Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 2Scud/1/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200103 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena_x Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200103.2 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a Ľudovíta Bradáča v právnej veci žalobkyne: U. L., nar. XX.XX.XXXX, F. XX, XXX XX F., G., zast. Advokátska kancelária Škamla s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina proti žalovanému: Riaditeľstvo cudzineckej polície Banská Bystrica, Štefánikovo nábrežie 7, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. p. PPZ-HCP-BB- SK-105-003/2011 z 25. novembra 2011 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie žalovaného č.p. PPZ-HCP-BB-SK-105-003/2011 z 25. novembra 2011 v spojení s rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Žilina č. PPZ-HCP-BB7-PP-776-9/2011 zo dňa 22. augusta 2011 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 698,80 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu. o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB-SK-105-003/2011 z 25.11.2011 (ďalej „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný potvrdil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ v Žiline (ďalej „prvostupňový správny orgán“) č.p. PPZ-HCP-BB7-PP-776-9/2011 z 22.08.2011 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobkyne o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území SR za účelom podnikania v zmysle § 26 ods. 2 písm. i/ v spojení s § 26 ods.1 písm. a/ zák.č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 48/2002 Z.z.“). Žalobou doručenou súdu dňa 09.02.2012 sa žalobkyňa domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného, žiadala ho zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Napadnuté rozhodnutie podľa žalobkyne vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, vec bola nesprávne právne posúdená, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu sa vyskytla vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že 17.06.2011 požiadala o udelenie povolenia na prechodný pobyt za účelom podnikania na území SR na Veľvyslanectve SR v Kyjeve. K žiadosti priložila všetky zákonom požadované doklady. Dňa 22.08.2011 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie, ktorým žiadosť žalobkyne zamietol. Dôvodom zamietnutia žiadosti bolo vyjadrenie „orgánu kompetentného vyjadrovať sa k skutočnosti, či je pobyt cudzinca vo verejnom záujme“, pričom na základe vyjadrenia tohto orgánu bol prvostupňovým správnym orgánom predmet podnikania spoločnosti SLOVAKIAINVEST.RU GROUP s.r.o. vyhodnotený ako podnikanie, ktoré nie je vo verejnom záujme, z čoho správny orgán vyvodil, že udelenie povolenia na prechodný pobyt žalobkyne nie je vo verejnom záujme. Proti predmetnému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný tak, že odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že o udelenie povolenia na prechodný pobyt na území SR na účely podnikania požiadala z dôvodu, že sa v zmysle rozhodnutia Valného zhromaždenia spoločnosti SLOVAKIAINVEST.RU GROUP s.r.o. má stať popri Y. V. a E. V. ďalšou konateľkou tejto už dlhšie existujúcej spoločnosti s ručením obmedzeným. Kým prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu bolo odôvodnené vyjadrením „orgánu kompetentného vyjadriť sa ku skutočnosti, či je pobyt cudzinca vo verejnom záujme“, v rozhodnutí žalovaného bolo zamietnutie žiadosti odôvodnené vyjadrením Veľvyslanectva SR na Ukrajine a po zmene stanoviska Miestneho úradu Mestskej časti Bratislava - Staré mesto (ďalej len „MÚ Bratislava“) - zrejme orgánu kompetentného vyjadrovať sa v zmysle vyššie uvedeného, vyjadrením Ministerstva hospodárstva SR z 11.10.2011 (v žalobe nesprávne uvedené - Ministerstva hospodárstva a výstavby SR z 11.11.2011). Žalobkyňa poukázala na to, že vyjadrenie veľvyslanectva obsahuje len konštatovanie, že odporúča žiadosť žalobkyne zamietnuť, neobsahuje žiadne hodnotenie žalobkyne a vychádza len z rozhodnutia o zamietnutí jej žiadosti o prechodný pobyt v minulosti. Takéto vyjadrenie je podľa žalobkyne v správnom konaní nepoužiteľné. Odôvodnenie rozhodnutia tým, že už jej v minulosti bola žiadosť o udelenie prechodného pobytu zamietnutá bez toho, aby sa žalovaný zaoberal žiadosťou žalobkyne, je podľa nej nepostačujúce a spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Ďalším podkladom na vydanie napadnutého rozhodnutia je vyjadrenie Ministerstva hospodárstva SR z 11.10.2011, v ktorom sa uvádza, že „na Slovensku je dostatočný počet podnikateľských subjektov vykonávajúcich rovnakú podnikateľskú činnosť a nie je v ekonomickom záujme Slovenska ich rozširovať“, a preto nebolo odporučené udelenie povolenia žalobkyni na prechodný pobyt za účelom podnikania. Ministerstvo jednak neoznačilo zdroj informácií, z ktorých pri vydaní vyjadrenia vychádza, navyše žalobkyňa nemieni na území SR zakladať novú spoločnosť, ale mienila sa stať konateľkou už existujúceho podnikateľského subjektu. Jej účasťou v spoločnosti sa teda počet subjektov s obdobným predmetom podnikania nerozšíri (rozšíri sa len počet konateľov v tejto spoločnosti). Záver ministerstva o neodporučení udelenia povolenia žalobkyni za účelom podnikania je zmätočný, nakoľko žalobkyňa bola posudzovaná ako nový a samostatný podnikateľský subjekt s obdobným predmetom podnikania. Žalobkyňa poukázala na list predmetného ministerstva z 21.12.2010, z ktorého je zrejmé, že ministerstvo nevykonáva analýzy a výskumy počty podnikateľských subjektov. Žalobkyňa ďalej namietala, že žalovaný už mal v čase vydania svojho rozhodnutia k dispozícii stanovisko MÚ Bratislava z 12.09.2011, podľa ktorého tento súhlasil s udelením prechodného pobytu pre žalobkyňu. Pokiaľ bol v prípade rozhodovania prvostupňového správneho orgánu jediným a rozhodujúcim podkladom pre zamietnutie žiadosti žalobkyne o prechodný pobyt negatívne stanovisko MÚ Bratislava po zmene jeho obsahu zo strany MÚ Bratislava si žalovaný „na podporu svojho rozhodnutia“ vyžiadal stanovisko ministerstva, avšak v jeho rozhodnutí