Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/109/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015200743 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6015200743.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: OsP doprava, s.r.o., so sídlom Sládkovičova 37/A, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 45 976 741, zast. JUDr. Jaroslavom Jakubčom, PhD., advokátom so sídlom Mladých budovateľov 2, 974 11 Banská Bystrica proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/180285/2015/14008 zo dňa 30.04.2015 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie žalovaného č. 1100303/1/180285/2015/14008 zo dňa 30.04.2015 a rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601403/5/186539/2015/Muz zo dňa 26.01.2015 z r u š u j e podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 290,42 Eur, z toho trovy právneho zastúpenia vo výške 220,42 Eur a iné trovy konania vo výške 70,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia právnemu zástupcovi žalobcu. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 04.06.2015 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/180285/2015/14008 zo dňa 30.04.2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie žalovaného“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“) č. 9601403/5/186539/2015/Muz zo dňa 26.01.2015 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 416.666,67 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2012. Dôvody nezákonnosti žalovaného žalobca videl v porušení ustanovení Zákona o DPH (zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ďalej len „Zákon o DPH“), Zákona o správe daní /zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov, ďalej len „Daňový poriadok“/ a z dôvodu obchádzania ustanovení Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ďalej len „ZoKR“). Žalobca v žalobe poukázal na argumenty žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí, ktoré boli podľa neho základom pre vydanie nezákonného rozhodnutia a z ktorých žalovaný vyvodil, že Komisia pre rozvoj hydroenergetiky a optimálne využitie hydroenergetického potenciálu vodných tokov v Slovenskej republike (ďalej len „Komisia“) vyjadruje len stanovisko k posúdeniu žiadosti o vydanie súhlasu s výstavbou vodnej stavby, avšak prevod práva k vodným profilom nie je možný, v dôsledku čoho považoval Zmluvu o prevode profilu MVE z 31.05.2015 za účelovú. Správca dane a žalovaný podľa žalobcu nesprávne posúdili predmet fakturácie podľa dokladu č. 312050049, keď konštatovali, že sa nejedná o dodávku tovaru ani služby. Žalobca mal za to, že fakturovaná dodávka spočíva v záväzku prevádzajúceho (spoločnosť BUSINESS COMMERCIAL FINANCE s.r.o.) zdržať sa aktivít na úseku stavby vodných diel, čo je v súlade s ust. § 9 ods. 1 písm. c/ Zákona o DPH. Žalovaný podľa žalobcu nesprávne posudzoval predmet zmluvy ako prevod práva (§ 9 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH). Žalovaný týmto posúdením porušil podľa žalobcu § 3 ods. 1, 6 a 9 Daňového poriadku, nerešpektoval zmluvnú voľnosť, neprihliadol na skutočný obsah súkromnoprávneho úkonu a u žalobcu vyvolal stav bezprostredne hroziaceho úpadku, ktorý bol nasledovaný procesom reštrukturalizácie. Žalovaný si nezaobstaral všetky podklady pre náležité posúdenie dodanej služby. Žalobca argumentoval, že súhlas Komisie na zriadenie vodnej stavby s energetickým využitím znemožňuje vo vzťahu k rovnakému vodnému profilu vydať súhlas inému žiadateľovi a vďaka záväzku spoločnosti BUSINESS COMMERCIAL FINANCE s.r.o. spočívajúcom v zdržaní sa konania smerujúceho k zriadeniu vodnej stavby sa vytvorili predpoklady (obchodná príležitosť) pre zriadenie vodnej stavby pre žalobcu. Keďže počet miest vodných tokov z hydroenergetickým využitím je obmedzený, sú tieto miesta predmetom podnikateľského záujmu a je s nimi možné obchodovať. Žalovaný teda nerešpektoval práva vyplývajúce zo Zmluvy o prevode profilu MVE, obsah zmluvy posudzoval formalisticky a v rozpore s významom, aký ustanoveniam zmluvy prisudzovali účastníci tejto zmluvy. