Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 10Sa/37/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017201182 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7017201182.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom v právnej veci žalobcu Bc. I. P. H. P. G. Í. W. H., bývajúceho Y. K. XXXX/XX, I., právne zastúpeného JUDr. Ondrejom Krempaským, advokátom, so sídlom kancelárie Račianska 66, Bratislava, proti žalovanému Generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne, Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 17. 08. 2017 č. XXX XXX XXXX X takto r o z h o d o l : I. Z r u š u j e rozhodnutie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne v Bratislave č. XXX XXX XXXX X zo dňa 17. 08. 2017 ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, č. XXX XXX XXXX X zo dňa 26. 01. 2017 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím zo dňa 26. 01. 2017 č. XXX XXX XXXX X podľa ustanovenia § 60, § 65, § 255 a § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o sociálnom poistení“) a § 21 a § 174 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o sociálnom zabezpečení“) zamietla žiadosť žalobcu o starobný dôchodok zo dňa 16. 02. 2017, ktorou žiadal priznanie starobného dôchodku od 22. 11. 2015. Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom v Bratislave (v ďalšom texte aj: „správny orgán prvého stupňa“, resp. prvostupňový správny orgán“) po citácii vyššie označených ustanovení zákona uviedla, že z rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 52790/2003-8904 z 12. 12. 2003 vyplýva, že žalobcovi bol priznaný výsluhový dôchodok od 31. 12. 2003 podľa § 38 a § 39 zákona č. 328/2003 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Na nárok na výsluhový dôchodok a jeho sumu bola žalobcovi zhodnotená doba trvania služobného pomeru príslušníka Colného riaditeľstva SR od 01. 06. 1973 do 30. 12. 2003 v III. pracovnej kategórii v rozsahu 30 rokov a 220 dní. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v označenom období vykonával zamestnanie zaradené do III. pracovnej kategórie, a v tomto období nebol zaradený do výkonu funkcie, t. j. nebol zaradený do I. alebo II. kategórie funkcií, ani s prihliadnutím na § 274 zákona o sociálnom poistení nie je možné znížiť dôchodkový vek žalobcu, pretože zamestnanie zaradené do III. pracovnej kategórie ani podľa predpisov účinných pred 01. 01. 2004 nárok na zníženie dôchodkového veku nezakladalo. Žalovaná konštatovala, že žalobca dôchodkový vek 62 rokov (v zmysle § 65 ods. 2 zákona o sociálnom poistení) dovŕšil dňa 22. 11. 2015. Žalobca získal dobu služby v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, preto toto obdobie služby na nárok na starobný dôchodok a určenie jeho sumy žalobcovi zhodnotené nebolo. K 22. 11. 2015 žalobca nebol poistený najmenej 15 rokov, pretože získal 5 026 dní obdobia dôchodkového poistenia (t. j. 13 rokov a 281 dní) v zmysle špecifikácie uvedenej v priloženom osobnom liste dôchodkového poistenia. Žalovaná žiadosť žalobcu o starobný dôchodok preto zamietla z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienku potrebného počtu rokov obdobia dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok. V závere konštatovala, že obdobie vedenia v evidencii nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie od 02. 03. 2004 do 30. 06. 2006 na dôchodkové účely nehodnotila, pretože uvedené obdobie nie je obdobím dôchodkového poistenia v zmysle ustanovenia § 60 zákona o sociálnom poistení. V prípade, ak sa žalobca rozhodne zaplatiť dodatočné poistné na dôchodkové poistenie (v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 písm. c/ zákona o sociálnom poistení) označené obdobie sa mu započíta na dôchodkové účely. 