Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/147/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414209701 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Ďurian ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6414209701.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobkyne B. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom v N., č. XXX, zastúpenej právnym zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47234466, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho č. 29, v mene ktorej pred súdom koná JUDr. Peter Rybár, advokát a konateľ, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, o zaplatenie 1.252,91 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 12C/129/2014-122 zo dňa 06.10.2016, ako súdu prvej inštancie, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“). 1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.252,91 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 1.252,91 € od 21.07.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), vyhlásil zmluvnú podmienku v zmluve o úvere č. 609600014 zo dňa 01.12.2009 uzavretú medzi žalobkyňou a žalovaným, v ktorej sa žalobkyňa - spotrebiteľka zaviazala zaplatiť sumu 772,- € ako poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov za neprijateľnú (druhý výrok) a žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnej výške (tretí výrok). 1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého žalobkyňa a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere č. 609600014 zo dňa 01.12.2009, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver v sume 800,- € s dohodnutým poplatkom za poskytnutie úveru v sume 772,- € s tým, že žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť žalovanému spolu sumu 1.572,- € v 12 splátkach v sume 131,- € mesačne počnúc dňom 09.01.2010; žalobkyňa zaplatila žalovanému spolu sumu 2.052,91 €; žalobkyňa je v úverovej zmluve označená okrem iného aj rodným číslom a súčasne identifikačným číslom (IČO), pričom z úverovej zmluvy vyplýva, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania; zmluva o úvere obsahuje len údaj o sume úveru, sume príslušného poplatku, počte a výške mesačných splátok, dátum od ktorého mala žalobkyňa začať so splácaním úveru a o účele poskytnutia úveru; pri rozhodovaní prihliadol súd prvej inštancie aj na skutkové tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého „poskytnuté finančné prostriedky neslúžili na podnikanie, ale pre potreby domácnosti a rodiny“. 1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie „spornú úverovú zmluvu predložil žalovaný na podpis žalobkyni ako formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemohla žalobkyňa žiadnym spôsobom ovplyvniť; žalobkyňa je v zmluve o úvere označená rodným číslom, ako aj identifikačným číslom (IČO), pričom zmluva o úvere obsahuje aj vyhlásenie žalobkyne o tom, že finančné prostriedky sú poskytnuté za účelom podnikania“; na základe charakteru formulárovej zmluvy a nemožnosti jej individuálneho dojednania dospel súd prvej inštancie k záveru, že „žalobkyňa má v tejto zmluve postavenie spotrebiteľa a to bez ohľadu na skutočnosť, že bola v úverovej zmluve označená aj identifikačným číslom (IČO) a bez ohľadu na uvedený účel poskytnutia finančných prostriedkov“; podľa súdu prvej inštancie „uvedenému záveru svedčí skutočnosť, že žalobkyni ako fyzickej osobe nebol poskytnutý úver na výkon podnikania, tak ako je to označené v úverovej zmluve, ale úver čerpala pre osobnú spotrebu; dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí túto výnimku, pričom táto skutočnosť zo strany žalovaného preukázaná nebola; samotná skutočnosť, že žalobkyňa bola v čase podpísania úverovej zmluvy živnostníkom a okrem rodného čísla bola v úverovej zmluve označená aj identifikačným číslom (IČO) s uvedením účelu použitia finančných prostriedkov „na podnikanie“ automaticky neznamená, že v úverovej zmluve nemá žalobkyňa postavenie spotrebiteľa, pretože sa jedná o úverovú zmluvu na predtlačenom formulári, ktorej uzatvoreniu nepredchádzalo vzájomné rokovanie typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi; úverová zmluva má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorej obsah spravidla spotrebiteľ nemôže meniť; je potrebné poukázať aj na praktiky žalovaného, ktorý účel použitia finančných prostriedkov „na podnikanie“ použil aj v iných zmluvách uzatváraných so svojimi dlžníkmi a to len s tým zámerom, aby sa vyhol pri posudzovaní uzatvorených zmlúv použitiu právnych predpisov vzťahujúcich sa na