Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/104/2022 1116227047 21. 01. 2025 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2025:1116227047.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcov: 1/ Simply Slovakia s. r. o. v likvidácii, so sídlom Námestie SNP 13, 811 06 Bratislava, IČO: 47 232 927, 2/ G. M., nar. XX. R. XXXX, hlásený pobyt L., X. G., S. R., obaja zastúpení advokátskou kanceláriou A.K. JUDr.NOVÁČKOVÁ s.r.o., so sídlom Zuzany Chalupovej 4004/14B, 851 07 Bratislava, IČO: 36 699 705 proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 2.348,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 25Cb/191/2016 -230 zo dňa 28. 4. 2022 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 25Cb/191/2016-230 zo dňa 28. 4. 2022 p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 25Cb/191/2016-230 zo dňa 28.4.2022 zamietol žalobu žalobcov, ktorí sa domáhali od žalovaného zaplatenia sumy vo výške 2.348,- Eur s príslušenstvom. Vo svojom odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že žalobcovia odôvodňovali podanú žalobu tým, že so žalovaným uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere č. 203968 - 52082, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcom úver vo výške 13.248,- Eur. Z predmetnej sumy žalovaný zrazil ešte pred poskytnutím úveru údajný úrok vo výške 9.248,- Eur a žalobcom vyplatil len sumu 4.000,- Eur. Žalobcovia uhradili žalovanému sumu 6.348,- Eur v 23 splátkach po 276,- Eur, čiže poskytnutú sumu preplatili o sumu 2.348,- Eur. Podľa žalobcov je uzatvorená úverová zmluva pre úžernícke úroky a viacnásobné obchádzanie zákona neplatná. Absolútnu neplatnosť zmluvy ako celku majú podľa žalobcov podporovať aj zmluvné pokuty dojednané v zmluve. Žalobcovia poukázali na spotrebiteľský charakter vzťahu, keďže žalobkyňa 2/ ako spolužiadateľka o poskytnutie úveru a následne spoludlžníčka nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, čo zakladá jej postavenie ako spotrebiteľky s poukazom na znenie ustanovenia § 2 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. Spotrebiteľský charakter sporu je podľa žalobcov zvýraznený tým, že peňažné prostriedky vo výške 4.000,- Eur boli žalovaným poukázané výhradne žalobkyni 2/ na jej osobný účet. Vzhľadom k tomu, že predmetný vzťah je potrebné posudzovať podľa zákona č. 129/2010 Z. z., stalo sa poskytnutie peňažných prostriedkov žalovaným bezúročným a bez poplatkov. Žalobcovia k žalobe pripojili žiadosť o úver z 20. októbra 2014, zmluvu o revolvingovom úvere č. 203968 - 52082 z 22. októbra 2014, splátkový kalendár k zmluve, rozsudky Krajského súdu v Bratislave z 18. februára 2016, sp. zn. 1CoZm/55/2014 a z 3. marca 2016, sp. zn. 1CoZm/14/2015,
pokus žalovaného o zmier zo 6. decembra 2015 adresovaný žalobkyni 2/, faktúru č. 915004570 na zmluvnú pokutu v sume 662,40 Eur vystavenú na žalobkyňu 2/, pokus žalovaného o zmier zo 4. novembra 2015 adresovaný žalobkyni 2/, faktúru č. 915004161 na zmluvnú pokutu v sume 662,40 Eur vystavenú na žalobkyňu 2/, pokus žalovaného o zmier z 5. júla 2015 adresovaný žalobkyni 2/, faktúru č. 915002631 na zmluvnú pokutu v sume 662,40 Eur vystavenú na žalobkyňu 2/, faktúru č. 916000053 na sumu 6.624,- Eur vystavenú na žalobkyňu 2/ a priemerné úrokové miery z úverov. 2. Žalovaný mal za to, že uzatvorená úverová zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou, keďže jej zmluvnými stranami sú podnikateľské subjekty. Zároveň žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa 2/ pristúpila k záväzku ako spoludlžník, pričom v zmysle článku 5 bod 5.8 zmluvy sa spoludlžník považuje za pristupujúceho dlžníka, ktorý zabezpečuje splnenie záväzku dlžníka zo zmluvy o revolvingovom úvere. Podľa žalovaného špecifickým znakom obchodných záväzkových vzťahov je zmluvná voľnosť, ktorá bola prebraná aj do ustanovenia § 502 Obchodného zákonníka, ktoré umožňuje stranám zvoliť si výšku úroku z omeškania. Žalovaný v duplike poukázal na to, že o poskytnutie úveru písomne požiadal žalobca 1/, ktorý k svojej žiadosti predložil daňové priznania a výpis z obchodného registra. Tieto dokumenty predložil žalobca 1/ na posúdenie úverovej schopnosti. Tvrdenia žalobcov o tom, že všetky dokumenty boli žalovaným vystavené na žalobkyňu 2/ označil žalovaný za zavádzajúce, keďže všetky výzvy obdržal aj žalobca 1/. 