2. Na základe včas podaného opravného prostriedku rozhodol vo veci Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne príslušný na rozhodovanie podľa § 215 ods. 4 zákona o sociálnom poistení tak, že odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. V odôvodnení rozhodnutia konkretizoval námietky žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu spočívajúce v tvrdení, že žalobca splnil obidve zákonné podmienky uvedené v § 65 zákona o sociálnom poistení, a to dovŕšenie dôchodkového veku a získanie potrebnej doby dôchodkového poistenia v rozsahu najmenej 15 rokov a žalobca považoval rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti o starobný dôchodok za nezákonné a diskriminačné, pretože správny orgán prvého stupňa v rovnakých skutkových a právnych veciach rozhoduje odlišne. Pre nárok na starobný dôchodok žiadal započítať aj dobu služby, s odvolaním sa na právne názory vyslovené v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10So/59/2014 zo dňa 15. 04. 2015 a sp. zn. 7So/58/2015 z 23. 02. 2017. Žalobca ďalej namietal, že správny orgán prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia účelovo informoval o možnosti doplatenia poistného, čím sa snaží získať finančné prostriedky. 3. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia ďalej konštatoval, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a priloženej spisovej dokumentácie dospel k záveru, že postup správneho orgánu prvého stupňa bol správny, a preto napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť. Zopakoval skutkové zistenia uvedené v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa s tým, že k 22. 11. 2015 účastník konania získal 5 026 dní obdobia dôchodkového poistenia, t. j. 13 rokov a 281 dní, teda nesplnil podmienku potrebného počtu rokov obdobia dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok. Na nárok na starobný dôchodok účastníkovi konania bola zhodnotená len doba poistenia získaná vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Práve z tohto dôvodu bola jeho žiadosť o starobný dôchodok zamietnutá. Vo vzťahu k služobnému pomeru žalobcu uviedol, že pre nárok na výsluhový dôchodok bola žalobcovi zhodnotená doba výkonu služobného pomeru colníka od 01. 06. 1973 do 30. 12. 2003. V tomto období žalobca nevykonával službu colníka vo zvýhodnenej kategórii funkcií, nie sú u neho splnené podmienky na zníženie dôchodkového veku, a preto nie je možné posudzovať jeho nárok na starobný dôchodok podľa zovšeobecneného právneho názoru Najvyššieho súdu SR. Z uvedených dôvodov preto pri hodnotení doby služby colníka nie je možné postupovať podľa ustálenej judikatúry a sumu dôchodku krátiť podľa článku 33 Dohovoru 128. Odvolal sa aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej nároky poistencov vyplývajúce zo zaradenia doby služby do I. a II. kategórie funkcií sa musia podľa ustanovenia § 274 zákona o sociálnom poistení zachovať na nárok a určenie sumy starobného dôchodku vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia, aj keď títo poistenci za dobu služby získali dávky v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, pretože v sume výsluhového dôchodku neboli zohľadnené. Celková doba výkonu štátnej služby, ktorá bola účastníkovi konania zhodnotená na nárok na výsluhový dôchodok je 30 rokov a 220 dní a keďže účastník konania bez predmetnej doby služby nesplnil podmienku potrebného počtu rokov obdobia dôchodkového poistenia na vznik nároku na starobný dôchodok, bola jeho žiadosť o starobný dôchodok správne zamietnutá. Vzhľadom na námietku účastníka konania týkajúcu sa zhodnotenia obdobia služobného pomeru pre priznanie starobného dôchodku žalovaný konštatoval, že táto námietka je nedôvodná, pretože účastníkovi konania bol priznaný výsluhový dôchodok a podľa preukázaného skutkového stavu výkon zamestnania colníka nebol zaradený do zvýhodnenej I. alebo II. kategórie funkcií, preto pri hodnotení doby služby colníka nie je možné postupovať podľa ustálenej judikatúry a článku 33 dohovoru