spotrebiteľské právne vzťahy“; podľa súdu prvej inštancie „v úverovej zmluve žalovaný vystupoval ako dodávateľ v rámci predmetu podnikateľskej činnosti a žalobkyňa vystupovala ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojej obchodnej ani podnikateľskej činnosti; z uvedeného dôvodu má preto úverová zmluva charakter spotrebiteľského úveru“; súd prvej inštancie dospel k záveru, že „uzatvorená úverová zmluva spĺňa podmienku písomnej formy, avšak neobsahuje viaceré obligatórne náležitosti spotrebiteľského úveru a to konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, ročnú úrokovú sadzbu, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere“, preto je predmetný úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov; podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalobkyňa čerpala úver v hotovosti a žalovanému zaplatila spolu sumu 2.052,91 €, teda nad rámec poskytnutého úveru zaplatila sumu 1.252,91 € (2.052,91 € mínus 800,- €), preto „prijatím tohto plnenia došlo u žalovaného k bezdôvodnému obohateniu z titulu prijatého plnenia bez právneho dôvodu“; k vznesenej námietke premlčania uplatneného nároku zo strany žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že „z ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva; rozhodujúcim je teda deň, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a o subjekte, ktorý sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil; nie je rozhodujúce, že oprávnený subjekt mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť už skôr, ako aj na plynutie subjektívnej lehoty nie je rozhodujúce, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo; subjektívna dvojročná lehota však nemôže presiahnuť objektívnu trojročnú lehotu (v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia objektívnu desaťročnú lehotu); žalobkyňa pôvodne uvádzala, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela od svojho právneho zástupcu, ktorému predložila na posúdenie predmetnú úverovú zmluvu a následne mu udelila plnomocenstvo, t.j. dňa 03.01.2014; na pojednávaní 06.10.2016 žalobkyňa oznámila, že o bezdôvodnom obohatení, ako aj o tom, kto zaň zodpovedá sa dozvedela už v mesiaci december 2013 od svojej kamarátky pri náhodnom stretnutí na ulici; následne sa žalobkyňa obrátila na svojho právneho zástupcu so žiadosťou o riešenie veci; žaloba bola podaná na súde dňa 04.08.2014; s prihliadnutím na uvedené za určujúci dátum pre začatie plynutia subjektívnej lehoty treba považovať práve december 2013; keďže žaloba bola podaná na súde dňa 04.08.2014 bola podaná v subjektívnej premlčacej lehote, ktorá zároveň uplynula v rámci trojročnej objektívnej lehote, ktorá by uplynula dňom 21.12.2014 a začala plynúť odo dňa vykonania poslednej splátky, teda odo dňa 21.12.2011 a to z dôvodu, že uvedeného dňa bola zo strany žalobkyne vykonaná splátka v sume 1.534,91 €, pričom uplatnený nárok je v sume 1.252,91 €; teda k samotnému obohateniu na strane žalovaného došlo práve dňa 21.12.2011, kedy prijal plnenie bez právneho dôvodu; žalobkyňou uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia preto nie je možné považovať za premlčaný; žalobkyňa mala zato, že v danom prípade došlo na strane žalovaného k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu, vzhľadom k praktikám žalovaného, ktorý dlhodobo ignoroval zákonnú povinnosť uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov, čo je podľa žalobkyne nevyhnutné hodnotiť ako úmyselné konanie; súd však nepovažuje bezdôvodné obohatenie žalovaného za úmyselné z dôvodu, že úmysel, či už priamy alebo nepriamy, musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia, nestačí len predpokladať, že žalovaný o bezdôvodnom obohatení musel vedieť; dôkazné bremeno na preukázanie úmyselného konania žalovaného bolo na žalobkyni, ktorá však v konaní úmysel žalovaného nepreukázala“. 1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 2 písm. g), h), i), j) v spojení s § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov, ďalej na ustanovenia § 53 ods. 1 a 5, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení § 3 ods. 1 a § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania. 2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.). 