otcovi v styku s maloletou (asistovaný
a následne bez takejto asistencie), čo matka považuje za nesprávne a v rozpore s najlepším záujmom
maloletej. Matka má za to, že súd prvej inštancie tým, že na pojednávaní dňa 21.2.2018 nepripustil
ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania o výsluch MUDr. Ivety Herbánskej, lekárky Expektačnej časti
OUP, DFNsP Bratislava a MUDr. Eleny Činčurovej, detskej psychiatričky DFNsP Bratislava, ktoré matka
navrhovala vypočuť k aktuálnemu zdravotnému stavu maloletej, k príčinám jej kolapsu dňa 28.5.2017
a tiež k jej prejavom počas tohto kolapsu, nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, čím je naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Matka
súčasne v rámci svojho podaného odvolania uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval
aj pri určení výšky výživného, pretože nevychádzal z potrieb maloletej, ani z možností, schopností a
majetkových pomerov oboch rodičov, v dôsledku čoho nesprávne interpretovala aplikoval ustanovenia
§ 62 ods. 2 a $ 75 zákona o rodine, čím je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Matka v rámci svojho odvolania poukázala najmä na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici,
sp.zn. 14Co/123/2008, podľa ktorého je povinnosťou oboch rodičov prispievať na výchovu a výživu
detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov, pričom sa prihliada aj na to, ktorý
z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Vychádza sa pritom zo skutočnosti, že práca a
osobná starostlivosť, ktorú jeden z rodičov vynakladá na deti, tvorí materiálne hodnoty zodpovedajúce
príspevku druhého rodiča, ktorý ich poskytuje v peniazoch a uspokojovanie potrieb detí touto formou
vyvažuje platby druhého rodiča. Pri určení výživného pritom okrem schopností a možností povinného
rodiča by súd mal brať zreteľ aj na odôvodnené potreby maloletých detí. Okresný súd v bode 162.
rozsudku uviedol, že neakceptoval všetky výdavky uplatnené matkou, a to napr. mesačné výdavky v
sume 88,- € na oblečenie, 15,- € na drogériu, 19,-€ na lekársku starostlivosť, 97,- € za byt, 15,- € za
školské potreby a pod., pretože tieto považoval za nepreukázané a ich výšku za nadhodnotenú. V tejto
súvislosti však okresný súd porušil zásadu rovnosti strán (účastníkov konania), pretože za nepreukázané
a nadhodnotené považoval výlučne niektoré z výdavkov matky a rovnakým spôsobom nepristupoval
aj k výdavkom otca, hoci sa týkali rovnakých položiek. Vyššie špecifikované výdavky matky pritom
boli niekoľkonásobne nižšie ako výdavky otca za totožné položky. Matka taktiež zdôraznila, že súd
prvej inštancie nesprávne postupoval aj pri výpočte zročného výživného v bode 163. rozsudku, kedy
pri výpočte počtu mesiacov v období od 31.10.2013 do 31.8.2016 nesprávne uviedol, že ide o 33
mesiacov, pretože správne má ísť o 34 mesiacov. V uvedenom období od 31.10.2013 do 31.8.2016
pri výške výživného v sume 140,- € mesačne vzniklo zročné výživné v sume 1.700,- €(nie 1.650,- €
ako nesprávne uviedol okresný súd), pričom táto suma je vypočítaná ako súčin 34 mesiacov a sumy
50,- € (ako rozdielu medzi sumami 140,- € a 90,-€). Túto vadu matka považuje za tzv. inú vadu, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. d) CSP. Matka má za to, že v predmetnom prípade neboli splnené predpoklady uvedené v
§ 233 CSP potrebné k tomu, aby súd vyhovel návrhu kolíznej opatrovníčky maloletej na vyslovenie
predbežnej vykonateľnosti rozsudku. V zmysle tohto ustanovenia platí, že aktívne legitimovanou osobou
na podanie takéhoto návrhu je strana(účastník konania), ktorej by inak hrozilo nebezpečenstvo ťažko
nahraditeľnej alebo značnej škody alebo inej ujmy, avšak maloletej v predmetnom prípade nehrozí a
ani nehrozil ani jeden z uvedených následkov. Naopak matka má za to, že takýmto postupom kolízna
opatrovníčka náležite nehájila práva maloletej a konala v rozpore s jej najlepším záujmom. Navyše
matka uvedený návrh kolíznej opatrovníčky považuje za neodôvodnený, pretože kolízna opatrovníčka
v konaní neuniesla dôkazné bremeno a ohľadom tejto skutočnosti nepreukázala nebezpečenstvo ťažko
nahraditeľnej ujmy alebo značnej ujmy na strane maloletej. S ohľadom na uvedené matka navrhla, aby
odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č. k. 28P/194/2013 -1849 zo
dňa 21.2.2018 v napadnutej časti zmenil nasledovne: I. Do času právoplatného rozhodnutia o návrhu
o rozvod manželstva bude maloletú L. B., Z. X.X.XXXX zastupovať a spravovať jej majetok matka
P. B., Z. XX.X,XXXX, K. B. A. X,XXX XX B.. II. Súd do času právoplatného rozhodnutia o návrhu
o rozvod manželstva zakazuje otcovi maloletej H. B., Z. XX.X.XXXX, K. B.: B.J. XX, XXX XX B.
stýkať sa s maloletou L. B., Z. X.X.XXX0. III. Otec maloletej H. B., Z. XX.X.XXXX, K. B.: B.J. XX,
XXX XX B. je povinný prispievať na výživu a výchovu maloletej L. B., Z. X.X.XXXXsumou 150,- €
mesačne, počnúc dňom 31.10.2013 do 31.1.2014, sumou 255,- € mesačne, počnúc dňom 1.2.2014
do 31.8.2016 a sumou 320,- € mesačne, počnúc dňom 1.9.2016,a to vždy do 15. dňa toho-ktorého
mesiaca vopred k rukám matky P. B., Z. XX.X.XXXX, K. B. A. X,XXX XX B.. IV. Zročné výživné za
obdobie od 31.10.2013 do dňa vyhlásenia tohto rozhodnutia je otec povinný zaplatiť do 30 dní odo



dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia k rukám matky. V. Súd návrh otca zamieta. VI. Návrh kolízneho
opatrovníka na vyslovenie predbežnej vykonateľnosti rozsudku sa zamieta, alternatívne aby odvolací
súd podľa § 389 CSP rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č. k. 28P/194/2013 -1849 zo dňa 21.2.2018
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

22. Občianske združenie DOMOV - DÚHA podalo taktiež odvolanie proti výroku rozsudku Okresného
súdu Bratislava II č. k. 28P/194/2013-1849 zo dňa 21.2.2018, ktorým bol styk otca s maloletou dcérou
upravený tak, že po dobu prvých piatich mesiacov bude realizovaný formou asistovaných stretnutí za
prítomnosti odborného pracovníka príslušného zariadenia v Krízovom stredisku Dúha, Stavbárska 6,
Bratislava, v rozsahu 1 x do týždňa v trvaní 90 minút, pričom presný čas a miesto si určí príslušné
stredisko, s povinnosťou matky zabezpečiť účasť maloletého dieťaťa na stretnutiach v čase a mieste,
ktoré určí Krízové stredisko Dúha, a to s poukazom na to, že predpokladom toho, aby orgán sociálno-
právnej ochrany navrhol súdu právnickú osobu - navyše neštátne zariadenie ako subjekt, ktorý má
spolupôsobiť pri realizácii výchovného opatrenia, je predchádzajúci súhlas takejto právnickej osoby so
spolupôsobením pri takomto výchovnom opatrení s orgánom sociálno-právnej ochrany. V predmetnej
veci sa Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava obrátil na predmetné občianske združenie
s požiadavkou o realizáciu asistovaných stretnutí rodičov a dieťaťa v ich zariadení, pričom takúto
spoluprácu boli nútení z objektívnych dôvodov odmietnuť, nakoľko v súčasnom období sú kapacitne
maximálne vyťažení a nemajú dostatočný časový priestor ani ďalšieho odborného pracovníka na to,
aby mohli byť asistované stretnutia rodičov s dieťaťom realizované v ich zariadení za prítomnosti
kvalifikovanej osoby v rozsahu určenom napadnutým rozhodnutím súdu. Napriek týmto skutočnostiam
súd prvej inštancie ako miesto asistovaných stretnutí určil ich zariadenie spolu s povinnosťou prítomnosti
ich odborného pracovníka v stanovenom rozsahu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj na
to, že k realizácii asistovaných stretnutí boli zaviazaní bez ich súhlasu, navrhujú odvolaciemu súdu,
aby rozsudok v napadnutej časti zrušil v plnom rozsahu a spolupôsobením pri realizácii výchovného
opatrenia poveril iný subjekt.