č. 128. Vyslovil názor, že dobu výkonu služby a vymeriavacie základy dosiahnuté počas doby služby colníka nie je možné podľa právnych predpisov o sociálnom poistení hodnotiť na nárok na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme. V závere rozhodnutia žalovaný vo vzťahu k žalobcom označeným rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR uviedol, že právne závery z rozsudku vedeného pod sp. zn. 7So/138/2011 sa týkajú skutkovo odlišnej veci, preto ich v tejto veci nemožno aplikovať a právny názor uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10So/59/2014 z 15. 04. 2015 nebol zovšeobecnený, preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo i právne porovnateľných veciach, ktorá by sa ustálila po určitú dobu, preto v súvislosti s aplikáciou tohto právneho názoru je potrebné zohľadniť aj právny názor Ústavného súdu SR uznesenie IV. ÚS 481/2011-19 z 10. 11. 2011. 4. Žalobca v správnej žalobe zo dňa 18. 09. 2017 prostredníctvom právneho zástupcu žiadal preskúmať zákonnosť rozhodnutia Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 17. 08. 2017 č. XXX XXX XXXX X a namietal, že tak žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán konali pri posudzovaní jeho žiadosti o starobný dôchodok v rozpore s článkom 33 Dohovoru 128 ako aj v rozpore s rozsiahlou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, ktorá jednoznačným spôsobom zjednotila aplikačnú prax v skutkovo aj právne totožných veciach, s tým, že výsluhovým dôchodcom je možné starobný dôchodok krátiť ale nie je možné ho vôbec nepriznať. Ďalej namietal, že celková doba dôchodkového poistenia nemôže byť posudzovaná u výsluhových dôchodcov odlišne. Odlišné posudzovanie spočíva v tom, že tak prvostupňový orgán ako aj žalovaný u tých výsluhových dôchodcov, ktorí boli zaradení do I. alebo II. kategórie považuje za celkovú dobu poistenia aj dobu poistenia, ktorá im bola hodnotená pri priznaní výsluhových dôchodkov (ktorý postup je v súlade aj s rozhodovacou praxou súdov) a u výsluhových dôchodcov, ktorí neboli zaradení do jednej z týchto kategórií postupuje tak, že dobu, ktorá bola hodnotená pri priznaní výsluhového dôchodku od celkovej doby poistenia odpočítava. Z uvedeného potom vyplýva záver, že aj keď obe kategórie výsluhových dôchodcov mohli byť poistení rovnakú dobu, a výsluhový dôchodok je im priznaní podľa rovnakého zákona, prístup žalovaného k posúdeniu tejto z hľadiska uplatneného nároku rozhodujúcej skutočnosti je iný a zároveň aj diskriminujúci. Podľa žalobcu takýto postup správnych orgánov nie je možné odôvodniť ani s poukazom na ustanovenie § 274 zákona o sociálnom poistení, pretože jeho znenie sa týka výšky dôchodkového veku a nie celkovej doby poistenia. 5. V žalobe ďalej konštatoval, že dôchodkový vek 62 rokov v zmysle ustanovenia § 65 ods.1, 2 zákona o sociálnom poistení dosiahol dňa 22. 11. 2015, ku ktorému dňu jeho celková doba poistenia predstavovala 44 rokov a 136 dní (13 rokov a 281 dní plus 30 rokov a 220 dní) a nie ako to uvádza poisťovňa iba 13 rokov a 281 dní dôchodkového poistenia. V tej súvislosti tvrdil, že žalovaný nemá žiadne právne ani vecné argumenty, že žalobca nebol dôchodkovo poistený viac ako 15 rokov. Takýto záver správnych orgánov prvého a druhého stupňa bol vyvrátený aj osobným listom dôchodkového poistenia, ktorý tvorí súčasť rozhodnutia. Žalobca pripomenul, že nielen on, ale všetci výsluhoví dôchodcovia (bez ohľadu na kategóriu činnosti) boli až do účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. dôchodkovo poistení v sociálnej poisťovni. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyslovil názor, že splnil obidva zákonné podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok, t. j. dosiahol dôchodkový vek a celkovo bol dôchodkovo poistený viac ako 15 rokov. Zdôraznil, že pri podaní žiadosti neodvodzoval svoj nárok na dôchodok tým, že dosiahol dôchodkový vek podľa § 274 zákona o sociálnom poistení, ale žiadosť o dôchodok podal po tom, čo dosiahol dôchodkový vek podľa § 65 ods.1 označeného zákona. Vo vzťahu k tejto argumentácii poukázal aj na právny názor vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7So/138/2011 a poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10So/59/2014, z odôvodnenia ktorého vyplýva: „Ako vyplýva z obsahu spisu odporkyňa pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok citovaný judikát nerešpektovala a krajský súd považoval jej rozhodnutie za zákonné. Najvyšší súd už prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti (napr. rozsudok sp. zn. 1So/59/2012 zo dňa 13. 08. 2013) zdôraznil, že nielen správny orgán v ďalšej rozhodovacej činnosti, ale aj prvostupňový súd pri súdnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych orgánov je zaťažený povinnosťou zohľadniť právne názory vyslovené najvyšším súdom v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti a ktoré sú mu nepochybne známe, či už z iniciatívy účastníkov alebo ako oficiality jeho činnosti (§ 21 v spojení s § 246c ods.1 O. s. p.), keďže tieto v zmysle článku 1 ods.1 Ústavy analogický § 250j ods. 7 O. s. p. sú záväzné nielen pre adresáta, t. j. správny orgán, ale aj konajúci súd. ....... K prelomeniu záväznosti právneho názoru už vysloveného odvolacím súdom musí nižší správny súd výslovne uviesť argumentáciu, ktorá by takýto postup ústavno-konformným spôsobom odôvodňovala, t. j. mala by vychádzať najmä zo zásadnej zmeny právneho prostredia (legislatívne zásahy zákonodarcu akceptované v demokratickej spoločnosti, resp. judikatúrny zlom vyvolaný rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu alebo Medzinárodného súdneho dohovoru), či zo zistenia odlišného skutkového stavu. Ak tak neurobí, potom svojim postupom vyvolá vadu, ktorá má podstatný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, lebo porušuje zásadu legitímneho očakávania účastníka, a na ktorý musí v rámci svojich oprávnení odvolací súd v zmysle ústavno-konformného výkladu procesných ustanovení prihliadať“. Uvedené právne závery podľa žalobcu vyvracajú právny názor žalovaného, že judikatúra je použiteľná len na výsluhových dôchodcov zaradených v I. a II. kategórii, pričom je potrebné zdôrazniť, že závery týchto rozsudkov plne rešpektujú článok 33 Dohovoru 128 a vykladajú vnútroštátne právne predpisy v súlade nielen s týmto dohovorom, ale aj s Ústavou Slovenskej republiky. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10So/59/2014 žalobca ďalej citoval: „V konaní nebolo sporné, že navrhovateľovi bol podľa rozhodnutia Colného riaditeľstva SR č. ...... zo dňa ..... priznaný od 01. 01. 2005 výsluhový dôchodok podľa § 38 ods.1 a § 39 zákona č. 328/2002 Z. z., pričom mu bola započítaná celková doba výkonu štátnej služby v rozsahu 34 rokov a 191 dní. Po zohľadnení tejto doby však ešte získal ďalšiu dobu poistenia v rozsahu 8 rokov a 357 dní, ktorú žiadal zohľadniť podanou žiadosťou o starobný dôchodok po dosiahnutí dôchodkového veku 62 rokov. Odporkyňa jeho žiadosť zamietla napriek ustálenej judikatúre súdov, že poberatelia výsluhových dôchodkov majú nárok na starobný dôchodok i zo všeobecného systému dôchodkového poistenia s prihliadnutím na dobu dôchodkového poistenia, získanú v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok za súčasnej aplikácie článku 33 Dohovoru 128.“ Ďalej poukázal aj na právne závery vyplývajúce z rozsudkov Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa rovnakých skutkových a právnych vecí ako je prejednávaná vec, kde boli prijaté rovnaké závery, a to sp. zn. 10So/59/2014 z 15. 04. 2015, 1So/127/2014 z 30. 11. 2015, 10So/18/2015 z 30. 03. 2016, 9So/187/2014 z 30. 03. 2016, 1So/15/2015 z 18. 11. 2016, 9So/136/2014 z 30. 11. 2016, 9So/46/2015 z 25. 01. 2017, 7So/58/2015 z 23. 02. 2017, 9So/154/2015 z 28. 06. 