Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 5Co/51/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119206506 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7119206506.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudkýň JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Oľgy Mičietovej, v spore žalobkyne Q. M., G.. X.XX.XXXX, C., K. X, zastúpenej JUDr. Vladimírom Filičkom, PhD., s.r.o., Košice, Kováčska 28, proti žalovanému BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, IČO: 542 097 902, so sídlom Boulevard Haussmann 1, Paríž, Francúzsko, konajúci na území SR prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, Bratislava, Karadžičova 2, IČO: 47 258 713, zastúpenému AK SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Bratislava, Šoltésovej 14, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie finančného zadosťučinenia o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 15C/16/2019 - 125 z 21.12.2019 Okresného súdu Košice I r o z h o d o l : I. O d m i e t a odvolanie proti II. výroku rozsudku. II. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku III. a IV. výrok mení tak, že žalobkyňa má proti žalovanému právo na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%. III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 537,78 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 537,78 eura od 14.5.2019 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni finančné zadosťučinenie vo výške 500,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, III. v prevyšujúcej časti žalobu o zaplatenie finančného zadosťučinenia zamietol a IV. stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala a ako ju skutkovo a právne odôvodnila. Konštatoval, že 22.7.2019 č.k. 15C/16/2019-63 vydal platobný rozkaz, ktorým návrhu žalobkyne v celom rozsahu vyhovel. 2.1.Proti platobnému rozkazu podal žalovaný 30.7.2019 odpor, v ktorom žiadal, aby súd žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol ako neopodstatnenú. 2.2.Právne vec posúdil podľa § 4 ods.1,2 z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch v platnom znení, § 40 ods.1, § 43a, § 44 ods.2, § 46 ods.2, § 52 ods.1,2,3,4, § 451 ods.1,2, § 456 veta prvá, § 517 ods.1,2 OZ, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a uzavrel, že zo žiadosti/ zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, ktorú žalobkyňa podpísala 23.12.2006 a zo žiadosti/ zmluvy o revolvingovom úvere, ktorú podpísala v ten istý deň 23.12.2006 vyvodil záver, že zo strany žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. S poukazom na ustanovenia zákona o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods.1,2) súd hodnotil obsah listín označených ako žiadosť/zmluva o poskytnutí úveru a žiadosť/zmluva o poskytnutí revolvingového úveru a z jej obsahu vyvodil, že žalobkyňa týmito listinami požiadala o poskytnutie úverového rámca, o vydanie úverovej karty na jej meno. V zmysle bodu III.-1.-1. Všeobecných podmienok CETELEM SLOVENSKO a.s. platí, že tento návrh mal veriteľ prijať oznámením o prijatí adresovaným žalobkyni. Žalobkyni nebolo žalovaným oznámené prijatie návrhu ani doručené potvrdenie podľa bodu III.-1.-1. Všeobecných podmienok CETELEM SLOVENSKO a.s. V zmysle bodu III.-1.-1. Všeobecných podmienok CETELEM SLOVENSKO a.s. totiž platí, že tento návrh mal veriteľ prijať oznámením o prijatí adresovaným žalobkyni, čo žalovaný neurobil. V danom prípade nebolo preukázané žalovaným, že došlo k akceptácii žiadosti návrhu žalobkyňou na uzavretie zmluvy v takej forme, ako to sám vopred stanovil žalovaný a zakomponoval do všeobecných podmienok pre poskytnutie úveru. Všeobecné podmienky CETELEM SLOVENSKO a.s. pre poskytnutie úveru totiž vyžadujú písomné oznámenie žalovaného o prijatí návrhu a poskytnutí úverového rámca adresátovi. Pre platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods.1 z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sa vyžaduje ako náležitosť písomnej formy zmluvy o úvere osobitné citovanie náležitostí, a to celkovej výšky poskytnutého úveru, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov a i., čo v danom prípade splnené nebolo. Občiansky zákonník v ustanovení § 40 ods. 1 sankcionuje právny úkon, ktorý nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon neplatnosťou. Hodnotiac listinné dôkazy označené ako žiadosť/zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru a žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru dospel súd k záveru, že posudzovaný záväzkový vzťah nebol individualizovaný so všetkými náležitosťami ako to vyžaduje § 4 ods.1,2 zákona č. 258/2001 Z.z. Nebola preukázaná akceptácia návrhu zo strany žalobkyne v zákonom predpísanej písomnej forme. Na základe uvedených dôvodov preto súd vyhodnotil, že obidve uzatvorené zmluvy sú neplatné. Napriek neplatným zmluvám žalobkyňa čerpala finančné prostriedky poskytnuté žalovaným a plnenie, ktoré má žalovaný žalobkyni zaplatiť je možné priznať formou bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl. OZ). 