Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/81/2025 6124258307 14. 08. 2026 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2026:6124258307.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. XX, D. E., zastúpená: JUDr. Vlasta Klimentová, advokátka, Sliezska 9, Bratislava, IČO: 17 325 510, proti žalovanému: DANUBIUS spol. s r.o., Hadovská cesta 19, Komárno, IČO: 17 643 732, zastúpenému: MINAT Law s. r. o., Prievozská 6A, Bratislava, IČO: 53 204 786, o zaplatenie 96.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 02.04.2025, č.k. 51C/70/2024-84, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. a závislom výroku III. o trovách konania, potvrdzuje. II. Žalobkyni sa proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a.
odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 95.500 eur s 9,5% úrokom z omeškania ročne - zo sumy 16.000 eur od 22.09.2023 až do 26.04.2024, - zo sumy 15.500 eur od 27.04.2024 až do zaplatenia, - zo sumy 16.000 eur od 22.10.2023 až do zaplatenia, - zo sumy 16.000 eur od 22.11.2023 až do zaplatenia, - zo sumy 16.000 eur od 22.12.2023 až do zaplatenia, - zo sumy 16.000 eur od 22.01.2024 až do zaplatenia, - zo sumy 16.000 eur od 22.02.2024 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I). Konanie v časti o zaplatenie 500 eur s 9,5 % úrokom z omeškania ročne od 27.04.2024 až do zaplatenia zastavil (výrok II) a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok III). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods. 1 a 2, § 7, zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“), § 488, § 489 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) a čl. VI bod 5. veta prvá Zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej dňa 30.12.2020 medzi žalobkyňou (v postavení prenajímateľa) a žalovaným (v postavení nájomcu) (ďalej len „Zmluva o nájme nebytových priestorov“). Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že v prejednávanej veci medzi stranami bola platne uzavretá Zmluva o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej bol žalovaný povinný uhrádzať dohodnuté mesačné nájomné, povinnosť ktorú si žalovaný riadne a včas neplnil. Obranu žalovaného založenú na tvrdeniach o snahe dohodnúť zníženie nájomného, o vykonaných úhradách a o vzájomnej závislosti Zmluvy o nájme nebytových priestorov so Zmluvou o nájme hnuteľných vecí nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú.
Rovnako neakceptoval tvrdenie žalovaného, že na uplatnený nárok uhradil sumu 52.950 eur, majúc za to, že bolo preukázané, že tieto platby sa týkali iného obdobia nájmu, prípadne iného nájomného vzťahu, čo vyplývalo aj z priradených variabilných symbolov. Za preukázanú považoval len úhradu 500 eur vykonanú po vydaní platobného rozkazu, v rozsahu ktorej žalobkyňa vzala žalobu späť. Nové skutkové tvrdenia žalovaného o neexistencii Zmluvy o nájme nebytového priestoru z dôvodu jej údajnej vzájomnej závislosti so Zmluvou o nájme hnuteľných vecí nepripustil ako nové prostriedky procesnej obrany a zároveň ich nepovažoval za spôsobilé spochybniť vznik nájomného vzťahu. Zohľadniac späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie sumy 500 eur, súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 95.500 eur s príslušenstvom. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) majúc za to, že žalobkyňa bola v konaní plne úspešnou (i v časti zastavenia konania, ktoré procesne zavinil žalovaný), preto žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov I. a III. podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Namietal záver súdu, že účelovo odďaľoval splnenie svojich platobných povinností. Tvrdil, že žalobkyňa uplatnený nárok nepreukázala, jeho dôvodnosť od začiatku spochybňoval, uviedol rozhodné skutkové tvrdenia a predložil dôkazy preukazujúce, že časť uplatnených nárokov uhradil. Napriek tomu súd žalobe v celom rozsahu vyhovel bez dostatočnej opory vo vykonanom dokazovaní. Namietal, že napadnutý rozsudok je predčasný, nedostatočne odôvodnený a neobsahuje presvedčivé skutkové ani právne závery, pričom súd sa riadne nevysporiadal s jeho procesnou obranou. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v nesprávnom určení právneho režimu záväzkového vzťahu medzi stranami. Vytýkal súdu, že bez náležitého odôvodnenia uzavrel, že ide o občianskoprávny, a nie obchodnoprávny vzťah, hoci zo zmluvy o nájme nebytových priestorov podľa žalovaného vyplýva, že zmluvné strany si v súlade s § 262 Obchodného zákonníka dohodli obchodnoprávny režim záväzkového vzťahu. V tejto súvislosti poukázal najmä na zmluvné ustanovenia odkazujúce na použitie Obchodného zákonníka vrátane úpravy odstúpenia od zmluvy. Tvrdil, že nesprávne posúdenie právneho režimu záväzkového vzťahu ovplyvnilo aj posúdenie jeho ďalších skutkových tvrdení a dôkazných návrhov, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia a na spravodlivý proces. V nadväznosti na uvedené namietal, že sa súd nezaoberal jeho ďalšími tvrdeniami a dôkaznými návrhmi. Uviedol, že v konaní poprel uplatnenú istinu aj úroky z omeškania a na podporu svojej obrany navrhol vykonať dokazovanie okrem iného zmluvou o nájme hnuteľných vecí zo dňa 30.12.2020, pričom súd tento dôkaz bez dostatočného odôvodnenia nevykonal. Namietal tiež, že súd neprihliadol na jeho skutkové tvrdenia len preto, že ich uviedol až na pojednávaní, a nesprávne posúdil jeho procesnú obranu ako zmenu žaloby. Mal za to, že súd sa mal otázkou prípadnej absolútnej neplatnosti právneho úkonu zaoberať ex offo a nevykonaním navrhnutého dôkazu mu znemožnil účinne uplatniť procesnú obranu. Svoju obranu opieral o tvrdenie, že medzi stranami bola v rovnaký deň ako zmluva o nájme nebytových priestorov uzatvorená aj zmluva o nájme hnuteľných vecí, pričom išlo o vzájomne závislé zmluvy podľa § 275 ods. 2 Obchodného zákonníka. Tvrdil, že Zmluva o nájme hnuteľných vecí bola od počiatku absolútne neplatná, keďže neobsahovala riadne vymedzenie predmetu nájmu; odkazovala na prílohu so zoznamom hnuteľných vecí, ktorá podľa jeho tvrdenia nikdy nebola k zmluve pripojená. Z uvedeného vyvodzoval, že pre vzájomnú závislosť oboch zmlúv nemohla platne vzniknúť ani Zmluva o nájme nebytových priestorov, a preto žalobkyňou uplatnený nárok nebol dôvodný. Súčasne vytýkal súdu, že navrhnutý dôkaz touto zmluvou nevykonal, preto ju predložil až v odvolacom konaní na podporu svojej procesnej obrany. Ďalej namietal nesprávne vyhodnotenie ním tvrdených úhrad vo výške 52.950 eur. Tvrdil, že súd sa nesprávne stotožnil s tvrdením žalobkyne, podľa ktorého sa uvedené platby týkali iného obdobia nájmu alebo iného nájomného vzťahu, hoci takéto tvrdenie nebolo podľa neho podporené vykonaným dokazovaním. Uviedol, že predložil tvrdenia a dôkazy o vykonaných úhradách, zatiaľ čo žalobkyňa nepreukázala, že tieto platby smerovali na iné záväzky. Zároveň spochybnil význam variabilných symbolov ako rozhodujúceho kritéria na určenie účelu platieb, keďže takýto spôsob ich identifikácie zo zmluvy nevyplýval. V tejto súvislosti opätovne poukázal na nesprávne posúdenie právneho režimu záväzkového vzťahu, v dôsledku ktorého súd nezohľadnil pravidlá týkajúce sa plnenia viacerých záväzkov podľa § 330 a nasl. Obchodného zákonníka. Namietal, že vzhľadom na existenciu viacerých zmluvných vzťahov medzi stranami bolo potrebné posúdiť, na ktorý záväzok sa vykonané platby započítavali, pričom odôvodnenie napadnutého rozsudku takúto úvahu neobsahuje. Namietal porušenie práva na spravodlivý proces spočívajúce v tom, že súd v rozpore s § 98 CSP nezaznamenával zvukovým záznamom celý priebeh pojednávania konaného dňa 02.04.2025. Tvrdil, že zvukový záznam bol bezdôvodne viackrát prerušený, čo nebolo zachytené ani v zápisnici o pojednávaní, čím malo dôjsť k obmedzeniu možnosti
objektívne preskúmať priebeh pojednávania a účinne uplatniť jeho procesné práva. Z uvedeného dôvodu navrhol v odvolacom konaní vykonať dôkaz zvukovým záznamom z pojednávania. S poukazom na uvedené odvolacie námietky navrhol rozsudok v napadnutých výrokoch zmeniť tak, že sa žaloba zamieta a žalovanému sa prizná náhrada trov konania, prípadne rozsudok v tejto časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 4. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), kedy vychádzajúc z obsahu podaného odvolania predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok I. a závislý výrok III. o trovách konania, zatiaľ čo výrok II. ako odvolaním nenapadnutý nadobudol právoplatnosť. O podanom odvolaní odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 6. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP). 7. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom podaným odvolateľom zdôrazňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379 a § 380 CSP), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v rozsahu dôvodov uvedených odvolateľom v odvolaní. 