23. Okresná prokuratúra sa vyjadrila k odvolaniam rodičov a v rámci svojho vyjadrenia uviedla, že súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne zdôvodnil, z ktorých skutočností vychádzal a
na základe akých dôkazov rozhodol v najlepšom záujme maloletej, či už v otázke zverenia, frekvencie
styku s otcom, alebo výšky výživného, ktorým je otec povinný prispievať maloletej na výživu. Odvolanie
matky je iba vyvrcholením jej snahy o bránenie styku otca s maloletou. Majú za to, že súd prvej inštancie
sa precízne zaoberal každou skutočnosťou a každou oprávnenou námietkou, ktorá bola v priebehu
konania vznesená, o čom svedčí aj kvantita spisového materiálu. Vyššie uvedené potvrdzuje aj fakt,
že odvolanie matky smeruje aj proti predbežnej vykonateľnosti rozhodnutia. Pokiaľ ide o odvolanie
otca, ktorý sa domáha zverenia maloletej do jeho starostlivosti, príp. ak bude maloletá ponechaná
v starostlivosti matke, zníženia sumy výživného, okresná prokuratúra uviedla, že súd prvej inštancie
prihliadol na najlepší záujem maloletej, jej citové väzby k matke, na oprávnené potreby maloletej,
schopnosti, možnosti a majetkové pomery obidvoch rodičov. V súčasnosti považujú za najdôležitejšie,
aby konečne došlo po rokoch k reálnemu stretávaniu otca s maloletou, aby mali šancu začať si budovať
vzťah otca a dcéry, ktorý bol nenapraviteľne narušený. Vyjadrili presvedčenie, že maloletá k svojmu
riadnemu vývinu potrebuje starostlivosť oboch rodičov a napadnutý rozsudok odzrkadľuje najlepší
záujem maloletej L.. Výška výživného určená súdom aj forma a intenzita styku s maloletou je podľa
ich názoru v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnená. Pokiaľ ide o miesto stretávania sa otca s
maloletou vyjadrili sa tak, že pokiaľ Krízové stredisko Dúha nie je schopné poskytnúť svoje priestory
a sociálne služby na asistovaný styk s maloletou, prikláňajú sa k otcom navrhovanému riešeniu, že
počas prvých piatich mesiacov bude prebiehať styk s maloletou za asistencie odborného pracovníka
zariadenia, ktoré určí príslušný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. S rozsudkom súdu prvej inštancie
sa stotožňujú a majú za to, že rodičia maloletej L. B. v odvolaniach neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by
boli spôsobilé zvrátiť rozhodnutie súdu prvej inštancie. Navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 2 ods. 1 Civilného mimosporového
poriadku, ako vecne správny potvrdil a aby vo výroku V. zmenil miesto stretávania sa otca s maloletou.

24. Kolízny opatrovník sa taktiež vyjadril k odvolaniam rodičov a uviedol, že v časti rozsudku týkajúceho
sa zverenia maloletej podal odvolanie otec. Otec s maloletou nemal kontakt od konca roka 2013, čo je
dnes už cca 4 a pol roka. Maloletá mala v danom čase viac ako 3 roky a teraz má 8 rokov. Je otázne, ako
si maloletá spomína na osobu otca (a či vôbec), a preto náhla zmena zverenia, by nebola v jej záujme,
keďže sa nevie predpokladať, ako by vôbec po takej dobe na osobu otca reagovala. Sám otec uznal, že si



niečo také nevie predstaviť. Napriek tomu otec popiera, že by sa matka vedela plnohodnotne o maloletú
postarať. Matka sa v rámci celého konania opiera o to, že chce chrániť maloletú L.. Napriek tomu, mnohé
kroky matky nepotvrdzujú jej rétoriku. Matka koná tak, že vznikajú pochybnosti, či jej konanie je naozaj
v záujme dieťaťa. Pochybnosti v celej veci potvrdzuje aj fakt, že matka napriek tomu, že deklarovala
silnú traumatizáciu dieťaťa, nezabezpečila dieťaťu riadnu terapeutickú starostlivosť. V rámci šetrenia
celej veci kolízny opatrovník konštatoval, že otec sa zúčastnil každého znaleckého dokazovania a riadne
spolupracoval s príslušnými orgánmi, matka napriek tomu, že ona bola oznamovateľkou trestného činu,
nespolupracovala s políciou počas celého vyšetrovania, ale len na začiatku. Preto, ak matka tvrdí, že
udalosti sa stali tak, ako ich popisovala maloletá (toho času trojročná) L., je to práve matka, ktorá
bránila prešetreniu celej veci tým, že s orgánmi nespolupracovala. Rovnako tak matka nespolupracovala
so súdom, či už v konaní o ÚPP do rozvodu alebo v konaní o rozvod, kde sa tiež nedostavila na
znalecké dokazovanie a takisto nezabezpečila ani účasť svojej dcéry. Matka nedala priestor L., aby
slobodne vyjadrila svoj názor, či už pred súdom alebo pred kolíznym opatrovníkom. Dieťa má v zmysle
čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, právo byť vypočuté vo veciach, ktoré sa ho týkajú a matka L.
v jej práve bránila. Z daného dôvodu súd ani kolízny opatrovník nemajú možnosť poznať jej názor
a priania. Vzhľadom na vyššie uvedené, s ohľadom na aktuálnu situáciu je najvhodnejšou formou
zverenia, zverenie maloletej matke, aspoň do času, kým L. nenadviaže kontakt s otcom. Ak L. nadviaže
s otcom kontakt, vytvorí sa tu priestor pre otvorenie otázky zmeny zverenia, nakoľko u matky sú viaceré
pochybnosti o jej rodičovských zručnostiach a o jej záujme naozaj konať pre blaho svojej dcéry. Kolízny
opatrovník sa priklonil tiež k názoru súdu prvej inštancie, ktorý bol podrobne rozpísaný v odôvodnení
rozsudku. Čo sa týka úpravy výživného, kolízny opatrovník uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím
súdu, danú výšku považuje za primeranú, s ohľadom na náklady maloletej, vek a príjem rodičov v
daných časových úsekoch. Čo sa týka styku, stále platí situácia, ktorú kolízny opatrovník oznamoval
súdu písomne dňa 29.05.2018, že KS Dúha im uviedlo, že v rámci styku už nemôže a nebude poskytovať
súčinnosť, a preto uviedli, že namiesto tohto subjektu navrhujú akreditovaný subjekt Orchidea, n. o., R.
Jašíka 8, Partizánske, ktorý bude takéto opatrenie pre klientov poskytovať už v najbližších týždňoch, a
preto by bolo možné rodinu maloletej L. B. zaradiť do programu, aby sa mohol styk vykonávať tak, ako
to ukladá rozhodnutie súdu.