2.3.Celkovo žalobkyňa poskytla žalovanému plnenie vo výške 8 495,07 eura, čo vyplýva z prehľadu obratov za obdobie 5/2007 až 7/2011, ktorý predložila. Žalovaný mal právo na vrátenie istiny úverov vo výške 4 460,- eur, t.j. vrátenie úverov bez úrokov a poplatkov. Na základe uvedených dôvodov a citovaných zákonných ustanovení súd priznal žalobkyni žalobou požadované bezdôvodné obohatenie vo výške 537,78 eura. 2.4.Žalovaný sa nezaplatením bezdôvodného obohatenia riadne a včas dostal do omeškania s povinnosťou zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 5 % zo sumy 537,78 eura od 14.5.2019, t.j. od nasledujúceho dňa po výzve žalobkyne na vrátenie bezdôvodného obohatenia listom z 5.6.2019 do zaplatenia, pričom základná úroková sadzba ECB ku dňu omeškania bola vo výške 0,00 % + 5 percentuálnych bodov. 2.5.K výške peňažného zadosťučinenia uviedol, že súd považoval za primerané, aby žalovaný ako porušiteľ zmluvy o úvere žalobkyni poskytol finančné plnenie v sume 500,- eur. K uvedenej sume súd prihliadol vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný napriek viacerým žiadostiam a reklamáciám žalobkyne neprihliadol na neplatnosť žiadosti/zmluvy o úvere, napriek viacerým žiadostiam a reklamáciám žalobkyne pod hrozbou súdnej vymáhateľnosti trval na úhrade plnení. Žalobkyňa nemohla dlhú dobu (10 rokov) disponovať finančnými prostriedkami. Žalovaný ničím nespochybnil tvrdenia žalobkyne, že peňažné plnenie titulom úverových zmlúv od žalobkyne uplatňoval a plnenie dosiahol opakovanými výzvami a hrozbou zvyšovania dlžnej sumy, vynucoval si plnenie, na ktoré nemal nárok a žalobkyňa poskytla žalovanému peňažné plnenia, na ktoré žalovaný nemal nárok (§ 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z.z.). Výška finančného zadosťučinenia 500,- Eur je podľa názoru súdu primeraná výške bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo z poskytnutého úveru. V prevyšujúcej časti o zaplatenie finančného zadosťučinenia súd žalobu zamietol ako neopodstatnenú. 2.6.O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 v spojení s § 262 ods.1 CSP tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal, lebo žalobkyňa mala úspech v nepatrnej časti. 3.Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa a to proti výrokom II., III. a IV. z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. f/, h/ CSP. 3.1.K nároku na finančné zadosťučinenie uviedla, že žalobou sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 537,78 eura a priznania finančného zadosťučinenia vo výške 1 750 eura v zmysle § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd priznal žalobkyni primerané finančné odškodnenie vo výške 500 eur, pričom jeho výšku odôvodnil primeranosťou k výške bezdôvodného obohatenia žalovaného. 3.2.Je toho názoru, že priznanú výšku zadosťučinenia nemožno považovať za primeranú. Uvedené odôvodnila tým, že žalovaný získal na úkor žalobkyne bezdôvodné obohatenie minimálne v celkovej výške 4 035,07 eura. Súd opomenul zohľadniť túto skutočnosť, že žalovaný sa na úkor žalobkyne obohatil v podstatne vyššej výške, ako bola žalovaná suma zo strany žalobkyne a z uvedeného dôvodu priznal žalobkyni priznal primerané finančné zadosťučinenie len vo výške 500 eur. Opätovne poukázala na skutočnosť, že celkovú sumu bezdôvodného obohatenia žalovaný získal na základe zmluvy o úvere, ktorú predformuloval v rozpore so zákonom, pričom voči žalobkyni si uvedomujúc neexistenciu nároku tieto neexistentné nároky uplatňoval. Týmto spôsobom žalovaný výrazne zasiahol do práv žalobkyne a znemožnil jej disponovať s peňažnými prostriedkami extrémne dlhú dobu. Žalobkyňa z dôvodu obavy z ďalšieho zvyšovania už tak vysokého a absolútne nezákonného dlhu musela „žalobcovi“ dlhodobo poukazovať značnú časť svojich finančných prostriedkov, a to napriek tomu, že na nich „ žalobca“ nemal nárok. 