3. Rozsudkom z 13. decembra 2019, č. k. 25Cb/191/2016-175 uložil prvostupňový súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 2.348,- Eur a priznal žalobcom 1/ a 2/ voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. 4. Uznesením zo 16. novembra 2021, č. k. 2Cob/37/2020-219 Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie z 13. decembra 2019, č. k. 25Cb/191/2016-175 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že sa súd prvej inštancie v predmetnom sporovom konaní nijakým spôsobom nezaoberal podmienkami pre definovanie sporu ako spotrebiteľského, alebo sporu obchodnoprávneho, s čím bezprostredne súvisí aj ustálenie otázky aktívnej legitimácie oboch žalujúcich subjektov, uložil povinnosť súdu prvej inštancie sa v ďalšom konaní, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.), s uvedenými skutočnosťami dostatočným spôsobom vysporiadať. V nadväznosti na takto súdom prvej inštancie prijatý záver mal následne posúdiť nárok uplatnený žalobou vyplývajúci z predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere s poukazom na zmluvné dojednania týkajúce sa odmeny za poskytnutie úveru a výšky úrokov, a to aj s ohľadom na námietky odvolateľa, a na vykonanie dokazovania listinami v náležitom rozsahu, ktoré v danom prípade absentovalo. 5. Následne prvoinštančný súd dospel k nasledovným skutkovým zisteniam. Na základe žiadosti žalobcu 1/ ako žiadateľa o úver a žalobkyne 2/ ako spolužiadateľky o úver z 20. októbra 2014, ktorý mal byť poskytnutý na investičný účel, bola dňa 22. októbra 2014 uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere medzi žalobcom 1/ ako dlžníkom, žalobkyňou 2/ ako spoludlžníkom a žalovaným ako veriteľom, ktorou sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcom 1/ a 2/ úver vo výške 13.248,- Eur, ktorý mali žalobcovia splatiť v 48 mesačných splátkach vo výške 276,- Eur. Rovnako tak bola v zmluve dohodnutá zmluvná odmena predstavujúca úroky z úveru vo výške 9.248,- Eur, ktorá mala byť splatná ku dňu prevedenia revolvingu. Dňa 22. októbra 2014 žalovaný poukázal na účet žalobkyne 2/ vedený v ČSOB, a.s. sumu 4.000,- Eur. Počas trvania úverového vzťahu žalobcovia prestali poskytnutý úver splácať, v dôsledku čoho ich žalovaný vyzval na splnenie zmluvnej povinnosti a na zaplatenie zmluvných pokút pokusmi o zmier pred začatím súdneho konania. 6. Prvostupňový súd poukázal v rozsudku na ust. § 497, § 498, § 499, § 500, § 501 ods. 1, § 502 ods. 1, § 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka a uviedol, k otázke aktívnej vecnej legitimácie, že žalobkyňu 2/ je potrebné považovať za aktívne legitimovanú, keďže súd vyhodnotil jej postavenie ako úverového dlžníka a v texte úverovej zmluvy je žalobkyňa 2/ označená ako spoludlžník. Rovnako tak súd poukazuje na to, že aj v žiadosti o poskytnutie úveru z 20. októbra 2014 je žalobkyňa 2/ označená ako spolužiadateľ úveru so žiadateľom, ktorým bol žalobca 1/. Je tak zrejmé, že žalobkyňa 2/ pri uzatváraní zmluvného záväzku mienila vystupovať v zmluvnom vzťahu ako úverový (spolu)dlžník a nielen subjekt, ktorý má záväzok žalobcu 1/ voči žalovanému zabezpečovať. Súd poukázal na to, že aj jednotlivé predžalobné výzvy (pokusy o zmier) adresované žalovaným žalobkyni 2/ boli formulované ako dlžníkovi, nie ako subjektu, ktorý má len splnenie záväzku dlžníka zabezpečovať. Zvýraznil, že text pokusov o zmier adresovaných žalobkyni 2/ je rovnaký, ako je text pokusov o zmier, ktoré žalovaný adresoval žalobcovi 1/.