absentuje akékoľvek vyhodnotenie toho, prečo žalovaný zobral do úvahy stanovisko Ministerstva výstavby SR a prečo nezobral do úvahy vyjadrenie MÚ Bratislava z 12.09.2011. Podľa názoru žalobkyne žalovaný nedostatočne zistil skutočný stav veci, ak podkladom pre jeho rozhodnutie bolo len vyjadrenie ministerstva, ktoré žalobkyňa považuje za zmätočné, vyjadrenie veľvyslanectva vychádzajúce len z predchádzajúcej žiadosti žalobkyne bez toho, aby bola pôvodná a súčasná žiadosť akokoľvek porovnávaná a vyjadrenie miestneho úradu, ktoré v konečnom dôsledku hovorí v prospech udelenia pobytu žalobkyni. Ak žalovaný na základe takýchto podkladov potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, že pobyt žalobkyne na území SR nie je vo verejnom záujme, ukrátil žalobkyňu na jej právach. Žalobkyňa ďalej namietala, že odporca neskúmal, či by zamietnutím žiadosti nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobkyne podnikať na území SR v kontexte čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), konkrétne čl. 8 ods. 2, ktorý v žalobe citovala. Vydaním rozhodnutia o zamietnutí udelenia povolenia žalobkyni na prechodný pobyt na území SR bolo podľa tvrdenia žalobkyne zasiahnuté do jej práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, pričom sa touto skutočnosťou ako následkom zamietnutia žiadosti príslušné orgány nezaoberali. Žalobkyňa má na území SR dcéru s trvalým pobytom a syna s prechodným pobytom, pričom navrhovateľka chce mimo pracovných povinností byť s nimi v bližšom kontakte. Žalovaný sa stretom súkromného záujmu žalobkyne, ktorý bol prevážený verejným záujmom SR, v rozhodnutí nevysporiadal. Žalobkyňa poukázala na čl. 8 Dohovoru, z ktorého vyplýva, že štátne orgány môžu do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života zasiahnuť, avšak podmienky tohto zásahu sú jasne v odseku 2 definované. Uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne. Pre oprávnenosť zásahu do práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života bola splnená len jedna zo stanovených podmienok a to, že k nej došlo na základe zákona, keďže zákon o vydanie rozhodnutia o neudelení povolenia na prechodný pobyt pripúšťa. Ďalšie podmienky podľa žalobkyne splnené neboli. Príslušné orgány sa tým, že prevážili záujmy spoločnosti nad záujmami jednotlivca nijakým spôsobom nezaoberali. Žalobkyňa namietala, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo len z vyjadrení Ministerstva hospodárstva SR a Veľvyslanectva SR na Ukrajine, pričom žalovaný sa s námietkami obsiahnutými v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu riadne nevysporiadal. Žalobkyňa napokon namietala, že z ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku (zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní) vyplýva, že správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Podľa žalobkyne príslušný orgán si túto povinnosť nesplnil a v konaní sa tak vyskytla vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Žalobkyňa v žalobe zdôraznila, že na udelenie povolenia na prechodný pobyt síce neexistuje právny nárok, príslušný orgán je však povinný riadne preskúmať vec a žiadosť o udelenie povolenia zamietnuť iba v zákonom stanovených prípadoch a takéto rozhodnutie náležite odôvodniť. Ak správny orgán dospel k záveru, že udelenie povolenia na prechodný pobyt nie je vo verejnom záujme, mal povinnosť túto skutočnosť v rámci svojho rozhodnutia riadne vysvetliť a odôvodniť, čo sa v tomto prípade nestalo. Žalobkyňa z uvedených dôvodov žiadala napadnuté rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie a priznať žalobkyni náhradu trov konania. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe z 02.05.2012 uviedol, že v odvolacom konaní preskúmal rozhodnutie i konanie prvostupňového správneho orgánu, zvážil všetky zhromaždené podklady, tieto hodnotil samostatne a v ich súvislostiach a na základe zistených a preukázateľných skutočností dospel v rozhodovaní k záveru, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je náležite odôvodnené a plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, pričom nie je v rozpore s Ústavou SR, či inými všeobecne záväznými právnymi normami platnými na území SR. Rovnako žalovaný pri svojom rozhodovaní konal samostatne, vychádzal z náležite zisteného skutkového stavu veci, zobral do úvahy všetky okolnosti uvádzané v odvolaní žalobkyne a preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom jeho obsahu i rozsahu v úzkej súvislosti s konaním, ktoré mu predchádzalo, nezistil žiadne pochybenie zákona, či nesúlad postupu prvostupňového správneho orgánu pri rozhodovaní so všeobecne záväznými právnymi predpismi platnými na území SR. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na obsah žaloby a námietky uvedené v žalobe, pričom k použitému stanovisku Veľvyslanectva SR na Ukrajine uviedol, že uvedené veľvyslanectvo v súlade so zákonom zastupuje v zahraničí záujmy SR, t.j. aj verejné záujmy, ako jediný orgán štátnej správy prichádza do priameho kontaktu s cudzincom pred udelením pobytu, a preto je jeho stanovisko k samotnému konaniu o pobyte cudzincov na území SR jednoznačne podporujúce. Poukázal na obsah spracovaného dotazníka z osobného pohovoru, ktorý je súčasťou spisového materiálu žalobcu, pričom vyvodený záver veľvyslanectva, že odporúča žiadosť žalobkyne zamietnuť, vyplynul z osobného pohovoru a z predchádzajúceho konania o žiadosti žalobkyne. Podanie žiadosti žalobkyne o pobyt v územnom obvode inom, ako má Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, považoval za cielené, nakoľko OCP PZ Bratislava má poznatky o problémoch s firmou SLOVAKIAINVEST.RU GROUP s.r.o.. K použitému stanovisku Ministerstva hospodárstva SR uviedol, že uvedený orgán oslovil z dôvodu neustáleného názoru MÚ Bratislava, ktoré zmenilo svoje stanovisko po vydaní a doručení prvostupňového rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobkyne, a to na podporu svojho rozhodnutia, pričom Ministerstvo hospodárstva SR je orgán kompetentný zaujať stanovisko ku skutočnosti, či podnikateľská aktivita žalobkyne je prínosom