25. Matka sa vyjadrila k vyjadreniu kolízneho opatrovníka a uviedla, že kolízny opatrovník vo svojom
vyjadrení zo dňa 21.6.2018 uvádza, že pokiaľ ide o styk stále platí situácia, ktorú oznamovali súdu
písomne dňa 29.5.2018, že Krízové stredisko Dúha už nemôže a nebude poskytovať súčinnosť, a
preto namiesto tohto subjektu navrhujú akreditovaný subjekt Orchidea, n. o., R. Jašíka 8, Partizánske,
ktorý bude takéto opatrenia poskytovať už v najbližších týždňoch, avšak zmluva je platná len pre rok
2018. Akreditovaný subjekt Orchidea, n. o., ktorý navrhla kolízna opatrovníčka maloletej považuje matka
za nevhodný. Nezisková organizácia Orchidea sa síce venuje oblastiam činnosti s celoslovenskou
pôsobnosťou, avšak v určitých formách odborných aktivít zastrešuje najmä Trenčiansky kraj. Z
webových stránok tejto neziskovej organizácie (<http://www.orchideask.sk/>) je navyše zrejmé, že
prevádzkuje viacero prevádzok, ako sú poradenské centrá, krízové stredisko a útulok, avšak všetky sú
umiestnené mimo Bratislavy. Napríklad poradenské centrá tohto akreditovaného subjektu sa nachádzajú
v Partizánskom, v Nitre, v Žiline a v Brusne, krízové stredisko sa nachádza v Partizánskom a útulok
v Bošanoch, a teda sú od Bratislavy vzdialené rádovo od 100 km (Nitra) až po 230 km (Brusno). Je
pritom možné dôvodne predpokladať, že styk otca s maloletou sa bude v zmysle rozsudku Okresného
súdu Bratislava II, č. k. 28P/194/2013 -1849 zo dňa 21.02.2018(ďalej len „rozsudok") realizovať v dňoch
po skončení školského vyučovania maloletej (presný čas a miesto urči tento subjekt), a teda maloletá
by bola nútená vždy jedenkrát do týždňa v poobedňajších a večerných hodinách absolvovať časovo
náročnú cestu, čo nepochybne nie je v jej najlepšom záujme. Maloletá by mohla byť takýmito dlhými
prevozmi príliš fyzicky a psychicky zaťažovaná, pričom súčasne by sa aj s ohľadom na časovú náročnosť
prevozov, nemohla primerane pripraviť na školské vyučovanie na nasledujúci deň. V tejto súvislosti by
okrem vyššie uvedených okolností, mal súd prihliadnuť aj k tomu, že výlučne otec užíva osobné motorové
vozidlo, ktoré patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva, a teda aj z toho dôvodu (keďže matka
nevlastní iné motorové vozidlo) nie je v možnostiach matky v určenom intervale prekonávať takúto vyššiu
vzdialenosť. Všetky uvedené okolnosti vylučujú vhodnosť navrhnutej neziskovej organizácie Orchidea.
Okrem toho, nevhodnosť predmetnej neziskovej organizácie potvrdzuje aj tá skutočnosť, že zmluva
medzi ÚPSVAR Bratislava a týmto subjektom je platná len pre rok 2018. Aj s ohľadom na potvrdenú
závažnú psychickú diagnózu maloletej nie je podľa matky vhodné, aby sa styk s otcom realizoval v
roku 2018 prostredníctvom jedného strediska a následne v roku 2019 prostredníctvom strediska iného,
pričom tento model nie je možné v súčasnosti vylúčiť, naopak, je možné ho dôvodne predpokladať. Z



vykonaného dokazovania je zrejmé, že pre maloletú je dôležité zastabilizovať jej výchovné prostredie,
upokojiť situáciu a vytvoriť jej prostredie, kde sa bude cítiť bezpečne, a preto aj takéto zmeny by
mohli ovplyvniť celkovú realizáciu styku otca s maloletou. Uvedené platí o to viac, že je tiež možné
predpokladať, že maloletá si bude na začiatku dlhšie zvykať na pracovníkov a tiež na miesto, kde sa
styk otca s maloletou bude realizovať. Matka má za to, že v prípade náhlej zmeny by preto opätovne
mohlo dôjsť k traumatizácii maloletej.

26. Matka sa v rámci svojho vyjadrenia vyjadrila aj vyjadreniu Okresnej prokuratúry Bratislava II, ktorá
uviedla, že okresný súd v rozsudku jasne zdôvodnil, z ktorých skutočností vychádzal, a na základe akých
dôkazov rozhodol v najlepšom záujme maloletej, či už v otázke zverenia, frekvencie styku s otcom, alebo
výšky výživného, ktorým je otec povinný prispievať maloletej na výživu. Tiež uviedla, že má za to, že
okresný súd sa precízne zaoberal každou skutočnosťou a každou oprávnenou námietkou matky, ktorá
bola v priebehu konania vznesená, o čom svedčí aj kvantita spisového materiálu. Matka má za to, že
Okresná prokuratúra Bratislava II vo svojom vyjadrení uvádza len vlastné interpretácie a závery, a preto
v kontexte tohto vyjadrenia opätovne v celom rozsahu poukazuje na jej odvolanie zo dňa 6.6.2018, v
ktorom podrobne uviedla, v čom je rozsudok v ňou napadnutej časti nesprávny a nezákonný. Pokiaľ
ide o argument Okresnej prokuratúry Bratislava II uvedený vo vyjadrení, že odvolanie matky je iba
vyvrcholením jej snahy o bránenie styku otca s maloletou, matka uviedla, že podanie odvolania je jej
právom, ktoré jej priznáva Civilný sporový poriadok v spojitosti s Civilným mimosporovým poriadkom a
v žiadnom prípade výkon tohto práva nemôže byť vykladaný v jej neprospech, prípadne sa nesmie stať
podnetom ani dôvodom na vyvodzovanie negatívnych dôsledkov, ktoré by matke spôsobili alebo mohli
spôsobiť akúkoľvek ujmu. Uvedené tvrdenie prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava II preto matka
považuje za účelové a za také, ktoré potvrdzuje jej zaujatosť voči matke.

27. Úrad komisára pre deti sa vyjadril k odvolaniam oboch rodičom a uviedol, že po preskúmaní odvolaní
matky a otca voči rozsudku Okresného súdu Bratislava II, v uvedených výrokoch má za to, že súd
prvej inštancie rozhodol s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa a k predmetným bodom nepovažujú
za potrebné vyjadriť sa. K obnove narušeného vzťahu otca s maloletou je potrebná dlhodobá odborná
intervencia. Práve päť mesačná doba práce odborného pracovníka akreditovaného subjektu s otcom
a maloletou, môže vytvoriť predpoklad pre revitalizáciu ich vzťahu a realizáciu styku v zmysle výroku
rozsudku.

28. Matka sa vyjadrila k vyjadreniu Úradu komisára pre deti a v rámci svojho vyjadrenia uviedla, že
komisár pre deti v predmetnom konaní konal v rozpore so zákonom č. 176/2015 Z.z., pretože v rámci
svojej pôsobnosti sa nijakým spôsobom nepodieľal na ochrane práv maloletej a najmä neochraňoval
najlepší záujem maloletej. Komisár pre deti vo vyjadrení síce konštatoval, že k obnove narušeného
vzťahu otca s maloletou je potrebná dlhodobá odborná intervencia, avšak následne vôbec nezdôvodnil,
prečo je podľa jeho názoru postačujúca práve päť mesačná doba. V tejto súvislosti komisár pre deti
vôbec nezohľadnil, že v súčasnosti aj len teoretická možnosť realizácie styku s otcom, predstavuje
pre maloletú výraznú psychickú záťaž, ktorá negatívne ovplyvňuje celkové zdravie maloletej, a taktiež
neprihliadol ani k záverom jednotlivých vyšetrení maloletej, a to napr. k odborným vyjadreniam PhDr.
Evy Smíkovej, k znaleckému posudku PhDr. Igora Obucha, k lekárskej správe Mgr. Petry Belešovej z
psychologického vyšetrenia maloletej, k lekárskym správam MUDr. Anny Kováčovej a ani k správam Mgr.
Zuzany Palenčárovej. V kontexte vyjadrenia komisára pre deti matka ďalej v celom rozsahu poukázala
na jej odvolanie zo dňa 6.6.2018, v ktorom podrobne uviedla, v čom je rozsudok v ňou napadnutej časti
nesprávny a nezákonný.

29. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66
Civilného mimosporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, a vo veci rozhodol
rozsudkom zo dňa 29. januára 2020 č.k. 20CoP/167/2018 - 1985. Týmto rozsudkom odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zverení maloletej Dominiky a vo výroku o zastupovaní
a správe majetku na čas do rozvodu potvrdil, rovnako v rámci tohto rozsudku ustálil aj výšku
vyživovacej povinnosti otca na maloletú Dominiku, pričom rozsah vyživovacej povinnosti obmedzil dňom
právoplatnosti výroku o rozvode manželstva. Odvolací súd v rámci tohto rozsudku rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o úprave styku otca s maloletou Dominikou zrušil a konanie o úprave styku s na čas
do rozvodu manželstva zastavil, a súčasne rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania
potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.



30. Odvolací súd vo veci rozhodol rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 29.01.2020 č.k. 20CoP/167/2018 -
1985 tak, že rozsudok Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 21. februára 2018, č.k. 28P/194/2013-1849,
vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zveril maloletú L. B., Z. L. X.X.XXXX do osobnej starostlivosti
matky na čas do rozvodu a vo výroku, ktorým určil, že zastupovať maloletú a spravovať jej majetok na
čas do rozvodu budú obaja rodičia potvrdil, vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil otcovi povinnosť
platiť výživné na maloletú L. v sume 140,- € mesačne od 31.10.2013 do 31.8.2016 a od 1.9.2016 v
sume 200,- € mesačne, splatné vždy do 15 - teho dňa v mesiaci vopred, k rukám matky a vo výroku
o zročnom výživnom na maloletú L.u zmenil tak, že otcovi uložil povinnosť platiť výživné na maloletú
L. v sume 140,- € mesačne od 31.10.2013 do 31.8.2016 a od 1.9.2016 do 3.7.2018 v sume 200,- €
mesačne, splatné vždy do 15 - teho dňa v mesiaci vopred, k rukám matky. Zročné výživné za obdobie od
31.10.2013 do 03.07.2018 v sume 4.499,35 € uložil otcovi povinnosť zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku, a súčasne výrok o úprave styku maloletej L. s otcom zrušil a konanie o úprave styku
otca s maloletou dcérou na čas do rozvodu zastavil, pričom vo výroku o trovách konania rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov odvolacieho konania.