Z predmetného konania žalovaného po uzavretí zmluvy je s prihliadnutím na znenie ustanovenia § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka zrejmé, že žalobkyňu 2/ považoval žalovaný za úverového spoludlžníka. Ak žalovaný odkazoval na bod 5.8. zmluvy, v zmysle ktorého má byť pojem spoludlžník vykladaný tak, že sa jedná o pristupujúceho dlžníka podľa § 533 Občianskeho zákonníka, súd skonštatoval, že takýto výklad predmetného pojmu prezentovaný je v priamom rozpore s jeho jazykovým výrazom, keďže ak by mala žalobkyňa zabezpečovať záväzok žalovaného 1/, bola by logicky v texte úverovej zmluvy označená ako „pristupujúci dlžník“, a nie ako „spoludlžník“. Je tak zrejmé, že pojem „spoludlžník“ použitý žalovaným v úverovej zmluve pripúšťa rôzny výklad, a to jednak, že logicky tento pojem znamená, že spoludlžník je dlžníkom spoločne s iným subjektom, a v zmysle predtlačeného textu zmluvy vyhotovenej žalovaným sa má jednať len o subjekt, ktorý má zabezpečovať záväzok iného dlžníka. V prípade možnosti rôzneho výkladu predmetného pojmu je potrebné daný pojem v súlade s ustanovením § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka vykladať na ťarchu žalovaného, ktorý predmetný pojem prvý v ním predtlačenej formulárovej zmluve použil v zmluvnom vzťahu so žalobcami 1/ a 2/. Vzhľadom na uvedené je nutné pojem „spoludlžník“ použitý žalovaným v úverovej zmluve vykladať tak, že sa jedná o dlžníka spoločne s iným dlžníkom. K argumentu žalobcov 1/ a 2/ o spotrebiteľskej povahe zmluvného vzťahu uzatvoreného medzi nimi a žalovaným a k potrebe aplikácie ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. na rozhodovaný spor súd uviedol, že žalobkyňa 2/ nemá postavenie spotrebiteľa a zmluvný vzťah medzi stranami sporu nie je spotrebiteľským záväzkovým vzťahom. Hlavným dlžníkom z úverovej zmluvy je žalobca 1/ ako právnická osoba, žalobkyňa 2/ bola v rozhodnom období (v čase uzatvorenia zmluvy) konateľkou žalobcu 1/. Žalobkyňa 2/ tak má z titulu funkcie konateľa v obchodnej spoločnosti žalobcu 1/ nepochybne úzke vzťahy k hlavnému úverovému dlžníkovi (k žalobcovi 1/), čo vylučuje jej postavenie ako spotrebiteľa v zmluvnom vzťahu so žalovaným. K predmetnému záveru súd poukázal v podrobnostiach na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo 14. marca 2013, C- 419/11 a jeho uznesenie z 19. novembra 2015, C-74/15, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. novembra 2016, sp. zn. 5Ndc/10/2016 14.2. Skutočnosť, že peňažné prostriedky z úverovej zmluvy boli žalovaným vyplatené na bankový účet žalobkyne 2/, nerobí zo žalobkyne 2/ spotrebiteľku a z úverovej zmluvy spotrebiteľský úver, ale napriek tomu je potrebné považovať posudzovaný úverový vzťah ako obchodný záväzkový vzťah. Účet žalobkyne 2/, na ktorý boli peňažné prostriedky vyplatené, je možné považovať len za platobné miesto a za vyplatenie finančných prostriedkov veriteľom v súlade s požiadavkou úverového dlžníka, ako to predpokladá zákon v ustanovení § 501 ods. 1 Obchodného zákonníka. S poukazom na to, že žalobkyňa 2/ v právnom vzťahu so žalovaným nevystupuje v postavení spotrebiteľa a úverový vzťah nie je spotrebiteľským vzťahom, je na rozhodovaný spor vylúčená aplikácia zákona č. 129/2010 Z. z., vrátane jeho ustanovenia § 11 ods. 1, ktorý stanovuje, kedy je možné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. 7. Pokiaľ ide o samotné meritórne posúdenie žalobou uplatneného nároku, prvostupňový súd poukázal na to, že žalobcovia tvrdili, že žalobou uplatnená suma prevyšuje žalovaným poskytnutú sumu 4.000,Eur vzhľadom na uhradené úverové splátky, a preto suma 2.348,- Eur mala predstavovať bezdôvodné obohatenie žalovaného, keďže úverovú zmluvu považovali žalobcovia za neplatnú, a to predovšetkým s odkazom na dojednanie úroku z úveru v zmluve. S predmetným tvrdením žalobcov sa súd nestotožnil, hoci podnikanie žalovaného vzbudzuje pochybnosti o jeho poctivosti (tu súd v podrobnostiach odkazuje na množstvo súdnych rozhodnutí, ktoré boli vydané v sporoch, v ktorých ako strana sporu vystupuje žalovaný), predmetná skutočnosť však bez ďalšieho nezakladá dôvodnosť žalobou uplatneného nároku. Je možné sa stotožniť so žalobcami v tvrdení, že výška úroku dojednaná v zmluve o úvere z 22. októbra 2014 je neprimerane vysoká, avšak ani neprimerane vysoko dojednaný úrok v úverovej zmluve nespôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy, a ani neplatnosť dojednania o úrokoch. Súd považuje za nevyhnutné uviesť, že ak sú úroky v úverovej zmluve dohodnuté v neprimerane vysokej výške, použije sa namiesto zmluvného dojednania obsiahnutého v úverovej zmluve pravidlo obsiahnuté v dispozitívnom zákonnom ustanovení § 502 ods. 1 posledná veta Obchodného zákonníka, a to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky v najvyššie prípustnej výške. Len suma prevyšujúca úroky v najvyššie prípustnej výške uhradená dlžníkom veriteľovi by mohla byť považovaná za bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu, to znamená, nejednalo by sa o bezdôvodné obohatenie získané z neplatného právneho úkonu, čo bolo predmetom rozhodovaného sporu na základe dispozitívneho úkonu (žaloby) žalobcov 1/ a 2/ a nimi vymedzenými rozhodujúcimi skutočnosťami. V nadväznosti na vyššie uvedený právny záver o tom, že úroky v neprípustne vysokej miere dojednané v úverovej zmluve nespôsobujú neplatnosť úverovej zmluvy alebo jej časti, ale bolo by možné uvažovať nanajvýš o bezdôvodnom obohatení veriteľa, ak by dlžníci uhradili veriteľovi úroky vo vyššej než prípustnej miere, ktorý súd uviedol na pojednávaní uskutočnenom dňa 28. apríla 2022, súd poukázal na to, že
