Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/161/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6018200747 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6018200747.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členiek senátu JUDr. Jany Novotnej a Mgr. Ivany Datlovej v právnej veci žalobcu: Z.. V. P., súdny exekútor so sídlom N. XX, XXX XX. G., zast. advokátskou kanceláriou Okenica Šula & Co. s.r.o., so sídlom Pražská 11, 811 04 Bratislava proti žalovanému: Slovenská komora exekútorov, Disciplinárny senát č. 3 Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov, Šustekova 49, 851 04 Bratislava za účasti ďalšieho účastníka: Minister spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 4/2018 zo dňa 4. októbra 2018 takto r o z h o d o l : Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta. Žalobu zamieta. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. Ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovateľ") podala voči žalobcovi návrh na začatie disciplinárneho konania č. 52281/2017/152 zo dňa 08.02.2018, doručený žalovanému dňa 20.02.2018 (ďalej len „návrh na začatie disciplinárneho konania") pretože preskúmaním exekučného konania pod sp. zn. 339EX 16/2017 vedeného u žalobcu ako súdneho exekútora zistila skutočnosti, ktoré nasvedčovali, že sa svojím konaním dopustil zavineného porušenia povinností pri výkone činnosti exekútora a navrhla, aby disciplinárny senát po vykonanom dokazovaní uznal žalobcu vinným zo zavineného porušenia povinností pri výkone exekúcie č. 339EX 16/2017 a uložil mu podľa § 221 ods. 1 písm. c/ zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok") disciplinárne opatrenie: peňažnú pokutu vo výške 330,- €. 2. Disciplinárny senát č.3 Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov (ďalej aj „SKE") Rozhodnutím č. DK 4/2018 zo dňa 04.10.2018 rozhodol nasledovne: „Disciplinárne obvinený Z.. V. P., súdny exekútor, sa uznáva vinným z disciplinárneho previnenia v zmysle ust. § 220 ods. 1 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení v bode 1/ disciplinárneho návrhu pri výkone exekúcie vedenej na jeho úrade pod sp. zn. 339EX 16/2017 vykonal exekúciu vydaním exekučného príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky potom, čo povinný podal návrh na zastavenie exekúcie s odkladným účinkom a predtým, než súd rozhodol o takomto návrhu, čím nezohľadnil jeho odkladný účinok, teda v bode 1/ porušil ust. § 107 ods. 1, § 61i ods. 1 v spojení s ust. § 61k ods. 2 Exekučného poriadku a v bode 2/ disciplinárneho návrhu po súhlase oprávneného so zastavením exekúcie vydal upovedomenie o zastavení exekúcie až potom, ako vydal príkaz na začatie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky, a teda porušil ust. § 61k ods. 5 Exekučného poriadku, za čo sa mu ukladá disciplinárne opatrenie v zmysle § 221 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku písomné pokarhanie. Trovy disciplinárneho konania sú vyčíslené vo výške 520,83 €, ktoré je disciplinárne obvinený povinný uhradiť na účet Slovenskej komory exekútorov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia." 3. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na doručený disciplinárny návrh Ministerky spravodlivosti SR na začatie disciplinárneho konania voči žalobcovi, pretože preskúmaním exekučného konania sp. zn. 339EX 16/2017 boli zistené skutočnosti nasvedčujúce, že sa svojím konaním dopustil zavineného porušenia povinnosti pri výkone činnosti exekútora tak, ako bolo uvedené v bode 1 a 2 disciplinárneho návrhu, čím malo dôjsť k porušeniu ustanovení § 107 ods. 1, § 61i ods. 1 v spojení s § 61k ods. 2 a § 61k ods. 5 Exekučného poriadku, pričom navrhla žalobcovi uložiť peňažnú pokutu vo výške 330,- € podľa § 221 ods. 1 písm. c/ Exekučného poriadku. Ďalej konštatoval, že disciplinárna vec bola dňa 14.03.2018 prostriedkami náhodného prideľovania pridelená Disciplinárnemu senátu č. 3, predsedníčkou ktorého bola Z.. M. Q., ktorej dňa 26.04.2018 zanikol výkon funkcie členky Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov, ako aj predsedníčky 3DS senátu, pričom dňa 15.05.2018 bola zaradená ako predsedníčka 3DS SKE Z.. D.M.. Žalovaný v odôvodnení poukázal na obsah písomného vyjadrenia žalobcu (ako disciplinárne obvineného) zo dňa 16.04.2018, ktorému bolo do vlastných rúk dňa 19.09.2018 doručené oznámenie o nariadení ústneho pojednávania. Žalobca dňa 21.09.2018 doručil predsedovi senátu elektronickým spôsobom ospravedlnenie neúčasti na ústnom pojednávaní, v ktorom súhlasil s prejednaním disciplinárnej veci v jeho neprítomnosti, na ktoré predseda disciplinárneho senátu reagoval podaním z 21.09.2018, v ktorom žalobcovi oznámil, že ospravedlnenie akceptuje a Disciplinárny senát č. 3 bude postupovať v súlade s § 12 ods. 2 Disciplinárneho poriadku SKE a v nadväznosti na súhlas obvineného s prejednaním disciplinárnej veci v neprítomnosti prijme na pojednávaní rozhodnutie. Žalovaný v odôvodnení ďalej poukázal na body 1 a 2 disciplinárneho návrhu, ktoré navrhovateľ (ministerka spravodlivosti SR) odôvodnil tým, že Upovedomenie o začatí exekúcie bolo povinnému (Ministerstvo spravodlivosti SR - ďalej aj „ministerstvo") doručené dňa 08.09.2017, dňa 22.09.2017 povinný na podklade predmetného exekučného titulu a v súvislosti s exekučným konaním vedeným pod sp. zn. 339EX 9/2017 zaplatil oprávnenému čiastku vo výške 13.429,62 €, ktorá predstavovala zaplatenie priznanej majetkovej škody s úrokom z omeškania, priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj vyčíslenú odmenu súdneho exekútora s DPH, paušálnu náhradu hotových výdavkov a trov oprávneného v exekučnom konaní. Dňa 05.10.2017 bolo povinnému doručené Upovedomenie o ukončení exekúcie vedenej pod sp. zn. 339EX 9/2017, ktorého obsahom bolo tiež upovedomenie účastníkov konania, že vzniknutý preplatok, ktorý vyplýval z predloženého konečného vyúčtovania, nebude vrátený povinnému subjektu a to z dôvodu, že po uplynutí lehoty na vydanie exekučného príkazu bude započítaný do iného exekučného konania, ktoré vedie súdny exekútor voči totožnému povinnému. Dňa 10.10.2017 bolo povinnému doručené Upovedomenie o začatí exekúcie pod sp. zn. 339EX 16/2017 vedenej na podklade totožného exekučného titulu, pričom predmetom exekučného konania bola len náhrada nemajetkovej ujmy plus trovy oprávneného v exekučnom konaní a trovy exekútora. Z dôvodu, že povinný už dňa 22.09.2017 uhradil na účet exekútora celú sumu uvedenú v exekučnom titule, t.j. aj čiastku, ktorá bola vymáhaná v exekučnom konaní sp. zn. 339EX 9/2017 (náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- €), podal dňa 25.10.2017 povinný návrh na zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Exekútor uvedený návrh na zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. 5 Exekučného poriadku doručil oprávnenému na vyjadrenie, či súhlasí so zastavením exekúcie. Dňa 06.11.2017 bol exekútorovi doručený súhlas oprávneného so zastavením exekúcie. Dňa 09.11.2017 vydal exekútor Príkaz na začatie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky a Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky, prostredníctvom ktorých preplatok z konania 339EX 9/2017 prikázal do konania 339EX 16/2017. Dňa 14.11.2017 exekútor vyhotovil konečné vyúčtovanie exekúcie a prehľad stavu vymáhania pohľadávky. Dňa 15.11.2018 exekútor vydal Upovedomenie o zastavení exekúcie, ktoré doručil účastníkom konania. Následne žalovaný poukázal na obsah písomného vyjadrenia žalobcu (disciplinárne obvineného) zo dňa 16.04.2018, ktorý k podanému návrhu na začatie disciplinárneho konania uviedol, že pri striktne právnom a slovnom výklade Exekučného poriadku môže mať Ministerstvo spravodlivosti SR (ďalej len „ministerstvo") po procesnej stránke pravdu v tom, že vo všeobecnosti by po doručení návrhu na zastavenie exekúcie kvôli neodkladnému účinku, nemal byť vydaný exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky, žalobca však pri svojom postupe vychádzal z odlišného právneho posúdenia celej veci, aplikujúc § 61h ods. 4 písm. c/ Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017 v spojení s § 61k ods. 2 Exekučného poriadku a § 61i ods. 3 Exekučného poriadku, pričom poukázal na ďalšie súvislosti, kvôli ktorým postupoval v konaní 339EX 16/2017 takým spôsobom, ako bolo vyššie uvedené. Konkrétne uviedol, že viedol exekučné konanie 339EX 9/2017, kde oprávnený zabudol do návrhu uviesť časť judikovaného nároku, na čo ho žalobca upozornil. Oprávnený kvôli nefunkčnosti portálu e-žaloby nemohol podať rozšírenie (opravu) na vykonanie exekúcie, a preto podal nový návrh pod č. 339EX 16/2017. Ministerstvo zodpovedné za prevádzku portálu e-žaloby označilo postup oprávneného, ktorý z dôvodu nefunkčnosti portálu e-žaloby musel podať nový návrh na vykonanie exekúcie namiesto rozšírenia pôvodného návrhu za „zjavné zneužitie práva", hoci aj za iných okolností by išlo o jeho zákonné právo. Ministerstvu spravodlivosti SR ako povinnému žalobca na jeho žiadosť vyčíslil v konaní 339EX 9/2017 vymáhaný nárok na sumu 12.105,71 €, avšak ministerstvo uhradilo sumu 13.429,62 €. Následne ministerstvo žalobcu požiadalo, aby preplatok vzniknutý v konaní 339EX 9/2017 bez ďalšieho preúčtoval na konanie 339EX 16/2017, pričom žalobca uviedol, že