31. V predmetnej veci na základe ústavnej sťažnosti otca D.. H. B., rozhodoval Ústavný súd SR,
ktorý vo svojom náleze konštatoval, že základné práva D.. H. B. podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 4 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 20CoP/167/2018-1985 z 29.
januára2020 porušené boli. Druhým výrokom rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 29. januára
2020 č. k. 20CoP/167/2018-1985 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Tretím výrokom D.. H. B. priznal náhradu trov konania v sume 450,28 € (slovom štyristopäťdesiat
eur a dvadsaťosem centov), ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet Advokátskej
kancelárie Tomáš Petko s.r.o., Drotárska cesta 7, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti nevyhovel. Z odôvodnenia predmetného nálezu vyplýva,
že základná premisa teraz prejednávanej ústavnej sťažnosti je totožná s tou, ktorú sťažovateľ uplatnil
v ústavnej sťažnosti proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu krajského súdu (potvrdené zastavenie výkonu
rozhodnutia, z dôvodu nadobudnutia právoplatnosti výroku o rozvode). Vzhľadom na uvedené ústavný
súd nepovažoval za účelné znovu opakovať východiská, na základe ktorých dospel k záverom uvedeným
v náleze (II. ÚS 271/2019, pozn.), a zároveň konštatoval, že tieto sú plne aplikovateľné aj na teraz
prejednávanú ústavnú sťažnosť. Ústavný súd opakovane uviedol, že najlepší záujem maloletého je
prvoradý v každom štádiu konania a stojí nad všetkým ostatným, bez ohľadu na procesné štádium
konania. Je možné prisvedčiť tvrdeniu krajského súdu, že v čase po rozvode manželstva má platiť úprava
rodičovských práv, ako bolo dohodnuté, či rozhodnuté v rámci konania o rozvod manželstva. Nie je však
možné súhlasiť s konkrétnym rozhodnutím v danom prípade, keďže krajskému súdu boli pri rozhodovaní
známe okolnosti, za ktorých prebehlo konanie o rozvod manželstva (odvolanie proti výroku o úprave
práv a povinností), ako aj okolnosti viažuce sa k účastníkom konania, najmä otázky ich vyhroteného
konfliktu a tiež závery znaleckých posudkov, vyjadrenia kolízneho opatrovníka, Okresnej prokuratúry
Bratislava II a komisára pre deti. Nemalú úlohu zohrala tiež skutočnosť dlhodobého pretrhnutia kontaktu
otca a dcéry. Konanie o rozvod manželstva je v zmysle § 24 zákona o rodine obligatórne spojené
aj s konaním o úprave práv a povinností k maloletým na čas po rozvode, avšak len od času, ktorý
nastane po právoplatnosti výroku o rozvode. Zároveň ale platí, že podľa § 36 ods. 1 druhej vety zákona
o rodine, ak sa rodičia na úprave práv a povinností nedohodnú, konajúci súd môže upraviť výkon
rodičovských práv a povinností aj bez návrhu. Cieľom takejto koncepcie úpravy rodičovských práv a
povinností je bezpochyby sledovanie najlepšieho záujmu maloletých, resp. aby v prípade sporov medzi
rodičmi boli práva a povinnosti detí objektívne chránené po celý čas konania (pred i po rozvode) a nie,
aby sa dieťa v určitom štádiu konania (ktoré síce pozostáva z čiastkových konaní) ocitlo v „právnom
vákuu“ ako to uviedol okresný súd. Ústavný súd v rámci svojho odôvodnenia ďalej uviedol, že úprava
obsiahnutá v rozsudku poručenského súdu stratí účinnosť právoplatnosťou výrokov týkajúcich sa výkonu
rodičovských práv a povinností na čas po rozvode. Zánik účinnosti tejto úpravy nemožno viazať na
právoplatnosť výroku o rozvode manželstva, keďže výrok o rozvode manželstva a výrok o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností na čas po rozvode majú samostatný skutkový základ, v opravnom konaní
sa preskúmavajú samostatne, takže nemožno vyvodiť, že by museli nadobudnúť právoplatnosť súčasne
(R 40/1965).V teraz prejednávanom prípade nastala situácia, že výrok o rozvode manželov nadobudol
právoplatnosť a obaja rodičia sa zároveň proti výroku o úprave práv a povinností k maloletej odvolali,
teda tento výrok nie je právoplatný, resp. v čase rozhodovania krajského súdu o odvolaní sťažovateľa
proti rozhodnutiu okresného súdu o úprave práv a povinností nebol právoplatný. Vzhľadom na všetky



okolnosti a špecifiká prípadu, riadiac sa ochranou najlepšieho záujmu maloletej (bez ohľadu na zložitosť
veci), mal krajský súd vychádzať z predpokladu, že vzťahy medzi rodičmi maloletej sú rozvrátené v takej
miere, že dohoda o úprave práv a povinností (do rozhodnutia o odvolaní proti výroku o úprave práv a
povinností) medzi nimi nie je reálna a na druhej strane potreba znovu nadviazania vzťahu medzi otcom a
dcérou je podľa odborných vyjadrení prednesených v konaní vysoko žiaduca. Ústavný súd konštatoval,
že výklad krajského súdu o tom, že existujú okolnosti (právoplatnosť výroku o rozvode manželstva)
odôvodňujúce zastavenie konania (§ 161 ods. 1 a 2 CSP) o odvolaní proti rozsudku okresného súdu
o úprave práv a povinností, nie je ústavne akceptovateľný najmä s prihliadnutím na záujmy maloletej.
Všeobecný súd by mal preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia dbať na jeho
celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým
na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho,
že práve súd má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, II. ÚS
174/04, III. ÚS 332/09, III. ÚS 678/2016). Ústavný súd v závere svojho nálezu uviedol, že krajský súd
pri svojom rozhodovaní v prvom rade nerešpektoval najlepší záujem maloletej, keď zastavil konanie
o odvolaní proti rozsudku o úprave práv a povinností bez toho, aby sa presvedčil, akým spôsobom
je najlepší záujem maloletej zabezpečený, či sa sám pokúsil záujmy maloletej chrániť. V dôsledku
tohto konania napadnutým rozsudkom porušil označené práva sťažovateľa. Podľa názoru ústavného
súdu bol odvolací súd povinný dôsledne preskúmať všetky skutočnosti (berúc ohľad aj na čas, po
ktorý sťažovateľ nemohol vykonávať svoje rodičovské práva, ako aj intenzitu narušenia vzájomných
vzťahov zainteresovaných) a až na tom základe vyvodiť svoj právny názor a odôvodniť ho. Odôvodnenie
výroku napadnutého rozsudku krajského súdu o zastavení odvolacieho konania v časti smerujúcej
proti úprave práv a povinností k maloletej je vzhľadom na obsah základných práv podľa čl. 19 ods. 2,
čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska
neakceptovateľné. Ako addendum ústavný súd uviedol, že už viackrát mal možnosť vyjadriť sa k
spôsobu hľadania a výkladu práva v konkrétnych právnych veciach. Ústavný súd v náleze sp. zn. III.
ÚS 341/07 uviedol, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné
vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Konajúci súd však nie je doslovným znením zákonného
ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho
textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť
alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať
svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V
prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho
napr. viac verzií interpretácie), alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a s účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred
doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. V inom náleze sp. zn. I. ÚS 243/07 (v ktorom nešlo o
výklad zákona, ale zmluvy) ústavný súd uzavrel, že všeobecný súd musí prihliadať na vzájomné vzťahy
jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na
špecifikum danej kauzy, a nie tieto kritériá iba mechanicky aplikovať. Takýto prístup je zároveň prístupom
modernej judikatúry, ktorá postupne nahrádza formálne legalistický pohľad na právo pohľadom, ktorým
sa sudca usiluje poskytnúť najlepšie vyargumentovanú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré
pred neho strany sporu predložia (II. ÚS 49/2018). Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak
ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie,
ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova
prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení
alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d);
toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením. Podľa Civilného mimosporového poriadku
súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone (pozri § 1 CMP). Vzájomný vzťah medzi
Civilným mimosporovým poriadkom a Civilným sporovým poriadkom je vymedzený v § 2 ods. 1 CMP,
podľa ktorého na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku,
ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Dôvodom na zmenu
rozhodnutia môže byť nedostatočné zistenie skutkového stavu veci alebo nesprávne právne posúdenie,
rovnako aj kombinácie oboch dôvodov (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESLARKINOVÁ,
S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H.