žalobcovia naň nereflektovali, ale zotrvali výlučne na svojom pôvodnom tvrdení o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy. Ak by žalovaný získal bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu od žalobcov (v dôsledku uhradenia nielen istiny, ale aj úrokov nad rámec ich najvyššej prípustnej miery), bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v spore zaťažovalo žalobcov, ktorí sa - ako už súd uviedol vyššie - obmedzili výlučne na svoje tvrdenie o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy. 8. Žalobcovia tak bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno ohľadom možného bezdôvodného obohatenia v spore neuniesli a rovnako tak ani len netvrdili, aká je maximálna prípustná výška úrokov v súlade s ustanovením § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale len predložili priemernú výšku úrokov. 9. Prvoinštančný súd dodal, že absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy nemôže spôsobiť dojednanie o zmluvných pokutách, ako to v žalobe tvrdili žalobcovia. Dojednanie o zmluvnej pokute predstavuje vedľajšie dojednanie a ani prípadná neplatnosť vedľajšieho zmluvného dojednania nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, ktorá obsahuje všetky podstatné náležitosti obsiahnuté v základnom ustanovení o úverovej zmluve (v § 497 Obchodného zákonníka). Zmluvné pokuty pritom neboli predmetom rozhodovaného sporu a na prípadné vysoké zmluvné pokuty existuje osobitná úprava v ustanovení § 301 Obchodného zákonníka (t. j. moderačné právo neprimerane vysokej zmluvnej pokuty). K odkazu žalobcov na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2012, sp. zn. 5Cdo/26/2011 uviedol, že predmetné rozhodnutie je na rozhodovaný spor neaplikovateľné, keďže sa týkalo zmluvy o pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka a nie zmluvy o úvere (podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka). Občianskoprávna úprava zmluvy o pôžičke neobsahuje obdobné ustanovenie ako právna úprava zmluvy o úvere v ustanovení § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Rovnako tak nemohol bez ďalšieho prevziať do svojho rozhodnutia žalobcami predložené rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktoré boli vydané v zmenkových veciach, keďže súd rozhodujúci v predmetnom spore zaujal odlišný právny názor odôvodnený vyššie, ktorý nie je v rozpore s kasačným uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 16. novembra 2021, č. k. 2Cob/37/2020-219 vydaným v rozhodovanom spore. Ak by žalobcovia s podmienkami uvedenými v úverovej zmluve nesúhlasili, logicky by ju nepodpísali. Rovnako tak sa mali žalobcovia pred samotným podpisom zmluvy oboznámiť s jej obsahom a podmienkami v nej uvedenými. Tým, že zmluvu podpísali, vyjadrili svoju vôľu a súhlas s jednotlivými zmluvnými podmienkami. Navyše na žalobkyňu 2/ ako konateľku obchodnej spoločnosti (konateľku žalobcu 1/) je potrebné klásť prísnejšie nároky, keďže ju okrem iného zaťažovala povinnosť konať s odbornou starostlivosťou vzhľadom na jej funkciu členky štatutárneho orgánu žalobcu 1/, a preto nie je možné tolerovať jej ľahkovážny prístup pri uzatváraní zmluvy, ktorým sa následne chcela zbaviť svojej zodpovednosti v čase, keď mala plniť povinnosti, ktoré jej z uzatvorenej zmluvy vyplývali. 10. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 z. č. 160/2015 z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že priznal žalovanému plnú náhradu trov konania, o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 C.s.p. 11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalobca v 1. a 2. rade odvolanie, ktorým napadli rozsudok v celom rozsahu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Cs.p. V odvolaní poukázali na rozhodnutie odvolacieho súdu 2Cob/37/2020-219, ktorým odvolací súd vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, nespochybnil viacnásobnú neplatnosť úverového vzťahu, ale len uložil prvostupňovému súdu, aby sa dôkladne vysporiadal s aktívnou legitimáciou žalobcov, t.j. či je aktívne legitimovaný žalobca v 1. rade alebo v 2. rade alebo obaja. Toto uložené vysporiadanie prvostupňový súd uskutočnil v bode 12 napadnutého rozsudku. Podľa žalobcov však následne prvostupňový súd uskutočnil prekvapivý odklon nielen od svojho odvolacím súdom nespochybneného pôvodného právneho názoru o neplatnosti úverovej zmluvy, ako aj od vyššie uvedenej ustálenej judikatúry (+ NSSR a NSČR), a to v bodoch 16 a 17 napadnutého rozsudku. 