úprimne ľutuje, že tak neurobil. Keďže ministerstvom vyššie navrhnutý postup žalobca považoval za nesprávny, navrhol a odsúhlasil si aj s ministerstvom, že v konaní 339EX 9/2017 ministerstvo nepodá návrh na zastavenie exekúcie, aby žalobca po uplynutí zákonnej lehoty mohol vydaním Príkazu na zastavenie exekúcie a Exekučného príkazu na inú peňažnú pohľadávku prikázať preplatok z konania 339EX 9/2017 do konania 339EX 16/2017 a exekúciu ukončiť. Ministerstvo v rozpore s uvedeným podalo návrh na zastavenie exekúcie. V rámci hľadania právne aj fakticky možného riešenia celého zmätku, ktorý v konaní 339EX 9/2017 a 339EX 16/2017 konaním oprávneného a povinného vznikol, žalobca právne vec posúdil tak, že návrh na zastavenie exekúcie podaný ministerstvom nemá odkladný účinok z dôvodu podľa § 61h ods. 4 písm. c/ v spojení s § 61k ods. 2 a § 61i ods. 3 Exekučného poriadku. Žalobca poukázal na svoje vyjadrenie adresované ministerstvu pri výkone štátneho dohľadu s tým, že žalobca prešiel všetky možné alternatívy a akýkoľvek iný spôsob ako ten, ktorý zvolil, by bol nevýhodný tak pre oprávneného, ako aj pre povinného a znamenal by pre oboch účastníkov vyššie trovy. Oprávnený žalobcovi doručil súhlas so zastavením exekúcie. Žalobca následne v súlade s domnelou dohodou medzi žalobcom, oprávneným a povinným vydal Exekučné príkazy na prikázanie preplatku z konania 339EX 9/2017 do konania 339EX 16/2017, a teda urobil to, čo ministerstvo od neho požadovalo, avšak procesným spôsobom, ktorý žalobca považoval za právne správny. Účastníkom nevznikli žiadne ďalšie trovy, ktoré by inak boli spojené s rozhodovaním súdu o zastavení exekúcie a s následným novým exekučným konaním o návrhu, ktorý by oprávnený podal nanovo. V konečnom dôsledku ministerstvo žalobcovi dobrovoľne uhradilo v konaní 339EX 9/2017 namiesto 12.105,71 € sumu 13.429,62 € a požiadalo žalobcu o preúčtovanie rozdielu do konania 339EX 16/2017, čo žalobca urobil. Po uspokojení oboch exekúcií vznikol preplatok 43,13 €, ktorý bol ministerstvu vrátený. Následne ministerstvo iniciovalo voči žalobcovi návrh na disciplinárne konanie. Žalobca vo vyjadrení ďalej uviedol, že jeho postup môže byť nanajvýš vyhodnotený ako jeho nesprávna aplikácia ust. § 61h ods. 4 písm. c/ v spojení s ostatnými citovanými ustanoveniami Exekučného poriadku na daný procesný stav veci, t.j. postup žalobcu môže byť posúdený ako jeho nesprávny právny názor, nie však ako jeho úmyselne zavinené protiprávne konanie v úmysle porušiť úmyselne a vedome ustanovenia Exekučného poriadku. Žalobca v písomnom vyjadrení k disciplinárnemu návrhu namietal legitimáciu Ministerstva spravodlivosti SR ako orgánu spôsobilého vykonávať nad disciplinárne obvineným (žalobcom) štátny dohľad a kontrolu v tom exekučnom konaní, v ktorom je v právnom postavení povinného subjektu, pretože zo všetkej dostupnej judikatúry v obdobných veciach je zrejmé, že takúto činnosť nemôže vykonať nezávisle a nestranne. V tejto súvislosti namietol aj oprávnenie ministerstva, resp. ministerky spravodlivosti na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania. 4. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že disciplinárny návrh podala oprávnená osoba (ministerka spravodlivosti SR JUDr. Lucia Žitňanská) dňa 20.02.2018 Slovenskej komore exekútorov, pričom navrhovateľ sa dozvedel najneskôr dňom 13.11.2017 z Exekučného príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky, ktorý bol vydaný dňa 13.11.2017, o disciplinárnom previnení disciplinárne obvineného (žalobcu). K vznesenej námietke k legitimácii Ministerstva spravodlivosti SR a námietke k oprávneniu ministerky spravodlivosti SR JUDr. Lucie Žitňanskej na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania, žalovaný uviedol, že navrhovateľ je spôsobilý v zmysle § 223 ods. 2 Exekučného poriadku a v zmysle § 8 ods. 2 Exekučného poriadku. Žalovaný ďalej uviedol, že z exekučného spisu 339EX 16/2017 zistil, že disciplinárne obvinený (žalobca) doručil povinnému (navrhovateľovi) dňa 10.10.2017 Upovedomenie o začatí exekúcie. Dňa 25.10.2017 bol žalobcovi ako súdnemu exekútorovi doručený návrh povinného na zastavenie exekúcie vedenej na Exekútorskom úrade Z.. V. P. pod sp. zn. 339EX 16/2017 zo dňa 24.10.2017. Návrh povinný predložil na základe toho, že dňa 22.09.2017 uhradil celý peňažný nárok oprávneného vyplývajúci z exekučného titulu a v súlade s § 61k ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví v celom rozsahu, alebo v časti, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku. Žalovaný dospel k záveru, že je nepochybné, že disciplinárne obvinený po doručení návrhu povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku mal postupovať tak, že mal vyzvať oprávneného v súlade s § 61k ods. 5 Exekučného poriadku na vyjadrenie sa k návrhu. Z § 61k ods. 2 Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že ak povinný podá návrh na zastavenie exekúcie podľa ods. 1, takýto návrh má odkladný účinok. Keďže povinný podal návrh na zastavenie exekúcie a oprávnený s návrhom súhlasil, § 61k v odseku 5 Exekučného poriadku ustanovuje, že exekútor vydá Upovedomenie o zastavení exekúcie, ktoré doručí účastníkom konania a súdu; inak do 5 pracovných dní po uplynutí lehoty na vyjadrenie sa oprávneného, exekútor predloží návrh na zastavenie exekúcie spolu so svojím vyjadrením a prípadným vyjadrením oprávneného súdu. Žalovaný mal za dostatočne preukázané listinnými dôkazmi z exekučného spisu 339EX 16/2017, že disciplinárne obvinený (žalobca) porušil § 107 ods. 1, § 61i ods. 1 v spojení s § 61k ods. 2 Exekučného poriadku. Žalovaný poukázal na to, že dňa 09.11.2017 bol disciplinárne obvinenému súdnemu exekútorovi doručený súhlas oprávneného so zastavením exekúcie sp. zn. 339EX 16/2017 zo 06.11.2017. Dňa 13.11.2017 vydal žalobca Príkaz na začatie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky a exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky). Dňa 15.11.2017 vydal žalobca Upovedomenie o zastavení exekúcie, deň predtým 14.11.2017 vystavil konečné vyúčtovanie exekučného konania. Tým, že žalobca ako súdny exekútor vydal Príkaz na začatie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky a exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky, porušil ust. § 61k ods. 5 Exekučného poriadku. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa zaoberal aj dôkazom, ktorý žalobca naznačil vo vyjadrení a to, že ministerstvo ho požiadalo o preúčtovanie preplatku vzniknutého v konaní 339EX 9/2017 do konania 339EX 16/2017. Navrhovateľ uviedol, že takýto dôkaz mu nie je známy. Žalovaný dospel k záveru, že keďže takýto listinný dôkaz sa nenachádza v exekučnom spise a navrhovateľ nemá o ňom vedomosť, neexistuje. Navrhovateľ nemá vedomosť ani o tom, že by existovala písomná dohoda medzi disciplinárne obvineným a navrhovateľom. Takáto dohoda nie je obsiahnutá ani v exekučnom spise 339EX 16/2017. Žalovaný uzavrel, že tým, že disciplinárne obvinený vo svojom písomnom vyjadrení pripustil nesprávne posúdenie právneho a skutkového stavu v tomto štádiu konania - po podaní návrhu povinného na zastavenie exekúcie (§ 61 ods. 1 Exekučného poriadku) a úprimne oľutoval nesprávny výklad Exekučného poriadku, zároveň zjavne nemal úmysel porušiť zákon v konaní, kde bol účastníkom práve orgán, ktorý vykonával štátny dohľad nad činnosťou súdnych exekútorov a predovšetkým účastníkom konania, nespôsobil žiadnu ujmu na právach a právom chránených záujmoch, žalovaný považoval za primerané uloženie sankcie za disciplinárne previnenie tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, t.j. udelenie písomného pokarhania v zmysle § 221 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku. Náhradu trov disciplinárneho konania žalovaný odôvodnil ustanoveniami Smernice SKE o odmeňovaní a vyúčtovaní nákladov členov disciplinárnej komisie a členov disciplinárneho senátu (ďalej len „Smernica"), ktorá bola schválená Konferenciou SKE dňa 15.12.1999 v znení Dodatku č. 1 a 2 schváleným Prezídiom SKE s tým, že žalobcovi uložil povinnosť uhradiť trovy konania pred disciplinárnym senátom (ďalej aj „trovy disciplinárneho konania") vo výške 520,83 €. Žaloba 5. Žalobca sa žalobou podanou v zákonnej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktoré považoval za nezákonné a navrhol ho v celom rozsahu zrušiť. Žalobca opísal v žalobe skutok, za ktorý bol uznaný vinným zhodne, ako bol uvedený v jeho písomnom vyjadrení k návrhu na disciplinárne konanie zo dňa 16.04.2018 a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného (bod 3 tohto rozsudku). Navyše poukázal na to, že Ministerstvo spravodlivosti SR ako povinný požiadal žalobcu, aby preplatok vzniknutý v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 339EX 9/2017 bez ďalšieho preúčtoval na exekučné konanie vedené pod sp. zn. 339EX 16/2017, žalobca však o tejto skutočnosti nevyhotovil úradný záznam. Keďže Ministerstvom spravodlivosti SR navrhnutý postup považuje žalobca za nesprávny, navrhol Ministerstvu spravodlivosti SR ako povinnému a odsúhlasil si s pracovníkom Ministerstva spravodlivosti SR, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 339EX 9/2017 povinný nepodá návrh na zastavenie exekúcie, aby žalobca po uplynutí zákonnej lehoty mohol vydaním príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu na inú peňažnú pohľadávku prikázať preplatok z konania č. 339EX 9/2017 do konania č. 339EX 16/2017 a obe predmetné exekúcie ukončiť, o čom bol vyhotovený Úradný záznam zo 04.10.2017. Povinný v rozpore s uvedenou dohodou so žalobcom podal návrh na zastavenie exekúcie. Žalobca v rámci hľadania právne aj fakticky najlepšieho možného riešenia zmätku, ktorý v uvedených exekučných konaniach konaním oprávneného i povinného vznikol, vec právne posúdil tak, že návrh na zastavenie exekúcie podaný Ministerstvom spravodlivosti SR ako povinným nemá odkladný účinok z dôvodu podľa § 61h ods. 4 písm. c/ Exekučného poriadku v spojení s § 61k ods. 2 a § 61i ods. 3 Exekučného poriadku. Žalobcom zvolený postup bol najvýhodnejší tak pre oprávneného, ako aj pre povinného. Iný postup by znamenal pre oboch účastníkov vyššie trovy exekučného konania a jeho dlhšie konanie, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti exekučného konania. Následne žalobca postupoval v súlade s domnelou dohodou medzi žalobcom, oprávneným a povinným, vydal exekučné príkazy na prikázanie preplatku z exekučného konania č. 339EX 9/2017 do exekučného konania č. 339EX 16/2017, a teda urobil to, čo Ministerstvo spravodlivosti SR ako povinný od žalobcu požadovalo, avšak urobil to takým procesným spôsobom, ktorý žalobca považoval za právne konformný. V tomto právnom názore sa žalobca s Ministerstvom spravodlivosti SR rozchádza. Žalobca zdôraznil, že obidve exekučné konania boli ukončené vymožením pohľadávky (dobrovoľnou úhradou sumy 13.429,62 € zo strany Ministerstva spravodlivosti SR) a účastníkom nevznikli žiadne ďalšie trovy, ktoré by inak boli spojené s rozhodovaním súdu o zastavení exekúcie a s následným novým exekučným konaním o návrhu, ktorý by oprávnený podal nanovo. Po uspokojení oboch exekúcií vznikol preplatok vo výške 43,13 €, ktorý bol Ministerstvu spravodlivosti SR žalobcom vrátený. Následne Ministerstvo spravodlivosti SR vykonalo u žalobcu štátny dohľad a zistilo porušenia v spisoch č. 339EX 9/2017 a 339EX 16/2017, následne iniciovalo návrh na disciplinárne konanie voči žalobcovi, pričom žalobca bol napadnutým rozhodnutím žalovaného uznaný vinným. 6. Žalobca v bode IV/1 žaloby namietal, že napadnuté rozhodnutie má vady v zmysle § 191 ods. 1 písm. c/ SSP, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu v konaní absentuje akýkoľvek úmysel žalobcu porušiť zákon a poškodiť účastníka konania, čo aj len v podobe nedbanlivosti. Žalobca konal fakticky tak, ako od neho požadovalo Ministerstvo spravodlivosti SR ako povinný (preúčtoval preplatok z konania sp. zn. 339EX 9/2017 do konania sp. zn. 339EX 16/2017), avšak postupom, ktorý žalobca považoval za právne správny. Konanie, ktoré je žalobcovi kladené za vinu, nie je dôsledkom nedbanlivostného opomenutia, ani dôsledkom úmyselného porušenia ustanovení Exekučného poriadku, ale je výsledkom právneho názoru žalobcu na vzniknutý stav (§ 61h ods. 4 písm. c/ v spojení s § 61k ods. 2 a § 61i ods. 3 Exekučného poriadku) s cieľom minimalizovať negatívny dopad stavu, ktorý vznikol mimo zavinenie žalobcu (neúplne podaný návrh na strane oprávneného plus nesprávna úhrada vymáhanej sumy na účet žalobcu zo strany Ministerstva spravodlivosti SR ako povinného) na účastníkov exekučného konania. Žalobca poukázal na to, že z rozhodnutia Ústavného súdu SR (disciplinárne konanie voči Z.. H., rozhodnutie z 26.09.2007) jednoznačne vyplýva, že nemôže byť disciplinárne či inak sankčne postihnutý za svoj právny názor. Žalobca ďalej v bode IV/2 namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť (dôvod podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP). Žalovaný sa podľa žalobcu žiadnym spôsobom nevysporiadal s rozpormi v tvrdeniach žalobcu a tvrdeniach navrhovateľa - Ministerstva spravodlivosti SR (zároveň i povinného v dotknutých exekučných konaniach), ani s právnymi dôsledkami týchto rozporov na právne závery napadnutého rozhodnutia, keď na jednej strane Ministerstvo spravodlivosti SR tvrdilo, že ide o svojvoľný a úmyselný postup v podobe priameho úmyslu porušiť zákon, čomu nasvedčuje fakt, že takýto postup si telefonicky vopred odsúhlasil s právnym zástupcom oprávneného, avšak žalobca tvrdil, že tento postup si telefonicky prekonzultoval a odsúhlasil nielen s oprávneným, ale aj s povinným (Ministerstvom spravodlivosti SR), o čom existuje písomný dôkaz v podobe žalobcom vyhotoveného Úradného záznamu z telefonického rozhovoru s pracovníčkou MS SR p. X. zo dňa 04.10.2017. Žalovaný sa ďalej žiadnym spôsobom nevysporiadal ani so žiadnymi ďalšími tvrdeniami žalobcu uvedenými v jeho písomnom vyjadrení, ani so žiadnymi dôkazmi svedčiacimi v prospech žalobcu obsiahnutými v exekučnom spise predloženom v rámci disciplinárneho konania a z exekučného spisu cituje iba dôkazy svedčiace v neprospech žalobcu. Poukázal na to, že tvrdenie žalobcu o tom, že ho sám povinný v obidvoch exekučných konaniach požiadal o preúčtovanie preplatku z exekučného konania č. 339EX 9/2017 do exekučného konania č. 339EX 16/2017 bolo bez ďalšieho uzavreté tým, že povinný ako navrhovateľ v disciplinárnom konaní uviedol, že o takom niečom nemá vedomosť. Úradný záznam o telefonáte zo 04.10.2018 preukazujúci tvrdenia žalobcu o jeho postupe vo veci a svedčiaci v jeho prospech žalovaný žiadnym spôsobom nezohľadnil, pričom žalobca tento dôkaz považuje za skutkovo zásadný pre rozhodovanie o vine a zavinení žalobcu a zároveň preukazujúci, že žalobca sa usiloval vec riešiť právne konformným spôsobom a nie „svojvoľne a úmyselne konať v rozpore so zákonom" ako uvádza MS SR. V tejto súvislosti poukázal na dokument „Konečné vyúčtovanie exekúcie (účtovný doklad)" zo 04.10.2017, ktorý je prílohou Upovedomenia o ukončení exekúcie zo 04.10.2017, ktoré bolo doručené účastníkom konania a Okresnému súdu Banská Bystrica a v ktorom je výslovne uvedené, že preplatok z exekučného konania sp. zn. 339EX 9/2017 bude použitý na úhradu nároku vymáhaného od povinného (MS SR) v inom žalobcom vedenom exekučnom konaní (sp. zn. 339EX 16/2017). Žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s tvrdeniami žalobcu o tom, že postup, ktorý mu je kladený a za vinu (vydanie Príkazu na začatie exekúcie a Exekučného príkazu po doručení návrhu na zastavenie exekúcie), ktorými prípadmi došlo iba k preúčtovaniu MS SR uhradenej časti záväzku z jedného exekučného spisu do druhého, (tak ako to na začiatku samo MS SR navrhlo) je výsledkom právneho názoru žalobcu o výklade ustanovení § 61h ods. 4 písm. c/ v spojení s § 61k ods. 2 a § 61i ods. 3 Exekučného poriadku (bez ohľadu na to, či je tento právny záver žalobcu správny alebo nie). Uvedené skutočnosti žalobca zároveň považuje za dôvod na postup podľa § 191 ods. 1 písm. e/ a písm. f/ SSP, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by sa žalovaný riadne a úplne vysporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov a dôkazmi, ktoré mal k dispozícii (vrátane exekučných spisov), že by na tieto správne aplikoval príslušné právne normy a dospel by na tom základe k správnym právnym záverom. Žalobca v bode IV/3 žaloby ďalej opakovane namietol zaujatosť MS SR ako navrhovateľa v jeho disciplinárnom konaní (a zároveň povinného v oboch dozorovaných exekučných konaniach). Poukázal na to, že v čase disciplinárneho konania a aj doteraz je MS SR účastníkom žalobcom vedených viacerých exekučných konaniach na strane povinného subjektu (napr. 339EX 0011/17, 339EX 0106/17). Na dôvodnosť tejto námietky žalobca predložil podanie MS SR v inom žalobcom vedenom exekučnom konaní, kde MS SR podalo námietku zaujatosti žalobcu práve z dôvodu prebiehajúceho disciplinárneho konania voči žalobcovi (exekučné konanie 339EX 106/18). Žalobca ako dôkaz závislosti orgánu, ktorý rozhodoval o vine žalobcu (disciplinárny senát) od navrhovateľa (MS SR) a aj ako dôkaz zaujatosti uviedol, že priamo z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v pôvodnom senáte, ktorý mal rozhodovať o disciplinárnom previnení žalobcu, mala byť predsedom senátu Z.. M. Q., avšak tejto výkon funkcie v disciplinárnej komisii zanikol (v dôsledku začatia disciplinárneho konania voči jej osobe, čím podľa stavovských predpisov zaniká jej účasť v disciplinárnej komisii) a namiesto nej bola ako predsedníčka senátu zaradená Z.. D. I.. Žalobca uviedol, že sa osobne necíti byť zaujatý voči osobe Z.. I., uvedené skutočnosti však uviedol na preukázanie jeho tvrdenia, že o previnení žalobcu nerozhodoval nezávislý orgán (účasť pracovníkov MS SR na ústnom pojednávaní plus priamy vplyv MS SR ako nadriadeného a kontrolného orgánu na všetkých členov disciplinárneho senátu), ako aj z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. b/ SSP, pretože v širšom kontexte tvrdí, že vo veci rozhodol orgán, ktorý na to nebol oprávnený. 7. Žalobca v bode V. žaloby požiadal správny súd o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 175a SSP. O tomto návrhu rozhodol správny súd Uznesením č.k. 24S/161/2018-167 zo dňa 19.03.2019 tak, že návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.04.2019. 