pre hospodárstvo SR, t.j. či jej podnikanie je vo verejnom záujme SR. Žalovaný poukázal na obsah doručeného stanoviska Ministerstva hospodárstva SR z 11.10.2011, v ktorom ministerstvo poukázalo na svoje stanovisko z 09.08.2010, v zmysle ktorého neodporúča udelenie povolenia na prechodný pobyt za účelom podnikania s tým, že na tomto stanovisku ministerstvo naďalej trvá. Ministerstvo posudzovalo konkrétne žalobkyňu a rozšírenie už existujúcej spoločnosti a nie všeobecné rozširovanie počtu subjektov s obdobným predmetom podnikania. Žalovaný poukázal ďalej na to, že prvostupňový správny orgán ako podporné stanovisko pre svoje rozhodnutie zobral do úvahy stanovisko MÚ Bratislava, ktorý v čase konania prvostupňového správneho orgánu uviedol, že udelenie povolenia na prechodný pobyt žalobkyne nie je vo verejnom záujme. Po vydaní a doručení napadnutého rozhodnutia bolo dňa 12.09.2011 na prvostupňový správny orgán doručené prehodnotené stanovisko MÚ Bratislava, v ktorom už súhlasí s udelení prechodného pobytu žalobkyni. Z dôvodu neustáleného názoru MÚ Bratislava a na podporu svojho rozhodnutia preto žalovaný oslovil Ministerstvo výstavby SR, či podnikateľská aktivita žalobkyne je prínosom pre hospodárstvo SR a či je jej podnikanie vo verejnom záujme SR, pričom vo svojom rozhodnutí žalovaný vychádzal už zo skutočností, ktoré boli preukázané v odvolacom konaní. Žalovaný poukázal na to, že ani v prvostupňovom konaní nebolo stanovisko MÚ Bratislava jediným podkladom na rozhodnutie, jednalo sa len o jedno z podporných stanovísk, z ktorých prvostupňový správny orgán vychádzal. K námietke žalobcu, že žalovaný neskúmal prípadné obmedzenie, resp. odňatie práva žalobkyni podnikať na území SR v kontexte k čl. 8 Dohovoru v prípade zamietnutia jej žiadosti, žalovaný uviedol, že nepopiera, že sa na žalobkyňu vzťahuje čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak k zásahu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie podľa žalovaného došlo v nevyhnutnej miere a plne v súlade so zákonom. Poukázal na čl. 35 ods. 1 a 4 Ústavy SR, pričom podľa ods. 4 môže zákon ustanoviť odchýlnu úpravu práv pre cudzincov. Takýmto zákonom je zákon o pobyte cudzincov, pričom v konaní o povolenie prechodného pobytu na účel podnikania dochádza k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žiadateľov o pobyt na slobodnú voľbu povolania a právo podnikať na území SR, ktoré je však podmienené povolením na pobyt na území SR, ktorého sa žalobkyňa domáhala a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, resp. jeho oprávnenie regulovať vstup a pobyt cudzincov na území SR z dôvodu ochrany verejného záujmu. Žalovaný vyslovil názor, že sa z uvedenou skutočnosťou v napadnutom rozhodnutí dostatočne vysporiadal. Pri svojom rozhodovaní žalovaný postupoval v zmysle ust. § 26 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov. Poukázal na to, že žalobkyňa žiadala o prechodný pobyt na území SR za účelom podnikania a v prípade, že jej ide o súkromný a rodinný život so svojou rodinou mala a má možnosť požiadať o príslušný druh prechodného pobytu na území SR - na účel zlúčenia rodiny. K námietke žalobkyne o porušení ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku žalovaný uviedol, že uvedené tvrdenie je nepravdivé, pretože 15.11.2011 pred vydaním napadnutého rozhodnutia žalobkyňa využila svoje právo v zmysle § 23 ods. 1 Správneho poriadku a p. Y. V. poverený zastupovaním žalobkyne si urobil fotodokumentáciu spisového materiálu. Od nahliadnutia do spisového materiálu neboli už doplnené žiadne podklady a žalobkyni tak bola poskytnutá možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohla vyjadriť k podkladom rozhodnutia. Žalovaný preto navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzali v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Splnomocnený zástupca žalobkyne na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe a žiadal rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť. Poukázal na to, že v skutkovo obdobnom prípade, v ktorom sa jednalo o rozhodnutie vydané vo veci žiadosti o povolenie na prechodný pobyt za účelom podnikania manžela žalobkyne, Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 21.09.2012 rozhodol tak, že rozhodnutie správneho orgánu zrušil. Zdôraznil, že pri strete verejného a súkromného záujmu sa mal správny orgán vysporiadať s tým, prečo uprednostnil záujem verejný nad súkromným. Zástupca žalovaného na pojednávaní poukázal na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí i v písomnom vyjadrení k žalobe a žiadal rozhodnutie žalovaného potvrdiť. Poukázal na to, že žalobkyňa nepožiadala o udelenie prechodného pobytu za účelom súkromného alebo rodinného života, ale za účelom podnikania a z kontextu rozhodnutia žalovaného vyplýva, prečo správny orgán uprednostnil verejný záujem nad záujmom súkromným. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konanie, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo z dôvodov uvedených v žalobe. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 11.07.2011 bola prvostupňovému správnemu orgánu Veľvyslanectvom SR v Kyjeve doručená žiadosť žalobkyne o povolenie na prechodný pobyt na území SR za účelom podnikania zo dňa 14.06.2011, vrátane príloh v zmysle § 25 zák.č. 48/2002 Z.z.. Ako doklad preukazujúci účel pobytu žiadateľka (žalobkyňa) k žiadosti predložila Výpis z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I oddiel Sro, vl. č. 59733/B obchodnej spoločnosti SLOVAKIAINVEST.RU GROUP s.r.o., Bratislava a Uznesenie Valného zhromaždenia tejto spoločnosti zo dňa 13.06.2011, podľa ktorého bola žalobkyňa vymenovaná za konateľku uvedenej spoločnosti. Zo Záznamu z osobného rozhovoru so žiadateľkou zo 14.06.2011 vyhotoveného na Veľvyslanectve SR v Kyjeve o.i. vyplýva, že žalobkyňa chce na území SR podnikať z dôvodu, že na území SR žijú jej deti - syn a dcéra, ktorá je ak konateľkou uvedenej spoločnosti spolu so zaťom žiadateľky. Žalobkyňa opísala svoje vzdelanie a pracovné skúsenosti a uviedla, že v predmetnej spoločnosti bude konateľkou, bude pracovať ako konzultantka s ukrajinskými klientmi, pričom chce svojej rodine pomôcť pri podnikaní. Predmet podnikania uvedenej spoločnosti je špecifikovaný v citovanom výpise z obchodného registra. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že prvostupňový správny orgán pre účely rozhodnutia o predmetnej žiadosti požiadal listom z 30.07.2011 MÚ Bratislava o vyjadrenie, či táto mestská časť má záujem o rozširovanie podnikateľských aktivít štátnych príslušníkov Ukrajiny a súčasne ho informoval o tom, že žalobkyňa už v minulosti požiadala o povolenie na prechodný pobyt za účelom podnikania, k čomu sa už MÚ Bratislava dňa 20.01.2010 vyjadril negatívne. Zo stanoviska MÚ Bratislava z 05.08.2011 vyplýva, že táto mestská časť nemá záujem o rozširovanie podnikateľských aktivít štátnych príslušníkov z Ukrajiny. Prvostupňový správny orgán následne 22.08.2011 rozhodol o podanej žiadosti žalobkyne tak, že jej žiadosť zamietol s odôvodnením, že v rámci konania spolupracoval s „orgánom kompetentným vyjadrovať sa ku skutočnosti, či pobyt účastníčky konania bude vo verejnom záujme“, pričom konštatoval, že „predmet podnikania spoločnosti SLOVAKIAINVEST.RU GROUP s.r.o. bol správnym orgánom vyhodnotený ako podnikanie, ktoré nie je vo verejnom záujme.“ S prihliadnutím na verejný záujem a na situáciu a vývoj trhu práce dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že SR nemá záujem na pobyte žalobkyne, tento nie je vo verejnom záujme a jej žiadosť s poukazom na § 26 ods. 1 písm. a/ a § 26 ods. 2 písm. i/ zák.č. 48/2004 Z.z. zamietol. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu podala žalobkyňa prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie, v ktorom namietala, že postup správneho orgánu pri rozhodovaní o jej žiadosti bol v rozpore so zákonom, pričom jediným podkladom na rozhodnutie podľa odôvodnenia rozhodnutia bolo stanovisko MÚ Bratislava, ktorému orgánu správny orgán zaslal žiadosť o vyjadrenie s tým, že poukázal na predchádzajúce negatívne stanovisko MÚ Bratislava z januára 2010 k pobytu žalobkyne na území SR a to napriek tomu, že MÚ Bratislava už listom z 27.04.2010 toto negatívne stanovisko prehodnotil a podnikateľskú činnosť spoločnosti SLOVAKIAINVEST.RU GROUP s.r.o. vyhodnotil ako prínos pre mestskú časť. Ďalej v odôvodnení poukázal na nové vyjadrenie MÚ Bratislava z 12.09.2011, ktorým bolo prehodnotené pôvodné stanovisko MÚ z 05.08.2012 (ktoré bolo podkladom rozhodnutia vydaného prvostupňovým správnym orgánom) a ktorým MÚ Bratislava vyslovil súhlas s udelením prechodného pobytu pre žalobkyňu s tým, že nemá námietky voči podnikateľskej činnosti spoločnosti SLOVAKIAINVEST.RU GROUP s.r.o.. Obidve vyjadrenia MÚ Bratislava tvoria prílohu odvolania a teda aj správneho spisu. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala nekorektný spôsob a formu, akým správny orgán žiadal MÚ Bratislava o vyjadrenie k podnikateľským aktivitám žalobkyne a namietala, že MÚ sa nevyjadroval k otázke, či udelenie prechodného pobytu žalobkyne je vo verejnom záujme a toto ani nie je v jeho kompetencii, ako aj skutočnosť, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nemá náležitosti podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku (správny orgán najmä neuviedol, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri aplikácii právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval). Napokon žalobkyňa namietala aj porušenie ust. § 3 ods. 2 a 3 a § 21 ods. 1 Správneho poriadku. Z administratívneho spisu vyplýva, že po doručení odvolania žalobkyne, prílohou ktorého bolo nové (súhlasné) stanovisko MÚ Bratislava k žiadosti žalobkyne, prvostupňový správny orgán požiadal listom z 26.09.2011 Ministerstvo hospodárstva SR ( ďalej len „MH SR“) o stanovisko, či podnikateľská aktivita žalobkyne ako konateľky spoločnosti SLOVAKIAINVEST.RU GROUP s.r.o. bude predstavovať prínos pre SR po stránke hospodárskej a ekonomickej. Z vyjadrenia MH SR z 11.10.2011 vyplýva, že MH SR už v minulosti (09.08.2010) neodporučilo udelenie povolenia žalobkyne na prechodný pobyt za účelom podnikania a na uvedenom stanovisku (ktoré zaslalo v prílohe a obsahuje vyjadrenie, že nie je v ekonomickom záujme SR rozširovať počet podnikateľských subjektov vykonávajúcich rovnakú podnikateľskú činnosť), trvá. Žalovaný následne o podanom odvolaní žalobkyne rozhodol tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na čl. 35 ods. 1 a 4 Ústavy SR, pričom odchýlna úprava práv pre cudzincov je upravená zákonom o pobyte cudzincov. Konštatoval, že v konaní o povolení prechodného pobytu na účel podnikania dochádza k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žiadateľov o pobyt na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať na území SR, ktoré je však podmienené povolením na pobyt na území SR, ktorého sa účastníčka konania domáha, a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, resp. jeho oprávnenie regulovať vstup a pobyt cudzincov na území SR z dôvodu ochrany verejného záujmu. Poukázal na to, že v zákone o pobyte cudzincov sú jednoznačne stanovené podmienky na udelenie povolenia na prechodný pobyt na území SR, ako aj dôvody zamietnutia takejto žiadosti, pričom citoval ust. § 26 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. i/ a ods. 6 Zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo všeobecnosti rozobral otázku pojmu „verejný záujem“ a uviedol, že prvostupňový správny orgán na základe vlastných zistení zo spisového materiálu, z vecnej znalosti situácie v podnikaní cudzincov, na základe stanoviska MÚ Bratislava a Veľvyslanectva SR na Ukrajine dospel k stanovisku, že udelenie povolenia na prechodný pobyt žalobkyne nie je vo verejnom záujme SR. Zdôraznil pritom, že prvostupňový správny orgán bral do úvahy ako podporné stanovisko pre svoje rozhodnutie stanovisko Veľvyslanectva SR, ktoré odporučilo žiadosť žalobkyne zamietnuť, pričom poukázal na postavenie a úlohy veľvyslanectva. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej poukázal na to, že prvostupňový správny orgán bral pri rozhodovaní do úvahy aj predchádzajúce rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobkyne a prvostupňové rozhodnutie správne vychádzalo z negatívneho stanoviska MÚ Bratislava, ktoré bolo prehodnotené až po vydaní prvostupňového rozhodnutia, kedy bolo dňa 12.09.2011 vydané stanovisko súhlasné. Žalovaný konštatoval, že vzhľadom na „neustálený“ názor MÚ Bratislava a na „podporu“ svojho stanoviska prvostupňový správny orgán oslovil MH SR, a to po vydaní prvostupňového rozhodnutia a po podaní odvolania žalobkyne, pričom poukázal na obsah vyjadrenia MH SR, ktoré odkázalo na svoje predchádzajúce negatívne stanovisko, v ktorom neodporučilo udelenie povolenia na prechodný pobyt za účelom podnikania a na tomto stanovisku trvalo. Žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že doručením zmeneného stanoviska (MÚ Bratislava) nevznikli nové skutočnosti, ktoré by mali za následok prehodnotenie napadnutého rozhodnutia. K námietke žalobkyne o nedostatku zákonných náležitostí prvostupňového rozhodnutia podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán vychádzal okrem podkladov zo žiadosti a z vyjadrenia MÚ Bratislava, aj zo stanoviska Veľvyslanectva SR (táto skutočnosť však z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nevyplýva). Samotnú námietku o tom, že rozhodnutie nemá náležitosti podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku žalovaný vo svojom rozhodnutí nevyhodnotil. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že po vydaní napadnutého rozhodnutia žalovaného bolo žalovanému dňa 15.12.2011 doručené vyjadrenie MH SR zo dňa 07.12.2011, z ktorého vyplýva, že po zvážení všetkých nových doplňujúcich informácií o podnikateľských aktivitách žalobkyne MH SR prehodnotilo svoje pôvodné stanovisko a odporučilo udelenie povolenia menovanej na prechodný pobyt za účelom podnikania. Podľa § 131 ods. 10 zák.č. 404/2011 Z.z. konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; podľa tohto zákona sa dokončia iba vtedy, ak je to pre osobu priaznivejšie. Podľa § 17 ods. 1 zák.č. 48/2002 Z.z. v znení zák.č. 223/2011 Z.z. povolenie na prechodný pobyt oprávňuje cudzinca zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a na cesty do zahraničia a naspäť na územie Slovenskej republiky v čase, na aký mu bolo policajným útvarom udelené povolenie na prechodný pobyt. Podľa § 17 ods. 5 cit. zákona povolenie na prechodný pobyt je viazané na jeden účel. Ak cudzinec hodlá vykonávať inú činnosť, než na akú mu bolo udelené povolenie na prechodný pobyt, musí podať novú žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 18 písm. a/ cit. zákona povolenie na prechodný pobyt môže policajný útvar udeliť cudzincovi na účel podnikania. Podľa § 19 cit. zákona povolenie na prechodný pobyt na účel podnikania môže policajný útvar udeliť cudzincovi na základe oprávnenia na podnikanie vydaného podľa osobitného predpisu alebo cudzincovi, ktorý koná v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu k tejto spoločnosti alebo k družstvu. Podľa § 25 ods. 1, 2, 3, 4 a 9 cit. zákona (1) Žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt podáva cudzinec na úradnom tlačive. Pri podávaní žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt je cudzinec povinný predložiť cestovný doklad. Ak cudzinec nepredloží cestovný doklad, zastupiteľský úrad alebo policajný útvar neprijme žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt. Zastupiteľský úrad žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt neprijme ani, ak k nej nebol priložený doklad o účele pobytu alebo doklad potvrdzujúci bezúhonnosť z domovského štátu, ak sa vyžaduje. (2) K žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt je cudzinec povinný priložiť dve fotografie z toho istého negatívu s rozmermi 3 x 3,5 cm, zobrazujúce jeho aktuálnu podobu. (3) Cudzinec priloží k žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt doklady nie staršie ako 90 dní, ktoré potvrdzujú a/ účel pobytu, b/ bezúhonnosť; to neplatí, ak ide o cudzinca podľa § 23a, zmenu účelu pobytu, cudzinca s dlhodobým pobytom a cudzinca mladšieho ako 14 rokov, ak ide o cudzinca, ktorý zastupuje alebo pracuje pre významného zahraničného investora 10bc) v Slovenskej republike, jeho manžela a dieťa, títo neprikladajú k žiadosti doklad potvrdzujúci bezúhonnosť zo Slovenskej republiky, c/ finančné zabezpečenie pobytu; to neplatí, ak ide o cudzinca podľa § 23a, d/ zabezpečenie ubytovania počas prechodného pobytu; to neplatí, ak ide o cudzinca, ktorý pravidelne dochádza do zamestnania alebo do školy cez štátnu hranicu zo susedného štátu, cudzinca, ktorému bol udelený prechodný pobyt podľa § 21 a študuje na vysokej škole, a cudzinca, ktorému bol udelený prechodný pobyt podľa § 22 ods. 2, e/ dlhodobý pobyt cudzinca, f/ súhlas podľa § 23 ods. 2. (4) Účel pobytu cudzinec preukáže a/ dokladom potvrdzujúcim oprávnenie na podnikanie, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 19, b/ povolením na zamestnanie alebo potvrdením zamestnávateľa, že cudzinec má vykonávať činnosť, na ktorú sa povolenie na zamestnanie nevyžaduje, alebo medzinárodnou zmluvou, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 20, c/ potvrdením príslušného orgánu štátnej správy, školy alebo inej vzdelávacej inštitúcie o prijatí cudzinca na štúdium, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 21, d/ potvrdením školy alebo inej vzdelávacej inštitúcie o výkone lektorskej činnosti, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 22 ods. 1 písm. a/, e/ potvrdením orgánu štátnej správy alebo umeleckej agentúry, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 22 ods. 1 písm. b/, f/ potvrdením športovej organizácie alebo príslušného orgánu štátnej správy, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 22 ods. 1 písm. c/, g/ potvrdením o stáži, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 22 ods. 1 písm. d/, h/ potvrdením orgánu štátnej správy, v ktorého pôsobnosti je výkon činnosti podľa programov vlády Slovenskej republiky alebo programov Európskeho hospodárskeho priestoru, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 22 ods. 1 písm. e/, i/ medzinárodnou zmluvou, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 22 ods. 1 písm. f/, j/ potvrdením zdravotníckeho zariadenia o liečení alebo dokladom o potrebe sprevádzania, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 22 ods. 1 písm. g/, k/ potvrdením mimovládnej organizácie o vykonávaní dobrovoľníckej činnosti, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 22 ods. 1 písm. h/, l/ dohodou o hosťovaní vo výskumnom ústave alebo na vedeckom pracovisku, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 22 ods. 2, m/ matričným dokladom, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 23; ak ide o slobodné dieťa mladšie ako 18 rokov, o dieťa mladšie ako 18 rokov zverené do osobnej starostlivosti cudzinca, nezaopatrené dieťa, osamelého rodiča odkázaného na starostlivosť cudzinca alebo o závislú osobu podľa medzinárodnej zmluvy aj dokladom potvrdzujúcim túto skutočnosť, n/ individuálnym príkazom alebo kolektívnym príkazom na presun ozbrojených síl, ak ide o cudzinca, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 23a, alebo o/ iným hodnoverným dokladom. (9) Finančné zabezpečenie pobytu cudzinec preukáže vo výške životného minima na každý mesiac pobytu. Cudzinec, ktorý žiada o povolenie na prechodný pobyt podľa § 19, preukáže finančné zabezpečenie pobytu najmenej vo výške päťnásobku minimálnej mzdy na každý mesiac pobytu. Podľa § 26 ods. 1, 2 a 6 cit. zákona (1) Policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt prihliada na a/ verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske potreby Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti cudzinca pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na verejné zdravie, b/ záujmy maloletého dieťaťa cudzinca, osobné a rodinné pomery cudzinca, jeho finančnú situáciu a dĺžku doterajšieho pobytu a predpokladaného pobytu. (2) Policajný útvar žiadosť o udelenie povolenia na prechodný pobyt zamietne, ak a/ cudzinec je nežiaducou osobou, b/ je dôvodné podozrenie, že cudzinec pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok, zdravie alebo práva a slobody iných a na vymedzených územiach aj prírodu, c/ možno predpokladať, že cudzinec bude záťažou pre systém sociálneho zabezpečenia a zdravotného zabezpečenia Slovenskej republiky, d/ je dôvodné podozrenie, že cudzinec uzavrel manželstvo s cieľom získať povolenie na prechodný pobyt, e/ ide o ďalšieho manžela cudzinca s povolením na prechodný pobyt v prípade polygamického manželstva, f/ cudzinec uvedie nepravdivé, neúplné alebo zavádzajúce údaje alebo predloží falošné alebo pozmenené doklady alebo doklad inej osoby, g/ údaje v cestovnom doklade nezodpovedajú skutočnosti, h/ cudzinec nespĺňa podmienky na udelenie povolenia na prechodný pobyt, i/ udelenie povolenia na prechodný pobyt nie je vo verejnom záujme. (6) Na udelenie povolenia na prechodný pobyt nemá cudzinec právny nárok, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa čl. 8 ods. 2 tohto Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnuté v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzaniu nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. Podľa § 3 ods. 1 a 2 Správneho poriadku (1) správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Podľa § 17 ods. 1 Správneho poriadku účastníci konania, ich zákonní zástupcovia a opatrovníci sa môžu dať zastupovať advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Podľa § 47 ods. 1 a 3 Správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 245 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. V preskúmavanej veci ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o zamietnutí žiadosti žalobkyne o povolenie na prechodný pobyt na území SR za účelom podnikania podľa § 26 ods. 2 písm. i/ zák.č. 48/2004 Z.z., t.j. že udelenie povolenia na prechodný pobyt nie je vo verejnom záujme. Pod verejným záujmom sa rozumie taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech, alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom. Podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR každý má právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, pričom toto právo sa zabezpečuje v správnom konaní založenom na registračnom alebo povoľovacom princípe. Podľa čl. 35 ods. 4 Ústavy SR môže zákon ustanoviť odchýlnu úpravu práv pre cudzincov. Takýmto zákonom je Zákon o pobyte cudzincov, ktorý v ust. § 26 ods. 1 písm. a/ ukladá príslušnému správnemu orgánu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt prihliadať na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske potreby SR, najmä na prínos podnikateľskej činnosti cudzinca pre hospodárstvo SR a na verejné zdravie. Rozhodnutie žalovaného i prvostupňového správneho orgánu sú rozhodnutiami, ktoré správne orgány vydali na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie). Podľa § 245 ods. 2 O.s.p. súd pri takýchto rozhodnutiach preskúmava iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, pričom neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Úlohou súdu v správnom súdnictve podľa II. hlavy V. časti O.s.p. nie je nahrádzať činnosť správneho orgánu, ale preskúmať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom. Správny orgán si pri vydávaní rozhodnutia založeného na základe správneho uváženia nemôže počínať ľubovoľne. Zákon pre neho vytvára kritériá, podľa ktorých a v rámci ktorých môže uskutočniť výber a zisťovanie skutočností konkrétneho prípadu, ktoré sú potrebné pre jeho rozhodnutie. Súd preskúmava rozhodnutie správneho orgánu len v tom smere, či nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O.s.p.), či je v súlade s logickým uvažovaním a či predpoklady takéhoto úsudku boli zistené zákonným procesným postupom. Predpokladom možnosti preskúmania takéhoto rozhodnutia správneho orgánu však v prvom rade je, aby rozhodnutie obsahovalo náležitosti stanovené v § 47 ods. 3 Správneho poriadku, t.j. aby v odôvodnení správny orgán uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného i jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ani prvostupňového správneho orgánu, tieto