Beck, 2016, 1298 s.). Ústavný súd záverom uviedol, že úlohou krajského súdu preto bude po úplnom
zistení skutkových okolností (teda, či s ohľadom na časový odstup sú nejakým spôsobom upravené
práva a povinnosti k maloletej) opätovne rozhodnúť v rámci odvolacieho konania, majúc na zreteli
predovšetkým najlepší záujem maloletej. Argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa určenia výživného
ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Určenie sumy výživného a jej odôvodnenie, berúc do úvahy
vyjadrenie predsedu krajského súdu, nepovažuje ústavný súd za také, ktoré by bolo spôsobilé zasiahnuť
do práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše, sťažovateľ v petite
ústavnej sťažnosti ani nežiadal vyslovenie porušenia niektorého z „majetkových“ práv.

32. Vzhľadom na ustanovenie § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde odvolací súd viazanúc právnym
názorom Ústavného súdu SR v predmetnej veci krajský súd opätovne konal a vo veci opätovne rozhodol
rozsudkom (v poradí druhým). Odvolací súd opätovne preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia
pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového
poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem,) a dospel k záveru, že odvolania otca a matky sú nedôvodné,
avšak odvolanie Krízového strediska Dúha je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.11.2020 (§
378 C. s. p., § 219 ods. 3 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku bola matka, právny zástupca
matky, otec, právny zástupca otca, kolízny opatrovník, Krajská prokuratúra v Bratislave, Komisár pre
deti upovedomení zákonným spôsobom.

33. Podľa § 25 ods. 2 ZoR ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa odseku
1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak rodičia úpravu
styku žiadajú neupraviť.

34. Odvolací súd s poukazom na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v predmetnom
ústavnom náleze musí konštatovať, že napriek tomu, že bolo zrušené takpovediac celé rozhodnutie
odvolacieho súdu, z odôvodnenia predmetného nálezu vyplýva, že Ústavný súd SR mal za to, že
odvolací súd pochybil iba v rámci výroku, ktorým výrok rozsudku súdu prvej inštancie o úprave styku
otca s maloletou L. zrušil a konanie o úprave styku otca s maloletou zastavil. Na základe zrušeného
rozhodnutia ako celku bol odvolací súd povinný opätovne rozhodnúť ohľadom každého výroku, ktorý bol
napadnutý odvolaním. Na základe uvedeného v tejto súvislosti odvolací súd iba zopakuje, že z obsahu
spisu zistil, že súd prvej inštancie rozhodoval vo veci tých istých účastníkov, pričom rozsudkom zo dňa
21.03.2018, č.k. 61P/71/2013 - 1277 manželstvo účastníkov rozviedol, maloletú L. na čas po rozvode
zveril do osobnej starostlivosti matky, súčasne určil, že zastupovať maloletú a spravovať jej majetok budú
obaja rodičia, otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou 200,- € mesačne, počnúc
právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva, pričom styk otca s maloletou upravil zhodným spôsobom,
ako ho upravil v tomto konaní, a súčasne návrh matky na zákaz styku otca s maloletou zamietol. O
trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Odvolací
súd na základe odvolania matky a otca v konaní vedenom pod sp.zn. 11CoP/542/2018 rozsudok súdu
prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č.k. 61P/71/2013 - 1317 zo dňa 7.8.2018 v napadnutej
časti t.j. vo výroku o úprave styku a o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Vo zvyšku ( t.j. vo výroku o zverení maloletej, o práve zastupovať maloletú a spravovať jej
majetok, o výške vyživovacej povinnosti, o zamietnutí návrhu matky týkajúceho sa zákazu styku otca
s maloletou) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil. Z obsahu spisu odvolací súd
ďalej zistil, že predmetný výrok rozsudku o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť dňa 3.7.2018,v
spojení s opravným uznesením zo dňa 7.8.2018 č.k. 61P/71/2013 - 1317. Rozsudok súdu prvej inštancie
nadobudol aj právoplatnosť pri zostávajúcich výrokov t. j. výroku o zverení, výroku o zastupovaní a
správe majetku, výroku o výživnom a výroku, ktorým súd prvej inštancie návrh matky na zákaz styku
otca s maloletou zamietol a to konkrétne dňa 21.05.2019, v spojením s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 16.04.2019 č.k. 11CoP/542/2018 - 1388. Ku dňu rozhodnutiu odvolacieho súdu nebolo
konanie vedené na súde prvej inštancie ohľadom úpravy styku otca s maloletou skončené.

35. Keďže otec napadol svojím odvolaním aj výrok vzťahujúci sa k zvereniu maloletej L. (na čas do
rozvodu), pričom matka napadla výrok vzťahujúci sa k zastupovaniu a správe majetku maloletej (na
čas do rozvodu) odvolací súd bol povinný predmetné výroky preskúmať. Odvolací súd v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že napadnuté výroky týkajúce sa zverenia, ako aj zastupovania a správny majetku maloletej
sú výroky, ktoré majú po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, ako aj po právoplatnosti výrokov



týkajúcich sa zverenia a zastupovania a správy majetku maloletej na čas po rozvode manželstva svoje
opodstatnenie, avšak iba z hľadiska posudzovania úkonov smerom do minulosti, a preto odvolací súd
vyhodnotil, že je potrebné ich zachovať, napriek neaktuálnosti situácie t.j. ide o výroky upravujúce
vzťahy k maloletej na čas do rozvodu. Inak povedané, právoplatnosťou výrokov vyhlásených v rámci
konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, ktoré
ohľadom zverenia maloletej L., ako aj zastupovania a správy majetku maloletej na čas po rozvode
nadobudli právoplatnosť dňa 21.05.2019 už platí výlučne úprava práv a povinností k maloletej na čas
po rozvode, a preto sa rozhodovanie o odvolaní vo vzťahu k uvedeným výrokom stalo bezpredmetné,
nakoľko sa týka výlučne zverenia, a súčasne zastupovania a správy majetku na čas do rozvodu.
Keďže právoplatnosťou vyššie uvedených výrokov môže platiť už iba úprava po rozvode manželstva,
nie je možné v tomto prípade posudzovať podmienky, ako aj dôvodnosť zverenia na čas do rozvodu, a
súčasne tak aj zastupovanie a správu majetku maloletej na čas do rozvodu, nakoľko uvedená úprava sa
právoplatnosťou vyššie uvedených výrokov stala neaktuálnou. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje,
že rozsudok súdu prvej inštancie v oboch týchto výrokoch síce potvrdil, avšak výlučne z formálneho
hľadiska, ako aj z dôvodu právnych úkonov realizovaných na čas do rozvodu manželstva (napr. na čas
do rozvodu dochádzalo k poberaniu prídavkov na deti..). Inými slovami, zo strany odvolacieho súdu ide
iba o formálne potvrdenie týchto výrokov a to z toho hľadiska, aby uvedená úprava na čas do rozvodu
neabsentovala, nakoľko absentovaním, respektíve zrušením predmetných výrokov by mohlo dôjsť k
produkovaniu ďalších prípadných súdnych sporov. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku týkajúcom sa zverenia maloletej do osobnej starostlivosti matky, ako aj vo
výroku o zastupovaní a správe majetku maloletej ako vecne správny potvrdil ( § 387 ods. 1, 2 CSP).