8. Odvolateľ v podanom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, ktorý je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1Cdo 6/2014, 3Cdo 38/2015, 5Cdo 201/2011, 6Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 9. Naplnenie citovaného odvolacieho dôvodu odvolateľ odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nezaznamenával celý priebeh pojednávania dňa 02.04.2025. Z elektronického súdneho spisu odvolací súd zistil, že tento obsahuje celkovo dva záznamy z pojednávania zo dňa 02.04.2025 (nahrávka v trvaní 00:08:57 a nahrávka v trvaní 00:49:55). Z obsahu nahrávok vyplýva, že pojednávanie bolo prerušené za účelom umožnenia právnej zástupkyni žalovaného skontaktovať sa so žalovaným. Tvrdenia odvolateľa, že súd prvej inštancie opakovanie prerušil nahrávanie zvukového záznamu nemal odvolací súd zo zvukového záznamu za preukázané. Vychádzajúc zo zvukového záznamu z pojednávania a z obsahu zápisnice z pojednávania možno konštatovať, že súd prvej inštancie v zápisnici z pojednávania zachytil všetky podstatné vyjadrenia strán sporu. Nakoľko odvolateľ bližšie neuviedol, aké prednesy súd prvej inštancie nezaznamenal na zvukový záznam, uvedené nevyplýva ani zo zápisnice z pojednávania, takto ničím nepodporené tvrdenia nemožno objektívne verifikovať.
10. Ako dôvodnú možno vyhodnotiť námietku odvolateľa o nesprávnosti procesnému postupu súdu prvej inštancie, ktorý uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 02.04.2025 nepripustil zmenu žaloby spočívajúcu v nových skutkových tvrdeniach žalovaného. Zmena návrhu je podaním vo veci samej a žalobca (navrhovateľ) ju môže urobiť ktorýmkoľvek zo spôsobov uvedených v § 125 CSP a s dodržaním podmienok uvedených v § 127 CSP. O zmene žaloby rozhodne súd uznesením, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, a to ani v prípade, ak ho vydal súd prvej inštancie (§ 357 CSP a contrario,); ak bolo uznesenie vyhlásené na pojednávaní, doručuje sa jeho písomné vyhotovenie len tým účastníkom, ktorí neboli prítomní pri jeho vyhlásení. V prejednávanej veci bol odvolateľ v postavení žalovaného nie žalobcu a predmetom posúdenia súdom prvej inštancie bola otázka včasnosti predloženia nových skutkových tvrdení žalovaným. Nakoľko súd prvej inštancie v danom prípade nerozhodoval o procesnom návrhu žalobcu na zmenu žaloby, ale posudzoval včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku, procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým na pojednávaní dňa 02.04.2025 nepripustil zmenu žaloby spočívajúcu v nových skutkových tvrdeniach žalovaného, nebol správny. Ak súd dospel k záveru, že žalovaný neuplatnil prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, mal možnosť buď konanie žalovaného ospravedlniť a na jeho procesný úkon prihliadnuť, alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný procesný úkon neprihliadnuť (nepriznať mu procesnoprávne účinky). Vychádzajúc z obsahu zápisnice z pojednávania, ako i z odôvodnenia rozhodnutia (bod 15.) možno prijať záver, že súd prvej inštancie omeškaný procesný úkon žalovaného neospravedlnil (nové skutkové tvrdenia predkladané žalovaným nepripustil). Ak súd omeškaný procesný úkon neospravedlní, nevydáva procesné uznesenie. Preto i keď súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil procesný úkon žalovaného, tento procesný postup nebol nesprávny v takej miere, že by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. 11. Ďalej odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nepripustil jeho procesnú obranu, ktorou namietal absolútnu neplatnosť Zmluvy o nájme nebytového priestoru vo vzťahu k Zmluve o nájme hnuteľných vecí. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Znamená to, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Procesné úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany (§ 149). Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za následok osobitné procesnoprávne sankcie (v podobe neúčinnosti procesného úkonu strany sporu) za to, že strana sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 CSP tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného úkonu prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní (článok 5). Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia konania je v diskrečnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia konania je pre súd a strany sporu obligatórna. Strana sporu má procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Ide o špecifikáciu všeobecnej procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). V prípade porušenia povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas môže nastúpiť sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3, prípadne však aj iné právne následky. Napr. omeškanie s predložením prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany môže spôsobiť vznik zavinených trov konania (§ 256 ods. 2) a povinnosť ich náhrady, prípadne môže byť dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania (§ 257). Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné, je definované v § 153 ods. 1, druhá veta. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Toto pravidlo je lex generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na vykonanie určitého procesného úkonu. ko už bolo uvedené, ustanovenie § 153 ods. 2 a 3 zakotvuje sankciu za to, že strana sporu nesplnila povinnosť uloženú v § 153 ods. 1. Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie strany ospravedlniť a na jej procesný úkon prihliadnuť, alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný procesný úkon neprihliadnuť (nepriznať mu procesnoprávne účinky). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie ( bod 22) vyplýva, že
súd prvej inštancie na nové skutkové tvrdenia žalovaného z dôvodu, že nemali oporu v obsahu spisu neprihliadol, a takto omeškaný procesný úkon žalovaného neospravedlnil. S uvedeným postupom sa odvolací súd stotožňuje, nakoľko ani v podanom odvolaní odvolateľ neuviedol také skutočnosti, ktoré by oneskorené predloženie prostriedkov procesnej obrany ospravedlnili na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť sporu) alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť účastníka rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti). 12. K námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz - Zmluvu o nájme hnuteľných vecí, odvolací súd uvádza, že súd rozhoduje o tom, ktoré dôkazy vykoná, pričom nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy (§ 185 ods. 1 CSP). Z odôvodnenia je zrejmé, že súd jeho vykonanie nepovažoval za podstatné pre vec samu, majúc za to, že nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou nie je postupom, ktorým súd odníma procesnej strane možnosť konať pred súdom. S rozhodnutím nevykonať ďalšie dôkazy ako i s odôvodnením tohto rozhodnutia odvolací súd súhlasí. Zmluva o nájme hnuteľných vecí uzavretá medzi spoločnosťou DELIKATES a žalovaným nie medzi žalobkyňou a žalovaným (s iným subjektom ako je žalobkyňa), nedisponovala vypovedacou potenciou spôsobilou vyvrátiť tvrdené skutočnosti, preto nevykonaním navrhnutého dôkazu nedošlo k zásahu do práva odvolateľa na spravodlivý proces. Pričom žalovaný svoje tvrdenia prednesené na pojednávaní dňa 02.04.2025 nepodporil dôkazmi a Zmluvu o nájme hnuteľných vecí predložil až v odvolacom konaní, bez toho aby osvedčil splnenie podmienok na postup podľa ust. § 366 CSP. 13. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolací súd uvádza. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. 14. Pokiaľ odvolateľ argumentoval tým, že súd prvej inštancie nezohľadnil jeho skutkové tvrdenia uvedené v podaní zo dňa 13.09.2024, že v roku 2024 (dňa 16.01. a 19.01.2024) uhradil žalobkyni na žalovanú sumu 52.950 eur, uvedené tvrdenie je v rozpore so skorším vyjadrením žalovaného (podanie zo dňa 30.04.2024) v ktorom uviedol, že zo žalovanej sumy uhradil žalobkyni len sumu 500 eur, a to dňa 26.04.2024. Uvádzaný rozpor žalovaný nevysvetlil a účinne nepoprel skutkové tvrdenia žalobkyne, že ním uvádzané platby (platba zo dňa 16.01.2024 v sume 4.500 eur a v sume 450 eur platba zo dňa 19.01.2024 v sume 16.000 eur platba zo dňa 19.01.2024 v sume 16.000 eur, platba zo dňa 19.01.2024 v 16.000), boli platbami za iné obdobie nájomného vzťahu (platba zo dňa 19.01.2024 v sume 16.000 eur bola platnou za mesiac 7/2023 (VS: 72023), platba zo dňa 19.01.2024 v sume 16.000 eur bola platbou za mesiac 06/2023 (VS: 62023), platba zo dňa 19.01.2024 v 16.000 eur bola platbou za mesiac 08/2023 (VS: 82023)), t.z. za obdobie, ktoré nebolo predmetom konania (predmetom konania bolo zaplatenie dlžného nájomného za obdobie od 21.09.2023 do 21.02.2024) a platby zo dňa 16.01.2024 podľa odlišne uvedeného VS : 2913455885 ako i označenia príjemcu sa nevzťahovali k nájomnej zmluve ale priestoru na Trnavskom mýte (iná zmluva), čím žalobkyňa účinne poprela skutkové tvrdenia žalovaného. Súd prvej inštancie tak pri hodnotení dôkazov postupoval v súlade s § 191 ods. 1 CSP a zohľadnil všetky poznatky, ktoré vyplynuli z dôkazov a prednesov strán sporu majúc na zreteli najmä ich pravdivosť a vierohodnosť. 15. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.) Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 16. Podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom. 17. Naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu odvolateľ odôvodnil tým, že súd neprávne právne posúdil záväzkový vzťah medzi stranami. Obchodné záväzkové vzťahy sú upravené v ustanovení § 261 a v ustanovení § 262 Obchodného zákonníka, ktorý upravuje možnosť zmluvných strán podriadiť ich vzťah režimu Obchodného zákonníka. Záväzkové vzťahy v ObZ sa rozdeľujú na záväzkové vzťahy, pre ktoré je určujúca povaha subjektov a na záväzkové vzťahy, pre ktoré je určujúci ich predmet. To, či spor možno definovať ako obchodnoprávny, teda závisí predovšetkým od právnej povahy (právneho statusu) strán a ich vzťahu, z ktorého spor vznikol. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (ďalej len „živnostenský zákon“), prenájom nehnuteľností, bytových a nebytových priestorov je živnosťou, pokiaľ sa popri prenájme poskytujú aj iné ako základné služby spojené s prenájmom. Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že žalobkyňa si uplatňuje svoj nárok titulom nezaplateného nájomného, ktoré bolo dohodnuté v Zmluve o nájme nebytových priestorov, ktorú žalobkyňa ako prenajímateľka uzatvorila ako fyzická osoba so žalovaným ako nájomcom, ktorý je spoločnosťou s ručením obmedzeným, t.z. nájomná zmluva bola uzatvorená žalobkyňou ako nepodnikateľom. V danom prípade záväzkový vzťah nevznikol medzi dvomi podnikateľmi, nakoľko k nadobudnutiu obchodnej povahy, by nájomná zmluva musela mať medzi stranami zrejmú súvislosť s podnikateľskou činnosťou obidvoch zmluvných strán, čo nie je prejednávaný prípad. Z čoho možno dovodiť, že Zmluva o nájme nespĺňa kritériá ustanovené v § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ani zo znenia bodu 7.1 čl. XI Záverečné ustanovenia Zmluvy o nájme nebytových priestorov nemožno bez pochybností vyvodiť, že sa strany dohodli, že ich záväzkový vzťah nespadajúci pod vzťahy uvedené v § 261 Obchodného zákonníka, sa spravuje týmto zákonom. Preto závery súdu prvej inštancie, že na právne vzťahy medzi stranami sporu je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka nie je v rozpore s právnymi predpismi ani s vykonaným dokazovaním. Nutno zdôrazniť, že námietka vzťahujúca sa k aplikácii ust. Obchodného zákonníka nebola žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie osobitne uvádzaná. Závery súdu prvej inštancie obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k potrebe aplikácie ust. Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec akcentovali na argumentáciu žalovaného ohľadne aplikácie § 275 ods. 2 Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k námietke odvolateľa o potrebe na vec aplikovať § 330 a nasl. Obchodného zákonníka, táto námietka vzhľadom na občianskoprávny charakter zmluvného vzťahu medzi stranami, je bez významu. Len na doplnenie odvolací súd uvádza, že i v prípade dôvodnosti aplikácie ust. § 330 Obchodného zákonníka, je nevyhnutné, aby záväzok, na ktorý sa poskytnuté plnenie bude započítavať, dlžník určil najneskôr v momente plnenia, inak je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo. Pred súdom prvej inštancie žalovaný vo vzťahu k aplikácii § 330 Obchodného zákonníka neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, uvedenú argumentáciu použil až v odvolacom konaní, a to bez preukázania dôvodnosti postupu podľa § 366 CSP. 18. Vo vzťahu k ďalšiemu odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd uvádza, že tento odvolateľ bližšie nešpecifikoval a jeho naplnenie odvolací súd nezistil. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na základe uvedeného, na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 19. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že obsah odvolania odvolateľa nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť záverov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie.
20. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a závislom výroku III. o trovách konania ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, čo navodzuje záver, že má proti v odvolacom konaní neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Nakoľko však z obsahu spisu vznik trov odvolacieho konania na strane žalobkyne nevyplýva (k podanému odvolaniu sa nevyjadrila) odvolací súd rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).