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 340/2012. Žalobca nesúhlasil s posúdením predmetnej zmluvy ako neurčitej vo vzťahu k predmetu zmluvy a nerešpektoval zásadu zmluvnej voľnosti. Zároveň tým, že u spoločnosti BUSINESS COMMERCIAL FINANCE s.r.o. akceptoval dodanie služby podľa § 9 ods. 1 Zákona o DPH na základe dokladu č. XXXXXXXXX týkajúceho sa prevodu profilu MVE, avšak u žalobcu plnenie na základe totožného dokladu neakceptoval, v rozpore s § 3 ods. 9 Daňového poriadku v skutkovo zhodných prípadoch robil neodôvodnené rozdiely pri posudzovaní prípadu. Žalobca tvrdil, že z dôvodu nezákonných rozhodnutí správcu dane i žalovaného bol prinútený požiadať o vypracovanie reštrukturalizačného plánu (ďalej aj „RP“ alebo „plán“) a následne vstúpiť do reštrukturalizácie, kde splnil všetky podmienky stanovené zákonom, čoho dôkazom je rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 1R 3/2014-236 zo dňa 14.10.2014, ktorým bol RP potvrdený. Na základe predmetného rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica žalobcovi vzniklo právo podľa § 1 ZoKR na postupné uspokojenie svojich veriteľov v rozsahu a spôsobom dohodnutým v záväznej časti reštrukturalizačného plánu. Medzi pohľadávky dotknuté plánom patrí aj pohľadávka na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2012 vo výške 416.666,67 Eur, o čom svedčí prihláška pohľadávky zo dňa 12.03.2014. Žalobca uvedenú pohľadávku postupne spláca v súlade s plánom a mal by preto požívať právo na ochranu pred núteným vymáhaním tejto pohľadávky. Nezákonné rozhodnutie žalovaného podľa žalobcu túto ochranu porušuje a priamo obchádza ustanovenia ZoKR, keď vytvára situáciu, v ktorej existuje vykonateľné rozhodnutie vydané po ukončení reštrukturalizácie, ktoré je možné vymáhať v rozpore so záväznou časťou plánu a zmariť tak bez právneho dôvodu výhody poskytnuté dlžníkovi reštrukturalizačným plánom. Žalobca v žalobe uviedol, že z nezákonného rozhodnutia nie je zrejmé, či žalobca mieni rešpektovať záväznú časť plánu, podľa ktorej sa pohľadávka uspokojí vo výške 6 % zo zistenej sumy pohľadávky. Poukázal na ust. § 155 ods. 1 ZoKR, podľa ktorého sa ustanovenia plánu stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu, pričom nie je a nemôže byť sporné, že účastníkom plánu bol aj subjekt s označením Slovenská republika - Daňový úrad Banská Bystrica s pohľadávkou vo výške 416.666,67 Eur z titulu nezaplatenej DPH za zdaňovacie obdobie máj 2012, o čom svedčí záväzná časť RP. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nijako nevyporiadal so skutočnosťou, že vyrubený rozdiel dane by z vyššie uvedených dôvodov nemal byť vymáhaný a rozhodnutie správcu dane by malo mať odloženú vykonateľnosť. Za súčasného stavu hrozí, že správca dane nebude rešpektovať výhody poskytnuté reštrukturalizáciou a pristúpi k výkonu svojho rozhodnutia, čím okamžite vyvolá stav úpadku a spustí nezvratný proces smerujúci ku konkurzu. Takýto postup by následne negoval celý proces úspešnej reštrukturalizácie žalobcu. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správcu dane zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení k žalobe z 24.07.2015 vyjadril k jednotlivým bodom žaloby. Poukázal na to, že preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov uvedených v odvolaní a vysporiadal sa so všetkými námietkami. Žalobcom uvedené námietky neboli namietané v daňovom konaní ani v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, a preto by súd v správnom súdnictve na uvedené námietky podľa žalobcu nemal prihliadať. Vo vyjadrení ďalej poukázal na zásady daňového konania, špeciálne vysvetlil zásadu zákonnosti (§ 3 ods. 1 Daňového poriadku), pričom poukázal na cieľ daňovej kontroly, ktorým je zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt plní svoje zákonom stanovené povinnosti. Daňový subjekt má o.i. povinnosť sám daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, teda má bremeno tvrdenia, zároveň má povinnosť toto svoje tvrdenie doložiť, má teda dôkazné bremeno. Správca dane je následne oprávnený a zároveň povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Správca dane je pritom povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Námietka