36. Otec a súčasne aj matka v rámci svojho podaného odvolania napadli aj výrok týkajúci sa určenia
výšky vyživovacej povinnosti. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k
určeniu výšky vyživovacej povinnosti, v tejto súvislosti má odvolací súd za to, že vyživovacia povinnosť
otca určená na maloletú s poukazom na osobné, zárobkové a majetkové pomery otca bola ustálená
zo strany súdu prvej inštancie primeraným spôsobom. V danom prípade odvolací súd zdôrazňuje, že
výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované
v súvislosti s jeho všestranným rozvojom tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah
nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzny, a to vzhľadom na vek,
zdravotný stav, ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce
povolanie a podobne. Základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov plniť si svoju vyživovaciu
povinnosť voči dieťaťu je zistenie ich skutočných príjmov, ale aj podkladov odôvodňujúcich záver,
že tento dosahovaný príjem zodpovedá ich telesným a duševným schopnostiam, skúsenostiam v
plnení pracovných povinností, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam ich uplatnenia a závisí aj od
zisťovania ich celkových majetkových pomerov v širšom slova zmysle. Pri rozhodovaní o určení
rozsahu vyživovacej povinnosti má súd vychádzať jednak zo všeobecných hľadísk, t.j. zo skúmania
odôvodnených potrieb dieťaťa, rozsah ktorý je rôzny vzhľadom na vek, zdravotný stav, spôsob prípravy
na budúce povolanie, nadanie, záujmy dieťaťa. Vychádza zároveň aj z reálnych možností a schopností
rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Medzi týmito dvomi kritériami (medzi odôvodnenými
potrebami maloletého dieťaťa a reálnymi schopnosťami a možnosťami rodičov) platí zásada priamej
úmernosti, ktorá je plne v súlade s normatívnou zásadou, že dieťa má právo žiť na takej úrovni, na
akej žijú jeho rodičia. To znamená, že čím je vyššia životná úroveň rodičov, tým je odôvodnené aj
rozsiahlejšie uspokojovanie potrieb dieťaťa; teda jeho odôvodnenými potrebami sú aj také potreby,
ktoré nie sú celkom bežné, ale sú pre vývoj dieťaťa prospešné, napr. rekreačné, kultúrne, také, ktoré
vo vyššej miere zmierňujú zdravotný hendicap a pod. Rozsah odôvodnených potrieb dieťaťa je tiež
súčasne závislý od reálnych schopností a možností jeho rodičov povinných poskytovať mu výživné, t.j.
od ich zárobkových schopností a možností, počtu ich celkových vyživovacích povinností a pod. Plnenie
vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, ktoré sú na ich výživu i celkovú starostlivosť úplne odkázané,
je jednou zo základných povinností každého rodiča, pričom každý z rodičov je povinný venovať všetky
svoje sily dôslednému zabezpečeniu výživy detí, a to všetkých svojich detí bez rozdielu a bez ohľadu
na to, či s deťmi žije alebo nežije v spoločnej domácnosti, pretože dieťa má právo na vytvorenie čo
najpriaznivejších podmienok pre svoj zdravý rast a vývoj.

37. Súd prvej inštancie v rámci svojho rozsudku uložil otcovi povinnosť platiť na maloletú Dominiku
sumou 140,- € mesačne, od 31.10.2013 do 31.08.2016 a od 01.09.2016 v sume 200,- € mesačne
vždy do 15-dňa v mesiaci vopred, k rukám matky. Odvolací súd v rámci konania vedeného pod
sp.zn.11CoP/542/2018 taktiež preskúmaval výrok týkajúci sa určenia výšky vyživovacej povinnosti zo



strany otca na maloletú L. vo výške 200,- mesačne, na čas po rozvode, pričom tento výrok ako
vecne správny potvrdil, s odôvodnením, že súd prvej inštancie vyčíslil výšku výživného v súlade
s odôvodnenými potrebami maloletej a možnosťami a schopnosťami otca, pričom aj v tejto časti
odvolací súd poukázal na správne dôvody súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil. Uviedol, že
súd prvej inštancie vyhodnotil odôvodnené potreby maloletej, vyhodnotil, ktoré výdavky považoval za
odôvodnené, a ktoré nie, pričom správne konštatoval, že vyživovaciu povinnosť k maloletej má aj matka
a zohľadnil aj mieru osobnej starostlivosti matky. Z uvedeného je potrebné uzavrieť, že predmetný
odvolací rozsudok už preskúmal aj výšku vyživovacej povinnosti určenú súdom prvej inštancie na čas
po rozvode, a preto odvolací súd v tomto prípade (v konaní o určenie výšky vyživovacej povinnosti na
čas do rozvodu) iba poukazuje na odôvodnenie rozsudku sp.zn. 11CoP/542/2018, týkajúce sa určenia
výšky vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletej L. na čas po rozvode. Jediný argument otca, ktorý v
rámci svojho odvolania použil a zároveň vytkol súdu prvej inštancie bolo, že matka bola v čase začatia
konania vlastníčkou nehnuteľnosti - bytu na A. R. Č.. 4 v Bratislave. Tento počas konania previedla
darovacou zmluvou na svojho otca. Matka k uvedenému v rámci svojho vyjadrenia uviedla, že keďže
tento byt získala od otca darovacou zmluvou iba ho bezodplatne opätovne previedla na otca a to aj
z toho dôvodu, že maloletá mala k bytu negatívny vzťah. Odvolací súd sa v tomto prípade stotožnil s
názorom otca, že matka sa v danom prípade vzdala bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho majetkového
prospechu (§ 75 ods. 1 zákona o rodine). Podľa názoru odvolacieho súdu je pravdou, že pokiaľ by matka
uvedený byt predala alebo prenajala, mala by k dispozícii finančné prostriedky, ktorými by si zlepšila
svoju životnú úroveň a tým aj životnú úroveň maloletej. Zdôvodnenie matky prečo opätovne byt previedla
bezodplatne na otca podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí. Napriek uvedenému názoru odvolacieho
súdu má odvolací súd za to, že skúmanie majetkových pomerov je len jedným z aspektov, ku ktorým
súd prihliada v rámci konania o určenie výšky vyživovacej povinnosti. Inak povedané, uvedené vzdanie
sa majetkového prospechu zo strany matky v tomto konkrétnom prípade nemôže spôsobiť zníženie
výšky vyživovacej povinnosti určenej otcovi, nakoľko táto výška vyživovacej povinnosti bola stanovená
s prihliadnutím na rôzne kritéria určujúce výšku vyživovacej povinnosti a to sú hlavne výdavky maloletej
a následne osobné, zárobkové a nakoniec aj majetkové pomery oboch rodičov. Na základe uvedeného
preto odvolací súd k uvedeným argumentom otca tvrdených v rámci podaného odvolania neprihliadol.
Pokiaľ ide o určenie zaostalého výživného odvolací súd udáva, že návrh na začatie konania bol podaný
dňa 31.10.2013, a preto súd prvej inštancie určoval výživné od tohto dňa t j. od 31.10.2013 do 31.08.2016
vo výške 140,- € mesačne (t.j. za čas, kedy bola maloletá v materskej škole) a následne od 1.9.2016 v
sume 200,- €, za čas kedy maloletá nastúpila na základnú školu. V danom prípade je potrebné zdôrazniť,
že rozsudok súdu prvej inštancie týkajúci sa rozvodu nadobudol právoplatnosť dňa 3.7.2018, a preto
bolo v tomto konaní ( t.j. v konaní na čas do rozvodu manželstva) potrebné určiť výživné na maloletú,
iba na čas do právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. Inak povedané, bežné výživné sa v tomto
konaní už zmenilo na zaostalé výživné a to od 31.10.2013 (t.j. deň podania návrhu) do 3.7.2018 (deň
právoplatnosti rozvodu manželstva).Odvolací súd teda vypočítal aktuálnu výšku zaostalého výživného a
to od 31.10.2013 do 31.08.2016 vo výške 140,- €, pričom zohľadnil skutočnosť, že v uvedenom období
otec platil výživné vo výške 90,- € t.j. za 34 mesiacov ( nie za 33 ako uviedol súd prvej inštancie) x 50,-
€ (140,- € - 90,- € = 50,- €) t.j. 34 x 50 = 1.700,- €. Následne za obdobie od 01.09.2016 do 28.02.2018
(t.j. mesiac, v ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku vo veci na súde prvej inštancie) vo výške 110,- €
x 18 mesiacov ( t.j. 200,-€ - 90,- € = 110,- €) t.j. 1.980,- € následne od 01.03.2018 do 03.07.2018 t.j.
200,- € x 4 mesiace a 3 dni t.j. 800,- € + 19,35 € = 819,35 € Zaostalé výživné potom predstavuje sumu
1.700,- € + 1.980,- € + 819,35 € za obdobie od 31.10.2013 do 3.7.2018 t.j. dlžné výživné je vo výške
4.499,35 €. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o
určení výšky vyživovacej povinnosti, a súčasne vo výroku o určení zaostalého výživného, zmenil iba z
dôvodu správoplatnenia výroku o rozvode manželstva, nakoľko z bežného výživného sa stalo už výlučne
výživné zaostalé, a preto odvolací súd upravil výrok o výživnom v súlade so skutočným stavom veci
(§ 388 CSP).