2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 11.11.2016 (č.l. 133-139 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu; uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.; vyjadril názor, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nedostatočne odôvodnené, pretože sa súd nevysporiadal s jeho argumentáciou a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobkyne, čím došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, ďalej, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nakoniec, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; poukázal na to, že spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon povolania alebo podnikania; dňa 01.12.2009 uzavrel so žalobkyňou ako podnikateľkou zmluvu o úvere č. 609600014, pričom žalobkyňa bola v zmluve označená identifikačným číslom (IČO) 43406297; na predmetnú zmluvu o úvere preto nie je možné aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, pretože o spotrebiteľa v tomto prípade nejde a zmluvu treba posudzovať podľa Obchodného zákonníka, pretože bola uzavretá medzi dvoma podnikateľskými subjektmi; spotrebiteľom je len fyzická osoba, ktorej bol ponúkaný alebo poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania; pokiaľ žalobkyňa poukázala na absenciu podpisu pri účele zmluvy, nakoľko zmluva tvorí jeden celok, podpis žalobkyne pod zmluvou znamená, že si bola plne vedomá toho, že si berie úver za účelom podnikania; poukázal na to, že nie je povinný preukázať, na čo v skutočnosti žalobkyňa použila peniaze, ale len to, na aký účel boli poskytnuté; súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel len o tvrdenie žalobkyne, že použila peniaze na spotrebný účel, súd sa preto riadne nevysporiadal s predmetnou otázkou a len povrchne, bez vykonania dokazovania sa priklonil k tvrdeniam žalobkyne; žalobkyňa si vzala úver za účelom podnikania, čím bola vyňatá spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ, pretože o spotrebiteľa ide jedine v tom prípade, ak si vzal úver na osobnú potrebu, nie na účely podnikania, povolania či zamestnania; sporná zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ani inou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu; v zmysle § 501 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak zmluva určuje, že úver možno použiť iba na určitý účel, môže veriteľ obmedziť poskytnutie peňažných prostriedkov iba na plnenie záväzkov dlžníka prevzatých v súvislosti s týmto účelom; zdôraznil, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval žiadny všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by stanovoval maximálnu prípustnú výšku úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov do úvahy prichádza iba aplikácia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka; dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty pritom znáša žalobkyňa, ktorá musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov, t.j. nielen bankami; z dôvodu vyššieho rizika nemožno u nebankových subjektov obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami; v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie zakazujúce poskytovať úver spotrebiteľom alebo osobám, ktoré nie sú spotrebiteľmi; ako veriteľ mohol požadovať v súvislosti s poskytnutím úveru okrem úroku aj poplatok za jeho poskytnutie; rozsudok súdu prvej inštancie považoval za nepreskúmateľný z dôvodu nepostačujúcej argumentácie súdu o neprijateľnosti zmluvných podmienok; súd prvej inštancie len konštatoval, že v prípade spornej zmluvy o úvere sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu bez toho, aby to akokoľvek odôvodnil; žalobkyňa nepredložila jediný dôkaz o tom, že by sa malo jednať o spotrebiteľský úver; súd prvej inštancie svoje závery neoprel o žiadny dôkaz, v čom spočívajú aj nesprávne skutkové zistenia a následné nesprávne právne posúdenie veci; vyjadril názor, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka a z jeho strany nedošlo k bezdôvodnému obohateniu; poukázal na to, že v priebehu konania dôvodne vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, a preto súd prvej inštancie nemohol žalobkyni uplatnený nárok priznať; uplatnený nárok sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej dobe dňa 21.12.2013, pričom na sumu 387,- € sa vzťahuje objektívna premlčacia doba; žalobkyňa sa so žalobou o zaplatenie obrátila na súd až dňa 04.08.2014; plynutie subjektívnej premlčacej doby začína v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny; navyše každá úhrada bola vykonávaná prostredníctvom exekučného konania, v ktorom sa nepripúšťa navrátenie do predošlého stavu; zdôraznil, že nebola preukázaná možnosť uplatnenia desaťročnej premlčacej doby; na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2.2 Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 24.01.2017 (č.l. 147-153 spisu) k odvolaniu žalovaného prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie; stotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie, že v prípade spornej zmluvy o úvere ide o spotrebiteľský úver; poukázala na to, že znenie úverovej zmluvy nemohla žiadnym spôsobom ovplyvniť, pretože bola vopred naformulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania jej bola predložená na podpis; postavenie zmluvných strán je potrebné posúdiť z objektívneho hľadiska a nielen formálne ako to požaduje žalovaný; je bežnou praxou žalovaného, že pri uzavieraní obdobných úverových zmlúv má snahu označiť povinného ako podnikateľský subjekt, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa; poukázala na ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší; spotrebiteľský charakter spornej zmluvy o úvere preto nepovažovala za sporný; vyjadrila názor, že žalovaný sa snaží predmetný vzťah účelovo podriadiť pod Obchodný zákonník v snahe vyhnúť sa prísnejším ustanoveniam na ochranu spotrebiteľa; vyjadrila tiež názor, že podľa obsahu zmluvy ide v skutočnosti o zmluvu o pôžičke z dôvodu reálneho odovzdania peňazí pri jej podpise ako to vyplýva aj z textu zmluvy; nesúhlasila s tvrdením žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, ktorého odôvodnenie považovala za dostatočné; považovala za preukázané, že spornú zmluvu o úvere je nutné považovať za bezúročnú a bez poplatkov v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch vzhľadom na jej chýbajúce obsahové náležitosti, v dôsledku čoho nemal žalovaný právo na prijatie finančného plnenia nad rámec poskytnutého úveru, pričom práve toto plnenie nad rámec úveru predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného; súčasne požadovaná odplata za poskytnutý úver je vzhľadom na svoju výšku v rozpore s dobrými mravmi a teda dojednanie o odplate je absolútne neplatné; výška odplaty v posudzovanom prípade dosahuje mieru 96 %, čo je v absolútnom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s dobrými mravmi tým, že odplata podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch; na základe uvedeného navrhla potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 2.3 Vyjadrenie žalobkyne doručil súd prvej inštancie žalovanému do vlastných rúk dňa 21.03.2017 prostredníctvom pošty (č.l. 157 spisu) s lehotou na vyjadrenie; žalovaný na výzvu súdu žiadnym spôsobom nereagoval. 3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.). 3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd žiadne dôkazy a bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.). 4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 4.3 Podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. 4.4 Podľa § 391 ods. 1 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. 4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.). 4.6 Odvolanie žalovaného je dôvodné. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným bol založený zmluvou o úvere č. 609600014 zo dňa 01.12.2009; v zmluve je žalobkyňa okrem mena, priezviska a miesta trvalého pobytu označená aj rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, obchodným menom s identifikačným číslom (IČO) a číslom zápisu v živnostenskom registri; podľa vyhlásenia žalobkyne v zmluve boli finančné prostriedky z úveru poskytnuté na výkon podnikania, keď pri tomto vyhlásení sa nachádza podpis žalobkyne odlišný od podpisu samotnej zmluvy o úvere; súd prvej inštancie dospel k záveru o tom, že sporná zmluva o úvere predstavuje spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver v podstate s odôvodnením, že ide o formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemohla žalobkyňa ovplyvniť a súčasne, že podľa svojho vyjadrenia poskytnuté finančné prostriedky nepoužila žalobkyňa na podnikateľské účely; sporná úverová zmluva bola uzavretá v písomnej forme; je zrejmé, že žalobkyňa podniká na základe živnostenského oprávnenia od 01.12.2006; odvolací súd síce súhlasí s názorom, že nie je vylúčené, aby žalobkyňa ako osoba so živnostenským oprávnením mala postavenie spotrebiteľa, ale len za predpokladu, že poskytnutý úver nepoužila na účely podnikania; údaje uvedené v písomnej zmluve o úvere zo dňa 01.12.2009 podpísanej samotnou žalobkyňou však nemožno vyvrátiť len jej samotným jednoduchým ústnym vyhlásením na pojednávaní o tom, že tieto údaje nezodpovedajú skutočnosti; nepravdivosť údajov o účele použitia úveru nemožno vyvodiť len zo samotnej skutočnosti, že text zmluvy pripravil žalovaný; pokiaľ žalobkyňa tvrdila nepravdivosť údajov uvedených v zmluve, bola povinná toto svoje tvrdenie