12. Žalobcovia považujú rozhodnutie prvostupňového súdu za zmätočné, namietajú, že prvostupňový súd od nich nemohol požadovať unesenie dôkazného bremena o „najvyššej prípustnej výške úrokov ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.“, keďže z dikcie § 502 ods. 1 ObZ by išlo o dokazovanie právneho predpisu (výška ustanovená zákonom/na základe zákona), čo sa podľa § 186 ods. 1 C.s.p. nielen nedokazuje, keď už len podľa zásady iura novit curia je úlohou súdu túto zákonom danú výšku poznať. Žalobcovia ďalej namietajú, že ak by aj vyššie uvedený zákonný/procesný stav hypoteticky neplatil, tak nakoľko argumentácia § 502 ObZ bola výhradným
obsahom obrannej argumentácie žalovaného, tak potom už len podľa čl. 8 C.s.p. povinným na unesenie dôkazného bremena k § 502 ObZ bol výhradne len žalovaný a nie žalobcovia. Poukazujú na to, že náš právny poriadok neupravuje žiadnu „najvyššiu prípustnú výšku úrokov“, prvostupňový súd teda nemohol touto skutočnosťou akokoľvek argumentovať a založiť na nej svoj napadnutý rozsudok. Dôkazom vyššie uvedeného je aj ďalšia skutočnosť zmätočnosti napadnutého rozsudku, že ak sa prvostupňový súd chcel v napadnutom rozsudku odvolávať na „najvyššiu prípustnú výšku úrokov ustanovenú zákonom alebo na základe zákona“, ako vôbec právnej hypotézy pre aplikácie poslednej vety § 502 ods. 1 ObZ, tak potom túto ním domáhanú výšku mal v napadnutom rozsudku aj vyčísliť, aby sa tak dalo spätne preskúmať, či posledná veta § 502 ods. 1 ObZ bola vôbec správne aplikovaná. Nakoľko však prvostupňový súd žiadnu „najvyššiu prípustnú výšku úrokov ustanovenú zákonom alebo na základe zákona“ v napadnutom rozsudku ani nevyčíslil, tak napadnutý rozsudok zaťažil aj vadou nepreskúmateľnej arbitrárnosti. S vyššie uvedeným je tak spojená ďalšia vada zmätočnosti, že ak by aj „zákonom/na základe zákona“ bola ustanovená najvyššia prípustná výška úrokov, tak potom podľa právnej dispozície poslednej vety § 502 ods. 1 ObZ mal prvostupňový súd priznať žalovanému len úroky „v najvyššie prípustnej výške“ a rozdiel ako bezdôvodné obohatenia priznať žalobcom, čo tiež nespravil. Keďže v našom právnom poriadku nemáme žiadne zákonné ustanovenia o najvyššej prípustnej miere úrokov, tak ich prípustnosť sa potom posudzuje vo všeobecnej rovine dobrých mravov (§ 39 OZ v spojení s § 1 ods. 2 ObZ) a v rovine poctivého obchodného styku (§ 265 ObZ), čím pre ich obmedzenia treba podľa čl. 2 C.s.p. vychádzať z ustálenej judikatúry, ktorá tento limit ohraničuje na cca 4-násobok priemernej úrokovej miery. V odvolaní žalobcovia citovali a poukázali na niektoré rozhodnutia NS SR, NS ČR, ako i rozhodnutia KS v Bratislave. Tým, že prvostupňový súd prekvapivo určil, že zmluvná konštrukcia aj úrok v tejto veci sú údajne zákonné, tak napadnutý rozsudok zaťažil aj simultánnou vadou nesprávneho právneho posúdenia veci, keď správny bol jeho pôvodný právny názor z 13.12.2019, uvedený vyššie. Je právne nelogické tvrdenie prvostupňového súdu, že údajne „nemohol bez ďalšieho prevziať do svojho rozhodnutia žalobcami predložené rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, ktoré boli vydané v zmenkových veciach“, ktoré je tak aj v rozpore s § 220 ods. 3 C.s.p. Obdobné platí aj pre rozsudok NS SR, ktorý aj keď bol vydaný v občianskej a nie v obchodnej veci, tak jeho kvalitatívna požiadavka o súlade úrokov s dobrými mravmi je podľa § 1 ods. 2 ObZ plne aplikovateľná aj vo vzťahu k úverovým zmluvám podľa obchodného zákona tak, ako to nakoniec vyplýva aj z vyššie uvedenej právnej teórie a ostatnej súdnej praxe, kde jednorazový úrok 231% nemôže byť za žiadnych okolností posúdený za súladný s dobrými mravmi, rovnako ako ním nemôže byť posúdený ani substitučný úrok 57,8% ročne. Obzvlášť ak všetky tieto rozsudky sú aj v súlade aj s praxou NS ČR postavenou na tom istom hmotnoprávnom základe. 13. Žalobcovia v odvolaní ďalej uviedli, že neplatnosť daného úverového vzťahu odvodzovali nie len od porušenia dobrých mravov, ale aj od neurčitosti zmluvy ako takej, s ktorou sa prvostupňový súd vôbec nevysporiadal, zaťažujúc tak napadnutý rozsudok aj ďalšou vadou arbitrárnosti podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP pre porušenie čl. 6 Dohovoru a § 220 ods. 2 CSP. Na jednej strane totiž zmluva hovorí o poskytnutom úvere 13.248,- € (1.1) s úrokom 9.248,- € (4.1), čo spolu dáva 22.496 €, avšak podľa bodu 2.1 a splátkového kalendára sa mala žalobcovi vrátiť len suma 13.248,- € bez úroku. T.j. zatiaľ čo podľa bodu 2.1 zmluvy a splátkového kalendára žiaden úrok dohodnutý nebol, tak podľa bodu 4.1 zmluvy úrok dohodnutý bol, už len čo sa tak podľa § 39 OZ nedá označiť za žiadnu určitú dohodu o úroku. Celá žalobcova úverová konštrukcia vykazuje také úmyselné vady a nepoctivé postupy/konštrukcie, čím z nej v žalovaného prospech nemožno vyčleniť len dohodu o úrokoch, ale ju ako celok treba označiť za neplatnú (viď. aj vyúčtované neplatné zmluvné pokuty - 240% porušenej povinnosti, šikanózna rozhodcovská žaloba na dvornom rozhodcovskom súde žalovaného, ktoré síce sami o sebe síce zmluvu samotnú nezneplatňujú, ale súhrnne dokazujú nepoctivý charakter celej tu aplikovanej žalovaného zmluvnej konštrukcie). Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvej inštancie zmenil a žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania. 14. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), prejednal vec v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť. 15. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
16. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 17. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi za preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky, pričom sa zároveň vysporiadal s podstatnou argumentáciou sporových strán. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd ďalej uvádza, že z obsahu spisu odvolaciemu súdu vyplýva že žalobcovia v 1. a 2. rade sa od žalovanej strany sporu domáhali zaplatenia žalovanej istiny 2.348,- Eur titulom bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v žalobcami v 1. a 2. rade preplatenej istiny úveru o predmetnú sumu. Vznik predmetného nároku žalobcovia v 1. a 2. rade odvodzovali od skutočnosti, že na základe ich spoločnej žiadosti zo dňa 20.10.2014 došlo následne k uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere č. 203968-52082, prostredníctvom ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcom v 1. a 2. rade úver v sume 13.248,- Eur, pričom z neho reálne poskytol žalobcom v 1. a 2. rade len sumu 4.000,- Eur, ktorú mali žalobcovia v 1. a 2. rade povinnosť uhradiť v 48 splátkach po 276,- Eur. S poukazom na uvedené tak za možnosť ekonomického využitia sumy 4.000,- Eur mali žalobcovia v 1. a 2. rade uhradiť žalovanému úroky v sume 9.248,- Eur, pričom sumu 4.000,- Eur uhradením 23 splátok (každej po 276,- Eur) preplatili o žalobou uplatňovanú istinu 2.348,- Eur. Žalobcovia v 1. a 2. rade majú za to, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere má spotrebiteľský charakter, čo následne rozporoval v priebehu konania žalovaný. Súd prvej inštancie vo svojom prvom rozhodnutí konštatoval, že takto v zmluve formálne vyjadrená vôľa sa následne neprejavila v jej reálnom výkone, nakoľko žalovaný zmluvne dohodnuté plnenie rozporne so zmluvou samotnou poskytol žalobcovi v 2. rade a nie žalobcovi v 1. rade. Vzhľadom na uvedené tak v zmluve žalobca v 1. rade definovaný ako hlavný dlžník v pozícii podnikateľa predstavuje snahu žalovaného o obchádzanie zákona a formálne odňatie zákonom privilegovaného postavenia žalobcu v 2. rade ako spotrebiteľa a súd prvej inštancie vyslovil, že predmetná zmluva je - navyše, aj s poukazom na výšku odplaty za úver v rozsahu 69,80% vybočujúcej z rámca akéhokoľvek úverovania akceptovateľného z hľadiska dobrých mravov, podľa § 39 OZ absolútne neplatná. Odvolací súd na základe odvolania žalovaného preskúmal prvé napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu a toto zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie s tým, že záver prijatý súdom prvej inštancie považoval za nesprávny, nakoľko sa súd prvej inštancie nevysporiadal predovšetkým s otázkou aktívnej vecnej legitimácie, teda otázkou, či obom žalobcom svedčí právo nimi uplatňované žalobou. V prípade, ak súd prvej inštancie v predmetnej sporovej veci vyvodil záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere, titulom rozporu formálneho zmluvného vyjadrenia vôle a jej reálneho výkonu, ktorý vyhodnotil ako obchádzanie zákona a formálne odňatie zákonom privilegovaného postavenia žalobcu v 2. rade (ktorého zadefinoval ako spotrebiteľa bez toho, aby sa v konaní zaoberal samotným charakterom predmetného zmluvného vzťahu sporových strán), nie je jeho právne posúdenie správne a jedná sa o právny záver prijatý predčasne. Nakoľko sa súd prvej inštancie v prvom rozhodnutí nezaoberal podmienkami pre definovanie sporu ako spotrebiteľského, alebo sporu obchodnoprávneho, s čím bezprostredne súvisí aj ustálenie otázky aktívnej legitimácie oboch žalujúcich subjektov, bola mu uložená povinnosť sa v ďalšom konaní s uvedenými skutočnosťami dostatočným spôsobom vysporiadať. V nadväznosti na takto súdom prvej inštancie prijatý záver bolo jeho úlohou samotné posúdenie nároku uplatneného žalobou vyplývajúceho z predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere s poukazom na zmluvné dojednania týkajúce sa odmeny za poskytnutie úveru a výšky úrokov. 18. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu, keď sa najprv zameral na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne 2/ a vyhodnotil jej postavenie ako úverového dlžníka, keďže v texte úverovej zmluvy je žalobkyňa 2/ označená ako spoludlžník. Poukázal na to, že aj v žiadosti o poskytnutie úveru z 20. októbra 2014 je žalobkyňa 2/ označená ako spolužiadateľ úveru so žiadateľom, ktorým bol žalobca 1/. Je tak zrejmé, že žalobkyňa 2/ pri uzatváraní zmluvného záväzku mienila vystupovať v zmluvnom vzťahu ako úverový (spolu)dlžník a nielen subjekt, ktorý má záväzok žalobcu 1/ voči žalovanému zabezpečovať. Odvolací súd má zhodne so súdom prvého stupňa za to, že pojem „spoludlžník“ použitý žalovaným v úverovej zmluve je potrebné vykladať (s poukazom na § 533 ObZ a § 266 ods. 4 ObZ) tak, že sa jedná o dlžníka spoločne s iným dlžníkom. Preto súd konštatuje, že žalobkyňa 2/ je úverová dlžníčka rovnako, ako je úverovým dlžníkom žalobca 1/. K argumentácii žalobcov 1/ a 2/ o spotrebiteľskej povahe
zmluvného vzťahu uzatvoreného medzi nimi a žalovaným odvolací súd je názoru aj s poukazom na už citované rozhodnutia Súdneho dvora ako i Najvyššieho súdu SR, že žalobkyňa 2/ ako fyzická osoba má úzke väzby vo vzťahu k obchodnej spoločnosti ako jej konateľka a spoločníčka a preto ju nie je možné považovať za spotrebiteľa. Tvrdenie teda, že v záväzkovom vzťahu so žalovaným vystupovala žalovaná 2/ ako spotrebiteľka odvolací súd označil za nedôvodné aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora E C-348/14, ktoré sa venovalo postaveniu spoludlžníka ako spotrebiteľa a skonštatoval, že článok 1 ods. 2 písm. a/ smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov a iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998, a článok 2 písm. b/ smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, že tieto sa majú vykladať v tom zmysle, že pod pojmom „spotrebiteľ“ v zmysle týchto ustanovení sa rozumie fyzická osoba, ktorá je v postavení spoludlžníka, na základe zmluvy uzatvorenej s predajcom alebo dodávateľom, pokiaľ nemožno cieľ jej konania považovať za odlišný od jej podnikania alebo výkonu povolania. V danom prípade žalobca v 2. rade vystupuje ako konateľ žalobcu v 1. rade, pričom z dohody o pristúpení k záväzku nevyplýva, že by cieľ takéhoto konania bol odlišný od výkonu jeho povolania ako štatutárneho orgánu. Žalobca v 2. rade ako konateľ obchodnej spoločnosti dlžníka bol s dlžníkom úzko prepojený a pristúpením k záväzku poskytol v podstate dlžníkovi zabezpečenie, ale nie na účel pre svojej súkromnej spotreby, ale s cieľom umožniť žalobcovi v 1. rade vykonať jeho podnikateľskú činnosť. 19. Vzhľadom na uvedené odvolacia námietka, že sa prvostupňový súd prekvapivo odklonil od pôvodného právneho názoru neobstojí, nakoľko práve z dôvodu nevysporiadania sa so zásadnou otázkou postavenia žalovaných prijal v pôvodnom rozhodnutí súd prvej inštancie nesprávny, resp. predčasný záver. V preskúmavanom rozhodnutí sa prvostupňový súd riadne a podrobne s uvedenou otázkou zaoberal a svoje závery aj riadne odôvodnil. 20. K ďalším odvolacím námietkam ohľadne zmätočnosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že výsledky vykonaného dokazovania prvoinštančný súd správne vyhodnotil a na ich základe správne právne odôvodnil svoje rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľné, odôvodnené a logicky konzistentné. Navyše, podľa už konštantnej judikatúry, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby došlo k reakcii na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (k tomu viď napr. rozhodnutia ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 251/04, II. ÚS 209/04 alebo II. ÚS 200/09), čo v danom prípade meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie splnené bolo. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami, v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. 21. Vzťah strán sporu je obchodnoprávny a zmluvné strany zmluvu o revolvingovom úvere uzavreli podľa § 497 a nasl. ObZ. Pre obchodnoprávne vzťahy platí princíp zmluvnej voľnosti. Ustanovenia Obchodného zákonníka o záväzkových vzťahoch majú dispozitívnu povahu a účastníci zmluvného vzťahu sa od nich môžu odchýliť, pokiaľ z § 263 ObZ nevyplýva opak. Záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi úroky je v zmysle základného ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere. Z uvedenej podstaty inštitútu úrokov z úveru a účelu úverovej zmluvy vyplýva, že tieto sú neoddeliteľne spojené s istinou v tom zmysle, že ak dlžník užíva istinu, platí úroky z tejto istiny. Medzi stranami nebolo sporné, že zmluvná odmena v posudzovanej veci predstavuje úroky za poskytnutie úveru, nie odplatu za rezerváciu peňazí (ktorú upravuje kogentné ustanovenie § 499 Obchodného zákonníka). Právna úprava nezakotvuje maximálnu výšku úrokov z úveru, táto je limitovaná iba zásadami poctivého obchodného styku a dobrých mravov. Z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Prípadná neplatnosť dohody o výške úrokov z úveru teda nespôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere ako celku, ale nastupujú právne