3.3.Okrem uvedeného opätovne poukázala na skutočnosť, že povinnosť zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa má byť určitou formou sankcie dodávateľa - žalovaného, ktorý svojím postupom porušuje ustanovenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Odvodzovanie výšky primeraného zadosťučinenia len do výšky priznaného bezdôvodného obohatenia preto nemožno v konkrétnom prípade vnímať ako spravodlivé a už vôbec nie za primerané. 3.4.Má za to, že súd mal otázku primeraného finančného zadosťučinenia posúdiť dôkladnejšie a to najmä s ohľadom na všetky reálie predmetnej veci. Žalovaný totiž rovnakým spôsobom a uvedomujúc si nedostatky svojich zmlúv sa neobohatil len na úkor žalobkyne, ale i na úkor tisícov ďalších svojich klientov. Poukázala na to, že suma 1 750 eur nie je ani polovicou celkového bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný od žalobkyne neoprávnene prijal. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd sa vo svojom rozhodnutí s tvrdeniami žalobkyne plne odôvodňujúcimi výšku uplatneného primeraného zadosťučinenia dostatočne nevysporiadal. Samotný nárok žalobkyne na priznanie finančného zadosťučinenia, ako aj výška sú plne zákonné a odôvodnené skutkovými okolnosťami, ktoré však zo strany súdu neboli zohľadnené. 3.5.K trovám konania uviedla, že žalobkyni nepriznal trovy konania z dôvodu, že táto bola úspešná iba v nepatrnej časti. V tomto smere poukázala na to, že súd k predmetnému záveru došiel práve na základe neodôvodneného zníženia požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia, s ktorým v zmysle článku II. tohto vyjadrenia nesúhlasí a považuje za nesprávne. Žalobkyňa uvádza, že aj v prípade ak by primerané finančné zadosťučinenie bolo zo strany súdu znížené správne, nemá táto skutočnosť vplyv na priznanie plnej náhrady trov konania žalobkyni. V tejto súvislosti upriamila pozornosť na Nález Ústavného súdu SR z 23.1.2014 sp.zn. IV. ÚS 599/2013-60 a zdôraznila, že pre priznanie plnej náhrady trov konania nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu účastníka konania (v nepatrnej alebo prevažujúcej časti). Napriek skutočnosti, že predmetný nález vychádza zo zrušeného OSP jeho záver je možné aplikovať aj na konania vedené podľa CSP a poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/191/2017 z 13.12.2017. Súd tak v prejednávanom prípade nepostupoval správne, ak na jednej strane žalobkyni priznal primerané finančné zadosťučinenie, ale na strane druhej z dôvodu poníženia jeho výšky usúdil, že žalobkyňa mala v konaní len nepatrný úspech. Je nutné konštatovať, že samotná skutočnosť, že žalobkyni bol priznaný nárok na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa znamená je úspech v konaní a odôvodňuje plnú náhradu trov konania v jej prospech. 3.6.Na základe uvedeného navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v časti II., III. a IV. výroku predmetného rozsudku zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. 4.K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý napadnuté uznesenie považuje za vecne správne a plne sa s ním stotožňuje. 4.1.Poukázal na to, že primerané finančné zadosťučinenie nie je možné zamieňať s inštitútom bezdôvodného obohatenia, ktoré je dokonca už premlčané a preto nemožno za spravodlivé požadovať uplatnenie takej peňažnej čiastky, ktorá bola premlčaná z dôvodov na strane žalobkyne. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Prešov z 29.1.2019 sp.zn. 21Co/119/2018 a zvýraznil, že ak má mať primerané finančné zadosťučinenie dostatočne satisfakčný účinok pre spotrebiteľa a zároveň výchovný a odstrašujúci účinok pre dodávateľa možno prijať argumentáciu, že primerané finančné zadosťučinenie sa môže vyrovnať majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľovi hrozila alebo mu napríklad až do vydania bezdôvodného obohatenia dodávateľom bola aj spôsobená. S poukazom na citovaný rozsudok potvrdzuje bežnú rozhodovaciu prax vo veci priznania výšky finančného zadosťučinenia odôvodňujúc pritom jeho výšku z výšky priznaného bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa nestotožňuje s hypotézou žalobcu v zmysle ktorej by predmetný inštitút mal plniť funkciu reparačnú. 