Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/137/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012201211 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6012201211.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci žalobcu INVESTEX GROUP, s. r. o., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 36 034 665 proti žalovanému 1/ Daňový úrad Banská Bystrica, Nová 13, 974 04 Banská Bystrica a žalovanému 2/ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o žalobe na odstránenie nečinnosti správnych orgánov jednohlasne takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou súdu 16. 11. 2012 domáhal, aby súd rozhodol tak, že postup žalovaného 1/ uvedený v jeho liste oznámenie Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Zvolen č. 9614301/5/1203456/2012/Ba zo dňa 29. 06. 2012 a oznámenie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600300/5/2094473/2012/La zo dňa 27. 07. 2012 a č. 9600300/5/2505396/2012/Ľau zo dňa 11. 09. 2012 a postup žalovaného 2/ uvedený v jeho liste č. 1100301/1/1222952/2012 zo dňa 19. 10. 2012 sú v rozpore s § 35b zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31. 12. 2011 alebo alternatívne, že postup žalovaného 1/ uvedený v listoch oznámenie Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Zvolen 9614301/5/1203456/2012/Ba zo dňa 29. 06. 2012, oznámenie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600300/5/2094473/2012/La zo dňa 27. 07. 2012, oznámenie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600300/5/2505396/2012/Ľau zo dňa 11. 09. 2012 a postup žalovaného 2/ uvedený v jeho liste č. 1100301/1/1222952/2012 zo dňa 19. 10. 2012 sú v rozpore s § 79 zákona č. 563/2009 Z. z.. Žalobca podaním označeným ako „Odstránenie vád žaloby“ doručeným súdu 27. 02. 2013 upravil svoj návrh tak, že žiadal, aby žalovaní 1/ a 2/ boli zaviazaní do 30-tich dní od právoplatnosti rozhodnutia rozhodnúť v zmysle § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31. 12. 2011 alebo alternatívne, aby boli zaviazaní, aby do 30-tich dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu rozhodnúť v zmysle § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z.. Zároveň žiadal, aby boli zaviazaní nahradiť mu trovy konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žiada preskúmať zákonnosť postupu žalovaných 1/ a 2/, ktorý na základe žiadosti žalobcu síce komunikovali so žalobcom a vydávali oznámenia, ale nevydali rozhodnutie o priznaní sankčných úrokov, resp. úrokov zo sumy daňového preplatku za mesiac január 2007, a preto nepostupovali podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., resp. § 79 ods. 3 Daňového poriadku a žalovaný 2/, ktorý nepostupoval podľa § 66 daňového poriadku. Žalobca bol takýmto postupom žalovaných 1/ a 2/ ukrátený na svojich právach. Žalovaní síce konali, ale rozhodnutie nevydali. Žalobca ďalej v žalobe opísal skutkový stav týkajúci sa jeho nároku, ktorý si uplatnil u žalovaného 1/ a to nárok na vyplatenie úrokov z daňového preplatku z oneskorene vyplateného nadmerného odpočtu, ktorý vznikol v zdaňovacom období január 2007. Uviedol, že na základe daňového priznania DPH za január 2007 a vykonanej daňovej kontroly daňový úrad vrátil nadmerný odpočet. Následne 25. 10. 2007 žalobca podal dodatočné daňové priznanie za január 2007 a na základe omylu na svojej strane vrátil časť nadmerného odpočtu vo výške 352 919,20 Eur. Neskôr tento omyl napravil v daňovom priznaní zo 04. 02. 2008 a uplatnil si nárok na vrátenie skôr vráteného nadmerného odpočtu. Na základe toho bola vykonaná opakovaná daňová kontrola, ktorá skončila tak, že nadmerný odpočet žalobcovi priznaný nebol. Na základe súdneho prieskumu rozhodnutia o dovyrubení dane bolo toto zrušené a daňový úrad nadmerný odpočet za január 2007 vo výške 352 919,2l Eur žalobcovi vrátil 14. 03. 2012. Z toho je podľa žalobcu zrejmé, že vyplatenie nadmerného odpočtu bolo neoprávnene zadržiavané v období od 06. 03. 2008 do 14. 03. 2012. Aj keď sa daňová kontrola začala, v súdnom konaní bolo preukázané, že nebola zákonná. Žalobca sa žiadosťou o vyplatenie sankčného úroku zo dňa 22. 