38. Z obsahu odvolania vyplýva, že otec, ako aj matka napadli výrok vzťahujúci sa k úprave styku otca s
maloletou, pričom súčasne tento výrok napadlo aj občianske združenie DOMOV - DÚHA, ktorému bola
uložená povinnosť realizovať asistovaný styk. Predmetný výrok napadli odvolatelia z rôznych dôvodov,
pričom odvolací súd na základe odôvodnenia nálezu ústavného súdu v tejto veci udáva, že výrok
preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie o úprave styku otca s maloletou dcérou je zhodný s
výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie manželstvo účastníkov rozviedol,
a upravil práva a povinnosti k maloletým deťom na čas po rozvode v konaní vedenom na súde prvej
inštancie pod sp.zn. 61P/71/2013. Tento rozsudok bol preskúmaný odvolacím súdom a pod sp.zn.



11CoP/542/2018 odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č.k.
61P/71/2013 - 1317 v napadnutej časti t.j. vo výroku o úprave styku a o trovách konania zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd ohľadom
úpravy styku konštatoval, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak mal snahu upraviť styk otca
s maloletou na čas po rozvode, keďže v tomto smere medzi rodičmi je absolútny nesúlad a dohoda
medzi nimi nie je možná. Správne postupoval súd prvej inštancie, ak mal úmysel upraviť styk v zariadení,
ktoré by pracovalo, či už s rodičmi, alebo s maloletou, v záujme obnovenia kontaktu otca s maloletou.
Odvolací súd súčasne uviedol, že nesprávne postupoval súd prvej inštancie, ak určil na realizáciu tohto
styku stredisko, ktoré takúto činnosť nevykonáva. Je preto potrebné, aby súd opätovne určil inštitúciu
na realizáciu asistovaného styku, ktorý je potrebný pre obnovenie kontaktu otca s maloletou, a následne
upravil styk a stanovil podmienky, za akých sa bude realizovať. Odvolací súd v rámci svojho odôvodnenia
taktiež uviedol, že nebolo správne, ak súd prvej inštancie upravil styk v časových úsekoch, nakoľko
vzťahy medzi rodičmi sú tak vážne narušené, že zo stanovenia rozsahu styku na 4 mesiace nemožno
vyvodiť, či táto odborná spolupráca bude úspešná, alebo nie a za danej situácie a vzťahoch, ktoré
medzi účastníkmi vládnu, nie je možné konštatovať, že takáto úprava styku je v prospech maloletej.
S poukazom na toto odôvodnenie súdu prvej inštancie takpovediac v tej istej veci ( ÚPP po rozvode)
odvolací súd k výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol upravený styk otca s maloletou dcérou
tak, že po dobu prvých piatich mesiacoch prebehne styk otca s maloletou formou asistovaných stretnutí,
za prítomnosti odborného pracovníka príslušného zariadenia v Krízovom stredisku Dúha, Stavbárska 6
Bratislava, v rozsahu lx do týždňa v trvaní 90 minút, pričom presný čas a miesto si určí príslušné stredisko
uvádza, že predmetný výrok rozsudku súdu prvej inštancie je nevykonateľný už len z toho dôvodu, že
Krízové stredisko Dúha sa taktiež odvolalo voči predmetnému rozsudku s odôvodnením, že kapacitne
nie sú schopný uvedené asistované stretnutia realizovať. Odvolací súd má však za to, že vhodnejšie
ako asistovaný styk sa javí v danej veci nariadenie výchovného opatrenia. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. b) zák. č. 305/2005 Z.z. zákona o sociálnoprávnej
ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov Centrum pre deti a rodiny
je zariadenie zriadené na účel vykonávania výchovných opatrení podľa § 12 ods. 1 písm. b) a d),
výchovných opatrení, ktorými je uložená povinnosť podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo inému
odbornému poradenstvu, povinností uložených na zabezpečenie účelu výchovného opatrenia podľa
osobitného predpisu alebo neodkladných opatrení, ktorým je uložená takáto povinnosť. V danom prípade
odvolací súd vzhľadom k náročnosti posudzovaného prípadu, vidí potrebu nariadenia výchovného
opatrenia (t.j. aj priamo začatia konania o nariadenie výchovného opatrenia ex offo), ktoré takpovediac
nahradí výrok rozsudku súdu prvej inštancie o úprave styku v Krízovom stredisku Dúha, avšak v
zariadení na to určenom. V danom prípade je zrejmé, že otec sa s maloletou už dlhodobo (niekoľko
rokov) nestretáva, respektíve nie je mu umožnený žiaden kontakt s maloletou dcérou. Podľa tvrdení
otca uvedená situácia vznikla v dôsledku konania matky, pričom podľa názoru matky za uvedenú
vzniknutú situáciu môže otec sám, nakoľko v dôsledku negatívneho zážitku s otcom maloletá otca
odmieta. Túto alarmujúcu situáciu je potrebné podľa názoru odvolacieho súdu vyriešiť prostredníctvom
nariadenia výchovného opatrenia, za účelom obnovenia vzťahu medzi otcom a dcérou, pričom výchovné
opatrenie musí byť uložené obom rodičom, ako aj maloletej L.. S poukazom na ustanovenie § 45
Zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene doplnení niektorých zákonov,
uvedené výchovné opatrenie realizujú priamo Centrá pre deti a rodiny, za prítomnosti príslušného
odborného pracovníka, pričom súd môže stanoviť iba presný za počet hodín, ktorý považuje nevyhnutné
realizovať, prostredníctvom výchovného opatrenia, avšak konkrétnemu centru nemôže stanoviť ani
deň ani hodinu, nakoľko každé centrum si musí túto povinnosť zadeliť samé, s prihliadnutím aj na
iné aktivity, ktoré dané centrum má. Následne po zrealizovaní výchovného opatrenia, respektíve po
získaní správy z Centra pre deti a rodiny, ktoré v správe podrobne uvedie, akým spôsobom pri nariadení
výchovného opatrenia spolupracovala matka, a akým spôsobom spolupracoval otec a súčasne maloletá
bude úlohou súdu prvej inštancie upraviť styk otca s maloletou dcérou konkrétnym spôsobom, pričom
samozrejme súd prvej inštancie zohľadní výsledky vykonaného dokazovania. Odvolací súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že vnútroštátne orgány t.j. súdy nie sú zodpovedné za výsledok, t.j. ak sa
styk rodiča s dieťaťom napokon nepodarí uskutočniť v navrhovanej forme a periodicite, prípadne sa ho
nepodarí uskutočniť vôbec, ak vyvinuli náležitú starostlivosť a styku rodiča s dieťaťom bránia okolnosti
na strane dotknutých osôb. ESĽP uznáva, že štátne orgány nie sú všemocné, najmä ak sa stretávajú
s rodičmi, ktorí nie sú schopní prekonať svoju nevraživosť a nedbajú na záujmy vlastného dieťaťa
(napr. Pedovič proti Českej republike, rozsudok z 18. júla 2006, ods. 115). Skutočnosť, že rodičia
dieťaťa nespolupracujú, však nezbavuje vnútroštátne orgány povinnosti prijať všetky nevyhnutné a
vhodné opatrenia na to, aby boli udržané rodinné putá (napr. Reslová proti Českej republike, rozsudok



z 18. júla 2006, ods. 56). Často sa však stáva, že nie je možné okamžite nadviazať styk rodiča s
dieťaťom, ktoré po istú dobu žilo s druhým z rodičov a nadviazanie styku vyžaduje určitú prípravu. Je
nutné, aby sa dotknuté osoby podrobili vhodným opatreniam (stretnutia u psychológa, asistovaný styk v
špecializovanom zariadení a pod.). Vo všeobecnosti platí, že vnútroštátne orgány musia vyvíjať snahu,
aby napomohli spolupráci rodičov k výkonu práva styku. Ich povinnosť využiť donucovacie opatrenia
však nemôže byť neobmedzená; musia brať ohľad na záujmy, práva a slobody dotknutých osôb a
osobitne na najlepší záujem dieťaťa a jeho práva, ktoré mu priznáva článok 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Najlepší záujem dieťaťa môže v závislosti na svojej povahe a
závažnosti prevážiť nad záujmom rodiča. Na základe uvedeného má odvolací súd za to, že nariadenie
výchovného opatrenia a začatie konania o uloženie výchovného opatrenia (aj v rámci tohto konania)
sa javí byť v prejednávanom prípade priam žiaduce. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody
odvolací súd t.j. pre čiastočnú nevykonateľnosť výroku rozsudku o úprave styku otca s maloletou dcérou
(nevhodné zariadenie o asistovanom styku), ako aj pre potrebu nariadenia výchovného opatrenia, a
súčasne s poukazom na závery ústavného súdu v danej veci rozsudok súdu prvej inštancie, zrušil a vec
v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