4.2.Cieľom finančného zadosťučinenia je práve naplnenie požiadavky účinného a odrazujúceho prostriedku ochrany porušeného práva. V prípade, že spotrebiteľovi vznikla majetková ujma, môže tento inštitút zodpovednosti za škodu využiť alebo inštitút zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, ako bolo aj v tomto prípade. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemá plniť uhradzovaciu funkciu, ani nahrádzať iné zákonné inštitúty, ako je bezdôvodné obohatenie. Primerané finančné zadosťučinenie má byť zadosťučinením za ujmu, ktorá sa premieta do psychickej sféry človeka a do jej postavenia v spoločnosti, ide teda o ujmu, ktorá sa nepremieta do majetkovej sféry postihnutej osoby. 4.3.Vzhľadom na uvedené považuje rozhodnutie Okresného súdu Košice I za vecne správne súladné s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a navrhuje rozsudok ako vecne správny potvrdiť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 5.K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že výška priznaného finančného zadosťučinenia nemôže vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu považovať za primeranú. 5.1.Žalovaný nijako nerozporoval argumentáciu žalobkyne preukazujúcu vznik práva na priznanie náhrady trov prvoinštančného konania. 5.2.K výške priznaného finančného zadosťučinenia žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením žalovaného, ani záverom súdu prvej inštancie podľa ktorých je výška priznaného zadosťučinenia predstavujúca sumu 500 eur primeraná k výške bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným, ktoré dosiahlo sumu 4 035,07 eura. 5.3.Požadovaná suma predstavuje menej ako polovicu premlčaného bezdôvodného obohatenia, teda plnenia, ktoré žalovaný od žalobkyne prijal v rozpore so zákonom a ktoré si ponechal. Žalovaný napriek viacerým žiadostiam a reklamáciám žalobkyne neprihliadol na neplatnosť žiadosti/zmluvy o úvere a bezdôvodné obohatenie dobrovoľne nevydal. Žalovaný napriek viacerým žiadostiam a reklamáciám žalobkyne pod hrozbou súdnej vymáhateľnosti trval na úhrade svojich neexistujúcich trval na úhrade svojich neexistujúcich úkonov. 5.4.Žalobkyňa nemohla extrémne dlhú dobu disponovať svojimi finančnými prostriedkami. 5.5.Povinnosť zaplatiť finančné zadosťučinenie v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa má byť určitou formou sankcie dodávateľa - žalovaného, ktorý svojím postupom opakovane a vo veľkom množstve porušuje ustanovenia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Primerané finančné zadosťučinenie má mať funkciu preventívnu, represívno/sankčnú a reparačnú funkciu. Cieľom tohto inštitútu je požadovať dovŕšenie ochrany porušeného práva spotrebiteľa spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Veriteľ, ktorý od spotrebiteľov prijme nezákonné poplatky a úroky bude totiž v konečnom dôsledku povinný tieto spotrebiteľovi len vrátiť dokonca ako tomu bolo v prejednávanom prípade, ich z dôvodu premlčania nároku nevráti, ani v celej výške. Primerané finančné zadosťučinenie možno chápať aj ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu z nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom. Z uvedených dôvodov má za to, že nárok na priznanie finančného zadosťučinenia je v tomto prípade relevantný a jednoznačne daný. Žalobkyňa považuje výšku uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia za viac než primeranú a patrične odôvodnenú. Odkázala na rozsudok Krajského súdu Banský Bystrica sp.zn. 15Co/76/2017. 5.6.K trovám konania poukázala na skutočnosť, že žalovaný nijako nerozporuje jej argumentáciu týkajúcu sa potreby priznania plnej náhrady trov konania. 5.7.Na základe uvedeného žalobkyňa uvádza, že trvá na podanom odvolaní v celom rozsahu a odvolaciemu súdu navrhuje, aby rozsudok v časti II., III. a IV. zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. 6.Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že zotrváva na svojich stanoviskách, nestotožňuje sa s jej vyjadrením. Namieta, že primerané finančné zadosťučinenie možno chápať odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom. Vo vzťahu k vyššie uvedenému si dovoľuje uviesť, že nemožno akceptovať výklad žalobkyne a rovnako aj výklad súdu, na ktorý žalobca odkazuje. Má za to, že uvedený rozsudok možno považovať za arbitrárny. 