03. 2012 u žalovaného 1/ domáhal vyplatenia tejto sumy a následne to urgoval 20. 04. 2012. Žalovaný 1/ na to nereagoval, a preto žalobca ďalším listom opätovne žiadal doručenie rozhodnutia. Na tento list dostal žalobca odpoveď oznámenie č. 9614301/5/1203456/2012/Ba zo dňa 29. 06. 2012. Následne prebehla medzi žalobcom a žalovaným 1/ korešpondencia, kedy žalovaný 1/ poslal ďalšie oznámenie zo dňa 27. 07. 2012 a zo dňa 11. 09. 2012, vtedy konštatoval, že nárok na úrok zo sumy daňového preplatku nevznikol, pretože nadmerný odpočet bol vyplatený v zákonom stanovenej lehote po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorým súd vyhlásil daňovú kontrolu za nezákonnú. Žalobca v zmysle § 66 daňového poriadku požiadal druhostupňový orgán žalovaného 2/, aby rozhodol. Žalovaný 2/ vo svojej odpovedi č. 1100301/1/1222952/2012 z 19. 10. 2012 uviedol, že žalovaný 1/ nebol nečinný, pretože so žalobcom komunikoval. Žalobca ďalej v žalobe argumentoval tým, že povinnosťou žalovaného 1/ a 2/ bolo postupovať podľa zákona o správe daní alebo daňového poriadku a vyplatiť žalobcovi úrok z omeškania za obdobie neoprávnene zadržiavaného nadmerného odpočtu. Žalobca si uplatnil nárok na nadmerný odpočet 4. 2. 2008. Následne vykonaná daňová kontrola bola podľa súdneho rozhodnutia nezákonnou, a preto nadmerný odpočet mal byť vyplatený do 30-tich dní po podaní druhého dodatočného daňového priznania, t. j. do 5. 3. 2008. Keďže táto lehota nebola rešpektovaná, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov zo sumy daňového preplatku od 6. 3. 2008 do doby vrátenia nadmerného odpočtu. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ nepostupovali správne, keď za skutočnosť, ktorá podmienila vyplatenie nadmerného odpočtu považujú rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 24S/6/2009-304. Súdne konanie nemožno považovať za súčasť daňovej kontroly, ktorá končí nadobudnutím právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Súdny rozsudok nemá vplyv na to, že nárok na vrátenie nadmerného odpočtu bol riadne uplatnený v druhom dodatočnom daňovom priznaní za mesiac január 2007 dňa 04. 02. 2008. Uzavrel, že žalovaní 1/ a 2/ vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a svojim nezákonným postupom zadržiavajú vyplatenie úrokov zo sumy oneskorene vyplateného nadmerného odpočtu. V podaní označenom „Odstránenie vád žaloby“ žalobca uviedol aj to, že dôvodom podania žaloby je nečinnosť žalovaného 1/ a 2/, ktorí síce komunikovali so žalobcom, ale nevydali rozhodnutie o priznaní sankčného úroku alebo úroku zo sumy daňového preplatku za obdobie neoprávneného zadržiavania nadmerného odpočtu od 6. 3. 2008 do 14. 3. 2012. Nekonali bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinní. Žalovaný 1/ nekonal bez vážneho dôvodu spôsobom podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., resp. v § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. a žalovaný 2/ ani podľa § 66 daňového poriadku. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol, aby súd podľa § 250t ods. 4 O. s. p. návrh žalobcu zamietol ako nedôvodný. Odmietol všetky dôvody uplatnené v žalobe s tým, že v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupoval len takým spôsobom, na aký ho oprávňovala právna úprava. Žalovaný 1/ nie je oprávnený vydať rozhodnutie podľa § 35b ods. 7 zákona o správe daní a ani podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. Poukázal na to, že podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku možno správny orgán zaviazať len na to, aby konal a rozhodol vo veci a nie spôsob, akým sa má rozhodnúť. Zhodne so žalobcom uviedol, že žalobca si za zdaňovacie obdobie január 2007 druhým dodatočným daňovým priznaním uplatnil nadmerný odpočet, pričom v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začal Daňový úrad Zvolen opakovanú daňovú kontrolu za január 2007 u žalobcu, na základe výsledkov ktorej bol vydaný 3. 3. 2008 dodatočný platobný výmer. Žalobca sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia na súde, ktorý rozsudkom 24S/6/2009-304 z 14. 12. 