žalobcu, že žalovaný si nezaobstaral všetky podklady potrebné pre náležité posúdenie dodanej služby, nie je podľa žalovaného opodstatnená, pretože zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bezpochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu uvádzané ním v daňovom priznaní. Správca dane vykonaným dokazovaním zistil, že predaj vodného profilu, ktorý žalobca zaúčtoval na účet č. XXXXXX nemožno považovať za dodanie tovaru ani dodanie služby (nie je správne tvrdenie žalobcu v žalobe, že žalovaný nesprávne posudzoval predmet zmluvy ako prevod práva), a teda nedošlo k vzniku daňovej povinnosti, čím nebola splnená podmienka odpočítania dane v zmysle § 49 Zákona o DPH. K námietke žalobcu ohľadne nerešpektovania zmluvnej voľnosti strán - účastníkov zmluvy žalovaným uviedol, že zmluvná voľnosť zmluvných strán svojím obsahom alebo účelom nesmie odporovať zákonu alebo ho obchádzať, alebo sa priečiť dobrým mravom. Žalovaný nespochybnil zmluvnú voľnosť daňového subjektu - žalobcu, ani právo uzatvárať zmluvy, ani výber zmluvného partnera. Správca dane však zistil, že žalobca predložil dve kúpne zmluvy - Kúpna zmluva z 31.05.2012 predložená v priebehu daňovej kontroly a Zmluva o prevode profilu MVE zo dňa 31.05.2012 predložená k vyjadreniu k protokolu, ktoré sa nezhodovali najmä v predmete zmluvy, a preto správca dane nemal dôvod spochybniť kúpnu zmluvu predloženú oboma spoločnosťami uvedenými na faktúre v priebehu daňovej kontroly a predloženie Zmluvy o prevode profilu MVE k vyjadreniu k protokolu považoval správca dane za účelové. S poukazom na zásadu skutočného obsahu skutočnosti rozhodujúcej pre určenie dane sa podľa žalovaného predmet fakturácie javí ako umelý, bez ekonomického obsahu. Žalovaný poukázal na to, že v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý má povinnosť preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva. Správca dane v snahe zistiť predmet fakturácie opakovane vyzýval žalobcu na vysvetlenie predmetu fakturácie, avšak žalobca zakaždým uviedol iný predmet fakturácie. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nemal presnú vedomosť o obsahu a rozsahu, ktorým spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania - činnosti, zvlášť ak ide o obchod v značne vysokej sume (v celkovej sume 2.500.000,- Eur) a svoje účtovníctvo neviedol tak, aby kedykoľvek vedel a mohol preukázať oprávnenosť a opodstatnenosť fakturovaného zdaniteľného obchodu. V dôsledku toho pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom - žalobcom sú v zmysle zásady, že do úvahy sa berie vždy skutočný obsah právneho úkonu, opodstatnené. Žalovaný poukázal na Nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009, v zmysle ktorého daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti, povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Formálne sa tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Ak však správca dane pri preverovaní písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takomto prípade je opäť na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR týkajúcu sa dôkaznej povinnosti daňového subjektu - žalobcu. V zmysle vykonaného dokazovania a aj z vyhodnotenia predložených dôkazov správca dane objektívne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených žalobcom, ako aj postup žalobcu pri uplatnení ustanovení Zákona o DPH. K námietkam žalobcu uvedeným v bode II. žaloby žalovaný uviedol, že tieto nie sú opodstatnené a nemajú vplyv na posúdenie zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Právnym dôvodom pre prihlásenie pohľadávky správcom dane po povolení reštrukturalizácie bolo Rozhodnutie správcu dane č. 9601403/5/4967560/2013/Muz zo dňa 06.11.2013. Žalovaný rozhodnutím z 18.08.2014 zrušil rozhodnutie správcu dane zo 06.11.2013 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Následne bolo vo vyrubovacom konaní vydané rozhodnutie zo dňa 26.01.2015, ktoré žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil. Žalovaný považoval postup správcu dane, ako aj žalovaného za taký, ktorý nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi a neboli porušené práva žalobcu. Navrhol, aby súd žalobu zamietol. Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením č.k. 24S/109/2015-44 zo dňa 07.04.2016 na základe žiadosti žalobcu rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane z 26.01.2015. Žalobca sa v písomnom vyjadrení zo dňa 30.05.2016 vyjadril k vyjadreniu žalovaného k žalobe, v ktorom k dokazovaniu v daňovom konaní poukázal na zásadu objektívnej pravdy a k obchádzaniu ustanovení U. o konkurze a reštrukturalizácii (ZoKR). Uviedol, že správca dane ani žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach nijako nevysporiadali s nevymáhateľnosťou daňového nedoplatku za zdaňovacie obdobie máj 2012 a vo svojej rozhodovacej činnosti nerešpektujú záväzné účinky súdom potvrdeného plánu, v dôsledku čoho považuje rozhodnutie žalovaného i správcu dane za nezákonné. Zdôraznil, že Okresný súd v Banskej Bystrici Uznesením zo dňa 14.10.2014 potvrdil reštrukturalizačný plán, pričom medzi pohľadávky dotknuté týmto plánom patrí aj pohľadávka na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2012 vo výške 416.666,67 Eur uplatnená prihláškou pohľadávky zo dňa 12.03.2014. Nezákonné rozhodnutie žalovaného porušuje ochranu vyplývajúcu zo ZoKR a z uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici, ktorým bol potvrdený reštrukturalizačný plán, pretože nezákonné rozhodnutie žalovaného i správcu dane vytvárajú situáciu, keď existuje vykonateľné rozhodnutie vydané po ukončení reštrukturalizácie, ktoré je možné vymáhať v rozpore so záväznou časťou plánu a zmariť tak bez právneho dôvodu výhody poskytnuté dlžníkovi reštrukturalizačným plánom. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj z rozhodnutia správcu dane zo 17.09.2015, ktorým zriadil na zabezpečenie daňového nedoplatku na dani za obdobie máj 2012 záložné právo k majetku žalobcu vyplýva, že žalovaný, ani správca dane nerešpektujú zákon, konkrétne § 155 ods. 1 ZoKR, v zmysle ktorého sa zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku stávajú ustanovenia plánu účinnými voči všetkým účastníkom plánu. Podľa záväznej časti plánu potvrdeného súdom sa každá z nezabezpečených pohľadávok veriteľov mala uspokojiť vo výške 6 % zo zistenej sumy, o čom svedčí záväzná časť reštrukturalizačného plánu. Zistené pohľadávky jednotlivých nezabezpečených veriteľov sa v rozsahu zodpovedajúcom 94 % ich sumy stali nevymožiteľnými, ktorá skutočnosť rovnako vyplýva zo záväznej časti reštrukturalizačného plánu a tieto účinky záväzne nastúpili dňom zverejnenia Uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 1R/3/2014-236 zo dňa 14.10.2014 v Obchodnom vestníku. Žalobca poukázal na výklad pojmov daňová pohľadávka a daňový nedoplatok, ktoré obsahujú ustanovenia § 2 písm. e/ a f/ Daňového poriadku v spojení s § 158 ods. 1 Daňového poriadku. Pohľadávkou, ktorá bola prihlásená správcom dane v reštrukturalizácii a bola vo výške 94 % jej zistenej sumy určená záväznou časťou plánu za nevymáhateľnú, je daňový nedoplatok vo výške 416.666,67 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2012. V posudzovanom prípade vznikla daňová pohľadávka dňom 31.05.2012, ktorý bol dňom dodania podľa dodávateľskej faktúry č. 12058 vystavenej žalobcom pre odberateľa BUSINESS COMMERCIAL FINANCE s.r.o. Banská Bystrica. Uvedená daňová pohľadávka sa stala daňovým nedoplatkom dňom 26.06.2012, ktorý sa považuje pre účely ZoKR (§ 158 ods. 1 Daňového poriadku) za pohľadávku, ktorá bola následne uplatnená v reštrukturalizácii vedenej na majetok žalobcu. Žalovaný svoje rozhodnutie a spôsob, akým vymáha daňový nedoplatok založil na mylnom výklade ustanovení Daňového poriadku, ako aj ustanovení Zákona o DPH. Právnym dôvodom vzniku daňového nedoplatku nie sú rozhodnutia správcu dane, ale priamo ustanovenia Zákona o DPH v spojení s podaným daňovým priznaním žalobcu za zdaňovacie obdobie máj 2012. Žalovaný sa mýli, keď sa domnieva, že každé jeho nové rozhodnutie vo veci nedoplatku na DPH vytvára novú pohľadávku. Rozhodnutia správcu dane v posudzovanej veci len autoritatívne potvrdzovali existenciu daňovej pohľadávky (daňového nedoplatku) za zdaňovacie obdobie mesiaca máj 2012, na základe týchto rozhodnutí však nová pohľadávka nevznikala, preto sa účinky súdom potvrdenej reštrukturalizácie vzťahujú na všetky rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného, ktorých predmetom je zmieňovaná pohľadávka na DPH. Žalobca poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR týkajúcu sa otázky vzniku daňových pohľadávok v nadväznosti na reštrukturalizáciu. Navrhol, aby súd rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie správcu dane zrušil. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. prejednal vec na nariadenom pojednávaní a dospel k záveru, že sú splnené podmienky na zrušenie rozhodnutia podľa § 250j ods. 3 O.s.p. Podľa § 250d ods. 1 O.s.p. žalovaný je povinný v súdom určenej lehote predložiť súdu svoje spisy spolu so spismi orgánu prvého stupňa. Za nesplnenie tejto povinnosti mu súd môže uložiť pokutu do výšky 1 640 Eur, a to aj opakovane. Proti rozhodnutiu o uložení pokuty je prípustné odvolanie. Odvolanie voči rozhodnutiu o uložení pokuty vo veci konajúci súd predloží na rozhodnutie príslušnému odvolaciemu súdu až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Podľa § 244 ods. 1 až 3 O.s.p., (1) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. (2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu"). (3) Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb, alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pre posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu je nevyhnutné, aby vo veci konajúci súd vychádzal jednak zo žaloby žalobcu, ako aj z administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu a z administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. 8Sžo/18/2011, 8Sžf/41/2011, 3Sžo/7/2012) pod pojmom „spisy žalovaného správneho orgánu“ sa rozumie úplný, žurnalizovaný a originálny spisový materiál správneho orgánu, vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutí. Z ust. § 250d ods. 1 O.s.p. vyplýva povinnosť žalovaného, aby súdu predložil v lehote súdom určenej svoje spisy spolu so spismi orgánu prvého stupňa. V prípade, že žalovaný správny orgán vôbec nepredloží administratívny spis, príp. predloží neúplný spis alebo len fotokópiu spisu, súd nemôže náležite preskúmať, či správny orgán postupoval a rozhodol v súlade, alebo v rozpore so zákonom. Súdu v takomto prípade chýbajú základné informácie napr. o začatí správneho konania, príp. o doplnení návrhu na začatie správneho konania, o priebehu dokazovania, označenie skutočností, ktoré správny orgán považoval za relevantné pre rozhodnutie vo veci a ktoré nie a prečo, ako aj informácie o možnom zastúpení účastníkov správneho konania, ďalej informácie o obsahu vydaných rozhodnutí v prvostupňovom, resp. odvolacom konaní, príp. informácie o tom, či podklady, z ktorých správny orgán pri rozhodovaní vychádzal, sú súčasťou správneho spisu, resp. správnych spisov a aký majú obsah. Za takejto situácie súd v správnom súdnictve nemôže posúdiť, či rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo správneho alebo nesprávneho posúdenia veci, či zistenie skutkového stavu žalovaným zodpovedá obsahu spisu, resp. či je pre posúdenie veci dostačujúce. Preto je pri nepredložení administratívneho spisu, resp. pri predložení nekompletného administratívneho spisu alebo fotokópie administratívneho spisu, resp. jeho časti, rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nepreskúmateľné a prichádza do úvahy postup podľa § 250j ods. 3. Podľa § 250j ods. 3 O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu, alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný. Zákonná povinnosť žalovaného správneho orgánu bez meškania predložiť administratívny spis spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa je upravená v § 250d ods. 1 O.s.p. a pri predkladaní administratívneho spisu je potrebné uvedené rešpektovať, pretože úplný, žurnalizovaný a originálny spisový materiál vo veci zlepšuje procesné podmienky pre efektívne vedenie súdneho preskúmavacieho konania. Nepredloženie administratívneho spisu, predloženie neúplného administratívneho spisu alebo predloženie fotokópie