6.1.Poukázal na § 853 ods.1 OZ a konštatoval, že poukázal na analógiu § 853 ods.1 OZ a konštatoval, že ide o ujmu, ktorá bezprostredne sa nepremieta do fyzickej integrity ani majetkovej sféry postihnutej osoby. Túto nemajetkovú ujmu je potrebné odlišovať od majetkovej ujmy, na základe analógie môže teda vyvodiť záver, že primerané finančné zadosťučinenie má v prvom rade plniť funkciu satisfakčnú a preventívnu, nie však funkciu reparačnú a už vôbec nie funkciu odmeňovaciu. 6.2.Záverom uviedol, že aj napriek tomu, že vo svojom vyjadrení z 31.12.2019 sa nevyjadril k argumentácii žalobcu ohľadom priznania plnej náhrady trov konania, to neznamená, že túto skutočnosť nepopiera a že s ňou súhlasí. Žalovaný úvodom svojho vyjadrenia z 31.12.2019 uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu sp.zn. 15C/16/2019 považuje za vecne správne a plne sa s ním stotožňuje. Nevidí dôvod, prečo sa žalobca obmedzil na strohé konštatovanie, v zmysle ktorého reprezentuje, že žalovaný túto skutočnosť nijak nespochybnil, ani nepoprel, preto má za to, že s týmto súhlasí. Odkazujúc na uvedené má žalovaný naďalej za to, že aj vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania postupoval súd správne, keď žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal. 6.3.Rozhodnutie Okresného súdu Košice I považuje za vecne správne, navrhuje rozsudok z 21.11.2019 sp.zn. 15C/16/2019 ako vecne správny potvrdiť a žalovanému priznať voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 7.Výrok I. rozsudku nebol odvolaním napadnutý a tento nadobudol právoplatnosť podľa § 227 ods.1 CSP. 8.Podľa § 386 písm. b) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. 9.Odvolací súd odvolanie žalobkyne proti výroku II. odmietol podľa § 386 písm.b) CSP lebo platí, že ak odvolanie podala sporová strana, je povinnosťou odvolacieho súdu sa predovšetkým zaoberať tým, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v neprospech odvolateľa. Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je preto existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného a musí sa vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že ujma sporovej strane nevznikla, odvolanie odmietne. 10.Právo na podanie odvolania sa priznáva strane. Stranami sú žalobca a žalovaný. To znamená, že právo podať odvolanie sa priznáva tak žalobcovi, ako aj žalovanému. Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné (objektívna prípustnosť odvolania je vymedzená v § 355 a nasl. CSP). Na rozdiel od toho sa subjektívna stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie; takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Cdo 240/2012 z 12.11.2012). 10.1.Odvolací súd pri posudzovaní subjektívnej prípustnosti odvolania dospel k záveru, že právo podať odvolanie prináleží len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím spôsobená ujma. V danom prípade napadnutým rozhodnutím vo výroku II. bolo návrhu žalobkyne čiastočne vyhovené. Bolo rozhodnuté v prospech žalobkyne. Keďže žalobkyňa nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania vo vyhovujúcom rozsahu, odvolací súd nemal inú možnosť ako odvolanie v zmysle § 386 písm. b) CSP odmietnuť. 11.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok vo výroku III. ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie a vo výroku IV. výrok zmenil tak, že žalobkyňa má proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 12.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 12.1.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP. 13.Žalobkyňa uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 13.1.Súd v časti výroku III. použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 13.2.Vo výroku IV. súd síce použil správny právny predpis, nesprávne ho vyložil a na daný skutkový stav ho nesprávne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 14.Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a dostatočne vyhodnotil primeranosť finančného zadosťučinenia, ktoré žalobkyni priznal vo výške 500,- eur. 15.V prejednávanej veci je predmetom konania nárok žalobkyne, opierajúci sa § 3 ods.5 z. č. 250/2007 Z. z.o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade, ak na súde úspešne uplatní porušenie svojho práva, a to od toho, kto za toto porušenie práva zodpovedá. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky a v zmysle judikatúry ESD a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za takéto správanie účinné, primerané a odradzujúce. 