2011 druhostupňové ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil podľa § 250j ods. 2, písm. e) O. s. p. a vec vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo teda zrušené z dôvodu, že žalobou napadnuté rozhodnutie nebolo v súlade so zákonom, pretože v konaní správneho orgánu boli zistené vady, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného. Krajský súd zrušil rozhodnutie odvolacieho ako aj prvostupňového správny orgánu výlučne z procesných dôvodov a nevyslovil, že daňový subjekt má nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2007. Vec bola teda vrátená do vyrubovacieho konania, ktoré v čase podania vyjadrenia prebiehalo a skončí dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní. Žalobca svojimi podaniami z 22. 03. 2012, 20. 04. 2012, 18. 06. 2012, 11. 07. 2012, 17. 08. 2012 žiadal žalovaného 1/ o vyplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods. 6 a 7 zákona o správe daní, resp. o vydanie úroku podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. Žalovaný 1/ na základe týchto žiadostí zaslal žalobcovi oznámenia z 29. 06. 2012, 27. 07. 2012 a 11. 09. 2012, ktorými mu podrobne zdôvodnil, prečo mu nárok nevznikol. Žalovaný 1/ ďalej v časti 3. svojho vyjadrenia opísal svoje úvahy, ktorými sa spravoval, keď dospel k záveru, že žalobcovi nevzniklo právo na úrok podľa § 35b ods. 7 zákona o správe daní. Poukázal na to, že ide o ustanovenie, ktoré upravuje podmienky vzniku nároku na sankčný úrok a spôsob jeho výpočtu a to v odseku 6 a v odseku 7 a oprávnenie správcu dane rozhodnúť v prípade, že sú podmienky splnené. Dôvodom na vydanie rozhodnutia je splnenie podmienok a nie žiadosť daňovníka. Zákon teda neoprávňuje správcu dane rozhodnúť o tom, že sa sankčný úrok nepriznáva. Žalobcovi nevzniklo právo na úrok z toho dôvodu, že podľa zákona sa za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky považujú také, ktoré spĺňajú podmienky § 35b ods. 5 zákona o správe daní, ktoré predstavujú rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím. V žalovanom prípade nebola splnená zákonná definícia neoprávnene zadržovaných prostriedkov daňového subjektu. Okrem toho, existoval ďalší dôvod, pre ktorý nebolo možné vo veci žiadosti žalobcu o vyplatenie sankčného úroku rozhodnúť, vyplýva to z časovej pôsobnosti zákona o správe daní, ktorý bol platný do 31. 12. 2011. Aj ak by bolo možné hovoriť o neoprávnene zadržovaných peňažných prostriedkoch daňového subjektu, zaplatenie sankčného úroku je nadväzujúcim samostatným konaním, ktoré v súlade s § 35b ods. 7 zákona o správe daní sa začínalo z úradnej moci. Prechodné ustanovenie § 165 ods. 2 Daňového poriadku ustanovilo do 31. 12. 2012, že daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Konanie o zaplatení sankčného úroku za neoprávnené zadržiavané peňažné prostriedky podľa § 35b ods. 7 zákona o správe daní začínalo dňom, kedy správca dane poukázal daňovému subjektu peňažné prostriedky. V nadväznosti na § 165 ods. 2 daňového poriadku by správca dane po 01. 01. 2012 postupoval v režime zákona o správe daní len v takom prípade, ak by boli splnené zákonné podmienky pre existenciu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a tieto peňažné prostriedky by boli daňovému subjektu poukázané ešte v roku 2011, teda za účinnosti zákona o správe daní. Ak by peňažné prostriedky boli daňovému subjektu poukázané v roku 2012 (dňom odpísania z účtu správcu dane), stalo by sa tak po nadobudnutí účinnosti daňového poriadku, ktorý pojem „sankčný úrok“ za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu nepozná a neupravuje, teda neexistuje právna úprava, na základe ktorej by bolo možné daňovému subjektu takýto úrok priznať a je možné postupovať len podľa ustanovení daňového poriadku. Pokiaľ sa žalobca alternatívne domáha, aby bola žalovanému uložená povinnosť rozhodnúť podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, tak k tomu žalovaný 1/ uviedol, že správca dane je povinný rozhodnúť v zmysle § 79 daňového poriadku len v takom prípade, ak je daňovému subjektu nadmerný odpočet vrátený po uplynutí zákonnej lehoty. Lehota vyplýva z ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Za zdaňovacie obdobie január 2007 bola vykonaná opakovaná daňová kontrola, pričom konanie je v súčasnosti v stave vyrubovacieho konania potom, ako Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 24S/6/2009 zrušil rozhodnutie žalovaného 2/ a žalovaného 1/. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že týmto rozhodnutím bola potvrdená oprávnenosť tvrdenia o oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie január 2007. Súd vrátil vec na ďalšie konanie z dôvodu procesných pochybení pri výkone daňovej kontroly a to, že daňová kontrola bola vykonaná zamestnancami miestne príslušného správcu dane, avšak boli použité dôkazné prostriedky získané počas daňových kontrol za zdaňovacie obdobie február, marec 2008, ktoré trpeli procesnými vadami. Žalovaný 1/ vrátil žalobcovi nadmerný odpočet 14. 3. 2012. Otázka lehoty na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu sa posudzuje podľa procesnej právnej úpravy platnej a účinnej v tomto čase. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH, podľa ktorého ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 a 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do 10-tich dní od skončenia daňovej kontroly a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 alebo odseku 5 nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do 10-tich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Z toho vyplýva, že žalovaný 1/ je povinný vrátiť nadmerný odpočet až vtedy, keď bude tento nadmerný odpočet priznaný právoplatným rozhodnutím. Tvrdenie žalobcu o neoprávnenom zadržiavaní nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2007, teda nie je dôvodné a zákonná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neuplynula pred vydaním nadmerného odpočtu. Krajský súd v Banskej Bystrici vyriekol, že daňová kontrola bola zaťažená vadou nezákonnosti v dôsledku použitia dôkazných prostriedkov získaných počas iných daňových kontrol, ktoré trpeli vadou nezákonnosti, neznamená to, že daňová kontrola nebola začatá a vykonaná. Žalobcovi by patril úrok podľa § 79 daňového poriadku len v tom prípade, ak by nebola dodržaná zákonná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá však začne plynúť až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní. Za tejto situácie nemohlo začať žiadosťou o vyplatenie úroku, konanie o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, a preto nebolo možné vybaviť podania žalobcu v zmysle § 79 ods. 3 daňového poriadku. Toto ustanovenie neukladá správcovi dane rozhodovať a rozhodnúť o tom, že daňovému subjektu úrok nepriznáva. Žalovaný 1/ ďalej vo svojom vyjadrení uviedol, že cieľom procesnej úpravy zakotvenej v štvrtej hlave, piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je poskytnúť osobám ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy. Žalovaný 1/ bol naopak činný, pretože konal tak, ako mu platná právna úprava dovoľovala. Ďalej, že návrh tak, ako bol formulovaný, nie je možné vyhovieť z dôvodu, že ak by bol žalovaný zaviazaný tak, ako to žiada žalobca, bol by vopred judikovaný výrok jeho rozhodnutia a nútený rozhodnúť určitým spôsobom a to za situácie, že žalobca na priznanie ani jedného z úrokov nemá právny nárok. Súd nesmie vyslovil povinnosť, ako má správny orgán rozhodnúť, čo vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 3Sžnč/17/2008-28. Takisto nemožno zaviazať, aby konali obidva žalované správne orgány. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k žalobe navrhol, aby súd návrh žalobcu v zmysle § 250t ods. 4 O. s. p. zamietol, ako nedôvodný. Poukázal na to, že druhostupňový orgán je príslušný rozhodnúť na základe § 66 daňového poriadku len v tých veciach, v ktorých by bol oprávnený vydať rozhodnutie správca dane, ak by tento vo veci nekonal a nerozhodol z dôvodu nečinnosti. Toto ustanovenie však nezakladá samostatné rozhodovacie právomoci pre druhostupňový orgán v tých prípadoch, kedy rozhodovacie právomoci neprináležia ani prvostupňovému orgánu. Nie je možné týmto ustanovením nahradiť nedostatok zákonných oprávnení prvostupňových štátnych orgánov rozhodovať vo