dôsledky predpokladané v § 502 ods. 1 veta tretia Obchodného zákonníka, t. j. dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške. Právna úprava tak zvýrazňuje obsahovú oddeliteľnosť časti úverovej zmluvy týkajúcej sa výšky úrokov z úveru od ostatného obsahu zmluvy. 22. Odvolací súd zdôrazňuje, že neplatnosť právneho úkonu môže byť úplná alebo čiastočná. V prípade, ak sa dôvod neplatnosti týka len časti právneho úkonu, je neplatná len táto jeho časť (§ 41 Občianskeho zákonníka). Podmienkou je iba to, že po oddelení neplatnej časti musí zvyšok právneho úkonu sám o sebe právne obstáť a zostať tak v platnosti. Ustanovenie § 41 Občianskeho zákonníka o čiastočnej neplatnosti je aplikovateľné v prípade všetkých právnych úkonov, z hľadiska posudzovania platnosti/ neplatnosti zmluvy o úvere ako celku je teda rozhodujúce skúmať, či sa dôvod neplatnosti právneho úkonu týka celého právneho úkonu alebo len jeho časti a či táto časť je oddeliteľná a spôsobilá na samostatnú existenciu. 23. Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy (sp. zn. I. ÚS 625/03). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy (I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012). Primát autonómie vôle zmluvných strán je primárnym dôvodom preferencie čiastočnej neplatnosti zmluvy. 24. Súd prvej inštancie správne uviedol, že výška úroku dojednaná v zmluve o úvere z 22. októbra 2014 je neprimerane vysoká, avšak ani neprimerane vysoko dojednaný úrok v úverovej zmluve nespôsobuje neplatnosť úverovej zmluvy, a ani neplatnosť dojednania o úrokoch. Súd považuje za nevyhnutné uviesť, že ak sú úroky v úverovej zmluve dohodnuté v neprimerane vysokej výške, použije sa namiesto zmluvného dojednania obsiahnutého v úverovej zmluve pravidlo obsiahnuté v dispozitívnom zákonnom ustanovení § 502 ods. 1 posledná veta Obchodného zákonníka, a to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky v najvyššie prípustnej výške. Súd má za to, že len suma prevyšujúca úroky v najvyššie prípustnej výške uhradená dlžníkom veriteľovi by mohla byť považovaná za bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu, to znamená, nejednalo by sa o bezdôvodné obohatenie získané z neplatného právneho úkonu, čo bolo predmetom rozhodovaného sporu na základe dispozitívneho úkonu (žaloby) žalobcov 1/ a 2/ a nimi vymedzenými rozhodujúcimi skutočnosťami. V nadväznosti na vyššie uvedený právny záver o tom, že úroky v neprípustne vysokej miere dojednané v úverovej zmluve nespôsobujú neplatnosť úverovej zmluvy alebo jej časti, ale bolo by možné uvažovať nanajvýš o bezdôvodnom obohatení veriteľa, ak by dlžníci uhradili veriteľovi úroky vo vyššej než prípustnej miere, ktorý súd uviedol na pojednávaní uskutočnenom dňa 28. apríla 2022, pričom súd poukazuje, že žalobcovia naň nereflektovali, ale zotrvali výlučne na svojom pôvodnom tvrdení o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy. Ak by žalovaný získal bezdôvodné obohatenie získané plnením bez právneho dôvodu od žalobcov (v dôsledku uhradenia nielen istiny, ale aj úrokov nad rámec ich najvyššej prípustnej miery), bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v spore zaťažovalo žalobcov, ktorí sa však obmedzili výlučne na svoje tvrdenie o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy. 25. Žalobcovia tak dôkazné bremeno ohľadom možného bezdôvodného obohatenia v spore neuniesli, netvrdili, aká je maximálna prípustná výška úrokov v súlade s ustanovením § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale len predložili priemernú výšku úrokov. Súd nemôže nahrádzať úkony strán sporu, osobitne v prípade, ak sú strany sporu (v danom prípade predovšetkým žalobcovia) kvalifikovane zastúpení advokátom. Ak by tak súd postupoval a pri svojom rozhodovaní nahradil úkony pasívnych žalobcov, porušil by v neprospech žalovaného princíp rovnosti zbraní, ktorý je jedným zo základných princípov obsiahnutých v ústavou garantovanom práve na súdnu ochranu. Keďže civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena, potom z predmetnej zásady následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti (bližšie viď
nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020). V danom prípade je takýmto stavom práve to, že bolo povinnosťou žalobcov preukázať výšku možného bezdôvodného obohatenia, z ktorej vyvodzujú žalobou uplatnený nárok (bližšie viď rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo/192/2004, citovaný v uznesení ÚS SR, č.k. III. ÚS 473/2014-14 zo dňa 01.08.2017). 26. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnili ani nevyvrátili závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 C.s.p., tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom. 28. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).