2017, 7So/16/2015 z 28. 06. 2017, 7So/19/2016 zo dňa 04. 07. 2017, a označil aj väčší počet rozsudkov krajských súdov SR týkajúce sa rovnakých skutkových a právnych vecí (napr. KS Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. 26Sd/93/2015, KS v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. 8SD/45/2015 a sp. zn. 6Sd/8/2014). 6. Vzhľadom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu rozhodnutie žalovaného považoval za arbitrárne, pretože skutkové zistenia a právne závery sú v extrémnom rozpore s právnymi predpismi, o ktoré žalovaný opiera svoje rozhodnutie a interpretácia právnych predpisov je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe, teda v prípade rozhodnutia žalovaného ide o odklon od ustálenej judikatúry. Žalovaný v rozhodnutí neuviedol ani jeden relevantný dôvod, na základe ktorého odmieta stabilizovanú výkladovú prax. V právnom štáte sa nemôže pripustiť stav, keď pri posudzovaní rovnakej skutkovej a právnej veci sa dospeje k iným právnym záverom, bez riadneho odôvodnenia rozhodnutia. 7. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 13. 02. 2018 v správnej žalobe uviedol, že uplatnený nárok žalobcu na starobný dôchodok v celom rozsahu neuznáva a žiada, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vo vyjadrení zopakoval dôvody uvedené v preskúmavanom rozhodnutí ako aj rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a uzavrel, že vzhľadom na to, že žalobca získal dobu služby v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, obdobie služobného pomeru podľa § 60 ods.2 a § 255 ods.5 zákona o sociálnom poistení nie je obdobím dôchodkového poistenia, preto ho pre nárok na starobný dôchodok nemožno hodnotiť. Žalobcovi bol priznaný výsluhový dôchodok a podľa preukázaného skutkového stavu výkon zamestnania colníka nebol zaradený do zvýhodnenej I. alebo II. kategórie funkcií, a preto pri hodnotení doby služby colníka nie je možné postupovať podľa ustálenej judikatúry a článku 33 Dohovoru. Doba výkonu služby a vymeriavacie základy dosiahnuté počas doby služby colníka nie je možné podľa právnych predpisov o sociálnom poistení hodnotiť na nárok na starobný dôchodok vo všeobecnom systéme. Opätovne zdôraznil, že právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10So/59/2014 ako aj ďalších rozsudkov, na ktoré poukázal žalobca doteraz nebol zovšeobecnený, a preto nejde o prezentovanú rozhodovaciu prax súdu najvyššej inštancie v skutkovo i právne porovnateľných veciach, ktorá by sa ustálila po určitú dobu. Rozsudky krajských súdov označené žalobcom pre žalovaného podľa jeho názoru nie sú všeobecne záväzné. 8. Žalobca v replike zo dňa 09. 04. 2018 zdôraznil, že vzhľadom na obsah vyjadrenia žalovaného, tento odmieta rozhodovaciu činnosť krajských súdov ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá nesporne potvrdzuje, že zaradenie do I. alebo II. kategórie nemá vplyv na posudzovanie doby dôchodkového poistenia, ktorú žalovaný u colníkov posudzuje ináč, nielen vo vzťahu k výsluhovým dôchodcom zaradeným do uvedených kategórií, ale aj voči dôchodcom, ktorí boli poistení na Slovensku aj v iných zahraničných systémoch. Opätovne zdôraznil, že rozhodovacia činnosť všeobecných súdoch, ktorá je prezentovaná v ním označených rozhodnutiach tak krajských súdov ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je úplnom súlade s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, vyslovenom v uznesení sp. zn. IV. ÚS 481/2011-19 zo dňa 10. 11. 2011. Ďalej poukázal aj na právne závery rozsudku NS SR sp. zn. 9So/15/2015 zo dňa 28. 02. 2018, s tým, že rozsudok sp. zn. 10So/59/2014 z 15. 04. 2014 tak nie je ojedinelým rozsudkom vo vzťahu k priznaniu starobného dôchodku výsluhovým dôchodcom zaradeným do III. pracovnej kategórie. V ďalšej časti repliky sa žalobca venoval záväznosti týchto právnych záverov najvyššej súdnej inštancie pre rozhodovanie žalovaného v obdobných prípadoch. 