veci. Postup žalovaného 2/ nebol ani svojvoľný ani účelový ale vychádzal z platnej právnej úpravy a bol v súlade s Článkom 2. ods. 2 Ústavy SR. Poukázal tiež na to, že v súčasne v čase podania vyjadrenia prebiehalo vyrubovacie konanie vo veci oprávnenosti žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie január 2007 a to podľa daňového poriadku skončí nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní. Ďalej argumentoval zhodne s vyššie uvedenou argumentáciou žalovaného 1/ k tomu, že žalobcovi nevznikol nárok na sankčný úrok podľa § 35b zákona o správe daní a nevznikol mu ani nárok podľa § 79 zákona o DPH. Poukázal tiež na to, že žalovanému 1/ nevznikla povinnosť vydať záporné rozhodnutie ani podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku. Uzavrel, že žalovaný 1/ nebol a ani nie je oprávnený vydať žalobcovi rozhodnutie v zmysle § 35b ods. 3 zákona o správe daní. Postup žalovaného 1/ nie je možné označiť na nečinnosť a žalovaný 2/ nie je príslušný na základe § 66 daňového poriadku rozhodnúť vo veci. Podľa žalovaného 2/ za nečinnosť treba považovať pasivitu správneho orgánu vo veciach, v ktorých bolo začaté konanie, hoci nieto žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán vo veci konal a rozhodol. Táto nečinnosť sa prejavuje najmä tým, že správny orgán nekoná vo veci vôbec, resp. iba s neodôvodnenými prieťahmi (ide o nevykonávanie zákonom predpísaných úkonov), nečinnosť sa môže prejavovať v opomenutí správneho orgánu vykonať zákonom predpísané úkony. Žalovanému 1/ ani žalovanému 2/ nie je možné vyčítať takúto nečinnosť, pretože vo veci žalobcom uplatnených nárokoch na vyplatenie úrokov podľa § 35b ods. 6 zákona o správe daní, resp. podľa § 79 daňového poriadku konali tak, ako im to platná právna úprava dovoľovala a podrobne vysvetlili žalobcovi dôvody, prečo mu nemožno uplatnené nároky priznať. Vo vyjadrení namietal aj to, že žalobca sa dožaduje rozhodnutia, ktoré je súd nie oprávnený vydať z dôvodu, že by ním bolo určené, ako má správny orgán rozhodnúť. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 250t ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že žalobcovej žalobe nie je možné vyhovieť. Podľa § 3 ods. 1, písm. a) a b) zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) sťažnosť je podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorým a) sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou (ďalej len "činnosť") orgánu verejnej správy, b) poukazuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie je v pôsobnosti orgánu verejnej správy. Podľa § 13 ods. 1 zákona o sťažnostiach príslušný orgán verejnej správy je povinný sťažnosť vybaviť do 60 pracovných dní. Podľa § 18 ods. 1 zákona o sťažnostiach prešetrovaním sťažnosti sa zisťuje skutočný stav veci a jeho súlad alebo rozpor so všeobecne záväznými právnymi predpismi a s vnútornými predpismi, ako aj príčiny vzniku zistených nedostatkov a ich následky. Podľa § 20 ods. 1 zákona o sťažnostiach sťažnosť je vybavená odoslaním písomného oznámenia výsledku jej prešetrenia sťažovateľovi. V oznámení sa uvedie, či je sťažnosť opodstatnená alebo neopodstatnená. Oznámenie musí obsahovať odôvodnenie výsledku prešetrenia sťažnosti, ktoré vychádza zo zápisnice. Ak je sťažnosť opodstatnená, v oznámení sa uvedie, že orgánu verejnej správy, v ktorom sa sťažnosť prešetrovala, boli uložené povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. i). Podľa § 250t ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 250t ods. 4 O. s. p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. Podľa § 250t ods. 8 O. s. p. na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. Podľa § 21 ods. 2 zákona o prokuratúre právnymi prostriedkami, ktorými prokurátor vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy, sú: a) protest prokurátora, b) upozornenie prokurátora, c) návrh na začatie konania pred súdom podľa osobitného zákona. Podľa § 28 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je oprávnený podať orgánu verejnej správy upozornenie na účel odstránenia porušovania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ku