15.1.Prihliadal na výšku bezdôvodného obohatenia, dĺžku užívania finančných prostriedkov žalobkyne a v neposlednom rade aj na nutnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia súdnou cestou. Žalobkyni v súvislosti s konaním žalovaného vznikli strasti, a musela sa voči žalovanému brániť, na strane žalobkyne došlo k závažnému porušeniu práva, ktoré pre ňu predstavovalo zvýšenú námahu dosiahnuť nápravu. 15.2.Vo vzťahu k z. č. 250/2007 Z. z., možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. 15.3.V prejednávanom prípade však možno konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení pôžičky a teda k strate finančných prostriedkov, čo je rozhodujúce aj pre výšku finančného zadosťučinenia. 15.4.Pri výklade § 3 ods. 5 z. č. 250/2007 Z. z. treba akcentovať, že zákonodarca formuloval uvedené ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (Bez toho, aby ujma nastala alebo čo len hrozila. Postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti viesť k ujme spotrebiteľa.), tak základ nároku na finančné zadosťučinenie je daný (arg. „má právo“). Súd má za to, že aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia, treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak podľa názoru súdu ho treba chápať aj ako odmenu za to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite. 15.5.Vzhľadom na vyššie uvedené súdom vymedzené kritéria má súd za to, že suma vo výške 500 € splní všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia a teda, že bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre žalobkyňu, dostatočný sankčný charakter voči žalovanému v zmysle individuálnej ale aj generálnej prevencie a zároveň bude odmenou pre žalobkyňu, že sa nekalému konaniu žalovaného nepodrobila ale napriek nepochybne svojej slabšej ekonomickej a právnej situácii, ako si mohol zabezpečiť žalovaný, sa pustila do sporu s ním. 15.6.Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody (punitive damages v práve USA a exemplary damages v práve Veľkej Británie) je taká náhrada škody, ktorej cieľom nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradiť odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu od opakovania takéhoto konania v budúcnosti. Sankčná náhrada škody teda trestá a súčasne pôsobí preventívne. 15.7.Uvedené závery vychádzajú aj z početnej rozhodovacej praxe: rozsudok NS SR z 14.9.2016, sp. zn. 6Cdo 389/2015, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.1.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017, Krajského súdu Žilina sp.zn. 6Co/99/2018 z 27.6.2018, 6Co/22/2018 z 28.3.2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 12Co/473/2016 z 31.5.2017, Krajského súdu v Prešove sp.zn. 11Co/56/2016 z 2.5.2017, 19Co/169/2016 z 11.4.2017, stanovisko ÚS SR sp. zn. II. ÚS 229/2017-15 zo 4.4.2017, v ktorom ústavný súd zaujal totožné závery ako súd prvej inštancie v napádanom rozhodnutí, s ktorými sa aj odvolací súd mutantis mutandis v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje na nich. 16.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 17.Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 17.1.Podľa § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18.Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba riešiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Otázka výšky priznania primeraného zadosťučinenia je potom druhoradá a nadväzujúca. 19.V prejednávanom spore v časti o priznanie primeraného zadosťučinenia rozsah úspechu žalobkyne závisel od úvahy súdu, nakoľko súd na základe vlastnej úvahy stanovil rozsah, čím bola v konečnom dôsledku znížená suma priznaná žalobkyni ( žiadala 1750 eur a priznaných jej bolo 500 eur). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“, keďže ten sa skúma čo do právneho základu, a nie do výšky priznaného nároku. 20.Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania v zmysle § 388 CSP tak, že žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania (vydanie bezdôvodného obohatenia a priznanie primeraného zadosťučinenia) v plnom rozsahu. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP. Pri vyčíslení výšky náhrady trov konania bude súd vychádzať iba z prisúdenej sumy (nie sumy žalovanej). 21.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. 22.Žalobkyňa bola v odvolacom konaní len čiastočne úspešná stranám sporu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. 22.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).