39. Odvolací súd bol taktiež povinný rozhodnúť o návrhu matky na prerušenie odvolacieho konania.
Právny zástupca matky v predmetnej veci navrhol prerušiť toto konanie na čas do právoplatného
skončenia konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. III.ÚS 273/2020 (Rvp
1377/2020). Právny zástupca v rámci predmetného návrhu na prerušenie konania zdôraznil, že matka
a maloletá podali dňa 19.6.2020 na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej tiež aj ako „ústavný súd“)
sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky zo dňa 18.6.2020 proti porušovaniu základných
práv a slobôd daných Ústavou Slovenskej republiky (čl. 16, čl. 19, čl. 40, čl. 41 a čl. 46) a súčasne
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (čl. 6 a čl. 8) a Dohovoru o právach dieťaťa (čl. 3, čl. 19 a čl. 34; ďalej len „sťažnosť“), o ktorej
v rámci predbežného prerokovania rozhodol ústavný súd uznesením, č. k. III. ÚS 273/2020 - 32 zo dňa
13.7.2020 tak, že sťažnosť sťažovateliek (matky a maloletej) prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu.
Uvedené uznesenie ústavného súdu bolo právnemu zástupcovi sťažovateliek doručené dňa 31.7.2020.
Ústavný súd doposiaľ o sťažnosti sťažovateliek meritórne nerozhodol. Sťažnosť sťažovateliek sa pritom
priamo týka predmetu odvolacieho konania, ktoré sa vedie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
20CoP/129/2020, o úprave práv a povinností rodičov k maloletej na čas do rozvodu, resp. na čas, kým
rozhodnutie o úprave styku maloletej s otcom po rozvode nadobudne právoplatnosť. Matka má za to, že
je tomu tak preto, že konanie vedené na ústavnom súde priamo súvisí s úpravou styku otca s maloletou
a najmä s návrhom matky na zákaz styku otca s maloletou, ktorý bol všeobecnými súdmi v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 61P/71/2013, o rozvod manželstva a o úprave
výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode, zamietnutý, resp. ktorými bolo také
zamietnutie návrhu matky potvrdené. Matka má za to, že v konaní pred ústavným súdom o jej a maloletej
sťažnosti zo dňa 18.6.2020 sa rozhoduje o otázke, ktorú nie je Krajský súd v Bratislave v predmetnom
konaní oprávnený riešiť a zároveň ide o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá má zásadný význam
pre prejednanie a rozhodnutie predmetnej odvolacej veci, pretože sa v ňom rieši otázka porušenia
základných ľudských práv a slobôd matky a maloletej ohľadom návrhu matky na zákaz styku otca s
maloletou, dôvodnosti takéhoto návrhu, a teda aj toho, či úprava styku otca s maloletou v asistovanej,
resp. neasistovanej forme, je v najlepšom záujme maloletej.

40. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že návrh matky na prerušenie tohto konania na čas do
právoplatného skončenia konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. III.ÚS
273/2020 (Rvp 1377/2020) a to bez ohľadu na skutočnosť, že ústavný súd uznesením, č. k. III. ÚS
273/2020 - 32 zo dňa 13.7.2020 sťažnosť sťažovateliek (matky a maloletej) prijal na ďalšie konanie v
celom rozsahu, pokladá za nedôvodný. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že právomoc
ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ústavy proti rozhodnutiu
či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená na jeho prieskume z hľadiska dodržania
ústavnoprávnych princípov, t j. či v konaní a rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi
ústavného poriadku chránené práva alebo slobody fyzickej osoby. To v danom kontexte znamená, že
ani prípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná, lebo
konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania v ďalšej inštancii mimo rámca všeobecného súdu
a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámci prehodnocoval skutkové a právne
závery všeobecného súdu alebo zjednocoval jeho judikatúru (uznesenie Ústavného súdu SR z 8. marca
2017, sp. zn. I. ÚS 140/2017). Inak povedané, odvolací súd má za to, že ústavný súd bude posudzovať



predmetnú sťažnosť voči rozhodnutiu dovolacieho súdu (sp.zn. 5Cdo/160/2019), avšak výlučne len
z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, a teda nie je oprávnený preskúmavať závery
všeobecného súdu, ktoré z tohto pohľadu pri uplatnení princípu apelácie je oprávnený preskúmavať
výlučne krajský súd, prípadne najvyšší súd. Ak teda bolo predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie
v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 61P/71/2013, o rozvod manželstva a
o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode, a to konkrétne vo
výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie návrh matky na zákaz styku otca zamietol, preskúmané
odvolacím súdom, a následne aj dovolacím súdom, z hľadiska jeho apelačnej pôsobnosti t.j. posúdenia
procesných aj hmotnoprávnych predpokladov a podmienok, tak ústavný súd napriek prijatiu predmetnej
ústavnej sťažnosti matky nemôže tento tieto rozsudky už z hľadiska naplnenia predpokladov a správnosti
alebo nesprávnosti ich záverov opätovne preskúmať, nakoľko nie je štvrtou inštanciou všeobecného
súdnictva. Odvolací súd taktiež v predmetnej veci zdôrazňuje, že toto konanie je konaním o úprave práv
a povinností k maloletej L., a teda uplatňujú sa v ňom princípy a zásady charakteristické pre tento druh
konania a to konkrétne s poukazom na čl. 12 základných princípov Civilného mimosporového poriadku
súd musí konať rýchlo, hospodárne a predchádzať zbytočným prieťahom, ako aj s poukazom na čl. 5
Zákona o rodine t.j. je súd povinný rozhodovať v súlade so záujmom maloletého dieťaťa. Odvolací súd
taktiež zdôrazňuje, že ak by aj ústavný súd zrušil rozhodnutie NS SR vedené pod sp.zn. 5Cdo/160/2019
neznamená to automaticky, že najvyšší súd rozhodne tak, že zruší alebo zmení rozhodnutie odvolacieho
súdu vedené pod sp.zn. 11CoP/542/2018 v spojení s opravným uznesením č.k. 61P/71/2013 - 1317
vo výroku, ktorým bol právoplatne zamietnutý návrh matky na zákaz styku otca s maloletou dcérou.
Ak by sa aj napokon v priebehu konania zistili skutočnosti odôvodňujúce zákaz styku otca s maloletou
dcérou, matka môže kedykoľvek v priebehu konania podať samostatný návrh na zákaz styku otca s
maloletou dcérou. Odvolací súd ohľadom prerušenia konania poukazuje aj na konštantnú judikatúru
ohľadom prerušenia konania, podľa ktorej ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (v súčasnosti §
164 CSP) upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie
je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými
procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z
jednotlivých opatrení (napr. spojenie veci, prerušenie konania, riešenie tzv. predbežnej otázky) slúžiacich
účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania, je ale potrebné
podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6
O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a
účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania
predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 21.
10. 2010, sp. zn. 3 Cdo 150/2010). Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd návrh
matky na prerušenie odvolacieho konania nepokladal za dôvodný, zbytočne predlžujúci súdne konanie,
ktoré si vyžaduje osobitnú rýchlosť konania, a preto ho uznesením v rámci rozhodnutia vo veci samej
zamietol.

41. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).

42. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378, § 219 ods. 3 C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal
dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na
odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto
preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolatelia, ani nevzniesli
žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene
písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci LinoCarlos VARELA ASSALINO proti
Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod
sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).



43. Otec sa síce odvolal aj voči výroku o trovách konania, avšak vzhľadom k tomu, že odvolací súd už
zrušil výrok týkajúci sa úpravy styku otca s maloletou a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie
na nové konanie, nebol oprávnený rozhodovať o trovách konania, a súčasne ani o odvolaní voči výroku
o trovách konania. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov prvoinštančného,
ako aj odvolacieho konania (§ 396 odsek 1 CSP).

44. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).



(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).