ktorému došlo v postupe orgánu verejnej správy pri vydávaní opatrenia alebo rozhodnutia alebo jeho nečinnosťou. Podľa § 31 ods.1, 2 zákona o prokuratúre (1) prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. (2) Podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len "podávateľ podnetu"), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený. Konanie proti nečinnosti orgánov verejnej správy je upravené v štvrtej hlave piatej časti O. s. p. (§ 250t a § 250u). Konanie začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou podľa § 249 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250t ods. 8 O. s. p., podľa ktorého sa na konania podľa štvrtej hlavy, piatej časti O. s. p. použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy piatej časti O. s. p. primerane, ak v štvrtej hlave nie je ustanovené inak. Oprávnenie domáhať sa žalobou na súde, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť patrí tej fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy bez vážneho dôvodu nekoná spôsobom ustanoveným právnym predpisom tým, že je nečinný. Súd v takomto konaní skúma z dôvodov uvedených v žalobe, či postup správneho orgánu je alebo nie je v súlade so zákonmi, pričom skúma najmä to, či správny orgán vykonal predpísané úkony alebo odmietol, alebo opomenul vykonať takéto úkony. V zmysle § 250t ods. 1 posledná veta O. s. p. žaloba proti nečinnosti orgánu verejnej správy je prípustná len vtedy, ak žalobca vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Domáhať sa ochrany proti nečinnosti správneho orgánu je teda poslednou z právom upravených možností dosiahnuť nápravu v prípade, že správny orgán je nečinný. V prípade, že žalobca nevyčerpá prostriedky, ktoré mu právny poriadok dáva na to, aby dosiahol nápravu, nie je možné domôcť sa úspešne nápravy prostredníctvom súdu. Žalobca, ako vyplýva z tvrdení obsiahnutých v žalobe, ako prostriedok proti tvrdenej nečinnosti správneho orgánu využil, resp. požiadal druhostupňový správny orgán žalovaného 2/ o využitie opatrenia proti nečinnosti upraveného v § 66 daňového poriadku, a teda o to, aby rozhodol na základe atrahovanej vecnej príslušnosti v zmysle tohto ustanovenia. Z vyššie citovaných ustanovení zákona o sťažnostiach, zákona o prokuratúre je však zrejmé, že právny poriadok obsahuje úpravu ďalších právnych prostriedkov na napravenie nezákonnosti spočívajúcej v nečinnosti orgánov verejnej správy. Žalobca žiadny z týchto ďalších prostriedkov nápravy ale nevyužil. Právo domáhať sa, aby súd uložil správnemu orgánu povinnosť konať v zmysle zákona patrí len takej osobe, či už právnickej alebo fyzickej, ktorá využila všetky prostriedky nápravy, ktoré proti nečinnosti orgánu verejnej správy právny poriadok pozná. Súdna ochrana pred nečinnosťou správneho orgánu nenahrádza zmeškané, opomenuté, či z iného dôvodu nevyužité prostriedky nápravy. Súdna ochrana pred nečinnosťou správneho orgánu nie je ani alternatívou k iným právnym prostriedkom dosiahnutia nápravy. Inak povedané, súdny prieskum zákonnosti nastupuje až potom, ako ostatné prostriedky nápravy, ktoré právny poriadok obsahuje zlyhali, pokiaľ v danom konkrétnom prípade predstavovali efektívny prostriedok dosiahnutia nápravy. Aj podľa rozhodovacej činnosti ústavného súdu možno považovať upozornenie prokurátora za efektívny prostriedok nápravy (viď napr. rozhodnutie ÚS SR č. IV. ÚS 276/2011-12). Žalobca podal žalobu bez toho, aby využil prostriedky nápravy upravené osobitnými predpismi, a preto je žaloba v zmysle § 250t ods. 1 posledná veta neprípustná. Z obsahu správneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal vyplatenia sankčných úrokov podľa § 35b ods. 6 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. žiadosťou doručenou žalovanému 22.3.2012. Svoju žiadosť potom urgoval 22.4.2012 a 18.6.2012. Žalovaný 1/ jeho žiadosti vybavil oznámením z 29.6.2012, že žalobcovi neprináleží úrok podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z.. Žalobca sa preto obrátil na žalovaného listom zo dňa 18.6.2012, pričom tento adresoval vedúcej pobočky vo Zvolene a žalovaný ako odpoveď zaslal