9. Súd v konaní podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. - Správneho súdneho poriadku (v ďalšom texte aj: „SSP“) posudzujúc správnu žalobu v sociálnych veciach (§ 199 a nasl. SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom žaloby, písomnými podaniami účastníkov konania ako aj obsahom pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, preto preskúmavané rozhodnutie ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 10. Na pojednávaní pred správnym súdom, ktoré sa uskutočnilo dňa 21. 05. 2018 zástupca žalobcu zopakoval argumentáciu uvedenú v správnej žalobe a zdôraznil, že z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR k danej problematike vyplýva, že pokiaľ ide o posudzovanie celkovej doby dôchodkového poistenia, celá doterajšia judikatúra sa vzťahuje na všetkých výsluhových dôchodcov bez ohľadu na zaradenie do príslušnej kategórie I. alebo II. 11. Zástupca žalovaného na pojednávaní pred správnym súdom zotrval na svojich stanoviskách s tým, že žalobcom označované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako aj ďalších súdov, nie sú pre nich právne záväzné a navyše ide o iné prípady. Zdôraznil, že podmienky ustanovenia § 174 o sociálnom poistení a § 21 zákona o sociálnom zabezpečení musia byť splnené kumulatívne a žalobca k 31. 12. 1999 už nebol zaradený v I. a II. kategórii zvýhodnených funkcií. 12. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších prepisov, poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. 13. Podľa § 65 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65 a § 274 neustanovuje inak. 14. Podľa § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, obdobie dôchodkového poistenia je aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby, ak toto obdobie policajt a profesionálny vojak nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu. 15. Podľa § 60 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, rok dôchodkového poistenia je 365 dní dôchodkového poistenia. 16. Podľa § 255 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu. 17. Podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň - a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií, c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií. Podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. (ods. 2 označeného ustanovenia). 18. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pod pojmom policajt sa na účely tohto zákona rozumie príslušník Policajného zboru, Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže a colník, ak tento zákon neustanovuje inak. 19. Podľa článok 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, 1967 (č. 128) vyhláseného v Zbierke zákonov ČSSR pod číslom 416/1991 Zb. (ďalej len Dohovor č. 128), ak má alebo by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zataviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. 20. Z administratívneho spisu žalovaného bolo preukázané, že žalobcovi bol od 01. 11. 2003 priznaný výsluhový dôchodok podľa § 38 ods. 1, § 39 a § 68 ods. 2 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, Útvaru sociálneho zabezpečenia v Bratislave č. 52790/2003-8904 zo dňa 12. 12. 2003, pričom bola zohľadnená celková doba výkonu štátnej služby v rozsahu 30 rokov a 220 dní, t. j. pre nárok na výsluhový dôchodok bola navrhovateľovi zhodnotená doba výkonu služby od 01. 06. 1973 do 30. 12. 2003 v III. pracovnej kategórii. Doba výkonu štátnej služby u žalobcu v tomto konaní nebola spornou, a sporným nebol ani údaj o tom, že žalobca bol mimo tohto osobitného systému poistený aj vo všeobecnom systéme v rozsahu 5026 dní obdobia dôchodkového poistenia, t. j. 13 rokov a 281 dní. 21. Navrhovateľ dosiahol dôchodkový vek 62 rokov podľa právnych podmienok uvedených v zákone o sociálnom poistení dňom 22. 11. 2015. 