administratívneho spisu, alebo jeho časti, zákonodarca sankcionuje okrem peňažných pokút (§ 250d ods. 1 O.s.p.) zrušením napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (§ 250d ods. 3 O.s.p.). V preskúmavanom prípade súd zistil, že jeho výzve podľa § 250d ods. 1 O. s. p. zo dňa 23.06.2015 bolo vyhovené len čiastočne a súdu nebol predložený úplný administratívny spis správnych orgánov, a preto z uvedeného dôvodu nebolo možné posúdiť, resp. preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného i prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ani postup týchto správnych orgánov predchádzajúci vydaniu ich rozhodnutí, podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. v rozsahu a z dôvodov, resp. v kontexte všetkých žalobných námietok žalobcu uvedených v žalobe. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacieho obdobie máj 2012. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane Protokol č. 9601403/5/4076059/2013/Muz zo dňa 06.09.2013, ktorý bol žalobcovi doručený 10.09.2013 spolu s výzvou na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole v zmysle § 46 ods. 8 Daňového poriadku. Správcu dane následne vydal dňa 06.11.2013 rozhodnutie č. 9601403/5/4967560/2013/Muz, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 vo výške 416 666,67 Eur s odôvodnením, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z faktúry č. 3120500049 z 31.05.2012 od dodávateľa BUSINESS COMMERCIAL FINANCE s. r. o. Predmetné rozhodnutie správcu dane nadobudlo právoplatnosť dňa 04.12.2013. Žalobca v žalobe uviedol, že bol nútený požiadať o vypracovanie reštrukturalizačného posudku a následne vstúpiť do reštrukturalizácie, pričom rozhodnutím Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 1R/3/2014-236 zo dňa 14.10.2014 bol reštrukturalizačný plán potvrdený. Poukázal na to, že medzi pohľadávky dotknuté plánom patrí aj pohľadávka na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 vo výške 416.666,67 Eur, ktorú pohľadávku si prihlásila Slovenská republika - Daňový úrad Banská Bystrica - t. j. správca dane prihláškou zo dňa 12.03.2014. Zo žalobcom predloženej fotokópie prihlášky vyplýva, že právnym dôvodom vzniku pohľadávky prihlásenej v reštrukturalizačnom konaní bola nezaplatená suma dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, rozhodnutie č. 9601403/5/4967560/2013/Muz zo dňa 06.11.2013 vo výške 416.666,67 Eur. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu v Banskej Bystrici Oddiel s. r. o., vložka č. 19567/S súd zistil, že Uznesením Okresného sudu v Banskej Bystrici č. k. 1R/3/2014-127 zo dňa 26.02.2014, právoplatným dňa 05.03.2014, súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka OsP doprava s. r. o. D. D. (žalobca) a za správcu ustanovil S.. X.. T. V., Banská Bystrica. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane podal žalovanému podnet na preskúmanie rozhodnutia zo dňa 06.11.2013, právoplatného 04.12.2013, mimo odvolacieho konania. Žalovaný s poukazom na § 77 ods. 3 Daňového poriadku rozhodnutím č. 1100301/1/371417/2014/6014 z 18.08.2014 rozhodnutie správcu dane č. 9601403/5/4967560/2013/Muz zo dňa 06.11.2013, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený žalobcovi rozdiel DPH v sume 416.666,67 Eur za zdaňovacie obdobie máj 2012, zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu v Banskej Bystrici, oddiel s. r. o., vložka č. XXXXX súd zistil, že Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 1R/3/2014-236 zo dňa 14.10.2014, právoplatným dňa 25.10.2014, súd potvrdil reštrukturalizačný plán prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 19.09.2014 a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka OsP doprava s. r. o. „v reštrukturalizácii“, Banská Bystrica. Žalobca v žalobe tvrdil, že medzi pohľadávky dotknuté plánom patrí aj pohľadávka správcu dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 vo výške 416.666,67 Eur, pričom podľa záväznej časti plánu je žalobca povinný uspokojiť pohľadávku vo výške 6 % zo zistenej sumy pohľadávky. Poukázal na účinky súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu (§ 155 ods. 1 