oznámenie z 29.6.2012, v ktorom zotrval na tom, že žalobcovi neprináleží požadovaný úrok. Žalobca sa preto obrátil na žalovaného znovu listom zo dňa 11.7.2012 adresovanom vedúcej odboru správy daní, pričom žalovaný 1/ oznámením z 27.7.2012 zotrval na svojom stanovisku. Následne žalobca 21.8.2012 podal opakovanú žiadosť, ktorej nebolo vyhovené oznámením žalovaného z 11.9.2012. Ďalej zo správneho spisu vyplýva, že žalovaný 2/ listom zo dňa 19.10.2012 oznámil žalobcovi, že nebude rozhodovať o jeho žiadosti z 25.9.2012 v zmysle § 66 zákona č. 563/2009 Z.z.. Súd posudzoval splnenie podmienky prípustnosti podania žaloby o nečinnosť správneho orgánu v zmysle týchto konkrétnych okolností daného prípadu, vyplývajúcich z tvrdení obsiahnutých v žalobe. Žalobca sa snažil dosiahnuť, aby správny orgán vydal určité konkrétne rozhodnutie a to také, že mu bude priznaný úrok za obdobie od 4.2.2008 do vrátenia nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2007. Potom ako správny orgán žalobcovi oznámil, že mu žiadny návrh nevznikol, žalobca nevyužil žiadne prostriedky nápravy, ale opakovane sa obracal na tento správny orgán dožadujúc sa toho, aby mu boli príslušné úroky vyplatené. Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd rozhodol tak, že postup žalovaného 1/ uvedený v jeho oznámeniach a postup žalovaného 2/ uvedený v jeho liste zo dňa 19.10.2012 sú v rozpore s § 79 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní. Neskorším podaním žiadal vydať rozhodnutie, ktorým súd zaviaže žalovaného 1/ a žalovaného 2/, aby rozhodli v zmysle § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení účinnom do 31.12.2011 alebo aby rozhodli v zmysle § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z.. Z citovaného § 250t ods. 1 prvá veta je nepochybné, že žalobca sa v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy môže domáhať len toho, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Podľa § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v poslednom znení správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa ods. 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15%. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona 11 alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa dožaduje toho, aby súd zaviazal žalovaného, aby rozhodol určitým konkrétnym spôsobom. To isté platí aj o alternatívnom petite, ktorým žiada, aby súd zaviazal žalovaného, aby rozhodol podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z.. Žalobca sa teda nad rámec oprávnenia priznaného účastníkovi v § 250t ods. 1 O.s.p. dožadoval, aby súd zaviazal žalovaných rozhodnúť konkrétnym spôsobom, preto je tu ďalší dôvod, pre ktorý žalobe nebolo možné vyhovieť. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody musel súd žalobu podľa § 250t ods. 4 O.s.p. zamietnuť. Nakoľko súd v tomto prípade po preskúmaní konkrétnych okolností prípadu zamietol žalobu z dôvodu jej neprípustnosti, ako aj neoprávnenosti žalobcu požadovať, aby súd zaviazal žalovaných rozhodnúť vopred určeným spôsobom, nezaoberal sa už tým, či pokiaľ by bola žaloba prípustná, či by bola aj z tvrdení v nej uvedených, dôvodná. To znamená, či by bolo možné z tvrdení obsiahnutých v žalobe dospieť k záveru o nečinnosti žalovaného 1/ alebo žalovaného 2/. Súd k tomu uvádza, že nevyhnutným predpokladom úspešnosti žaloby o nečinnosť správneho orgánu je zistenie, že správny orgán nekonal napriek jasnému príkazu obsiahnutému v právnom predpise konať. Toto môže byť spôsobené tým, že správny orgán napriek splneniu zákonných podmienok nepripúšťajúcich žiadnu správnu úvahu mal začať konanie z úradnej povinnosti a neurobil tak, a preto nerozhodol, alebo v začatom konaní nepostupoval tak, ako mu zákon prikazoval a toto konanie neukončil tak, ako to predpokladá zákon. Podľa § 250t ods. 8 súd na rozhodnutie o trovách konania aplikoval § 250k O.s.p., podľa ktorého má žalobca právo nárok na náhradu trov konania len v prípade, že je v konaní celkom alebo čiastočne úspešný. Žalobca v tomto konaní úspešný nebol, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné (§ 250t ods. 7 O.s.p.).