22. Pokiaľ sa týka kombinovaného právneho režimu osobitného a všeobecného systému dôchodkového poistenia súd dáva do pozornosti ustálenú rozhodovaciu prax NS SR prezentovanú okrem iného aj v rozsudku sp. zn. 7So/138/2011 zo dňa 22. 08. 2012, z ktorého vyplýva, že „Absolútne vylúčenie hodnotenia doby poistenia zo všeobecného systému u tých poistencov, ktorí získali dávky dôchodkového poistenia (zabezpečenia) v inom systéme sociálneho poistenia a nie v systéme všeobecnom, má za následok horšie zaobchádzanie s nimi, ako s poistencami, ktorí sú poistení v zahraničných systémoch sociálneho poistenia a u ktorých poisťovňa vôbec nepochybuje o spôsobe výpočtu ich dôchodkových dávok spôsobom krátenia, ktorých zabezpečuje primerané poistné plnenie za obdobie, v ktorých boli poistení na Slovensku, po zohľadnení dôb poistenia v iných systémoch. Postupom odporkyne sa napríklad pri dosiahnutí dôchodkového veku a započítaní dôb poistenia, získaných len vo všeobecnom systéme, vymeriavam poistencom dôchodok vo výške akoby celkovo boli poistení len po krátky čas a tým sa znižuje ich osobný mzdový bod a následne aj výška dôchodku. Nad akúkoľvek pochybnosť je takýto postup pre poistencov, ktorí získali časť poistenia v obidvoch systémoch nevýhodnejší ako keby sa im pre vznik nároku hodnotila celá doba poistenia a poskytla sa im zvyšná časť dôchodku zodpovedajúca dobe poistenia vo všeobecnom systéme. Správne preto odporkyňa musí pri rozhodovaní o nárokoch poistencov, ktorým bola priznaná niektorá z dávok výsluhového zabezpečenia poistencov osobitného systému najprv vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila, ak by všetky doby poistenia získali vo všeobecnom systéme (samozrejme pri zachovaní výhod z preferovaných zamestnaní, teda napríklad pri skoršom odchode do dôchodku, následne vypočítať teoretickú výšku dôchodku, ktorá by im patrila po zhodnotení doby poistenia v osobitnom systéme a odpočítať ju od teoretickej výšky dôchodku vypočítanej pri zohľadnení celej doby poistenia a až takto vypočítaná dávka môže zachovať všetky oprávnené nároky uvedených poistencov osobitného systému a nebude poškodzovať odporkyňu.“ 23. Správny súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, kde pri výklade ustanovenia § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení NS SR udáva, že právna úprava mala zabezpečiť, aby od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) výsluhový dôchodok i dávky výsluhového zabezpečenia považované za výsluhový dôchodok podľa § 124 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z. plnili funkciu starobného dôchodku osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru ako dávka sociálneho zabezpečenia existujúca či už samostatne alebo popri starobnom dôchodku, na ktorý vznikne nárok dovŕšením dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. (1So/127/2014 zo dňa 30. 11. 2015). Súčasne bolo cieľom zákona č. 328/2002 Z. z. dosiahnuť právny stav, podľa ktorého by pomerná výška výsluhového dôchodku bola vyššia, ako keby colníkom, ktorých výsluhový príspevok sa považuje za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, bola doba profesionálnej služby hodnotená len vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia. Z tohto zámeru teda vyplýva, že cieľom zákona bolo vytvorenie stavu, pri ktorom by súčet výsluhového dôchodku a starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia bol vyšší, respektíve aspoň rovnaký ako suma starobného dôchodku poistenca, ktorý mal všetky doby zamestnania hodnotené len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia (zabezpečenia). Odvolací súd poukazoval aj na znenie článku 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 vyhláseného v Zbierke zákonov pod číslom 416/1991 Zb. z ktorého vyplýva, že v prípade súbehu nárokov na starobný dôchodok tak zo všeobecného, ako aj osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia), je v zmysle