8. Žalobca v bode V. žaloby požiadal správny súd, aby zvážil podanie podnetu Ústavnému súdu SR v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a/ v spojení s čl. 130 ods. 1 písm. d/ Ústavy SR za účelom posúdenia súladu dotknutých ustanovení Exekučného poriadku s Ústavou SR z nasledovných dôvodov: 1. Žalobca vyslovil právny názor, že ustanovenia Exekučného poriadku (§ 223 a nasl.), podľa ktorých je navrhovateľ oprávnený iniciovať disciplinárne konanie voči súdnemu exekútorovi a je oprávnený byť tohto konania účastný, pričom navrhovateľ je ex lege v pozícii, že môže svojím vlastným rozhodnutím vplývať na členov disciplinárneho senátu, ktorí o veci rozhodujú, vrátane možnosti ich odvolania z funkcie, je v rozpore s Ústavou SR, nakoľko uvedený postup popiera princíp spravodlivosti a nezaujatosti disciplinárneho konania, v ktorom sa rozhoduje o právach a oprávnených záujmoch disciplinárne obvineného exekútora. Uvedený postup považuje žalobca za ústavne nekonformný najmä v prípade žalobcu, kedy je navrhovateľ (Ministerstvo spravodlivosti SR) navyše ešte aj subjektom, voči ktorému vedie žalobca ako disciplinárne obvinený exekútor exekučné konanie, pričom v konkrétnom prípade sám navrhovateľ podal na súd z tohto dôvodu námietku zaujatosti voči žalobcovi. 2. Pokiaľ by sa súd stotožnil s argumentáciou žalobcu ohľadne rozporu ustanovenia Exekučného poriadku s Ústavou SR, požiadal správny súd, aby predložil v tejto súvislosti Ústavnému súdu SR na posúdenie aj otázku súladu ustanovení § 55, § 61, § 61n ods. 1 písm. c/ a d/, § 243k Exekučného poriadku v znení úč. po 01.04.2017 (ustanovenia zavedené do Exekučného poriadku zákonom č. 2/2017 Z.z.) a súlad ustanovenia čl. IV zák. č. 2/2017 Z.z. s Ústavou SR, s právom Európskej únie, ako aj s medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná z nasledovných dôvodov: a) návod na prideľovanie exekúcií vytvára v exekučnom konaní prostredie, v ktorom absentuje prvok konkurencie medzi účastníkmi konania, čo preukázateľne vedie k znižovaniu efektivity exekučného vymáhania pohľadávok, b) z verejne dostupných zdrojov a štatistík vyplýva, že veritelia v dôsledku novely Exekučného poriadku úč. od 01.04.2017 prestali vymáhať svoje pohľadávky cestou súdneho konania a exekučného konania, c) po zavedení náhodného prideľovania exekúcií zásadne poklesol počet podaných návrhov na vykonanie exekúcie oproti minulým rokom, d) v dôsledku uvedeného nastavenia legislatívy v oblasti exekučného vymáhania pohľadávok sa stali súdne exekúcie ako také pre veriteľov neatraktívne, ekonomicky absolútne nevýhodné a veritelia prešli od súdneho exekučného vymáhania k vymáhaniu pohľadávok prostredníctvom inkasných agentúr a následného predaja pohľadávok, e) zavedenie náhodného prideľovania exekúcie na krajovom princípe spôsobilo diskrimináciu všetkých exekútorov pôsobiacich v územnom obvode Krajského súdu v Bratislave, f) zavedenie náhodného prideľovania exekúcií predstavuje fakticky neoprávnenú štátnu pomoc pre tú skupinu exekútorov, ktorí majú sídlo úradu v krajoch s najväčším počtom dlžníkov, g) náhodné prideľovanie exekúcií zásadným spôsobom zasahuje aj do práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 Ústavy SR, pretože obmedzuje dispozičné oprávnenie oprávneného (veriteľa) so svojou pohľadávkou, zasahuje do práv oprávneného takým spôsobom a v takom rozsahu, ktorý popiera samotnú podstatu vlastníckeho práva a zároveň výrazným spôsobom oslabuje ochranu vlastníckeho práva prostredníctvom obmedzenia výkonu rozhodnutia, h) ust. § 61n ods. 1 písm. c/ a d/ ex lege obmedzuje trvanie exekúcie na 30 resp. 60 mesiacov, čo je porušením ústavného práva veriteľov vlastniť majetok v podobe ich pohľadávky, ktorá je vymáhaná prostredníctvom súdneho exekútora, i) otázna je súladnosť ustanovení zák. č. 2/2017 Z.z. v časti týkajúcej sa vymáhania pohľadávok Sociálnej poisťovne (čl. IV zákona, ktorým sa novelizuje zák. č. 461/2003 Z.z., pričom podľa žalobcu oprávnenia zverené zák. č. 2/2017 Z.z. Sociálnej poisťovni predstavujú nebezpečný precedens v tom, že vytvárajú stav, kde jediný orgán (Sociálna poisťovňa) rozhoduje o práve konkrétnej osoby, o odvolaní voči takémuto rozhodnutiu, správoplatňuje predmetné rozhodnutie a takéto rozhodnutie aj sama vykoná, napr. zrážkami z dávok, ktoré dotknutej osobe sama vypláca. Argument analógie k daňovému konaniu nie je podľa žalobcu v tomto prípade namieste, j) novela Exekučného poriadku úč. od 01.04.2017, konkrétne § 55, žalobcu zásadným spôsobom poškodila ako podnikateľa tým, že oproti predchádzajúcim rokom sa počet návrhov na vykonanie exekúcie u žalobcu znížil na približne 10 % oproti predchádzajúcim rokom a táto skutočnosť je v príkrom rozpore s legitímnymi očakávaniami žalobcu a právnymi istotami, ktoré mu majú byť garantované vo vzťahu k jeho príjmu v právnom prostredí súladnom s európskou legislatívou, k) žalobca mal za to, že celé zavedenie náhodného prideľovania (§ 55 Exekučného poriadku) trpí vadou, ktorá spôsobuje nesúlad s Ústavou SR, ako aj právom EÚ a medzinárodnými zmluvami v tom smere, že absolútnym a preukázateľným spôsobom spochybnila jeden zo základných princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR - princíp právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, l) za ústavne nekonformné je podľa žalobcu potrebné považovať aj novozavedené ust. § 243k Exekučného poriadku, podľa ktorého absolútne právne a skutkovo iracionálne zákon ustanovil, že pri zmene súdneho exekútora nemá pôvodný exekútor nárok na náhradu iných, ako dovtedy vymožených trov exekúcie, čo je v rozpore s ostatnými ustanoveniami Exekučného poriadku, ako aj v rozpore s ustálenou európskou judikatúrou, m) žalobca poukázal na to, že ním vyššie namietané nesúlady zákona č. 2/2017 Z.z. s Ústavou SR boli prezentované aj v sťažnosti pre porušenie hospodárskej súťaže podanej dňa 10.11.2016 Európskej komisii - Generálnemu direktorátu pre hospodársku súťaž, ako aj v sťažnosti voči neoprávnenej štátnej pomoci podanej dňa 10.11.2016 Európskej komisii - Generálnemu direktorátu pre hospodársku súťaž. Správny súd predmetný podnet na podanie návrhu na Ústavný súd SR za účelom posúdenia súladu žalobcom označených ustanovení Exekučného poriadku s Ústavou SR posúdil podľa obsahu ako návrh na prerušenie konania. Vyjadrenie žalovaného 9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe odkázal v plnom rozsahu na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že žalobca počas exekúcie vydal exekučný príkaz napriek tomu, že povinný podal návrh na zastavenie exekúcie, ktorým má odkladný účinok a zároveň napriek tomu, že oprávnený podal návrh na zastavenie exekúcie, čím porušil ustanovenia Exekučného poriadku. Považuje za nenáležité, ak sa žalobca odvoláva na odlišný právny názor, nakoľko by právnu normu neprípustne interpretoval contra verba legis. Exekučný poriadok nešpecifikuje postup pre „preúčtovanie úhrady" do viacerých exekučných konaní toho istého povinného. Právne názory na správny postup exekútora sa v takomto prípade rôznia, avšak v sporných prípadoch musí exekútor konať pod tlakom ustanovenia § 29 ods. 8 Exekučného poriadku, ktoré pod hrozbou zbavenia funkcie núti exekútora v lehote poukázať prijaté plnenia. Žalovaný poukázal na postup oprávneného pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie a zmätočný postup povinného v exekučnom konaní (v prvej exekúcii, keď spôsobil vznik preplatku), čo bolo zrejme dôvodom pre uloženie miernejšej sankcie žalobcovi. Do obdobnej situácie ako žalobca by sa exekútor mohol dostať aj podľa právnej úpravy účinnej do 01.04.2017. Z hľadiska žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaný považuje za celkom nenáležitý podnet žalobcu na podanie návrhu na ústavný súd, ktorým by mali byť napadnuté niektoré ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré s vecou nesúvisia. Situácia, kedy sa orgán dohľadu nad určitou profesiou dostane do pozície povinného, by nemali nastať, avšak takáto situácia nesvedčí o rozpore právnej úpravy s Ústavou SR, ale o neschopnosti určitých vedúcich štátnych úradníkov. Obdobou takejto situácie by bolo hypotetické vedenie exekúcie proti súdu. Skutočnosť, že by takýto súd vykonával aj dohľad nad činnosťou exekútora a zároveň bol v pozícii povinného, ešte neznamená, že je problém v právnej úprave. Žalovaný zároveň zdôraznil, že garanciou spravodlivého procesu je nezávislosť Disciplinárneho senátu, ako aj možnosť preskúmať jeho rozhodnutie v rámci správneho súdnictva v konaní s plnou jurisdikciou. Z uvedeného dôvodu žalovaný považoval podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov ako nevýznamné pre rozhodnutie súdu vo veci. Žalovaný sa vyjadril aj k namietanému rozporu ďalších ustanovení Exekučného poriadku v znení úč. od 01.04.2017 s Ústavou SR a poukázal na dôvody legislatívnej zmeny, ktoré boli zapracované v dôvodovej správe k zákonu. Nová právna úprava povedie k spravodlivejšiemu postaveniu účastníkov Exekučného konania, môže zlepšiť aj vnímanie exekútora v očiach verejnosti, zhospodárni sa exekučné konanie, zvýši sa nezávislosť súdnych exekútorov a zrýchli sa priebeh exekúcie. Legitímna, primeraná a racionálna zmena právnej úpravy výkonu verejnej moci nie je v rozpore s ústavným poriadkom. Žalovaný zároveň uviedol argumentáciu, ktorá podľa neho vyvracia právnu argumentáciu žalobcu o možnom rozpore niektorých ustanovení novely Exekučného poriadku s Ústavou SR. 10. Ďalší účastník sa k žalobe písomne nevyjadril. Replika žalobcu 11. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že zo strany žalovaného ide o rigidný a striktný výklad ustanovení Exekučného poriadku zdôrazňujúci procesnú stránku veci, avšak bez zohľadnenia účelu, resp. cieľa sledovaného príslušnými úkonmi žalobcu - hospodárnosť exekučného konania. Žalobca mal navyše uvedený postup s povinným subjektom, teda Ministerstvom spravodlivosti SR vopred telefonicky odkomunikovaný práve z dôvodu, že povinný subjekt je totožný s kontrolným orgánom žalobcu. Žalobca vo svojom konaní objektívne nemal možnosť neporušiť Exekučný poriadok, pretože mal len dve možnosti postupu - plnenie prijaté od povinnej osoby v lehote určenej v § 29 ods. 8 rozúčtovať alebo nerozúčtovať. Ak by prijaté plnenie žalobca nezúčtoval v zákonnej lehote, dopustil by sa ex lege závažného disciplinárneho previnenia a od okamihu začatia disciplinárneho konania, až do jeho právoplatného skončenia by žalobcovi minister spravodlivosti musel pozastaviť výkon funkcie súdneho exekútora. Žalobca sa po zvážení celého procesného stavu veci, ako aj dopadu svojich procesných krokov tak na účastníkov konania, ako aj na seba samého rozhodol konať tak, že prijaté plnenie od povinného preúčtoval na druhé exekučné konanie vedené voči tomu istému povinnému. Takýto postup je však možné realizovať len tak, že vydá exekučný príkaz, čím mal porušiť iné ustanovenie Exekučného poriadku, za čo bol žalobca disciplinárne postihnutý. Žalobca tak postupoval spôsobom, ktorý mal menší negatívny dopad tak na účastníkov, ako aj na žalobcu samotného. Poukázal na to, že žalovaný sám uznal, že žalobcov procesný postup zavinili svojím zmätočným konaním samotní účastníci konania (oprávnený i povinný). Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného týkajúceho sa ústavného podnetu navrhnutého žalobcom uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa postavenia súdneho exekútora, posúdením jeho činnosti, k otázke zavedenia náhodného prideľovania exekúcií a dôsledkom takejto právnej úpravy. Zotrval na svojich návrhoch uvedených v žalobe. 12. Žalovaný nevyužil právo na podanie dupliky k replike žalobcu. Zhrnutie podstatných skutkových a právnych argumentov 13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") a kauzálne príslušný podľa § 228d ods. 8 Exekučného poriadku rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže žalobca v žalobe nenavrhol nariadiť pojednávanie a žalovaný v písomnom vyjadrení súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu dňa 5. mája 2020. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 14. mája 2020 vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu dňa 14. mája 2020 v súlade s § 137 ods. 3 SSP. 14. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 15. Podľa § 25 SSP ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o intervencii. Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva. 16. Podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu. 17. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 18. Podľa § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP") o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. 19. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok ) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01. apríla 2017 (ďalej len Exekučný poriadok") exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov (ďalej len "exekučná činnosť"). 20. Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní. 21. Podľa § 29 ods.1, 2 Exekučného poriadku (1) Exekútor je povinný vykonávať činnosť podľa tohto zákona čestne, zodpovedne a svedomito; exekútor je povinný dohliadať aj na čestnosť, zodpovednosť a svedomitosť konania svojich zamestnancov. (2) Exekútor je povinný vykonávať činnosť podľa tohto zákona s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. 22. Podľa § 61i ods. 1 Exekučného poriadku počas odkladu exekúcie z dôvodov podľa § 61h ods. 1 písm. a), b), d), g), i) a j) (ďalej len "odklad s blokovaním") nie je dotknuté oprávnenie exekútora vykonávať úkony smerujúce k zisteniu a k zabezpečeniu majetku podliehajúcemu exekúcii. Ak takéto úkony boli uskutočnené pred vydaním upovedomenia o odklade exekúcie, ich účinky zostávajú zachované. 23. Podľa § 61k ods. 1, 2, 5 Exekučného poriadku (1) Súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bol zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu,7l) pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2), d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. (2) Povinný môže z dôvodov podľa odseku 1 podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok. (5) Návrh na zastavenie exekúcie sa podáva u exekútora. Ak povinný navrhol zastavenie exekúcie, exekútor bezodkladne vyzve oprávneného na vyjadrenie sa k návrhu v lehote nie kratšej ako desať dní. Ak oprávnený so zastavením exekúcie súhlasí, exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ktoré doručí účastníkom konania a súdu; inak do piatich pracovných dní po uplynutí lehoty na vyjadrenie sa oprávneného exekútor predloží návrh na zastavenie exekúcie spolu so svojím vyjadrením a prípadným vyjadrením oprávneného súdu. 24. Podľa § 107 ods.1 Exekučného poriadku exekútor vydá exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky) po márnom uplynutí lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý má odkladný účinok, alebo po tom, keď sa mu doručí rozhodnutie súdu, ktorým sa takýto návrh zamietol. 25. Podľa § 212 ods. 2, 5 Exekučného poriadku (2) Komora je samosprávnou stavovskou organizáciou, ktorá združuje všetkých exekútorov a vedie ich zoznam. Exekútor sa stáva členom komory dňom jeho vymenovania za exekútora. Členstvo v komore zaniká jeho odvolaním, smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho. (5) Orgánmi komory sú a) konferencia exekútorov, b) prezídium komory, c) revízna komisia, d) vzdelávacia komisia, e) disciplinárna komisia. 26. Podľa § 213 ods.4 písm. a/ Exekučného poriadku konferencia exekútorov najmä volí a odvoláva volených členov prezídia komory a členov ostatných jej orgánov vrátane náhradníkov členov disciplinárnej komisie. 27. Podľa § 219 Exekučného poriadku exekútor je disciplinárne zodpovedný za disciplinárne previnenie. 28. Podľa § 220 ods. 1, 2 Exekučného poriadku (1) Disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností pri výkone činnosti exekútora, porušenie iných povinností podľa tohto zákona, porušenie sľubu, správanie, ktorým narúša dôstojnosť svojej funkcie, a pokračovanie napriek predchádzajúcej výzve vo výkone činnosti, ktorá je nezlučiteľná s funkciou exekútora. Disciplinárnym previnením je aj zavinené konanie exekútora, ktoré má za následok prieťahy v exekučnom konaní alebo v disciplinárnom konaní. (2) Konanie uvedené v odseku 1 je závažným disciplinárnym previnením, ak vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, jeho opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je jeho škodlivosť zvýšená. Závažným disciplinárnym previnením je aj nezaplatenie právoplatne uloženej peňažnej pokuty podľa § 221 ods. 1 a 2 v lehote určenej v rozhodnutí. 29. Podľa § 221 ods. 1 Exekučného poriadku za disciplinárne previnenie možno uložiť ako disciplinárne opatrenie a) pokarhanie, b) písomné pokarhanie, c) peňažnú pokutu až do sumy 330 eur. 30. Podľa § 222b ods. 1, 2, 3 Exekučného poriadku (1) O disciplinárnej zodpovednosti exekútora rozhoduje a disciplinárne opatrenia podľa tohto zákona ukladá disciplinárna komisia prostredníctvom disciplinárneho senátu. (2) Disciplinárny senát je trojčlenný a skladá sa z predsedu disciplinárneho senátu a dvoch členov disciplinárneho senátu. (3) Činnosť disciplinárnych senátov organizačne a technicky zabezpečuje komora. 31. Podľa § 222c ods. 1, 2 Exekučného poriadku (1) Predseda disciplinárneho senátu alebo člen disciplinárneho senátu, ktorý je exekútorom, musí spĺňať tieto podmienky: a) pôsobí vo funkcii najmenej päť rokov, b) nevedie sa proti nemu disciplinárne konanie alebo trestné stíhanie, c) nie je mu pozastavený výkon funkcie exekútora, d) v posledných troch rokoch mu nebolo uložené disciplinárne opatrenie, e) nie je členom niektorého z iných orgánov komory. (2) Funkcia predsedu disciplinárneho senátu alebo člena disciplinárneho senátu, ktorý je exekútorom, zaniká a) uplynutím funkčného obdobia, ak disciplinárny poriadok neustanoví inak, b) ak prestal spĺňať podmienky na výkon funkcie exekútora alebo podmienky podľa odseku 1; ak ide o podmienku, že sa proti nemu nevedie disciplinárne konanie, funkcia zaniká právoplatnosťou rozhodnutia disciplinárneho senátu o uložení disciplinárneho opatrenia, c) vzdaním sa funkcie v disciplinárnej komisii. 