ZoKR), ktorý sa stáva účinným voči všetkým účastníkom plánu, pričom nie je sporné, že účastníkom plánu bola aj Slovenská republika - Daňový úrad Banská Bystrica (správca dane) s pohľadávkou vo výške 416.666,67 Eur z titulu nezaplatenej dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane dňa 26.01.2015, t. j. po ukončení reštrukturalizačného konania (25.10.2014) vydal rozhodnutie č. 9601403/5/186539/2015/Muz zo dňa 26.01.2015, ktorým opätovne žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty vo výške 416.666,67 Eur za zdaňovacie obdobie máj 2012, ktoré rozhodnutie žalovaný na základe podaného odvolania žalobcu potvrdil napadnutým rozhodnutím zo dňa 30.04.2015, ktoré je predmetom preskúmania. Súd musí konštatovať, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ani správca dane v prvostupňovom rozhodnutí sa vôbec nezaoberali po právnej stránke skutočnosťami týkajúcimi sa účinkov možných zmien pohľadávky na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 vyvolaných v reštrukturalizácii. Uvedené skutočnosti týkajúce sa prihlásenia predmetnej pohľadávky (daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012) a výsledku jej preskúmania nie sú premietnuté v pripojenom administratívnom spise, t. j. absentuje ako podklad rozhodnutia príslušná prihláška, ako aj dotknutá časť (záväzná časť) reštrukturalizačného plánu a táto skutočnosť a jej dopady na rozhodnutie správcu dane, resp. žalovaného ani neboli v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ani v rozhodnutí správcu dane analyzované, t. j. nie sú súčasťou administratívneho spisu žiadne podklady, z ktorých vyplývajú dôležité skutočnosti týkajúce sa účinkov možnej zmeny daňovej pohľadávky a jej výšky (daňového nedoplatku) na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012 vyvolanej v reštrukturalizácii. Ustanovenie § 155 ods. 3 ZoKR charakterizuje reštrukturalizačný plán potvrdený súdom ako právne relevantnú skutočnosť, dokonca ako právny úkon, ktorý je urobený vo forme a spôsobom, ktorý je vyžadovaný osobitnými predpismi a ktorý vyvoláva vznik, zmenu alebo zánik práv alebo záväzkov obsiahnutých v pláne. Súd v tejto súvislosti vo vzťahu k uvedenej pohľadávke poukazuje na to, že reštrukturalizačný plán je listina upravujúca vznik, zmenu alebo zánik práv a záväzkov osôb v nej uvedených (účastníkov plánu), ako aj rozsah a spôsob uspokojenia tých účastníkov plánu, ktorí sú veriteľmi prihlásených pohľadávok, prípadne akcionármi dlžníka. Po potvrdení plánu súdom je plán záväzný pre všetkých účastníkov plánu. Z ust. § 155 ods. 1 ZoKR vyplýva, že ustanovenia plánu sa zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu, t. j. účinky súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu v zmysle § 155 ods. 1 nastávajú v deň nasledujúci po zverejnení uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu v Obchodnom vestníku. Potvrdený plán predstavuje komplexné riešenie usporiadania vzájomných právnych vzťahov medzi prihlásenými veriteľmi, dlžníkom a ostatnými účastníkmi plánu. Plán je účinný voči všetkým účastníkom plánu bez ohľadu na to, či s ním súhlasili alebo nie. Z obsahu pripojeného spisu vyplýva, že žalobcom tvrdené skutočnosti týkajúce sa reštrukturalizačného konania, prihlásenia pohľadávky, potvrdený reštrukturalizačný plán, resp. dotknutá časť reštrukturalizačného plánu, nie sú súčasťou administratívneho spisu, hoci zo žalobcom v žalobe uvedených tvrdení vyplýva, že správca dane sa do reštrukturalizačného konania zapojil (žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe túto skutočnosť ani nenamietal a toto tvrdenie žalobcu ani nerozporoval), a preto mali byť všetky tieto skutočnosti podkladom pre vydané rozhodnutia a mali byť vyhodnotené vo vzťahu k určeniu správnej výšky dane z pridanej hodnoty za príslušné preverované zdaňovacie obdobie máj 2012. Keďže v administratívnom spise sa vyššie uvedené podklady nenachádzajú, súd nemohol preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného z dôvodov uvedených v žalobe vo vzťahu k námietke nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného i jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane z dôvodov porušenia, resp. obchádzania ustanovení Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, čo zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 250j ods. 3 O. s. p. pre predloženie neúplného správneho spisu. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak má žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3 O.s.p., súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Keďže napadnuté rozhodnutie bolo zrušené pre nepredloženie úplného správneho spisu, súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. rozhodol o náhrade trov konania žalobcu tak, že zaviazal žalovaného, aby žalobcovi nahradil trovy konania vo výške 290,42 Eur, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie práva. Žalobca bol v konaní zastúpený advokátom JUDr. Jaroslavom Jakubčom, PhD., na základe plnej moci zo dňa 01.06.2015. Právny zástupca žalobcu vyúčtoval trovy konania podaním doručeným súdu 20.06.2015 spolu vo výške 365,00 Eur, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku 70,00 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 295,00 Eur. Trovy právneho zastúpenia vyúčtoval právny zástupca žalobcu s poukazom na vyhlášku č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) nasledovne: prevzatie a príprava zastúpenia (01.06.2015) vo výške 64,53 Eur, písomné podanie na súd - žaloba (04.06.2015) vo výške 64,53 Eur, písomné podanie na súd - vyjadrenie vo veci samej (30.05.2016) vo výške 66,00 Eur a účasť na konaní pred súdom (17.06.2016) vo výške 66,00 Eur, t. j. odmena za štyri úkony právnej služby 261,06 Eur, dvakrát režijný paušál po 8,39 Eur, t. j. 16,78 Eur a dvakrát režijný paušál po 8,58 Eur, t. j. 17,16 Eur. Spolu odmena advokáta a režijné paušály predstavujú 295,00 Eur plus súdny poplatok vo výške 70,00 Eur, spolu 365,00 Eur. Súd žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie práva v celkovej výške 290,42 Eur a ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 70,00 Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 220,42 Eur. Za trovy právneho zastúpenia potrebné na účelné uplatňovanie práva v tomto konaní súd považoval odmenu advokáta za tri úkony právnej služby, a to: - príprava a prevzatie zastúpenia podľa § 13a ods. 1 písm. a) vyhlášky vo výške 64,53 Eur, - podanie žaloby na súd 04.06.2015 podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 64,53 Eur, - účasť na pojednávaní dňa 17.06.2016 podľa § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky vo výške 66,00 Eur, t. j. spolu vo výške 195,06 Eur, pričom právny zástupca žalobcu si vyúčtoval odmenu za jeden úkon právnej služby vo výške 1/13 výpočtového základu (za rok 2015 vo výške 64,53 Eur a za rok 2016 vo výške 66,00 Eur) podľa § 11 ods. 1 vyhlášky, ktorá suma neprevyšuje zákonom stanovenú výšku odmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 11 ods. 4 vyhlášky (1/6 výpočtového základu), - náhradu paušálnych výdavkov - režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, spolu vo výške 25,36 Eur (dvakrát 8,39 Eur plus jedenkrát 8,58 Eur). Ďalší úkon vyúčtovaný právnym zástupcom žalobcu - vyjadrenie žalovaného zo dňa 30.05.2016 vo výške 66,00 Eur plus režijný paušál vo výške 8,58 Eur súd nepovažoval za úkon nevyhnutný na účelné uplatňovanie práva, keďže súd právneho zástupcu žalobcu na takýto úkon (vyjadrenie) nevyzval a tento úkon ani nebol potrebný na účelné uplatňovanie práva, keďže súd preskúmava napadnuté rozhodnutie výlučne z dôvodov uvedených v žalobe, pričom relevantné pre preskúmanie napadnutého rozhodnutia sú dôvody uvedené žalovaným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nie dôvody uvedené vo vyjadrení žalovaného k žalobe. Vzhľadom na uvedené súd zaviazal žalovaného k náhrade trov konania žalobcu, ktoré považoval za potrebné na účelné uplatňovania práva, spolu vo výške 290,42 Eur, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 220,42 Eur a trov zaplateného súdneho poplatku vo výške 70,00 Eur. Žalovaný je povinný podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť žalobcovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné (§ 250ja ods. 1 O.s.p.).