Dohovoru možné starobný dôchodok zo všeobecného systému iba krátiť, a to najviac o sumu, ktorá neprevyšuje sumu výsluhového dôchodku (resp. výsluhového príspevku považovaného za výsluhový dôchodok). Teda v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa má za to, že výsluhový dôchodok (a rovnako aj výsluhový príspevok ako dávka sociálneho zabezpečenia považovaná za výsluhový dôchodok) má od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru, pričom odvolací súd dospel k záveru, že na účely stanovenia výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, hodnotené na účely výsluhového dôchodku. Až po takomto stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu výsluhového príspevku, považovaného za výsluhový dôchodok. 24. Správny súd poukazuje aj na Zbierku stanovísk NS a súdov SR č. 5/2011 Stanoviská a rozhodnutia vo veciach správnych, kde pod číslom 55 bolo uverejnené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/214/2008 zo dňa 28. 10. 2009, ktoré sa týkalo obdobnej prejednávanej veci a v ktorom sa uvádza, že „pri určení výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, hodnotené na účely príspevku za služby. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu príspevku za služby, považovaného za výsluhový dôchodok.“ Z toho vyplýva jednoznačný právny názor, že na účely stanovenia výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, hodnotené na určenie výsluhového dôchodku (rozsudok NS SR sp. zn. 10So/59/2014 zo dňa 15. 04. 2015). Aj z najnovšej judikatúry Najvyššieho súdu SR, napr. z rozsudku sp. zn. 9So/127/2015 zo dňa 26. 04. 2017 vyplýva, že: „z citovaného rozsudku ani ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu nevyplýva, že by sa postup podľa Dohovoru č. 128 mal týkať len poistencov, ktorí službu hodnotenú pre nárok na výsluhový dôchodok vykonávali v I. a II. kategórií funkcií. Výkon služby v I. a II. kategórií funkcií má význam len z hľadiska možného nižšieho dôchodkového veku“. 25. Podstatným pre právne posúdenie tejto veci je aj právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej vo veci vedenej pod sp. zn. 9So/15/2015 zo dňa 28. 02. 2018 (citovaný v replike žalobcu), podľa ktorého: „Daná judikatúra Najvyššieho súdu SR nie je viazaná len na prípady, kedy vojaci a policajti získali u zamestnanie (dobu služby) v I, II kategórií funkcií v rozsahu odôvodňujúcom zníženie dôchodkového veku. Vyplýva z nej vo všeobecnosti nárok poberateľa výsluhového dôchodku aj na starobný dôchodok zo všeobecného systému sociálneho poistenia a jeho krátenia v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 aj od dovŕšenia dôchodkového veku podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.“ 26. V okolnostiach danej veci je zrejmé, že žalovaný pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia vyššie uvedenú judikatúru NS SR nerešpektoval a žiadosť žalobcu o starobný dôchodok tak bola zamietnutá napriek ustálenej judikatúre súdov, že poberatelia výsluhových dôchodkov majú nárok na starobný dôchodok i zo všeobecného systému dôchodkového poistenia s prihliadnutím na dobu dôchodkového poistenia získanú v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok za súčasnej aplikácie článku 33 Dohovoru č. 128. 27. Z týchto podstatných dôvodov preto správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa § 191 ods.1 písm. c/ SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude správny orgán opätovne rozhodovať o žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku, pričom je viazaný právnym názorom vysloveným súdom v tomto zrušujúcom rozsudku (§ 191 ods.6 SSP). 28. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods.1 SSP tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, keďže žalobca mal vo veci celkom úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom, ak má sám vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.