zákonom stanovené náležitosti neobsahuje. Žalobkyňa v žalobe namietala, že prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný svoje rozhodnutia o zamietnutí žiadosti žalobkyne o udelenie prechodného pobytu za účelom podnikania na území SR založili na tom, že jej pobyt na území SR nie je vo verejnom záujme. Tento záver odôvodnil prvostupňový správny orgán negatívnym vyjadrením MÚ Bratislava (v prvostupňovom rozhodnutí uvedený ako „orgán kompetentný vyjadrovať sa ku skutočnosti, či je pobyt cudzinca vo verejnom záujme“), pričom hodnotením samotného vyjadrenia sa bližšie nezaoberal (odhliadnuc od skutočnosti, že MÚ Bratislava v predmetnom stanovisku deklaruje „nezáujem o rozširovanie podnikateľských aktivít štátnych príslušníkov z Ukrajiny“, hoci prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia z tohto stanoviska vyvodil záver, že „MÚ Bratislava vyhodnotil predmet podnikania spoločnosti SLOVAKIAINVEST.RU GROUP s.r.o. ako podnikanie, ktoré nie je vo verejnom záujme“, čo je však v rozpore s obsahom spisu, resp. samotného vyjadrenia). Žalovaný ďalej v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že prvostupňový správny orgán zaujal tento záver na základe stanoviska MÚ Bratislava a „hlavne na základe stanoviska Veľvyslanectva SR na Ukrajine, ktoré považoval za podporné pre svoje rozhodnutie, pretože veľvyslanectvo na základe vyhodnotenia relevantných skutočností uvedených v zázname z rokovania odporučil žiadosť žalobkyne zamietnuť“. Uvedené tvrdenia však nemajú oporu v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu, keďže toto rozhodnutie takéto odôvodnenie neobsahuje, t.j. neobsahuje ani odkaz na vyjadrenie veľvyslanectva, ani na jeho obsah. Neobsahuje ani vyhodnotenie tohto podkladu, ani úvahu, akou sa správny orgán pri vyhodnotení tohto podkladu spravoval, (naviac, ak vyjadrenie veľvyslanectva obsahuje stanovisko, že neodporúča udeliť žalobkyni povolenie na pobyt z dôvodov uvedených v zázname z rokovania, ktoré napriek jeho rozsiahlosti bližšie nešpecifikuje). Súd považuje za dôvodnú aj námietku žalobkyne ohľadne absencie akéhokoľvek odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k vyhodnoteniu nového vyjadrenia MÚ Bratislava z 12.09.2011, ktorý po vydaní prvostupňového rozhodnutia prehodnotil svoje stanovisko a vyslovil súhlas s udelením prechodného pobytu žalobkyni. Žalovaný sa obsahom tohto vyjadrenia nezaoberal napriek tomu, že toto súhlasné vyjadrenie mal v čase rozhodovania k dispozícii. Pokiaľ si na základe uvedeného vyjadrenia (vyššie uvedeného súhlasného stanoviska MÚ Bratislava) prvostupňový správny orgán po vydaní svojho rozhodnutia pre „podporu svojho rozhodnutia“ vyžiadal stanovisko od MH SR, žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani s otázkou, z akých dôvodov prihliadal pri vydaní svojho rozhodnutia na uvedené stanovisko MH SR a z akého dôvodu neprihliadol na súhlasné stanovisko MÚ Bratislava z 12.09.2011 (keď navyše pôvodné stanovisko MÚ Bratislava bolo rozhodujúcim a podľa odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia aj jediným podkladom, na základe ktorého vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobkyne). Tvrdenie žalovaného v odôvodnení rozhodnutia (str. 11), že prvostupňový správny orgán nevychádzal len z tohto jediného podkladu (zo stanoviska MÚ Bratislava), ale hodnotil všetky dostupné predložené doklady, však z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nevyplývajú. Rovnako vo vzťahu k stanovisku MH SR sa v odôvodní rozhodnutia žalovaný obmedzil len na konštatovanie obsahu predmetného stanoviska (ktoré navyše v podstate len odkazuje na predchádzajúce stanovisko MH SR z r. 2010, ktoré bolo poskytnuté pre účely konania o predchádzajúcej žiadosti žalobkyne o udelenie povolenia na prechodný pobyt) a konštatuje, že „nie je v ekonomickom záujme SR rozširovať podnikateľské aktivity“, neobsahuje však hodnotenie samotného podkladu (stanoviska) vo vzťahu k žiadosti žalobkyne, ktorá sa stala konateľkou už existujúceho podnikateľského subjektu, t.j. nemienila založiť na území SR nový podnikateľský subjekt. Pokiaľ žalovaný vychádzal pri rozhodovaní o žiadosti žalobkyne z podkladov predložených v správnom konaní žalobkyňou, podkladov zadovážených správnym orgánom, ako aj z podkladov tvoriacich obsah spisu, pre splnenie podmienok stanovených v § 47 ods. 3 Správneho poriadku nepostačuje, ak žalovaný na tieto podklady vo svojom rozhodnutí odkáže, ale rozhodnutie musí obsahovať aj ich vyhodnotenie. Správny orgán musí uviesť, akými úvahami bol pri hodnotení uvedených dôkazov vedený a akou úvahou sa spravoval pri použití relevantných právnych predpisov. Rozhodnutie žalovaného takéto náležitosti neobsahuje. Súd napokon ako dôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobkyne, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neskúmal, či by zamietnutím žiadosti žalobkyne nebolo neprimerane obmedzené, alebo odňaté jej právo podnikať na území SR v kontexte s čl. 8 Dohovoru. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že takýmto zamietavým rozhodnutím bolo do jej práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zasiahnuté, pričom so stretom tohto súkromného záujmu, ktorý bol prevážený verejným záujmom SR, sa žalovaný v rozhodnutí nevysporiadal. Súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutia sp.zn. 1Sža/2/2009, 1Sža/1/2009), podľa ktorej „v prípadoch, keď správny orgán dospeje k záveru, že došlo ku stretu záujmu súkromného nad záujmom verejným, musí vo svojom rozhodnutí v prípade, že uprednostní záujem verejný, náležite odôvodniť, prečo došlo k jeho uprednostneniu tak, aby bolo možné jednoznačne z obsahu rozhodnutia správneho orgánu posúdiť, či odopretím udelenia povolenia k jeho pobytu na území SR za účelom podnikania, nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté právo žalobkyne (cudzinca) podnikať na území SR a to v kontexte čl. 8 Dohovoru, ktorého pôsobnosť sa na žalobkyňu vzťahuje“. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia len všeobecne konštatoval, že „v konaní o povolení prechodného pobytu na účel podnikania dochádza k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane práva žiadateľov o pobyt na slobodnú voľbu povolania a práva podnikať na území SR, ktoré je však podmienené povolením na pobyt na území SR, ktorého sa účastníčka konania domáha, a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, resp. jeho oprávnenie regulovať vstup a pobyt cudzincov na území SR z dôvodu ochrany verejného záujmu“, ale neuviedol, v čom resp. z akého dôvodu v konkrétnom prejednávanom prípade žalobkyne prevažuje verejný záujem SR nad súkromným záujmom žalobkyne a náležite sa nevysporiadal so skutočnosťou, resp. neodôvodnil, prečo došlo k uprednostneniu verejného záujmu nad súkromným záujmom žalobkyne v kontexte čl. 8 Dohovoru. Pokiaľ žalobkyňa v žalobe namietala porušenie ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku a tvrdila, že žalovaný jej pred vydaním rozhodnutia neumožnil sa k jeho podkladom vyjadriť, čo považovala za vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, uvedenú námietku súd považoval za nedôvodnú, pretože z obsahu administratívneho spisu (úradný záznam z 15.11.2011) vyplýva, že správny orgán pred vydaním napadnutého rozhodnutia umožnil splnomocnenému zástupcovi žalobkyne do správneho spisu nahliadnuť a vyhotoviť si fotokópie všetkých listín tvoriacich podklad napadnutého rozhodnutia žalovaného. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu je potrebné zrušiť s poukazom na § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Správne orgány sa budú musieť v ďalšom konaní a novom rozhodnutí vysporiadať s obsahom listinných dôkazov ( stanovísk orgánov, z podkladov ktorých správny orgán bude pri vydaní rozhodnutia vychádzať - vyjadrenia MÚ Bratislava, MH SR /ktoré podľa podania zo 07.12.2011, ktoré je obsahom správneho spisu, prehodnotilo svoje pôvodné stanovisko a odporučilo udelenie povolenia žalobkyni na prechodný pobyt za účelom podnikania/, ako aj z vyjadrenia Veľvyslanectva SR a ostatných podkladov obsiahnutých v správnom spise), čo v novom rozhodnutí uvedie, pričom nové rozhodnutie odôvodní tak, aby ho bolo možné preskúmať a následne posúdiť, či voľná úvaha (správne uváženie) správneho orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, ani z pravidiel logického uvažovania. Po posúdení dôkazov zadovážených v správnom konaní, ktoré v rozhodnutí označí a vyhodnotí, pričom rozhodnutie musí obsahovať náležitosti podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, správny orgán v ďalšom konaní opätovne posúdi žiadosť žalobkyne v intenciách ust. § 26 ods.1 zák.č. 48/2002 Z.z., resp. posúdi, či sú splnené podmienky na zamietnutie žiadosti v zmysle § 26 ods.2 zák.č.48/2002 Z.z. a vysporiada sa aj s otázkou, či došlo v predmetnom prípade ku stretu záujmu súkromného so záujmom verejným a ak dospeje k názoru, že áno, musí vo svojom rozhodnutí v prípade, že uprednostní záujem verejný nad súkromným záujmom žalobkyne, náležite odôvodniť, prečo došlo k jeho uprednostneniu tak, aby bolo možné z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu jednoznačne posúdiť, či prípadným odopretím udelenia povolenia žiadateľke k jej prechodnému pobytu na území SR za účelom podnikania by nebolo neprimerane obmedzené, resp. odňaté jej právo podnikať a to v kontexte s čl. 8 Dohovoru, ktorého pôsobnosť sa na žalobkyňu vzťahuje. O trovách konania súd rozhodol na návrh žalobkyne s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni, ktorá bola v konaní zastúpená Advokátskou kanceláriou Škamla s.r.o., Žilina, prostredníctvom ktorej vykonáva advokáciu Martin Škamla, advokát, na základe plnej moci zo 06.02.2012, priznal návrhu účelne vynaložených trov konania v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z.“) vo výške 698,80 eur. Žalobkyňa si v žalobe uplatnila náhradu trov konania, ktoré boli vyčíslené v podaní jej splnomocneného zástupcu zo dňa 05.10.2012 vo výške 699,17 eur. Súd priznal žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia splnomocneným zástupcom v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z., pričom za účelne vynaložené trovy považoval trovy pozostávajúce z odmeny za právne zastupovanie, pričom hodnota jedného úkony právnej služby bola stanovená podľa § 11 ods. 4 cit. vyhlášky a to za 3 úkony právnej služby (§ 14 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ cit. vyhlášky) - prevzatie a príprava právneho zastúpenia, písomné podanie na súd - žaloba zo 06.02.2012, účasť na pojednávaní dňa 05.10.2012 - 3x 127,16 eur (381,48 eur) vrátane 20% DPH v zmysle § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z., keďže splnomocnený zástupca žalobkyne je platiteľom DPH, o čom predložil dôkaz - osvedčenie o registrácii pre DPH z 03.01.2010 vo výške 76,30 eur, spolu trovy za 3 úkony právnej služby vrátane DPH 457,78 eur, ďalej režijný paušál (náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné) v zmysle § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške 27,47 eur (3x 7,63 eur, spolu 22,89 eur + 20% DPH - 4,58 eur), náhradu za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 a 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. za cestu na pojednávanie zo Žiliny do Banskej Bystrice a späť 5 polhodín x 12,71 eur, spolu 63,55 eur + 20% DPH - 12,71 eur, parkovné vo výške 2,- eurá, náhrada cestovného zo Žiliny do Banskej Bystrice a späť vo výške 69,29 eur (cesta osobným motorovým vozidlom Saab ev. č. ZA212DG - cestovné náklady 190,74 km pri spotrebe 7,7l na 100km a cene pohonných hmôt 1,594 eur + 0,18 eur za každý kilometer cesty Žilina - Banská Bystrica a späť ako náhrada za použitie vozidla - 23,41 eur + 34,33 eur, spolu 57,74 eur + 20% DPH - 11,55 eur). Súd ďalej priznal žalobkyni náhradu trov súdneho poplatku vo výške 66,- eur. Trovy konania žalobkyne spolu predstavujú 698,80 eur (súdny poplatok 66,- eur a trovy právneho zastúpenia 632,80 eur). Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je žalovaný povinný zaplatiť trovy konania priznané žalobkyni vo výške 698,80 eur na účet jej právneho zástupcu. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.