preukázať (napr. predložením dokladov o nákupe tvrdených darčekov, resp. predložením peňažného denníka na preukázanie, že suma úveru nebola použitá na podnikanie žalobkyne); súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku v tomto smere nesprávne zaťažil dôkaznou povinnosťou žalovaného, ktorý v rámci procesnej obrany namietal postavenie žalobkyne ako spotrebiteľa; priznanie postavenia spotrebiteľa žalobkyni v prejednávanom spore je preto predčasné a nezodpovedá skutkovým zisteniam z vykonaného dokazovania; v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy na ustálenie postavenia žalobkyne ako spotrebiteľa (§ 295 C.s.p.) a tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní; na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nevyhnutné zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.). 4.7 Konanie v prejednávanom spore začalo dňa 04.08.2014 doručením žaloby súdu (§ 82 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 v spojení s § 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.); o žalobe žalobkyne rozhodol súd najskôr rozsudkom zo dňa 25.05.2015, ktorý odvolací súd zrušil uznesením zo dňa 29.02.2016; napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 06.10.2016 napadol žalovaný opätovne odvolaním; napriek uvedenému dospel odvolací súd k záveru, že na toto konanie sa nevzťahuje ustanovenie § 390 C.s.p., pretože napriek ustanoveniu § 470 ods. 1 C.s.p. o aplikácii novej procesnej úpravy civilného sporového konania aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti so zachovaním právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku dňa 01.07.2016 (§ 470 ods. 2 prvá veta C.s.p.), so zrušením predchádzajúceho rozsudku zo dňa 25.05.2015 zákon v tom čase nespájal účinky zákazu zrušenia ďalšieho prípadného rozsudku zo strany odvolacieho súdu, ktorý zaviedlo neskoršie ustanovenie § 390 C.s.p., preto takýto účinok nemôže byť zachovaný ani po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku dňa 01.07.2016; aplikácia ustanovenia § 390 C.s.p. preto prichádza do úvahy len v konaniach, v ktorých došlo k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie za účinnosti Civilného sporového poriadku. 5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.). 5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a v obsahu spisu identifikoval podstatné vyjadrenia strán, s ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal, keď tieto boli aj dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku (bod 4.6 odôvodnenia). 6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.). 6.1 Žalovaný podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Odvolacie námietky žalovaného ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci v dôsledku nesprávne zisteného skutkového stavu vyhodnotil odvolací súd ako dôvodné (bod 4.6 odôvodnenia). 7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd zrušil aj závislé výroky (§ 379 písm. a/ C.s.p.) napadnutého rozsudku o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky (druhý výrok) a o trovách konania (tretí výrok). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.). 7.1 Podľa § 391 ods. 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. 7.2 V ďalšom konaní vytvorí súd prvej inštancie žalobkyni procesný priestor na preukázanie jej tvrdenia o nesprávnosti údajov uvedených v spornej zmluve o úvere zo dňa 01.12.2009 o účele poskytnutia úveru a postavení žalobkyne; v prípade nepreukázania tvrdených skutočností zo strany žalobkyne bude pri rozhodovaní vychádzať z údajov uvedených v spornej zmluve o úvere zo dňa 01.12.2009. 7.3 V prípade preukázania spotrebiteľského charakteru prejednávaného sporu ako aj skutočnosti, že sporný úver je bezúročný a bez poplatkov so záverom o bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného, bude súd prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti námietky premlčania uplatneného nároku vznesenej žalovaným vychádzať zo skutočnosti, že na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúce, kedy sa oprávnený dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, t.j. vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia s tým, že prípadná vedomosť o právnom posúdení týchto skutkových okolností nemá na plynutie subjektívnej premlčacej doby žiadny vplyv (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.01.2018 ako aj v ňom citované rozhodnutia); svoje rozhodnutie súd prvej inštancie z vyššie uvedených hľadísk primeraným spôsobom odôvodní. 8. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).