32. Podľa § 223 ods. 1, 2 Exekučného poriadku (1) Disciplinárne konanie sa začína na návrh. Návrh sa podáva komore. Konanie je začaté dňom, keď bol návrh doručený komore. Ak vec komore postúpil súd alebo odovzdal orgán činný v trestnom konaní, komora predloží vec bezodkladne ministerstvu, ktoré posúdi, či vec spĺňa znaky disciplinárneho previnenia; 18) to neplatí, ak je vec už predmetom začatého disciplinárneho konania. Ak ministerstvo dospeje k záveru, že vec spĺňa znaky disciplinárneho previnenia, oznámi túto skutočnosť komore; v tomto prípade sa konanie považuje za začaté dňom, keď bola vec postúpená alebo odovzdaná komore. (2) Návrh na začatie disciplinárneho konania je oprávnený podať minister, predseda súdu, prezident komory a predseda kontrolnej komisie (ďalej len "navrhovateľ") do 12 mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení, najneskôr do dvoch rokov odo dňa, keď došlo k disciplinárnemu previneniu a ak ide o disciplinárne previnenie, ktorého sa exekútor dopustil zavineným konaním, ktoré má za následok prieťahy v exekučnom konaní, najneskôr do štyroch rokov odo dňa, keď došlo k disciplinárnemu previneniu. Ak podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania vyžaduje predchádzajúce preverenie veci, oznámi predseda súdu skutočnosti rozhodujúce pre začatie disciplinárneho konania ministrovi. 33. Podľa § 225 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkom disciplinárneho konania je navrhovateľ a exekútor, proti ktorému návrh na začatie disciplinárneho konania smeruje (ďalej len "disciplinárne obvinený"). 34. Podľa § 228d ods. 1, 2, 3, 8 Exekučného poriadku (1) Pre rozhodnutie disciplinárneho senátu je rozhodujúci skutkový a právny stav v čase, keď k disciplinárnemu previneniu došlo; neskoršia právna úprava sa použije, len ak je to pre disciplinárne obvineného priaznivejšie. Disciplinárne konanie nemožno skončiť zmierom. (2) Rozhodnutie disciplinárneho senátu musí byť písomné a musí vždy obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie. (3) Ak disciplinárny senát zistí, že exekútor sa dopustil disciplinárneho previnenia, rozhodne, že je vinný a uloží mu disciplinárne opatrenie podľa § 221; ak sa v rozhodnutí ukladá peňažná pokuta, určí disciplinárny senát v rozhodnutí aj lehotu päť dní na dobrovoľné splnenie. (8) Proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu nie je možné podať opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu, ktorým sa disciplinárne konanie končí, okrem rozhodnutia o zastavení disciplinárneho konania podľa § 228a písm. b), e) a f), môže v lehote podľa Správneho súdneho poriadku19a) podať správnu žalobu účastník disciplinárneho konania. Správnu žalobu podľa predchádzajúcej vety môže vo verejnom záujme podať minister aj vtedy, ak nie je navrhovateľom. Na konanie o správnej žalobe je kauzálne príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici; jeho obvodom je celé územie Slovenskej republiky. 35. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania disciplinárneho previnenia a bolo mu uložené disciplinárne opatrenie - písomné pokarhanie. 36. Správny súd sa v prvom rade zaoberal procesným návrhom žalobcu, v ktorom žalobca navrhol, aby správny súd zvážil podanie podnetu Ústavnému súdu Slovenskej republiky za účelom posúdenia súladu ním označených ustanovení Exekučného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky, ktorý návrh správny súd podľa obsahu posúdil ako návrh na prerušenie konania. Správny súd uvádza, že povinnosť správneho súdu podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP podať ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu nemožno vykladať absolútne, t. j., že správny súd má vždy a za každých okolností, na návrh účastníka konania, z ktorého vyplýva jeho názor svedčiaci protiústavnosti zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, resp. ich časti alebo jednotlivých ustanovení, povinnosť takýto návrh ústavnému súdu podať. Predpokladom prerušenia konania a podania návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR je predovšetkým skutočnosť, že k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, alebo jeho časť, ktorý sa veci týka, je v rozpore s Ústavou SR, ústavným zákonom, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania (R 53/1999). To znamená, že predpokladom postupu podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP je skutočnosť, že správny súd dospeje k záveru zakladajúcemu dôvod na podanie takéhoto návrhu. Ďalej tiež skutočnosť, že vyriešenie spornej otázky v súladnosti právnych predpisov je pre rozhodnutie o správnej žalobe relevantné. Správny súd zamietol návrh na prerušenie konania z dôvodu žalobcom v žalobe v bode V.1. tvrdenej skutočnosti, že ustanovenia § 223 a nasl. Exekučného poriadku, podľa ktorých je navrhovateľ (minister spravodlivosti SR) oprávnený iniciovať disciplinárne konanie voči súdnemu exekútorovi a je oprávnený byť tohto konania účastný (pričom žalobca poukázal na to, že navrhovateľ je ex lege v pozícii, že môže svojím vlastným rozhodnutím vplývať na členov disciplinárneho senátu, vrátane ich možnosti odvolania z funkcie), je v rozpore s Ústavou SR, pretože správny súd nedospel k záveru, že žalobcom citované ust. § 223 Exekučného poriadku je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, zákonmi, resp. s medzinárodnými zmluvami podľa čl. 125 Ústavy SR. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v žalobe uviedol len všeobecne, že citované ustanovenie Exekučného poriadku je v rozpore s Ústavou SR bez toho, aby konkretizoval, s ktorými konkrétnymi článkami ústavy by malo byť ním označené ustanovenie Exekučného poriadku (§ 223) v rozpore a bez toho, aby uviedol relevantnú právnu argumentáciu. Rovnako len všeobecne, bez konkretizácie príslušného článku Ústavy SR žalobca uviedol, že postup podľa § 223 Exekučného poriadku je ústavne nekonformný, najmä v prípade žalobcu, kedy je navrhovateľ (MS SR) navyše aj subjektom, voči ktorému vedie žalobca ako disciplinárne obvinený exekútor exekučné konanie. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na skutočnosť, že v tomto prípade nejde o totožný subjekt, keďže navrhovateľom disciplinárneho konania, resp. subjektom, ktorý podal návrh na disciplinárne konanie bol minister spravodlivosti Slovenskej republiky a subjektom, proti ktorému žalobca (v postavení súdneho exekútora) viedol exekučné konanie, t. j. povinným bolo ministerstvo spravodlivosti (ako ústredný orgán štátnej správy). Vo vzťahu k žalobcom žalobe v bode V.2. uvedenému návrhu predložiť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na posúdenie aj otázku súladu ustanovení § 55, § 61, § 61n ods. 1 písm. c) a d), § 243k Exekučného poriadku v znení účinnom po 1. apríli 2017 a čl. IV. zákona č. 2/2017 Z.z. s Ústavou SR, právom EÚ a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, správny súd predovšetkým uvádza, že žalobca podmienil tento návrh, resp. postup tým, že návrh žiada podať len v prípade, ak by správny súd dospel k záveru o rozpore ust. § 223 Exekučného poriadku s Ústavou SR. Tak, ako už bolo vyššie uvedené, správny súd k záveru o nesúladnosti ust. § 223 Exekučného poriadku s Ústavou SR nedospel. Pre úplnosť však správny súd uvádza, že v okolnostiach predmetnej preskúmavanej veci nevyvolávajú žalobcom označené ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017 (§ 55, § 61, § 61n ods. 1 písm. c) a d), § 243k a čl. IV. zákona č. 2/2017) ústavný problém, a preto nie je splnený základný predpoklad na postup podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP na ochranu ústavnosti poskytovanú Ústavným súdom SR v konaní podľa čl. 125 Ústavy SR. Predmetom konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR iniciovaného všeobecným súdom, v konaní pred ním prebiehajúcim, môže byť len také posúdenie ústavnej konformnosti napadnutého ustanovenia, resp. ustanovení zákona, ktoré má/majú byť aj materiálne použité v konaní pred všeobecným súdom (PL ÚS 7/04, PL. ÚS 27/06). Inak povedané, rozhodnutie Ústavného súdu SR o žalobcom navrhovaných otázkach by bolo pre správny súd v tomto konaní bez právneho významu a nadbytočné a neplnilo by ani akademickú funkciu posúdenia ústavnej konformnosti uvedených ustanovení v preskúmavanej veci, keďže ich v tejto veci nemožno aplikovať. Účelom, resp. predmetom preskúmavacieho konania v tejto veci je posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, nie kontrola ústavnosti Exekučného poriadku, resp. jeho ustanovení, ktoré sa na preskúmavanú vec neaplikujú. Správny súd preto nezistil zákonom predpokladaný dôvod na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP a návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný podľa § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25 SSP. 37. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutia alebo postupom orgánov verejnej správy. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde orgán verejnej správy už nemá nadriadené a autoritatívne postavenie, ale je účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia s rovnakými právami, aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou (§ 134 ods. 1 SSP). Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v prípadoch uvedených v § 195 SSP. 38. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdil, že v konaní žalobcu absentuje akýkoľvek úmysel porušiť zákon a poškodiť účastníka konania, čo aj len v podobe nedbanlivosti. Z obsahu uvedenej námietky vyplýva, že žalobca v podstate namieta, že sa nedopustil disciplinárneho previnenia. Správny súd k uvedenému tvrdeniu uvádza, že disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností pri výkone činnosti exekútora, porušenie iných povinností podľa tohto zákona, porušenie sľubu, správanie, ktorým narúša dôstojnosť svojej funkcie a pokračuje napriek predchádzajúcej výzve vo výkone činnosti, ktorá je nezlučiteľná s funkciou exekútora. Disciplinárnym previnením je aj zavinené konanie exekútora, ktoré má za následok prieťahy v exekučnom konaní alebo v disciplinárnom konaní (§ 220 ods. 1 Exekučného poriadku). Konanie uvedené v ods. 1 je závažným disciplinárnym previnením v prípadoch uvedených v § 220 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 220 ods. 1 Exekučného poriadku teda vyplýva, že postup súdneho exekútora v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku je zavineným porušením povinností pri výkone činnosti exekútora. Ak teda súdny exekútor postupuje v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku, môže ísť len o úmyselné porušenie povinností pri výkone činnosti exekútora, pretože súdny exekútor je v zmysle § 2 ods. 1 Exekučného poriadku štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov a je povinný pri výkone exekučnej činnosti postupovať nestranne a nezávisle, pričom je viazaný len Ústavou SR, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní (§ 3 Exekučného poriadku). Predpokladom výkonu exekučnej činnosti v zmysle citovaného § 3 Exekučného poriadku je, aby súdny exekútor ovládal ustanovenia Exekučného poriadku a aby postupoval v súlade s týmito ustanoveniami. Z ustanovenia § 29 ods.2 Exekučného poriadku expressis verbis vyplýva, že exekútor je povinný vykonávať činnosť podľa tohto zákona s odbornou starostlivosťou, s využitím všetkých svojich skúseností a odborných vedomostí. Z administratívneho spisu i samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobca ako súdny exekútor postupoval v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku citovanými vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného, pričom citované ustanovenia (§ 107 ods. 1, § 61i ods. 1 a § 61k ods. 2 a 5 Exekučného poriadku) nepripúšťajú iný výklad, než uviedol navrhovateľ disciplinárneho konania (ďalší účastník konania) v návrhu na začatie disciplinárneho konania a ako je uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Preto nemožno postup žalobcu ako súdneho exekútora v exekučnom konaní č. 339EX 16/2017 vyhodnotiť ako postup na základe „iného právneho názoru". Z ust. § 61k ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom pre toto konanie vyplýva, že povinný môže z dôvodov podľa ods. 1 podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Takýto návrh má odkladný účinok. Z ust. § 61k ods. 5 Exekučného poriadku súčasne vyplýva, že návrh na zastavenie exekúcie sa podáva u exekútora. Ak povinný navrhol zastavenie exekúcie, exekútor bol povinný bezodkladne vyzvať oprávneného na vyjadrenie sa k návrhu v lehote nie kratšej ako 10 dní. Keďže oprávnený so zastavením exekúcie súhlasil, exekútor bol povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie, ktoré bol povinný doručil účastníkom konania a súdu; inak by bol exekútor povinný do 5-tich pracovných dní po uplynutí lehoty na vyjadrenie sa oprávneného predložiť návrh na zastavenie exekúcie spolu so svojím vyjadrením a prípadným vyjadrením oprávneného súdu. Z ust. § 107 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom pre toto konanie vyplýva, že exekútor je povinný vydať exekučný príkaz (príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky) po márnom uplynutí lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie, ktorý má odkladný účinok, alebo potom, keď sa mu doručí rozhodnutie súdu, ktorým sa takýto návrh zamietol. Z obsahu administratívneho spisu i odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného nesporne vyplýva, že žalobca v postavení súdneho exekútora vyššie uvedeným zákonom stanoveným spôsobom nepostupoval. Žalovaný preto vec správne právne posúdil, ak konanie exekútora posúdil ako postup v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku, t. j. ako zavinené porušenie povinností súdneho exekútora. Pre úplnosť správny súd uvádza, že žalobca nebol postihnutý za „poškodenie účastníka", resp. „za spôsobenie škody", a preto jeho tvrdenie, že „nemal úmysel poškodiť účastníka konania" je v tomto prípade irelevantné. K tvrdeniu žalobcu, že jeho konanie resp. postup „je výsledkom jeho iného právneho názoru", správny súd uvádza, že vysloviť právny názor znamená uviesť, ako sa aplikuje právny predpis na dané zistené konkrétne skutkové okolnosti, resp. na skutkové zistenia v konkrétnom prípade. Žalobca však v tomto prípade uviedol svoj právny názor za situácie, keď súčasne uviedol iné skutkové okolnosti, resp. aplikoval označené ustanovenia Exekučného poriadku (ním uvedené) na iné skutkové okolnosti, ktoré však v danom prípade ani nenastali (v tomto prípade aplikoval ustanovenia týkajúce sa odkladu exekúcie avšak za situácie, keď povinný (Ministerstvo spravodlivosti SR) o odklad exekúcie nepožiadal, a preto nebol dôvod v predmetnej veci aplikovať žalobcom označené ustanovenie § 61h ods. 4 písm. c) Exekučného poriadku). Keďže v tomto prípade nie je možné považovať postup žalobcu za postup v dôsledku iného právneho názoru na ustanovenia Exekučného poriadku, nemožno aplikovať na preskúmavanú vec ani žalobcom označený Nález Ústavného súdu SR vo veci sťažovateľa Z.. S. H. (PL.ÚS 97/07-43 z 26.09.2007). Navyše pre úplnosť správny súd uvádza, že zásada hospodárnosti, ktorou argumentuje v žalobe žalobca, nemôže byť nadradená zásade zákonnosti. Ďalšie žalobcom uvádzané okolnosti prípadu boli zohľadnené žalovaným pri uložení sankcie, keď mu bolo v disciplinárnom konaní uložené najmiernejšie disciplinárne opatrenie (pokarhanie). Správny súd preto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. 39. Žalobca ďalej v žalobe namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť s argumentáciou, že žalovaný sa nevysporiadal s rozpormi v tvrdeniach žalobcu a tvrdeniach navrhovateľa ohľadne postupu súdneho exekútora v exekučnom konaní č. 339EX 16/2017. Správny súd k tejto námietke uvádza, že nie je úlohou žalovaného bez ďalšieho vysporiadať sa s rozpormi v tvrdeniach, ktoré nie sú relevantné pre posúdenie veci a zároveň poukazuje na to, že každý, kto tvrdí nejakú skutočnosť, musí ju preukázať (predložiť, resp. navrhnúť dôkazy na svoje tvrdenia) a až následne je žalovaný povinný odstrániť rozpory v žalobcom predložených dôkazov, resp. rozpory vyplývajúce z ním predložených alebo navrhnutých dôkazov (relevantných pre posúdenie veci). Navrhovateľ v disciplinárnom konaní (Minister spravodlivosti SR) tvrdil a preukazoval, že žalobca sa dopustil disciplinárneho previnenia konaním opísaným v návrhu a predložil ako dôkazy listiny nachádzajúce sa v príslušnom exekučnom spise. Žalobca tvrdil, že si postup opísaný navrhovateľom (Ministrom spravodlivosti SR) telefonicky odsúhlasil s oprávneným i s povinným. Dohodu s oprávneným žalobca nepreukázal žiadnym listinným dôkazom. Deklarovanú dohodu s povinným preukazoval úradným záznamom zo 04.10.2017. Podľa názoru správneho súdu však žalobcom tvrdené rozpory v dôkazoch nemali žiadny vplyv na zistenie skutkového stavu, na základe ktorého žalovaný rozhodol o návrhu na disciplinárne konanie proti žalobcovi, pretože nič by na veci nezmenila ani skutočnosť, ak by si bol žalobca ním vykonaný postup, ktorý bol v rozpore s Exekučným poriadkom, aj dohodol s povinným alebo oprávneným. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy na svoje tvrdenie, že sa nedopustil disciplinárneho previnenia v dôsledku porušenia citovaných ustanovení Exekučného poriadku, ktorými ustanoveniami je exekútor pri výkone svojej exekučnej činnosti viazaný. Pre úplnosť správny súd uvádza, že žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol (k tvrdeniu žalobcu o tom, že si postup odsúhlasil s povinným s poukazom na úradný záznam zo 04.10.2017, že takýto dôkaz sa v exekučnom spise, ktorý bol predmetom kontroly, a v ktorom navrhovateľ zistil postup v rozpore s Exekučným poriadkom, t. j. v exekučnom spise č. 339EX 16/2017 nenachádza, ktorá skutočnosť vyplýva, resp. má oporu v predloženom administratívnom spise (konkrétne Zápisnica z pojednávania vo veci disciplinárneho návrhu voči žalobcovi). Napokon z obsahu samotného úradného záznamu zo 04.10.2017 je zrejmé, že tento úradný záznam mal byť založený v inom exekučnom spise, konkrétne v exekučnom spise č. 339EX 9/2017. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s ostatnými tvrdeniami žalobcu uvedenými v písomnom vyjadrení k návrhu, táto námietka je všeobecná a nekonkrétna, keďže žalobca neuviedol, s ktorými konkrétnymi tvrdeniami žalobcu sa žalovaný nevysporiadal. Správny súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení z administratívneho spisu, ani všeobecne uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad. Všeobecne uplatnené námietky teda v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti. 40. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy patrí medzi základné zásady spravodlivého procesu. Nedostatok odôvodnenia rozhodnutia spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Podľa § 228h veta in fine Exekučného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na disciplinárne konanie všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok"). Rozhodnutie v preskúmavanej veci tak malo obsahovať náležitosti uvedené v § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého sa v odôvodnení uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Nespreskúmateľným je rozhodnutie, ktoré neobsahuje vôbec odôvodnenie, alebo ktorého odôvodnenie je nedostatočné pre nezrozumiteľnosť, prípadne ktoré si vo vzťahu k výroku rozhodnutia vzájomne odporuje. Najvyšší súd SR prostredníctvom svojej judikatúry vytýčil nasledujúcu definíciu minimálnych kritérií odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy: „odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy ... musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu o ... splnení formálnej a materiálnej podmienky v dostatočnom rozsahu, to znamená, že priemernému adresátovi je daná možnosť z jemu predloženého odôvodnenia pochopiť, na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti". Pokiaľ preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy nebude spĺňať uvedenú definíciu, potom je nepreskúmateľné, čo môže byť zapríčinené tak nedostatkom dôvodov ako aj zmätočnosťou (nezrozumiteľnosťou) v dôsledku vnútorných rozporov odôvodnenia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný uviedol (opísal), z akých podkladov vychádzal, ako ich vyhodnotil a k akým právnym záverom dospel a to aj vo vzťahu k námietkam žalobcu. Hodnotiaca úvaha žalovaného nemá žiadnu logickú chybu. Nesúhlas so závermi žalovaného, resp. hodnotenie veci založené na použití iných úvah si nemožno zamieňať s nepreskúmateľnosťou rozhodnutia. Pokiaľ žalobca zároveň uviedol, že vyššie uvedené skutočnosti uvádza v žalobe ako dôvod podania žaloby podľa § 191 ods. 1 písm. e) a § 191 ods. 1 písm. f) SSP, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by sa žalovaný riadne a úplne vysporiadal so všetkými tvrdeniami účastníkov a dôkazmi, ktoré mal k dispozícii, že by na tieto správne aplikoval príslušné normy a dospel by na tom základe k správnym právnym záverom, žalobca bližšie neuviedol žiadnu argumentáciu k aplikácii ustanovení § 191 ods. 1 písm. e) a f) SSP, preto uvedenú námietku správny súd vyhodnotil ako všeobecnú. 41. Pokiaľ žalobca tvrdil, že Ministerstvo spravodlivosti SR samotné požiadalo žalobcu o preúčtovanie a žalovaný uzavrel, že navrhovateľ o tom nemá vedomosť, správny súd k tomu uvádza, že žalobca jednak nepredložil dôkaz o tom, že by ho Ministerstvo spravodlivosti SR požiadalo o preúčtovanie (napokon aj samotný žalobca v žalobe uvádza, že o tomto nemá k dispozícii žiadny dôkaz) a jednak toto vyjadrenie predstavuje len vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s hodnotením vykonaným žalovaným. Pokiaľ žalobca tvrdil, že úradný záznam zo 04.10.2018 bol zásadný a namietal, že žalovaný ho nezohľadnil, neuvádza, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Napokon tak, ako už bolo uvedené v bode 18. tohto rozsudku, aj pokiaľ by bol takýto dôkaz zohľadnený, tak ani samotná existencia dohody s povinným o postupe, ktorý je zjavne v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku, nemôže mať žiadny vplyv na rozhodnutie o vine žalobcu, keďže exekútor je povinný postupovať v súlade s Exekučným poriadkom a ani prípadné uzavretie dohody s povinným by ho teda nezbavilo viny za zistené porušenie zákona. V tomto prípade správny súd poukazuje na to, že žalobca vo svojej argumentácii v podstate prezentuje svoje hodnotenie predmetného dôkazu (úradného záznamu zo 04.10.2018). Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný sa nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že jeho postup bol výsledkom iného právneho názoru (k výkladu ustanovení Exekučného poriadku), správny súd uvádza, že z rozhodnutia žalovaného vyplýva záver, že žalobca porušil ustanovenia Exekučného poriadku a tento záver je výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ žalovaný posúdil postup žalobcu inak, ako žalobca, predstavuje argumentácia žalobcu len vyjadrenie jeho nesúhlasu s právnym posúdením vykonaným žalovaným. (Pre úplnosť správny súd poukazuje aj na skutočnosť, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že samotný žalobca pripustil, že mal nesprávny právny názor). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd vyhodnotil námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného ako nedôvodnú. 42. Žalobca ďalej v žalobe namietal zaujatosť Ministerstva spravodlivosti SR ako navrhovateľa v disciplinárnom konaní (a zároveň povinného v oboch dozorovaných exekučných konaniach). Správny súd predovšetkým uvádza, že ani prípadná „zaujatosť" Ministerstva spravodlivosti SR v disciplinárnom konaní (navyše správny súd zdôrazňuje, že účastníkom disciplinárneho konania nebolo Ministerstvo spravodlivosti SR ale Ministerka spravodlivosti SR) nemá žiadny právny význam pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. Napokon ani samotný žalobca v žalobe neuvádza, aký by mala vplyv zaujatosť Ministerstva spravodlivosti SR ako navrhovateľa v disciplinárnom konaní na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, najmä, ak je v tejto súvislosti potrebné uviesť, že navrhovateľ disciplinárneho konania a povinný v exekučnom konaní nie je ten istý subjekt. Oprávnenie Ministrovi spravodlivosti SR podať návrh na disciplinárne konanie vyplýva z ust. § 223 ods. 2 Exekučného poriadku a je preto irelevantné, že Ministerstvo spravodlivosti SR (teda nie Minister spravodlivosti SR) v iných exekučných konania (žalobcom označených) podalo námietku zaujatosti voči súdnemu exekútorovi, pretože takýto postup oprávnenému alebo povinnému vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku. Pokiaľ žalobca poukázal na „závislosť" orgánu, ktorý rozhodoval o vine žalobcu (na základe návrhu Ministra spravodlivosti SR), t.j. konkrétneho disciplinárneho senátu resp. jeho členov, (pričom v preskúmavanom prípade došlo k zmene predsedu senátu v dôsledku začatia disciplinárneho konania voči predsedníčke senátu ako súdnej exekútorky, dôsledkom ktorého bol zánik účasti uvedenej súdnej exekútorky v disciplinárnom senáte), v dôsledku čoho žalobca namietal, že rozhodol orgán, ktorý nebol na rozhodnutie oprávnený (§ 191 ods. 1 písm. b) SSP), správny súd uvádza, že zo samotného tvrdenia žalobcu v žalobe je zrejmé, že sa necíti byť zaujatý voči novej predsedníčke senátu, ktorá bola členkou disciplinárneho senátu, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie žalovaného. Ďalej z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca ako účastník disciplinárneho konania (disciplinárne obvinený) v liste zo 17.04.2018 výslovne uviedol, že nenamieta členov disciplinárneho senátu. Ďalej správny súd uvádza, že disciplinárna komisia konajúca prostredníctvom disciplinárnych senátov je nezávislý orgán tvorený, resp. kreovaný postupom striktne upraveným zákonom. Disciplinárna komisia je orgánom samosprávnej stavovskej organizácie Slovenskej komory exekútorov (§ 212 ods. 1 a § 212 ods. 5 Exekučného poriadku), pričom najvyšší orgán komory (Konferencia exekútorov) okrem iného volí a odvoláva členov jej orgánov, t. j. aj členov resp. náhradníkov členov disciplinárnej komisie (§ 213 ods. 4 Exekučného poriadku). Činnosť disciplinárneho senátu, jeho zloženie a postup je rovnako upravený zákonom (§ 222b a nasl. Exekučného poriadku) s tým, že v ust. § 222c ods. 1 Exekučného poriadku sú presne stanovené kritériá, resp. podmienky, ktoré musí spĺňať súdny exekútor, ktorý je predsedom alebo členom disciplinárneho senátu a zároveň v ods. 2 citovaného ustanovenia sú taxatívne určené skutočnosti, v dôsledku ktorých funkcia predsedu disciplinárneho senátu alebo členov disciplinárneho senátu zaniká. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že disciplinárna komisia je zákonom stanoveným orgánom, ktorý rozhoduje o disciplinárnej zodpovednosti exekútora prostredníctvom disciplinárnych senátov, ktorých činnosť organizačne a technicky zabezpečuje komora a členmi disciplinárneho senátu môžu byť len exekútori, ktorí spĺňajú zákonom stanovené podmienky Žalobca v danom prípade nenamietal, že by členmi disciplinárneho senátu, ktorý rozhodol o disciplinárnom návrhu podanom Ministerkou spravodlivosti SR voči žalobcovi ako súdnemu exekútorovi a následne vydal žalobou napadnuté rozhodnutie, nespĺňali podmienky stanovené v Exekučnom poriadku, a neuviedol ani konkrétne skutočnosti o prípadnej závislosti uvedených členov. V preskúmavanej veci teda rozhodoval orgán, ktorý bol na to oprávnený zákonom, a preto námietka žalobcu, že rozhodnutie je nezákonné z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP, je podľa správneho súdu nedôvodná. 43. Na základe vyššie uvedených dôvodov správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že napadnuté rozhodnutie nie je z dôvodov uvedených v žalobe nezákonné a správny súd zároveň nezistil, že by boli dané vady uvedené v § 195 SSP. Správny súd preto dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol s poukazom na § 190 SSP. 44. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v konaní pred správnym súdom žalobca, ktorý bol celkom alebo sčasti úspešný. Žalobca v konaní úspešný nebol a preto mu správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal. Ďalšiemu účastníkovi správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal s poukazom na § 169 SSP, pretože mu neuložil žiadne povinnosti, v súvislosti s plnením ktorých mu trovy konania mohli vzniknúť. 45. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.